Veríte v osud? II. 25. diel

9. července 2016 v 19:23 | Mešteková |  Veríte v osud?
Bože, ja viem, že som tu dlho nebola, odpusť :D :D :D
Vôbec, ale vôbec nemám čas ani dýchať, nie to písať. Ale dúfam, že si užijete ďalší diel :)) Viem, že som otrasná, ale teší ma, že vidím, že Tanaris sa vrátila na nás spoločný blog, tak dúfam, že obe budeme mať už čas sa venovať plne písaniu :)
A Ďakujem aj ja vám, že mi sem píšete komentáre a zostali ste verné tejto poviedke po dobu xyz mesiacov. Cením si to tak, že to je až nepredstaviteľné :)


Stojím v tme, nevnímam svet okolo seba, iba tu hroznú tiesňavu, ktorá ma sužuje. Tlačí na mňa z každej strany a nedovoľuje mi dýchať. Nedokážem lapiť dych, pľúca mám ako vo zveráku a hruď mi stíska neviditeľná bariéra, ktorá sa ma snáď snaží donútiť, aby som sa scvrkla do ničoty.
Necítim svoje nohy, ruky. Snažím sa silou mysle prebrať a donútiť sa vynoriť sa. Ale akoby nado mnou bola nejaká nepriepustná hladina vody, ktorá ma tlačí späť.
Neviem si spomenúť prečo som tu, čo sa so mnou stalo ani čo sa so mnou deje, nie to, čo so mnou ešte len bude. Som strašne unavená a cítim len prázdno. Dá sa cítiť prázdnota? Je to presne to, čo si myslím, že to je?
Bože...
"Nemôžeme vás k nej pustiť, má zakázané návštevy, pane." Počujem hlasy, ruch niekde okolo mňa. Je to dobré znamenie? Začínam vnímať zvuky?
"Nezaujíma ma to," tresk, akoby sa niekto snažil otvoriť dvere.
"Nie ste jej rodina," profesionálne vystupovanie ma štvalo, nevedela som, prečo nechce pustiť toho, kto sa ku mne snaží dostať dnu.
"Som jej najbližšia rodina," zavrčal hlboký hlas plný hnevu a frustrácie.
"Ale tak to v papieroch nestojí,"
"V papieroch má napísané, že je sirota a ja som jej priateľ, tak mi odstúpte z cesty."
"Ale,"
"Seriem na to," vyhŕkol keď mu už došla trpezlivosť a hlasité zhíknutie mi napovedalo, že niekto niekoho odstrčil surovo stranou.
"Zavolám doktora!" vyhrážky sa ozvali hlasnejšie ako doteraz, akoby niekto bol priamo so mnou v tej tme.
"Poslúžte si, ale nikto ma od nej neudrží preč," tentokrát v jeho hlase bolo počuť úľavu.
S hlasmi, ktoré som počula sa do môjho podvedomia odrazu vkradol zvuk pípania akýchsi prístrojov.
Premýšľala som nad tým, čo to je a kde v skutočnosti som, ale akosi som nedokázala dokončiť myšlienku.
Ucítila som, ako ma prudko bolí hlava, až som zalapala po vzduchu a mykla som sa. Mojím necitlivím telom sa prehnal oheň, ktorý ma prekvapil a dal najavo, že cítim samú seba.
Ramená ma boleli a ruky som nevedela zdvihnúť.
Premýšľala som nad tým, či zomieram keď bolesť pomaly ustupovala a zostával len tupý pocit, slabé stopy.
Niečo teplé sa dotklo mojej ruky akoby bola z porcelánu. Myklo mi v ukazováku a nejakým spôsobom ma to tlačilo cez hranicu, v ktorej som sa doteraz utápala.
Do nosa mi udrela vôňa, tak štipľavá a nepríjemná no stále taká známa, že som si ju nemohla zmýliť s ničím iným, ako s nemocnicou.
Takže zrejme ležím na izbe, no nevedela som si vôbec vybaviť prečo.
"Sakura," hlboko posadený hlas, vyslovujúci moje meno ma nútil otvoriť oči. Spomenúť si, ako sa ovláda mimika tváre, aby som ho mohla vidieť.
Slabší tlak na ruke mi napovedal, že mi ju jemne stisol v očakávaní, že otvorím oči a ja som to musela urobiť. Potrebovala som vidieť jeho tvár, ostré rysy, špicatú bradu, bledú pokožku, čierne studne a stiahnuté obočie tak, ako to mal po väčšinu času.
Najskôr som videla rozmazane, čierne škvrnky mi behali po sietnici. Rozoznala som biele steny a veľké okno, ktoré bolo zakryté modrými závesmi.
Pri nohách som zbadala kov, ktorý jasne znamenal, že to je moja nemocničná posteľ.
Na boľavých ramenách som donútila môj krk, aby otočil hlavu k hlasu, ktorý ku mne prišiel.
Trvalo dlho, než si moje oči zvykli na rozostrený obraz, ktorý sa dlho dával dokopy a musela som žmúriť.
"Och, Bože," počula som tichý výdych z jeho úst a potom zložil svoju hlavu vedľa tej mojej, pevne tískajúc moju ruku. Tak studenú oproti tej jeho.
Tvár zaboril do nemocničného povlečenia a počula som vzlyk.
S námahou som zdvihla moju voľnú ruku a tak strašne sa mi triasla, až to bolo neuveriteľné. Trvalo dlhú cestu a kopu koncentrácie aby sa dostala na svoje miesto a to do Sasukeho vlasov, kde som zaborila svoje prsty a miniatúrnymi pohybmi ho hladila.
Sasuke zdvihol hlavu a priložil si moju ruku k svojim perám, kde ju obalil do svojich dlaní a vtlačil mi na ňu zopár bozkov so zatvorenými očami, akoby ďakoval Bohu.
Zbadala som slzu, ako mu spadla z oka, nezdržala sa na jeho líci ani sekundu a zmizla niekde na podlahe. Tak vzácne boli jeho slzy, že som mala chuť zliezť dolu a nájsť ju.
Videla som ho plakať iba raz... tak tvrdý muž to bol, že som nepochybovala o tom aké muky musel prežívať až do tejto chvíle.
Snažila som sa prehovoriť, ale pery som mala strašne suché a v ústach tak vyprahnuté, že aj púšť sa mohla hanbiť.
Pokúsila som sa nejako navlhčiť si pery, ale márne.
Sasuke to zbadal a natiahol sa na nočný stolík pre vodu. Opatrne som sa nadvihla, chytila pohár, ale on ho aj tak držal pre istotu, aby som si náhodou nevytrhla hadičku z nosa ako som sa triasla.
Nekončená sloboda vkĺzla do môjho hrdla a mala som dojem, že ešte aj lepšie vidím, keď som konečne ukojila svoj smäd.
Poriadne som sa na neho zadívala a stisla pery k sebe, keď som zbadala čierne kruhy pod jeho ustaranými očami a strapaté vlasy mu stáli všade, určite si do nich zachádzal prstami desaťkrát za minútu.
Usmiala som sa, aj keď slabo a snažila som sa mu dať najavo, že som v poriadku.
"Mal som o teba taký strach," zašepkal po nekonečných minútach po tom, čo ma sledoval. Neviem či sa snažil presvedčiť sám seba, že som v poriadku. Netušila som, čo mu behá hlavou.
"Nemôžem uveriť, že to zašlo až takto ďaleko," znovu sklonil hlavu, pritláčajúc si ruky na čelo.
"Mal som prísť skôr, nemal som vôbec odchádzať," bľabotal zachrípnuto.
Pozrel sa na mňa prekvapene, že som ešte stále nič nepovedala, ale ja som si nevedela vybaviť čo sa stalo.
"Prečo nič nehovoríš? Nenávidíš ma?" zašepkal a znovu som zbadala tú vzácnu slzu, ako padá k zemi.
"J-ja... neviem čo t-ti mám povedať. Nemám ťa prečo... nenávidieť." Zamumlala som potichu.
"Nič si nep-pamätám," dodala som rýchlo.
V Sasukeho tvári sa objavila hrôza.
"Ako... akože si nič nepamätáš?"
"Viem, že si odišiel ráno niečo vybaviť... potom už je všade tma."
Sasuke chvíľu na mňa civel v čistej hrôze, než sa na jeho tvári objavilo pochopenie a potom sa ku mne naklonil bližšie.
"Sakura, prosím... nesnaž sa na to spomínať." Zašepkal a pohladil ma po líci.
"Ale prečo, prečo si to nepamätám?" trocha ma začínala chytať panika.
"Tvoja myseľ zaujala obranný postoj, myslím, že je to tak lepšie." Zamumlal a vyhol sa môjmu pohľadu keď sklopil oči.
"Ale ja to chcem vedieť," zhlboka som nasala vzduch, bolestivo.
Neviem, či je dobré vedieť to... ale mala by som to vedieť, nie? Mám na to právo.
Sasuke zakrútil hlavou, odmietajúc mi to povedať.
"Čo také hrozné sa stalo? Som zranená v nemocnici, ale očividne ma nezabil, tak..." vyschlo mi v ústach a donútilo ma to rozkašľať sa. Keď som sa ukľudnila po ďalších dúškoch vody, Sasuke zatvoril oči.
"Sakura, nenúť ma... nechcem ti to povedať," zaprosil.
Dívala som sa na neho hodnú chvíľu, v hlave som si preberala všelijaké scenáre. Odhodlaná... každý predsa chce vedieť, čo sa mu stalo. Je to normálna vec.
"Dobre..." zamumlal keď videl, že sa nevzdávam.
Sasuke mi pomaly začal objasňovať, že Ryu bol masový vrah, ktorý vraždil ženy. V skutočnosti som cítila nejaký slabý signál v mozgu, že to som už vedela.
Čakala som, než sa dostal tam, kde mu hlas vypovedal službu.
"Našiel... našiel som ťa ležať..." prerývane dýchal, ruky zaťaté v päsť.
"Bola si v kúpeľni a ja som stratil hlavu. Chcel ťa zabiť... on ťa..."
Ale už nemusel pokračovať, akosi som si v hlave vybavila jeho hlas a ten strach, ktorý som cítila keď mi povedal, že ma znásilní...
Sto úderov srdca sa ozvalo na monitore, Sasuke vyľakane vyskočil zo stoličky.
"Nemusíš pokračovať," zamumlala som, keď sa mi pred očami zahmlilo.
Odrazu som sa cítila ešte horšie ako pred tým, bolo mi na vracanie a moje telo ako z gumy sa mi hnusilo. Ten odporný psychopat. Ako mohol?
Stisla som nohy k sebe keď som si uvedomila, že ten hajzel bol vo mne. Z očí mi vystrekli slzy a ruky som zamotala do prikrývok.
"J-ja... neotehotniem... mám antikoncepciu," mumlala som si pre seba, odvrátila som od neho hlavu a vyháňala slzy z očí. Cítila som sa ako blázon.
"Nie, Sakura... nestihol to..." zašepkal zlomene.
Okamžite som sa k nemu otočila, oči rozšírené.
"Nechápem,"
"Oni... doktori povedali, že vidia poškodenie zvnútra, ale neboli tam spermie..." zbledol tak, že jeho tvár nadobudla zelený odtieň.
"Tak čím to urobil, keď nie..." vlastne som ani nemusela pokračovať. Strčil do mňa niečo iné, Boh vie, čo to bolo.
"Je mi to tak ľúto," Sasuke si pritlačil dlane na oči a zaklonil hlavu.
"Myslel som si, že si mŕtva. Tvoje životné funkcie boli úplne na dne. Sanitka prišla v hodine dvanástej. Ja som... ja som bol úplne... zošalel som, takmer som ho zabil. Ja som... naozaj som veril, že si mŕtva." Znovu sa na mňa pozrel, videla som, aký je zlomený.
"To je v poriadku, nemôžeš za to. Stalo sa... a ja som dosť silná, aby som sa s tým všetkým vysporiadala." Verila som svojim slovám. Stále som sa snažila presvedčiť samu seba, že som nebola... úplne znásilnená.
Som tvrdá povaha...
Ach, Bože...
"A čo sa s ním stalo?" zašepkala som a napravila sa na posteli, hryzúc sa do popraskaných pier.
"Zatvorili ho... už nikdy nevyjde von, to prisahám." Verila som mu. Mal toho príliš veľa, ale doživotie sa stále zdalo ako primalý trest. Za všetky tie ženy, za všetko čo urobil. A Denjiro? Chudák, ten bude trpieť za to, akého nevlastného brata mal. Obávala som sa, aby ho ľudia za neho neodsúdili.
"Mal by som ísť," pozrel sa smerom k oknu, kde stál doktor a sledoval nás aj s mladým zdravotným bratom. Nevyzeral nahnevaný, skôr by som povedala, že doktor nás pozoroval a analyzoval môj psychický stav.
"Keď odídu, vrátiš sa?" nebola som si istá, či chcem zostať sama.
Sasuke sa postavil a chvíľu sa na mňa díval.
"Naruto a Hinata ťa chcú vidieť, prídu hneď ako doktor odíde."
"A ty?" to bolo to hlavné, čo ma zaujímalo. Vidieť ho zlomeného mi vôbec nepomáhalo, keď som vedela, že som poškodený tovar.
Pozeral sa na mňa, ale ani slovo nepovedal. Ruky sa mi po bokoch zatriasli, než ich zavrel v päsť.
Niečo v jeho pohľade mi povedalo, že moje nasledujúce slová budú pravdivé.
"Odchádzaš," zašepkala som slabo.
Bola som... možno v šoku, že som nedokázala nič cítiť, žiadna emócia. To, čo som dnes zistila mi prevrátilo život naruby a ostala prázdnota.
Sasuke stále nič nehovoril, len sa na mňa pozeral a stískal pery.
"Vrátiš sa... niekedy?" uteká, aby sa na mňa nemusel dívať?
Aj ja by som ušla.
"Nie je to kvôli tomu, čo sa stalo, bábika... Ale musím dokončiť svoju prácu, spretrhať svoje záväzky s Yakuzou a potom sa budem môcť vrátiť. Potrebujem vedieť, že budeš v poriadku." A keď sme od seba boli rok a pol odlúčení, tak za tú dobu sa mi nič zlého nestalo. Presne som vedela, čo sa mu honí hlavou. Obviňoval sa, že mi opäť vstúpil do života.
"Nevrátiš sa," oči sa mi zavodnili a nemohla som stráviť, že mi klame.
"Nenávidím sám seba, že ťa teraz opúšťam, práve keď ma najviac potrebuješ... ale veci sa vymkli kontrole a jediné, čo môžem urobiť je, vyriešiť to. Horšie načasovanie ani nemôže byť... ale ak by som čakal, bojím sa, čo by prišlo po tomto..." kývol rukou na mňa a na nemocnicu.
"Chcem ťa chrániť... a očividne to robím lepšie, keď s tebou nie som, ako som."
Odvrátila som od neho pohľad.
"Choď," zašepkala som. Neviem, čo viac by som mu mohla povedať.
Sasuke sa ku mne naklonil a dal mi bozk na čelo, prstom mi zotieral slzy.
"Toto nie je zbohom," zamumlal mi do pokožky a potom sa otočil k dverám.
"Ty si myslíš... ty očkávaš, že na teba budem čakať?" vyprskla som, keď chytil kľučku od dverí.
"Nie... ale vrátiť sa do tvojho života ako kamarát je lepšie, ako ťa tam nemať vôbec." A s týmito slovami odišiel.
Z nemocnice.
Z môjho života.
"Zbohom," zamumlala som. Nezostali žiadne slzy, dokonca ani zlomené srdcia.
Len ticho.
Aj tak mi nikdy nepatril. Prichádzal a odchádzal...
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Yuki Yuki | 10. července 2016 v 0:52 | Reagovat

Úžasné nemám slov. :-D Doufám jen že budeš dál pokračovat a brzo tu přibude další díl. :-D Nemůžu se dočkat jak to dál bude pokračovat!! ;-) :-D

2 molly molly | 10. července 2016 v 16:25 | Reagovat

To je tak moc smutný :( ale moc dobře napsaný, to se musí nechat ⌒.⌒

3 Minare Minare | 11. července 2016 v 7:44 | Reagovat

Pekne napísaný diel :-) vždy keď si nejaký pridala, v duchu som sa snažila predstaviť si, ako by som to rozvíjala ja a porovnávala, či sa to bude zhodovať s tebou...úspešnosť snáď menej než 5% :-D Ale ide o to, že teraz si neviem predstaviť pokračovanie, takže sa budem tešiť ešte viac :-)

4 SasuSaku <3 SasuSaku <3 | 11. července 2016 v 8:54 | Reagovat

Skvělé jako vždy!!! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama