Krátke príbehy z Azerothu III.

4. ledna 2017 v 0:12 | Sabaku no Tanaris |  Sabaku no Tanaris poviedky

Mŕtvola otvorí oči a zazrie známo neznámy strom. Kamenný. Obložený kožušinami a drevom. Zaklipká očami a otočí hlavu na bok. V jej stuhnutom krku puklo a tvár sa jej pokrčila pod náporom tlaku, ktorý cítila. Vlastne si v tom momente uvedomila, že ju bolí celý "človek." Erosen, ľadový mág z Undercity, sa rozhodla posadiť, avšak prudký nával bolesti ju zastavil. Hodila sa naspäť do postele a vydýchavala sa. S nahnevaným pazvukom pozrela do steny a v tom započula zvuk zbroje.
"Karg," povedal orkský bojovník a ona dvihla hlavu, aby na neho videla.
"Ahoj," nevládala ďalej držať pohľad na ňom a spustila temeno do vankúša.
"Ako sa cítiš?" jej priateľ pristúpil ku jej posteli, aby mohli komunikovať z očí do očí.
"Na hovno."
"Pamätáš si vôbec, čo sa stalo?"
Ona v prvom momente šľahla po ňom zmäteným výrazom: "Hmm..."
"Si v Ashenvale v Splintertree. Pricestovala si so Sebrezom a Rogamom."
"Rogam?!" Erosen sa rozjasnilo a hneď mala pred očami jeho krvavé ranami zohavené telo, "kde je?! Kde?"
Chcela sa postaviť a ísť ho hľadať, lebo v miestnosti boli samy. Ani žiadne jeho veci. Nebola však schopná sa ani pohnúť a nechápala prečo.
"Nenamáhaj sa," upozornil ju mierne prísnym hlasom ork a veľkými zelenými rukami ju zatlačil do matracu, "najbližšiu dobu ti nebude moc dobre."
"Kde je Rogam?"
"Stretla si niekedy paladina vôbec?"
"Pýtam sa ťa kde je Rogam..." zráznila nemŕtva.
Karg sa narovnal v ťažkej zbroji a povzdychol si: "Je v Astranaare u elfov."
Mág daroval bojovníkovi pochybný výraz a potom nepríjemne naňho zažmúril oči.
"Nedívaj sa tak škaredo po mne," dvihol ruky na obranu, "bol fakt v zlom stave a nič mu nepomôže lepšie ako elfská medicína."

Zvesil ruky v sprievode jemného zacinkania jeho brnenia. Krútil hlavou nad Erosen, pretože sa začala paprčiť na to, že odovzdal život jej najlepšieho priateľa do rúk Aliancie. Karg ju odignoroval a začal si dávať dole ochranu, ktorú mal tele. Po pár minútach si sadol na kraj jej postele asi tak o polovicu menší a bolo mu konečne poriadne vidieť do tváre. Erosen urazene na neho gánila a potom sa ozvala: "Prečo som ja stále v tom v čom som prišla do Ashenvale? Nemám ani obviazané rany," obzerala si ruky, čo jej najviac dovolilo.
Bola celá špinavá a od krvi. Dokonca plachtu, ktorú mala pod sebou bola od zaschnutej karmínovej tekutiny.
"Erosen," prehovoril Karg s napätým úsmevom, "ako ti to povedať. Po celom tele máš samé nekrotické oblasti, kosti ti trčia ako aj svaly na niektorých miestach. Divíš sa, že ťa elfovia nechceli zobrať k sebe? Ani tu sa ťa nikto nechcel dotknúť. Všetci sa boja, že niečo dostanú z teba."
"Drž hubu, orčisko. A to tu budem dokedy takto?! Hm?!" začala po ňom štekať a to sa mu moc nepáčilo.
Neodpovedal jej a čakal, kým jej trkne, že by mala zjemniť. Po malej chvíľke potichu zašomrala prepáč.
"Neboj sa," muž z Durotaru sa postavil, "postarám sa o teba. Pôjdem do Orgrimaru po Jandi. Tá ťa dá dohromady."
"To ta tvoja bylinkárka? To by som doporučovala," pousmiala sa.
"Áno, ona. Pôjdem, ale zajtra. Nechcem v noci cestovať, keď ste tu stretli toho paladina."
"No jo. Rozbil by na sračky aj teba a ležali by sme tu dvaja," v tichej budove sa rozoznel chrapľavý smiech.
"Zabudni," pridal sa k nej aj on a potichu ustal, "pobalím sa."
Na to sa zvrtol na päte a chcel odísť, no zastavil ho tón, akým ešte ju hovoriť nepočul: "Karg, prosím ponáhľaj sa. Cítim sa strašne divne."
On s ľútosťou spustil ramená a stlačil pery: "Keď sa zamyslíš prídeš na to, čo to je. Aj o to som sa postaral," potom sa otočil jej smerom s povzbujúcim úsmevom, "za pár dní som tu. Drž sa zatiaľ. Najviac ako budeš môcť..."
Niekoľko kilometrov od Hordskej dediny ležal v posteli mladý elf a rukou si šúchal rebrá. Oči mal zavreté a usmieval sa. Naberal už sily a tak začínal byť spokojný. Takmer spokojný. Naokolo seba mal omnoho komfortnejšie prostredie než Erosen. Namodralé drevené steny, dva pokojne hompáľajúce sa lampáše a ľúbezné ticho. Opatrné približujúce sa kroky ho vyrušili. Aj jemu do miestnosti niekto vstúpil, no na rozdiel od veľkého zeleného orka prišla menšia pôvabná elfka. Tiež mala snehobiele vlasy ako Rogam, pekne zapletené do dvoch vrkočov. Niesla misku s pečivom a fľašu.

"Spíš?" zašeptala a nahla sa mierne do boku, aby mu lepšie videla do tváre.
"Nie," usmial sa na ňu a začal si nemotorne sadať.
Keď tak urobil, prisadila sa k nemu a na stehná mu položila jedlo: "Nantar ti posiela obed."
"Ďakujem."
Pozrel na svoju porciu a čakal, že elfka odíde, no neodchádzala. Naďalej sedela a sledovala ho. Prvý krát ju stretol, keď ho ošetrovali, ale potom mu začala denne nosiť jedlo. Raňajky, obed aj večeru. Nuž, nezostávalo mu nič iné ako si vziať do rúk domáci čerešňový koláč a začať jesť. Koláč bol skvelý, ako vždy všetko pečivo od mestského pekára Nantara. Sústo požul a zapil ho kyslým džúsom z mesačných bobúľ. Trocha skrčil tvár a na to sa nočná elfka zasmiala.
"Prepáč, je fakt kyslý," poutieral si pery.
"Nie, to je v poriadku. Je to celkom roztomilé."
Rogam sa trocha zasekol a napadlo mu, že možno elfka vyhľadáva jeho spoločnosť. Zamračene premýšľal až pokiaľ ho ona znova neoslovila. Ani nevedel, čo povedala a bolo mu hlúpe pýtať sa. Nedbal a nahodil: "Ako sa voláš?"
Bielovlasej sa zastavil dych a to ho trocha podráždilo. Netušil, čo spravil zle a tak len čakal na odpoveď.
"Relara Whitemoon," vysekala napokon zo seba.
"Teší ma," mierne sklonil hlavu, "prepáč, že som sa na tvoje meno neopýtal skôr. To nebolo odo mňa pekné, keď mi dennodenne nosíš jedlo."
"To nič," mávla rukou a na chvíľku dostal dojem, že sa začervenala.

Naraz ostalo medzi nimi trápne ticho. Dalo sa krájať. Rogam si tak trochu prial, aby tam s ním sedela Erosen. Tá vždy vedela do pléna niečo hodiť a spustiť konverzáciu. I keď koľko krát trepala blbosti. Aspoň nemlčala. Sebreza tiež nikde nebolo, aby mu pomohol. Nakoniec si Rogam uvedomil svoje myšlienkové pochody a nevedomky sa nahlas zasmial.
"Čo ti je smiešne?" spýtala sa Relara.
Tento krát zostal zaskočený on a radšej si úplne ústa zapchal koláčom, aby nemusel odpovedať. Elfka sa mierne napaprčila, že nedostala odpoveď, navyše sa jej ten nafúkanec zo Silvermoonu ani nepredstavil. Odfrkla si a bez pozdravu odpochodovala. Rogam s fľaškou u úst sledoval ako postava zmizla a on nestačil spracovať prečo.

Dojedol a ľahol si. Začal premýšľať nad Sebrezom. Tiež ho nejakú dobu nevidel, no dobre vedel, že Sebrez dostal pár úloh od nočných elfiek. Nejaká satisfakcia za to, že pomáhajú jemu. Sebrez musí pomáhať s lovom zvierat, opracovaním ich kože a iné podobné veci, ktoré Sebrez ovláda. Dokonca sa u elfov začal učiť variť. Rogam bol rád, že je o oboch postarané, no mal obavy o Erosen. Často na ňu myslel a modlil sa, aby ju dali dohromady. Utešovala ho skutočnosť, že Karg zostal v Splintertree a ten by ju len tak nenechal. S týmito myšlienkami sa mu začali zatvárať oči až napokon zaspal.
Na druhý deň ho zrána budili kroky. V oný moment si Rogam myslel, že ho prišla navštíviť nasrdená elfka, no odľahlo mu, keď uvidel svojho krajana. V bledej na pohľad trocha vtipnej kombinéze si sadol na posteľ vedľa a čakal kým sa jeho učiteľ preberie. S radosťou skúmal ako sa všetky nepekné rany a modriny strácali z neho. Jeho tvár bola zase ladne bledá ako vždy. Rogam cítil na sebe pohľad a tak rozlepil oči.

"Dobré ráno."
"Aj tebe," zaklipkal očami, sadajúc si, "ako sa ti darí, Sebrez? Občas by si sa mohol zastaviť. Sme tu skoro päť dní a ty nič."
"Prepáč prosím, mám toho celkom dosť," naklonil sa trocha bližšie a pokračoval priškrteným hlasom, "popravde sú nočný elfovia milší než som čakal."
"Niektorí až moc milí," ironicky poznamenal Rogam.
"Ako to myslíš?" Sebrez sa znova narovnal.
"Jedna elfka, čo mi sem nosí jedlo je zvláštna."
Sebrez vypúlil oči a začal sa usmievať od ucha k uchu: "Ó, áno. Viem ktorá. Relara. Býva tu v dome vedľa."
Na to sa rogúna zasmiala až si sama dlaňou capla po stehne: "Tá o ničom inom ako o tebe nerozpráva. A nevadí jej to ani predo mnou. Asi dúfa, že ti to poviem."
"O mne?" začudovane sa predklonil.
"Hej. Vraj sú krvavý elfovia viac sexy ako ich noční," na to Sebrez dvihol ramená, "neviem. Som chlap, takže to neposúdim. Ale...po mne tak nejde, tak pff...neviem."
"Tak preto tu tak sliedi," pokýval hlavou warlock a mal chuť sa usmievať, no neurobil to.
Radšej zmenil tému, aby sa nemusel pretvarovať...

Medzitým Erosen v Splintertree umierala. Rany ju boleli nezvyčajnou bolesťou a niektoré trošku krvácali. Bola to však bolesť, akú dovtedy nepoznala. Nohy aj ruky mala ako z kameňa, celé jej telo prišlo ako keby vážilo stovky ton. Hrudník sa jej ťažkopádne dvíhal a z plytkých nádychov jej chodilo zle od žalúdka. A to nehovoriac o ukrutnom hlade. Začínala strácať hlas a chuť, či iné zmysly.
Zo začiatku nechápala, čo sa to s ňou deje, no po pár dňoch si dala dokopy to, že čo jej povedal Karg, keď odišiel a to že jej zo dňa na deň bolo horšie a horšie. Následky exorcizmu si vyžiadali svoju obeť a nemŕtva sa zo dňa na deň dostávala do agónie, z ktorej bez pomoci nebolo úniku.

Po troch týždňoch od útoku draeneiského paladina Sebrez s Rogamom opúšťali Astranaar. S dobrou náladou ich noční elfovia vyprevadili ku bráne ich mesta. Krvaví elfovia sa vďačne uklonili a pomalým krokom sa vybrali v spoločnosti dvoch strážkyň Astranaaru preč. Z modrej prírody na okolo bolo počuť vitie vlkov, šuchot lístia a jemný kovový zvuk zbroje, čo mali ich sprevádzajúce elfky.

Kde si medzi tými zvukmi sa ozvalo meno Rogama. Sebrez dezorientovane pozeral do bokov a pred seba, no ostatná trojica sa otočila za seba, smerom k mestu. Stála tam Relara a ruky mala spojené pred prsiami. Rogam v rozpakoch ostal stáť a Relara sa tiež moc nemala do pohybu. Sebrez sa začínal nenápadne uchechtávať. Prikročil zozadu ku Rogamovi a ukazovákom ho postrčil medzi lopatky. Rogam sa pohol dopredu, inak by stratil rovnováhu a spadol by a v tom sa Relara pohla k nim. Bolo mu blbé neisť jej naproti a tak trocha s hrôzou sledoval ako sa pomaly, ale určite k nej približuje. Vlasy mala rozpustené a viali jej vo vetre. Krvavý elf sa nútil ukľudniť, lebo sám nevedel, čo po ňom chce. Nie je zvyknutý takto stresovať a moc sa mu to nepáčilo. Nakoniec sa pokúšal upokojiť tým, že sa chce len rozlúčiť, lebo ona ani Nantar sa nedostavili ku bráne Astranaaru. Bol už takmer u nej, keď jej poletujúci zoschnutý modro-zelený lístok pristál vo vlasoch.

"Ahoj," pozdravil ju a ona mu placho odpovedala.
Bolo na nej vidieť, že je veľmi nervózna. Evidentne nehodlala nejak pokračovať, tak začal on: "Ďakujem, že si sa o mňa starala a pozdrav odo mňa aj Nantara. Tak dobré koláče už asi nikdy nebudem jesť," pousmial sa a vytiahol jej lístok z vlasov.
Biele vlasy mu prišli vždy jedinečné a aj boli. Preto bol pyšný na tie svoje a práve preto ho rozčuľovalo ako narúša snehovú dokonalosť na jej hlave. Naraz sa na neho zadívala a on si až teraz všimol, že jej oči sa lesknú do tyrkysovej farby podobne ako Erosen. Pousmial sa a naraz sa začala k nemu elfka približovať. Situácia sa na neho tak príliš rýchlo zvrtla, že už sa nedalo nič iné spraviť ako zavrieť oči a nechať sa. Jemne sa pritisla na jeho pery a on sa divil jak horúce boli. Pripadalo mu, že on je proti nej ako ľad. Počul a cítil ako zbesilo dýchala a držala sa na špičkách, aby dočiahla na tvár warlocka. Chytil ju okolo pasu, aby sa toľko nenamáhala a hneď sa jej držanie tela ukľudnilo. Prestala sa triasť a v ich bozku ucítil jej úsmev.

"Nech..." na chvíľku sa zasekla a so šťastným úsmevom pozrela do zeme, "nech je Elune s tebou..."
"Ďakujem," opätoval jej úsmev, "teba nech ochraňuje naše večné Slnko."
Zavrela oči a ustúpila od neho krok. Rogam sa dal na odchod a pokračoval v ceste do Splintertree.
Po ceste premýšľal nad krásnou elfkou a vôbec nevnímal, čomu jeho zverenec hovoril. Až takmer pri dedine sa prebral, keď sa okolo dvoch elfských strážkyň zoskupili asi piati orkovia. Nepríjemne zazerali na ne, ale tie to ignorovali. Pozdravili Silvermoončanov a šli si po svojom.

"Jak to, že tu nie je Karg?" trocha podráždene sa spýtal Sebrez, "hovoril, že tu bude."
Obzeral sa červenovlasý okolo seba po vstupe cez vysoké drevené brány Splintertree Post. Videl len malú skupinku trolov, ktorá sa na niečom dohadovala s lietačom a zhruba štyroch okolo idúcich rôznych rás hordy. Karg, však nikde.
"Neboj sa, Erosen bude v poriadku," s istotou povedal Rogam a vykročil za Kaylisk, orkyňou, ktorá bola hostinská v Splintertree Post.
Tmavovlasá orkyňa, keď uvidela Rogama nasucho prehltla a ani nešla s ním, len ho poslala za ňou.


Spočiatku jej nerozumeli, kam majú ísť, no keď ju doslovne poslúchol tak to, čo obaja uvideli ich totálne šokovalo.
Erosen preniesli von za pohostinstvo, kde spravili prístrešok, aby na ňu prípadne nepršalo a podobne. Okolo nej sa šíril neskutočný zápach, čo im signalizovalo, že sa jej telo rozkladá.
"Preboha," prikryl si Sebrez ústa a potom aj nos, lebo smrad bol neúnosný.
"Erosen," v panike k nej pristúpil Rogam a pozrel jej na tvár, "žije vôbec?"
"Musí," pozrel trocha zmätene naňho, "veď by nemala...možno ak sa nerozložila."
"Erosen, počuješ ma?" naklonil sa nad jej tvár a chcel ju pohladiť po čele, no vyzerala tak nechutne, že v momente od nej odstúpil, "bože môj."

Pozrel na to ako sa jej slepo zrenice pozerajú niekde dopredu. Biela plachta, v ktorej bola zabalená bola divoko sfarbená na hnedo a červeno a pristával s radosťou na nej hmyz.
"Erosen, prosím ťa, počuješ ma?" Rogam sa zúfalo nad ňu naklonil znova, "neopúšťaj ma preboha."
Sledoval jej šedú akúsi mokvavo lesklú pokožku s neidentifikovateľnými fialovo-čiernymi škvrnami. Oči sa jej naďalej nehýbali a on už v zúfalosti klesol na kolená. Sebrez k nemu pristúpil a chytil ho za rameno.

"Kde je Karg," zaskučal Rogam.
Chvíľku sedel na zemi ako malé dieťa a potom dostal nervy: "Mal tu byť defka!!!!!!"
Jeho hlas sa zniesol do Splintertree a všetci sa otočili za tlmeným hlukom spoza pohostinstva.
"Prečo ju tu takto nechali?!"
"Ja neviem," ustúpil Sebrez v strachu, pretože sa ho začal trocha báť, "ja to nemám ako vedieť. Bol som s tebou v Astranaare."
"Prečo si ju nešiel sem pozrieť, či je o ňu postarané?!" obrátil svoj hnev proti nemu.
"Ale ja som za to fakt nemohol, Karg hovoril ž-"
Sebrez nemohol dokončiť vetu, lebo ho Rogam chytil pod krky. Ten sa snažil brániť, no warlock mal väčšiu silu a Sebrez len omráčene zabalansoval potom, čo Rogam s ním tresol o stenu pohostinstva. Tlačil ho ku stene a kričal naňho v úplnom amoku.

"Rogam!!!" ozvalo sa za jeho chrbtom a on ani nestihol poriadne otočiť hlavu na osobu a v tele pocítil ukrutné bolesti.
Pustil svojho zverenca a zosypal sa na zem, zvíjajúc sa.
"Čo to robíš?!" skričal po ňom hlas, no on ho stále nespoznával.
Naraz bolesti povolili a on si uvedomil, že naňho bolo použité kúzlo warlocka.
"Kto to bol?" vyštekol a rozkašlal sa.
Pretočil sa z brucha na chrbát a v tom mu do tváre udreli čierne vlasy jeho bratranca. Konečne sa zhlboka mohol nadýchnuť a znova kahŕňal až ho naplo.

"Zbláznil si sa? Čo ho škrtíš?" Rogam pohliadol do tváre Evadesovi a ten mu vlepil facku, aby sa prebral.
"Nechaj ho tak, ten nie je podstatný," ozval sa namyslený neznámy hlas, "povedal som, že nechcem nejaké zdržovačky."
"Hneď to bude," vystrel sa Evades a namieril si to k Erosen.
"Kto je on?"
"Nolric, warlock z Dalaranu. Doviedol som ho, aby pomohol Erosen."
"To je zbytočné..." ešte zadýchane a vlhkými perami po kašlaní zachripčal Rogam, "nereaguje. Vôbec. Už je neskoro!!!" treskol päsťou do modrej trávy.
"Erosen," Evades ju pohladil po na čele a v tom zamrzol.
Nepočul, že by dýchala v panike sa pozrel sa na warlocka z Dalaranu a do očí sa mu nahnali slzy...
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama