Black innocence 4.diel

14. května 2017 v 17:21 | Mešteková
JE TO TU!!!! ĎAKUJEM :*



"No..." nevedela som čo mám povedať, nič mi neprichádzalo na um. Prišlo mi to celé trápne. Hrýzla som si pery, nepokojne som sa presúvala z jednej nohy na druhú, očami prehľadáva okolie, či tu nie je nik, kto by ma zachránil pred tým, aby tu musel zostať.
Oprel sa plecom o drevo vedľa vitríny na zmrzlinu a prešmátral si vrecká nohavíc rukami. Pozorovala som ho a na chvíľu mi do mysle prišla myšlienka, že odtiaľ vytiahne nejakú drogu a moju hlavu v tej sekunde pohltila panika.
Neviem čo som chcela v prvej sekunde urobiť, možno sa na neho vrhnúť a zmlátiť ho hoci som len slabá žena, alebo ho vyhodiť či kričať o pomoc.
Vyšla som okamžite zo stánku náhlivými krokmi a než som ho obehla, videla som ako dáva zapaľovač naspäť do vrecka. Zastala som prudko a môj dych bol odrazu plytký, akoby som zabúdala nasávať kyslík do pľúc. Čo som si myslela, že urobí? Nebol by snáď tak hlúpy.
V ústach mal cigaretu z ktorej sa mu dymilo a so stiahnutým obočím sa na mňa díval, možno premýšľal čo mala znamenať táto šaráda.
"Si okej?" zamumlal, cigaretu stále držal medzi zubami a nevadilo mu, že sa mu dym z horiaceho tabaku a papiera dostáva do nosa či očí. Ja by som už dávno prskala.
"Áno," nadýchla som sa, rýchlo premýšľajúc nad odpoveďou.
"Len mám chuť si zapáliť,"
Nečujne som si vydýchla a snažila sa uhrať to, že som ako hlupaňa vyšla von z ničoho nič, takže som vytiahla zo zástery svoje vlastné cigarety. Než som našla oheň, už šibrinkoval so zapaľovačom pred mojim nosom a zapaľoval ho. Pozrela som sa na neho a pokúsila som sa o milý úsmev, ktorý mal vyjadriť poďakovanie.
"Ďakujem," zamumlala som keď som si potiahla. Štipľavý pocit sa mi predral cez hrdlo a usídlil sa v mojich pľúcach. Trochu ma to ukľudnilo. No, niečo na tom nikotíne je.
Usmial sa na mňa a tiež si potiahol z cigarety. Nemohla som si pomôcť a nenápadne som sa na neho pozerala.
Akoby som čakala, že každú chvíľu vtiahne nejakú drogu a urobí to rovno predo mnou.
"Čo robíš celé dni, Sakura?" spýtal sa so záujmom a premeral si ma od hlavy až po päty. Cítila som sa ako pod skenerom, akoby som bola úplne nahá.
Nenávidela som ten pocit, ktorý sa mi usídlil v hrudi pri jeho pohľade na mňa. Nie len nahá, ale aj slabá.
"Pracujem, alebo študujem." Možno mu ukážem, že som iná ako on. Možno si uvedomí, že nemá význam sa so mnou rozprávať.
Pretože, ako som si začala uvedomovať, človek, ktorý podľahne droge - ten je slabý. Ja nie som slaboch, som silnejšia ako on, to rozhodne.
"A čo študuješ?" prehodil a prehrabol si vlasy, znovu si popoťahujúc z cigarety a konečne ju chytil medzi prsty a vytiahol z úst.
"Na vysokej biológiu a popritom externe nadstavbu kinológiu."
"Takže sa veľmi zaujímaš o živočíchy a rastliny?" nadvihol obočie a zabodol svoj temný pohľad do mojich očí.
"Hmm, áno... preto to aj študujem, veď kto by robil niečo, čo nemá rád a čo ho nebaví?"
"Poznám takých ľudí," zamumlal si sám pre seba keď sa zadíval na svoje topánky.
"Takže si veľmi zamestnaný človek," skonštatoval skôr ako som stihla nejakým spôsobom zareagovať na jeho predchádzajúce slová, hoci neskôr som dostala podozrenie, že ich možno nehovoril mne.
"Uh, ako sa to vezme," pozrela som sa na svoju cigaretu, mala som ešte len polku vyfajčenú, ale nikto sa k stánku nepriblížil, boli sme tu len my dvaja.
"A našla by si si občas čas, aby si išla von? Na cigaretu, porozprávať sa, prejsť sa..." nemo som na neho pozerala, v hlave mi pracovali ozubené kolieska, ktoré vymýšľali nejakú odpoveď.
"Ja, no vieš... hm," ide mi to teda výborne. Ako to urobiť tak, aby mu nebolo hlúpo z mojej odpovede? Takto rozhodne nie!
"Nie, to je v poriadku," prerušil moje myšlienkové pochody, zahadzujúc cigaretu odpinknutím pomocou prostredníka a ukazováka. Pošúchal nohou po zemi, akoby tá cigareta mala byť tam a on ju dusil a strčil si ruky naspäť do vreciek.
"Neočakával som, že by si chcela chodiť von s takým človekom ako som ja," a s týmito slovami sa rozbehol, - nedal mi šancu hocičo povedať - len proste zdúchol a ja som videla len jeho vzďaľujúci sa chrbát.
Zažmurkala som a hoci som nechcela, mala som skutočne výčitky svedomia. Myslím, že sa chcel rozprávať, dokonca som mala dojem, že bol dnes čistý, pretože sa mu triasli ruky a bol nekľudný. Možno len potrebuje niečo povedať a nemá komu.
Možno som ho odsúdila len na základe jeho zovňajšku, tak ako to robia všetci ľudia na tomto svete. A ja som si kedysi prisahala, že presne tieto chyby robiť nebudem, lebo neviem čo sa odohráva za bezdomovcom v otrhaných šatách, ktorý žobre na ulici, či čo môže byť také strašné, že človeka donúti siahnuť po droge, ktorá ho uvrhne do stavu šťastia, keď už bez nej ho prežívať nedokáže.

Prisahala som si, že ak ho niekedy náhodou stretnem, prehodnotím svoj názor na neho. Pretože práve som zo seba mala veľmi zlý pocit, že som presne taká, aká som nechcela byť.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Aneta Aneta | 14. května 2017 v 22:12 | Reagovat

Skvělé! Moc se mi to líbí a těším se na pokračování!! :)

2 Kisak Kisak | 22. května 2017 v 22:53 | Reagovat

Ha! Tak jsem konečně našel tvůj blog mesti. Trochu asi mimo komentář, ale chtěl jsem tě jakkoliv zkontaktovat. Povídku si přečtu od prvního dílu, jen mě napadlo, že tohle bude nejlepší forma, jak tě kontaktovat.

(apeluji na to, aby jsi došla, co nejdřív na konohu! :D )

3 Kisak Kisak | 23. května 2017 v 20:04 | Reagovat

( Jsem tam každý den, a i právě teď. ) :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama