Duben 2017

Black Innocence 3.diel

14. dubna 2017 v 18:36 | Mešteková |  Black Innocence
Neverím, že som sa skutočne po nekonečnej dobe dostala k písaniu a celkom rýchlo pridávam diely - na mňa rýchlo :D
Užite si!

Nasledujúce dni išli pomaly.
V škole na prednáškach som písala na notebooku ako o život, prsty ma boleli, mozog bol unavený z nasávania toľkých informácii a jediné na čo som sa skutočne tešila bola káva.
Popri školách som trávila čas v stánku, pretože v Madoke sa našiel vždy niekto, kto zaskakoval, no v stánku chýbali brigádničky a najhoršie bolo, že Yamanaka chceli, aby som tam bola aj keď som mala školu, čo som rázne odmietala.
Bohužial.
Aj keď... peniaze som potrebovala.
Vlastne som ani nevedela ako všetko stíham, ale stíhala som a občas som sa zamýšľala nad tým, že tie reči o tom, že čas je relatívny možno nie sú taká blbosť, lebo ako by som všetko mohla stíhať a pri tom si nájsť aj čas pre seba?
Vo štvrtok okolo tretej hodiny som sa rovno zo školy ponáhľala do stánku, pretože nejaká brigádnička musela súrne odísť do nemocnice, pretože mala astmu. Boh vedel, kedy sa vráti a či to vôbec dnes stihne.
Keď som tam dorazila, Ino tam už bola a vyzeralo to, akoby tam nastala panika, pretože bolo príliš veľa ľudí okolo stánku a rad sa nehýbal.
Musela som parkovisko obísť dva razy než som našla voľné miesto na zaparkovanie a potom som sa ponáhľala za ňou, aby som zistila čo sa deje.
Keď som otvorila dvere, zamrzla som so zdesením na tvári.
Ino kľačala, okolo seba mala narozťahovaných snáď dvadsať rolní kuchynských utierok, niečo horlivo hovorila do telefónu a na zemi bola roztečená zmrzlina.
"Do riti, dojdite už niekto, lebo ma drbne! Pokazil sa mrazák a všetka zmrzlina sa megarýchlo roztápa a už to tu vyteká!"
Hodila mobilom dozadu, vôbec sa nepozerajúc, že trafila drtičku ľadu a pozrela sa na mňa - v tvári celá červená.
"Akoby nestačilo, že Teni musela odísť, dve minúty po jej odchode odišla mraznička. Je to totálne v prdeli."
Vybehla som von k šóre ľudí, ktorí sa tak tešili na zmrzlinu, ktorá sa práve teraz zohriata váľala po linoleu v stánku.
Poslala som ich preč s ospravedlnením a vyvesila som tabulku, že máme zatvorené.
Potom sme počkali na ostatných, než sa to tu dalo doporiadku.
Večer sme sedeli s Ino v Madoke na ľadovom čaji a smiali sa tomu, ako sa pošmykla na zmrzline a zvalila sa rovno do nej. Od vlasov až po päty mala na sebe všetky príchute a trvalo jej skoro hodinu, než tú lepkavú sladkosť dostala zo svojich dlhých vlasov.
"Inak..." Ino odklepla z cigarety.
"Sasuke sa ma na teba pýtal, chcel tvoje číslo."
Skoro som sa zadusila glgom a vyprsklo mi to cez nos. Prskala som tak dlho, že som myslela, že sa asi udusím.
"Pre-prečo, n-načo..." nevedela som dokončiť vetu ako som ešte pokašliavala.
"Ja neviem," Ino pokrčila plecami, ako sa na mňa uškrnula.
"Veď ma ani nepozná," utrela som si ústa a zhlboka som sa nadýchla. V hrudi mi narastal divný stiesnený pocit. Čo odomňa chce?
"Sasuke má svoje dôvody prečo robí to, čo robí. A nik to nechápe, v jednej sekunde sa rozhodne tak, v druhej inak. A málokedy niečo o sebe povie, takže netuším aký ma zámer." Divno sa zatvárila a zadívala sa niekam do diaľky, akoby si na niečo spomenula a ja som to ani nechcela vedieť.
"V každom prípade, neočakávam, že budeš taká hlúpa a dáš mu moje čislo. Povedala som, že nechcem byť s tým človekom v kontakte, radšej by som bola, keby bol v inom meste." Možno som trochu preháňala, ale to bolo druhoradé. Podstatné bolo, že som mala tendenciu vyberať si debilných kamarátov a hlavne priateľov a ja som nemala v úmysle byť s ním v akomkoľvek v kontakte.
Nezaujímal ma.
Na druhý deň som mala byť v zmrzline celý deň a od nudy som sa utápala na facebooku. Popri tom som si písala s Hinatou, asi jedinou najlepšou kamarátkov, ktorú som poznala od plienok. Tá mala plné ruky práce a málokedy sme sa videli. Bývala v dedine neďaleko mesta, dochádzala sem autom len za robotou a potom naspäť domov postarať sa o domácnosť, lebo jej rodičia odchádzali na dva týždne do mesiaca do zahraničia za prácou a tak sme nemali na seba čas.
Zatvorila som stánok a utekala som sa vyčúrať oproti do klubu, potom som sa ponáhľala naspäť a obslúžila skupinu detí, ktoré práve išli zo školy.
Za chladiacim prístrojom bolo tak horúco, že som sa utiahla do odľahlejšej časti stánku k ventilátoru, zdvihla som si vlasy a nastavila krk na studený vzduch, aby ma trochu schladil, keď v tom niekto doslovne vyskočil na sklenenú vitrínu a buchol po tácke, čo sme mali hore: ,,Zdravím," takmer som vyskočila dva metre do vzduchu ako som sa zľakla a dobre, že som nezajačala.
Moje oči nedokázali vstrebať čo som videla. Nakláňal sa cez vitrínu a naťahoval krk, aby na mňa dovidel a ja som podišla bližšie so srdcom búšiacim v krku.
Nemohla som uveriť tomu šťastiu, že ju nerozbil.
"Ako sa máme?" Sasuke sa na mňa díval, mal na sebe čierne roztrhané rifle, biele tričko a rozopnutú čierno-bielu kockovanú košeľu.
"Čo tu robíš?" do riti. Zabili by ma, keby to rozbil...
Kurva... ON JE TU!
"Išiel som okolo a bol som zvedavý, či tu niesi."
"Aha?"
"Minule sme sa poriadne nezoznámili, tak ma napadlo, že by sme to napravili." Oh... WOW.
Nechcela som sa s ním veľmi baviť, ale nevedela som ako ho mám poslať preč.
"A zabudol som tvoje meno," rozpačito sa poškriabal na krku keď videl, že nič nehovorím.
"Môžme to skúsiť odznovu?" skúsiť čo?
Nakoniec som si povedala, že si s ním pohovorím a keď zistí aká som nudná osoba, jednoducho to nechá plavať.
"Som Sakura," snažila som sa, aby nepočul otrávený tón, ale on to asi aj tak odignoroval.
"Saky, pekné meno."
SAKURA.
Takmer som zavrčala.
"Máš priateľa?" skoro mi spadla sánka, nadvihla som obočie.
"Áno," klamala som a mala som svoje dôvody. Možno ho to odradí.
"Hmmm, to som nechcel počuť," stisol pery a potom sa usmial.
A keď sa usmial, zarazilo ma aké mal rovné, biele zuby - nie také, aké som očakávala od človeka, ktorý fetuje.
A... mal roztomilý úsmev...

A vôbec sa mi nepáčilo nad čím som premýšľala.

Black Innocence 2.diel

6. dubna 2017 v 20:14 | Mešteková |  Black Innocence
Woa, som tu, je tu aj nový diel a dúfam, že si ho užijete, taktiež že nebudete sklamaný, ale ako som povedala... Nerátajte so skutočným Naruto svetom :) ale s realitou.
Užite si to :)


Keď ráno vstanete, hlavou vám prejde... prečo človek musí vstávať aj keď nechce, len aby išiel do práce do ktorej už vôbec nechce ísť, len aby zarobil tak nenávidené ale aj milované peniaze, ktoré niekoho robia šťastným a iného osamelým.
Tak... toto prechádza v hlave aspoň mne a asi to nemá ani žiadnu pointu.


Moja ranná rutina je, že si idem zabehať so psom, mám dospievajúce šteňa menom Daira - je to pitbull, ale milujúci a nesmierne žiarlivý maznák.
Zbožňuje naše ranné behanie, ona sa vyšantí a ja sa snažím udržať si kondičku.
Som fajčiarka, takže je to vcelku zábavné.
Keď sa vrátim z lesa, idem si dať sprchu. Otec už nie je doma, takže nemusím počúvať žiadne prihlúple reči, moja mama ešte spí.
Vyfénujem si vlasy, učešem sa, oblečiem a až potom zjem misku mojich obľúbených ovsených vločiek s mliekom - jediné jedlo dňa, na ktoré sa skutočne teším.
Keď už sadám do svojho auta, pokladám si kabelku vedľa seba, naštartujem a chytím volant - povzdychnem si.
Kedy konečne začnem poriadne žiť?
Zadívam sa na modrú oblohu a zažmúrim do diaľky. Než sa mi v hlave stihne vyformovať odpoveď na moju otázku, potrasiem hlavou a zaženiem celú túto úbohú myšlienku, pretože nechcem počuť odpoveď ani od samej seba.

Keď dorazím do zmrzliny, dám na seba zásteru a precvičím si zápästie, pripravujem svoj mozog na neustále čísla, kedy budem vypočítavať koľko si kto dá kopčekov a do akého kornútka. Ruka ma bude o hodinu bolieť z toho neustáleho naberania, v kútikoch mi bude cukať ako už budú moje svaly protestovať z neustáleho úsmevu na ľudí niekoľko hodín v kuse a nehovorím o tom, ako horúco mi bude a ako sa budem každú chvíľu strhávať keď mi stešie pramienok potu po chrbte, pretože toto je malá búdka s niekoľkými prístrojmi a mraziakom, ktoré vydávajú teplo a v tejto horúčave sa môžem pripravovať na dehydratáciu a možno kolaps.
Ale inak... "milujem" svoju prácu.

Je ráno a som tu sama, zatiaľ sa všetci prebúdzajú takže nemám až tak veľa práce, ale okolo druhej poobede mi musí prísť pomôcť Ino, lebo sa to nedá stíhať.
Nemáme čas rozprávať sa medzi sebou a vôbec ma to netrápi, lebo dnes som asi vstala ľavou nohou z postele a nesmierne mi treští v spánkoch, mozog mi trieska o lebku a tupá bolesť ma ochromuje.
Prešlo niekoľko hodín, doslova som myselal, že spadnem na hubu, ale konečne už bolo okolo šiestej, poslednú hodinu tu nebýva tak veľa ľudí, tak som si mohla dovoliť sa ísť rýchlo vyčúrať oproti do kaviarne, zatiaľ čo Ino bola v stánku.
Keď som sa na seba zahľadela do zrkadla, takmer som sa zľakla. Vyzerala som unavene, tmavé kruhy som mala pod očami a líca som mala červené z toho, ako mi bolo horko. Vlasy mi z gumičky vytŕčali a všade odstávali.
Priložila som si namokrenú ruku zozadu na krk, upravila som si vlasy, vyčúrala sa a keď už som usúdila, že moja čurpauza by sa mala skončiť, vyplahočila som sa von. Cez cestu som videla, ako Ino stojí vedľa stánku tak, aby videla či niekto prichádza, alebo nie a drží v ruke cigaretu. Druhou rukou si natáčala na prst vlasy a usmievala sa na niekoho, kto stál oproti nej pod veľkou vŕbou, ktorá hrozila, že tento stánok jedného dňa zničí.
Prešla som k nej a keď ma zbadala potmehúdsky sa na mňa usmiala a pohybom očí mi ukázala, aby som sa pozrela na chalana, ktorý tam stál.

Takmer som uskočila odľaku keď som ho zbadala.
Mal na sebe čierne tričko väčšie ako on sám, bledé roztrhané nohavice, číňanky a čierne vlasy mu neusporiadane padali okolo hlavy a do očí.
Pod nimi mal tmavé kruhy, zorničky rozšírené až jeho tmavé oči boli temné a pohybovali sa tak rýchlo, že som ich nestíhala vnímať.
Bol bledý a vyzeral, akoby chcel ísť jednou nohou doľava a druhou doprava. Stále sa presúval, bol nekľudný a možno pojašený ale hlavne, vedela som, že nie je čistý. Stiahla som sa do stánku a sadla si na stoličku, usrkávala z citrónovej vody a pozrela som sa na Ino, ktorá vyzerala, že všetko to zlé čo ja vidím pred očami, ona vidí ako to najúžasnejšie a najlepšie.
"Sakura, toto je Uchiha Sasuke," potom mi naznačila, že to je on o kom mi hovorila včera.
Nemala som záujem sa na neho znova pozrieť, ale v rámci slušnosti som sa o to pokúsila. Myslím, že mu neušiel môj znechutený výraz, alebo aký som mala práve nasadený, pretože prižmúril oči.
Mala som na moment chuť na neho vyplaziť jazyk - čo očakával, že ako zareágujem na takého človeka, z ktorého priam kričí - som feťák?!
"Teší ma," prehovoril a podal mi ruku.
Na moment som zamrzla, lebo jeho hlas bol zvláštny. Hlboký a zamatový, nie taký, aký by som priradila k takému indivíduu ako je on.
Podala som mu ruku, uvažovala nad tým, či si ma k sebe nepritiahne a nepichne mi nejakú drogu. Srdce mi vyletelo do výšky a prišlo mi zle.
"Nejako si zbledla," pritiahol si ma bližšie a okamžite ma pustil. Prekvapivo jeho ruky boli tvrdé ako po ťažkej práci, mozoľnaté ale teplé. Myslela som si, že budú studené.
"Nie je mi dobre," zamumlala som a posunula som sa o niekoľko krokov ďalej, zapálila som si cigaretu aby som ukľudnila svoje nervy.
"Čo robíš večer, Sasuke?" spýtala sa Ino a udusila svoju cigaretu.
Presunul svoj pohľad na ňu a pokrčil ramenami, no jeho tvár zostala otočená na mňa.
"Neviem, asi pôjdem k Malimu," pokrčil ramenami.
"A nechcel by si ísť s nami do Frontu?" to bol jeden pub, do ktorého Ino zväčša chodila s kamarátmi a pili, ja som sa občas pridala, ale nepila som.
"Neviem čo bude neskôr..."
"Tak sa ti ozvem," usmiala sa šťastne a objala ho, no jeho ruky boli po strane jeho tela. Zadíval sa na mňa spoza jej pleca, ale okamžite odvrátil zrak.
"Rád som ťa spoznal, Sakura," povedal keď ho pustila, zamával nám pohybom ruky a odkráčal preč, miznúc medzi budovami.

Vošla som naspäť do stánku, založila som si ruky na hrudi a zamračila sa na Ino.
"S ním sa stretávaš?"
"Áno," povedala, akoby sa nič nedialo.
"Je feťák," ani to nebolo potrebné zdôrazňovať.
"Ja viem... ale nie je až taký feťák vieš... len piko."
"Tebe muselo nadobro preskočiť, čo ak si pichá? Čo ak od neho dostaneš niečo? Nedroguješ s ním?" vychrlila som a cítila som sa blbo, pretože takéto kázne by jej mala robiť mama ale tá o ničom nevie, alebo horšie, už je dospelá a mala by vedieť čo robí.
"Nie, používam ochranu a nepichá si. A vôbec nedrogujem, zbláznila si sa?" hovorila znudene a to ma fakt štvalo.
"Vieš čo? Mne je v podstate jedno čo robíš, je to tvoj život. Ale nechcem aby sa ten človek pohyboval v mojej blizkosti, tak buď taká láskavá a drž ho ďalej od stánku a od miest, kde sa práve nachádzam."
S týmto som sa otočila preč od nej a začala som ukladať veci, pretože som sa cítila nesvoja.
Boli to jeho sfetované oči, ktoré ma uvádzali do rozpakov a neistoty. Obávala som sa, že ho uvidím častejšie akoby som si želala.

Hlavne preto, lebo Ino nikdy nedodržala o čo som ju požiadala.