Únor 2016

Veríte v osud? II. 19. diel

21. února 2016 v 17:05 Veríte v osud?
Dievčatá, tešia ma vaše komentáre a dúfam, že sa vám bude páčiť nový diel.
:)
Mám takú myšlienku... neviem či niektorá z vás, alebo koľko z vás čítalo na KONOHE.CZ moju ff Dangerous Existence, ale je rozpísaná a premýšľam, že by som ju dokončila. Pokračovala by som na tomto blogu a uvidím, či by som to neskôr dala aj na konohu, ale tak ma zaujíma, oplatí sa mi v tom pokračovať? :/ Ani neviem :) Ale okrem RESET, je to moja druhá najpremakanejšia ff nad ktorou som strašne premýšľala vždy, keď som na to mala čas :)


Sasuke ležal na posteli, ale nespal. Mal zatvorené oči no vedela som, že mu hlavou prechádza kopa myšlienok. Lieky, ktoré som mu dala na ukľudnenie zabrali, ale s otrasom mozgu spať nesmel. Fakt, že ho prepustili z nemocnice, lebo podpísal reverz ma vytáčal, ale chápala som aj to, že už tam nechcel byť keď vedel, že Itachi ležal oddelený len zopár stenami od neho.
Studený... mŕtvy.
Neubránila som sa slze, ktorá mi vytiekla z oka, ale nedovolila som si ani sa pohnúť. Bála som sa, že Sasukeho rozruším. Prišiel mi taký krehký. Akoby sa držal len končekmi prstov, alebo skôr hľadal dôvod, prečo sa znovu zosypať. Najhoršie na tom všetkom čo sa udialo od príchodu do domu nebolo to, že všetko porozbíjal, popraskal si sádru na ruke a možno viac ublížil vyvrtnutému členku. Dokonca nebolo najhoršie ani to, že kričal a plakal hoci mi to lámalo srdce, ale to... aký bol neprítomný. Myšlienky sústredil na niečo úplne iné a desilo ma, že to nebolo niečo čo by ho rozveseľovalo, ale doslova som videla ako ho pohlcujú ponuré myšlienky a mizne mi pred očami.
A ja... ja som nebola schopná urobiť absolútne nič. Nevedela som ako mu mám v tom zabrániť a čo urobiť, aby som to ešte viac nepokašľala.
Z vonka k nám presvitalo svetlo, les spôsoboval, že sa slnečné lúče pohybovali po izbe ako sa kymácali stromy.
Bolo dusno a aj napriek tomu v tejto izbe bol mŕtvolný chlad, až mi behali zimomriavky po chrbte. Cítila som sa emocionálne tak vyšťavená, ako nikdy.
Ležala som na posteli a hoci bolo teplo a ja som sa potila, myslím, že mi po tele stekal studený pot. Nohy som mala neskutočne studené, tak som ich mala zakutané pod dekou a len som sa dívala.
Sledovala som jeho tvár, celú fľakatú a dobitú, očné viečka sa mu hýbali ako mu pracovala myseľ a obrazy sa mu otláčali do tmy. Každú chvíľu sa strhol pri každom nádychu od bolesti, zatínajúc sánku ale nevyzeral, že by mu to vadilo. Chvíľami som mala dojem, že to robí schválne a užíva si to fyzicky, snaží sa prebiť tú emocionálnu bolesť, pretože vždy je psychika krehkejšia ako telo.
Keby len vedel, že by som pre neho aj dýchala. Za neho. Milovala som ho tak veľmi... neskutočne moc... a on... on ma...
Podviedol.
NIE! Nemysli na to! Ako ti práve v tejto chvíli môže niečo také prísť na myseľ?!
Takmer som sa mykla, ako som si v duchu nadávala nad týmito myšlienkami, ktoré sa vynorili odnikadiaľ.
Teraz na to nie je správna chvíľa...
Leží tu... a som tu s ním ja, nie Karin.
"Mala by si ísť, Sakura," tentokrát som sa naozaj strhla, pretože som vôbec neočakávala, že prehovorí. Posadila som sa a pozerala sa na neho. Stále ležal, jednu ruku mal na srdci, tú zranenú v sádre a druhú mal pozdĺž tela, oči stále zatvorené.
"Nie som si istá, či by bolo... vhodné nechať ťa samého," starostlivo som zvažovala svoje slová, nevedela som, ako sa s ním mám rozprávať. Už to neboli tie dni pred tým, kedy som si nemusela dávať pozor na ústa.
"Myslíš si, že by som si ublížil?" nadvihol jedno obočie, keď sa na mňa na chvíľu pozrel. Keď boli jeho oči otvorené, takmer ma to donútilo... cúvnuť.
Ovládol ma taký pocit, akoby... sa zmenil. Ten chlad čo z nich sálal spôsoboval, že som mu nebola schopná pozerať do očí. Čiernota bola ničotou. Nebolo tam nič, žiadna emócia... len dve hlboké studne, bezodné... vyprahnuté.
Bol to úplne iný Sasuke. Snáď nie ten istý ako pred rokmi?
Odfrkol si, na čo som sa musela zamračiť. Nebola som zvyknutá na takéto jeho opovržlivé správanie.
"Nie, to si nemyslím," zamumlala som.
"V tom prípade, môžeš ísť."
"To ma akože prepúšťaš, alebo čo?" vybehla som, ale okamžite som sa snažila ukľudniť svoj hlas.
Má právo byť naštvaný na celý svet. Nesmiem si to brať osobne.
"V podstate," otravný tón.
Nemôžem tomu uveriť... Proste... nie.
"Pozri sa, Sasuke. Nemôžem ťa tu nechať samého, tvoji rodičia sa ešte nevrátili, netuším kde môžu byť. Ale v každom prípade, určite by nebolo správne nechať ťa len tak," kto vie na aké myšlienky by ešte prišiel.
A kde vôbec sú jeho rodičia? Snáď sa nedokážu vrátiť domov, ešte sa nespamätali? Mikoto určite nie. Ale zaráža ma čo všetko bol schopný zo seba vypotiť jeho otec. Takto zničil posledného syna, ktorý mu ostal.
"Sakura, pochop, že ťa tu nechcem." Ten nezáujem, ktorý som počula v jeho hlase a videla v jeho tvári ma skutočne zabolel.
"Nechceš?" takmer mi zlyhal hlas, nevedela som, čo si mám myslieť. Bola som taká zmätená.
"Nechcem ťa tu, ani nikde blízko pri mne. Nikdy. Viac." Dopekla. ČOŽE?!
"Si len zmätený, nevieš čo hovoríš,-"
"Viem veľmi dobre čo hovorím a hovorím ti to teraz. Aj tak som to preťahoval už príliš dlho." Posadil sa s námahou ale predsa. Otočil sa mi chrbtom a díval sa niekam do lesa.
"Čo si preťahoval príliš dlho?" neviem, či môj mozog nebol schopný vstrebať slová, ktoré tu odznievali, alebo som len snívala. Cítila som sa ako v mrákotách.
Nie.
V nočnej more.
"Celý ten náš... vzťah," posledné slovo vyslovil, akoby to malo trpkú príchuť na jazyku.
"Okej, nechápem čo tým myslíš. No dúfam, že je toto len nejaký dopad po tom, čo všetko sa stalo." Mumlala som skôr pre seba, ako pre neho. Potrebovala som sa uistiť.
"Sakura, proste s tebou nechcem byť. Nechápeš čo ti hovorím, alebo potrebuješ počuť to slovo? ROZCHOD." Ľadový hlas bez emócii spôsoboval, že sa mi tlačili slzy do očí, pretože som na ňom videla, že všetko čo hovorí, hovoril vážne. Prečo by vtipkoval po tom všetkom, čo sa mu udialo?
Alebo potrebuje, aby som bola aj ja zranená, lebo je on zruinovaný a celý dojebaný zvnútra?
Otočil hlavu na mňa a strapaté vlasy mu stáli všade navôkol. Potom sa mi obrátil čelom.
"Ty sa..." nedokázala som to slovo vysloviť. Nechápala som vôbec ničomu.
"Rozchádzam sa s tebou, proste to pochop."
"Nie, nechápem to," postavila som sa na nohy, ktoré som mala ako z gumy a oddeľovala nás iba posteľ.
"Staral si sa, zaujímal si sa," skočil mi do reči a pri tom sa na mňa pozrel, akoby som bola totálna hlupaňa. Čo som možno aj bola? Ale nedávalo mi to zmysel. Po tom, čo sme všetko zažili sa ku mne zachoval takto?
"Až tak, že som ťa podviedol s Karin za tvojím chrbtom. Keď dokážem urobiť niečo také, asi som ťa naozaj nemal rád, nemyslíš? Bol to len chtíč, niečo, čo som si splietol s láskou." Voľnou rukou si prešiel po šiji v unavenom a znudenom geste.
Musela som si pretrieť tvár dlaňami, aby som dokázala tie slová pobrať. Vchrstol mi do tváre, že ma podviedol. Bez výčitiek, odporným spôsobom.
A keď sa nad tým všetkým tak zamyslím, naozaj mi nepovedal, že ma miluje. Nepoužil to slovo.
"Nikdy si mi nepovedal, že ma miluješ," hlas sa mi na konci vety zlomil a zaštípali ma oči ako som sa pokúšala potlačiť plač. V žalúdku som mala obrovské, ťažké závažie, ktoré ma ťahalo ku dnu a vnútornosti sa mi uzlili a skrúcali tak, že mi to vyrážalo dych. Bodavá bolesť strieľala celým mojím telom a pocítila som slabosť, ktorá mi spôsobovala, že som mohla každú chvíľu skolabovať.
"Ani som to nikdy netvrdil," jeho priznanie dodalo silu v momente, kedy zavŕtal svoje tmavé oči do mojich a srdce tak zabolelo, že som videla čierno. Krvácala som pre neho a nevedela som, či sa to niekedy zastaví. Potrebovala som akúsi zošívačku, ktorá by dala dokopy tie rany, ktoré mi spôsoboval, hoci by mi zostali trvalé jazvy.
Ale vedela som, že tie jazvy budú večne pulzovať a navždy mi budú pripomínať, koho som si vpustila do srdca, ktoré pre neho nebolo dostatočne veľké a on ho roztrhal bez jediného mihnutia oka.
Nemohla som dýchať, otočila som sa a kráčala preč, nevedela som kam, ale hlavne preč od neho. Šla som pomaly, nevedela som ani prekladať nohu cez nohu.
Nebola som si istá, či toto všetko nebol len výplod mojej fantázie.
Len čo som sa dostala okolo domu do lesa, zložila som sa chúliac sa pri strome a prepadla plaču. Vôbec som nechápala čo sa deje.
Prečo sa udialo to, čo sa udialo.
Čo mu ide hlavou, aký má dôvod urobiť to, čo urobil.
Sedela som tam niekoľko hodín, utápala som sa v myšlienkach a snažila som sa na všetko prísť. Ale čím viac som sa snažila chápať, tým viac som prepadala plaču a menej veciam som chápala. Nakoniec keď som videla, že sa zotmieva, peši som šlapala domov snažiac sa ukludniť. Dúfala som, že dlhá prechádzka mi pomôže.
Na druhý deň som sa vrátila porozprávať sa s ním s chladnou hlavou, ale našla som len jeho matku, ako drží Fugaka za košeľu, zatiaľ čo ju neskutočná emociálna bolesť ochromila a sunula sa na zem s plačom.
"Itachi zomrel a teraz som kvôli tebe prišla o jediného syna! Všetko je to tvoja chyba! Keby si sa inak správal... keby... Bože... nenávidím ťa! Nenávidím!"
Vtedy Sasuke odišiel. Bez slova, bez odkazu. Bez obzrenia sa, akú skazu za sebou nechal.

Stačilo, že som iba na chvíľu zatvorila oči užívajúc si nežný bozk, po ktorom som prahla tak dlho, aby sa mi myšlienkami prehnala táto spomienka, ktorá ma donútila vzlyknúť. Odtrhla som sa od neho, trochu som cúvla a rukami som si pevnejšie pridržala osušku.
Jeho tvár bola vážna a v očiach som videla, že predo mnou stojí úplne odhalený.
"Čo to robíš," zašepkala som, pretierajúc si oči rukou. Už ma to celé prestalo baviť.
"Ja ani neviem, asi..." pozrel sa dolu a stisol pery.
"Potrebujem ťa."
"Nie, nepotrebuješ," odmietavo som zakývala hlavou, nedokázala som sa na neho dívať. Sústredila som pohľad niekam na stenu ponad jeho plece.
"Chápem-"
"Nie, ty nič nechápeš," skočila som mu do reči, načo sa zatváril na zlomok sekundy prekvapene, ale bol ticho, čakal, než budem pokračovať.
"Vtrhneš mi do bytu s týmto tvojím arogantným správaním a myslíš si, že všetko bude v poriadku po tom, čo si mi urobil? Ja vlastne neviem čo očakávaš, že teraz nastane," mykla som plecami, pretože som nevidela iné východisko. Hodiť sa mu okolo krku ako naivná hlupaňa, z toho som už dávno vyrástla.
"Neočakávam nič." Zamračil sa a ustúpil o krok ďalej.
"Len si myslím, že si zaslúžiš vysvetlenie," to ma prekvapilo. Skutočne som nečakala, že mi bude chcieť vysvetliť veci.
"Tak na to sa oblečiem," zamumlala som sarkasticky.
On mi na moje slová pokynul rukou, aby som si poslúžila. A tak som sa zatvorila do izby, kde som na seba hodila tepláky a vyťahané tričko. Bolo to to prvé, čo som našla po ruke a keď som držala kľučku od dverí pripravená otvoriť ich Sasukemu a všetkým veciam, ktoré ma mesiace trápili, neočakávala som, že tam bude stáť.
Ale opak bol pravdou. Stál v predsieni vyzutý, bez bundy a bez mikiny len v čiernom tričku a nohaviciach, s rukami zastrčenými vo vreckách a pripravený sa mi otvoriť.
Nemohla som tomu uveriť.

Veríte v osud? II.18. diel

11. února 2016 v 12:43 | Mešteková |  Veríte v osud?
Dúfam, že sa vám tento diel bude páčiť. :) Nabudúce vám odhalím niečo z minulosti :))
Kráčala som studenou zimou, vločky mi padali na tvár, ale ja som to vítala. Milovala som zimu, zbožňovala som sneh. Najradšej som sa videla doma pri krbe s mojimi rodičmi a teplou čokoládou.
Studená slza mi stiekla po líci a chladila už aj tak dosť ľadovú pokožku.
Chýbali mi, tak rada by som sa teraz schúlila do objatia mojej matky, ktorá by mi povedala, že je všetko dobré, držala by ma a otec by nedal dopustiť na svoju dcéru, svoju princeznú za to, že jej ublížili.
Ale ublížila som si sama, prakticky som ho k tomu donútila.
Vidina, ktorú som mala, ako som s mojimi rodičmi v objatí sa mi rozplynula v mysli keď som si uvedomila, že za toto si môžem sama.
Zhlboka dýchajúc som sa snažila po ceste ukľudniť kým som išla k domovníkovi, kde som si od neho vyžiadala nové kľúče a hneď ako som zapadla do bytu a zhodila ťažkú tašku na zem, oprela som sa o dvere.
Po celý ten čas čo som odchádzala od Sasukeho... skrúcalo mi srdce aj žalúdok ako som dúfala, že nejakým zázrakom pôjde za mnou, chytí ma za ruku, zastaví ma... ale nič. Ja hlúpa... nakoniec som mu vykričala do tváre veci, ktoré mňa ponížili ešte viac a on sa na nich v duchu pobavil.
Povzdychla som si a pretrela si tvár.
Je mi zo samej seba zle. Fakt.
Skopala som si z nôh čižmy a ťahala cestovku do izby, kde som ju hodila do rohu a vytiahla som len mobil. Zapla som si ho a našla som asi pätnásť zmeškaných hovorov, pri čom tri boli od Hinaty a ostatné od Denjira.
Mala by som mu zavolať... a povedať mu, že je koniec.
Nechcem to komplikovať... už aj tak toho bolo dosť a včera sa zachoval ako...
Ach.
Vytočila som číslo na Hinatu, pretože som vedela, že sa ešte potrebujem psychicky pripraviť na rozhovor s Denjirom.
"Hin, ahoj... jeeežiš, ukľudni sa," ešte ani nezačala hovoriť, ale počula som ako chrčí z druhej strany linky, snažila sa zo seba dostať nejaké nadávky, ale nešlo jej to ako vždy.
Nemôžem jej to však zazlievať. Strachovala sa.
"Prečo si mi nedvíhala?" ehm... no, dobrá otázka... zlá odpoveď.
"Ono je to nadlho, nič vážne sa nestalo, už som na byte a som úplne v poriadku, nemám na sebe jediný škrabanec," zažartovala som a zdvihla si tričko, aby som sa pozrela na odtlačky Sasukeho prstov, ktoré mi urobil na boku.
Naozaj bol drsný.
Ako strašne ma musí nenávidieť?
Prešla som si jazykom po suchých popraskaných perách z toľkých bozkov so zubami, ktoré použil.
"Sľubujem, že ti všetko vyrozprávam akonáhle sa vrátite," pokus o ukľudnenie očividne vyšiel, pretože si vydýchla s úľavou.
"Fajn, som veľmi zvedavá, zajtra prídeme okolo obeda, tak ma musíš čakať... a prosím, nech je v byte poriadok." To posledné sotva zamumlala.
"Ale samozrejme, že bude. Sľubujem. Okrem toho, myslela som si, že sa vrátite neskôr," obzerala som si bordel a vedela som, že sa mi do toho vôbec nechce, ale rozhodla som sa, že poupratujem, dám si sprchu a trošku ju poteším.
"Toľko sme včera večer špekulovali, že sme sa dohádali a ja som povedala, že pôjdeme zajtra, tak súhlasil. Nechcel byť pohádaný na nový rok."
"To mi pripomína, Šťastný nový rok, Hin. Odkáž to aj Narutovi, prosím," ako som mohla zabudnúť? Prvé čo som jej mala povedať keď zdvihla mobil bolo želanie do nového roka. Som otrasná priateľka.
"Aj tebe, Saky. Mám ťa rada." Vedela som, že sa usmieva pravým a úprimným úsmevom a to ma donútilo tiež roztiahnuť pery.
"Idem poupratovať a zajtra sa na teba teším, je toho kopa." Poviem jej to. Bude mi nadávať, ale je jediná komu môžem povedať všetko a ona mi pomôže sa cez to dostať.
"Paráda, tak zatiaľ ahoj," telefón som hodila na posteľ a prezliekla sa do pohodlného oblečenia. Pustila som si na plné pecky Fall Out Boy - I don´t care a presvedčila som sa do upratovania.
Keď ubehla asi hodina, zistila som, že celý byt sa blýska... bol takmer tak čístý ako keď robila Hin poriadky. Len ona tomu vedela dodať akýsi pocit, že človek môže lízať jedlo zo zeme... po mojom upratovaní som ten pocit nemala, ani keď som vyumývala zem... Hmm...
Ale aspoň som urobila poriadok aj vo svojej izbe. Vytiahla som zaprášené prázdne fľaše a povyhadzovala som ich, taktiež som aj zmietla pavučiny až na jednu, čo som nechala v rohu, pretože tam najčastejšie sídlil Chucky. Také meno som dala pavúkovi, ktorého som sa v minulosti snažila niekoľkokrát zabiť, ale vždy mi utiekol, až som si povedala, že si ho nechám a dala som mu meno.
Keby ste videli ten výraz Denjira, keď sa raz zobudil vedľa mňa a povedal že nad posteľou nám visí pavúk a ja som mu odpovedala, že ho má nechať tak, že je to Chucky.
Radšej odišiel... stavím sa, že Sasuke by ho rešpektoval. Dokonca by na neho hovoril, keby tu bol...
To bol Sasuke z niekoľkých rokov dozadu... teraz by ho asi... neviem...
Sadla som si na posteľ trasúc hlavou. Nemôžem na neho stále myslieť. Už stačilo.
Mala by som ísť do sprchy. Potrebujem zo seba zmyť jeho vôňu aj ten pocit po jeho dotykoch, ktorý stále cítim. Akoby ma celé telo pálilo.
Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Dopekla... neverím, že som s ním dnes v noci mala šialený sex. Po takej dobe.
Zahryzla som si do pery, lebo ma začínala ovládať túžba vrieskať a udierať do niečoho. Nenávidela som to, aká som bola naivná.
Radšej som sa vyzliekla a napustila si vaňu. Po celý čas, čo som čakala než sa mi naplní vodou, sedela som na kraji a dívala sa do zrkadla na stopy, ktoré mi na tele zanechala Sasukeho náruživosť... alebo čo to vlastne bolo z jeho hľadiska.
Potom som sa konečne ponorila do vody a vydrhla som si celé telo, aj keď myseľ mi kričala, aby som to nerobila... že už potom na sebe nebudem mať stopu po Sasukeho rukách ani perách. A už vôbec nebude moja pokožka nasiaknutá jeho vôňou.
Zatvorila som oči a zošuchla sa na chrbát, aby som mala ponorenú časť hlavy, len nos mi trčal von a mohla som dýchať, kým som počúvala moje srdce ako bije a to ma dostatočne ukľudnilo.
Z kúpeľu ma prebralo až zvonenie môjho mobilu a až keď som sa vynorila, uvedomila som si, že som zaspala a mala som úplne ľadovú vodu. Okrem toho... som bola dosť blízko k utopeniu sa.
Ešte že sa mi nenabrala voda do nosa.
S trasúcimi rukami aj nohami som sa zabalila do osušky a prešla som do izby k mobilu hlasno drkotajúc zubami.
Pozrela som sa na číslo volajúceho a ani ma neprekvapilo, keď som tam zbadala Denjirove číslo.
Hrýzla som si do pery, ešte som s ním nechcela hovoriť. Hodila som mobil naspäť na posteľ a otočila sa do kúpeľne rozhodnutá sa osušiť.
Keď už som bola v predsienke, počula som Denjirov hlas.
"Viem, že si na byte. Počul som ťa, Sakura. Chcem s tebou len hovoriť... tak prosím otvor." Zamrzla som a naprázdno prehltla.
Nebola som si vôbec istá, čo mám urobiť.
Prešla som k dverám, ale oprela som sa plecom o stenu.
"Čo chceš, Denjiro?" povedala som potichu.
"Chcem s tebou hovoriť,"
"Tak hovor," znelo to tak jednoducho.
"Nemôžeš mi otvoriť?" zaprosil.
"Nie," počula som ako si povzdychol. Okrem toho, že som bola v osuške, nepotrebovala som sa mu dívať do očí. Mala som strach, že tam uvidí previnenie, akoby som ho včera podviedla aj keď mi povedal to, čo povedal.
Radšej nech má pocit, že som na neho naštvaná.
Bože, som to ale pokrytec.
"Dobre... chcem sa ti ospravedlniť za včerajšok," to je ešte horšie. Mrzí ho to.
"Och, nie... Denjiro, nechaj to tak. Bude lepšie ak každý pôjdeme svojou cestou." Objavila sa mi hrča v krku a mala som problém hovoriť. Bolo ťažké byť na neho taká...
"Čože? Nie!" jeho výkrik ma zamrazil.
"Sakura," vydýchol zúfalo a ja som tajila dych. Nenechá ma len tak?
"Ak ide o ten včerajšok, naozaj ma to mrzí. Mal som vypité."
"Denji, klamal si mi. Hovoril si o svojej rodine úplne inak a nakoniec si ešte na mňa zhodil bombu urážlivých slov za to, že som chcela pomôcť niekomu, kto bol zranený a zhodou okolností to bol ešte aj tvoj nevlastný brat." Hmm, to bolo dobré. Ešte v ňom vyvolám viac viny. Debilka.
"Nikdy som s ním nič nechcel mať spoločné. Prosím, Sakura," ak by som ho teraz videla, asi by som mu nedokázala hovoriť takéto veci. Ale takto je to lepšie. Vedela som to. Už len pomyslenie, že by sa ma dotkol mi spôsobovali nevoľnosti. S ním sa nemám šancu posunúť dopredu. Potrebujem byť sama. Bez chlapa.
Bez trápenia a bolesti. Budem študovať, musím sa zamerať na úplne iné veci.
"Zamiloval som sa do teba," zašepkal sotva počuteľne. Takmer sa mi podlomili kolená. Toto som nechcela. Nie...
"Denjiro, nerob to," ale mala som to tušiť.
"Je to pravda," v jeho hlase bola nádej, dúfal, že mu otvorím, že jeho vyznanie niečo so mnou urobí. Ale ja som bola prázdna. Jediné na čo som dokázala myslieť bol Sasuke. Ten prekliaty chlap, ktorý sa mi votrel do života.
Bez neho by bol tak jednoduchý.
"Prisahali sme si, že k tomuto nikdy nedôjde, Denji... Dobre vieš, že ja nemôžem."
"Všetko len kvôli nemu, že? Sasukemu?" zasekol sa mi dych keď jeho meno vyslovil s dávkou takej nenávisti, že som pochopila, že... ja som nikdy neznela nenávistne keď som na neho čo i len pomyslela.
Ten chlap mi zlomil krídla a nechal ma spadnúť do neznáma, niekam, kde som sa cítila nahá a bola mi zima. Cítila som sa ako padnutý anjel... bez svojho Boha, bez niekoho, kto mi dával teplo.
"Mal by si už ísť," zamumlala som.
"Čo má, čo ja nemám? Milujem ťa snáď menej, ako sa on tváril, že ťa miluje?"
"Odíď, Denjiro. Nechcem o ňom počúvať a už vôbec nie od teba. Ja som dohovorila." nemohla som počúvať toto emocionálne vydieranie. Zošuchla som sa na zem a objala si nohy.
Keby nebolo Sasukeho, možno by som s Denjim bola na úplne inej vlne. Ale on ma zničil pre každého chlapa.
Vždy sa k nemu vrátim... vlastní ma.
Sedela som tam dosť dlho, aby som si uvedomila, že na druhej strane dverí je ticho a Denjiro nič nehovorí. Odišiel snáď? Ešte chvíľu som napínala uši, ale nič som nepočula.
Vložila som si tvár do dlaní a zhlboka sa nadychovala a vydychovala, kým som mala pocit, že som našla pevnú pôdu pod nohami a trúfla som si postaviť sa.
Akonáhle som stála na nohách, začula som jemné klopanie. Ten chlapec sa nevzdá. Budem musieť použiť silnejšiu zbraň.
Bude to podlé, ale bude to aspoň pravda, ktorej som sa snažila vyvarovať.
Otočila som sa k dverám a rýchlo si v hlave prešla vetu, ktorá by ho mala dostatočne odradiť.
- Podviedla som ťa, spala som s iným... včera v noci....
Jop, to by šlo. Som taká mrcha.
"Denjiro,"
Pre lepší efekt som rozdrapila dvere, ale ostala som ako zmrazená, keď som tam zbadala Sasukeho.
"Práve odišiel." Opieral sa o zárubňu a díval sa na mňa. Vyzeral ako zasraný Boh.
Strapaté vlasy mu padali do tváre, čierne oči si ma so záujmom prezerali, jeden kútik mal vykrivený v pobavenom poloúsmeve.
Stál presne v tom istom oblečený v čom som ho dnes ráno videla.
"Ja," vyschlo mi v ústach a nebola som schopná povedať jedno jediné slovo.
"Stretli sme sa dolu, vystrelil z dverí ako raketa keď ma zbadal." Vyzeral, že sa naozaj baví.
"Čo tu robíš?" pritiahla som si osušku bližšie k telu a ustúpila som viac do bytu.
Sasuke sa zachmúril a urobil niekoľko krokov do bytu, až kým nezatvoril dvere a boli sme len my dvaja.
Mala by som sa cítiť ohrozene, ale v jeho prítomnosti som bola vždy v bezpečí... preto som nemala strach. Len nervozita nahlodávala moju myseľ.
Chvíľu bol ticho, akoby zvažoval svoje slová. Akoby ich ťažko zo seba dostával.
Bola som prekvapená a zaujatá, pretože takto som ho nevidela veľmi dlho. Akoby nevedel kde začať, ako začať hovoriť.
"Chcem vedieť, čí ma miluješ." Táto otázka vyslovená jeho pôvabne hrubým hlasom so všetkou vážnosťou ma úplne dostala. Cúvla som ešte ďalej a civela som na neho.
"Čo to... hovoríš?" hlas mi vystrelil do prekvapených výšok.
"Miluješ ma? Je to jednoduchá otázka a odpoveď je buď áno, alebo nie." Priblížil sa a stisol pery, v istom momente mi prišiel byť zraniteľný. Nevedela som si pomôcť.
Nemôžem mu povedať...áno, lebo... bože, veď sa mi vysmeje do tváre a zmizne mi zo života úplne. Určite je to jedna z jeho ďalších hier.
Ale nemôžem povedať ani nie, bojím sa, že bez výsmechu aj tak odíde.
"Odpovedz tak, ako to skutočne cítiš, nepremýšľaj nad tým... čo ak povieš áno, čo ak povieš nie." Zatvorila som oči, keď jeho hlas potichu prichádzal ku mne. Zamatovo hladký a ovládajúci.
Tak dobre ma poznal... aj po takej dlhej dobe.
Mala som zatvorené oči, žmolila som osušku ako som ju držala čo najtuhšie nalepenú na svojom tele, lebo som sa bála, že sa roztrasiem a spadne zo mňa. A kým som tam takto sama so sebou bojovala, ucítila som jeho dych, ako mi narážal do tváre.
Prikradol sa predo mňa, úplne tesne. Dokonca som si istá, že sa sklonil, aby mal hlavu v úrovni tej mojej.
"Sakura," tak pomaly vyslovil moje meno, že ma to ovládalo.
"Potrebujem to vedieť... ja, musím." Naliehavá zúfalosť, ktorú nevedel skryť vo svojom hlase ma ochromila a bez ďalšieho rozmýšľania som sa rozhodla pre odpoveď.
"Milujem," sotva počuteľne som zamumlala, ale on to počul. Samozrejme, že to počul. On vždy a všetko.
Náraz jeho pier o moje a to, ako mi jednou rukou zovrel pás a druhú položil na moje líce mi vyvolalo šok, takže som roztvorila oči a dívala sa na jeho tvár, ako ma bozkával. Bože, bol nádherný aj vtedy keď bol odo mňa na milimeter... Vždy bol nádherný.
"Len na tom záleží," zamumlal mi do pier a odtiahol sa len kúsok, stále som cítila ako sa obtierajú jeho ústa o moje.
"Sasuke," jeho správanie som nechápala... bol ako vymenený.
"Prosím," zašepkal a položil ukazovák na moje pery. Pochopila som to tak, že mám byť ticho.
"Zničíš ma... ale si všetko, po čom som kedy túžil."
"Prestaň sa so mnou hrať," zamračila som sa, ale stála som tam ako obarená. Nemohla som sa pohnúť.
"Nič nechápeš, bábika. Ale tak to bolo dobre." Pousmial sa, ale v jeho očiach nebol výsmech ani humor.
"O čo ti ide?" odsekla som, srdce mi tĺklo ako o preteky. Nevedela som sa spamätať z tohto šoku.
"Chýbala mi tvoja drzosť, odvaha a naivná roztomilosť." Pohladil ma po líci tak nežne, že som sa skoro roztápala.
Nebola som schopná slova, len som ho sledovala, čakala som čo bude.
"Aj po takom dlhom čase, čo som ťa ničil ma stále miluješ..." neveriaco pokrútil hlavou a voľnou rukou si zahrabol do vlasov. Vyzeral šťastný a utrápený zároveň.
Hypnotizoval ma. Bol dokonalý. Každý pohyb, každá grimasa... Aká slepá je láska...
Nadvihol mi bradu a sklonil sa ku mne. Nedokázala som uhnúť pohľadom.
"Povedz to znovu," zachrapotil. Po tele mi prebehli zimomriavky od vzrušenia, keď použil tento tón.
"Milujem ťa," zašepkala som a zadržala dych. Čakala som čo sa stane, ale keď som uvidela ako sa mu v očiach zaleskla slza, ktorú však neprelial, podlomili sa mi kolená.

"Konečne," povedal skôr sám pre seba, než ma opäť pobozkal tak nežne, ako kedysi...