Srpen 2016

Veríte v osud? II. 26. diel

10. srpna 2016 v 23:25 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ahoj, dámy.
Tak a je to tu naozaj, táto poviedka mi dala mnoho a vaše komentáre ešte viac.
Toto je záverečný diel celej tejto poviedky s ktorou som sa trápila v podstate 4 roky.
Keď som ju pred 4 rokmi začala písať, mala to byť len poviedka na osem maximálne desať dielov. Ale akosi sa mi to vymklo kontrole a vzniklo toto, plné zápletiek a rozuzlení.
Ja len dúfam, že za tie 2 roky, ktoré som túto poviedku písala, tak ste sa nenudili, niečo málo dala aj vám a možno vás to donúti sa k nej niekedy v budúcnosti vrátiť aby ste si ju prečítali ako jeden celok.
Za každý jeden komentár a každú hviezdičku vám ďakujem.
Viem, že som dlho nepísala, bohužial moja práca vyžaduje veľa času a keď mám voľno, po väčšine ho prespím alebo sa snažím tráviť čas s mojim priateľom.
Nakoniec sme sa teraz rozhodli, že budeme kupovať byt, to ma akosi nakoplo k tomu, aby som napísala ďalší diel. Potrebujem sa cítiť psychicky aj fyzicky vynikajúco aby som zo seba vôbec niečo dostala :D A toto ma nabilo tou pozitívnou energiou. Každopádne, chystám sa napísať novú poviedku. Samozrejme, verte či neverte, bude to na pár SasuSaku, lebo som na nich zaťažená a hmmm, myslím, že sa vám to aj bude páčiť lebo sa chystám napísať príbeh po Shippudene až po Saradu, keďže Kishi nám nedáva žiadnu nápovedu ako sa len ONI dvaja mohli dať dokopy :D Tak snáď sa vám moja verzia bude páčiť! :)
Ježíš, no už naozaj končím, lebo som sa rozpísala a ani zďaleka som nenapísala všetko čo som chcela, ale kto by to čítal keď tu už je posledný diel.
Krásny večer!


Môj život je jedna veľká nočná mora... alebo len obyčajný sen?
Nie som si tým istá.
Keď si spomeniem na to ustrašené dievčatko, ktorým som bola... neviem, či mi je do smiechu alebo do plaču.
Sirota, ktorej rodičia zomreli, žijúca na internáte v malej dedinke, kde chodila do školy a snažiaca sa mať vynikajúce výsledky, odpútať sa od svojich vlastných démonov, snívajúca o rodine, ktorú by som si raz mohla vytvoriť a byť konečne šťastná... úspešná... taká som bola.
A ako veľmi som sa zmenila... ako život a jeho nástrahy dokážu spraviť z človeka zmiju, alebo vraha či úplnú trosku.
Bola som šedá myška, ktorú nikto nemal rád, nik si ju nevšímal, kľudne som splývala so stenou školy a aj tak som iba prekážala ak niekto do mňa nedopatrením narazil.
Žila som v ústraní, fantazírovala a plnila si sny vo vlastných snoch, večne v inom svete - či bol deň, či noc.
Až prišiel deň, kedy som svoje myšlienky a fantázie zapísané v mojom jedinom vernom priateľovi stratila...
Dostali sa do rúk iného človeka a ja som mala šancu prežívať reálne svoj vlastný sen, ktorý sa časom zmenil na nočnú moru.
Keď si spätne pomyslím na Sasukeho, bol ako blesk z jasného neba, ktorý mi vstúpil do života, ožiaril ho takým svetlom, že zmenil moje všedné dni a aj celú moju existenciu.
Už len samotný fakt, že som si ho naozaj vysnívala... bol to osud?
Bol presne taký akého som chcela priateľa... ale mal aj svojich vlastných démonov ako každý iný človek žijúci na tejto planéte.
Ale ja som to prehliadala. Odrazu som mala prácu, priateľov, zábavu, ktorú som nepoznala. Prijali ma na vysokú a mala som neho...
Milovala som ho až tak veľmi, že samotnú ma to zničilo a zároveň posilnilo.
Keď sa teraz na mňa pozrú ľudia, ktorých poznám a oni dobre poznajú mňa, vidím v ich očiach otázku, či mi to všetko, to, že som ho tak bezhlavo milovala, stálo za to.
Nik to nevysloví nahlas, ale ani nemusí. Vidím tie oči, ktoré človeku presne prezradia, čo si myslí. Sú zrkadlom do duše, nie? No... až na Sasukeho. U neho človek nikdy nevedel na čom je.
Často som si za posledné tri roky od vtedy, čo som ho naposledy videla keď odchádzal z mojej nemocničnej izby, kde som ležala po útoku šialenca z jeho minulosti a znásilnená, pokladala túto istú otázku.
Moja odpoveď znie... áno, stálo mi to za to. Nemenila by som ani jednu jedinú prekliatu sekundu z môjho života, pretože som ho bezhlavo milovala.
Dal mi všetko a zobral si so sebou ešte viac.
Hoci sú to tri roky od momentu kedy som mu dala zbohom zaprisahaná sama sebe, že na neho nebudem čakať, pretože znovu odchádzal, nedokázala som mať žiaden normálny vzťah. Toľko chalanov sa o to pokúšalo, snažili sa preboriť moje múry, ktoré som si postavala a ani som o tom nevedela.
No nikdy som pred sebou a ani vedľa seba nevidela nikoho iného, ako neho.
Patrili sme k sebe ako Jing a jang.
Za tých dlhých tridsaťšesť mesiacov sa mi ozval len jeden jediný krát a aj to som dostala len malú správu o tom, že nie je v situácii, aby so mnou mohol vôbec komunikovať, nie to sa so mnou stretnúť.
A potom už nič.
Absolútne nič.
Nevedela som kde žije, ako existuje a či vôbec ešte chodí po tomto svete. Byt v ktorom žil bol prázdny, nikdy tam nebol a nikdy tam nechodil. Zostal nedotknutý a zaprášený. Tak ako moje spomienky na neho, pretože časom všetko vybledne a občas premýšľam, či som skutočne len nesnívala.
Nevedomosť ma ubíjala, ale aj posúvala vpred.
Bolo mojim osudom zostať takto sama?
Mal mi vstúpiť do života a prevrátiť ho naruby? Spáliť všetko do tla a potom ma utopiť vo vlastnej pochybnosti?
Veríte v to, že osud je len nejaká náhoda, ktorá ľudí zvedie dokopy, alebo na určité cestičky?
Malo to všetko takto byť?
Tento príbeh nekončí happyendom, ale nie všetky tak musia skončiť.
Život si nevyberieme, proste ho žijeme najlepšie ako len vieme... alebo ho premrháme.
Ja som ho žila naplno... ale až vtedy, keď prišiel on.
Mohla som slobodne dýchať, usmiať sa, ba dokonca som si myslela, že dokážem lietať.
Láska je ako horská dráha, až mi je z toho občas na vracanie.
No a teraz?
Existujem.
Dýcham, lebo musím.
Jem, aj keď mi nechutí.
Spím, lebo v snoch je mi na dosah.
Učím sa, aby som zabila čas a bola užitočná.
Snažím sa pomáhať a zachraňovať životy, pretože tam vidím zmysel mojej existencie.
Ale život?
Nežijem ho.
Prežívam.
Čakám a chvíľami si myslím, že na neho... a potom... možno čakám len na smrť, lebo on nepríde ale ona áno.
Kto vie, možno práve toto je mojim osudom.
Príbeh si píšeme samy, tak proste uchopte to pero a nepúšťajte ho dovtedy dokým sa vám podarí vrátiť sa na správnu cestu, žiť... samozrejme, ak vám cestu neskríži osud a nespraví vám za dobrým koncom namiesto bodky čiarku na pokračovanie....


Sedím v mäkkom kresle, ruky úhľadne zložené pred sebou na stole, aby som vyvolala v ľudoch pocit pokoja a istoty. Pretvárka, to je život. A presne to práve teraz robím.
Na tvári mám prilepený jemný úsmev, odpovedám im na otázky a aj tak, niekde v útrobách mojej mysle premýšľam.
Som tu a zároveň nie som.
Keď som pred piatimi mesiacmi s malou dušičkou prišla do tohto kníhkupectva a nesmelo im predložila môj rukopis, ktorý som písala zúrivo niekoľko prebdených nocí, lebo som potrebovala dostať všetko na papier, keďže môj zápisník už neexistoval, neverila som, že sa dostanem sem.
V tomto malom kníhkupectve je dosť ľudí, ktorí sú posadnutí čítaním kníh a bola som prekvapená, aký úspech moja kniha vyvolala.
Nechcený úspech...
Chcela som len, aby to niekde bolo, aby ľudia čítali a vedeli, že život nie je len o tom kto má viac čoho.
Ani som nesnívala, že táto kniha plná pádov a výstupov bude tak ospevovaná a ľudia sa do nej zamilujú, lebo hlavný hrdinovia jej prídu tak tragický... možno skoro ako Rómeo a Júlia.
Chcela som, aby ľudia čítali o osude siroty ako ja a bohatého decka, ktorých životy sa úplne zmenili. Aby si vážili každej sekundy, ktorú prežívajú so svojimi blízkymi a aby to nebrali ako samozrejmosť.
Chcem, aby sa vždy snažili dať len na tú správnu cestu...
Ale to nakoniec ani hlavná hrdinka nespravila, hoci si myslela, že každá cesta je správna.
Osud je pes...
A teraz tu odpovedám na otázky novinárky sediacej v publiku, ktorá sa prekrikuje s ostatnými, len aby som ju počula a ona mohla rozhovor spísať a zajtra vydať v novinách.
"Slečna Haruno, ako dlho ste vymýšľala tento príbeh? Kde ste chytili múzu?" novinárka s hrubými čiernymi okuliarmi na mňa kričala aby prehlušila bzukot nízkych hlasov.
Usmiala som sa.
V knihe, mojej knihe, ktorú ste práve dočítali nebolo napísané, že to je podľa skutočnej udalosti.
"Príbehy píše život sám. Miestami som zobrala kus toho, kúsok tamtoho a vzniklo to." Nikdy som neočakávala, že moja kniha bude naozaj čítaná. Čakala som len hŕstku ľudí, nie poprask.
"Kedy ste sa rozhodla písať?"
"Vždy som po tom túžila v kútiku duše, ale neverila som, že na to mám." Novinárka sa na mňa uškrnula a zapísala si moju odpoveď.
Možno si to ani ona nemyslela...
Pozerala som sa ponad jej hlavu na hodiny, ktoré ukazovali, že už by som mala byť päť minút preč z tohto kníhkupectva.
Mala by som to ukončiť.
"Bude mať vaša kniha pokračovanie?"
"Nie, vždy som chcela napísať len jednu jedinú knihu..." neočakávam nič od toho, že som ju vydala.
Nechcem byť spisovateľka.
Len ma to príliš ťažilo. Potrebovala som to vykričať celému svetu.
Videla som ako sa nadychuje pre ďalšiu otázku, vedela som, že som všetky knihy podpísala a že už tu ďalej nemám čo robiť.
Rýchlo som sa postavila.
"Ospravedlňte ma, ale už by som mala byť niekde inde. Ďakujem vám, že ste sem prišli a prejavili záujem. Nesmierne si to cením, ale musím sa s vami rozlúčiť. Tak teda, dobrú noc."
Zvyšok som už nevnímala, nejaký ten ruch ako sa všetci stavali zo stoličiek, hlasy a telá.
Proste som kráčala, kývla na vedúceho vydavateľstva a poďakovala sa mu za túto jedinečnú chvíľu, ktorú som mohla zažiť a než som sa nazdala, nadýchla som sa vonku chladného vzduchu štípajúceho ma až niekde v pľúcach.
Lepšie som si utiahla kabát a nasadila si na hlavu čiapku. Bradu a krk som si zavinula do dlhej šále a vydala som sa po zasneženej ulici domov.
Spravila som niekoľko krokov, keď som zbadala postavu v tieni z pouličnej lampy, ako sa opiera o stenu veľkej budovy.
Bol celý v čiernom a dokonale splýval s temnotou za ním.
Kúdol dymu, ktorý vyfúkol z úst sa valil do svetla a zacítila som tabak.
Špak odletel niekam do diaľky a s tichým zasyčaním dopadol do snehu.
Zastala som a žmúrila, moje srdce zrýchlilo a prerývane som sa nadýchla.
"Napísala si o nás knihu," zamumlanie z jeho strany bolo tiché a zachrípnuté, snáď hlbšie ako kedykoľvek pred tým.
A moje srdce zastalo, možno zomrelo.
Bol to on.
Vedel o knihe...
Možno som niekde v kútiku duše dúfala, že práve tá ho prinúti prísť.
"Vrátil si sa," zdvihla som bradu do výšky, hlas sa mi vôbec netriasol, prestala mi byť zima a obliala ma horúčava.
"Je trúfalé pýtať sa, či ma po tom všetkom a tej dlhej dobe vôbec prijmeš do svojho života," vyšiel z tej tmy, na sebe dlhý čierny kabát a čierne nohavice. Vlasy mu padali okolo tváre a čierne oči sa na mňa dívali nežne.
Bol taký istý, ale zároveň úplne iný.
Ostrieľaný.
Musel si zažiť veľa.
Ale aj napriek tomu prišiel.
Všetko skončilo.
Je voľný. Ja som voľná.
"Popremýšľam nad tým."
Tiché odfrknutie mu vyšlo z úst.
Skoro som sa zasmiala.
"Nezájdeme na horúci čaj? Chcem vedieť ako sa ti darí," jemný úsmev mi zamykal kútikmi úst keď som videla pobavený záblesk v jeho očiach.
Naklonil hlavu na bok a pripojil sa ku mne, keď som sa otočila k najbližšej čajovni.
A tu sa začína písať druhá kniha, ktorá však nebude nikdy nikomu na očiach.
Nechajme sa prekvapiť, čo na nás ešte život prichystá.

Ospravedlnenie

7. srpna 2016 v 21:13 | Mestekova
Ahoj, dievcata...
Viem, ze cakate na novy diel a slubila som, ze ho sem dam dnes, ale musim to presunut a ospravedlnit sa.
Novy diel tu bude v stredu, lebo este stale akosi vaham a domyslam a nie som s tym spokojna. Stale tam nie je presne to, co v mojej hlave a potrebuje to upravu :)
Dufam, ze mi odpustite tento prehresok a vynahradim vam to tymto poslednym dielom, ktory potrebuje svoj finish.
Ano, Verite v osud je u konca...
Ale uz aj hned rozbehnem novu poviedku, ktora snad bude z vasho sudka.
Krasny vecer zelam.
Mestekova :)