Veríte v osud? II. 19. diel

21. února 2016 v 17:05 |  Veríte v osud?
Dievčatá, tešia ma vaše komentáre a dúfam, že sa vám bude páčiť nový diel.
:)
Mám takú myšlienku... neviem či niektorá z vás, alebo koľko z vás čítalo na KONOHE.CZ moju ff Dangerous Existence, ale je rozpísaná a premýšľam, že by som ju dokončila. Pokračovala by som na tomto blogu a uvidím, či by som to neskôr dala aj na konohu, ale tak ma zaujíma, oplatí sa mi v tom pokračovať? :/ Ani neviem :) Ale okrem RESET, je to moja druhá najpremakanejšia ff nad ktorou som strašne premýšľala vždy, keď som na to mala čas :)


Sasuke ležal na posteli, ale nespal. Mal zatvorené oči no vedela som, že mu hlavou prechádza kopa myšlienok. Lieky, ktoré som mu dala na ukľudnenie zabrali, ale s otrasom mozgu spať nesmel. Fakt, že ho prepustili z nemocnice, lebo podpísal reverz ma vytáčal, ale chápala som aj to, že už tam nechcel byť keď vedel, že Itachi ležal oddelený len zopár stenami od neho.
Studený... mŕtvy.
Neubránila som sa slze, ktorá mi vytiekla z oka, ale nedovolila som si ani sa pohnúť. Bála som sa, že Sasukeho rozruším. Prišiel mi taký krehký. Akoby sa držal len končekmi prstov, alebo skôr hľadal dôvod, prečo sa znovu zosypať. Najhoršie na tom všetkom čo sa udialo od príchodu do domu nebolo to, že všetko porozbíjal, popraskal si sádru na ruke a možno viac ublížil vyvrtnutému členku. Dokonca nebolo najhoršie ani to, že kričal a plakal hoci mi to lámalo srdce, ale to... aký bol neprítomný. Myšlienky sústredil na niečo úplne iné a desilo ma, že to nebolo niečo čo by ho rozveseľovalo, ale doslova som videla ako ho pohlcujú ponuré myšlienky a mizne mi pred očami.
A ja... ja som nebola schopná urobiť absolútne nič. Nevedela som ako mu mám v tom zabrániť a čo urobiť, aby som to ešte viac nepokašľala.
Z vonka k nám presvitalo svetlo, les spôsoboval, že sa slnečné lúče pohybovali po izbe ako sa kymácali stromy.
Bolo dusno a aj napriek tomu v tejto izbe bol mŕtvolný chlad, až mi behali zimomriavky po chrbte. Cítila som sa emocionálne tak vyšťavená, ako nikdy.
Ležala som na posteli a hoci bolo teplo a ja som sa potila, myslím, že mi po tele stekal studený pot. Nohy som mala neskutočne studené, tak som ich mala zakutané pod dekou a len som sa dívala.
Sledovala som jeho tvár, celú fľakatú a dobitú, očné viečka sa mu hýbali ako mu pracovala myseľ a obrazy sa mu otláčali do tmy. Každú chvíľu sa strhol pri každom nádychu od bolesti, zatínajúc sánku ale nevyzeral, že by mu to vadilo. Chvíľami som mala dojem, že to robí schválne a užíva si to fyzicky, snaží sa prebiť tú emocionálnu bolesť, pretože vždy je psychika krehkejšia ako telo.
Keby len vedel, že by som pre neho aj dýchala. Za neho. Milovala som ho tak veľmi... neskutočne moc... a on... on ma...
Podviedol.
NIE! Nemysli na to! Ako ti práve v tejto chvíli môže niečo také prísť na myseľ?!
Takmer som sa mykla, ako som si v duchu nadávala nad týmito myšlienkami, ktoré sa vynorili odnikadiaľ.
Teraz na to nie je správna chvíľa...
Leží tu... a som tu s ním ja, nie Karin.
"Mala by si ísť, Sakura," tentokrát som sa naozaj strhla, pretože som vôbec neočakávala, že prehovorí. Posadila som sa a pozerala sa na neho. Stále ležal, jednu ruku mal na srdci, tú zranenú v sádre a druhú mal pozdĺž tela, oči stále zatvorené.
"Nie som si istá, či by bolo... vhodné nechať ťa samého," starostlivo som zvažovala svoje slová, nevedela som, ako sa s ním mám rozprávať. Už to neboli tie dni pred tým, kedy som si nemusela dávať pozor na ústa.
"Myslíš si, že by som si ublížil?" nadvihol jedno obočie, keď sa na mňa na chvíľu pozrel. Keď boli jeho oči otvorené, takmer ma to donútilo... cúvnuť.
Ovládol ma taký pocit, akoby... sa zmenil. Ten chlad čo z nich sálal spôsoboval, že som mu nebola schopná pozerať do očí. Čiernota bola ničotou. Nebolo tam nič, žiadna emócia... len dve hlboké studne, bezodné... vyprahnuté.
Bol to úplne iný Sasuke. Snáď nie ten istý ako pred rokmi?
Odfrkol si, na čo som sa musela zamračiť. Nebola som zvyknutá na takéto jeho opovržlivé správanie.
"Nie, to si nemyslím," zamumlala som.
"V tom prípade, môžeš ísť."
"To ma akože prepúšťaš, alebo čo?" vybehla som, ale okamžite som sa snažila ukľudniť svoj hlas.
Má právo byť naštvaný na celý svet. Nesmiem si to brať osobne.
"V podstate," otravný tón.
Nemôžem tomu uveriť... Proste... nie.
"Pozri sa, Sasuke. Nemôžem ťa tu nechať samého, tvoji rodičia sa ešte nevrátili, netuším kde môžu byť. Ale v každom prípade, určite by nebolo správne nechať ťa len tak," kto vie na aké myšlienky by ešte prišiel.
A kde vôbec sú jeho rodičia? Snáď sa nedokážu vrátiť domov, ešte sa nespamätali? Mikoto určite nie. Ale zaráža ma čo všetko bol schopný zo seba vypotiť jeho otec. Takto zničil posledného syna, ktorý mu ostal.
"Sakura, pochop, že ťa tu nechcem." Ten nezáujem, ktorý som počula v jeho hlase a videla v jeho tvári ma skutočne zabolel.
"Nechceš?" takmer mi zlyhal hlas, nevedela som, čo si mám myslieť. Bola som taká zmätená.
"Nechcem ťa tu, ani nikde blízko pri mne. Nikdy. Viac." Dopekla. ČOŽE?!
"Si len zmätený, nevieš čo hovoríš,-"
"Viem veľmi dobre čo hovorím a hovorím ti to teraz. Aj tak som to preťahoval už príliš dlho." Posadil sa s námahou ale predsa. Otočil sa mi chrbtom a díval sa niekam do lesa.
"Čo si preťahoval príliš dlho?" neviem, či môj mozog nebol schopný vstrebať slová, ktoré tu odznievali, alebo som len snívala. Cítila som sa ako v mrákotách.
Nie.
V nočnej more.
"Celý ten náš... vzťah," posledné slovo vyslovil, akoby to malo trpkú príchuť na jazyku.
"Okej, nechápem čo tým myslíš. No dúfam, že je toto len nejaký dopad po tom, čo všetko sa stalo." Mumlala som skôr pre seba, ako pre neho. Potrebovala som sa uistiť.
"Sakura, proste s tebou nechcem byť. Nechápeš čo ti hovorím, alebo potrebuješ počuť to slovo? ROZCHOD." Ľadový hlas bez emócii spôsoboval, že sa mi tlačili slzy do očí, pretože som na ňom videla, že všetko čo hovorí, hovoril vážne. Prečo by vtipkoval po tom všetkom, čo sa mu udialo?
Alebo potrebuje, aby som bola aj ja zranená, lebo je on zruinovaný a celý dojebaný zvnútra?
Otočil hlavu na mňa a strapaté vlasy mu stáli všade navôkol. Potom sa mi obrátil čelom.
"Ty sa..." nedokázala som to slovo vysloviť. Nechápala som vôbec ničomu.
"Rozchádzam sa s tebou, proste to pochop."
"Nie, nechápem to," postavila som sa na nohy, ktoré som mala ako z gumy a oddeľovala nás iba posteľ.
"Staral si sa, zaujímal si sa," skočil mi do reči a pri tom sa na mňa pozrel, akoby som bola totálna hlupaňa. Čo som možno aj bola? Ale nedávalo mi to zmysel. Po tom, čo sme všetko zažili sa ku mne zachoval takto?
"Až tak, že som ťa podviedol s Karin za tvojím chrbtom. Keď dokážem urobiť niečo také, asi som ťa naozaj nemal rád, nemyslíš? Bol to len chtíč, niečo, čo som si splietol s láskou." Voľnou rukou si prešiel po šiji v unavenom a znudenom geste.
Musela som si pretrieť tvár dlaňami, aby som dokázala tie slová pobrať. Vchrstol mi do tváre, že ma podviedol. Bez výčitiek, odporným spôsobom.
A keď sa nad tým všetkým tak zamyslím, naozaj mi nepovedal, že ma miluje. Nepoužil to slovo.
"Nikdy si mi nepovedal, že ma miluješ," hlas sa mi na konci vety zlomil a zaštípali ma oči ako som sa pokúšala potlačiť plač. V žalúdku som mala obrovské, ťažké závažie, ktoré ma ťahalo ku dnu a vnútornosti sa mi uzlili a skrúcali tak, že mi to vyrážalo dych. Bodavá bolesť strieľala celým mojím telom a pocítila som slabosť, ktorá mi spôsobovala, že som mohla každú chvíľu skolabovať.
"Ani som to nikdy netvrdil," jeho priznanie dodalo silu v momente, kedy zavŕtal svoje tmavé oči do mojich a srdce tak zabolelo, že som videla čierno. Krvácala som pre neho a nevedela som, či sa to niekedy zastaví. Potrebovala som akúsi zošívačku, ktorá by dala dokopy tie rany, ktoré mi spôsoboval, hoci by mi zostali trvalé jazvy.
Ale vedela som, že tie jazvy budú večne pulzovať a navždy mi budú pripomínať, koho som si vpustila do srdca, ktoré pre neho nebolo dostatočne veľké a on ho roztrhal bez jediného mihnutia oka.
Nemohla som dýchať, otočila som sa a kráčala preč, nevedela som kam, ale hlavne preč od neho. Šla som pomaly, nevedela som ani prekladať nohu cez nohu.
Nebola som si istá, či toto všetko nebol len výplod mojej fantázie.
Len čo som sa dostala okolo domu do lesa, zložila som sa chúliac sa pri strome a prepadla plaču. Vôbec som nechápala čo sa deje.
Prečo sa udialo to, čo sa udialo.
Čo mu ide hlavou, aký má dôvod urobiť to, čo urobil.
Sedela som tam niekoľko hodín, utápala som sa v myšlienkach a snažila som sa na všetko prísť. Ale čím viac som sa snažila chápať, tým viac som prepadala plaču a menej veciam som chápala. Nakoniec keď som videla, že sa zotmieva, peši som šlapala domov snažiac sa ukludniť. Dúfala som, že dlhá prechádzka mi pomôže.
Na druhý deň som sa vrátila porozprávať sa s ním s chladnou hlavou, ale našla som len jeho matku, ako drží Fugaka za košeľu, zatiaľ čo ju neskutočná emociálna bolesť ochromila a sunula sa na zem s plačom.
"Itachi zomrel a teraz som kvôli tebe prišla o jediného syna! Všetko je to tvoja chyba! Keby si sa inak správal... keby... Bože... nenávidím ťa! Nenávidím!"
Vtedy Sasuke odišiel. Bez slova, bez odkazu. Bez obzrenia sa, akú skazu za sebou nechal.

Stačilo, že som iba na chvíľu zatvorila oči užívajúc si nežný bozk, po ktorom som prahla tak dlho, aby sa mi myšlienkami prehnala táto spomienka, ktorá ma donútila vzlyknúť. Odtrhla som sa od neho, trochu som cúvla a rukami som si pevnejšie pridržala osušku.
Jeho tvár bola vážna a v očiach som videla, že predo mnou stojí úplne odhalený.
"Čo to robíš," zašepkala som, pretierajúc si oči rukou. Už ma to celé prestalo baviť.
"Ja ani neviem, asi..." pozrel sa dolu a stisol pery.
"Potrebujem ťa."
"Nie, nepotrebuješ," odmietavo som zakývala hlavou, nedokázala som sa na neho dívať. Sústredila som pohľad niekam na stenu ponad jeho plece.
"Chápem-"
"Nie, ty nič nechápeš," skočila som mu do reči, načo sa zatváril na zlomok sekundy prekvapene, ale bol ticho, čakal, než budem pokračovať.
"Vtrhneš mi do bytu s týmto tvojím arogantným správaním a myslíš si, že všetko bude v poriadku po tom, čo si mi urobil? Ja vlastne neviem čo očakávaš, že teraz nastane," mykla som plecami, pretože som nevidela iné východisko. Hodiť sa mu okolo krku ako naivná hlupaňa, z toho som už dávno vyrástla.
"Neočakávam nič." Zamračil sa a ustúpil o krok ďalej.
"Len si myslím, že si zaslúžiš vysvetlenie," to ma prekvapilo. Skutočne som nečakala, že mi bude chcieť vysvetliť veci.
"Tak na to sa oblečiem," zamumlala som sarkasticky.
On mi na moje slová pokynul rukou, aby som si poslúžila. A tak som sa zatvorila do izby, kde som na seba hodila tepláky a vyťahané tričko. Bolo to to prvé, čo som našla po ruke a keď som držala kľučku od dverí pripravená otvoriť ich Sasukemu a všetkým veciam, ktoré ma mesiace trápili, neočakávala som, že tam bude stáť.
Ale opak bol pravdou. Stál v predsieni vyzutý, bez bundy a bez mikiny len v čiernom tričku a nohaviciach, s rukami zastrčenými vo vreckách a pripravený sa mi otvoriť.
Nemohla som tomu uveriť.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 molly molly | 21. února 2016 v 21:42 | Reagovat

Ach.. Připomenutí Itachiho smrti. To je zásah na city! :D
Jsem ráda, že se Sakura drží při zemi a nevrhá se na něj jako naivka ^^ A božeee, jsem tak zvědavá, co ze sebe Sasuke vysouká! :D
A k "nový" FF.. Podle názvu jsem si vůbec nemohla vzpomenout, ale vím, že jsem od tebe četla všechno, co si dala na Konohu ^^ Našla jsem pod DE i svoje komentáře :D :D Ale tam jsem pod přezdívkou lunaru :D Pak jsem si vzpomněla :3 byla to fakt boží série! Díky týhle FF jsem měla Sakuru radši víc než předtím, když jsem si na ní udělal obrázek jen z mangy :D Já bych si to přečetla tedy moc ráda :3 Jako vlastně cokoliv jinýho od tebe :D

2 Susi Susi | 22. února 2016 v 21:13 | Reagovat

Ahoj :-) tak v prvom rade ďakujem za krásnu poviedku a veľmi sa teším na ďalší dielik a dúfam že bude čoskoro:-) a v druhom rade samozrejme ze budeme radi keď pridáš čokoľvek :-) dostala som sa sem len nedávno ale prešla som všetky poviedky a veľmi sa mi páči, preto som sa rozhodla ze ti aj napíšem koment,  dúfam že to potešilo :-)

3 Rence Rence | 24. února 2016 v 17:23 | Reagovat

Uf, takže najprv prepáč, že som nekomentovala minulý diel, menšie technické problémy a žiadny prístup k internetu.
Tohto Sasukeho mám rada a dúfam, že na nejaký čas (ideálne už do konca) taký ostane, ale to by zas neboli komplikácie, no :D Sakura naberá sily a bráni sa, woohoo. Teším sa na to, čo povie náš Casanova (mám v hlave xx scenárov :D ) a vôbec, čo chudák Denji :D

K DE: Ja osobne si myslím, že keď si nad tým toľko premýšľala a máš to v hlave by bola škoda nedokončiť to. Okrem toho (súdiac podľa seba a niektorých ľudí) hádam, že asi nie je najpríjemnejšie mať nedokončenú vymakanú poviedku, takže ak si na to nájdeš čas a náladu, nevidím v tom problém. Ak sa do toho teda pustíš, veľa šťastia a sily :-) :D

4 Michel Michel | 27. února 2016 v 21:29 | Reagovat

Ahoj nekomentovala som veľa dielov dozadu ale ubezpečujem ta že pravidelne kontrolujem a čítam nové diely. Som rada ze po dlhšej pauze si začala znovu písať a keby si dokončila DE bolo by to super bola to najobľúbenejšia FF na konohe a bolo mi ľúto že ju nepíšeš ďalej. Teším sa na ďalší diel snáď sa to konečne všetko vysvetli.  :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama