Červenec 2016

Poviedkársky čelíndž :D

23. července 2016 v 19:08 | Sabaku no Tanaris |  Dôležité informácie ( NOVINKY )
Sabaku zdraví všetkých aj so svojím ďalším šialeným nápadom! :D

S kamarátom, ktorý píše poviedky (navyše vytvára už roky jeden fantasy svet!) sme si dali takú deal, že napíšeme obaja do mesiaca poviedku o spomínanom upaľovaní čarodejníc. :D Určili sme si základnú dejovú líniu a podľa tej každý z nás niečo zbúcha a potom si to vymeníme.

Taakže som moc zvedá, čo obaja vytvoríme. Teším sa na to až si to jeho prečítam a myslím, že aj on sa teší na to moje. Moja poviedka tu určite bude, ale to či sem hodím aj jeho to ešte neviem. (Nemám autorské práva :D)

Ešte na koniec, meno môjho kolegu je Kočičák a je to veľmi zaujímavý človek, s nie tak obyčajnou a šialenou mysľou plnou nápadov. ♥

List od Katemy

20. července 2016 v 22:09 | Sabaku no Tanaris |  Dôležité informácie ( NOVINKY )
Znova Vás všetkých zdravím!

Chcela som sa Vám pochváliť s pekným obrázkom, ktorý mi poslala moja kamarátka, ktorú som spoznala na Konohe. Tento rok maturovala a tak mi poslala oznamko :3 spolu s listom a obrázkom Gaaru, ktorý je suppeeeeeer ♥.

Drahá Katema,

ešte raz Ti moc moc ďakujem za oznamko aj za krásneho Gaaru, vážim si toho. ♥♥♥


Katema je tiež spisovateľka, sústreďuje sa hlavne na Deidaru, ktorý je btw aj na ich oznamku!!! :D Tu nájdete jej poviedky ;).





A práve som prišla na problém a to ten, že nech sem ak koľvek otočený obrázok Gaaru od Katemy uploadnem, vždy mi ho hodí na bok a nedá sa otočiť takže to uploadnem na instagram a dám sem odkaz :)

Gaara by Katema

Dračí dych

12. července 2016 v 23:19 | Sabaku no Tanaris |  Sabaku no Tanaris
Tak...je to tu. Napísať toto bolo priorita, pred čímkoľvek čo momentálne píšem. Proste musela. V tej hlave mi tento príbeh hučal, dunel, búchal, kričal a neviem, čo ešte všetko, aby som ho konečne napísala! :D Takže je na svete. Ak tam budú nejaké drobné pravopisné chyby, ospravedlňujem sa. Opravím to, ale musím mať od toho tak 12 hodín odstup...ale vy už kľudne čítajte, užívajte moju chorú myseľ.

Napadla ma ďalšia blbostička, ktorá sa mi zrodila v hlave. Tá ale bude trocha tragickejšia. :D Teda neviem, či to tak môžem nazvať. Teaser - upaľovanie čarodejníc. :D Áno, napadajú ma samé krávoviny. No nič. Už vás nechám čítať. Užite si to, skritizujte, pochválte, komentujte. :D

Príjmené čítanie

Sabaku





Jedným stredovekým mestom sa šíri krik, oheň a popol. Tmavá noc spolu s netvorom vrhá záhubu na obyvateľov, domy, stromy a na všetko živé okolo. Jediné, čo bolo pokojné boli diamanty na čiernej oblohe. Žiarili nerušene, dokonca túto noc im Mesiac poslušne zašiel za hory a nerušil ich svetlo. Ulice sa pomaly plnili utekajúcimi a našťastie zatiaľ len ľahko zranenými. Väčšinou to boli popáleniny ako inak, keď na mesto Kaliggo zaútočil ohnivý drak. Priletel pred hradby a zo svojich desivých úst vypustil nespútaný živel. Od neho sa okamžite chytili strechy budov. Strážny mágovia okamžite šli do pohotovosti a snažili sa brániť vchod do mesta, avšak drak ohňa, prezývaný Rhaegos, bol neľútostný a vnikol do mesta...


"Bože, to je panika," prehovoril ustráchane mladý mág stojaci vedľa rovnako starej ženy.
"Divíš sa? Musíme ísť trocha usmerniť utekajúcich ľudí," skonštatovala a dala sa na odchod z tmavej miestnosti v striebornej citadele, "poď a nestoj tu!"

Vybrali sa von a hneď ich oblialo horko, ktoré vyžarovalo mocné stvorenie. Žena s červenými vlasmi takmer po zadok zastala a sledovala ohromného draka chrliaceho oheň. Hneď za ňou sa vyrútil z citadely jej bývalý spolužiak z akadémie a vrazil zozadu do nej.
"Pako," napomenula ho s pokrčeným čelom, "dívaj sa pred seba."
"Prepáč, pozeral som na draka. Nikdy som ešte žiadneho nevidel," poškriabal sa v blonďavých vlasoch a ospravedlňujúco sa na ňu pozeral, "ty si už snáď nejakého videla?"
"Č-čo?" zaskočene sa otočila na neho a potom nepokojne tvrdila, že nie.
Dvojica opustila od konverzácie a rozbehla sa do budovy oproti striebornej citadele. Tam mali mágovia svojich grifinov. Nasadli na nich a každý šiel na opačný smer, smerom od draka, ktorý rozbil hlavnú časť vchodu do Kaligga.

Žena na hnedom grifinovi sa zniesla vyššie nad mesto a sledovala davy Kaligganov, ktorí sa zbesilo snažili ujsť na opačnú stranu mesta od Rhageosa. Zamračila sa. Na ten smer, na ktorý bežali nebol východ z mesta.
"Oxeo, leť dole k tomu davu, čo smeruje k veľkej pekárni," prikázala mu a on ju so zaškriekaním poslúchol.
Obyvatelia si ju hneď všimli, začali jasať, lebo vedeli, že bude o nich postarané. Kričali na ňu, aby ich vyviedla z mesta. Avšak nemala kadiaľ. Nemala čas niečo vymýšľať a tak im nakázala dobehnúť ku koncu mesta. Tam dala povel svojmu vernému priateľovi, aby sa zniesli k zemi.

"Čo sa bude diať?" počula šepoty okolo seba, keď zoskakovala z Oxea.
Ignorovala niektorých pochybovačov. Bola schopným mágom. Vyštudovala pred piatimi rokmi a nikdy nesklamala. Tieto myšlienky zahnala do úzadia a postavila sa pred kamenné hradby. Davy nedočkavo prestupovali a keď sa okolo nich začal fúkať ľadový vietor všetci utíchli. Červenovláska zdvihla ruky takmer nad hlavu a sústredene zrakom prebodávala steny mesta. Vietor prúdiac okolo sa zosilňoval čím ďalej, tým viac. Dalo by sa povedať, že v tom malom úseku, kde stála ona bola pomaly už metelica. Oblečenie Kaligganov bleskovo plápolalo a lístky zo stromov mali preteky, ktorí z nich bude najvyššie nad vydláždenou zemou mesta. Zrazu kamene v hradbe vymrštilo von a ich záchrankyňa klesla na jedno koleno, pretierajúc si čelo, aby zahnala závraty, čo na ňu šli. Rozbiť tak hrubú stenu nebola sranda a bolo za potreby chvíľu oddych. Počula len dupanie okolo seba a nejaké vravy ľudí, ktorí vyjadrovali vďačnosť na jej osobu. Nemala však moc času na relax pretože drak vyčíňal a vodný čarodejníci nestačili stelesneniu ohňa. Postavila sa a predierala sa ako jediná na opačný smer než ostatní.

Unavene vysadla na svojho grifina a spolu sa zniesli na oblohu. Očami rýchlo oblohe vyhľadala známeho muža tiež na okrídlenom zvierati.

"Lecros!" zakričala na neho a do uší sa mu nahnal hlas tak známy hlas, "kašli na západ veď ich dozadu na juhovýchodnú časť mesta. Tadiaľ ujdú rýchlejšie."
"Ako? Nebodaj si..." oči sa mu mierne vypúlili do údivu a potom sa usmial, "že sa vôbec divím, ty šikula."
Ona pokrútila hlavou: "Aspoň teraz prestaň vtipkovať."
Niečo jej ešte zakričal, no ona ho cez majestátne mávanie hnedých krídel nezačula. Pár krát zakrúžila nad východnou časťou mesta, aby sa uistila, že nikto nezablúdil. Potom s Oxeom pristáli na jednej z veľkých plôch na citadele. Drak v nie až tak veľkej diaľke bol otravovaný vodou, ktorú naňho používali mágovia. Pripadalo jej však ako slabé útoky voči niekomu takému. Drak sa však mierne ukľudnil a vyzeral, že niečo hľadá. Neútočil a obzeral sa. Zapozerala sa naň, popred výhľad jej preletel Lecros na svojom snehovo bielom operencovi. Stratil sa jej z dohľadu a ona si spomenula na jeho nedávnu otázku. Či vraj videla niekedy už draka...

"Nemali by sme v noci cestovať."
"Práveže naopak," ozval sa ďalší muž, "musíme sa odtiaľto dostať, čo najskôr."
"Ja si myslím, že keď budeme pokračovať, upútame na seba pozornosť," začala jediná žena zo skupinky piatich mágov.
"Pf, mne nebude radiť nejaká zelenáčka radiť. Buď ticho a drž krok," prehovoril tretí a mrskol po nej nepríjemným pohľadom.
"Nebuďte na ňu taký zlý," posledný, ktorý uzatváral prieskumnú jednotku Kaligga si jej musel zastať.
Bol do nej zahľadený. Už dlho. Štvorica mužov sa začala hádať o tom, či zostanú na noc, ale bo nie. Nakoniec vyhrala tá časť, ktorá chcela putovať domov.

Ísť cez planinu, ktorou prechádzali bolo nebezpečné. Pohybovali sa totižto v nej draci. A nielen kadejakí obyčajní. Väčšinou ste ich nemali možnosť vidieť, no hovorilo sa, že keď ste už nejakého stretli, neprežili ste. Radi ničili všetko možné. Často krát aj medzi sebou súperili, keď sa nepohodli. V tej dobe boli najobávanejšie draky živelné. Štyria súrodenci, ktorí každý žil vo svojom prispôsobenom teritóriu. Obzvlášť nebezpečný bol ohnivý drak. A hlavne mágovia sa obávali tieňového draka. Vravelo sa o ňom, že je nepremožiteľný. Naopak milým drakom bol napríklad Wodath. Ten obýval veľkú púšť na západe a bolo mu všetko jedno. Neexistuje zmienka, že by nejakému človeku ublížil, ba naopak. Niektorí pútnici tvrdia, že im dokonca pomáhal prejsť púšť, no či to je naozaj pravda alebo podobné zážitky má na svedomí fatamorgána, či prehriatie organizmu nik nevie.
Každopádne prítomnosť človeka v dračej planine bolo nežiadúce. Cez deň je cesta relatívne v poriadku, no v noci sa stáva riskantnou. Draci totižto už od pradávna majú schopnosť meniť sa čiastočne na človeka.

Všetci piati boli napätí. Nič hrozné sa však nestalo a skupinka prešla cez planinu do hôr, kde už boli v bezpečí. Za horami už len pár kopcov a sú doma. To ráno ako vyšli z hustého lesa, mali pred sebou lúku plnú kvetov, žiarivej zelenej trávy a poletujúcich motýľov. Ozval sa ženský nadšený smiech. Za ním sa rozbehli aj jej kolegovia. Zopakovali to, čo ona. Bežali cez lúku a nadšenie s túžbou po domove im narastala v srdciach. Po hodnej chvíli behu si spokojne ľahli na voňavý zelený koberec a pozerali na pár bielych obláčikov vznášajúcich sa nad nimi.

"Vidíte?" nadvihol hlavu jeden z nich, "hovoril som vám, že cez planinu prejdeme bez jedinej stretávky draka."
"Dobre, možno som predsa len trocha stresoval, ale vieš, že opatrnosti nikdy nie je dosť," obhájil sa ten, ktorý nechcel v noci cestovať.
Ten zavrel oči a nechal nech spev vtákov prenikne do jeho uší a nech vánok mu objíma tvár. Vyčaroval sa mu na nej úsmev, konečne sa po takej náročnej ceste cítil dobre. A nielen on, ale aj všetci, čo boli s ním.

Spoza hôr sa ozval rev a dunenie. Starší mágovia veľmi dobre poznali tento neprajný zvuk a prudko sa dvihli.
"Čo sa deje?" mladica sa zdesene pozrela najstaršieho mága.
"Drak," prehovoril a potom sa znova na nich otočil, "DO LESA!!!"
Ich nohy sa rozbehli, čo im len stačili a príchod draka začal doprevádzať zlovestný vietor. Ledva stihli zbehnúť do lesa a už koruny stromov zahalil oheň. Drak znova zaútočil, no pre tento krát pazúrmi zhodil koruny stromov, aby videl na návštevníkov Dračej planiny. Odhodilo ich skoro každého do iného smeru. Keď sa pozviechali na pohľad sa im naskytol minimálne dvadsať metrov vysoký drak. Jeho pokožku by ste nemohli nazvať pokožkou ani šupinami. Bola to doslovne láva, ktorá pretekala medzi čiernymi kusmi jeho mäsa. Jeho rev bolo počuť na desiatky kilometrov. Niekoľko krát buchol chvostom o zem, aby dostal mágov na kolená a zadky a potom znova z hrdla vypľul burácajúci živel. Zatiaľ, čo traja z nich boli pokope a ochránili sa vodou, štvrtý muž, ktorý tiež stratil rovnováhu zostal pristupený drakom. No, nebol mŕtvy. Mal zlámanú akurát nohu. Z hrdla Kaligganky sa ozval krik, ktorý upútal draka. Vzhliadol k malej postave pod ním, ktorá vystrašene, neschopná pohnúť sa stála a tiekli jej slzy. Drak na ňu civel. Zrazu ho prestali zaujímať ostatní a vydal sa preňho pár myšacích krokov k nej. Videla sa už mŕtva. No postavil sa pred ňu. Klepala sa a cítila ako k nej sála veľké teplo z neho. Mala pocit, že stojí niekde pod sopkou...navyše trocha to tak aj vyzeralo.

"Bojíš sa ma?" zrazu prehovoril drsným, ale nie zas tak desivým hlasom, ktorý sa začal rozliehať po okolí.
Jeho ozvenu ešte počula niekoľko sekúnd po tom ako tie hlasivky utíchli.
Vysekala zo seba: "S-si predsa drak. Navyše nás ľudstvo zabíjate."
Zem plná mokrého lístia a húb sa zatriasla pod dračím smiechom. Bol ľudský a zároveň nebol. Znel veľmi zvláštne. Ohnivý pán z ničoho nič utíchol a sklonil hlavu. Okolo jeho tela začali rásť plamene a nakoniec pohltili celé jeho telo. Vyzeralo to ako keby ho niekto zapálil. Od tej horúčavy musela čarodejníčka hodne ustúpiť a skryť si tvár. Cez prsty videla ako sa drakovo telo zmenšuje a keď si odkryla oči a líca ruky jej klesli až úplne k bokom.

Stál pred ňou horiaci muž, ktorého pokožka nevyzerala vôbec rozdielne od tej ohnivej dračej.
"To si ty..." vydýchla v úžase a prezrela si jeho tvár.
Mal ladné črty tváre, žiadna špičatá alebo hrubá brada. Jemná. To isté i nos. Jeho pery boli mierne plnšie a usmievali sa. Oči mal tvarované ako mandle a čierne zreničky mu dosť rezonovali v tej tvári farby ohňa.
"To ľudia nás na začiatku vekov zotročili. Divíš sa nám teraz?" jeho hlas znel už viac ako ľudský.
Dokonca v ňom bolo počuť ľútosť. Sklonil hlavu a ona postrehla ako samu zavlnili vlasy, ktoré odhadovala tak na dĺžku po lopatky. Nemohla ho prestať sledovať, znervózňovala ju jeho hruď, ktorá bola odhalená. I cez tie čierne časti na jeho tele bolo vidieť svaly. Potriasla hlavou a spamätala sa nad svojím uvažovaním a vrátila sa zo svojich myšlienok naspäť k ich rozhovoru.

"Ale generácie, čo žijú dnes nemôžu za to, čo sa stalo," rozložila rukou, "naše národy sa zúfalo snažia bojovať proti všetkým drakom. Obete sú moc veľké."
"Mne ľudstvo nedalo nič za, čo by som im vďačný..."
"Nedal si nám ani tú možnosť," pokrútila hlavou a stisla pery, "Rhageos, však?"
"Áno," daroval jej úsmev a pristúpil znova krok, "a ty si?"
Mlčala. Nebola si istá, či má drakovi povedať svoje meno. Váhala, no na jeho opätovné vyzvanie mu ho povedala.
"Hm...pekné meno," zamyslel sa s prstom na brade a potom si ju premeral, "a nielen to. Napríklad, tvoje vlasy."
"Čo s nimi?" použila trocha strohejší tón, za čo sa hneď vzápätí v duchu zahriakla.
"Páči sa mi ich farba. Červená. Farba ohňa."

Letmo poďakovala a sledovala ako k nej kráča. Jeho kroky sa zastavili tesne pred ňou. Až teraz si mohla poriadne uvedomiť jeho výšku. Bol skoro o hlavu vyšší...a krásny. Tak pekného muža ako jeho ešte nikde nevidela. Ani Kaliggu, Folkode, či v Kamennom údolí a ani na žiadnom inom meste. On videl ako sa na neho pozerá, cez pery mu ušlo malé uchechtnutie: "Páčim sa ti?"
"No len nebuď taký namyslený," napaprčene prekrížila ruky u hrude, "túto podobu si si zvolil sám?"
"Nie s takou som sa už narodil," jeho úškrny sa ešte väčšmi prehĺbili: "hm, tá tvoja pohotovosť. Tiež sa mi ľúbi."
"No len ma tu nezožer," pohŕdavo otáčala hlavu od neho a sledovala dračí výraz len očkom.
"To nemám v pláne."
"A čo tí štyria?"
"Ja ľudí nežerem. Nechutnajú dobre."
Pri tejto vete ju skoro naplo. Zahnala nutkanie zvracať a pozrela konečne na neho: "Tak nás nechaj ísť."
"Ako si praješ," mierne sa jej uklonil a ona sa zamračila.
Nečakala, že bude spolupracovať, ale keď už mala tú možnosť: "A nebudeš už útočiť na ľudí a ani na mestá."
"To ti sľúbiť už nemôžem," privrel oči a začal odstupovať.
"Počkaj!" natiahla za ním ruku, no už bolo neskoro.

Telo Rhageosa sa znova rozhorelo a čoskoro pred ňou znova stál ten drak, ktorý bol tak moc obávaný. Z diaľky od svojej pravice počula volanie na jej meno a aby utiekla. Tri osoby, v ktorých spoznala svojich druhov jej bežali naproti pripravení bojovať s drakom. Ten sa však dvihnutým sopečných krídiel dvihol k nebesiam a odletel preč. Traja nezranení mágovia sa vypytovali na to, čo sa dialo. Ona im povedala všetko až na časť, kde spadal dialóg o ich sympatiách. Celý šťastní, že prežili a že sú snáď asi prví, kto prežil stretnutie s Rhageosom v tak malej skupinke sa dali na cestu do Kaligga. Cesta trvala veľmi, veľmi dlho kvôli ich jednej zranenej nohe...

"Oxeo, vzleť k drakovi."

Grifin len s malou dušičkou zamával krídlami a vydal sa smerom k nemu. Takmer okamžite si získali drakovu pozornosť. Oxeo sa chcel dať na ústup, no ona mu zakázala letieť späť. Povel zastaviť sa dostal až keď boli pár metrov pred Rhageosovou hlavou, ktorej oči ju prepaľovali.
"Rhageos!!!" zakričala, "choď tam odkiaľ si prišiel!"
Zdola niekde z hradieb a veží počula ako jej mágovia nadávajú. Nech sa ustúpi, stiahne sa, lebo ju zabije. Ona ich však odignorovala. Vedela, že jej drak neublíži.
"Prečo si sem prišiel?" opäť sa rozkričala jeho smerom, "už som ti povedala, že ľudia v tomto meste ti nikdy neublížili."
S Oxeom obleteli jeho hlavu a potom znova sa vznášali pred jeho tvárou, v ktorej pretekala láva. Čierne dračie oči sa schovali pod viečkami a jeho telo zasiahli plamene. Silné a veľké a ona na rozdiel od ostatných vedela, čo bude nasledovať. Mágovia, ktorí vtedy bránili mesto evidentne nevideli ešte draka v ľudskej podobe. Zatiaľ, čo sa on zmenšoval, uistila ich, že to bude v poriadku a že ju majú nechať ísť za ním a hlavne, aby naňho neútočili. Jej otec, ktorý bol jedným z arcimágov dal ostatným povel a zúfalo sledoval ako jeho dcéra pristáva s vtáčím stvorením a zosadá z neho. Kráčala k ohnivej postave, ktorá stála medzi rozbitými hradbami.

"Prečo si sem prišiel?" zopakovala nahnevane svoju otázku a dala ruky v bok.
"Chcel som ťa znova vidieť," povedal potichu a sklonil hlavu.
Padla jej sánka niekde na tú dolámanú zem. Mysľou jej prebehlo jej prvé stretnutie s ním. Avšak rýchlo sa prebrala, pretože jej stačilo sa poobzerať okolo seba. Mesto bolo poničené, budovy horeli a ľudia utekali preč. Toto nechcela.
"Si fakt idiot," strelila po ňom škaredým tónom a on žasol nad jej odvahou.
Ešte nikto sa s ním takto nerozprával. Chvíľu mlčala, no potom začala po ňom štekať: "Čo si si myslel? Že ťa rada uvidím, keď nám ničíš mesto?! Ničíš mi domov. Choď preč a prestaň ubližovať ľuďom!"
Rozkričala sa na neho a on ani nemal silu jej niečo povedať. Nahnali sa do neho výčitky. Chcel ju urobiť šťastnou.
"Prosím...ja," spustil hlavu.
"O čo prosíš ty lietajúca obluda?" škriekala po ňom, "a keď sme u toho, kto vás drakov väznil, tak ak nevieš boli to ľudia z Kamenného údolia. Kaliggo s tým nič nemá."
Chcel jej niečo povedať, no uvidel v jej očiach slzy.
"Stále ste nepochopili, že vláda ľudí skončila. Nemôžeme sa proti vám brániť tak ako kedysi. Ľudí silná mágia opustila. Zrejme preto, aby sme vás netýrali," znova sa poobzerala okolo, jej obľúbená záhrada so starými stromami celá horela, "čo nevidíš, že proti tebe ani mágovia vody nič nezmôžu?"
"Yris..." oslovil ju a spravil k nej malý krôčik.
"Nie," odvrátila sa a utrela si slanú tekutinu, ktorá jej padla na líca, "už to meno nehovor. Ľutujem, že som ti ho vôbec niekedy povedala."

V tom sa Rhageosa zmocnila hrôza. Padol na kolená a so zaklonenou hlavou vydral zo seba rev, aký normálne počuť z neho len v dračej forme. Preklínal seba a svoju dračiu hrdosť. Domy, zem sa otriasali nad zúfalstvom, ktorého ho pohltilo a v tom všetok oheň naokolo zhasol. Pukot neposedných plameňov utíchol a zostala skoro úplne tma. Jediné, čo vydávalo svetlo bolo telo sopečného mladíka, ktorý si držal tvár v dlaniach. Cez prsty mu stiekli malé kvapôčky lávy, ktoré pomaly padli na zem. Yris ich sledovala a v momente, keď si Rhageos odkryl oči pochopila, že to sú dračie slzy. Naraz sa dostala do rozpakov a netušila, čo bude ďalej. Nemusela ani dlho čakať, pretože sa k nej muž začal plaziť po kolenách.

"Ľudstvo mi dalo predsa jednu jedinú vec na svete, ktorá mi stojí za to," skrčil sa k jej nohám ešte viac, "ľudskú ženu, na ktorú nemôžem prestať myslieť odo dňa, kedy som ju stretol. Ostatným drakom som trocha na smiech za to, no mne je to jedno. Stalo sa niečo, čo sa v dejinách sveta ešte nestalo...Drak sa zamiloval do človeka."
Ona stála bez pohybu, dokonca ani jej zreničky nespravili jediné mihnutie. Uprene sa zabodávali do draka v ľudskej podobe. Popravde, ani jej pár nocí nedal Rhageos spať. Bola to láska na prvý pohľad, avšak neprijateľná.
"Rhageos," bolestne prehovorila a jej hlava sa musela zakloniť lebo sa postavil, "pozri sa, čo si spravil."
"Nechcem, aby si bola nešťastná," chcel jej prejsť po líci, no ona sa ucukla, "neboj, nepopálim ťa."
So zatajeným dychom nechala nech jej hánkami pošteklí líce. Jeho ruka bola horúca ako horký prameň, no nebolo to neznesiteľné teplo. Ba naopak.
"Pomôžem ľuďom opraviť mesto. Moji bratia tiež pomôžu," naliehavo zo seba dostal.
"Ostatní draci?" pozrela s pochybami, "ľudia im nebudú veriť. A ani ja im neverím."
"Yris, moji súrodenci dlho neútočili na ľudské obydlia. Dokonca raz ma Deneth chcel zastaviť," znova jej pohladil tvár.
"A čo chceš ako urobiť?" vyprskla a zložila si ruky ku prsiam.
Pousmial sa, tak veľmi mu to pripomenulo ich prvé stretnutie. Priblížil sa k nej najbližšie ako doteraz pri nej bol. Cítila na sebe dračí dych. Doliehal horúci na jej pokožku a rozpaľoval ju.
"Keď prídem a pomôžem. Získam si ich dôveru."
Mierne mu odvrkla, ale vedela, že má pravdu. Pomoc pri opravách mesta budú potrebovať.
"Sľubujem, že sa nevykašlem na tvoje mesto. Chcem ťa predsa znova vidieť, Yris."
"Máš šťastie, že si nikoho nezabil," ešte stále neštvane stála a chcela od neho ustúpiť aspoň krok, no jej telo akosi odmietalo poslúchnuť.

Na to už len zašeptal tiché ospravedlňujúce slová a na to sa cúvajúc premenil do draka. Mágovia, vrátane jej otca sa chceli dať na útok, no Rhageos sa vzal a odletel preč. Mávanie sopečných krídiel niekde v diaľke utíchlo a Yris stála ako prikovaná v rozbitom meste. Niektorý z tých, ktorí bránili Kaliggo od šťastia padli k zemi a uľavujúco sa rozosmiali. Yrisin otec bežal hneď za ňou, aby sa uistil, že je v poriadku. Nepýtal sa jej na draka, ale všetci boli plný radosti a pokoja, že mesto bolo zachránené a za to všetko ďakovali práve Yris. Správca mesta hneď napísal kráľovi a on spravil z nej hrdinku, ktorá zahnala ohnivého draka i keď pravda až taká úplne nebola. Tú vedelo len pár ľudí a ty najvyšším z vedenia mesta sa dokonca priznala aj svoje pocity k drakovi, pretože práve tie vysekali Kaliggo zo zániku.

Mesto sa začalo opravovať. Ako prvé hradby. Yris chodila oduševnene pomáhať záhradníkom, aby dali dohromady záhradu s prastarými stromami, ktoré vysádzali ešte zakladatelia mesta. Ubehli dva, tri, štyri týždne od tej hroznej noci a Rhageos sa nevracal. Obyvatelia Kaligga mali Yris za blázna za to, že verí drakovi s tým, že sa vráti im pomôcť. Mágovia tomu neverili už vôbec. Každý deň smutne sedela pevnej stene a hľadela na diaľku pred ňou. Túžila ho znova vidieť...i potom všetkom. Avšak on sa nevracal ani po vyše mesiaci. Yris to nadobro vzdala, no pred ostatnými to nepriznala.

Presne o päťdesiat dní od zničenia Kaligga sa poobede spoza hôr vynorili dva draky. Strážnici ihneď spustili poplach a úplne všetci mágovia zo striebornej citadely boli povolaní na obranu mesta. Dokonca aj študenti z akadémie. Yris sa snažila všetkých zastaviť, no oni ju nepočúvali. Rýchlo šla pre Oxea, aby sa čo najskôr dostala k drakom. Uháňali spolu naproti dvom bratom a keď bola tesne pri nich obaja zleteli k zemi a ona tiež. Vysoké stvorenia sa premenili na ľudí a Yris s úžasom sledovala ako Deneth, zemný drak, vyzerá v ľudskej podobe. Jeho telo vyzeralo ako mokrá vrstva blata, niekde medzi ňou malé kúsky trávy, alebo koreňov rastlín. Tvár mal však a dosť hladšiu, zrejme preto, aby vynikli jeho rysy. Mal veľmi sympatický zovňajšok. Bol nízky a vyzeral ako taký malý rojko. Pozdravil Yris a predstavil sa jej. Ona spravila to isté a oboznámila oboch, čo sa deje v Kaliggu.

"Nemaj strach," mávol rukou Deneth, "počítali sme s tým."
Trocha si vydýchla a nervózne doleteli k mestu. Rhageos aj Deneth sa okamžite premenili, aby boli podobnejší Kaligganom. Keď videli, že tieto mýtické bytosti im skutočne prišli pomôcť, prijali ich sľub a za iba jeden deň bol Deneth schopný spolu s pomocou murárov a stavbárov znova postaviť mohutné mestské hradby, ktoré chránili mesto. Rhageos zase s kováčmi spravil nové, pevnejšie strechy pre poničené budovy. Za neuveriteľných päť dní ľudské mesto vyzeralo znova ako nové. Bol to ako sen.
Toho večera po dokončení všetkých prác si mohli všetci konečne oddýchnuť a v celom meste sa konala oslava na počesť nikdy neočakávanej spolupráce.

Yris stála sama na najvyššej veži citadely a sledovala západ slnka. Žiarivé slnko nahradili ružové a červenkasté ruky šplhajúce sa po modrej oblohe a oblakoch. Vo vzduchu bol cítiť mier, kľud a hlavne vôňu pečeného mäsa. Započula kroky hore schodmi. Cítila kto prichádza a jej srdce sa prudko rozbúšilo.

"Tušil som, že tu budeš," v jeho hlase bolo počuť, že sa usmial.
"Dnes je západ slnka fakt úžasný," preniesla potichu a videla ako sa postavil vedľa nej.
Vietor sa nadvihol a ona spokojne vdýchla kyslík a potom sa na neho otočila.
"Čo neoslavuješ dole? Ľudia vás prijali rýchlejšie než som si myslela."
"Bol som skúsiť pečeného barana," cez zuby mu prešiel smiech, "nikdy som pečené mäso nemal."
"A?"
"Ku podivu," zamračil sa a pozrel na rudú oblohu aj on, "chutila mi."
Nastala chvíľa ticha, ktorú Yris prečkávala s pohľadom na svojich nohách, zatiaľ čo on ju sledoval.
"Yris," dvihla na neho zrak, "si nádherná."

Stisla pery a jej hrudi sa natlakovalo toľko pocitov, že mala chuť sa hystericky zasmiať. Chcela byť viac s ním, no pri oprave všetkého rozbitého na to nebol čas. A teraz mal odísť. Prebodol ju zármutok. Zrazu sa jej brady dotkli jeho horúce prsty a donútili ju pozrieť sa mu do očí. Pozrel na jej trasľavé pery, ktoré sa chveli jedinou túžbou. Splnil jej ju a nedočkavo pritisol svoje pery na tie jej. Ona ucítila znesiteľnú páľavu a obe svoje dlane schovala do čiernych vlasov a náruživo mu bozky opätovávala. Takmer úplne ju odzbrojil, keď si ruku schoval zase on v jej vlasoch. Cez bozk sa predral jej tichý ston a on si ju ešte silnejšie ku sebe natisol. Jednou dlaňou jej stláčal bok a snažil sa ovládnuť živočíšnu potrebu zobrať si ju. Yris sa plne nechala podmaniť drakom, jeho dotyky a pery s ňou robili niečo, čo si nemyslela, že je nemožné. Jemne jej sal pery, kúsal ju a láskal.

Po hodnej chvíli sa od seba konečne odtrhli a opreli si o seba čelo. Yris sa rozosmiala a objala Rhageosa. On ju jemne pobozkal do vlasov a potom sa s nimi hral. Keď slnko úplne zašlo a noc sa premenila na chladnú, zišli obaja dole z citadely do ulíc. Do rána sa ľudia bavili a jedli, hodovali.

Pod rúškom ďalšej noci sa z Kaligga vydal na cestu domov zemný drak, ktorý zanechal brata v Kaliggu, mestu ďalej legendami opisované ako miesto, kde započala jedna veľká a nekonečná láska a mier medzi drakmi a ľuďmi...


Sen :)

9. července 2016 v 20:31 | Sabaku no Tanaris |  Dôležité informácie ( NOVINKY )
Ahooj, zdravím všetkých. Dúfam, že si užívate začiatok prázdnin ;). Ja osobne sa mám zatiaľ v pohode. Tak ale k veci :D chcela som sa Vám pochváliť s dvoma vecami! Alebo s troma? :D Nooo...asi s troma :D Takže začneme!

Tou prvou je, žeeeeee som pomohla uskutočniť mini sen svojho chalana, ktorý už hrozne dlho chcel spraviť jednu fotku :D Dám ju úplne na koniec článku, lebo je dosť veľká. Bol to fakt bullshit :D :D to nafotiť, ale výsledok super! :D

SEKND! :D Noom, na narodeniny som dostala notebook, lebo ako možno viete, ten moj sa pokazil :D. Hm...aaa....dramatická pauza! Rozhodla som sa občas točiť speedwrite! Prvý mám za sebou. Je to taký malý teaser na ďalší diel Zakázaného ovocia. S Hikari Animaru sme sa rozhodli, že 17- diel natočíme celý! Juhúúú. ;) Mai čenl. Nájdete tam samé blbosti. Video chalana, ktorý ma balí už pol roka, Candy Crush Soda Sagu...koho zaujíma tak aj troll video z League of Legends :D. Proste nič normálne tam nenájdete, je to channel Sabaku, na to treba nezabúdať!


No a posledná vec, vlastne aj NAJDôLEŽITEJŠIA (sorry, neviem napísať veľké ô :D ) je, že tak na 80% napíšem krátku poviedku, ktorá nebude ani o Narutovi ani o mojom fantasy svete, ktorý tvorím. Musím priznať, že inšpiráciu som vzala v sne, ktorý sa mi dnes sníval. Nechcem nič prezrádzať. Ale malú nápovedu predsa môžem dať...




Ešte neviem, kedy sa do nej pustím. Ale dúfam, že čo najskôr. Dnes mám v pláne ešte poslať na konohu diel poviedky Láska, viera, túžba a sny... tak za deň, dva by mohol byť zverejnený.

Tak to by bolo asi všetko. Prajem Všetkým krásne prázdniny, zrelaxujte sa ale hlavne nezabudnite, čo ste sa učili posledný rok v škole :D :D :D



Veríte v osud? II. 25. diel

9. července 2016 v 19:23 | Mešteková |  Veríte v osud?
Bože, ja viem, že som tu dlho nebola, odpusť :D :D :D
Vôbec, ale vôbec nemám čas ani dýchať, nie to písať. Ale dúfam, že si užijete ďalší diel :)) Viem, že som otrasná, ale teší ma, že vidím, že Tanaris sa vrátila na nás spoločný blog, tak dúfam, že obe budeme mať už čas sa venovať plne písaniu :)
A Ďakujem aj ja vám, že mi sem píšete komentáre a zostali ste verné tejto poviedke po dobu xyz mesiacov. Cením si to tak, že to je až nepredstaviteľné :)


Stojím v tme, nevnímam svet okolo seba, iba tu hroznú tiesňavu, ktorá ma sužuje. Tlačí na mňa z každej strany a nedovoľuje mi dýchať. Nedokážem lapiť dych, pľúca mám ako vo zveráku a hruď mi stíska neviditeľná bariéra, ktorá sa ma snáď snaží donútiť, aby som sa scvrkla do ničoty.
Necítim svoje nohy, ruky. Snažím sa silou mysle prebrať a donútiť sa vynoriť sa. Ale akoby nado mnou bola nejaká nepriepustná hladina vody, ktorá ma tlačí späť.
Neviem si spomenúť prečo som tu, čo sa so mnou stalo ani čo sa so mnou deje, nie to, čo so mnou ešte len bude. Som strašne unavená a cítim len prázdno. Dá sa cítiť prázdnota? Je to presne to, čo si myslím, že to je?
Bože...
"Nemôžeme vás k nej pustiť, má zakázané návštevy, pane." Počujem hlasy, ruch niekde okolo mňa. Je to dobré znamenie? Začínam vnímať zvuky?
"Nezaujíma ma to," tresk, akoby sa niekto snažil otvoriť dvere.
"Nie ste jej rodina," profesionálne vystupovanie ma štvalo, nevedela som, prečo nechce pustiť toho, kto sa ku mne snaží dostať dnu.
"Som jej najbližšia rodina," zavrčal hlboký hlas plný hnevu a frustrácie.
"Ale tak to v papieroch nestojí,"
"V papieroch má napísané, že je sirota a ja som jej priateľ, tak mi odstúpte z cesty."
"Ale,"
"Seriem na to," vyhŕkol keď mu už došla trpezlivosť a hlasité zhíknutie mi napovedalo, že niekto niekoho odstrčil surovo stranou.
"Zavolám doktora!" vyhrážky sa ozvali hlasnejšie ako doteraz, akoby niekto bol priamo so mnou v tej tme.
"Poslúžte si, ale nikto ma od nej neudrží preč," tentokrát v jeho hlase bolo počuť úľavu.
S hlasmi, ktoré som počula sa do môjho podvedomia odrazu vkradol zvuk pípania akýchsi prístrojov.
Premýšľala som nad tým, čo to je a kde v skutočnosti som, ale akosi som nedokázala dokončiť myšlienku.
Ucítila som, ako ma prudko bolí hlava, až som zalapala po vzduchu a mykla som sa. Mojím necitlivím telom sa prehnal oheň, ktorý ma prekvapil a dal najavo, že cítim samú seba.
Ramená ma boleli a ruky som nevedela zdvihnúť.
Premýšľala som nad tým, či zomieram keď bolesť pomaly ustupovala a zostával len tupý pocit, slabé stopy.
Niečo teplé sa dotklo mojej ruky akoby bola z porcelánu. Myklo mi v ukazováku a nejakým spôsobom ma to tlačilo cez hranicu, v ktorej som sa doteraz utápala.
Do nosa mi udrela vôňa, tak štipľavá a nepríjemná no stále taká známa, že som si ju nemohla zmýliť s ničím iným, ako s nemocnicou.
Takže zrejme ležím na izbe, no nevedela som si vôbec vybaviť prečo.
"Sakura," hlboko posadený hlas, vyslovujúci moje meno ma nútil otvoriť oči. Spomenúť si, ako sa ovláda mimika tváre, aby som ho mohla vidieť.
Slabší tlak na ruke mi napovedal, že mi ju jemne stisol v očakávaní, že otvorím oči a ja som to musela urobiť. Potrebovala som vidieť jeho tvár, ostré rysy, špicatú bradu, bledú pokožku, čierne studne a stiahnuté obočie tak, ako to mal po väčšinu času.
Najskôr som videla rozmazane, čierne škvrnky mi behali po sietnici. Rozoznala som biele steny a veľké okno, ktoré bolo zakryté modrými závesmi.
Pri nohách som zbadala kov, ktorý jasne znamenal, že to je moja nemocničná posteľ.
Na boľavých ramenách som donútila môj krk, aby otočil hlavu k hlasu, ktorý ku mne prišiel.
Trvalo dlho, než si moje oči zvykli na rozostrený obraz, ktorý sa dlho dával dokopy a musela som žmúriť.
"Och, Bože," počula som tichý výdych z jeho úst a potom zložil svoju hlavu vedľa tej mojej, pevne tískajúc moju ruku. Tak studenú oproti tej jeho.
Tvár zaboril do nemocničného povlečenia a počula som vzlyk.
S námahou som zdvihla moju voľnú ruku a tak strašne sa mi triasla, až to bolo neuveriteľné. Trvalo dlhú cestu a kopu koncentrácie aby sa dostala na svoje miesto a to do Sasukeho vlasov, kde som zaborila svoje prsty a miniatúrnymi pohybmi ho hladila.
Sasuke zdvihol hlavu a priložil si moju ruku k svojim perám, kde ju obalil do svojich dlaní a vtlačil mi na ňu zopár bozkov so zatvorenými očami, akoby ďakoval Bohu.
Zbadala som slzu, ako mu spadla z oka, nezdržala sa na jeho líci ani sekundu a zmizla niekde na podlahe. Tak vzácne boli jeho slzy, že som mala chuť zliezť dolu a nájsť ju.
Videla som ho plakať iba raz... tak tvrdý muž to bol, že som nepochybovala o tom aké muky musel prežívať až do tejto chvíle.
Snažila som sa prehovoriť, ale pery som mala strašne suché a v ústach tak vyprahnuté, že aj púšť sa mohla hanbiť.
Pokúsila som sa nejako navlhčiť si pery, ale márne.
Sasuke to zbadal a natiahol sa na nočný stolík pre vodu. Opatrne som sa nadvihla, chytila pohár, ale on ho aj tak držal pre istotu, aby som si náhodou nevytrhla hadičku z nosa ako som sa triasla.
Nekončená sloboda vkĺzla do môjho hrdla a mala som dojem, že ešte aj lepšie vidím, keď som konečne ukojila svoj smäd.
Poriadne som sa na neho zadívala a stisla pery k sebe, keď som zbadala čierne kruhy pod jeho ustaranými očami a strapaté vlasy mu stáli všade, určite si do nich zachádzal prstami desaťkrát za minútu.
Usmiala som sa, aj keď slabo a snažila som sa mu dať najavo, že som v poriadku.
"Mal som o teba taký strach," zašepkal po nekonečných minútach po tom, čo ma sledoval. Neviem či sa snažil presvedčiť sám seba, že som v poriadku. Netušila som, čo mu behá hlavou.
"Nemôžem uveriť, že to zašlo až takto ďaleko," znovu sklonil hlavu, pritláčajúc si ruky na čelo.
"Mal som prísť skôr, nemal som vôbec odchádzať," bľabotal zachrípnuto.
Pozrel sa na mňa prekvapene, že som ešte stále nič nepovedala, ale ja som si nevedela vybaviť čo sa stalo.
"Prečo nič nehovoríš? Nenávidíš ma?" zašepkal a znovu som zbadala tú vzácnu slzu, ako padá k zemi.
"J-ja... neviem čo t-ti mám povedať. Nemám ťa prečo... nenávidieť." Zamumlala som potichu.
"Nič si nep-pamätám," dodala som rýchlo.
V Sasukeho tvári sa objavila hrôza.
"Ako... akože si nič nepamätáš?"
"Viem, že si odišiel ráno niečo vybaviť... potom už je všade tma."
Sasuke chvíľu na mňa civel v čistej hrôze, než sa na jeho tvári objavilo pochopenie a potom sa ku mne naklonil bližšie.
"Sakura, prosím... nesnaž sa na to spomínať." Zašepkal a pohladil ma po líci.
"Ale prečo, prečo si to nepamätám?" trocha ma začínala chytať panika.
"Tvoja myseľ zaujala obranný postoj, myslím, že je to tak lepšie." Zamumlal a vyhol sa môjmu pohľadu keď sklopil oči.
"Ale ja to chcem vedieť," zhlboka som nasala vzduch, bolestivo.
Neviem, či je dobré vedieť to... ale mala by som to vedieť, nie? Mám na to právo.
Sasuke zakrútil hlavou, odmietajúc mi to povedať.
"Čo také hrozné sa stalo? Som zranená v nemocnici, ale očividne ma nezabil, tak..." vyschlo mi v ústach a donútilo ma to rozkašľať sa. Keď som sa ukľudnila po ďalších dúškoch vody, Sasuke zatvoril oči.
"Sakura, nenúť ma... nechcem ti to povedať," zaprosil.
Dívala som sa na neho hodnú chvíľu, v hlave som si preberala všelijaké scenáre. Odhodlaná... každý predsa chce vedieť, čo sa mu stalo. Je to normálna vec.
"Dobre..." zamumlal keď videl, že sa nevzdávam.
Sasuke mi pomaly začal objasňovať, že Ryu bol masový vrah, ktorý vraždil ženy. V skutočnosti som cítila nejaký slabý signál v mozgu, že to som už vedela.
Čakala som, než sa dostal tam, kde mu hlas vypovedal službu.
"Našiel... našiel som ťa ležať..." prerývane dýchal, ruky zaťaté v päsť.
"Bola si v kúpeľni a ja som stratil hlavu. Chcel ťa zabiť... on ťa..."
Ale už nemusel pokračovať, akosi som si v hlave vybavila jeho hlas a ten strach, ktorý som cítila keď mi povedal, že ma znásilní...
Sto úderov srdca sa ozvalo na monitore, Sasuke vyľakane vyskočil zo stoličky.
"Nemusíš pokračovať," zamumlala som, keď sa mi pred očami zahmlilo.
Odrazu som sa cítila ešte horšie ako pred tým, bolo mi na vracanie a moje telo ako z gumy sa mi hnusilo. Ten odporný psychopat. Ako mohol?
Stisla som nohy k sebe keď som si uvedomila, že ten hajzel bol vo mne. Z očí mi vystrekli slzy a ruky som zamotala do prikrývok.
"J-ja... neotehotniem... mám antikoncepciu," mumlala som si pre seba, odvrátila som od neho hlavu a vyháňala slzy z očí. Cítila som sa ako blázon.
"Nie, Sakura... nestihol to..." zašepkal zlomene.
Okamžite som sa k nemu otočila, oči rozšírené.
"Nechápem,"
"Oni... doktori povedali, že vidia poškodenie zvnútra, ale neboli tam spermie..." zbledol tak, že jeho tvár nadobudla zelený odtieň.
"Tak čím to urobil, keď nie..." vlastne som ani nemusela pokračovať. Strčil do mňa niečo iné, Boh vie, čo to bolo.
"Je mi to tak ľúto," Sasuke si pritlačil dlane na oči a zaklonil hlavu.
"Myslel som si, že si mŕtva. Tvoje životné funkcie boli úplne na dne. Sanitka prišla v hodine dvanástej. Ja som... ja som bol úplne... zošalel som, takmer som ho zabil. Ja som... naozaj som veril, že si mŕtva." Znovu sa na mňa pozrel, videla som, aký je zlomený.
"To je v poriadku, nemôžeš za to. Stalo sa... a ja som dosť silná, aby som sa s tým všetkým vysporiadala." Verila som svojim slovám. Stále som sa snažila presvedčiť samu seba, že som nebola... úplne znásilnená.
Som tvrdá povaha...
Ach, Bože...
"A čo sa s ním stalo?" zašepkala som a napravila sa na posteli, hryzúc sa do popraskaných pier.
"Zatvorili ho... už nikdy nevyjde von, to prisahám." Verila som mu. Mal toho príliš veľa, ale doživotie sa stále zdalo ako primalý trest. Za všetky tie ženy, za všetko čo urobil. A Denjiro? Chudák, ten bude trpieť za to, akého nevlastného brata mal. Obávala som sa, aby ho ľudia za neho neodsúdili.
"Mal by som ísť," pozrel sa smerom k oknu, kde stál doktor a sledoval nás aj s mladým zdravotným bratom. Nevyzeral nahnevaný, skôr by som povedala, že doktor nás pozoroval a analyzoval môj psychický stav.
"Keď odídu, vrátiš sa?" nebola som si istá, či chcem zostať sama.
Sasuke sa postavil a chvíľu sa na mňa díval.
"Naruto a Hinata ťa chcú vidieť, prídu hneď ako doktor odíde."
"A ty?" to bolo to hlavné, čo ma zaujímalo. Vidieť ho zlomeného mi vôbec nepomáhalo, keď som vedela, že som poškodený tovar.
Pozeral sa na mňa, ale ani slovo nepovedal. Ruky sa mi po bokoch zatriasli, než ich zavrel v päsť.
Niečo v jeho pohľade mi povedalo, že moje nasledujúce slová budú pravdivé.
"Odchádzaš," zašepkala som slabo.
Bola som... možno v šoku, že som nedokázala nič cítiť, žiadna emócia. To, čo som dnes zistila mi prevrátilo život naruby a ostala prázdnota.
Sasuke stále nič nehovoril, len sa na mňa pozeral a stískal pery.
"Vrátiš sa... niekedy?" uteká, aby sa na mňa nemusel dívať?
Aj ja by som ušla.
"Nie je to kvôli tomu, čo sa stalo, bábika... Ale musím dokončiť svoju prácu, spretrhať svoje záväzky s Yakuzou a potom sa budem môcť vrátiť. Potrebujem vedieť, že budeš v poriadku." A keď sme od seba boli rok a pol odlúčení, tak za tú dobu sa mi nič zlého nestalo. Presne som vedela, čo sa mu honí hlavou. Obviňoval sa, že mi opäť vstúpil do života.
"Nevrátiš sa," oči sa mi zavodnili a nemohla som stráviť, že mi klame.
"Nenávidím sám seba, že ťa teraz opúšťam, práve keď ma najviac potrebuješ... ale veci sa vymkli kontrole a jediné, čo môžem urobiť je, vyriešiť to. Horšie načasovanie ani nemôže byť... ale ak by som čakal, bojím sa, čo by prišlo po tomto..." kývol rukou na mňa a na nemocnicu.
"Chcem ťa chrániť... a očividne to robím lepšie, keď s tebou nie som, ako som."
Odvrátila som od neho pohľad.
"Choď," zašepkala som. Neviem, čo viac by som mu mohla povedať.
Sasuke sa ku mne naklonil a dal mi bozk na čelo, prstom mi zotieral slzy.
"Toto nie je zbohom," zamumlal mi do pokožky a potom sa otočil k dverám.
"Ty si myslíš... ty očkávaš, že na teba budem čakať?" vyprskla som, keď chytil kľučku od dverí.
"Nie... ale vrátiť sa do tvojho života ako kamarát je lepšie, ako ťa tam nemať vôbec." A s týmito slovami odišiel.
Z nemocnice.
Z môjho života.
"Zbohom," zamumlala som. Nezostali žiadne slzy, dokonca ani zlomené srdcia.
Len ticho.
Aj tak mi nikdy nepatril. Prichádzal a odchádzal...