Veríte v osud? II. 23.diel

13. května 2016 v 23:07 | Mešteková |  Veríte v osud?
Dámy, užite si nový diel. Na ďalšom pracujem ;)


Stála som v predsienke, v šoku som sa dívala na svojho návštevníka. Pohľad mi spadol na kľúče, ktoré mu na krúžku viseli na ukazováku a zlovestne sa hompáľali. To boli moje kľúče... Moje stratené, zabudnuté kľúče.

Dvere boli otvorené do korán a tam sa o zárubňu jedným plecom opieral Ten. Vsal spodnú peru do úst a usmial sa.

"Prišiel som ti vrátiť kľúče," prezrel si ma od hlavy až po päty. Zastavil svoj pohľad na mojich nohách. Dlhé tričko mi siahalo sotva do pol stehien, tak som prekrížila nohy.

"Ehm, vďaka..." zamumlala som.

Stál tu, neviem odkiaľ zistil kde bývam, netušila som prečo mi prináša kľúče týmto divným spôsobom a vôbec sa mi nepáčilo, že si ma takto prezerá. Ako lev, ktorý sa díva na svoju korisť.

Namáhavo som prehltla.

Mlčal a stále sa na mňa díval, vôbec som nemala pocit, že sa chystá odísť.

"Takže... ty si Denjirov nevlastný brat?" nervózne som sa ošila. Jeho tmavé hnedé oči sa premiestnili na moju tvár a opäť sa jeho ústa vykrivili do zvláštneho záludného úsmevu. Vôbec nie takého aký mával Sasuke. Sršal z toho prísľub problémov a hrôzy.

Zježili sa mi chĺpky na krku. Musím ho odtiaľto dostať von.

"Ach, áno. Je to môj obľúbený malý braček." Sarkazmus z neho vybuchoval na všetky strany.

Veľa asi nezistím, očividne som si už väčšinu vypočula pri tej hádke medzi Denjirom a Tenom.

"Uhm, ako si vedel kde bývam? Mohol si mi kľúče nechať v schránke, nie si sám otvárať dvere, je to trochu desivé." hlas som mala príliš jemný, zaobchádzala som s ním ako s predátorom, nevedela som čo môžem očakávať.

"Á, konečne k veci," žmurkol na mňa. Vôbec sa mi nepáčilo ako sa ku mne správal. Ako k malému decku.

"Našiel som tvoje kľúče v izbe, kde ste boli s bračekom ubytovaní. Vieš, som celkom inteligentný a vzhľadom k tomu, ako rýchlo si sa vyparila, domyslel som si, že budú tvoje a zabudla si si ich."

"Prečo-"

"Prečo som teraz tu?" skočil mi do reči a poklepkal si po brade v otázke. Zamračila som sa.

"Ach, zdvorilosť stranou. Vidím, že nemáš záujem o slušne správanie, tak sa pozvem dnu sám." povzdychol si a pokrútil hlavou a potom sa široko usmial. A potom prekročil prah dverí, no ostal stáť.

"Denji bol včera za tebou, sledoval som ho. Potreboval som sa k tebe dostať, hoci som šiel naslepo. Tak ľahko ma k tebe nasmeroval, až mi to prišlo komické. Odišiel celkom rýchlo, usúdil som, že si tam sama a tak som sa rozhodol ísť za tebou, ale pozrime sa," obočie sa mu spojilo v zamračení, "kto že prišiel za mojou roztomilou rúžovovláskou?" nepáčilo sa mi, ako si ma z ničoho nič privlastnil. Čo mu dáva to právo?

"Sasuke," takmer zavrčal, čo ma prinútilo trochu cúvnuť. Vôbec mi nič nesedelo, nič nedávalo zmysel. On ho pozná? Odkiaľ?

"A bol tam tak neuveriteľne dlho!" pokýval sa mňa prstom, výhražne a trestajúco presne tak, ako to robia rodičia deťom keď niečo zlé vyvedú.

"Vieš čo mi dalo práce zostať celú noc hore a čakať kedy vypadne? V aute mi takmer odišla baterka a musel som tam väčšinu noci prečkať v zime. Ale povedal som si... keď nie potom, tak kedy? Priznám sa, ráno mi už vybiehala pumpa, myslel som, že už nikdy neodíde." Kyslo sa zatváril a potočil kľúčom na ukazováku.

"Dúfam, že ste si noc užili... v skutku ma prekvapilo a zároveň aj potešilo, že konečne po tak neuveriteľne dlhej dobe zahodil svoju opatrnosť len na jednu noc a takto sa mu to vypomstí. Že sa moja teória konečne potvrdila a našiel som ťa. Keď som ho videl, už som nemal pochýb." V hrdle mi narástol knedlík, ktorý sa tlačil von a nevedela som ani dýchať. Žlč mi bublala niekde nad hruďou a hrozilo, že sa udusím.

Začínala som chápať o čo tu ide. Je to jeden zo Sasukeho nepriateľov... ale čo chce odo mňa, prečo je tu?

"Tak dlho som ťa hľadal," povzdychol si naoko unavene.

"Mám doma zbierku samých rúžových vlasov, ani by si neverila koľko žien také má. Ale ani jeden prameň vlasov tých dievčat nežiari ako tie tvoje. A ani neboli pekné. Každá jedna mohla byť tebou, ale stále som trafil zle. Až doteraz." pokrčil ramenami a mne sa zahmlilo pred očami.

"Ty si ten hľadaný masový vrah," môj hlas nebol ani len šepot, tak mi odišli hlasivky a strach zahučal v mojej hrudi ako zvon, srdce tĺklo do mojich pľúc, rebier a vysielalo hrozivé vlny, ktoré roztriasli moje kolená.

Docvaklo mi to s nechutnou predtuchou.

"Dovoľ, aby som sa ti predstavil celým svojim menom, som Ryu Tenning," dopekla, skoro som sa povracala. Musela som veľmi rýchlo premýšľať čo urobím. Najlepšie by bolo vyhodiť ho von. Vystrčiť ho z dverí, zamknúť sa, zaterasiť a rýchlo zavolať Sasukemu.

Jeho úškrn veštil všetko len to najhoršie. Ryu a ten vrah sú jedna a tá istá osoba. Ryu, ktorý stojí za vraždou Itachiho a za všetkými problémami Sasukeho, ten Ryu, ktorý sa tak dlho skrýval pred Sasukem je v mojom byte a chystá sa ma použiť ako obeť... chce sa pomstiť.

Konala som najrýchlejšie ako som len mohla, urobila som niekoľko rýchlych krokov a oprela sa doňho celým telom, sotila som do neho čo najviac sa dalo a podarilo sa mi ho posunúť za prah dverí môjho bytu. Chytila som dvere a pokúsila sa ich zatvoriť, ale strčil tam nohu a tlačil plnou silou, zatiaľ čo ja som sa celým telom zapierala do drevených dverí a modlila som sa. Cítila som, ako mi pot steká v pruhoch po chrbte, ako sa mi trasú nohy a začala som kričať, hoci som vedela že v okolí sú všetky byty prázdne, všetci odišli domov na prázdniny.

Ryu sa zasmial chladným smiechom a ešte viac sa zaprel plnou silou, až som odletela od dverí, ktoré treskli do steny. Otočila som sa mu chrbtom a rýchlo som premýšľala kam budem utekať, vrhla som sa k mojej izbe, ale silné šklbnutie za moje vlasy ma poslalo rovno na zem. Než som sa nazdala, Ryu bol nado mnou a v dlani držal chumáč mojich prameňov. Otrel si ich o tvár a potom si k nim privoňal.

"Kto by povedal, že Sasuke má naozaj vkus?" ukázal mi rad zažltnutých zubov a strčil si moje rúžové vlasy do zadnej kapsy džínsov. Trvalo mi nejakú dobu spamätať sa z toho, že som na zemi. Trhol so mnou tak silno k zemi, že som si udrela hlavu o podlahu a videla som len červené škvrny. Niekde v lebke mi hučalo a moje dýchanie bolo plytké.

Ryu sa nado mňa sklonil, prišpendlil mi ruky nad hlavou a ústa priložil k môjmu uchu. Začínala som vidieť normálne a trochu sa mi to otupenie v hlave ustálilo.

"Bude ťa škoda," zašepkal mi do ucha a vsal môj ušný lalôčik do úst. Mykla som hlavou a zametala telom v snahe dostať sa od neho.

Prevrátil sa mi žalúdok, keď som ucítila jeho slizký, vlhký jazyk ako mi prechádzal po krku.

Obe moje ruky chytil do jednej a druhou mi vyhrnul tričko, pohladil ma po bruchu a silou sa snažil stiahnuť moje nohavičky. Vykríkla som a znovu som so sebou zamykala v takej sile, že sa mi konečne podarilo uvoľniť si jednu ruku zo zovretia a odstrčiť ho len trochu od seba. Okamžite som zaťala päsť a udrela ho do ohryzku. Zvalil sa zo mňa, prskal a dusil sa. Vyškriabala som sa na nohy a pokúsila sa opäť ujsť, ale chytil ma za členok, potiahol ma za nohu a znovu ma zrazil k zemi, kde som si udrela čelo o rohovú skrinku. Cítila som, ako mi do očí steká krv. Otriasla som sa a nával adrenalínu, ktorý som mala v tele prehlušoval bolesť. Otočila som sa a voľnou nohou sa ho pokúsila kopnúť. Kopala som do prázdna, ale úder päty na niečo mi dalo najavo, že som trafila svoj cieľ. S námahou som vyskočila na nohy a vbehla som do kúpeľne, kde som sa zamkla. Obzrela som sa po nejakej zbrani a nikde som nič nevidela. Iba nožnice, ale aj to je aspoň niečo. Schytila som ich do ruky, ktorá sa mi triasla a držala ich pred sebou. Cúvala som až k stene, kde som sa zosunula až kým som si nesadla na zadok a slzy mi stekali po tvári, miešali sa s krvou, ktorá mi kvapkala z brady na zem.

Počula som, ako Ryu zaprskal a odkašľal si. Potom buchot dverí, myslím, že zatvoril vchodové dvere. Ja hlupaňa. Vôbec ma nenapadlo sa tým smerom pozrieť. Mohla som ujsť. Radšej aby som behala polonahá v snehu po Tokiu a kričala o pomoc... ale ja som sa zatvorila s ním do bytu. Sedela som v kúpeľni a kymácala sa. Nemala som pri sebe nič, nevedela som, čo ďalej budem robiť. Mobil som mala v izbe, nemohla som nikomu zavolať. Kričanie o pomoc bolo zbytočné. Mohla som len čakať než vyrazí dvere a oháňať sa chabými nožnicami v trasúcich sa rukách a oslabenom, omámenom tele.

"Bože, pomôž mi..." zašepkala som potichu a utrela si krv z tváre, čím som docielila, že sa mi hlavne rozotrela po koži.

"Sakura, Sakura, poď sa hrať," zaspieval nechutným hlasom a počula som ako skúša kľučku.

Bolo to ako v nejakom zvrátenom horore.

Mlčala som a čakala s napätím, ktoré ma takmer zvnútra roztrhlo. Bože, keby chceli Hinata s Narutom prísť skôr... prosím...

"Myslíš si, že ma tieto dvere naozaj zadržia?" zasmial sa a niečo vonku robil. Chodil hore-dolu a niečo hľadal. Možno chcel vyvaliť dvere.

Počula som ako niekam odišiel a o pár sekúnd si pískal nejakú melódiu. Mohla som tušiť, že ide z kuchyne.

"Vieš, kráska... Sasuke mi dojebal celý život, teraz plánujem zasadiť svoj úder. Tak dlho som čakal," povzdychol si a počula som divný zvuk. Akoby niekto brúsil nože.

"Už nebudem čakať ani o sekundu dlhšie. Konečne sa mi pošťastilo, miláčik. A vieš čo s tebou urobím? Najskôr ťa omráčim jedným pekným úderom do zátylku. Potom si s tebou užijem a až potom ťa zabijem pomalou smrťou. Nič Sasukemu nezlomí srdce viac, ako to, že som zneuctil jeho posvätné miestečko než som zabil dievča, ktoré miluje... Bože... to JE ale brilantný plán, nemyslíš?" pomedzi to ako hovoril sa ozývali tie zvláštne zvuky.

Sedela som tam a musela som si strčiť hlavu medzi kolená, aby som sa nepovracala ako sa mi robilo zle z toho, že tu hovoril o mojom znásilnení. Prsty, ktoré som mala celé od krvi sa mi tak chveli, že mi skoro nožnice vypadli z rúk.

Otrasná rana do dverí ma donútila zvresknúť až ma zabolelo moje vyprahnuté hrdlo a zdvihla som hlavu, pri tom som sa nejako dostala na nohy a chrbtom sa pritlačila do rohu kúpeľne.

Dvere sa prehli a pánty protestne zavŕzgali. Vzápätí sa na nich ocitol hlboký rez. Zbadala som čepeľ ako sa zaleskla a vzápätí ju vytiahol. Potom sa ozvala ďalšia rana. Zobral z kuchyne sekáčik na mäso, ktorý nabrúsil aby s ním mohol rozsekať drevo.

Toto je koniec.

Opäť si začal pískať desivú melódiu a ďalej pokračoval vo svojej práci dostať sa ku mne. A ja som nevedela čo iné mám robiť, len som stála a čakala. Rozhliadala sa a premýšľala nad tým, čo posunúť pred dvere, aby som ho aspoň trochu zdržala, ale skrinka bola pripevnená k stene a nedostala by som ju tam.

Ďalšie slzy mi stekali po líci a ruky sa mi zatriasli s každým úderom.

"Nechaj ma na pokoji!" vrieskala som na neho.

"Nie, nie, princezná," zaspieval a sekal znovu a znovu. Už tam bola vysekaná diera, cez ktorú som mohla vidieť jeho zvrátený úsmev na monštróznej tvári.

Prestrčil ruku dnu a snažil sa nahmatať kľúč.

Ani som nerozmýšľala a prebehla som k nemu, zabodla som mu nožnice tesne nad lakeť do ramennej kosti, zvreskol a stiahol ju späť.

"Páči sa ti to, ty sadista?!" zvreskla som na neho trasľavým hlasom.

"Tak dosť!" zahrmel hrubým hlasom a chytil si krvácajúcu ruku.

Cez dieru som videla ako sa vzdialil od dverí a namieril niekoľko kopov do dverí, znovu som cúvla.

Rátala som koľko ešte vydržia, neúnavne do nich kopal chodidlom. Každý jeden úder sa rovnal úderu môjho splašeného srdca.

Vyrazil dvere o tri údery neskôr a stál v nich plný hnevu. Bol taký veľký, že zaberal celý voľný priestor dverí a pomaly sa plížil ku mne. Na ramene mu cez dlhé tričko presakovala krv z rany, ktorú som mu spôsobila.

Pripravila som si nožnice pred seba ako zbraň a čakala.

"Moja malá bojovnica," usmial sa arogantne, "ukáž čo dokážeš," vrhol sa po mne a ja som sa začala zaháňať hlava-nehlava. Chytil ma a bojoval so mnou, videla som rozmazane ako som so sebou hádzala na všetky strany.

Vypáčil mi nožnice z ruky a prirazil ma ku kachličkám, až mi vyrazil dych s rukou na mojom krku a tlačil stále viac a viac, až mi dochádzal kyslík a lapala som po vzduchu. Škriabala som po jeho ruke s nechtami a dívala sa do tváre netvora.

Bože... teraz zomriem... a on ma znásilní. A Naruto s Hinatou ma nájdu v byte... a čo Sasuke?

Stálo toto celé za to, že sme sa so Sasukem k sebe vrátili?

Áno, stálo to za to.

A aj keby sme sa nevrátili, Ryu by si našiel spôsob ako ma dostať. Chcel ma ešte pred tým, než som Sasukeho našla. Preto vraždil tie ženy.

Všetko stálo za to. Každý jeden okamih so Sasukem. Dokonca aj tie zlé.

Cítila som aká som otupená a pomaly omdlievam z toho, že mi do mozgu neprúdil kyslík.

Toto je koniec.

Nikdy som si nepredstavovala svoju smrť takto ani tak skoro.

Sasukeho to úplne zničí.

Prepáč, mi to...
Prepáč, prepáč, prepáč...
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Susi Susi | 14. května 2016 v 18:52 | Reagovat

Wau tak toto som fakt nečakala, myslela som ze tam bude Denji ale toto, no som naozaj zvedavá ako to bude ďalej teším sa :-D

2 molly molly | 15. května 2016 v 21:13 | Reagovat

Cooo?! Děláš si srandu!:DD Takhle to seknout?!:'DD Ty seš sadista 8-)
Byla to bomba, co si budem povídat :D Hlavně mě nenapadlo, že z ničeho nic bude taková akce! :D Měla jsem nervy, jak kdybych byla Sakurou, achjo:D

3 Minare Minare | 16. května 2016 v 3:03 | Reagovat

Ty vieš vždy svojimi slovami spôsobiť to, že to prežívam spolu s tou postavou...a čítať to o tretej ráno keď som sama na byte bol tým pádom fakt úžasný nápad :_D...ale keď som premýšľala nad tým kto by mohol mať kľúče, čakala som že tam bude Denji a nie že ju Ryu tak skoro nájde. Som fakt zvedavá čo sa stane ďalej :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama