Květen 2016

Veríte v osud? II. 24. diel 2/2

24. května 2016 v 18:36 | Mešteková |  Veríte v osud?

"Saky, sme doma!" zvolal Naruto a rovno vrazil do Hinaty, ktorá zostala stáť vo dverách. Kľúče jej vypadli z rúk a dlaňami si prikryla ústa v neskutočnom šoku. Slzy jej zaplnili oči a zvrieskla takým vysokým tónom, až mi horor zaplnil myseľ a stiahol hrdlo. Naruto pustil batoh na zem a zostal v šoku civieť smerom ku kúpeľni.
Okamžite chytil Hinatu a začal ju ťahať von z bytu, aby nevidela to, čo tam bolo, pri tom kričal slová, ktorým som nerozumel. Všetky zvuky sa mi zliali dokopy.
Pretlačil som sa pomedzi nich so srdcom búšiacim niekde v krku a odporným pocitom v žalúdku. Pľúca mi sťahovalo až mi dochádzal kyslík.
Na zemi bola krv na ktorej som sa takmer pošmykol a pozrel som sa ku kúpeľni. Dvere boli rozsekané a otvorené a v kúpeľni ležalo bezvládne telo. Vrazil som tam a skoro sa povracal, keď som zbadal chlapa, ako sa stavia na nohy a zapína sa.
Civel som tam a chytal sa v zúfalstve za hlavu, skoro som si vytrhal vlasy a spadol na kolená v mukách.
Sakura ležala na zemi, nevedel som či je živá, či nie...
Z hrdla sa mi vydral neidentifikovateľný zvuk, niečo medzi krikom, vrčaním, revom, nadávkami. Pozrel som sa na chlapa, ktorý sa mi postavil čelom a spustil ruky od rázporku, ktorý si práve zapol. Vyzeralo to, že bol vyrušený a nečakal, že sem vpadneme.
Roztriasol som sa na celom tele.
"Ty skurvysyn!" zachrčal som a okamžite som ho prirazil k stene, držiac ho pod krkom. Zadíval som sa mu do tváre a oči mi skoro vyšli von z jamiek, keď som spoznal jeho tvár. Vlasy mal prefarbené, tvár strhanú a v prvom momente som ho nespoznal.
Vykrivil pery v úškrne.
"Zdravím ťa, Sasuke." Ruky mal spustené pozdĺž tela, vôbec sa nesnažil brániť. V očiach som mu videl zadosťučinenie a záblesk spokojnosti nad pomstou.
Pustil som ho a o krok ustúpil, vyvedený z mieri.
Ona nie... nie Sakura...
Cítil som mučivé myšlienky, ktoré sa mi prehnali v hlave, ale okamžite ich zastrel nával hnevu, aký som už mesiace nepocítil.
"Zabijem ťa," zavrčal som zastretým hlasom, videl som červeno.
"Ja už nemám čo stratiť," rozosmial sa chrčavo.
"A myslím, že ty už tiež nie," vrhol som sa na neho, ruku zaťatú v päsť som mu vrazil rovno do sánky. Jeho ruky sa dali tiež do pohybu a prestal som vnímať údery a ťahanie za oblečenie ako sme spolu bojovali. Vlna agresivity a adrenalínu ma posielala rovno proti nemu, nevnímajúc, že som cítil ako ma štípe rana a tečie mi krv z rozrazenej pery a obočia. Zasadil som mu úder rovno do tváre, sotil ho proti stene a koleno mu vrazil do žalúdka.
Chytil som ho pod krkom a hodil na zem. Tá zadunela pod náporom jeho tela. Kopal som do jeho žalúdka, kým som nevidel ako vykašliava krv. Chcel som aby cítil všetku bolesť, ktorú jej spôsobil. Prial som si, aby sa smažil v pekle celú večnosť.
Chytil som dvere, ktoré boli rozsekané a udrel s nimi o jeho telo. Nespočetne veľakrát. Videl som, ako sa mu telo mliaždi, keď sa zmietal medzi zárubňou a dverami.
"Sasuke! Sasuke! Zabiješ ho!" kričal niekto v diaľke, ale to bolo presne to, čo som chcel urobiť a tento krát mi bolo všetko jedno. Aj to, že budem sedieť do konca svojho života v prehnitej cele. Aj to, že sa ľudia utvrdia presne v to, proti čomu som bojoval. Želal som si len jediné, zniesť ho zo sveta. Zabiť ho, mučiť ho a ničiť ho. Len aby cítil bolesť, ktorú spôsobil mne, mojej rodine a Sakure.
Zobral mi všetko... všetko...
Niekto ma schytil pod krk zozadu a začal ma ťahať preč od bezvládneho, krvavého tela na zemi, ktoré ležalo neďaleko Sakury.
"Ukľudni sa, Sasuke!" do ucha mi prenikol známy hlas.
"Nie, nie! Nechaj ma! Zabijem ho!" napínal som sa, kričal som na plné ústa a bojoval proti jeho železným rukám.
"Pozri sa, čo jej urobil," cítil som, že mi do mozgu prúdi obmedzené množstvo kyslíka, do očí sa mi hrnuli slzy, "Ja viem, Sasuke," zašepkal a stiahol ma k zemi, kde ma spacifikoval.
"Ja viem," Hádzal som so sebou a stále sa snažil dostať k nej, ale Naruto ma nepustil šepkajúc mi chlácholivo do ucha.
"Musím, ja musím..." prestal som sa vzpierať a plytko som dýchal, oči stále primrznuté na jej tele.
Bože, ako dlho tu s ním bola... mohol som tomu zabrániť, mal som ísť hneď do jej bytu a nerozprávať sa s Narutom a Hinatou.
Pri predstave, že kým my sme postávali vonku a rozprávali sa a on ju tu znásilňoval, mi prišlo tak zle, že som sa začal dáviť nasucho a Naruto ma pustil, aby som sa mohol predkloniť a lapiť dych.
Hinata kľačala opretá o dvere, nohy schúlené pod seba, triasol sa jej hlas aj ruky a medzi vzlykmi dávala adresu záchranárom.
Naruto sa postavil a chytil Ryua za nohy, ťahajúc ho čo najďalej od Sakury.
Preplazil som sa k nej po štvornožky, celé oblečenie aj ruky som mal od krvi, ale ignoroval som to. Potreboval som byť s ňou. Iba na tom záležalo, aby sme boli spolu.
Chytil som tričko, ktoré mala vyhrnuté a stiahol jej ho do pol stehien. Nemohol som zniesť predstavu, že ju videl nahú. Nemohol som rozdýchať, že ju zneuctil.
Nohavičky mala roztrhané na zemi pri nohách.
"Bude to v poriadku, bude to dobré, bábika," mumlal som potichu a trasúcimi prstami ju pohladil po líci, zanechávajúc čerstvú krv na tej zaschnutej.
Už nikdy nič nebude také ako pred pár hodinami. Chytil som ju opatrne do svojej náruče, hlava jej spadla dozadu. Pritisol som si ju na hruď, opierajúc sa o vaňu.
"Sakura, prosím..." zašepkal som potichu a pokúšal sa nahmatať jej pulz.
"Och, Bože," mumlal som prosebne a ruky sa mi tak triasli, že som sa bál, že mi vypadne z náruče. Želal som si ju držať už naveky a nepustiť ju. Slzy sa mi preliali cez okraj a zmáčali jej krvavú tvár ako som si ju k sebe tisol v agónii, húpajúc si ju v objatí.
"Je... je Sakura?" spýtal sa Naruto, keď chytil Hinatu a skryl jej tvár do svojej hrude, aby ju nevidela v mojich rukách ležať ako handrovú bábiku.
Nedokázal som odpovedať. Vzlyky mnou tak otriasali, že som nevedel povedať jediné slovo. Dusil som sa a prosil...
O čo všetko ešte prídem?

Veríte v osud? II. 24. diel 1/2

24. května 2016 v 18:36 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ďalší diel je tu, dúfam, že ste dlho nečakali a že ma neukamenujete :D
Zelená sa zmenila na oranžovú. Bol som zamyslený a myšlienkami blúdil inde. Premýšľal som nad tým, ako som ju dnes opúšťal. Ako sa bála, že odchádzam preč a už sa nevrátim.
Sedela na posteli, rúžové vlasy mala na všetky strany, vyzerala ako roztomilé mačiatko, ktoré sa práve zobudilo.
Jej vystrašené oči, ktoré ma pozorovali vo mne prebúdzali výčitky svedomia. Boli tak plné paniky v momente kedy zbadala, že odchádzam. Nemôžem ju ťahať do mojich vecí, je to nebezpečné a hlúpe. Už len to, že sa okolo mňa motala bolo ako päsť na oko.
Potreboval som byť ešte viac opatrnejší keď sa mi vrátila do života.
Oči aj uši som mal v strehu, snažil som sa byť dva kroky pred všetkými a doteraz mi to vychádzalo.
Urobím čokoľvek, len aby som sa opäť vedľa nej mohol zobudiť.
Dupol som na brzdy a zastal keď zasvietila červená. Ľudia prechádzajúci cez prechod na mňa pozreli. Neboli si istý, či stojím pevne na zemi pokrytej ľadom.
Moja myseľ lietala v oblakoch.
Mal som v pláne rýchle stretnutie s Thaiom, ktorý mi dnes ráno nechal správu. Mal som len malú predstavu o tom, čo chce so mnou rozobrať. Nikdy sme neriskovali, že sa nám niekto napichne na mobil. Preto sme preferovali osobné stretnutia.
Yakuza by so mnou rada hovorila, to mi bolo jasné. O čom, mohol som hádať.
Možno čoskoro všetko skončí. Dúfal som, že už sa blížim ku koncu. Mal som toho všetkého plné zuby.
Príliš dlho som žil životom vyvrheľa, bez žiadneho zázemia. V jednom kuse som sa cítil ako medzi dvomi kameňmi, robil som to, čo som musel namiesto toho, čo som chcel.
Potreboval som všetko vyriešiť rýchlo, už ma nebavilo ťahať za nitky a vyčkávať v ústraní. Ak Ryua nenájdu oni, budem musieť prijať drastické opatrenia.
Prešiel som si rukou po čele a zacítil som jej parfém. Cítil som, ako sa mi kútiky úst nadvihujú.
Toľko som pre ňu robil, toľko som ju od seba odrádzal a ona sa stále vracala. Vždy si našla cestu ako mi zaliezť do myšlienok a zaplniť moje chladné srdce.
Môj svetlý bod v temných dňoch.
Natiahol som sa do bundy pre mobil a zašmátral. Potom som skúsil vnútorné kapsy. Nič.
Musel som ho u nej zabudnúť. Bez neho sa k Thaiovi nedostanem.
Potreboval som mu zavolať, aby mi povedal presné miesto, nie len oblasť nášho stretnutia.
S povzdychom som zabočil a prejel blok aby som mohol vyraziť späť k nej.
Premýšľal som, či bude nadšená keď ma uvidí opäť vo dverách a či jej tvár poznačia vrásky, keď jej poviem, že som prišiel pre mobil.
Nemal som v úmysle byť od nej dlho preč.
Pozrel som sa na hodiny na palubovke. Bol som od nej len tridsať minút, ďalších dvadsať než sa tam dostanem. Mohla opäť zaspať? Možno bola už hore a niečo robila.
Čo by mohla vo svojom voľnom čase robiť?
Mal som pocit, že o nej už skoro nič neviem.
Čítala si, učila sa? Varila?
Znovu som zastal na červenú a zadíval sa na uponáhľané mesto. Vločky padali tak husto, že stierače mi nestíhali a ľudia mali nad hlavami dáždniky, aby sa im mokrý sneh nedostal za límec kabátov a šálov, nerozpustil sa a nepremočil ich.
Poklepával som prstami po volante do rytmu hudby, ktorá mi hrala v pozadí a túlal sa myšlienkami.
Keď som zaparkoval auto pri komplexe bytov, vystúpil som a oklepal sa zo zimy, ktorá ma pohltila. Zamkol som auto a zarazil si ruky do vreciek nohavíc. Na dne mi prsty pravej ruky narazili na krabičku cigariet.
Nezabudnem na ten jej šokovaný a sklamaný výraz keď ma videla fajčiť. Stisol som pery k sebe a pokrútil hlavou.
Budem s tým musieť prestať.
Vykročil som k vchodovým dverám, ale zarazil som sa, keď som spoznal auto, ktoré stálo o pár miest odo mňa.
"Naruto," povedal som prekvapene a obočie mi vyletelo do výšky. Nedúfal som, že ho tak skoro uvidím. Možno som sa chcel u Sakury neplánovane zdržať dlhšie ako by som mal, ale očividne mi to ich príjazd prekazí.
Hinata práve vystupovala z miesta spolujazdca a napravovala si čiapku, aby jej chránila vlasy, zatiaľ čo Naruto vyťahoval z kufra batožinu.
Na zvuk môjho hlasu sa otočil a neveriaco sa na mňa díval.
"Sasuke, čo tu robíš?" nadvihol obočie a zabuchol kufor. Hinata sa na mňa pozrela, ale na tvári jej nebolo poznať či bola príjemne, alebo nepríjemne prekvapená.
Musel som sa trochu uškrnúť.
"Idem za Sakurou," nemalo cenu klamať, vymýšľať si historky ani nič podobné. Koniec koncov, Naruto mi pomáhal dozerať na ňu. On vedel... a to sme spolu nemuseli ani hovoriť. Dokázal mi čítať myšlienky a vedel, že som sa ju snažil chrániť.
"Sakura o tom vie?" stiahol obočie a vypustil obláčik pary z úst.
"Myslí si, že som od nej pred necelou hodinou odišiel, aby som si išiel niečo zariadiť. Ale zabudol som si u nej mobil," stáli sme pred vchodom a ignorovali hustý sneh, Naruto mal cez plece prehodenú batožinu v ktorej boli napratané veci na prasknutie.
"Ty si u nej dnes bol? Aj v noci?" spýtal sa znovu a Hinata do neho štuchla, aby bol ticho. Musel som sa široko usmiať.
"Uhm," pokýval som a zahľadel sa na okná ich bytu.
Už som chcel byť hore. A nie postávať tu s nimi.
"Takže je medzi vami všetko v poriadku?" spýtala sa z ničoho nič Hinata a celkom ma prekvapilo, že sa rozhodla prehovoriť.
Zadíval som sa do jej očí a stisol pery.
"Povedal by som, že sme si všetko vyjasnili."
"Takže konečne sa nám vráti stará Sakura späť," povedal Naruto a povzdychol si.
"Mohol si si švihnúť a urobiť to už skôr," buchol mi päsťou do ramena a zasmial sa s úľavou.
"No radšej neskoro ako nikdy," mumlal si pre seba a vyšplhal s batohom hore po zasnežených schodoch. Odomkol dvere a vošli sme do malého priestoru, čakajúc na výťah.
"Myslel som si, že prídete neskôr," želal som si to.
"Nie, vravela som Sakure, že prídeme okolo obeda. Takže sme tu skoro načas." Hinata stlačila tlačidlo a nepríjemný pocit v žalúdku spôsobil pohyb výťahu.
Škoda pre mňa.
Naruto vytiahol z vrecka zväzok kľúčov a podal ich Hinate, ktorá našla ten správny a keď sme už vychádzali z výťahu, mala ho pripravený.
"Konečne doma," zívol Naruto a dokulhal k dverám.
Hinata sa na neho láskyplne usmiala a odomkla kľúčom dvere.

Veríte v osud? II. 23.diel

13. května 2016 v 23:07 | Mešteková |  Veríte v osud?
Dámy, užite si nový diel. Na ďalšom pracujem ;)


Stála som v predsienke, v šoku som sa dívala na svojho návštevníka. Pohľad mi spadol na kľúče, ktoré mu na krúžku viseli na ukazováku a zlovestne sa hompáľali. To boli moje kľúče... Moje stratené, zabudnuté kľúče.

Dvere boli otvorené do korán a tam sa o zárubňu jedným plecom opieral Ten. Vsal spodnú peru do úst a usmial sa.

"Prišiel som ti vrátiť kľúče," prezrel si ma od hlavy až po päty. Zastavil svoj pohľad na mojich nohách. Dlhé tričko mi siahalo sotva do pol stehien, tak som prekrížila nohy.

"Ehm, vďaka..." zamumlala som.

Stál tu, neviem odkiaľ zistil kde bývam, netušila som prečo mi prináša kľúče týmto divným spôsobom a vôbec sa mi nepáčilo, že si ma takto prezerá. Ako lev, ktorý sa díva na svoju korisť.

Namáhavo som prehltla.

Mlčal a stále sa na mňa díval, vôbec som nemala pocit, že sa chystá odísť.

"Takže... ty si Denjirov nevlastný brat?" nervózne som sa ošila. Jeho tmavé hnedé oči sa premiestnili na moju tvár a opäť sa jeho ústa vykrivili do zvláštneho záludného úsmevu. Vôbec nie takého aký mával Sasuke. Sršal z toho prísľub problémov a hrôzy.

Zježili sa mi chĺpky na krku. Musím ho odtiaľto dostať von.

"Ach, áno. Je to môj obľúbený malý braček." Sarkazmus z neho vybuchoval na všetky strany.

Veľa asi nezistím, očividne som si už väčšinu vypočula pri tej hádke medzi Denjirom a Tenom.

"Uhm, ako si vedel kde bývam? Mohol si mi kľúče nechať v schránke, nie si sám otvárať dvere, je to trochu desivé." hlas som mala príliš jemný, zaobchádzala som s ním ako s predátorom, nevedela som čo môžem očakávať.

"Á, konečne k veci," žmurkol na mňa. Vôbec sa mi nepáčilo ako sa ku mne správal. Ako k malému decku.

"Našiel som tvoje kľúče v izbe, kde ste boli s bračekom ubytovaní. Vieš, som celkom inteligentný a vzhľadom k tomu, ako rýchlo si sa vyparila, domyslel som si, že budú tvoje a zabudla si si ich."

"Prečo-"

"Prečo som teraz tu?" skočil mi do reči a poklepkal si po brade v otázke. Zamračila som sa.

"Ach, zdvorilosť stranou. Vidím, že nemáš záujem o slušne správanie, tak sa pozvem dnu sám." povzdychol si a pokrútil hlavou a potom sa široko usmial. A potom prekročil prah dverí, no ostal stáť.

"Denji bol včera za tebou, sledoval som ho. Potreboval som sa k tebe dostať, hoci som šiel naslepo. Tak ľahko ma k tebe nasmeroval, až mi to prišlo komické. Odišiel celkom rýchlo, usúdil som, že si tam sama a tak som sa rozhodol ísť za tebou, ale pozrime sa," obočie sa mu spojilo v zamračení, "kto že prišiel za mojou roztomilou rúžovovláskou?" nepáčilo sa mi, ako si ma z ničoho nič privlastnil. Čo mu dáva to právo?

"Sasuke," takmer zavrčal, čo ma prinútilo trochu cúvnuť. Vôbec mi nič nesedelo, nič nedávalo zmysel. On ho pozná? Odkiaľ?

"A bol tam tak neuveriteľne dlho!" pokýval sa mňa prstom, výhražne a trestajúco presne tak, ako to robia rodičia deťom keď niečo zlé vyvedú.

"Vieš čo mi dalo práce zostať celú noc hore a čakať kedy vypadne? V aute mi takmer odišla baterka a musel som tam väčšinu noci prečkať v zime. Ale povedal som si... keď nie potom, tak kedy? Priznám sa, ráno mi už vybiehala pumpa, myslel som, že už nikdy neodíde." Kyslo sa zatváril a potočil kľúčom na ukazováku.

"Dúfam, že ste si noc užili... v skutku ma prekvapilo a zároveň aj potešilo, že konečne po tak neuveriteľne dlhej dobe zahodil svoju opatrnosť len na jednu noc a takto sa mu to vypomstí. Že sa moja teória konečne potvrdila a našiel som ťa. Keď som ho videl, už som nemal pochýb." V hrdle mi narástol knedlík, ktorý sa tlačil von a nevedela som ani dýchať. Žlč mi bublala niekde nad hruďou a hrozilo, že sa udusím.

Začínala som chápať o čo tu ide. Je to jeden zo Sasukeho nepriateľov... ale čo chce odo mňa, prečo je tu?

"Tak dlho som ťa hľadal," povzdychol si naoko unavene.

"Mám doma zbierku samých rúžových vlasov, ani by si neverila koľko žien také má. Ale ani jeden prameň vlasov tých dievčat nežiari ako tie tvoje. A ani neboli pekné. Každá jedna mohla byť tebou, ale stále som trafil zle. Až doteraz." pokrčil ramenami a mne sa zahmlilo pred očami.

"Ty si ten hľadaný masový vrah," môj hlas nebol ani len šepot, tak mi odišli hlasivky a strach zahučal v mojej hrudi ako zvon, srdce tĺklo do mojich pľúc, rebier a vysielalo hrozivé vlny, ktoré roztriasli moje kolená.

Docvaklo mi to s nechutnou predtuchou.

"Dovoľ, aby som sa ti predstavil celým svojim menom, som Ryu Tenning," dopekla, skoro som sa povracala. Musela som veľmi rýchlo premýšľať čo urobím. Najlepšie by bolo vyhodiť ho von. Vystrčiť ho z dverí, zamknúť sa, zaterasiť a rýchlo zavolať Sasukemu.

Jeho úškrn veštil všetko len to najhoršie. Ryu a ten vrah sú jedna a tá istá osoba. Ryu, ktorý stojí za vraždou Itachiho a za všetkými problémami Sasukeho, ten Ryu, ktorý sa tak dlho skrýval pred Sasukem je v mojom byte a chystá sa ma použiť ako obeť... chce sa pomstiť.

Konala som najrýchlejšie ako som len mohla, urobila som niekoľko rýchlych krokov a oprela sa doňho celým telom, sotila som do neho čo najviac sa dalo a podarilo sa mi ho posunúť za prah dverí môjho bytu. Chytila som dvere a pokúsila sa ich zatvoriť, ale strčil tam nohu a tlačil plnou silou, zatiaľ čo ja som sa celým telom zapierala do drevených dverí a modlila som sa. Cítila som, ako mi pot steká v pruhoch po chrbte, ako sa mi trasú nohy a začala som kričať, hoci som vedela že v okolí sú všetky byty prázdne, všetci odišli domov na prázdniny.

Ryu sa zasmial chladným smiechom a ešte viac sa zaprel plnou silou, až som odletela od dverí, ktoré treskli do steny. Otočila som sa mu chrbtom a rýchlo som premýšľala kam budem utekať, vrhla som sa k mojej izbe, ale silné šklbnutie za moje vlasy ma poslalo rovno na zem. Než som sa nazdala, Ryu bol nado mnou a v dlani držal chumáč mojich prameňov. Otrel si ich o tvár a potom si k nim privoňal.

"Kto by povedal, že Sasuke má naozaj vkus?" ukázal mi rad zažltnutých zubov a strčil si moje rúžové vlasy do zadnej kapsy džínsov. Trvalo mi nejakú dobu spamätať sa z toho, že som na zemi. Trhol so mnou tak silno k zemi, že som si udrela hlavu o podlahu a videla som len červené škvrny. Niekde v lebke mi hučalo a moje dýchanie bolo plytké.

Ryu sa nado mňa sklonil, prišpendlil mi ruky nad hlavou a ústa priložil k môjmu uchu. Začínala som vidieť normálne a trochu sa mi to otupenie v hlave ustálilo.

"Bude ťa škoda," zašepkal mi do ucha a vsal môj ušný lalôčik do úst. Mykla som hlavou a zametala telom v snahe dostať sa od neho.

Prevrátil sa mi žalúdok, keď som ucítila jeho slizký, vlhký jazyk ako mi prechádzal po krku.

Obe moje ruky chytil do jednej a druhou mi vyhrnul tričko, pohladil ma po bruchu a silou sa snažil stiahnuť moje nohavičky. Vykríkla som a znovu som so sebou zamykala v takej sile, že sa mi konečne podarilo uvoľniť si jednu ruku zo zovretia a odstrčiť ho len trochu od seba. Okamžite som zaťala päsť a udrela ho do ohryzku. Zvalil sa zo mňa, prskal a dusil sa. Vyškriabala som sa na nohy a pokúsila sa opäť ujsť, ale chytil ma za členok, potiahol ma za nohu a znovu ma zrazil k zemi, kde som si udrela čelo o rohovú skrinku. Cítila som, ako mi do očí steká krv. Otriasla som sa a nával adrenalínu, ktorý som mala v tele prehlušoval bolesť. Otočila som sa a voľnou nohou sa ho pokúsila kopnúť. Kopala som do prázdna, ale úder päty na niečo mi dalo najavo, že som trafila svoj cieľ. S námahou som vyskočila na nohy a vbehla som do kúpeľne, kde som sa zamkla. Obzrela som sa po nejakej zbrani a nikde som nič nevidela. Iba nožnice, ale aj to je aspoň niečo. Schytila som ich do ruky, ktorá sa mi triasla a držala ich pred sebou. Cúvala som až k stene, kde som sa zosunula až kým som si nesadla na zadok a slzy mi stekali po tvári, miešali sa s krvou, ktorá mi kvapkala z brady na zem.

Počula som, ako Ryu zaprskal a odkašľal si. Potom buchot dverí, myslím, že zatvoril vchodové dvere. Ja hlupaňa. Vôbec ma nenapadlo sa tým smerom pozrieť. Mohla som ujsť. Radšej aby som behala polonahá v snehu po Tokiu a kričala o pomoc... ale ja som sa zatvorila s ním do bytu. Sedela som v kúpeľni a kymácala sa. Nemala som pri sebe nič, nevedela som, čo ďalej budem robiť. Mobil som mala v izbe, nemohla som nikomu zavolať. Kričanie o pomoc bolo zbytočné. Mohla som len čakať než vyrazí dvere a oháňať sa chabými nožnicami v trasúcich sa rukách a oslabenom, omámenom tele.

"Bože, pomôž mi..." zašepkala som potichu a utrela si krv z tváre, čím som docielila, že sa mi hlavne rozotrela po koži.

"Sakura, Sakura, poď sa hrať," zaspieval nechutným hlasom a počula som ako skúša kľučku.

Bolo to ako v nejakom zvrátenom horore.

Mlčala som a čakala s napätím, ktoré ma takmer zvnútra roztrhlo. Bože, keby chceli Hinata s Narutom prísť skôr... prosím...

"Myslíš si, že ma tieto dvere naozaj zadržia?" zasmial sa a niečo vonku robil. Chodil hore-dolu a niečo hľadal. Možno chcel vyvaliť dvere.

Počula som ako niekam odišiel a o pár sekúnd si pískal nejakú melódiu. Mohla som tušiť, že ide z kuchyne.

"Vieš, kráska... Sasuke mi dojebal celý život, teraz plánujem zasadiť svoj úder. Tak dlho som čakal," povzdychol si a počula som divný zvuk. Akoby niekto brúsil nože.

"Už nebudem čakať ani o sekundu dlhšie. Konečne sa mi pošťastilo, miláčik. A vieš čo s tebou urobím? Najskôr ťa omráčim jedným pekným úderom do zátylku. Potom si s tebou užijem a až potom ťa zabijem pomalou smrťou. Nič Sasukemu nezlomí srdce viac, ako to, že som zneuctil jeho posvätné miestečko než som zabil dievča, ktoré miluje... Bože... to JE ale brilantný plán, nemyslíš?" pomedzi to ako hovoril sa ozývali tie zvláštne zvuky.

Sedela som tam a musela som si strčiť hlavu medzi kolená, aby som sa nepovracala ako sa mi robilo zle z toho, že tu hovoril o mojom znásilnení. Prsty, ktoré som mala celé od krvi sa mi tak chveli, že mi skoro nožnice vypadli z rúk.

Otrasná rana do dverí ma donútila zvresknúť až ma zabolelo moje vyprahnuté hrdlo a zdvihla som hlavu, pri tom som sa nejako dostala na nohy a chrbtom sa pritlačila do rohu kúpeľne.

Dvere sa prehli a pánty protestne zavŕzgali. Vzápätí sa na nich ocitol hlboký rez. Zbadala som čepeľ ako sa zaleskla a vzápätí ju vytiahol. Potom sa ozvala ďalšia rana. Zobral z kuchyne sekáčik na mäso, ktorý nabrúsil aby s ním mohol rozsekať drevo.

Toto je koniec.

Opäť si začal pískať desivú melódiu a ďalej pokračoval vo svojej práci dostať sa ku mne. A ja som nevedela čo iné mám robiť, len som stála a čakala. Rozhliadala sa a premýšľala nad tým, čo posunúť pred dvere, aby som ho aspoň trochu zdržala, ale skrinka bola pripevnená k stene a nedostala by som ju tam.

Ďalšie slzy mi stekali po líci a ruky sa mi zatriasli s každým úderom.

"Nechaj ma na pokoji!" vrieskala som na neho.

"Nie, nie, princezná," zaspieval a sekal znovu a znovu. Už tam bola vysekaná diera, cez ktorú som mohla vidieť jeho zvrátený úsmev na monštróznej tvári.

Prestrčil ruku dnu a snažil sa nahmatať kľúč.

Ani som nerozmýšľala a prebehla som k nemu, zabodla som mu nožnice tesne nad lakeť do ramennej kosti, zvreskol a stiahol ju späť.

"Páči sa ti to, ty sadista?!" zvreskla som na neho trasľavým hlasom.

"Tak dosť!" zahrmel hrubým hlasom a chytil si krvácajúcu ruku.

Cez dieru som videla ako sa vzdialil od dverí a namieril niekoľko kopov do dverí, znovu som cúvla.

Rátala som koľko ešte vydržia, neúnavne do nich kopal chodidlom. Každý jeden úder sa rovnal úderu môjho splašeného srdca.

Vyrazil dvere o tri údery neskôr a stál v nich plný hnevu. Bol taký veľký, že zaberal celý voľný priestor dverí a pomaly sa plížil ku mne. Na ramene mu cez dlhé tričko presakovala krv z rany, ktorú som mu spôsobila.

Pripravila som si nožnice pred seba ako zbraň a čakala.

"Moja malá bojovnica," usmial sa arogantne, "ukáž čo dokážeš," vrhol sa po mne a ja som sa začala zaháňať hlava-nehlava. Chytil ma a bojoval so mnou, videla som rozmazane ako som so sebou hádzala na všetky strany.

Vypáčil mi nožnice z ruky a prirazil ma ku kachličkám, až mi vyrazil dych s rukou na mojom krku a tlačil stále viac a viac, až mi dochádzal kyslík a lapala som po vzduchu. Škriabala som po jeho ruke s nechtami a dívala sa do tváre netvora.

Bože... teraz zomriem... a on ma znásilní. A Naruto s Hinatou ma nájdu v byte... a čo Sasuke?

Stálo toto celé za to, že sme sa so Sasukem k sebe vrátili?

Áno, stálo to za to.

A aj keby sme sa nevrátili, Ryu by si našiel spôsob ako ma dostať. Chcel ma ešte pred tým, než som Sasukeho našla. Preto vraždil tie ženy.

Všetko stálo za to. Každý jeden okamih so Sasukem. Dokonca aj tie zlé.

Cítila som aká som otupená a pomaly omdlievam z toho, že mi do mozgu neprúdil kyslík.

Toto je koniec.

Nikdy som si nepredstavovala svoju smrť takto ani tak skoro.

Sasukeho to úplne zničí.

Prepáč, mi to...
Prepáč, prepáč, prepáč...

Veríte v osud? II. 22.diel

1. května 2016 v 17:39 | Mešteková |  Veríte v osud?
A je to tuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuu! :D



Nastalo ráno, slnečné lúče si prebíjali cestu cez mraky, ktoré sa vznášali na oblohe a studené vločky padali na zem ako to najjemnejšie páperie.
Ja som ležala v posteli, prikrytá dekou a hľadela som na Sasukeho, ktorý spokojne spal s rukami za hlavou. Mala som nutkanie sa ho dotknúť, objať ho a pohladiť. Položiť si hlavu na jeho hruď a počuť jeho srdce.
Aj po tom všetkom čo sme si za posledné hodiny prežili a vyrozprávali, mala som pocit, akoby som stále snívala nereálny sen.
Zatvorila som oči a snažila sa ešte na chvíľu zaspať. Stále som sa cíila unavená a hodiny na mojej stene ukazovali sedem ráno.
Prebralo ma zo sna akési tiché šuchotanie. Pretočila som sa s úmyslom znovu zaspať, ale moja ruka dopadla na miesto, kde by mal ležať Sasuke. No bolo prázdne. Otvorila som oči a prežmolila si ich zaťatými päsťami. Rozhliadla som sa dookola po izbe, ktorá bola v takom istom stave ako včera večer a posadila som sa, keď môj zrak dopadol na Sasukeho, ktorý si na seba dával bundu.
"Ideš niekam?" hlas mi znel zachrípnuto, prstami som sa snažila dať dokopy svoje strapaté vlasy a pokúsila sa skryť paniku, ktorá ma odrazu zachvátila.
Sasuke sa na mňa otočil, rukou si prešiel po vlasoch, ktoré mu stáli na všetky strany a pár dlhými krokmi prešiel ku mne. Kľakol si k posteli, takže sme boli len kúsok od seba a pohladil ma teplou dlaňou po otlačenom líci.
"Musím si niečo zariadiť," prehovoril potichu, v očiach vážnosť. Nemohla som sa zbaviť paniky, ktorá narastala vnútri môjho tela a plnila moje pľúca strachom.
Nemohla som si pomôcť, ale vedela som, že Sasuke je ako dym. Pretekal mi pomedzi prsty a nevedela som ho chytiť. Už ma opustil, nikdy som ho nedokázala udržať pri sebe. Bála som sa, že znovu odíde bez rozlúčenia. Že ma tu nechá a neohliadne sa späť. Nebola som si istá, či už vôbec mám veriť sama sebe, nie to nemu.
"Nemrač sa, bábika," zamumlal prechádzajúc palcom po mojej spodnej pere, ktorá sa mi zatriasla.
Prestala som krčiť čelo a zhlboka sa nadýchla. Musím mu dôverovať. Nesmiem byť závislá na ňom ani na tomto okamihu. Iba tak budem silnejšia.
"Dobre, tak bež," pokúsila som sa o úsmev a pritisla si prikrývku bližšie k sebe.
Sasuke sa naklonil a dal mi jemný bozk na čelo. Zatvorila som oči.
Neočakávala som, že mi povie čo musí ísť riešiť. Vlastne som si ani nebola istá, či to chcem vedieť, ale vedela som, že to nie je niečo čo by som chcela počuť.
Musela som veriť v to, že on vie čo robí.
Sasuke sa zdvihol na nohy a prešiel cez izbu k dverám.
"Vrátiš sa?" vyhrkla som v poslednej sekunde, takmer som si na ústa priplesla ruku. Nechcela som ukazovať slabosť. Ale bolo to silnejšie ako ja.
Sasuke sa zastavil s rukou na kľučke, obrátil na mňa hlavu a cez tvár mu prešiel úsmev, ktorý patril iba mne. Vždy.
"Neodchádzam, už nie..."

Nechala som hudbu pustenú nahlas, tancovala som po byte a zamestnávala sa ďalším upratovaním. Chcela som, aby všetko bolo perfektne čisté. Mala som dobrú náladu a moje telo bolo úplne vláčne z pocitu endorfinov, ktoré sa do mňa vyplavili behom noci.
Tešila som sa až príde Hinata a Naruto, mali tu byť už o pár hodín a ja som sa nemohla dočkať. Chcela som sa s ňou porozprávať.
Od odchodu Sasukeho ubehlo len dvadsať minút, ja som behala len v spodnom prádle a dlhom tričku s prachovkou po byte.
Moje myšlienky nahlodala Jun. Mala by som jej zavolať. Zakopať válečnú sekeru. Nechcem, aby niečo ničilo naše priateľstvo.
Zastala som pri mobile, ktorý som mala na posteli a zdvihla ho. Premýšľala som nad tým, čo jej poviem a vlastne na nič som neprišla.
Proste to musím nechať na improvizácii. Od srdca...
Vytočila som jej číslo a začala som sa prechádzať po byte. Bolo hlúpe, aká nervózna som sa cítila.
"Nooo?" unudený hlas Jun ma privítal po niekoľkých zazvoneniach, kedy som už uvažovala, že to zložím. Myslím, že sedela na druhej strane linky a držala mobil v rukách kým vyzváňal a zvažovala, či mi má vôbec zdvihnúť.
"Ahoj, Jun... tu Sakura," trošku nervózne som si odkašľala, nevedela som ako mám začať. Jej nezaujatý tón ma zaskočil.
"Ja viem, a?" uf, útočí na mňa?
"Myslím, že by sme sa mali porozprávať,"
"A je o čom?"
"No, ja neviem, Jun... myslím, vlastne áno... Je o čom sa porozprávať."
"Tak začni, mám aj iné veci na práci." Mala som chuť zložiť jej mobil. Ale čo som začala, musím dokončiť.
"Prestaň na mňa útočiť, ani neviem prečo to robíš,"
"Och, čože? To hovoríš ty mne? Sama mi nedopraješ šťastie,"
"0 akom šťastí mi hovoríš? Myslíš si, že by si bola šťastná so Sasukem?"
"Stavím sa, že áno."
"Tak to mi je ľúto, že ťa sklamem, ale so Sasukem nemáš žiadnu budúcnosť,"
"A ty o tom ako vieš? Veď sa s ním vôbec nestretávaš, narozdiel odo mňa." Mala som jej chuť vchrstnúť do tváre, že sme spolu, že práve odo mňa odišiel po noci plnej vášne a že sa vráti naspäť ku mne, že ja nie som zábava. Ale nemohla som byť taká povrchná a hlúpa.
"Neviem prečo sa s tebou Sasuke stretáva, ale viem, že to nie je z romantických dôvodov," môj hlas znel tak kľudne a sladko, až to bolo nepríjemné aj pre moje uši. Ale bola to pravda a ona to musela vedieť.
"Tak to sa pletieš moja milá. Sasuke mi neraz povedal, že ma miluje. Trávime spolu kopu času. Stále, každú jednu chvíľu kedy sa stretneme, proste zo mňa nedokáže udržať ruky preč. Zažívam s ním ten najlepší sex a nemienim s tým prestať." Zdvihol sa mi žalúdok keď to povedala.
"Sasuke ti určite nikdy nepovedal a ani nepovie, že ťa miluje. To, koho mi tu opisuješ nie je Sasuke. Je to len tvoja vysnívaná verzia neho samotného, Jun." Neviem či som sa mala smiať alebo plakať, ale bola som fakt pobavená a vytočená zároveň.
"Naposledy mi povedal, že si bola tou najhoršou priateľkou a neskutočná nuda bola s tebou."
"Kedy sa z teba stala taká mrcha? Bola som v tom, že sme kamarátky a nemôžem uveriť, že si ochotná sa so mnou rozhádať skrz chalana." Zostala som úplne v šoku a zamrzelo ma ako sa zmenil náš vzťah.
"Od kedy mi ideš hovoriť čo je pre mňa dobré a čo nie a hlavne, rýpeš sa do Sasukeho aj keď spolu už vôbec nič nemáte." Zaškrípala som zubami.
"Absolútne nič nevieš, Jun."
"Hej, hej... každopádne, nemám čas. Sasuke je u mňa a mám s ním rozrobenú prácu," čože? Rýchlo som premýšľala... aby sa dostal odo mňa k Jun, potreboval by na to minimálne štyridsať minút a to nebolo možné, jedine, že by upaľoval stovkov za minútu... a cez tieto preplnené Tokijské cesty a v zime to je nereálne.
"Naozaj je u teba?" zatvárila som sa smutne, snažila som sa to dať do hlasu aby mala pocit, že ma totálne dostala a ponížila, ale pri tom som čakala až sa mi chytí na lep.
"Veď som ti to vravela," v jej hlase bol triumf, "je tu od včera," vybuchla som v taký smiech, že som si myslela, že sa zadusím. Smiala som sa tak hlasno, že som nepočula čo hovorila a čím dlhšie som bola na telefone, tým viac moje pobavenie prechádzalo do hnevu.
"To určite," a zložila som telefón. Bolo nechutné ako sa ma snažila naštvať a nevedela prijať to, že prehráva.
Odhodila som telefón niekam na posteľ a prešla som do kúpeľne. Červené fľaky na lícach dokazovali pobavenie, ktoré som prežívala.
Počula som z dverí šramotenie kľúčov a pozrela sa rýchlo na hodiny na mojej ruke. Bolo jedenásť hodín, myslela som, že Hinata príde ešte trochu neskôr. Ale čím skôr tu bude, tým lepšie.
"Hin! Neuveríš čo sa stalo, musím ti toho toľko povedať!"
Vyrútila som sa z kúpeľne a zarazene som zostala stáť v predsienke.

"Čo tu robíš?" zašepkala som takmer bez hlasu.