Únor 2017

Black Innocence 1.diel

19. února 2017 v 16:00 | Mešteková |  Black Innocence
Ďalší horúci deň...
Stojím za tmavým masívnym barom, vlasy mám vypnuté do dlhého konského chvosta a aj napriek tomu, že je tu klíma cítim, ako mi steká pramienok potu po chrbte.
Otrela som si čelo chrbtom ruky, otočila som sa k drezu a začala som umývať poháre, ktoré som pred chvíľou zozbierala na terase. Je poobede, niečo okolo piatej hodiny a vyprázdnilo sa to tu. Už ma čaká len zopár hodín a potom sa hodím do kľudu doma ešte pred tým, ako si vypočujem uštipačné poznámky mojich rodičov o tom, že som stále preč, nepomáham doma, odchádzam skoro ráno a vraciam sa až večer.
Ale to, že si musím zarobiť peniaze aby som si mohla zaplatiť školu - náklady na to, aby som mohla jazdiť do oboch škôl a aj do práce, nehovoriac o tom, že keď sa mi pokazí auto tak som v riti, to ich už nezaujíma.
Áno... som šialená. Aspoň občas si tak pripadám.
Mám vyštudovanú veterinu na strednej, na vysokej chodím na biológiu a popri tom som si našla ešte ďalšiu strednú kam chodím externe, pomaturitná nadstavba kinológia... a áno, chodím popri tom aj do práce. Úžasné, nie?
Človek by povedal, že to všetko stihnúť je zázrak, ale ja si ten čas nájsť musím ak chcem v živote niečo dosiahnuť. Ak chcem robiť niečo zmysluplné.
Hlavne chcem študovať. Baví ma to, milujem to.
Nikdy som od rodičov nepočula, že by sa ma spýtali ako to všetko zvládam. Niekto by povedal, že by mali byť hrdí a šťastní rodičia, že majú takú dcéru, ktorá študuje dve školy naraz, popri tom pracuje a sama si mohla kúpiť BMW na ktoré si krvopotne zarobila, lebo... ho proste chcela.
NIekto by možno povedal, že aspoň raz za rok prídu za mnou a spýtajú sa ma či nepotrebujem pomôcť, čí si zvládam platiť veci, ale nie... počúvam len sarkastické poznámky.
Ale v skutočnosti ja nič z toho nepotrebujem. Postarám sa sama o seba, zvládnem to, pretože mňa takýto život baví. Pretože po celom dni strávenom v práci alebo v škole si líham do postele s dobrým pocitom, že niečo robím a nie že ležím doma na posteli a nechávam čas plynúť.
Som rada keď som zamestnaná a dokážem si nájsť aj čas na zábavu.
Dvere sa rozrazili a dnu vošla Ino. Blondína s perfektnou postavou a nádhernými modrými očami, v podstate sen každého chlapa ako to býva prezentované v knihách a filmoch.
"Saky, prosím ťa, kávu a sódu." zamumlala medzi dverami a vybrala sa rovno na toaletu.
Ino bola dcérou majiteľov ktorí vlastnili Madoku - kaviareň a pizzéria v jednom - kde pracujem.
Poceste na mňa divno pozrela.
Kým som urobila kávu a naliala jej sódu, už prešla na terasu kde si sadla a zapálila si cigaretu.
Vyšla som k nej a sadla si oproti nej hlavne tak, aby som videla ak niekto bude prichádzať. Napila som sa kávy a tiež som si zapálila cigaretu. Ja viem, je to taký môj zlozvyk, ktorý som sa naučila v Madoke.
Čakala som než začne hovoriť prvá a sledovala som ako sa dym z cigarety zvýja a rozplýva v slnečných lúčoch.
Ino si oprela lakte o stôl a pokrútila hlavou.
"Vieš kde som dnes bola? Neuveríš tomu," stisla pery, videla som, že sa nevie dočkať až mi to povie, ale nevedela som si teraz zaradiť jej podivné správanie pred tým.
"No?" skúsila som s povytiahnutým obočím, aby videla, že sa zaujímam o jej historky.
"Bola som v Aride..." čakala až kým niečo poviem, ale ja som vôbec netušila o čom hovorí. Prevrátila očami.
"Včera večer som sa bližšie spoznala s tým chalanom o ktorom som ti hovorila už minule... ten krásny čiernovlasý týpek, konečne už viem aj jeho meno a včera ma zobral k sebe. Doriti, ja som vôbec netušila, že je bohatý. Vieš aké majú sídlo? Vyzerá to ako... ja neviem, asi prezidentský palác. Spala som u neho, teda s ním... a Božeeee!" prehrábla si dlhé blonďaté vlasy a uškrnula sa.
Akoby ma zaujímali jej sexuálne zážitky. Každý týždeň som počúvala ako bola s nejakým iným chalanom, teraz si narazila tohto ale aj ten ju asi nemá pre nič iné ako len potešenie.
"Uvedomuješ si, že o pár dní sa posunieš ďalej a on urobí asi to isté?" podoprela som si bradu rukou, aby som vyzerala zaujato našou témou ale toto sa mi naozaj veľmi nechcelo rozoberať.
"To mi je jedno, hlavne, že... vlastne možno nie... je bohatý, doriti vôbec na to nevyzerá, viem, že býva poväčšine tuto v meste..."
Prerušilo ju hlasité buchnutie auta, ktoré dorazilo na príjazdovú cestu a okamžite stíchla.
"Nie že im to povieš, o tomto musíš mlčať," zašepkala mi a zadusila cigaretu keď nakúkala na svoju staršiu sestru, ktorá práve vystúpila z auta.
No tak o to sa nemusí báť... mňa takéto veci veľmi netrápia...
Pozrela som sa na mobil a všimla si zmeškaný hovor od bývalého priateľa.
Rozišli sme sa tak podivne, že som bola prekvapená, že ma kontaktoval.
Ale mohla som čakať, že bude chcieť aby som mu poslala peniaze na účet za mobil, ktorý mi kúpil na svoje meno a odkedy spolu niesme, platím si ho sama.
Ale podivné je, že sa ma snaží natiahnuť a pýta si stále väčšiu sumu...
Potriasla som hlavou, aby som to vyhodila z hlavy a opäť som sa pustila do práce, pripravujúc sa na zajtrašiu šichtu v zmrzlinovom stánku, keďže musím ísť na záskok.
Tam to bude v tomto horku brutalita.

Krátke príbehy z Azerothu IV.

7. února 2017 v 19:53 | Sabaku no Tanaris |  Sabaku no Tanaris
Tak som tu zas! :D

Užite si to... ♥



"Erosen," Evades ju pohladil na čele a v tom zamrzol.
Nepočul, že by dýchala. V panike sa pozrel na warlocka z Dalaranu a do očí sa mu nahnali slzy. Nos ho štípal od hnusného zápachu rozkladu. Bol neznesiteľný a bolo to azda horšie ako smrad, ktorý kraľuje pozdĺž celej jazvy smrti, ktorá sa ťahala jeho rodnou krajinou. Podobné pocity mali aj ostatní, ktorí pri ňom stáli. Avšak viac ako posmrtná vôňa ho trápilo niečo iné: "Však nie je neskoro?"

Vysoko postavený warlock, Nolric, prikročil k zabalenému telu. Vystrel ruku nad takmer múmiu. Pomaličky sa okolo jeho prstov objavila fialová žiara. Slabá. Letmá tak moc, že keď slnko vyšlo spoza oblakov, nebolo ju vidieť.
"Nie je mŕtva. Stále z nej cítim mágiu, ktorá ju drží pri živote, ale slabne."
"Chvalabohu," vydýchol Rogam a nevedel, či sa má skorej radovať alebo stresovať.
Nolric dlaň premenil v päsť a otočil sa na troch elfov, ktoré mali tváre plné obáv: "Musíme sa presunúť mimo Ashenvale."
"Prečo?" vyhŕkol vždy zvedavý Sebrez.
Rogam si znovu uvedomil, že tam stojí aj jeho chránenec, ktorého len pred malou chvíľou napadol. Otočil sa na Sebreza, ktorý napäto sledoval smerom na nemŕtvu. Zacítil jeho pohľad, no neopätoval mu ho. Nemal chuť sa naňho pozerať.

"Ashenvale je chránený kúzlami nočných elfov a ich bohyne Elune. Tu sa nekromantská mágia používa ťažko a ja som warlock," obrátil sa na Evadesa, "mám z tohto odboru základy."
"Do pekla Evades, čo si nezohnal nejakého lekárnika z Undercity?!" podráždene vyhŕkol Rogam, "tí sú predsa niečo ako nekromancery."
"Stiahni sa!" vybliakol naňho a on porazenecky sklonil hlavu, "nebol čas cestovať do Undercity, navyše poznáš ochotnosť ich národu."
"Prevezieme ju lietačom," Nolric daroval okoliu hrdý pohľad, po ktorom pohliadol do tváre Erosen, "musí to zvládnuť...Erosen? Ak ma počuješ sprav, čo i len ten najmenší pohyb viečkami."
Neochotne sa priblížil, aby na ňu videl. Nič sa však nestalo. Jej telo nehybne ležalo a Rogama sa zmocnilo zúfalstvo. Evades ho chytil za obe ramená, aby ho ukľudnil. Smutný warlock si skryl hlavu do dlaní a ťažko nasával vzduch.
"Nie je mŕtva," Nolric napaprčene štekol na Rogama, "...zatiaľ."

Na to blonďavý elf začal všetkých haltovať, aby sa ponáhľali. Nakoniec však vysvitlo, že skupinka trolov, ktorá sa dohadovala s lietačkou potrebovala všetky svoje zvieratá pre nich. Dalaranský warlock zostal veľmi nahnevaný a medzi ním a Vhulgrov prebehla ostrá výmena názorov. Rozhorčený začal pobehovať po dedine a hľadať niečo, čo by im mohlo pomôcť. Nikde sa nenašiel žiadny koč.
Nakoniec Nolric našiel núdzové riešenie: Rogama a Sebreza nechali v Splintertree a on s Evadesom nasadli na koňov. Keďže Erosen neskutočne zapáchala a jej telo bolo mäkké a mdlé, nebolo možné ho priviazať na chrbát jedného z koní a tak spolu s nimi cestoval Nolricov Felguard, ktorý v rukách jemne niesol telo nemŕtvej. Jeho nohy robili dlhočízne a rýchle kroky, ktoré mierili do Aszhary...

Nemŕtva pootvorila oči, zrak mala dosť rozostretý. Oči mala zakalené do biela ako slepí ľudia. Letmo rozoznala farby. Zdalo sa jej, že okolo je prítmie a nad hlavou je tancuje niečo oranžové. Zrazu sa k nej pripojila fialová. Čoraz viac jej tento odtieň zastrel aj to málo, čo dokázala vidieť. V hlave mala prázdno, telo si necítila a do nosa jej udieralo niečo nepríjemné. Mierne zachrapčala, keď v tele ucítila prvý závan bolesti. Prišiel jej silnejší a silnejší až napokon jej hrdlo naplno skríklo v mučivej bolesti. Hruď sa jej dvihla a nohy sa jej v kolenách mierne pokrčili, no hneď oťaželi a niečo začvachtalo.

"Preboha," Evades si zhnusene stlačil nos a odvrátil tvár, "preboha, to je fakt strašné."
"Je," súhlasil s podobným výrazom Nolric a aj on by si zakryl tvár nebyť toho, že obe ruky musel mať vystreté nad fialovo žiariacim kruhom z rún a iných temných znakov.
Avšak s povzbudením sledoval ako sa do tela nemŕtvej vracia život i keď pozostával z nečistej mágie. Erosen sa prestala krútiť a ani jeden z elfov sa radšej nepozeral na rozliatu čiernu žlč, ktorá tak pekne čľapotala.

Po pár minútach Nolric dokončil svoju prácu a tlmený magický zvuk ustal rovnako ako fialová žiara okolo zohaveného tela. Warlock sa otočil na Evadesa a vysvetlil mu, že schopnosť vnímať okolie Erosen sa začne postupne zotavovať rýchlosťou, ako sa začne zotavovať jej rozložené telo. Nolric sa rozhodol ísť do Hordskej píle neďaleko hraníc Aszhary a Ashenvale. Orkskí drevorubači mali vozy, na ktorých mohli Erosen previesť.
Po ceste však narazil na skupinu členov hordy. Nolric len nerád videl Rogama, ktorého doprevádzal Sebrez s nejakým orkom a trolkyňou. Poslal ich na miesto, kde čakal Evades s nemŕtvou, ktorá už našťastie nebola až tak mŕtva. Rogam celý bez seba neustále poháňal svojho pekelného žrebca, aby bol čo najskôr u nej...

Ubehlo päť mesiacov. Erosen takmer izolovaná od vonkajšieho sveta sa neustále kúpala v bylinkách, ktorých vôňu zo začiatku neznášala, tak isto ako to, že sa v nich musela pariť hodiny. Bola prinútená piť všetky možné druhy lektvarov a elixírov, chutiace rôznorodo. Pleť, ak už teda pokožka trocha jednotnejšie pokryla jej telo, mala neustále mastnú od olejov a mastičiek, ktorými ju Jandi, vychýrená Orgrimarská bylinkárka natierala.
Bola to chudšia trolkyňa väčšinou odetá trocha vyzývavo v tmavých farbách s hustou zelenou hrivou, ktorú si česala do dvoch dlhých vrkočov.
Keďže bola Kargovov priateľkou s láskou sa starala o Erosen i keď tej to liezlo na nervy. Neustáli pocit závislosti na niekom občas narúšal harmóniu spolužitia týchto dvoch žien. Erosen bývala u nej v Razor Hill. S Kargom bývala často pretože sa vracal za Jandi i keď bol moc zaneprázdnený.
Rogam sa však dlhú dobu neukázal i keď bolo jasné, že u Kargovej budúcej nevesty má dvere vždy otvorené. Po Evadesovi jej bolo odkázané, že má nejaké povinnosti voči svojmu mestu. Prišlo jej to zvláštne, že až tak dlho. Navyše jej vôbec nepísal, ale neriešila to až tak, pretože ju trápilo skôr to, aby sa dostala čo najskôr domov.

Zatúžila si natiahnuť nohy v Brille, mala tam postavený malý domček. Bola to len jedna jediná miestnosť, kde bola posteľ, krb, stolík s nejakými vecami a malá skriňa. Jedno okno, cez ktoré vždy videla na cestu. Kedysi, keď bola viac menej bez priateľov, zvykla sedieť na posteli a sledovať, čo za čudákov z jej národa, cestovateľov, obchodníkov alebo len bežných občanov prichádza do na pomery undeadov malebnej dedinky.
Časom sa však Brill veľmi rozrástol. Len maličký kúsok od dediny sa nachádzali veže, kde mali stanicu vzducholode a tak sa Brill stal často navštevovaným miestom. Erosenin domček, ktorý predtým bol strednej veľkosti vzhľadom na zbytok budov v dedine, je teraz dá sa povedať skôr ako chatrč, ktorá slúžila ako nejaké skladisko bordelu.

Nemŕtva sa pousmiala nad spomienkou nad jej domovom a v tom sa jej kdesi z útrob vybavilo ešte staré bohaté a známe mesto, ktoré obývali ľudia. Ľudia, ktorým neodpadávalo mäso, ktorým netrčali kosti a neviseli im jazyky a neplápolali vo vánku jarného večera. Erosen potriasla hlavou, aby vyhnala túto myšlienku z hlavy. Zaskočene a vystrašene sa postavila a roztrasenou rukou vzala do ruky masť. Zbytok tela mala síce už celý mastný od oleja na noc, no tvár mala stále matnú.

Vidieť zmeny po takej dlhej dobe ju veľmi tešilo. Videla ako sa jej telo zmenilo a bola na to a na Jandi hrdá. Dni a noci ju občas nebolo, čo zbierala byliny v rôznych častiach Azerothu. Dokonca aj Karga s Evadesom zapriahla do práce zbierania. Síce občas to bolo s nimi trocha náročné. Napríklad: miesto toho, aby Evades doniesol zlatú sansamu, priniesol Jandi nejakú burinu, ktorá sa na to len podobala. Jandi sa pri pohľade do prešívaného zeleného batohu začala smiať a krvavý elf nabručene odkráčal so slovami, že za pár dní je späť.
Erosen sa aj pri tejto spomienke vyčaroval úsmev na tvári a už trocha s lepšou náladou si ponatierala tvár a opatrne prstami skúmala svoje linky tváre. Cítila, že na nich nemá rany, ani tú, ktorú mala po príchode do Ashenvale. Hnusnú dieru v líci, krvácajúcu, mokvavú a plnú hnisu. Nemŕtva položila sklenenú misku so šedastou polotuhou tekutinou na stolík pri posteli a prikryla ju vlnenou látkou.

"Ideš spať?" ozvalo sa v izbe a undead uzrel mohutnú zelenú postavu v zbroji vo dverách.
"Karg. Som rada, že si došiel v poriadku," obaja sa pousmiali a on sa oprel o zárubňu, prekrižujúc si ruky u hrudi.
"Konečne vyzeráš normálne, mŕtvolka," zachechtal sa ako bolo jemu typické.
"Drž hubu, orčisko!" strelila s dobrou náladou po ňom.
"Asi budem nútený prestať ti hovoriť mŕtvola. Nepripomínaš ju moc. A navyše..." poťahal niekoľko krát hlučne nosom, pričom bolo počuť posun sopľov, "voniaš."
"To tie zasrané byliny," pokrútila hlavou a zadívala sa na misku blahodarných účinkov, "sú skvelé."
"To rozhodne. Vyzeráš fakt dobre," usmial sa ork a zložil si plátové rukavice.
Pozeral si na obrovitánske dlane a pár krát zohol a vystrel prsty. Potom svoje hnedé oči obrátil k nej: "Nevadí ak na chvíľku budeš sama?"
"Nie, kľudne choď."
"Myslel som v dome sama."
Zamračila sa naňho vo výraze pochopiť ho.
"Vieš s Jandi sme nemali moc voľných chvíľ v poslednej dobe..."
Smutne sklonila hlavu: "Prepáč."
Vedela, že za to môže ona a vedela aj to ako sa asi cítia. Jej tiež chýbal. Potom sa v duchu zasmiala a dvihla zrak na Karga.
"Čo je vtipné?" ork trocha zmätene odložil rukavice na stolík vedľa dverí a zložil si prilbu.
Odhalil tak začmudené a spotené spánky. Erosen si v tom momente uvedomila, že bola v takom zamyslení nad svojím hlúpym uvažovaním o ňom, že jej nedoplo, že vlastne zasmiala nahlas.
"Nič. Čo si to hovoril?"
"Jandin raptor je už zdravý tak som myslel, že by som sa s ňou prešiel do Sen'jin. To je tá dedina na pobreží," rozložil rukou a v druhej stískal čiernu lesknúcu sa helmu s býčími rohmi.
"Jasné, viem ktorá," mávla teraz trocha nezainteresovane.
"Potrebujem sa umyť," pretrel si tvár a trocha si tú špinu rozprplal po lícach, "som celý spotený z cesty. Navyše si potom vo vode chcem s Jandi zašpásovať."
Naznačil oný pohyb a Erosen musela prevrátiť očami: "Dobre, ale až takéto detaily nechcem!"
Karg sa hurónsky zasmial a opustil miestnosť.

"Do dna! Do dna! Do dna!!!"
"Do dna!!!"
Kričalo okolie a trol mal pohár obrátený do seba. Jabĺčko na krku sa mu zbesilo hýbalo hore-dole a zlatistá tekutina s nádychom karamelu mu padala do žalúdka. Povzbudený okolím dopil všetko do poslednej kvapky a tresol s dreveným pohárom o stôl: "Zatracene dobré pivo!"
"Sarah!" zakričal elf so smiechom a pripitými očami, "ešte jedno."
"Jako jedno?!" ozval sa opitý trol a štiklo sa mu až ho nadvihlo zo stoličky, "dve!!!"
"Sarah!" znova bolo cez vravu počuť elfa, "tak ešte dve! Alebo vieš čo? Dones rovno tri!"
Maličká modrovlasá gnómka žmurkla na krvavého elfa: "Máš to mať, zlato!"

Ani sa nenazdali a už pred trolským šamanom, ktorý teraz rozhodne zabudol, že nejakým šamanom je stáli tri Lordearonské pivá. Vychválené a obľúbené boli v Dalarane hlavne preto, lebo mali ľúbeznú bronzovú farbu, voňali po najkvalitnejšom chmeli a mali silný alkoholický účinok. Dobrý účinok za dobrú cenu. A trol si dnes evidentne povedal, prečo nie.
Obecenstvo, ktoré pred tým okolo seba mali už pominulo. Začali si každý hľadieť svojho a krvavý elf vedľa neho sa smial a valil do seba takmer rovnaké množstvo ako trol, no ten zvládal alkohol horšie ako elf. Šaman sa pozrel na jeden z troch korbelov s pivami. Vzal si ho ku ústam a v tom sa zastavil. Jeho spoločník zo slnečného národa ho sledoval. V tom si opilec oblizol pery a rukou s troma prstami si prešiel po sýto ružovom číre. Pustil sa do piva. Dopil a už smýkal do ruky ďalšie. Zrazu si všimol nočného elfa ako sám sedí o stôl vedľa a tak ho pozval do vášnivej konverzácie o Dalarane. Nočný elf bol druid, ktorý len pred nedávnom prvý krát navštívil mesto mágov a momentálne najväčšie mesto v Northrende.

Kazrax, opitý trol, doňho valil. Bolo hrozne zábavné, ako sa pri štikútaní snažil niečo vysvetliť a obe špicaté uši sa na ňom kvalitne smiali. Z ničoho nič navôkol zostalo hrobové ticho. Posledný, kto sa pozabudol nehovoriť bol samozrejme Kazrax a ten sa utíšil až po pár sekundách, keď si uvedomil, že niečo je zle. Elf, ktorý tam prišiel s ním si poobzeral mimiku ostatných prítomných v pohostinstve. Z väčšiny z nich prchala hrôza a zdesenie a keď sa elf otočil, aby sa pozrel smerom, kde čumeli ostatní, pochopil prečo sa veci dejú, tak ako sa dejú.
Vo dverách stáli dve elfky, oboch rás. V pohostinstve sa nikto ani len nepohol, ani len nedýchal. Jedna z elfiek sa mierne pohla a druhá pozrela na tú prvú. Menšia z nich nechala oči na krvavom elfovi s pivom v ruke a pristúpila k nemu.

"Tu sa schovávaš, ty idiot," v dokonalom tichu sa rozniesol hlas rytierky smrti, ktorý sprevádzala typická strašidelná ozvena.
Mnohým z toho prešiel mráz po chrbte.
"Korya," prehltol a postavil sa odkladajúc pivo, "prepáč, pozabudol som."
"To si strč, Evades," mávla rukou a periférne videl ako sa nejaká stará ľudská žena ucukla.
Namodralá postava v čiernom sa dala na odchod a vyššia elfka ju nasledovala. Za nimi potichu odkráčal Evades. S neprítomnosťou rytierok smrti sa opäť pomaličky dostavila vrava a uvoľnenejšia nálada.

"Neznášam to," rozhorčene dupla nohou, "nenávidím to. Nenávidím, keď sa všetci chovajú takto, keď niekam prídeš!"
"Nezvykla si si?" mierne pobavene poznamenala modrovláska.
"Nie, ako keby som ja za to mohla, že som čím som!"
Ozval sa jediný muž medzi nimi: "Nehnevaj sa Korya, ale proste tejto sorty sa ostatní boja. Nediv sa im."
"Drž hubu, Evades," okríkla ho krvavá elfka, ktorej farba pokožky toľko pripomínala Erosen.
"Nebuď naňho tak protivná," unavene si povzdychla nočná elfka a stiahla si viac modrý cop, "ja sa im nedivím."
"Naštval ma, že na nás nepočkal na pri lietačovi ako sľúbil," otočila hlavu na svoju priateľku a potom hlavou mrskla po ňom až jej pár bielych krátkych vlasov vbehlo do kútikov mŕtvych ľadových pier, "miesto toho si chlastal s tým ožranom. A ešte bude nadávať."
"Bože, ty si protivná mrcha!" Evades si na chvíľku prikryl čelo a v tom mu hlavu prudko zaklonilo dozadu.
Krvavá elfka ho potiahla za vlasy a on jej rozzlostene schmatol zápästia. Korya zjajkla od silného stisku na jej tenučkých rukách. Lučištník sa s hnevom pozeral jej do tváre. Jednu ruku jej premiestnil na líca a stlačil jej drobné sánkové kosti. Evades je kľudný, vyrovnaný a majestátny ako všetci jeho krajania, no táto osoba ho vedela vytočiť do krajnosti.
Prehovoril tichým, no za to varovným hlasom: "Toto si nedovoľuj, maličká. Nezľaknem sa ťa len preto, že si sama smrť alebo že sa ťa boja ostatní..."



Do akejsi zvláštnej tmy sa prikrádalo svetlo a postupne rozlúštilo siluety všetkých predmetov naokolo. Pri posteli sedela postava a než si Erosen poutierala oči, zistila podľa hlasu, že danou osobou je Sebrez. Erosen sa nadšene posadila a posledný krát si rukávom pretrela oči. Sebreza nevidela odvtedy ako sa dostala na pokraj smrti. Zazrela ešte rozospatým pohľadom Sebrezov výraz, aký ešte nevidela. Oči mu padali na jej tvár, ústa mal pootvorené a pohľad akýsi zasnený.

"Dobré ráno," v zbrklosti mu popriala, lebo nevedela ako má na jeho zízanie reagovať.
Ani netušila koľko je hodín a či vôbec ráno je, ale bolo jej to jedno.
"Prepáč," Sebrez pokrútil hlavou a trocha sa zasmial, "ja len tie bylinky...wau, no...urobili divy."
"Ja viem, som-"
"Krásna..." vybehlo z neho, než si stihol vôbec niečo premyslieť.
V tom sa nehorázne zapýril. Erosen padla sánka a sledovala ako si ju Sebrezove oči snažia nájsť, no hanbili sa. Tikali mu všade len nie na ňu.
"Čože?" v hlase jej bolo počuť všetko možné, od prekvapenia cez neuveriteľnosť až po pobavenie.
"Prepáč," usmiala sa sílene rogúna, "ale skutočne. Nikdy by som nepovedal, že takto v skutočnosti vyzeráš."
Erosen chvíľu pozerala do jeho zdesených očí, ktoré ale mali v sebe nejaký dojem úľavy. Prišlo jej, že použil moc silný výraz. Mlčky dumala nad jeho slovami a potom sa začala strašne smiať, čo totálne vykoľajilo zase jeho. Zvraštil nespokojne čelo.
"Ty ma snáď balíš?"
Naštvane po nej vyštartoval: "Si blbá? Videla si sa vôbec v zrkadle, ty hniloba?"

V tom sa zastavila. Úsmev jej skrehol. Nepozerávala sa na seba do zrkadla, pretože jej nebolo dobre vidieť nekrotické oblasti, hnisajúce rany plné krvi a špiny a podobné nechutnosti. Moc to tam nechcela mať, no bola moc flegmatická a lenivá sa o to starať.

"No? Tak videla, keď mi tu pindáš?!" opäť sa vrátila do reality.
Ako blesk, švihom jej nebolo v posteli a už bežala do chodby domu, kde mala Jandi provizórne zrkadlo. Sebrez nestihol moc spracovať jej odchod a tak sa pomaly, ešte unavený z cesty sa dočaptal do chodby a to, čo uvidel ho dostalo. Erosen videl ako zboku stojí oproti zrkadlu a bruškami prstov, na ktorých neuveríte, ale rástli normálne nechty. Síce trocha tmavšie, ale proste vyzerali ako nechty. Pomaličky si hladila tvár a skúmala každý jej kúsok. Lícami tiekli horúce veľké slzy.

Žiadne mokvaviny, krvavé stopy, čierne nekrózy... proste nič. Jej tvár sa tak neskutočne podobala na tú zaživa. Vlastne to bola ona. Akurát koža mala inú farbu. Pleť mala pevnú ako mladica, ktorou bývala. Zavzlykala a počula ako Sebrez k nej pristúpil. Tak nejak porozumel tomu, čo sa v jej vnútri dialo. Nič nehovoril, ticho stál. Cez zaslzené oči ho poriadne ani nevidela, netušila ako sa tvári...zacítila len ako si ju jeho ruky privinuli k hrudi zatiaľ, čo ona sa spamätávala z obrazu v zrkadle. Bolo to prvý krát, čo ju vôbec niekto objal po tom, čo vstala z mŕtvych. Sálalo z neho príjemné teplo a ju naplnil pocit radosti. Hlavou jej prebehlo ako zabudla na to, že niečí dotyk je tak zvláštna a úžasná vec. Mierne sa pousmiala a uvedomila si aj to aká je v jeho rukách malinká, keďže elfovia sú vysoký národ.

Ukľudnená a vysmiata sa od neho odtiahla a znova pozrela na seba so šťastným úsmevom. Pokrútila hlavou a svoj radostný výraz hodila na Sebreza, utierajúc si slzy. Červenovlasý si až teraz všimol jej zuby. Spomenul si na to ako ju videl nechutne sa cpať surovým mäsom v pohostinstve alebo ukájať hlad kanibalizmom. Spravilo sa mu mierne zle, no toto odplávalo rýchlo. Zuby mala stále špicaté, ale boli relatívne biele a z ďasien jej netiekla krv.
Erosen sa cítila ako znovuzrodená. Dlhé roky nezažila svieži a dobrý pocit zo samej seba a mala chuť sa o to podeliť s celým svetom. Zvrtla sa na päte a vyrazila nohou dvere von, rozbiehajúc sa zdravými kolenami niekam do neznáma.
"Erosen! Počkaj!" zakričal za ňou elf a ubral sa rýchlym krokom za ňou...