Dračí dych

12. července 2016 v 23:19 | Sabaku no Tanaris |  Sabaku no Tanaris
Tak...je to tu. Napísať toto bolo priorita, pred čímkoľvek čo momentálne píšem. Proste musela. V tej hlave mi tento príbeh hučal, dunel, búchal, kričal a neviem, čo ešte všetko, aby som ho konečne napísala! :D Takže je na svete. Ak tam budú nejaké drobné pravopisné chyby, ospravedlňujem sa. Opravím to, ale musím mať od toho tak 12 hodín odstup...ale vy už kľudne čítajte, užívajte moju chorú myseľ.

Napadla ma ďalšia blbostička, ktorá sa mi zrodila v hlave. Tá ale bude trocha tragickejšia. :D Teda neviem, či to tak môžem nazvať. Teaser - upaľovanie čarodejníc. :D Áno, napadajú ma samé krávoviny. No nič. Už vás nechám čítať. Užite si to, skritizujte, pochválte, komentujte. :D

Príjmené čítanie

Sabaku





Jedným stredovekým mestom sa šíri krik, oheň a popol. Tmavá noc spolu s netvorom vrhá záhubu na obyvateľov, domy, stromy a na všetko živé okolo. Jediné, čo bolo pokojné boli diamanty na čiernej oblohe. Žiarili nerušene, dokonca túto noc im Mesiac poslušne zašiel za hory a nerušil ich svetlo. Ulice sa pomaly plnili utekajúcimi a našťastie zatiaľ len ľahko zranenými. Väčšinou to boli popáleniny ako inak, keď na mesto Kaliggo zaútočil ohnivý drak. Priletel pred hradby a zo svojich desivých úst vypustil nespútaný živel. Od neho sa okamžite chytili strechy budov. Strážny mágovia okamžite šli do pohotovosti a snažili sa brániť vchod do mesta, avšak drak ohňa, prezývaný Rhaegos, bol neľútostný a vnikol do mesta...


"Bože, to je panika," prehovoril ustráchane mladý mág stojaci vedľa rovnako starej ženy.
"Divíš sa? Musíme ísť trocha usmerniť utekajúcich ľudí," skonštatovala a dala sa na odchod z tmavej miestnosti v striebornej citadele, "poď a nestoj tu!"

Vybrali sa von a hneď ich oblialo horko, ktoré vyžarovalo mocné stvorenie. Žena s červenými vlasmi takmer po zadok zastala a sledovala ohromného draka chrliaceho oheň. Hneď za ňou sa vyrútil z citadely jej bývalý spolužiak z akadémie a vrazil zozadu do nej.
"Pako," napomenula ho s pokrčeným čelom, "dívaj sa pred seba."
"Prepáč, pozeral som na draka. Nikdy som ešte žiadneho nevidel," poškriabal sa v blonďavých vlasoch a ospravedlňujúco sa na ňu pozeral, "ty si už snáď nejakého videla?"
"Č-čo?" zaskočene sa otočila na neho a potom nepokojne tvrdila, že nie.
Dvojica opustila od konverzácie a rozbehla sa do budovy oproti striebornej citadele. Tam mali mágovia svojich grifinov. Nasadli na nich a každý šiel na opačný smer, smerom od draka, ktorý rozbil hlavnú časť vchodu do Kaligga.

Žena na hnedom grifinovi sa zniesla vyššie nad mesto a sledovala davy Kaligganov, ktorí sa zbesilo snažili ujsť na opačnú stranu mesta od Rhageosa. Zamračila sa. Na ten smer, na ktorý bežali nebol východ z mesta.
"Oxeo, leť dole k tomu davu, čo smeruje k veľkej pekárni," prikázala mu a on ju so zaškriekaním poslúchol.
Obyvatelia si ju hneď všimli, začali jasať, lebo vedeli, že bude o nich postarané. Kričali na ňu, aby ich vyviedla z mesta. Avšak nemala kadiaľ. Nemala čas niečo vymýšľať a tak im nakázala dobehnúť ku koncu mesta. Tam dala povel svojmu vernému priateľovi, aby sa zniesli k zemi.

"Čo sa bude diať?" počula šepoty okolo seba, keď zoskakovala z Oxea.
Ignorovala niektorých pochybovačov. Bola schopným mágom. Vyštudovala pred piatimi rokmi a nikdy nesklamala. Tieto myšlienky zahnala do úzadia a postavila sa pred kamenné hradby. Davy nedočkavo prestupovali a keď sa okolo nich začal fúkať ľadový vietor všetci utíchli. Červenovláska zdvihla ruky takmer nad hlavu a sústredene zrakom prebodávala steny mesta. Vietor prúdiac okolo sa zosilňoval čím ďalej, tým viac. Dalo by sa povedať, že v tom malom úseku, kde stála ona bola pomaly už metelica. Oblečenie Kaligganov bleskovo plápolalo a lístky zo stromov mali preteky, ktorí z nich bude najvyššie nad vydláždenou zemou mesta. Zrazu kamene v hradbe vymrštilo von a ich záchrankyňa klesla na jedno koleno, pretierajúc si čelo, aby zahnala závraty, čo na ňu šli. Rozbiť tak hrubú stenu nebola sranda a bolo za potreby chvíľu oddych. Počula len dupanie okolo seba a nejaké vravy ľudí, ktorí vyjadrovali vďačnosť na jej osobu. Nemala však moc času na relax pretože drak vyčíňal a vodný čarodejníci nestačili stelesneniu ohňa. Postavila sa a predierala sa ako jediná na opačný smer než ostatní.

Unavene vysadla na svojho grifina a spolu sa zniesli na oblohu. Očami rýchlo oblohe vyhľadala známeho muža tiež na okrídlenom zvierati.

"Lecros!" zakričala na neho a do uší sa mu nahnal hlas tak známy hlas, "kašli na západ veď ich dozadu na juhovýchodnú časť mesta. Tadiaľ ujdú rýchlejšie."
"Ako? Nebodaj si..." oči sa mu mierne vypúlili do údivu a potom sa usmial, "že sa vôbec divím, ty šikula."
Ona pokrútila hlavou: "Aspoň teraz prestaň vtipkovať."
Niečo jej ešte zakričal, no ona ho cez majestátne mávanie hnedých krídel nezačula. Pár krát zakrúžila nad východnou časťou mesta, aby sa uistila, že nikto nezablúdil. Potom s Oxeom pristáli na jednej z veľkých plôch na citadele. Drak v nie až tak veľkej diaľke bol otravovaný vodou, ktorú naňho používali mágovia. Pripadalo jej však ako slabé útoky voči niekomu takému. Drak sa však mierne ukľudnil a vyzeral, že niečo hľadá. Neútočil a obzeral sa. Zapozerala sa naň, popred výhľad jej preletel Lecros na svojom snehovo bielom operencovi. Stratil sa jej z dohľadu a ona si spomenula na jeho nedávnu otázku. Či vraj videla niekedy už draka...

"Nemali by sme v noci cestovať."
"Práveže naopak," ozval sa ďalší muž, "musíme sa odtiaľto dostať, čo najskôr."
"Ja si myslím, že keď budeme pokračovať, upútame na seba pozornosť," začala jediná žena zo skupinky piatich mágov.
"Pf, mne nebude radiť nejaká zelenáčka radiť. Buď ticho a drž krok," prehovoril tretí a mrskol po nej nepríjemným pohľadom.
"Nebuďte na ňu taký zlý," posledný, ktorý uzatváral prieskumnú jednotku Kaligga si jej musel zastať.
Bol do nej zahľadený. Už dlho. Štvorica mužov sa začala hádať o tom, či zostanú na noc, ale bo nie. Nakoniec vyhrala tá časť, ktorá chcela putovať domov.

Ísť cez planinu, ktorou prechádzali bolo nebezpečné. Pohybovali sa totižto v nej draci. A nielen kadejakí obyčajní. Väčšinou ste ich nemali možnosť vidieť, no hovorilo sa, že keď ste už nejakého stretli, neprežili ste. Radi ničili všetko možné. Často krát aj medzi sebou súperili, keď sa nepohodli. V tej dobe boli najobávanejšie draky živelné. Štyria súrodenci, ktorí každý žil vo svojom prispôsobenom teritóriu. Obzvlášť nebezpečný bol ohnivý drak. A hlavne mágovia sa obávali tieňového draka. Vravelo sa o ňom, že je nepremožiteľný. Naopak milým drakom bol napríklad Wodath. Ten obýval veľkú púšť na západe a bolo mu všetko jedno. Neexistuje zmienka, že by nejakému človeku ublížil, ba naopak. Niektorí pútnici tvrdia, že im dokonca pomáhal prejsť púšť, no či to je naozaj pravda alebo podobné zážitky má na svedomí fatamorgána, či prehriatie organizmu nik nevie.
Každopádne prítomnosť človeka v dračej planine bolo nežiadúce. Cez deň je cesta relatívne v poriadku, no v noci sa stáva riskantnou. Draci totižto už od pradávna majú schopnosť meniť sa čiastočne na človeka.

Všetci piati boli napätí. Nič hrozné sa však nestalo a skupinka prešla cez planinu do hôr, kde už boli v bezpečí. Za horami už len pár kopcov a sú doma. To ráno ako vyšli z hustého lesa, mali pred sebou lúku plnú kvetov, žiarivej zelenej trávy a poletujúcich motýľov. Ozval sa ženský nadšený smiech. Za ním sa rozbehli aj jej kolegovia. Zopakovali to, čo ona. Bežali cez lúku a nadšenie s túžbou po domove im narastala v srdciach. Po hodnej chvíli behu si spokojne ľahli na voňavý zelený koberec a pozerali na pár bielych obláčikov vznášajúcich sa nad nimi.

"Vidíte?" nadvihol hlavu jeden z nich, "hovoril som vám, že cez planinu prejdeme bez jedinej stretávky draka."
"Dobre, možno som predsa len trocha stresoval, ale vieš, že opatrnosti nikdy nie je dosť," obhájil sa ten, ktorý nechcel v noci cestovať.
Ten zavrel oči a nechal nech spev vtákov prenikne do jeho uší a nech vánok mu objíma tvár. Vyčaroval sa mu na nej úsmev, konečne sa po takej náročnej ceste cítil dobre. A nielen on, ale aj všetci, čo boli s ním.

Spoza hôr sa ozval rev a dunenie. Starší mágovia veľmi dobre poznali tento neprajný zvuk a prudko sa dvihli.
"Čo sa deje?" mladica sa zdesene pozrela najstaršieho mága.
"Drak," prehovoril a potom sa znova na nich otočil, "DO LESA!!!"
Ich nohy sa rozbehli, čo im len stačili a príchod draka začal doprevádzať zlovestný vietor. Ledva stihli zbehnúť do lesa a už koruny stromov zahalil oheň. Drak znova zaútočil, no pre tento krát pazúrmi zhodil koruny stromov, aby videl na návštevníkov Dračej planiny. Odhodilo ich skoro každého do iného smeru. Keď sa pozviechali na pohľad sa im naskytol minimálne dvadsať metrov vysoký drak. Jeho pokožku by ste nemohli nazvať pokožkou ani šupinami. Bola to doslovne láva, ktorá pretekala medzi čiernymi kusmi jeho mäsa. Jeho rev bolo počuť na desiatky kilometrov. Niekoľko krát buchol chvostom o zem, aby dostal mágov na kolená a zadky a potom znova z hrdla vypľul burácajúci živel. Zatiaľ, čo traja z nich boli pokope a ochránili sa vodou, štvrtý muž, ktorý tiež stratil rovnováhu zostal pristupený drakom. No, nebol mŕtvy. Mal zlámanú akurát nohu. Z hrdla Kaligganky sa ozval krik, ktorý upútal draka. Vzhliadol k malej postave pod ním, ktorá vystrašene, neschopná pohnúť sa stála a tiekli jej slzy. Drak na ňu civel. Zrazu ho prestali zaujímať ostatní a vydal sa preňho pár myšacích krokov k nej. Videla sa už mŕtva. No postavil sa pred ňu. Klepala sa a cítila ako k nej sála veľké teplo z neho. Mala pocit, že stojí niekde pod sopkou...navyše trocha to tak aj vyzeralo.

"Bojíš sa ma?" zrazu prehovoril drsným, ale nie zas tak desivým hlasom, ktorý sa začal rozliehať po okolí.
Jeho ozvenu ešte počula niekoľko sekúnd po tom ako tie hlasivky utíchli.
Vysekala zo seba: "S-si predsa drak. Navyše nás ľudstvo zabíjate."
Zem plná mokrého lístia a húb sa zatriasla pod dračím smiechom. Bol ľudský a zároveň nebol. Znel veľmi zvláštne. Ohnivý pán z ničoho nič utíchol a sklonil hlavu. Okolo jeho tela začali rásť plamene a nakoniec pohltili celé jeho telo. Vyzeralo to ako keby ho niekto zapálil. Od tej horúčavy musela čarodejníčka hodne ustúpiť a skryť si tvár. Cez prsty videla ako sa drakovo telo zmenšuje a keď si odkryla oči a líca ruky jej klesli až úplne k bokom.

Stál pred ňou horiaci muž, ktorého pokožka nevyzerala vôbec rozdielne od tej ohnivej dračej.
"To si ty..." vydýchla v úžase a prezrela si jeho tvár.
Mal ladné črty tváre, žiadna špičatá alebo hrubá brada. Jemná. To isté i nos. Jeho pery boli mierne plnšie a usmievali sa. Oči mal tvarované ako mandle a čierne zreničky mu dosť rezonovali v tej tvári farby ohňa.
"To ľudia nás na začiatku vekov zotročili. Divíš sa nám teraz?" jeho hlas znel už viac ako ľudský.
Dokonca v ňom bolo počuť ľútosť. Sklonil hlavu a ona postrehla ako samu zavlnili vlasy, ktoré odhadovala tak na dĺžku po lopatky. Nemohla ho prestať sledovať, znervózňovala ju jeho hruď, ktorá bola odhalená. I cez tie čierne časti na jeho tele bolo vidieť svaly. Potriasla hlavou a spamätala sa nad svojím uvažovaním a vrátila sa zo svojich myšlienok naspäť k ich rozhovoru.

"Ale generácie, čo žijú dnes nemôžu za to, čo sa stalo," rozložila rukou, "naše národy sa zúfalo snažia bojovať proti všetkým drakom. Obete sú moc veľké."
"Mne ľudstvo nedalo nič za, čo by som im vďačný..."
"Nedal si nám ani tú možnosť," pokrútila hlavou a stisla pery, "Rhageos, však?"
"Áno," daroval jej úsmev a pristúpil znova krok, "a ty si?"
Mlčala. Nebola si istá, či má drakovi povedať svoje meno. Váhala, no na jeho opätovné vyzvanie mu ho povedala.
"Hm...pekné meno," zamyslel sa s prstom na brade a potom si ju premeral, "a nielen to. Napríklad, tvoje vlasy."
"Čo s nimi?" použila trocha strohejší tón, za čo sa hneď vzápätí v duchu zahriakla.
"Páči sa mi ich farba. Červená. Farba ohňa."

Letmo poďakovala a sledovala ako k nej kráča. Jeho kroky sa zastavili tesne pred ňou. Až teraz si mohla poriadne uvedomiť jeho výšku. Bol skoro o hlavu vyšší...a krásny. Tak pekného muža ako jeho ešte nikde nevidela. Ani Kaliggu, Folkode, či v Kamennom údolí a ani na žiadnom inom meste. On videl ako sa na neho pozerá, cez pery mu ušlo malé uchechtnutie: "Páčim sa ti?"
"No len nebuď taký namyslený," napaprčene prekrížila ruky u hrude, "túto podobu si si zvolil sám?"
"Nie s takou som sa už narodil," jeho úškrny sa ešte väčšmi prehĺbili: "hm, tá tvoja pohotovosť. Tiež sa mi ľúbi."
"No len ma tu nezožer," pohŕdavo otáčala hlavu od neho a sledovala dračí výraz len očkom.
"To nemám v pláne."
"A čo tí štyria?"
"Ja ľudí nežerem. Nechutnajú dobre."
Pri tejto vete ju skoro naplo. Zahnala nutkanie zvracať a pozrela konečne na neho: "Tak nás nechaj ísť."
"Ako si praješ," mierne sa jej uklonil a ona sa zamračila.
Nečakala, že bude spolupracovať, ale keď už mala tú možnosť: "A nebudeš už útočiť na ľudí a ani na mestá."
"To ti sľúbiť už nemôžem," privrel oči a začal odstupovať.
"Počkaj!" natiahla za ním ruku, no už bolo neskoro.

Telo Rhageosa sa znova rozhorelo a čoskoro pred ňou znova stál ten drak, ktorý bol tak moc obávaný. Z diaľky od svojej pravice počula volanie na jej meno a aby utiekla. Tri osoby, v ktorých spoznala svojich druhov jej bežali naproti pripravení bojovať s drakom. Ten sa však dvihnutým sopečných krídiel dvihol k nebesiam a odletel preč. Traja nezranení mágovia sa vypytovali na to, čo sa dialo. Ona im povedala všetko až na časť, kde spadal dialóg o ich sympatiách. Celý šťastní, že prežili a že sú snáď asi prví, kto prežil stretnutie s Rhageosom v tak malej skupinke sa dali na cestu do Kaligga. Cesta trvala veľmi, veľmi dlho kvôli ich jednej zranenej nohe...

"Oxeo, vzleť k drakovi."

Grifin len s malou dušičkou zamával krídlami a vydal sa smerom k nemu. Takmer okamžite si získali drakovu pozornosť. Oxeo sa chcel dať na ústup, no ona mu zakázala letieť späť. Povel zastaviť sa dostal až keď boli pár metrov pred Rhageosovou hlavou, ktorej oči ju prepaľovali.
"Rhageos!!!" zakričala, "choď tam odkiaľ si prišiel!"
Zdola niekde z hradieb a veží počula ako jej mágovia nadávajú. Nech sa ustúpi, stiahne sa, lebo ju zabije. Ona ich však odignorovala. Vedela, že jej drak neublíži.
"Prečo si sem prišiel?" opäť sa rozkričala jeho smerom, "už som ti povedala, že ľudia v tomto meste ti nikdy neublížili."
S Oxeom obleteli jeho hlavu a potom znova sa vznášali pred jeho tvárou, v ktorej pretekala láva. Čierne dračie oči sa schovali pod viečkami a jeho telo zasiahli plamene. Silné a veľké a ona na rozdiel od ostatných vedela, čo bude nasledovať. Mágovia, ktorí vtedy bránili mesto evidentne nevideli ešte draka v ľudskej podobe. Zatiaľ, čo sa on zmenšoval, uistila ich, že to bude v poriadku a že ju majú nechať ísť za ním a hlavne, aby naňho neútočili. Jej otec, ktorý bol jedným z arcimágov dal ostatným povel a zúfalo sledoval ako jeho dcéra pristáva s vtáčím stvorením a zosadá z neho. Kráčala k ohnivej postave, ktorá stála medzi rozbitými hradbami.

"Prečo si sem prišiel?" zopakovala nahnevane svoju otázku a dala ruky v bok.
"Chcel som ťa znova vidieť," povedal potichu a sklonil hlavu.
Padla jej sánka niekde na tú dolámanú zem. Mysľou jej prebehlo jej prvé stretnutie s ním. Avšak rýchlo sa prebrala, pretože jej stačilo sa poobzerať okolo seba. Mesto bolo poničené, budovy horeli a ľudia utekali preč. Toto nechcela.
"Si fakt idiot," strelila po ňom škaredým tónom a on žasol nad jej odvahou.
Ešte nikto sa s ním takto nerozprával. Chvíľu mlčala, no potom začala po ňom štekať: "Čo si si myslel? Že ťa rada uvidím, keď nám ničíš mesto?! Ničíš mi domov. Choď preč a prestaň ubližovať ľuďom!"
Rozkričala sa na neho a on ani nemal silu jej niečo povedať. Nahnali sa do neho výčitky. Chcel ju urobiť šťastnou.
"Prosím...ja," spustil hlavu.
"O čo prosíš ty lietajúca obluda?" škriekala po ňom, "a keď sme u toho, kto vás drakov väznil, tak ak nevieš boli to ľudia z Kamenného údolia. Kaliggo s tým nič nemá."
Chcel jej niečo povedať, no uvidel v jej očiach slzy.
"Stále ste nepochopili, že vláda ľudí skončila. Nemôžeme sa proti vám brániť tak ako kedysi. Ľudí silná mágia opustila. Zrejme preto, aby sme vás netýrali," znova sa poobzerala okolo, jej obľúbená záhrada so starými stromami celá horela, "čo nevidíš, že proti tebe ani mágovia vody nič nezmôžu?"
"Yris..." oslovil ju a spravil k nej malý krôčik.
"Nie," odvrátila sa a utrela si slanú tekutinu, ktorá jej padla na líca, "už to meno nehovor. Ľutujem, že som ti ho vôbec niekedy povedala."

V tom sa Rhageosa zmocnila hrôza. Padol na kolená a so zaklonenou hlavou vydral zo seba rev, aký normálne počuť z neho len v dračej forme. Preklínal seba a svoju dračiu hrdosť. Domy, zem sa otriasali nad zúfalstvom, ktorého ho pohltilo a v tom všetok oheň naokolo zhasol. Pukot neposedných plameňov utíchol a zostala skoro úplne tma. Jediné, čo vydávalo svetlo bolo telo sopečného mladíka, ktorý si držal tvár v dlaniach. Cez prsty mu stiekli malé kvapôčky lávy, ktoré pomaly padli na zem. Yris ich sledovala a v momente, keď si Rhageos odkryl oči pochopila, že to sú dračie slzy. Naraz sa dostala do rozpakov a netušila, čo bude ďalej. Nemusela ani dlho čakať, pretože sa k nej muž začal plaziť po kolenách.

"Ľudstvo mi dalo predsa jednu jedinú vec na svete, ktorá mi stojí za to," skrčil sa k jej nohám ešte viac, "ľudskú ženu, na ktorú nemôžem prestať myslieť odo dňa, kedy som ju stretol. Ostatným drakom som trocha na smiech za to, no mne je to jedno. Stalo sa niečo, čo sa v dejinách sveta ešte nestalo...Drak sa zamiloval do človeka."
Ona stála bez pohybu, dokonca ani jej zreničky nespravili jediné mihnutie. Uprene sa zabodávali do draka v ľudskej podobe. Popravde, ani jej pár nocí nedal Rhageos spať. Bola to láska na prvý pohľad, avšak neprijateľná.
"Rhageos," bolestne prehovorila a jej hlava sa musela zakloniť lebo sa postavil, "pozri sa, čo si spravil."
"Nechcem, aby si bola nešťastná," chcel jej prejsť po líci, no ona sa ucukla, "neboj, nepopálim ťa."
So zatajeným dychom nechala nech jej hánkami pošteklí líce. Jeho ruka bola horúca ako horký prameň, no nebolo to neznesiteľné teplo. Ba naopak.
"Pomôžem ľuďom opraviť mesto. Moji bratia tiež pomôžu," naliehavo zo seba dostal.
"Ostatní draci?" pozrela s pochybami, "ľudia im nebudú veriť. A ani ja im neverím."
"Yris, moji súrodenci dlho neútočili na ľudské obydlia. Dokonca raz ma Deneth chcel zastaviť," znova jej pohladil tvár.
"A čo chceš ako urobiť?" vyprskla a zložila si ruky ku prsiam.
Pousmial sa, tak veľmi mu to pripomenulo ich prvé stretnutie. Priblížil sa k nej najbližšie ako doteraz pri nej bol. Cítila na sebe dračí dych. Doliehal horúci na jej pokožku a rozpaľoval ju.
"Keď prídem a pomôžem. Získam si ich dôveru."
Mierne mu odvrkla, ale vedela, že má pravdu. Pomoc pri opravách mesta budú potrebovať.
"Sľubujem, že sa nevykašlem na tvoje mesto. Chcem ťa predsa znova vidieť, Yris."
"Máš šťastie, že si nikoho nezabil," ešte stále neštvane stála a chcela od neho ustúpiť aspoň krok, no jej telo akosi odmietalo poslúchnuť.

Na to už len zašeptal tiché ospravedlňujúce slová a na to sa cúvajúc premenil do draka. Mágovia, vrátane jej otca sa chceli dať na útok, no Rhageos sa vzal a odletel preč. Mávanie sopečných krídiel niekde v diaľke utíchlo a Yris stála ako prikovaná v rozbitom meste. Niektorý z tých, ktorí bránili Kaliggo od šťastia padli k zemi a uľavujúco sa rozosmiali. Yrisin otec bežal hneď za ňou, aby sa uistil, že je v poriadku. Nepýtal sa jej na draka, ale všetci boli plný radosti a pokoja, že mesto bolo zachránené a za to všetko ďakovali práve Yris. Správca mesta hneď napísal kráľovi a on spravil z nej hrdinku, ktorá zahnala ohnivého draka i keď pravda až taká úplne nebola. Tú vedelo len pár ľudí a ty najvyšším z vedenia mesta sa dokonca priznala aj svoje pocity k drakovi, pretože práve tie vysekali Kaliggo zo zániku.

Mesto sa začalo opravovať. Ako prvé hradby. Yris chodila oduševnene pomáhať záhradníkom, aby dali dohromady záhradu s prastarými stromami, ktoré vysádzali ešte zakladatelia mesta. Ubehli dva, tri, štyri týždne od tej hroznej noci a Rhageos sa nevracal. Obyvatelia Kaligga mali Yris za blázna za to, že verí drakovi s tým, že sa vráti im pomôcť. Mágovia tomu neverili už vôbec. Každý deň smutne sedela pevnej stene a hľadela na diaľku pred ňou. Túžila ho znova vidieť...i potom všetkom. Avšak on sa nevracal ani po vyše mesiaci. Yris to nadobro vzdala, no pred ostatnými to nepriznala.

Presne o päťdesiat dní od zničenia Kaligga sa poobede spoza hôr vynorili dva draky. Strážnici ihneď spustili poplach a úplne všetci mágovia zo striebornej citadely boli povolaní na obranu mesta. Dokonca aj študenti z akadémie. Yris sa snažila všetkých zastaviť, no oni ju nepočúvali. Rýchlo šla pre Oxea, aby sa čo najskôr dostala k drakom. Uháňali spolu naproti dvom bratom a keď bola tesne pri nich obaja zleteli k zemi a ona tiež. Vysoké stvorenia sa premenili na ľudí a Yris s úžasom sledovala ako Deneth, zemný drak, vyzerá v ľudskej podobe. Jeho telo vyzeralo ako mokrá vrstva blata, niekde medzi ňou malé kúsky trávy, alebo koreňov rastlín. Tvár mal však a dosť hladšiu, zrejme preto, aby vynikli jeho rysy. Mal veľmi sympatický zovňajšok. Bol nízky a vyzeral ako taký malý rojko. Pozdravil Yris a predstavil sa jej. Ona spravila to isté a oboznámila oboch, čo sa deje v Kaliggu.

"Nemaj strach," mávol rukou Deneth, "počítali sme s tým."
Trocha si vydýchla a nervózne doleteli k mestu. Rhageos aj Deneth sa okamžite premenili, aby boli podobnejší Kaligganom. Keď videli, že tieto mýtické bytosti im skutočne prišli pomôcť, prijali ich sľub a za iba jeden deň bol Deneth schopný spolu s pomocou murárov a stavbárov znova postaviť mohutné mestské hradby, ktoré chránili mesto. Rhageos zase s kováčmi spravil nové, pevnejšie strechy pre poničené budovy. Za neuveriteľných päť dní ľudské mesto vyzeralo znova ako nové. Bol to ako sen.
Toho večera po dokončení všetkých prác si mohli všetci konečne oddýchnuť a v celom meste sa konala oslava na počesť nikdy neočakávanej spolupráce.

Yris stála sama na najvyššej veži citadely a sledovala západ slnka. Žiarivé slnko nahradili ružové a červenkasté ruky šplhajúce sa po modrej oblohe a oblakoch. Vo vzduchu bol cítiť mier, kľud a hlavne vôňu pečeného mäsa. Započula kroky hore schodmi. Cítila kto prichádza a jej srdce sa prudko rozbúšilo.

"Tušil som, že tu budeš," v jeho hlase bolo počuť, že sa usmial.
"Dnes je západ slnka fakt úžasný," preniesla potichu a videla ako sa postavil vedľa nej.
Vietor sa nadvihol a ona spokojne vdýchla kyslík a potom sa na neho otočila.
"Čo neoslavuješ dole? Ľudia vás prijali rýchlejšie než som si myslela."
"Bol som skúsiť pečeného barana," cez zuby mu prešiel smiech, "nikdy som pečené mäso nemal."
"A?"
"Ku podivu," zamračil sa a pozrel na rudú oblohu aj on, "chutila mi."
Nastala chvíľa ticha, ktorú Yris prečkávala s pohľadom na svojich nohách, zatiaľ čo on ju sledoval.
"Yris," dvihla na neho zrak, "si nádherná."

Stisla pery a jej hrudi sa natlakovalo toľko pocitov, že mala chuť sa hystericky zasmiať. Chcela byť viac s ním, no pri oprave všetkého rozbitého na to nebol čas. A teraz mal odísť. Prebodol ju zármutok. Zrazu sa jej brady dotkli jeho horúce prsty a donútili ju pozrieť sa mu do očí. Pozrel na jej trasľavé pery, ktoré sa chveli jedinou túžbou. Splnil jej ju a nedočkavo pritisol svoje pery na tie jej. Ona ucítila znesiteľnú páľavu a obe svoje dlane schovala do čiernych vlasov a náruživo mu bozky opätovávala. Takmer úplne ju odzbrojil, keď si ruku schoval zase on v jej vlasoch. Cez bozk sa predral jej tichý ston a on si ju ešte silnejšie ku sebe natisol. Jednou dlaňou jej stláčal bok a snažil sa ovládnuť živočíšnu potrebu zobrať si ju. Yris sa plne nechala podmaniť drakom, jeho dotyky a pery s ňou robili niečo, čo si nemyslela, že je nemožné. Jemne jej sal pery, kúsal ju a láskal.

Po hodnej chvíli sa od seba konečne odtrhli a opreli si o seba čelo. Yris sa rozosmiala a objala Rhageosa. On ju jemne pobozkal do vlasov a potom sa s nimi hral. Keď slnko úplne zašlo a noc sa premenila na chladnú, zišli obaja dole z citadely do ulíc. Do rána sa ľudia bavili a jedli, hodovali.

Pod rúškom ďalšej noci sa z Kaligga vydal na cestu domov zemný drak, ktorý zanechal brata v Kaliggu, mestu ďalej legendami opisované ako miesto, kde započala jedna veľká a nekonečná láska a mier medzi drakmi a ľuďmi...

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama