Září 2015

Veríte v osud? II. 13. diel

24. září 2015 v 23:40 | Mešteková |  Veríte v osud?

Ráno som sa zobudila s mierným bolehlavom a necítila som sa najlepšie. Žalúdok som mala ako na nejakej šibnutej a bláznivej dráhe a taká som bola malátna, že som mala problém prekladať nohu cez nohu keď som sa snažila vykoprcnúť z postele. Vypila som len dva poháre vína, ale nejako na to dnes môj žalúdok nebol pripravený a nezvládol to.
Došuchtala som sa do kúpeľne a vliezla rovno do kúpela, kde som sa snažila nejako zregenerovať. Voda bola úžasne horúca a v celom byte bolo také ticho, že som si na to pomaly zvykla, ale chýbalo mi to ranné zhováranie sa s Narutom a Hinatou. Kávičky a rozospaté úsmevy.
Ponorila som sa do vody akurát tak, aby mi nos vytŕčal a mohla som dýchať a počúvala som svoje srdce, ako pomaly tepalo.
Včera sme sa s Denjim dohodli, že pôjde k sebe a stretneme sa dnes okolo štvrtej poobede a pôjdeme na ten dom, kde ma volal, aby sme spolu "vykročili do nového roka," a tak som premýšľala, čo všetko si so sebou zoberiem. Myslím, že sme sa tam mali zdržať až do pozajtra, takže som v hlave rátala, koľko si čoho musím zabaliť.
A potom z čista jasna som si spomenula na Jun a to čo mi hovorila. Nemôžem mať jediný deň bez toho, aby môj mozog nevytiahol nepríjemné myšlienky niekde z úzadia.
Znechutene som sa nadýchla a v mojich ušných bubienkoch to pod vodou spôsobilo vlnu hluku. Milovala som ten pocit.
A nenávidela som, že mi prišla na myseľ práve ona a Sasuke.
Prečo už len pri myšlienke na neho a jeho meno, moje srdce rýchlejšie tĺklo? Mohla som to tak dobre počuť, až ma to hnevalo, že moje telo a všetko na neho tak intenzívne reagovalo. Dokonca som sa bála, že keby som pomyslela na Denjiho, srdce mi spomalí a keby som si zasa vybavila Sasukeho, jeho čierne oči, strapaté vlasy a pevné svalnaté telo, aroganciu a hrubosť, ktorá v ňom prevládala, mala som strach, že by mi šlo vybuchnúť ako by bilo sto míľ za sekundu.
Stavila by som krk na to, že vedel kto je Jun. Videl ju v tú noc, keď nás vyhodil spred klubu a tým pádom som si bola sakramentsky istá, že vedel, že je moja kamarátka.
Neviem čo chcel dosiahnuť tým, že si s ňou niečo začal.... bože, aký hnev som práve pocítila. Nemožné, aby som žiarlila po tom všetkom, neuveriteľné, že na neho takto reagujem. A to SRDCE! Nechce prestať biť!
Prudko som sa posadila a okamžite vyliezla z vane a zabalila sa do osušky.
Mám Denjiho... mám Denjira. Áno... to je jediné na čo môžem teraz myslieť, je to moja istota toho, že mi neublíži. Nikdy by to neurobil.
Aj keď nie sme oficiálny pár, schyľuje sa k tomu a možno sa skutočne nájde tá obrovská iskra, ktorá mi u nás chýba a zapáli lásku pre nás dvoch, ale ak nie, nevadí, stále môžeme byť kamaráti tak ako doteraz.
Je moja istota... a to je podstatné.

Keď som o niekoľko hodín neskôr nasadala do auta v ktorom prišiel Denjiro aj s nejakými kamarátmi pre mňa, konečne som bola úplne kľudná a nakoniec, tešila som sa na toto zavŕšenie konca roka.
V aute sa mi predstavili ako Kim, dievča s dredmi ale skutočne vkusné, Dan, chalan s koreňmi odniekiaľ zo stredu Európy ale na moje prekvapenie, ovládal japončinu pomerne dobre na to, aby mohol bývať v Japonsku a Evin, chlapec tichý a zádumčivý, ale rozhodne podarený.
Keď sme však dorazili do domu, ktorý bol preplnený ľuďmi na prasknutie, prestala som sa sústrediť na mená, pretože som nemala šancu si zapamätať všetkých tých ľudí.
Denjiro ma každému predstavoval, až som sa cítila ako nejaká atrakcia, ktorou sa pýšil, ale zato som videla, že bol vo svojom živle, plný dobrej nálady a úsmevu, s témer každým sa poznal, s každým sa rozprával a mňa ťahal po dome.
Zarezervoval si u kamaráta nejakú izbu, kde mal istotu, že tam budeme spať a neskončíme niekde na gauči v obývačke a tam sme si zložili veci.
Keď prešiel k dverám a zatvoril ich, otočil sa na mňa s potmehúdskym úsmevom na tvári.
"Nie, Denji," oponovala som mu, ani nič nemusel povedať a neubránila som sa menšiemu smiechu, ktorý vyšiel z mojich úst. Poznala som ho tak dobre.
"Prečo nie?" zatváril sa celkom prekvapene, keď sa ku mne blížil.
"Sme v cudzom dome," vkĺzol rukami okolo môjho pása a pritlačil si ma k sebe.
"A tebe to vadí?" zapriadol mi potichu do ucha kde ma jemne uhryzol. Sklonila som hlavu k ramenu aby som mu v tom zabránila.
"Veľmi vtipné, ale ešte sme len prišli. Nebudeme to robiť, aspoň nie teraz," vymanila som sa z jeho zovretia a všimla som si sklamaný výraz na jeho tvári.
"Ako myslíš," odstúpil a potom sa znovu usmial a po sklamaní nebolo ani stopy, "Ale o polnoci si moja," žmurkol a potom ku mne natiahol ruku. Mohla som si myslieť, že ma chce zasa len...
Povzdychla som si, ale ruku som prijala.
"Tak poď, ideme sa zabávať, kráska," vyceril zuby v úsmeve a ťahal ma za sebou.

Neboli sme tu ani tri hodiny a všetci už boli na šrot. Ja som síce mala trochu vypité, ale nebola som opitá, len v nálade a celkom znudená, lebo som si nemala čo povedať ani s jediným človekom a nemohla som predsa od Denjira chcieť, aby som mu všade bola v pätách a venoval sa mi.
Ach, tak takto som si Silvester rozhodne nepredstavovala.
Zaparkovala som to na balkóne, kde som popíjala colu z plechovky a dívala som sa na osvetlené mesto v diaľke.
Bola som síce stále v meste, ale tento dom bol tak obrovský a tak úplne učupený v tmavých uličkách, že som chápala prečo si to tu všetci prenajali. Dalo sa tu robiť hluk a bordel bez toho, aby na vás susedia volali políciu.
V diaľke sa trblietala hviezda z vianočného stromčeka na námestí. Sneh padal tak husto, že na okamih som si pomyslela, či sa odtiaľto vôbec za tie tri dni dostaneme, ak nás nezavalí masa snehu a ja tu neostanem uväznená s ľuďmi, ktorí ma nepoznajú. Ale kto vie, možno sa to po polnoci všetko zmení a obráti keď vytriezvejú do ďalšieho dňa a začnú venovať pozornosť okoliu, nielen chlastu.
Vo vrecku mi zavibroval mobil a tak ma vyrušil z mojich katastrofických úvah.
Pozrela som sa na meno volajúceho a potešilo ma, keď som uvidela Hinatu.
"Ahoj," pozdravila som na úvod.
"Ahoj, Sakura, ako sa máš?" spýtala sa príjemným a veselým hlasom, ktorý naznačoval, že sa príjemne zabáva s Narutom u nich doma s celou jej rodinou. Hyuugovci sa totižto rozhodli spraviť u nich doma silvestrovskú oslavu a pozvali celú rodinu, Narutovu rodinu a v pozadí sa niesol príjemný zvuk z hudby, ktorá hrala primerane na to, aby sa všetci mohli rozprávať. Vedela som si predstaviť, že to tam vyzerá ako na nejakom bankete. Čašníci, podnosy, možno ľadové sochy. Len moja predstava.
"Čo to tam tak hučí?" vlastne som jej ani nestihla odpovedať na otázku, keď sa znovu ozvala. A to bolo práve vtedy, keď niekto vyhadzoval z balkónu vedľa fľaše na zem a tie sa rozbíjali, zatiaľ čo k nám doliehala haslitá a agresívna hudba a krik.
"Nič, sme na tom dome, je tu plno ľudí a majú popité. Vieš, poriadna párty," zasmiala som sa, ale bola som z toho nervózna. V bruchu sa mi robil uzlík nervov. Dopekla, ako to tu s nimi prežijem?
"A zabávaš sa?" znela neisto, poznala ma dosť na to, aby odhalila aj nepatrné znechutenie a smútok či nervozitu v mojom hlase cez telefón.
"Ale jasné, len všetci sú opití. Je to také, no... chápeš," snažila som sa do tej vety dať všetku radosť nadšenie, ale neoblafla som ju.
"Mala si ísť s nami. Teraz to už ľutuješ, čo?" povzdychla si v telefóne. A mala pravdu, ale to jej nepriznám.
"Zabávam sa Hin, len potrebujem trošku oddych, strašne tam vyvádzajú,"
"Nepresvedčíš ma," zastonala mi do mobilu ako bola unavená z mojich rečí.
"Ja viem, ale... už to nevrátim späť, ale ak ťa to poteší, na budúci rok určite strávim Silvester s tebou, ale teraz to už nezachránim." Zašomrala som a stisla pevne viečka k sebe.
"Samozrejme, to som chcela počuť. Preži to tam a o štyri dni sa uvidíme, áno?" vedela som si predstaviť, ako krúti hlavou s malým úsmevom na tvári.
"Už sa teším," zasmiala som sa do telefónu.
"Musím už ísť, Saky. Chcela som ti vlastne zaželať všetko dobré do nového roka, lebo som si nebola istá, či sa ti po polnoci dovolám,"
"To je od teba veľmi milé. Aj ja ti prajem všetko dobré, Hin. Nech sa ti darí," dvere na izbe v ktorej som bola na balkóne sa rozrazili a dnu vpadol nejaký chalan s rozbitou flaškou v ruke. Otočila som sa prudko k nemu a zbadala som krv na jeho ruke.
"Musím už ísť, Hin. Maj sa," ignorovala som čo hovorila do mobilu a vypla som ju. Strčila som si ho do vrecka a prešla dnu. Chalan zasyčal od bolesti a držal si ruku.
"Si v poriadku?" spýtala som sa a pobehla k nemu. Zdvihol ku mne hlavu a videla som, že je prekvapený, že tu niekto je.
"Ale áno, len som rukou vrazil do zárubne nejakých dverí a flaška sa mi rozbila a porezala ma na dlani," na to, že bol očividne opitý hovoril dosť triezvo.
"Môžem sa ti na to pozrieť?" spýtala som sa a keď som videla s akou nedôverou sa na mňa díval, dodala som, "Študujem medicínu, tak by som ti mohla pomôcť,"
Chvíľu bojoval s tým, či mi má dôverovať, alebo nie a nakonie hodil zvyšky z flašky do koša a prešiel ku mne. Zaviedla som ho do kúpeľne a pichla mu ruku pod vodovodný kohútik, aby mu to vyplavilo všetko sklo.
"Čo to bolo za flašu?"
"Vodka,"
"Takže dezinfikáciu nepotrebuješ. Preventívne si sa o to postaral," zažartovala som, na čo sa on zasmial a vyzeral konečne uvoľnene.
"Nevykrvácam, však?" spýtal sa, keď sledoval koľko krvi sa odplavuje do umývadla.
"Nie. Keď sa porežeš na ruke, veľa to krváca, ale máš to len povrchové, takže ak ti tam dám toaletný papier, keďže obväz tu nikde nie je poruke, tak sa ti to zastaví a bude dobre," pracovala som len s tým, čo mám a omotávala som mu celú rolku okolo ľavej ruky.
"Wow, si úžasná," povedal s obdivom, keď som s ním šla do izby a sadol si na posteľ. Kľakla som si pred neho a prezerala si svoje dielo, smejúc sa sama na sebe, aká som trubka.
"Ďakujem," zapýrila som sa nad touto pochvalou. Bolo to milé.
Chalan na mňa hodil svoje hnedé kukadlá a prezrel si ma celú od hlavy až po päty. Jeho hnedé vlasy boli nakrátko ostrihané a bol dosť robústny, takže som predpokladala, že cvičil.
"S kým tu si?" spýtal sa so záujmom, keď sa asi rozhodol, že sa mu celkom páči, čo vidí.
"S Denjirom," stisla som pery a trochu viac sa od neho odklonila.
"Toho nepoznám, ale stretol som sa s ním na chvíľu dole, keď nás Eden predstavoval. Divný týpek," uškrnul sa. Rozhodla som sa na to nereagovať.
"Ruku máš už v poriadku, takže asi by sme sa mohli vrátiť na párty a poriadne to tam roztočiť." Len už som chcela odísť. Nemala som stokrát potrebu sa s ním kamarátiť. Len som chcela prežiť tieto dni. A keď nazval Denjiho divným, trochu ma to nasralo.
"Ešte som ti nepoďakoval," namietol rýchlo a nahol sa bližšie.
"Nemusíš, všetko je v poriadku," nadvihla som obočie, aby som ukázala, že naozaj už idem preč.
"Čo takto bozk na líce ako vďaku?" ešte viac sa nahol ku mne, takže sme od seba boli na dĺžku dlane a cítila som jeho alkoholický dych.
"Nie, ďakujem," usmiala som sa a chystala sa postaviť, keď v tom sa rozrazili dvere a v nich stál Denji plný hnevu, ktorý podporili aj promile alkoholu v krvi.
Dopekla...
Teraz to vyzeralo akoby sme sa buď išli bozkávať, alebo sme sa dobozkávali s tým chalanom.
A presne to si asi Denji pomyslel, keď nás zbadal a navrela mu žila na čele.
Som v riti.

Veríte v osud? II. 12. diel

18. září 2015 v 20:03 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ďakujem vám za slová :D no, s tým pár som to asi prehnala, bude to na dlhšie, ale neviem ako často sem budem pridávať diely, pretože práce je veľa a voľného času málo, takže si to užívajte, kým môžte! :* Príjemný večer! :)


"Saky," vypadla som z kúpeľne len v uteráku a s turbanom na hlave.
"Hmm?" ústa som mala plné peny od pasty a kefku som držala v ruke, oči mi tykali po byte a hľadala som Denjiho, ktorý sa pobavene opieral o stenu pri kuchyni a ja som si uvedomila, že DOPEKLA, nie sme tu len my dvaja. Boli tu aj dievčatá a smiali sa na mne na plné kolo, keď ma videli v takom neporiadku.
"Ima, Vari," zamumlala som a utekala vypluť penu von, pretože ma pálili celé ústa. Vypláchla som si ich vodou a len v osuške som sa zasa vrátila do predsienky. Chlad z vonka sálal z kabátov dievčat, čo ma donútilo pritiahnuť si vlhký uterák tesnejšie.
"Dobrý deň prajem, myslela som, že už budeš hotová, tak sme pre vás prišli. Vianočné trhy nepočkajú, tak šup, šup!" Ima vrieskala na plné kolo, zatiaľ čo Vari vtrhla do mojej izby.
"Fuuu, tu je ale bodrel," nakrčila nos, keď si všimla všade rozhádzané šaty, ale nevyzerala, že by plánovala hovoriť ešte viac, keď mi roztvorila skriňu a vyberala niečo na mňa. Rada ma obliekala ako bábiku.
"Dlhá noc?" Ima koketne žmurkla na Denjiho, keď sa nahla na špičkách aby dovidela do mojej izby kde bol bodrel a každý si mihol ľahko domyslieť, že tu prespal.
Vedela som však, že si z neho len uťahovala, takže som vôbec nemala potrebu ju zahriaknuť. Sušila som si vlasy a pozrela sa na Denjira, ktorý už bol dávno pripravený, chýbali mu už len topánky, šál a kabát.
"Mala si byť dávno pripravená," žmurkol na mňa a prehrabol si neposlušné vlasy, čo ma donútilo pomyslieť si, že je SAKRA sexy. A z toho sa mi hneď zviehali sliny.
"Dobre, dobre! Vypadni Vari! Idem sa obliecť," zafrflala som a počkala, až kým so širokým úsmevom neodišla z mojej izby. Počula som ako im Denji ponúkol niečo na pitie, zatiaľ čo ja som si sušila vlasy fénom a dávala sa dokopy. Vyzeral ako ten naideálnejší priateľ na svete. A bol v mojom byte...
Keď som sa poriadne poobliekala a vykopala som ich z kuchyne, kde sa oddávali hlasitému smiechu, konečne sme vyšli do ulíc, kde to tak dýchalo zimnou atmosférou, že som to milovala. Po ceste sme sa zabávali a nechala som Denjiho, aby ma chytil za ruku a viedol ma ako svoju priateľku. Necítila som sa kvôli tomu nepríjemne, takže mi to nevadilo a to som brala ako vynikajúce znamenie.
Po ceste sa k nám pridala Jun s nejakou ďalšou partiou jej kamarátov a ako obrovská lavína sme zahrnuli uličky kde boli stánky, ktoré rozvoniavali po jablkách v karamele, varenom víne, škorici a perníkoch. Trhy boli otvorené až do Silvestra a na kostole som videla, ako nám ukazuje, že nás čaká už len jeden deň. Zajtra máme odchádzať na ten dom a ja som ešte stále nemala šajnu, čo si oblečiem a zoberiem so sebou. Dúfala som, že neostanem spať niekde vo vani, ako to mávajú na divokých večierkoch v pláne ukončiť snáď v každom filme.
Ruky som si zahrievala hrnčekom červeného vína, zatiaľ čo som stála pri obrovskom horáku a sledovala rozsvietené stromčeky a počúvala koledy. Z neba začínali postupne padať nové vločky a každou minútou sa zosilňovali. Denji nám išiel vystáť radu na ďalší hrnček vína, zatiaľ čo ja som sa rozprávala s dievčatami.
"Čo je s Jun?" odvážila som sa po chvíľke povedať, keď som už ďalej nemohla ignorovať jej vyhýbavé pohľady. Od kedy sa k nám pridala, vôbec sa so mnou nerozprávala. Vyzerala, akoby jej bolo trápne a blbo.
"Neviem, tiež som si všimla, že sa akosi odtiahla, je to skutočne divné."
"Ja si myslím, že to má čo dočinenia s jej bratom, marí sa mi, že sa na niečo také vyhovárala," skočila Vari do reči Ima.
"Ale veď to nemá nič spoločné s nami, alebo so mnou? Mám pocit, akoby sa mi vyhýbala." Hrýzla som si studené pery a odchlýpla si z vína, ktoré už bolo takmer na dne.
"Neviem, nebolo by lepšie spýtať sa jej, čo sa deje?" Vari sa naklonila aby videla na Jun, ktorá stála len pár metrov od nás pri skupinke ľudí. Bola nehybná takže mi bolo jasné, že sa možno pokúšala počúvať.
Zhlboka som sa nadýchla a zamierila som k nej, len čo to zaregistrovala, mierne prešlápla, akoby zvažovala útek, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslela a so vztýčenou hlavou sa ku mne obrátila.
"Ahoj," pozdravila som ju zdvorilo, keď som k nej prišla a ignorovala som vločky usádzajúce sa na mojich mihalnicach. Aj ten blbý pocit z jej správnia a gesta, som sa pokúsila ignorovať.
"Ahoj," venovala mi vyrovnaný výraz, ale aj napriek tomu som v jej očiach videla akýsi druh boja, ktorý som nevedela rozlúštiť.
"Je všetko v poriadku?"
"Prečo sa pýtaš?" mierne naklonila hlavu do boku, akoby sa zo mňa snažila spraviť hlupaňu. Tak som si prišla v tejto sekunde.
"Ehm, dobre," zasmiala som sa, aj keď mi vôbec nebolo do smiechu, "správaš sa divne, Jun. Ublížila som ti nejako, alebo čo sa deje, že sa mi vyýbaš?"
"Máš ten pocit?"
"No, nie len ja. Ale aj dievčatá. Niekoľko dní dozadu, keď sme spolu volali, bolo všetko v pohode a zrazu..." nechala som vetu nedokončenú, pretože občas to pomáhalo.
"Ide o môjho brata," povzdychla si, zrazu vyzerala zlomene keď sa pozrela dolu.
"Počúvam,"
"No, vlastne nie len o môjho brata, ono sa ti to vôbec nebude páčiť, a-" vyzerala, že sa vykrúca a čím ďalej blabotala, tým menej mi to dávalo zmysel.
"Nepoznám tvojho brata a vôbec netuším o čo tu presne ide, že by sa mi to nemalo páčiť, takže hovor, Jun," prerušila som ju a priblížila sa viac k nej, keď sme sa spolu dali do pomalého kroku a zastavili sme až niekde pri osvetlenom strome, kde sme mali viac súkromia.
"Môj brat, Micah... je odo mňa asi o dva roky starší, nemáme úplne najlepší vzťah, ale taktiež na seba nedáme dopustiť. No a on...si minule priniesol kamaráta. Domov..." pozrela sa na mňa znovu a trochu sa zamračila.
"A ďalej?" nadvihla som obočie, povzbudzujúc ju k ďalším slovám.
"Páči sa mi, hrozne moc... už niekoľko dní sa spolu poflakujeme,"
"A kde je problém?" začala som sa smiať, naozaj mi prišla komická. Zvlášť keď vyzerala, ako malá školáčka.
"Je to Sasuke... ten jeho kamarát," stisla pery a vypustila prudký obláčik pary z nosa, keď to z nej vyšlo. Zhlboka sa nadýchla, akoby sa jej uľavilo, zatiaľ čo ja som tuho zvierala hrnček a v krku sa mi zasekol dych.
"Sasuke," musela som si odkašľať, lebo hlas mi prešiel do chrapotu. Už som chápala tie jej pohľady. Akoby sa bála, že ju zožeriem.
Ale nechápem, ako je to možné, že toto urobila po tom všetkom. Ako sa do toho mohla nechať zatiahnuť? Vedela, kto bol, čo bol, čo pre mňa znamenal, čo mi urobil, vedela VŠETKO. Niekoľko dní dozadu sme sa o tom rozprávali a ona mi tu teraz hovorí toto?
"Jun, nebuď hlúpa," zatriasla som hlavou, aby som si vytriedila myšlienky. Nemôže to myslieť vážne.
"Prečo by som mala byť hlúpa?" zamračila sa na mňa.
"Dobre vieš, ako zaobchádzaš s chalanmi. Zabávaš sa s nimi. Tak snáď by si kvôli nemu nevošla do jamy levovej, len aby si si užila?" pochybnosti v mojom hlase boli falošné aj mne samej, lebo som vedela, že sa doňho zbláznila. Už ten prvý raz keď ho videla a nevedela kto je, tak bola z neho paf.
"Vieš, zmenila som sa," vystrčila bradu a trochu zaklonila hlavu. Nepáčila sa mi predstava neho a nej. Spolu.
"Ale on ti ublíži, nejde tak ani o teba, či by si ho využila alebo čo, ale zničí ťa, nevidíš, čo spravil so mnou?" cítila som, ako mi žalúdok padal dolu, ako mi bolo ťažko. Nemôže ho mať. Nemôže.
"Možno sa zmenil,"
"Rozprávala si sa s ním vôbec, keď bol u vás doma?" vyprskla som nechutne a v hlave som sa stále snažila ukľudniť sa, ale nezaberalo to.
"Samozrejme, a to, čo sa stalo medzi tebou a ním je minulosť, tak na to už konečne zabudni," jej slová boleli, ale cez môj hnev, ktorý vo mne rástol, som to nedokázala vstrebať.
"Ale mne vôbec nejde o nás dvoch, ale o to, čo sa s tebou stane ak mu podľahneš. On nie je na vzťahy. Žije úplne odlišný život, snáď do toho nechceš spadnúť? Pozri, nemám tušenia, odkiaľ sa pozná s tvojim bratom, ale je dosť možné, že je tiež zatiahnutý v niečom ilegálnom, takže pokiaľ to vieš, je to dobré. Skús sa s bratom porozprávať a vytiahnuť ho z toho, nejako ho od Sasukeho odlákať, lebo ho strhne so sebou."
"Ty len žiarliš, že ja ho mám na blízku, zatiaľ čo ty si už len spomienka niekde v úzadí jeho mysle." Zobrala mi slová z úst, úplne mi vyfúkla vzduch z plachiet týmto vyhlásením. Je sprostá, alebo čo?!
"Aj keby to bola pravda, Jun, toto kamarátky nerobia," Vari sa objavila kdesi spoza padajúcich vločiek a postavila sa ku mne, aby si ma zastala.
"Ty sa do toho nepleť," oborila sa na ňu Jun. Bolo vidieť, že sa snaží brániť niečo na čom jej záležalo a to bolo v istom smere dobré, ale za akú cenu, keď ju to mohlo zničiť?
"Budem sa do toho pliesť, pretože veľmi dobre vieš, čo so Sakurou Sasuke urobil, aká z neho bola zničená. Chcela ti len dobre a ty máš klapky na ušiach a na nose rúžové okuliare, čo vlastne ani nechápem vzhľadom k tomu, čo všetko o ňom vieš. Je drogovo závislý, možno je dealer, je bojovník a..."
"Ja ho chcem spoznať sama. Tak, ako ho Sakura nikdy nespozná a ani nespoznala. Určite je v ňom viac... a kto vie, či si to Sakura len nevymyslela všetko. Veď to poznáš, Vari. Každý nakydá na svojich bývalích." S týmito slovami sa otočila a odkráčala preč. Ja som zízala za ňou, až mi jej postava nezmizla z dohľadu.
"Toto je v riti!" zahromžila Vari a otočila sa ku mne.
"Vykašli sa na ňu, Saky. Je to krava, ak takéto niečo dokázala spraviť a zahodiť priateľstvo kvôli nemu, tak nech sa v tom dusí sama, ak príde k najhoršiemu."
"Ja nechápem o čo tu ide," neplakala som, len som silno premýšľala. Hlava ma bolela a môj mozog hľadal súvislosti s tým, čo sa vlastne deje okolo mňa.
"Jej brat nemôže byť čistý ak sa s ním kamaráti a ona s tým nič neurobí. Je to rozmaznaná herečka, peniaze ľudí kazia." Vyhlásila po chvíľke, keď ma ťahala naspäť k ostatným.

"Zabudni na to, Saky. Proste život ide ďalej."