Veríte v osud? II.18. diel

11. února 2016 v 12:43 | Mešteková |  Veríte v osud?
Dúfam, že sa vám tento diel bude páčiť. :) Nabudúce vám odhalím niečo z minulosti :))
Kráčala som studenou zimou, vločky mi padali na tvár, ale ja som to vítala. Milovala som zimu, zbožňovala som sneh. Najradšej som sa videla doma pri krbe s mojimi rodičmi a teplou čokoládou.
Studená slza mi stiekla po líci a chladila už aj tak dosť ľadovú pokožku.
Chýbali mi, tak rada by som sa teraz schúlila do objatia mojej matky, ktorá by mi povedala, že je všetko dobré, držala by ma a otec by nedal dopustiť na svoju dcéru, svoju princeznú za to, že jej ublížili.
Ale ublížila som si sama, prakticky som ho k tomu donútila.
Vidina, ktorú som mala, ako som s mojimi rodičmi v objatí sa mi rozplynula v mysli keď som si uvedomila, že za toto si môžem sama.
Zhlboka dýchajúc som sa snažila po ceste ukľudniť kým som išla k domovníkovi, kde som si od neho vyžiadala nové kľúče a hneď ako som zapadla do bytu a zhodila ťažkú tašku na zem, oprela som sa o dvere.
Po celý ten čas čo som odchádzala od Sasukeho... skrúcalo mi srdce aj žalúdok ako som dúfala, že nejakým zázrakom pôjde za mnou, chytí ma za ruku, zastaví ma... ale nič. Ja hlúpa... nakoniec som mu vykričala do tváre veci, ktoré mňa ponížili ešte viac a on sa na nich v duchu pobavil.
Povzdychla som si a pretrela si tvár.
Je mi zo samej seba zle. Fakt.
Skopala som si z nôh čižmy a ťahala cestovku do izby, kde som ju hodila do rohu a vytiahla som len mobil. Zapla som si ho a našla som asi pätnásť zmeškaných hovorov, pri čom tri boli od Hinaty a ostatné od Denjira.
Mala by som mu zavolať... a povedať mu, že je koniec.
Nechcem to komplikovať... už aj tak toho bolo dosť a včera sa zachoval ako...
Ach.
Vytočila som číslo na Hinatu, pretože som vedela, že sa ešte potrebujem psychicky pripraviť na rozhovor s Denjirom.
"Hin, ahoj... jeeežiš, ukľudni sa," ešte ani nezačala hovoriť, ale počula som ako chrčí z druhej strany linky, snažila sa zo seba dostať nejaké nadávky, ale nešlo jej to ako vždy.
Nemôžem jej to však zazlievať. Strachovala sa.
"Prečo si mi nedvíhala?" ehm... no, dobrá otázka... zlá odpoveď.
"Ono je to nadlho, nič vážne sa nestalo, už som na byte a som úplne v poriadku, nemám na sebe jediný škrabanec," zažartovala som a zdvihla si tričko, aby som sa pozrela na odtlačky Sasukeho prstov, ktoré mi urobil na boku.
Naozaj bol drsný.
Ako strašne ma musí nenávidieť?
Prešla som si jazykom po suchých popraskaných perách z toľkých bozkov so zubami, ktoré použil.
"Sľubujem, že ti všetko vyrozprávam akonáhle sa vrátite," pokus o ukľudnenie očividne vyšiel, pretože si vydýchla s úľavou.
"Fajn, som veľmi zvedavá, zajtra prídeme okolo obeda, tak ma musíš čakať... a prosím, nech je v byte poriadok." To posledné sotva zamumlala.
"Ale samozrejme, že bude. Sľubujem. Okrem toho, myslela som si, že sa vrátite neskôr," obzerala som si bordel a vedela som, že sa mi do toho vôbec nechce, ale rozhodla som sa, že poupratujem, dám si sprchu a trošku ju poteším.
"Toľko sme včera večer špekulovali, že sme sa dohádali a ja som povedala, že pôjdeme zajtra, tak súhlasil. Nechcel byť pohádaný na nový rok."
"To mi pripomína, Šťastný nový rok, Hin. Odkáž to aj Narutovi, prosím," ako som mohla zabudnúť? Prvé čo som jej mala povedať keď zdvihla mobil bolo želanie do nového roka. Som otrasná priateľka.
"Aj tebe, Saky. Mám ťa rada." Vedela som, že sa usmieva pravým a úprimným úsmevom a to ma donútilo tiež roztiahnuť pery.
"Idem poupratovať a zajtra sa na teba teším, je toho kopa." Poviem jej to. Bude mi nadávať, ale je jediná komu môžem povedať všetko a ona mi pomôže sa cez to dostať.
