Říjen 2015

Veríte v osud? II. 14. diel

30. října 2015 v 17:59 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ľudia trošku dlhšie to zasa trvalo ale na moju obranu, práca a autoškola ma zabíjala :D ale už som vodič, takže mám ČAS! Ha!
Ďalší diel bude v stredu, možno štvrtok. Neskôr určite NIE :3
Aaaa ďakujem za komentáre, posúva ma to dopredu :3


"Ja," nevedela som čo povedať. Prudko som sa postavila na nohy, až som zavrávorala.
"Milé prekvapenie," skonštatoval Denji s červenou tvárou od hnevu. Videla som, ako zatínal päste a ako sa triasol.
"Denjiro," chalan zdvihol hlavu k nemu a nebezpečne sa usmial. Och, dopekla.
"Tene," zavrčal a očividne si jeho meno pamätal veľmi dobre.
"No, nie je to náhoda, že tvoje dievča túži po dvoch bratoch?" chalan menom Ten sa rozosmial, ale bolo to dosť nepríjemné. Videla som, že ho chcel vytáčať.
Počkať... čo? Dvoch bratoch?
Pozrela som sa s otázkou medzi nich, ale ani jeden mi nevenoval pozornosť, len na seba hľadeli.
"Vy ste bratia?" to je vtip, nemôžu... Vyzerajú inak.
"Nevlastní," zavrčal Denjiro a pozrel sa na mňa s prižmúrenými očami podliatymi od alkoholu.
"Ale nepovedal si mi, že máš brata," Denji si odvrkol a povedal niečo o tom, že ho tak neberie.
"A ty si mi povedal, že ho nepoznáš," vyhŕkla som a pozrela sa na Tena. On len pokrčil ramenami v absolútnom nezáujme.
Fuj... chcelo sa mi vracať. Zvlášť, keď to vyzeralo, že som sa sťahovala medzi dvomi bratmi.
"Ono to vôbec nie je tak, ako to vyzerá," snažila som sa obrániť a cúvala som ďalej od oboch. Ale nejaké dievča, ktoré stálo po celý čas za Denjim vo dverách a vôbec som ju doteraz nevnímala, sa zasmialo odporným smiechom.
"Ale prosím ťa, neklam. Nakoniec, kto by nebral dvoch sexy bratov? Kľudne aj naraz?" očervenela som od hnevu a poníženia, že sa do mňa púšťa nejaká suka, ktorá vôbec nevie o čo tu ide a zablúdila sem.
"Drž hubu," vyprskla som rozčúlene.
"Vieš, mohol som si myslieť, že si na ňu budeš robiť zálusk, ty kokot, už len kvôli tomu, že tu je so mnou," Denjiro vstúpil úplne do izby a tak nevedomky dovolil ľuďom tlačiť sa dnu aby videli potýčku.
"Ale, braček, buď slušný." Ten sa postavil a zahýbal s rukou, ktorú mal zranenú. Potom sa na neho lepšie pozrel a v očiach sa mu zablysla nenávisť, ktorá sa od Denjiho odrážala.
"Urobíš to najhoršie svojmu bratovi, len aby si si dokázal, že si lepší a stále máš potrebu ničiť mi život," Denji sa na týchto slovách pozrel na mňa, ale bol to prázdny pohľad.
"Nevlastnému," strelil naspäť Ten a začal sa k nemu približovať.
"Čo spravíš, veľký braček, chceš sa biť?" Denjiro sa krivo zasmial.
"Tak rád ti nakopem tú tvoju riť, už len za to, že si sa narodil a ja som ťa musel trpieť,"
Zostala som šokovaná, keď sa Denji hneď sekundu po tom, čo dopovedal tú vetu sám zahnal a trafil Tena do oka. Ten sa zapotácal.
"Kurva,..." chytil sa za oko a vycivene sa na neho pozeral. Denji len nadvihol obočie vo výzve, ale Ten sa začal smiať.
"Konečne, Denji... " povzdychol si sám pre seba so samoľúbim úsmevom.
"Denjiro, prosím ťa, prestaň, choď odtiaľto preč," zavolala som na neho, lebo som mala dojem, že to nedopadne dobre. Už len z toho princípu, že sa začal biť. On... bol vždy nenásilný typ.
"Zavri hubu, Sakura. Je to tvoja vina!" otočil sa na mňa a zareval, až som nadskočila a otvorila ústa na prázdno.
"Keby si sa nekurvila s ním, tak tu teraz nestojíme!" ó môj Bože.
"Denji, počul si už o tom, že muži si hľadajú ženy podobné svojim matkám? Asi to bude rovnaká kurvička, ako tvoja mater, ktorá sa privtierala do mojej rodiny," Denjiro sa na neho otočil a z očí mu zašľahali blesky.
Doriti... on mi klamal... o celej jeho rodine mi kamal, aký sú perfektný a všetko okolo toho. Kde vôbec trávil Vianoce? S kým to vôbec celý čas som?
Samá lož okolo mňa, samí hnus.
Bez toho, aby som nad tým premýšľala, len čo som videla pohyb, skočila som medzi nich a tlačila ich od seba, snažila sa zabrániť im, aby si ublížili. Nejaký chalan ťahal Tena preč od Denjira, ale to vôbec nepomáhalo. Aj tak som cítila ako ich hrudníky narážajú do mojich dlaní, až sa k sebe pretláčali a mnou trhalo zo strany do strany, keď som ich chytila za tričká a pokúšala sa ich udržať preč od seba.
Vždy keď som čítala nejaké romantické knihy o tom, ako sa dvaja pobijú kvôli dievčaťu, prišlo mi to vzrušujúce, ale teraz vidím, že to je len o strachu a nič úžasného a sexy na tom nie je. Zrazu som sa od nich nejako dostala von, vôbec som nezaznamenala, ako ma odtrhli od seba a vrhli sa na seba a tak som skočila na Denjiho a ťahala ho preč, ale ten sa tak zahnal, že som odletela dozadu, chrbát mi narazil do dverí zárubne, až som sa skĺzla od bolesti dolu.
"Prestaňte! Stačilo!" kričala som, ale mala som problém lapiť dych. Znovu som sa nejako postavila plná adrenalínu a to sa už stihli dostať na medziposchodie a mlátiť sa, zatiaľ čo okolo nich boli kamoši a snažili sa ich od seba odtrhnúť.
"Rozbijete zábradlie, skokotili ste sa, alebo čo? Prestaňte!" volal jeden z tých čo držal Tena. Potom sa na mňa pozrel, keď ma videl stáť na vrchu schodiska.
"Choď preč! Keď ťa vidia, tak sa to len zhoršuje!" ako na povel sa inému chalanovi vykrútil Denji z ruky a kopol Tena do brucha.
Otočila som sa so zdesením a bežala po chodbe. Vbehla som do nejakej miestnosti, ktorá vyzerala ako malá kuchynka a našla som tam tri baby. Jedna sedela a držala si sánku, ktorá jej rýchlo opúchala.
"On ju proste udrel do sánky, chápeš to? Kokot..." hovorila jedna druhej, zatiaľ čo jej podávala ľad.
Bože môj... aj dievčatá to schytali. Spanikárila som.
Ako tu mám vydržať ďalších niekoľko dní, po tom, čo sa tu odohral tento incident? Nik ma nebude chcieť vidieť. Otočila som sa a ponáhľala sa do izby.
Vlastne ani neviem, kvôli čomu tá bitka vznikla. Kvôli nim dvom, alebo kvôli mne? To je jedno, všetci na mňa zazerajú. Ja som ten základ toho celého.
Zamkla som len čo som tam vpadla, zobrala som si tašku, nahádzala tam všetky veci, ktoré boli moje a prehodila si ju cez rameno.
V ďalšej sekunde som sa plížila po chodbe a úplne ma udivilo, že sa zrazu všetci vyparili. Nikde som nikoho nevidela. Ani som nepočula krik.
Prišla som k schodisku a zistila, že už je prázdne. Prebehla som popri miestnosti, kde boli nejaký ľudia a videla pred sebou len vchodové dvere. Len čo som sa dostala von, žasla som nad tým, ako nepozorovane sa mi to podarilo. Barák bol obrovský, mohli byť na druhej strane v tej obrovskej miestnosti. Možno...
Ale už to neznelo, že by tam bol rozruch.
A teraz som stála na ulici, kde nebolo nikoho, padal na mňa hustý sneh a nohy mi odmŕzali.
Ani som nevedela ktorou stranou sa dostanem do centra, no musela som to risknúť a tak som sa pohla vľavo do neznáma.
Úplne úžasné Sakura, toto ti bolo treba.
Chodiť na Silvestra po ulici, blúdiť niekde v riti a stretávať samú napitú bandu. Kedykoľvek som niekoho videla ísť, prešla som na druhú stranu, vyhýbala som sa im a modlila sa, aby som šla správnym smerom.
Mobil ma vo vačku dráždil, cítila som zúfalé nutkanie zavolať niekomu, aby pre mňa prišiel ale najhoršie bolo, že nebolo komu. Dievčatá boli doma a oslavovali, Hinata a Naruto tiež. Všetci boli preč z mesta. Len ja som tu zostala trčať.
Odrazu mi mobil zazvonil, až som nadskočila. Trasúcimi sa prstami som ho vybrala z vrecka. Bolo to Denjiho číslo. A nemu rozhodne zdvíhať nebudem. Skrehnutým palcom som zložila a opäť si ho vložila do vrecka. Šla som a šla, boli to snáď hodiny a môj mobil dostával zabrať Denjirovými telefonátmi, ktoré som rušila až kým som nevypla mobil.
Bola som premrznutá na kosť, plece ma bolelo od toho, ako som vláčila ťažkú tašku a necítila som si líca ani uši. Myslím, že mi aj mihalnice zamrzli.
Ako som si v hlave preberala čo sa stalo, odrazu som počula, ako sa smejem hysterickým smiechom sama na sebe.
Aká hlúpa ešte môžem byť?
"Ďakujem ti, Bože, za všetko čo pre mňa robíš," pozrela som sa na oblohu sarkasticky a zanadávala snáď všetkými nadávkami, ktoré som poznala. Chalani, ktorí stáli v kruhu neďaleko mňa sa na mne zasmiali, ale našťastie ma ignorovali. No aj tak som pridala do kroku, než si uvedomia, že som stratená a nahraná.
Pozrela som sa na hodinky na ruke a zistila, že tu trčím už hodinu a stále sa krútim v kruhu. Zafňukala som si sama pre seba, keď som prechádzala pozdĺž starých budov, ktoré vyzerali všetky tak isto, takže som si vôbec nebola istá, či som tadiaľto už náhodou neprechádzala.
Ako veľké a zamotané ešte môže byť Tokio?
"No tak, už by sa mi nejaké šťastie hodilo," zacinkali mi zuby o seba ako som to hovorila.
Bolo osem hodín večer a kráčala som pomalšie ako nejaký slimák od toho, aké som mala zamrznuté nohy.
A potom, z čista jasna, sa v diaľke za mnou objavilo auto a osvietilo ma. Otočila som sa a zrýchlila krok. Toto je prvé auto, ktoré som tu doteraz stretla.
Na moment som premýšľala či sa pred neho nevrhnem a nebudem stopovať, ale potom ma napadlo, že to môže byť nejaký nájomný vrah. Alebo sadista, úchylák, nekrofil...
A keď to auto prešlo okolo mňa, vydýchla som si a pokračovala v ceste, len do tej sekundy, než prudko zabrzdilo päť metrov predo mnou a tam ostalo stáť. A ja som stála tiež. Nevedela som, či sa mám pohnúť alebo nie. Ale možno mi Boh konečne chce pomôcť a tak som sa rozhodla, že svoju naivitu povýšim na debilitu a šla som ďalej, až kým som nestála pri bielom BMW m5...
Pekné auto...
Okienko spolujazdca sa dalo dolu a tak som spravila ďalších pár krokov a nakukla dnu.
TAKTO MI BOH POMÁHA?! Je veľmi ironický, ten jeden...
"Bože, nie..." zamumlala som keď som videla Sasukeho za volantom s kapucňou na hlave spod ktorej mu vytŕčali vlasy.
"Čo tu robíš?" spýtal sa so záujmom. Nebolo to neprívetivé a to ma prekvapilo.
"Hrám sa na skovku," odfrkla som. Nadvihol obočie.
"Snažím sa nejako dostať z tejto diery..." povzdychla som si porazenecky.
"Pretože...?" naozaj ho to zaujímalo? V očiach mal otázku. Nebolo tam nič z toho, čo som v ňom videla naposledy. Žiadna agresivita, znechutenie, hnev, nič negatívne, proste žiadne... nič. Aj jeho oči sa zdali byť čisté, nie ako v mojom sne.
Cítila som, ako ma zahrialo teplo od zahanbenia.
"To je jedno," nemala som záujem mu to vylíčiť do podrobností. V skutočnosti ho to určite nezaujímalo.
"Chceš zviezť?" ponúkol sa a ja som na neho civela s vytreštenými očami. Čo sa to s ním deje? Je úplne iný, tak iný ako keď sme spolu boli... tak normálny. Zvlášť po našom poslednom stretnutí som si myslela, že stratil pamäť alebo čo.
"Nemyslím si, že je to dobrý nápad," Bože, ale sedieť v tom vyhriatom aute. Dala by som za to obe moje odmrznuté nohy.
"Chceš sa plahočiť ďalších dvadsať kilometrov k centru? V tejto zime?" teraz sa mu v očiach zablysol výsmech. Skutočne, ako som si mohla myslieť, že sa aspoň na jeden deň unormálni?
A potom som si spomenula na jeho posledné slová, ktoré mi povedal keď sme sa videli. Budem niesť následky, ak sa stretneme... budem pykať za to, že som s ním v takej blízkosti. Vážne.... čo ak hľadá spôsob ako uplatniť jeho slová?
"Určite s tebou nebudem sedieť v jednom aute a rozhodne nebudem v tvojej blízkosti," zatínala som sánku, ako som to vravela, lebo moje umierajúce telo od zimy si želalo len sedieť v tom vyhriatom teple. A pri ňom.
"Dobre, snažil som sa pomôcť, tak sa maj," povedal ľadovo a ani nečakal, že by som nejako protestovala, jednoducho opäť zatvoril okno a vyrazil dopredu.
Čakala som, že sa každú sekundu zastaví a nechá ma, nech si vleziem do auta, ale on pridal a zmizol za rohom.

Kurva, ďalších dvadsať kilákov.