Listopad 2015

Veríte v osud? II. 15. diel

18. listopadu 2015 v 21:02 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ďakujem vám moc! :D Snáď sa zaobídem bez pokút na veľmi dlho :D
Takže, prinášam vám nový diel, užite si ho :3


Dopekla, prečo som nesadla do toho auta? Teraz by mi bolo jedno keby mi hocičo urobil, len nech som v teple na chvíľočku. Kľudne aj s ním.
Očividne vyzeral byť v dobrej nálade, nebol tak zachmúrený ako stále, mohla som to tak ľahko využiť a odviezť sa do môjho bytu.
KURVA! Kľúče od bytu... ja som ich zabudla v tom dome. Ako sa teraz dostanem do bytu? Viem na sto percent, že keď sme prišli s Denjim, dala som si ich na stôl... a viem na miliardu percent, že k tomu stolu som sa ani nepriblížila, keď som hádzala veci do tašky.
Okamžite som ju zhodila z pleca a pre istotu som ju celú prehľadala s narastajúcou panikou.
Čo teraz budem robiť? Nie sú tam. Jednoducho tam nie sú!
Budem musieť ísť za domovníkom pre náhradné, to bola jediná možnosť... ak dovtedy nezamrznem. A možno sa k bytu dostanem až zajtra.
Opäť som zafňukala a oči mi zvlhli od zúfalstva. Cítila som sa byť taká sama.
Bože, Sasuke... vráť sa pre mňa. KURVA, nemôžeš ma tu takto nechať keď vieš, ako ďaleko som od domu!
Čo si to tu hovorím...
Nemu už dávno na mne nezáleží, takže môže... jeho pomoc som odmietla a on sa nikdy nedoprosuje.
Neobťažovala som sa ani dávať si tašku naspäť na plece, len som ju za remeň ťahala za sebou ako som kráčala.
Je zo mňa troska. Totálna.
Povzdychla som si a dala si ju naspäť na plecia, keď som si uvedomila, že sa mi premočia všetky veci odspodu, ktoré mám nahádzané v cestovke. Možno sa mi na dnešnú noc zídu, keď sa do všetkých navlečiem len aby som sa zahriala.
Tak takto som si Silvester nepredstavovala.
Kráčala som na koniec ulice a zahla na ten smer kde vtedy on, pretože som dúfala, že aspoň to ma nejako zavedie k centru, že aj on šiel tým smerom.
V duchu som nadávala na vesmír, na Boha, na seba, na Sasukeho, na Tena aj Denjira, na všetko a na všetkých a hlavne na svoju debilitu.
Keď už som mala pocit, že mám zamrznuté peklo aj vo vnútornostiach a žiadna para mi z úst nebude vychádzať, zahla sa na konci ďalšej extra dlhej ulice na smer, kde som dúfala, že vedie do stredu Tokia, ale zastala som, keď som zbadala Sasukeho auto v ktorom ma neodviezol, odstavené.
Sakra, kde vôbec berie peniaze na všetky tieto drahé autá?
A potom som videla pri nejakom vchode dve postavy ako sa rozprávajú. Bola som si istá, že ten v koženej bunde a kapucňou na hlave je Sasuke, rozprávajúci sa s nejakým chalanom s dredmi a cigaretou v ruke.
"Zohnal som ti ten flek, lebo si ho potreboval. To, že sa ožerieš vždy keď máš smenu nehľadiac na to, že si barman v tom podniku, majiteľovi až tak neprekážalo ak tam peniaze nechýbali, ale to, že si začal hádzať poháre po turistoch, lebo ste sa pohádali kvôli nejakému futbalovému týmu, tak za to by som ťa na jeho mieste nakopal do zadku, nie len vyrazil. Čo si čakal, že Edy urobí, keď jeho barman hádže sklenené poháre po jeho zákazníkoch?" Sasuke sa opieral o stenu a týčil sa nad chalanom, ktorý si prešiel prstami po čele v zúfalom geste.
"Nepremýšľal som, dobre? Ale ja tú prácu naozaj potrebujem, fakt si to cením, že si mi s tým pomohol, ale... prosím ťa, nemôžeš mu zavolať a skúsiť ho prehovoriť, aby ma vzal späť? Prisahám, že nesklamem ani jedného z vás, dokonca prestanem počas toho ako som v práci piť. Len... nech mi dá šancu, prosím ťa." Jeho zachrípnutý hlas od tabaku ku mne doľahol.
Aký týpek môže robiť také niečo a očakáva, že ho vezmú naspäť?
"Veny,..." Sasuke si povzdychol, ale ten chalan na neho pozeral a tlačil, prosíkal.
"Kľaknem si pred tebou aj na túto ľadovú zem, len prosím... skús to, aspoň sa pokús. Urobím všetko, čo po mne budeš chcieť, len preto, že mi znova zachrániš zadok," naozaj si išiel kľakať, ale Sasuke ho zachytil a postavil ho.
"Doteraz si sa mi veľmi neodvďačil," mohla som počuť jeho hlboký hlas, ktorý znížil do nahnevaného.
"Ale dobre, urobím, čo budem môcť. Vráť sa domov a počkaj tam. Zajtra sa ti ozvem." Chalan sa ho snažil od šťastia asi objať, ale Sasuke mu uhol a tľapol ho po chrbte.
"Vypadni, než si to rozmyslím," myslím, že sa zasmial. Skutočne sa zasmial, počula som to.
"Vďaka, Sasuke, naozaj ti to vrátim."
"Kvôli tomu to nerobím, a ty to vieš. Tak choď už, lebo v tých papučkách čo máš na nohách ti odmrznú prsty," zakrútil neveriaco hlavou keď sa pozrel dole na Venyho obuv. Ten nadšene podskočil, rozlúčil sa a vbehol do dverí ošarpanej budovy.
Wow... videla som Sasukeho dobrú stránku, alebo sa mi to zdalo? Nemohol sa až tak veľmi zmeniť, keď mu pomohol.
Sasuke sa otočil k autu a zbadal ma pri ňom stáť. Prižmúril oči a naklonil hlavu na bok. To znamenalo, že mám jeho plnú pozornosť.
"Wow, takýmto tempom sa do centra dostaneš až pozajtra, keďže ti tie dve ulice trvalo prejsť," pozrel sa na hodiny na ruke, "tridsať minúť," uškrnul sa a zastrčil si ruky do vreciek na nohaviciach.
"Och, áno. Úžasne sa mi šlapalo s premrznutými nohami a batožinou, keďže si ma tam nechal,"
"Aké šľachetné odo mňa," ukázal na seba tým, že si priložil ruku na hruď a jeden kútik úst sa mu nadvihol.
"Ponúkol som pomoc, odmietla si. Nebudem sa nikomu doprosovať a dávať mu šancu, bodka. Tak na mňa nezazeraj. Jediné čo tým docieliš je, že vyzeráš ako naštvané mača, nie puma. A to je dosť komické,"
"Ale nemu si druhú šancu dal," opravila som ho, načo sa zamračil a ja som vedela, že som ho dostala. Svoje podpichovanie si môže strčiť za klobúk.
"Sadaj do auta," niečo si ešte otrávene zamumlal a odomkol ho na diaľku.
Nevedela som, či sa mu mám poďakovať, alebo nie, ale radšej som neriskovala, že ma tu zasa nechá a náhlila som sa do auta. Jedna bitka vyhraná... HA!
Úľavne som si povzdychla len čo som ucítila teplo a pohodlie. Auto sa trochu zahýbalo, keď si Sasuke sadol vedľa mňa, zabuchol dvere a naštartoval.
"Máš jeden deň do roka, kedy sa snažíš byť vľúdny k ľuďom?" spýtala som sa, pretože... túto hru môžu hrať dvaja. Nie som jediná, koho môže slovne dojebávať.
"Mala by si radšej mlčať ak nechceš, aby som ťa vysadil hneď teraz," zamumlal, ale ja som sa musela usmiať.
No to vieš, Uchiha.
Autom sa rozozvučilo rádio a namiesto toho, aby tam hrala hudba, nejaký týpek hovoril o novinkách, ktoré sa dejú posledné dni v roku a ktoré nás čakajú zajtra.
Potom sa preskočilo na noviny a niekto hovoril o týpkovi, ktorý má na chrbte nálepku sériového vraha a pohybuje sa po Tokiu. To ma donútilo striasť sa. Zavraždil tri dievčatá nožom a bolo jasné, že to nie je normálna vražda, pretože každú dobodal viac ako dvadsať krát a všetkým urezal pramene vlasov. Desivé.
Ale potom som sa započúvala, keď ich začal opisovať. Všetky vyzerali podobne. A najhoršie bolo, že všetky mali spoločné farby vlasov, očí a typ postavy.
A podobali sa na mňa.
Rozšírili sa mi oči a srdce začalo rýchlejšie biť, keď všetky tie opisy spadali na mňa.
Sasuke zrazu vypol rádio, akoby sa prebral na to, čo ten chalan hovoril a pozrel sa na mňa, než svoje oči vrátil na cestu.
"Dosť desivé, nie?" zamumlala som s vyschnutým hrdlom.
"Hmm," nereagoval nijako zvlášť na to, čo som povedala, akoby to vôbec nebolo dôležité. Ale ja som sa naozaj bála a pri predstave, ako som sa dlho potulovala sama mestom a mohla som na toho psychopata natrafiť, to ma nepríjemne desilo. Od teraz budem opatrná, prisahala som si.
"Takže, povieš mi, prečo sa poflakuješ po vonku? Teraz? Sama?" prerušil moje myšlienky a pri tom spomalil, lebo cez prechod išlo niekoľko milión ľudí.
Povzdychla som si...
"Mala som ísť na silvestrovskú zábavu. Nevypálilo to dobre a tak som odišla, koniec historky."
"Prečo to nevypálilo dobre?" zazrela som na neho.
"Nejaký chalani sa tam len tak pobili a aj tak som si nemala veľa čo povedať s tamojšími ľuďmi."
"Bol tam aj Denjiro?" znovu sa rozjel.
"Bože! Čo je to s tebou?! Teraz sa budeš tváriť, že ti na mne záleží, zisťovať o mne informácie po tom, čo si mi naposledy povedal? Vôbec netuším ako si sa mohol v rovnaký čas flákať neďaleko mňa a prečo sa ku mne správaš, akoby si mi naposledy neukázal aká špinavá handra pre teba som, ale nesnaž sa ma teraz miasť! Chcem len, aby si ma odviezol do bytu, kde sa zatvorím a budem môcť spať!"
"Takže tam bol Denjiro. A predpokladám, že to on sa pobil s niekým. Žiarlivosť?" pokračoval Sasuke v kľude akoby som po ňom nejačala. Zvreskla som a zaborila sa frustrovane do sedačky.
Debil.

"Zaujímam sa, Sakura. A to čo bolo naposledy, pre dnešok odsúvam. Mám dobrý deň, takže sa mi ho nechce kaziť hysterickou ženskou."
"Si šialený,"
"To už som od teba počul. Nič nové pre moje uši."
"Neviem čo si mám o tebe myslieť."
"Najlepšie by bolo, keby si si nemyslela nič."
"Ale ako? Ako si nemám o tebe nič myslieť, keď robíš toto? Už len to, že sedím v tvojom aute je jebnuté. Ani neviem čo tu vlastne robím."
"Veziem ťa do tvojho bytu," ach... správne... aká jednoduchá odpoveď.
"Najskôr ma hoď o blok ďalej k domovníkovi, to si už ten kúsok prejdem sama." Odsekla som a založila si ruky na hrudi.
"Pretože?" nadvihol obočie.
"Nemám kľúče od bytu." Pripustila som potichu, vôbec som nechcela ukázať v akej bezvýchodiskovej a zúfalej situácii som.
"Domovník na Silvestra nebude pracovať. Dosť pochybujem, že sa vôbec nachádza v tomto okolí, bábika."
"Tak ma niekde vysaď. Prežijem jednu noc. A nehovor mi bábika." Sasukeho hánky zbeleli ako stisol volant a na minútu bol ticho.
Potom chvíľu zvieral pery do úzkej linky, akoby nad niečím premýšľal a nakoniec zastavil na krajnici.
"Č..." pozrela som sa na neho v údive, vôbec som nevedela, čo teraz bude nasledovať.
"Tak takto... ty nemáš kľúče od bytu, takže sa nemáš kam vrátiť... do zajtrajška rozhodne. Som ochotný podstúpiť to, že ťa zoberiem prespať k sebe, ale na oplátku od teba budem niečo chcieť," otočil sa na mňa tak prudko keď začal chrliť tieto slová, že som sa natlačila na bočné dvere chrbtom.
"Čo? Nie, v žiadnom prípade s tebou nebudem-"
"Alebo môžeš ísť von," natiahol sa popri mne, otvoril dvere, že som skoro vypadla von, "do noci, zimy a neznáma kde vyčnieva sériový vrah, ktorý má očividne na muške malé naivné dievčatká, ktoré sa nápadne podobajú na teba. Asi si jeho typ, tak kľudne," sklapla som.
"Dobre," zahundrala som.
Sasuke opäť zavrel dvere a usadil sa za volant.
"A teraz nechcem po ceste počuť jediné slovo, bábika." A tak som mlčala. Len som sledovala, ako sme išli autom cez celé mesto, asi na druhú stranu. Stále ma vnútorne sralo, ako ma dostal do úzkych a vysmial ma a aj napriek tomu, že som mu povedala, aby mi nehovoril jeho novou prezývkou, tak ma očividne ignoroval.
Rozhodla som sa však pre svoje dobro radšej byť ticho a byť vďačná za to, čo dostávam.
Keď sme dorazili pred budovu, ktorá vyzerala ako vežičky, takmer mi spadla sánka.
Vystúpila som z auta a nechala sa zaviesť do výťahu, zatiaľ čo som sa všade obzerala. Bolo tu kopec áut, táto štvrť nevyzerala ako jedna z najhorších a bolo samozrejmé, že tu žijú ľudia, ktorý sú zabezpečení.
Ako to, že si to Sasuke môže dovoliť? Robí aj v nelegálnych obchodoch? Pochybujem, že by nejaké peniaze bral od rodičov, keď s nimi vôbec nie je v kontakte. Ani s chudinkou Mikoto.
Výťah nás vyviezol na jedno z najvyšších poschodí a na presvetlenej chodbe interiérovo zladenej do sivej a bielej sme šli k posledným dverám. Otvoril ich jedným z mnohých kľúčov, ktoré vytiahol z vrecka v tučnom zväzku a pokynul, aby som šla dnu. Rozsvietil svetlo a tak sa mi naskytol pohľad na jeden z najkrajších bytov aké som kedy videla.
Všetko bolo zladené do zemitých farieb. Oproti mne sa nachádzali dvere do kúpeľne a toalety a keď som urobila tri kroky z predsienky po pravej strane sa mi hneď rozprestierala obývačka spojená s kuchyňou. Gauč bol v prostriedku a priam si pýtal, aby som si naň sladla, aká únava na mňa padala. Za gaučom boli tri široké schody, ktoré viedli do otvorenej spálne, ktorá sa ale dala zatvoriť posuvnými dverami. Celá spálňa mala presklené okná, ktoré siahali až po kuchyňu a tak som mala výhľad na terasu štvorcového pôdorysu.
"Kde berieš peniaze na takéto drahé byty a autá?" oborila som sa na neho, keď som sa otočila.
"Toto patrilo Itachimu. Prebral som všetko po ňom," povedal a ani sa na mňa nepozrel. Jeho hlas, aj jeho tvár a oči boli mŕtve, pokiaľ sme prišli na tému jeho brata.
Takže toto mu patrilo. A Sasuke tu teraz žije.
"Tam je kúpeľňa, môžeš sa osprchovať a potom si môžeš ísť ľahnúť a spať."
"A čo bolo to, čo si vravel, že budeš mať podmienku, prečo ma sem zoberieš?"
"Že budeš ticho,"
"Čo?"

"Nechcem od teba počuť ani kýchnutie." A odišiel do spálne, vyzliekajúc si koženú bundu, zatiaľ čo hádzal kľúče na stolík v obývačke.