"Paráda, tak zatiaľ ahoj," telefón som hodila na posteľ a prezliekla sa do pohodlného oblečenia. Pustila som si na plné pecky Fall Out Boy - I don´t care a presvedčila som sa do upratovania.
Keď ubehla asi hodina, zistila som, že celý byt sa blýska... bol takmer tak čístý ako keď robila Hin poriadky. Len ona tomu vedela dodať akýsi pocit, že človek môže lízať jedlo zo zeme... po mojom upratovaní som ten pocit nemala, ani keď som vyumývala zem... Hmm...
Ale aspoň som urobila poriadok aj vo svojej izbe. Vytiahla som zaprášené prázdne fľaše a povyhadzovala som ich, taktiež som aj zmietla pavučiny až na jednu, čo som nechala v rohu, pretože tam najčastejšie sídlil Chucky. Také meno som dala pavúkovi, ktorého som sa v minulosti snažila niekoľkokrát zabiť, ale vždy mi utiekol, až som si povedala, že si ho nechám a dala som mu meno.
Keby ste videli ten výraz Denjira, keď sa raz zobudil vedľa mňa a povedal že nad posteľou nám visí pavúk a ja som mu odpovedala, že ho má nechať tak, že je to Chucky.
Radšej odišiel... stavím sa, že Sasuke by ho rešpektoval. Dokonca by na neho hovoril, keby tu bol...
To bol Sasuke z niekoľkých rokov dozadu... teraz by ho asi... neviem...
Sadla som si na posteľ trasúc hlavou. Nemôžem na neho stále myslieť. Už stačilo.
Mala by som ísť do sprchy. Potrebujem zo seba zmyť jeho vôňu aj ten pocit po jeho dotykoch, ktorý stále cítim. Akoby ma celé telo pálilo.
Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Dopekla... neverím, že som s ním dnes v noci mala šialený sex. Po takej dobe.
Zahryzla som si do pery, lebo ma začínala ovládať túžba vrieskať a udierať do niečoho. Nenávidela som to, aká som bola naivná.
Radšej som sa vyzliekla a napustila si vaňu. Po celý čas, čo som čakala než sa mi naplní vodou, sedela som na kraji a dívala sa do zrkadla na stopy, ktoré mi na tele zanechala Sasukeho náruživosť... alebo čo to vlastne bolo z jeho hľadiska.
Potom som sa konečne ponorila do vody a vydrhla som si celé telo, aj keď myseľ mi kričala, aby som to nerobila... že už potom na sebe nebudem mať stopu po Sasukeho rukách ani perách. A už vôbec nebude moja pokožka nasiaknutá jeho vôňou.
Zatvorila som oči a zošuchla sa na chrbát, aby som mala ponorenú časť hlavy, len nos mi trčal von a mohla som dýchať, kým som počúvala moje srdce ako bije a to ma dostatočne ukľudnilo.
Z kúpeľu ma prebralo až zvonenie môjho mobilu a až keď som sa vynorila, uvedomila som si, že som zaspala a mala som úplne ľadovú vodu. Okrem toho... som bola dosť blízko k utopeniu sa.
Ešte že sa mi nenabrala voda do nosa.
S trasúcimi rukami aj nohami som sa zabalila do osušky a prešla som do izby k mobilu hlasno drkotajúc zubami.
Pozrela som sa na číslo volajúceho a ani ma neprekvapilo, keď som tam zbadala Denjirove číslo.
Hrýzla som si do pery, ešte som s ním nechcela hovoriť. Hodila som mobil naspäť na posteľ a otočila sa do kúpeľne rozhodnutá sa osušiť.
Keď už som bola v predsienke, počula som Denjirov hlas.
"Viem, že si na byte. Počul som ťa, Sakura. Chcem s tebou len hovoriť... tak prosím otvor." Zamrzla som a naprázdno prehltla.
Nebola som si vôbec istá, čo mám urobiť.
Prešla som k dverám, ale oprela som sa plecom o stenu.
"Čo chceš, Denjiro?" povedala som potichu.
"Chcem s tebou hovoriť,"
"Tak hovor," znelo to tak jednoducho.
"Nemôžeš mi otvoriť?" zaprosil.
"Nie," počula som ako si povzdychol. Okrem toho, že som bola v osuške, nepotrebovala som sa mu dívať do očí. Mala som strach, že tam uvidí previnenie, akoby som ho včera podviedla aj keď mi povedal to, čo povedal.
Radšej nech má pocit, že som na neho naštvaná.
Bože, som to ale pokrytec.
"Dobre... chcem sa ti ospravedlniť za včerajšok," to je ešte horšie. Mrzí ho to.
"Och, nie... Denjiro, nechaj to tak. Bude lepšie ak každý pôjdeme svojou cestou." Objavila sa mi hrča v krku a mala som problém hovoriť. Bolo ťažké byť na neho taká...
"Čože? Nie!" jeho výkrik ma zamrazil.
"Sakura," vydýchol zúfalo a ja som tajila dych. Nenechá ma len tak?
"Ak ide o ten včerajšok, naozaj ma to mrzí. Mal som vypité."
"Denji, klamal si mi. Hovoril si o svojej rodine úplne inak a nakoniec si ešte na mňa zhodil bombu urážlivých slov za to, že som chcela pomôcť niekomu, kto bol zranený a zhodou okolností to bol ešte aj tvoj nevlastný brat." Hmm, to bolo dobré. Ešte v ňom vyvolám viac viny. Debilka.
"Nikdy som s ním nič nechcel mať spoločné. Prosím, Sakura," ak by som ho teraz videla, asi by som mu nedokázala hovoriť takéto veci. Ale takto je to lepšie. Vedela som to. Už len pomyslenie, že by sa ma dotkol mi spôsobovali nevoľnosti. S ním sa nemám šancu posunúť dopredu. Potrebujem byť sama. Bez chlapa.
Bez trápenia a bolesti. Budem študovať, musím sa zamerať na úplne iné veci.
"Zamiloval som sa do teba," zašepkal sotva počuteľne. Takmer sa mi podlomili kolená. Toto som nechcela. Nie...
"Denjiro, nerob to," ale mala som to tušiť.
"Je to pravda," v jeho hlase bola nádej, dúfal, že mu otvorím, že jeho vyznanie niečo so mnou urobí. Ale ja som bola prázdna. Jediné na čo som dokázala myslieť bol Sasuke. Ten prekliaty chlap, ktorý sa mi votrel do života.
Bez neho by bol tak jednoduchý.
"Prisahali sme si, že k tomuto nikdy nedôjde, Denji... Dobre vieš, že ja nemôžem."
"Všetko len kvôli nemu, že? Sasukemu?" zasekol sa mi dych keď jeho meno vyslovil s dávkou takej nenávisti, že som pochopila, že... ja som nikdy neznela nenávistne keď som na neho čo i len pomyslela.
Ten chlap mi zlomil krídla a nechal ma spadnúť do neznáma, niekam, kde som sa cítila nahá a bola mi zima. Cítila som sa ako padnutý anjel... bez svojho Boha, bez niekoho, kto mi dával teplo.
"Mal by si už ísť," zamumlala som.
"Čo má, čo ja nemám? Milujem ťa snáď menej, ako sa on tváril, že ťa miluje?"
"Odíď, Denjiro. Nechcem o ňom počúvať a už vôbec nie od teba. Ja som dohovorila." nemohla som počúvať toto emocionálne vydieranie. Zošuchla som sa na zem a objala si nohy.
Keby nebolo Sasukeho, možno by som s Denjim bola na úplne inej vlne. Ale on ma zničil pre každého chlapa.
Vždy sa k nemu vrátim... vlastní ma.
Sedela som tam dosť dlho, aby som si uvedomila, že na druhej strane dverí je ticho a Denjiro nič nehovorí. Odišiel snáď? Ešte chvíľu som napínala uši, ale nič som nepočula.
Vložila som si tvár do dlaní a zhlboka sa nadychovala a vydychovala, kým som mala pocit, že som našla pevnú pôdu pod nohami a trúfla som si postaviť sa.
Akonáhle som stála na nohách, začula som jemné klopanie. Ten chlapec sa nevzdá. Budem musieť použiť silnejšiu zbraň.
Bude to podlé, ale bude to aspoň pravda, ktorej som sa snažila vyvarovať.
Otočila som sa k dverám a rýchlo si v hlave prešla vetu, ktorá by ho mala dostatočne odradiť.
- Podviedla som ťa, spala som s iným... včera v noci....
Jop, to by šlo. Som taká mrcha.
"Denjiro,"
Pre lepší efekt som rozdrapila dvere, ale ostala som ako zmrazená, keď som tam zbadala Sasukeho.
"Práve odišiel." Opieral sa o zárubňu a díval sa na mňa. Vyzeral ako zasraný Boh.
Strapaté vlasy mu padali do tváre, čierne oči si ma so záujmom prezerali, jeden kútik mal vykrivený v pobavenom poloúsmeve.
Stál presne v tom istom oblečený v čom som ho dnes ráno videla.
"Ja," vyschlo mi v ústach a nebola som schopná povedať jedno jediné slovo.
"Stretli sme sa dolu, vystrelil z dverí ako raketa keď ma zbadal." Vyzeral, že sa naozaj baví.
"Čo tu robíš?" pritiahla som si osušku bližšie k telu a ustúpila som viac do bytu.
Sasuke sa zachmúril a urobil niekoľko krokov do bytu, až kým nezatvoril dvere a boli sme len my dvaja.
Mala by som sa cítiť ohrozene, ale v jeho prítomnosti som bola vždy v bezpečí... preto som nemala strach. Len nervozita nahlodávala moju myseľ.
Chvíľu bol ticho, akoby zvažoval svoje slová. Akoby ich ťažko zo seba dostával.
Bola som prekvapená a zaujatá, pretože takto som ho nevidela veľmi dlho. Akoby nevedel kde začať, ako začať hovoriť.
"Chcem vedieť, čí ma miluješ." Táto otázka vyslovená jeho pôvabne hrubým hlasom so všetkou vážnosťou ma úplne dostala. Cúvla som ešte ďalej a civela som na neho.
"Čo to... hovoríš?" hlas mi vystrelil do prekvapených výšok.
"Miluješ ma? Je to jednoduchá otázka a odpoveď je buď áno, alebo nie." Priblížil sa a stisol pery, v istom momente mi prišiel byť zraniteľný. Nevedela som si pomôcť.
Nemôžem mu povedať...áno, lebo... bože, veď sa mi vysmeje do tváre a zmizne mi zo života úplne. Určite je to jedna z jeho ďalších hier.
Ale nemôžem povedať ani nie, bojím sa, že bez výsmechu aj tak odíde.
"Odpovedz tak, ako to skutočne cítiš, nepremýšľaj nad tým... čo ak povieš áno, čo ak povieš nie." Zatvorila som oči, keď jeho hlas potichu prichádzal ku mne. Zamatovo hladký a ovládajúci.
Tak dobre ma poznal... aj po takej dlhej dobe.
Mala som zatvorené oči, žmolila som osušku ako som ju držala čo najtuhšie nalepenú na svojom tele, lebo som sa bála, že sa roztrasiem a spadne zo mňa. A kým som tam takto sama so sebou bojovala, ucítila som jeho dych, ako mi narážal do tváre.
Prikradol sa predo mňa, úplne tesne. Dokonca som si istá, že sa sklonil, aby mal hlavu v úrovni tej mojej.
"Sakura," tak pomaly vyslovil moje meno, že ma to ovládalo.
"Potrebujem to vedieť... ja, musím." Naliehavá zúfalosť, ktorú nevedel skryť vo svojom hlase ma ochromila a bez ďalšieho rozmýšľania som sa rozhodla pre odpoveď.
"Milujem," sotva počuteľne som zamumlala, ale on to počul. Samozrejme, že to počul. On vždy a všetko.
Náraz jeho pier o moje a to, ako mi jednou rukou zovrel pás a druhú položil na moje líce mi vyvolalo šok, takže som roztvorila oči a dívala sa na jeho tvár, ako ma bozkával. Bože, bol nádherný aj vtedy keď bol odo mňa na milimeter... Vždy bol nádherný.
"Len na tom záleží," zamumlal mi do pier a odtiahol sa len kúsok, stále som cítila ako sa obtierajú jeho ústa o moje.
"Sasuke," jeho správanie som nechápala... bol ako vymenený.
"Prosím," zašepkal a položil ukazovák na moje pery. Pochopila som to tak, že mám byť ticho.
"Zničíš ma... ale si všetko, po čom som kedy túžil."
"Prestaň sa so mnou hrať," zamračila som sa, ale stála som tam ako obarená. Nemohla som sa pohnúť.
"Nič nechápeš, bábika. Ale tak to bolo dobre." Pousmial sa, ale v jeho očiach nebol výsmech ani humor.
"O čo ti ide?" odsekla som, srdce mi tĺklo ako o preteky. Nevedela som sa spamätať z tohto šoku.
"Chýbala mi tvoja drzosť, odvaha a naivná roztomilosť." Pohladil ma po líci tak nežne, že som sa skoro roztápala.
Nebola som schopná slova, len som ho sledovala, čakala som čo bude.
"Aj po takom dlhom čase, čo som ťa ničil ma stále miluješ..." neveriaco pokrútil hlavou a voľnou rukou si zahrabol do vlasov. Vyzeral šťastný a utrápený zároveň.
Hypnotizoval ma. Bol dokonalý. Každý pohyb, každá grimasa... Aká slepá je láska...
Nadvihol mi bradu a sklonil sa ku mne. Nedokázala som uhnúť pohľadom.
"Povedz to znovu," zachrapotil. Po tele mi prebehli zimomriavky od vzrušenia, keď použil tento tón.
"Milujem ťa," zašepkala som a zadržala dych. Čakala som čo sa stane, ale keď som uvidela ako sa mu v očiach zaleskla slza, ktorú však neprelial, podlomili sa mi kolená.

"Konečne," povedal skôr sám pre seba, než ma opäť pobozkal tak nežne, ako kedysi...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 molly molly | 11. února 2016 v 20:27 | Reagovat

Já tak moc očekávala, že na konci bude něco, co to zkazí, že se probudí, že to prostě nebude realita! Bože, děkuju za tohle! :D Mě to až dojalo :D Tahle FF je taková srdcovka 😍
Ale znamená to teda, že už se blížíme ke konci? :( Na konec se těším a zároveň mi to přijde hrozně smutný :( Je to taková doba od prvního dílu 😍
I když už Naruto manga dávno skončila a na anime už nekoukám dlouho. Nejsem na tom tak závislá jako předtím, tak tohle číst mě strašně baví. <3 No.. Od tebe by mě asi stejně bavilo číst věci i mimo Naruto téma ^^ Hlavně nepřestávej, prosím ^^

2 Sista Sista | 11. února 2016 v 20:53 | Reagovat

Ja neviem čo napísať:D proste super :D strašne som sa tešila na to ako zareaguje Sasuke, ale toto ma nenapadlo :D Vďaka Sakure sa konečne necítim divne, lebo aj ja som pomenovala pavúka v mojej izbe :D (volá sa BÓÓB :D). Tiež ako Molly som čakala či sa tam nakoniec neukáže že to bol len sen :D. Dúfam že ďalšia časť bude čo najskôr :D lebo už teraz chcem vedieť čo sa stane :D. Si proste SUPER a aj tvoje poviedka sú BOŽSKÉ :D takže neprestávaj

3 Minare Minare | 11. února 2016 v 22:44 | Reagovat

Júúúú, milá a romantická chvíľa :-) toto bol tak krásny diel až ma to miestami dojíma :D Už som to prečítala celé trikrát a aj na tretíkrát ma ten koniec dostal! Je to príjemná zmena po tom, ako sa stále trápila. Nečakala som takýto zvrat :D Som zvedavá čo sa stane nabudúce!

4 Nanashi Nanashi | 12. února 2016 v 9:01 | Reagovat

Juuuj! Konečne! Mala si ma vidieť, aká nadšená som z toho bola :D Prekrásny diel, úplne super. Som však zvedavá, či aspoň nám nejako objasníš, čo ho k tomu všetko viedlo, aby ubližoval tak jemu milovanej osobe :D Ale vždu som vedela, že to bola isto len nejaká zástierka, aby si ju držal od seba, aby ju chránil :D Dúfam, že čoskoro bude ďaľší diel a Sakura sa po tom všetkom dočká akéhosi spokojného konca :D

5 Susi Susi | 3. května 2016 v 6:53 | Reagovat

Super dielik a veľmi sa teším na ďalší len teraz budem v napätí kto prišiel ale myslím si že to bude Denji... No uvidíme :-)

6 Susi Susi | 3. května 2016 v 6:55 | Reagovat

Sem napište komentář

[5]: prepáč posielala som to na nový diel 22 a medzitým mňa vrátilo a tak to tu je omylom

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama