Krátke príbehy z Azerothu V.

21. května 2017 v 14:48 | Sabaku no Tanaris |  Sabaku no Tanaris
Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt storm peaks



Dvojica stála na hrebeni vysokého vrcholu týčiaceho sa nad Barrens. Pod nie veľa stromami a ich tieňmi sa schovávali vlky, žirafy alebo hyeny. Veľká veža rušného mesta Crossroads sa týčila neďaleko. Jej pútnici a obyvatelia sa mihotali ako mravce. Krajina s nádychom medovej farby sa na nich usmievala, rovnako ako undead s krvavým elfom. Spravili si menší výlet, keďže Erosen sa konečne po niekoľkých mesiacov dostala sama na vzduch bez svojej ošetrovateľky Jandi.


"Krásny výhľad," kochal sa Sebrez a ona mu prikývla.
Otočila sa chrbtom smeru, kde sa doteraz dívala a rukou si zatienila oči. Začala žmúriť do diaľky: "Pozri, ako je pekne vidieť pobrežie Durotaru!"
Skutočne. Bolo nádherné slnečné počasie, čo bolo pre túto krajinu typické a tak mohli nerušene pozerať na vzdialené červené brehy.
"Páni," vydýchla Erosen a zložila ruku z tváre, "aj zrak sa mi zlepšil."
"Konečne vyzeráš k svetu."

Nastalo medzi nimi ticho. Erosen to vôbec nevadilo, za to rogúnu to znervózňovalo. Ešte nikdy sám s Erosen nebol, ale aj napriek tomu sa rozhodol cestovať za ňou bez doprovodu. I keď mu predtým liezla na nervy, mal predsa o ňu starosť. Jeho myšlienkové pochody boli prečítané: "Mimochodom, prečo si prišiel sám bez Rogama?"
V tú chvíľu si Sebrez uvedomil, že bolo lepšie, keď tam bolo ticho. Začal vydávať zvláštny zvuk medzi chrapčaním a hmkaním, aby oddialil ten moment, kedy začne hovoriť. Nemŕtva zdvihla obočie: "No vykokceš sa, elfisko?"
"Fajn," zadržovaný dych naraz vypustil a dlaňami sa capol po stehnách, "už to nie je môj učiteľ."
Erosen sa vtedy všetky kolieska v hlave pretočili: "Čo? Prečo, preboha?!"
"Nó...ako začať," zbrklo sa pousmial a začal si šúchať žalúdok, "tak trocha kvôli tebe."
Erosen div, že obočie nevybehlo až ku vlasom, pokrútila nechápavo hlavou a očakávala ďalšie vysvetlenia.


Sebrez porozprával o tom, čo sa dialo v Astranaare a i to, čo sa vrátili z neho. Potom, čo Rogam trocha v amoku napadol Sebreza, začalo to medzi nimi časom škrípať. Rogam ostal v posledných mesiacoch akým si menej vyrovnaným, nekľudným a Sebrez zase nemal chuť sa s ním baviť a už vôbec nie, keď bol jeho učiteľ podráždený. Erosen sa nestačila diviť tomu, čo jej hovoril. Obzvlášť, keď to zakončil randením s Relarou Whitemoon, nočnou elfkou z Astranaaru.

"...no a tak som toho ho mal plné zuby a požiadal písomne Lor'themara o jeho stiahnutie."
"No," začala splašene mávať rukami a nevedela na čo sa pýtať skôr, "jakožeeee, to už sa nebavíte?"
"Nie," povedal vážnym výrazom, "nestretávame sa. Vôbec ani neviem, čo s ním je."
"A chceš mi povedať, že si našiel nejakú ženskú z Aliancie?" jednu ruku dala v bok a druhá ukazovala prstom do zeme.
"Áno."
"Robíš si zo mňa prdel?!" zasmiala sa a trochu sa narovnala, lebo do nej zbehol zvláštny pocit.
"Nie, Erosen," ohradil sa hneď, "sám som z toho trochu mimo. Začal sa chovať divne."
"Takže henten idiot, zatiaľ, čo ja som sa parila a umierala v burinách a kade jakých sračkách, tak on si šukal nejakú elfku?!" hnev mága vyšiel na povrch, aniž by chcela.
Sebrez radšej ani nedýchal, aby ho neprizabila, tak ako pred tým Rogam. Nemŕtva spustila ramená a vydychovala sa. Rogúna chcela nejako zasiahnuť, avšak netušila, čo by jej vôbec povedala. Sebrez radšej mlčal a čakal, kým ona spraví prvý krok.


"No a...čo tvoj výcvik?" rozložila rukou a jej mimika a tón už vyzerali normálne.
"No nič, budem sa učiť sám. Veď predsa väčšina to tak robí, nie?" cez pery mu prešiel smutný úsmev.
"Tak v tom máš pravdu, ale je dosť náročné. Poznám mnohých takých, ale začiatky im trvali hrozne dlho," teraz sa na tvár Erosen dostavil vážnejší výraz, "nezabúdaj na financie. A vieš, že začiatočníci majú problém zohnať si kšeft samy, navyše ty si rogúna. To je ešte horšie. Chceš snáď bývať na ulici a jesť odpadky?"
"Pff, niečo si ulovím. Zatiaľ, čo paní Rozložená sa dávala dokopy, ja som sa učil v Silvermoone variť u Sylann," ohradil sa nepríjemne a tým do nej vlial vlnu hnevu, "čo ti na tom tak záleží?"
A už po ňom vyštartovala: "No lebo aj keď si ucho-špičatý idiot, tak za tú dobu, čo ma furt otravuješ, tak som si ťa obľúbila. No bože...to je toho!"
Odišla od neho pár krokov chrbtom a rozkladala rukami: "Keď pindám je zle, keď pomáham je zle a že my ženy nevieme, čo chceme."
"Veď ja to zvládnem!" elf dupol nohou jak malý chlapec a ona sa rozosmiala.
"Nie, nezvládneš. Nájdi si mentora alebo parťáka v Orgrimmare, tam to pôjde najjednoduchšie. Ver mi," mávla rukou a zatvárila sa pochybovačne a to ho ešte väčšmi vytočilo.
"Ou, si myslíš, že nad vás mágov nie je, čo?" šľahol do priestoru rukami až takmer nad hlavu.
So smiechom si prekrížila ruky a začala sa znova smiať: "Jasné, že nie."
"Ty si tak arogantná!" najprv použil naštvaný tón, no konci vety sa začal smiať.


Ona sa rozosmiala a postavila sa znova vedľa neho. Mala pocit, že všetci okolo nej sa menia, len ona stále zostáva rovnaká. Rogam, ktorý vždy stál po jej boku, tu zrazu nebol. Sebrez, pred Erosen večne tichý, si teraz na ňu otvára ústa. Všetko bolo divné, iné než bola zvyknutá. Zapozerala sa, ako niekto v diaľke cvála na koňovi. Všetky mágove myšlienky v tom opustili jej éter a so sviežou mysľou prehovorila: "Mali by sme sa vrátiť..."

Krvavý elf stál na balkóne. Mal na sebe saténový župan a celý bol obkrútený huňatou dekou. Mierny ranný vánok sa mu pohrával s vlasmi. Vietor sa trocha dvihol a pekne s ním zatriaslo od zimy.
"Je príjemné, chladné ráno," ozvala sa jeho spoločníčka a počúval, ako nasáva vôňu čerstvého vzduchu, "môže byť tak desať až pätnásť pod nulou."
"To je tak akurát pre takú zmrzlinu ako si ty."
Započul jej smiech a videl, ako sa objavila vedľa neho, stojac len v spodnom prádle. Otriaslo ho aj za ňu. Spokojne sa povystierala a oprela sa jedným lakťom o zábradlie a sledovala výhľad na vrcholy v Storm Peaks, ktoré susedili s lesmi Crystalsongu, kde sa Dalaran vznášal.


"Je mi zima aj za teba, Korya," snažil sa nepozerať na jej krivky, "hoď si niečo na seba aspoň."
"Nie, Evades," obrátila sa na chvíľku k nemu, "takto mi je dobre."
"Ale budeš zase potom moc ľadová a to nie je príjemné," potichu poznamenal.
Ona sa naštvane povzdychla, spúšťajúc hlavu dole: "Včera večer som sedela neprestajne dve hodiny pred krbom."
"No tak prepáč, ale normálne si ako kus ľadu," ešte len bolo ráno a už sa mu kazila nálada, "...aj vnútri."
"Bože," prevrátila očami, "lebo ja môžem za to, že som bola oživená a že vôbec mŕtva som. Ja som si to nevybrala, trapák," pridala na intenzite hlasu, "a keďže som sa parila pred krbom, aby si nehovoril, že zasúvaš do mŕtvoly, tak mám právo vyjsť do prostredia, ktoré mi je najprirodzenejšie!"
"Fajn," odfrkol jej a schválne si dal dole deku a prikryl ju ňou, odchádzajúc preč.

Počul, ako si naštvane odfukuje, pričom zo seba skladala teplú látku. Evades sa obliekol do ľahšej koženej zbroje a cez chrbát si prehodil jeho legendárny čierny luk, zdobený zlatom a kryštálmi z Un'goro. Mali svoju typickú farbu a ligotali sa až tak, že vytvárali okolo seba pútavú auru. Vždy bol pyšný na svoju zbraň a po každé, keď si ju bral, majestátne si ju obzrel. Svoju trofej. Nechýbal tulec so šípmi a už stískal pozlátenú kľučku fialovej izby.

"Evades," ozvalo sa za ním.
Mierne ho zmrazilo. Hlas, ktorý rytieri smrti vlastnili, mal ochromovať nepriateľov. Zabodával sa vám do každého kúsku tela a jeho patričná ozvena tomu dodávala hrôzy. Evades zaťal zuby a otočil sa na ňu.
"Idem za Kazraxom," venoval jej krátky zelený pohľad a potom sa dal na odchod, "mám starosť, či sa vôbec dostal domov."
"Počkaj," znova sa zastavil, nemal moc chuť tam zostať.
Hneď z rána ho hnevala a jemu sa nepáčilo, čo s ním dokáže. I v tomto stave. Ľadová postava k nemu pristúpila a v tvári mala ľútostivý pohľad. Prešla studenou rukou po jeho líci a mierne mu odhrnula čierne pramienky dlhých vlasov, ktoré tak milovala. S bolesťou mu pohliadla do tváre a vybavili sa jej spomienky...

"Si v poriadku?" Evades naraz zmenil postoj, keď videl takmer plač v jej očiach.
Dlane v temer čiernych rukaviciach stihli podoprieť jej líca potom, čo chcela zvesiť hlavu.
"Áno," zaklamala a pozrela mu do očí.
Aj idiot by videl, že nehovorí pravdu a obzvlášť to poznal Evades. Stisol pery a venoval jej dlhý bozk na studené čelo, po ktorom sa už konečne vytratil.

V hlave to moc zrovnané nemal. Bolo to príliš divoké na neho. Nemal rád neusporiadané veci i keď svojím spôsobom mu dávali pocit, že nie všetko v živote je predurčené. Že jestvujú veci, ktoré proste ovplyvníte za jazdy. Potriasol hlavou nad mŕtvou, chudou elfkou a pokračoval do Dalaranskej krčmy, v ktorej včera pil.


"Evades!" jej smiech sa rozoznieval ich rodným lesom.
Utekala pred ním a v rukách stískala sandále. Jej bosé, tenučké nohy behali po zelenej tráve, do ktorej sa občas primiešal zlatistý lístok zo stromov. Bežala a bežala. Jej smiech neutíchal dobrú chvíľu. Zastala až napokon pred rušnými bránami Silvermoonu. Opäť pohliadla na vchod do prekrásneho mesta vysokých elfov. Bola hrdá na to, odkiaľ je. Ich krajina bola neporušená. Hotová neopísateľná nádhera, ktorou sa mohli pýšiť. Večné slnko a studňa, z ktorej čerpali energiu. Vrava elfov na okolo a sláčiky šíriace sa z námestia mesta, ktoré bolo len letmo počuteľné a to iba vo vyšších oktávach. Elfka balansovala na špičkách a s rukou u ucha načúvala.

Naraz sa z lesov vyrútil Evades. V rukách držal primitívny luk a za uši králika.
"Pozri, keď nechytím teba aspoň králika," zasmial sa na ňu a ona sa obrátila na neho.
"Počuješ tú hudbu?" šťastne sledovala Evadesovu tvár, pričom mu napravila čierne vlasy, ktorých končeky siahali na plecia.
On sa započúval, no práve naokolo šla klebetná skupinka ich krajaniek a tak nič nezačul. Nesúhlasne na ňu kývol hlavou a elfka si začala nazúvať sandále. Narovnala, obzerajúc čiernovlasého.
Uškerila sa: "Na čo tak zízaš?"
"Ja len..." hlavu sklonil, aby jej lepšie videl do tváre.
Veľká hánka pohladila jej kútiky na lícach: "Si nádherná..."
Ona až od radosti vyskočila a hodila sa mu okolo krku. Evades tak upustil bieleho králika a on niekde odskákal preč. Pevne ju k sebe pritisol ľavačkou, lebo v druhej ruke stískal luk. Vtisol jej jemný bozk do vlasov a potichu zašeptal: "Už sa neviem dočkať, kedy sa vezmeme, Korya."
Na to ona ešte šťastnejšie a radostnejšie podskočila a ťahajúc ho za jednu ruku tanečným krokom, vstúpila do ich rodného mesta.

"Si nejaká zamyslená," do tichého krčenia snehu, prehovorila jej večná spoločníčka.
"Hm..." Korya jemne otočila hlavu v bok.
"Až moc mlčanlivá," nočná elfka si prešla po tmavo modrom cope a uistila sa, či má stále na sedle pripnutý kožený čierny vak, "väčšinou si ty tá ukecanejšia."
"Nie je mi dnes do reči," vietor sa zdvihol a pár kúskov ľadových krúp zaštrngalo o ich zbroj.
"Evades?" zaujato si prehliadla tvár krvavej elfky, ktorá už pozerala dopredu.

"Tie sú krásne, však?" prehovorila šedovlasá staršia elfka.
Korya sa niekoľko krát otočila okolo svojej osi v červených šatách z rúnovej látky, vyšívanej zlatom s pavúčím hodvábom. Šťastne pozrela na matku a sestry, ktoré sa na ňu žiarivo usmievali.
"Si nádherná, Korya," zapišťala jej najstaršia sestra.
Ozvala sa druhá najstaršia: "Popravde ti závidím Evadesa. Je to jeden z najkrajších vysokých elfov v meste."
Sestry sa zachichotali: "A vôbec v okolí."
Najmladšia z nich zatvorila oči a zaklonila hlavu dozadu: "Ani v Ghostland nie je nikto taký pekný."
Korya div, že sa nečervenala, keď počúvala reči okolo seba. Mala obrovské šťastie.

Najmladšia členka rodiny sa zamyslene pozrela zo stropu späť na sestru v svadobných šatách: "Ale ten jeho bratranec."
"Jak, že sa to volá?" otočila sa druhá najstaršia.
"Rogam. Ten..." nahodila potmehúdsky úsmev, "ten je dobrý."
"Počkať! To ten bielovlasý?"
"Áno, božeee...toho by so-" mladica sa zasekla, lebo videla matkin karhavý výraz.
Korya sa pousmiala nad situáciou, nad sestrinými začervenanými lícami, ktoré mimochodom mala vždy, keď si spomenula na Rogama.
Do rozhovoru sa opäť pridala matka: "Som spokojná. Budeme mať konečne v rodine niekoho, kto bude bojovníkom."
"Áno, matka," Korya svoj zrak premiestnila zo zrkadla na ňu, "Evades bude ten najobratnejší lučištník. Môj lovec..."


"Stoj!" ozvalo sa a ona sa prebrala z myšlienok.
Hlas rytierky smrti ju zastavil a Korya pohliadla pred seba do diaľky. Potiahla uzdu a jej kôň zo sveta tieňov poslušne zastal. V diaľke bojovala štvorica na pozadí hory v Storm Peaks.
"Dosť nefér súboj," poznamenala Korya a napravila si helmu na hlave.
"To áno," nočná modrými očami prižmúrila a snažila sa rozoznať rasy, ktoré bojovali.
Chvíľu bolo medzi nimi ticho, kým ho neprerušila krvavá: "Draenei."
"Mali by sme mu pomôcť."

Korya sa po nej obzrela ako po bláznovi, no nenamietala jej. Tak dlho už nemala...krv. Nepríjemná a zároveň príjemná radosť jej začala rásť v hrudi v momente, kedy temný žrebec začal svižne cválať po snehu smerom na bojisko.
Ozval sa rev nočnej elfky s napriahnutým oštepom, ktorý rozdrkotal každú jednu bunku v tele všetkých štyroch hneď ako si ich všimli. Dokonca Korya dostala pocit, že zamrznutý ľadový vodopád po jej ľavici sa chvel. Nie je treba diviť sa, že v okamihu blížiacich sa dvoch rytierov smrti, všetkým vyschlo v krku. Tie však šli len po trojici z hordy, dvoch orkov a trola. Ozvalo sa tlmené začvachtanie a trol dopadol prebodnutý skrz na skrz na biely sneh. Ihneď sa začal pod ním topiť a farbiť do karmínu. Následne na to, počas jazdy Korya vyskočila z koňa. Do snehu spravila kotrmelec, po ktorom sa prešvihla ku jednej zo zelených bytostí a vrazila mu dva malé meče do brucha. Runy, temnou mágiou vryté do mečov, sa zablysli, keď ochutnali krv orka. Stačil jeden jediný pohľad na druhého a ten zmeravel. S bolestivým krikom dopadol do snehu a trhal zo sebou zo strany na stranu, pričom Korya k nemu kráčala. Kým k nemu došla, krv mu tiekla z každého otvoru, čo mal na tele. Blažene si k nemu kľakla, zložila rukavice a prerezala tepnu. Prestal sa metať a ona si s chuťou začala do úst vkladať zakrvavený sneh.

"Konečne," vydýchla si.
Krv jej stekala po brade až ku zbroji a ruky si snažila, čo najviac omočiť v hustej orkskej krvi.
"Si odporná, keď toto robíš," zamračila sa na ňu nočná elfka a potom pozrela pred seba na draeneia.
Stál a nepohol sa. V rukách kŕčovito držal kladivo, i keď mu už doplo, že mu nechcú ublížiť.

"Lanathiel!!!" skríkla Korya v akejsi blaženosti.
Menovaná sa otočila a zhrozila sa. Korya si celú tvár pokryla krvou a šialene sa usmievala. Ruky sa jej klepali, netušila, či radosťou alebo strachom zo samej seba. Vstrebávala všetku energiu z krvi, ktorú len mohla získať.
Lanathiel pohotovo vzala Koryu popod pazuchy a odsunula ju, čo najďalej. Tá vôbec nevnímala, čo sa okolo nej dialo. Len dychčala s vypúlenými očami pred seba a nasávala energiu do seba dušou i telom.

"Och, toto sa stane vždy, keď niekoho zabije po dlhej dobe," Lanathiel sa ustarostene postavila, "ešte že som ja som zameraná na ľad, nie na toto nechuťárstvo."
"Ehm," odkašlal si draenei, "ako to, že hovoríš všeobecným jazykom aliancie?"
Otočila na neho hlavu trocha pohoršene: "Pochádzam z Dolanaaru. Nezabudla som po smrti jazyk, ktorým som hovorila."
"Prečo ste mňa nezabili?" snažil sa tváriť normálne, no stále mu tie dve naháňali trocha hrôzu...hlavne ozveny po ich hlase.
"Nó, videli sme, že sú v prevahe, tak sme sa rozhodli ti pomôcť" spočiatku sa usmievala, no potom povädla, "občas...ako rytier smrti musíš niekoho zabiť. Inak by ti preplo. Ako napríklad teraz jej."
Palcom ukázala na Koryu ležiacu v snehu. Pomaly vydychovala.
"Jej štýl boja je o dosť agresívnejší ako môj. Aspoň vždy mi to tak pripadalo."
On jej nemo prikývol: "Ďakujem."
Pokúsila sa o úsmev a zapískala na ich tieňových žrebcov.


"Mimochodom, čo si zač?"
"Paladin."
Trocha opovrhujúco skrčila nos: "Hm...dokonalo naleštená fialová zbroj. Mohla som si domyslieť."
Daroval jej krátky, no hrdý úsmev. Jej temný žrebec k nej prikráčal. Hlavou si vypýtal pohladenie a ona mu vyhovela: "Čo ty tak sám v Storm Peaks?"
"Vraciam sa domov z Ashenvale."
"Čo už len tam skúsený paladin mohol robiť?" cez pery jej ušiel smiech, no jemu pripadal furt desivý.
"Známa potrebovala pomôcť."
"Aha, tááák," opäť sa naňho pekne usmiala a zaklipkala očami, "no nič. My sa pobereme. Kým sa tí traja preberú, nech sme preč. Chvalabohu, že to ich dušiam dlho trvá."
Draenei nezainteresovane pokývol ramenom a vydal sa s pozdravom do svojej dediny...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama