Veríte v osud? II. 9. diel 1/2

2. července 2015 v 14:10 | Mešteková |  Veríte v osud?
Takže ľudkovia, konečne som sa k tomu dostala, je to o držku keď makáte, stresujete sa a nemáte chuť si sadnúť za komp a zvlášť, keď vám vyhlási štrajk :D
No dnes som si riadne mákla a snažila som sa vám to vykompenzovať takže som zvedavá na vaše ohlasy :3 Užite si!
Za chyby sa ospravedlňujem :/ nejako nestíham kontrolu.
Civela som do blba... na neurčitý bod, len na stenu. Zasa som premýšľala. Kým Sasuke teraz bol? Mojim optimistickým Camom, ktorého som spoznala? Nevinným a milým? Či realistickým Sasukem, ktorý ma dokázal opäť ohúriť? Alebo niekym úplne iným?
Už som ho vôbec nespoznávala. Bol muž mnoha tvári a začínalo ma to viac ako len trochu desiť. Netrpí schizofréniou?
Obhrýzala som si nehty, stískala pery k sebe a žmúrila očami. Spomínala som na tie nevinné začiatky, kedy som vôbec nevidela jeho tvár, nepoznala som ho a aj tak som sa do neho zamilovala. Bol niečo ako štartér, niekto, kto mi pomohol vyhrabať sa na povrch a ukázať ľuďom, že existujem.
Potom mi pred očami vybehlo to, ako som zistila kým je, ako si ma znovu získal, niekde v hĺbke bol stále ten istý chlapec bez tváre, ktorý ma držal nad vodou. Ale ako Sasuke ma donútil byť sebavedomejšou a priateľskejšou. Ako to mohol urobiť? Ako ma dokázal dostať z mojej kukly taký človek, ako je Sasuke?
Keď už som nemohla vydržať sama s vlastnými myšlienkami, zobrala som sa a šla do kúpelky, kde som si do rúk nabrala vodu a poriadne si premyla tvár niekoľkokrát za sebou. Umyla som si zuby a potom sa na seba zadívala do zrkadla. Prižmúrila som oči a sledovala svoje rysi v odraze. Nespoznávala som osobu, ktorou som sa stala. Mala som viac rezané hrany tváre, lícne kosti prepadnuté a tmavé kruhy pod očami z nočných môr a večného nedostatku spánku kvôli štúdiu a práci... Kútiky voli viac zvesené ako kedysi. Skúsila som ich zdvihnúť a vykúzlila som falošný úsmev z ktorého sa mi chcelo zvracať.
Presmerovala som svoj pohľad a pozrela sa do nekonečne zelených očí, ktoré odrážali bolesť. Cítila som, ako to tam je vpísané. A preto som sa nerada pozerala ľuďom do očí, pretože som sa bála toho, že uvidia všetko utrpenie, ktorá ma obklopuje. Nechcela som, aby ma spoznali. Nechcela som ukazovať to, aká som slabá.
A potom tie vlasy. Nikdy sa nevzdám tej farby, ale... keď už som bola tak zmenená, prečo sa nezbaviť dĺžky vlasov, ktorá si pamätá tie časy so Sasukem?
Otvorila som skrinku po ľavej strane a vytiahla nožnice. Zahryzla som si do spodnej pery v momemente, kedy som zdvihla ruky a chytila vlasy do dlane. Zatvorila som oči a keď som počula strih, cítila som, ako mi slzy stekali po líci.
Musím to ukončiť. To ako som sa celé mesiace trápila pre Sasukeho. Neviem presne čo bolo pre mňa ukončenie trápenia, ale vedela som, že nie som ochotná akceptovať to, ako sa to on snažil ukončiť. Nebol to správny spôsob pre moju dušu.
Vedomie, že nie je v mojej blízkosti spôsobovalo, že som to nejako MUSELA prežiť. Ale teraz keď viem, že je niekde tu, robí zo mňa ešte väčšiu trosku. Potrebujem ho... znenávidieť? Neviem...
Musím robiť všetko a zároveň nič preto, aby sa moje srdce, myseľ aj telo oslobodilo od tohto muža.
Ešte niekoľkokrát som zastrihla a nakoniec pichla hlavu pod vodovodný kohútik, neobťazovala som sa s tým púšťať si na seba teplú vodu. Možno mi ľadová zamrazí mozog.Bolo by to oslobodzujúce.
Párkrát som prešla rukami po vlasoch, ignorujúc triašku zubov ako o seba cinkali a nakoniec som sa vystrela, až mi stavce v chrbtici zapraskali. Postrapatila som si teraz už moje krátke vlasy a usmiala sa na seba do zrkadla.
"Áno, toto je lepšie," zašepkala som si pre seba a zasa zvesila kútiky úst. Osušila som si vlasy fénom a nechala ich rozstrapatené.
Pozrela som sa na zvyšky na dlážke, zobrala lopatku a zmetáčik a upratala ten bodrel. Ako som kľačala na jednom kolene, dvere od kúpeľne sa otvorili a vošiel tam Naruto.
"Hop, prepáč Saky, ja- woohou.... čo to do čerta je?" zdvihla som pohľad na jeho vytreštenú tvár.
"Zmena?" povedala som s nadvihnutým obočím a postavila sa.
"Ale prečo? Veď si mala tak krásne dlhé vlasy," prešla som okolo neho a vyhodila odpad do koša.
"Naruto, prosím ťa, prestaň," nemala som náladu sa s nikým zhovárať a už vôbec to, že na mňa prehováral mi spôsobovalo migrénu a neskutočne mi to otravovalo celý systém.
"Ach, Sakura... tvoje vlasy," Hin sa objavila vo dverách ako na povel a ustarane sa na mňa dívala.
"Pane Bože! Tak som si ostrihala vlasy, no a čo! Robíte z toho vedu, akoby si denne na svete nik nestrihal gebulu!" rozhodila som rukami a kopla do dverí, aby sa zatvorili ako som sa ocitla sama vo svojej izbe. Už ma bolela hlava a mala som chuť niečo prehodiť oknom. Počula som Hinatu a Naruta ako si niečo potichu povedali a zatvorila som oči.
Ježiši... čo sa to so mnou stalo? Som agresívna a neznesiteľná. Možno sa ma dokonca boja... a možno so mnou vôbec nechcú bývať. Prinajhoršom už nebudú chcieť.
Musím odtiaľto vypadnúť...
Obliekla som sa čo najrýchlejšie som mohla, vôbec som pri tom nehľadela na to, že je vonku kosa a sneh a teplota v mínuse. Dala som na seba prvé čo som chytila po ruke a vytiahla môj najteplejší kabát, ktorý som mala po ruke, lebo sa mi v byte nechcelo ostať už ani o minútku dlhšie a predstava, že by som sa musela znovu prezliekať ma vôbec nelákala.
Zababušila som sa, nazula si čižmy po kolená a vypadla na chodbu. Nepovedala som ani: "Ahojte," proste som zabuchla dvere a ocitla sa na chodbe pred výťahom. Stlačila som privolať a čakala až kým nepríde a medzi tým som započula Naruta.
Netušila som, že nie je v byte. Bol v chodbe po pravej strane niekde za rohom, takže ma nemohol vidieť a ani ja neho, ale za to som ho mohla odpočúvať, hoci som nemala záujem, ale v momente, kedy som započula Sasukeho meno, tak moje zmysli sa nesústredili na nič iné.
"Trpí, Sasuke... Začína ma to srať, neviem čo s ňou mám robiť a preto sa s tebou o tom potrebujem porozprávať. Bol by som radšej, keby Sakura nepočula ako s tebou hovorím, tak sa tu skrývam na chodbe ako taký čurák..." Naruto frustrovane zavrčal do mobilu a bol chvíľu ticho.
"Nebudem o tom s tebou hovoriť po telefóne, prídem za tebou do I.P.S.... aha... máš zápas... áno. Stretneme sa neskôr. Zavolaj mi." Dvere od výťahu sa otvorili, rýchlo som nastúpila a stlačila prízemie. Nechcela som aby vedel, že som ho počula.
Podľa toho čo som si vypočula zrejme hovoril o mne. To mu snáď dáva informácie kedy kam chodím a čo robím? Prečo má potrebu sa s ním radiť o mne? Je zrejmé, že Sasuke sa s ním nemohol stretnúť, preto to posunuli na neskôr. Čo to má znamenať? Sleduje prostredníctvom Naruta všetky moje kroky? Robil to po celý ten čas čo som si myslela, že je niekde v prdeli? Kontroloval ma? Dohliadal na mňa? Uisťoval sa či som v poriadku, alebo či mu niekde neskrížim cestu?
Potrebovala som to vedieť a o to viac ma to ťahalo naspäť do klubu I.P.S.
Naruto spomínal, že má dnes zápas.
Žalúdkom mi prešiel nepríjemný pocit, akoby mi tam niekto nahádzal kamene. On znovu začal so zápasmi? Nechce sa mi tomu veriť. Nemohol byť až taký hlúpy. Nemôže mať na toto motív. Pred tým to robil z donútenia, tak prečo teraz znovu začal?
Nič mi nedávalo zmysel.
Vybehla som z výťahu von na ulicu a zastavila prvý taxík, ktorý sa okolo mňa prehnal v snehovej metelici.
Nadyktovala som mu adresu kam som mala namierené a keď už som stála pred barom, vonku bola tma a miesto vyzeralo snáď horšie ako pred pár dňami.
Tentokrát som sa neobťažovala pozastavovať sa nad okolím či emóciami, ktoré sa vo mne zbierali, jednoducho som vyskočila z auta, zaplatila a šla za svojim cieľom. Otvorila som dvere tak rýchlo, že by kľudne mohli vyletieť z pántov aké boli labilné. Do polky chodbičky bol naviaty sneh.
Čím ďalej som pokračovala v ceste chodbou k hlavnej miestnosti, tým viac sa otepľovalo a bolo to tak rapídne, že som cítila, ako ma obliala horúčava.
Vošla som do baru a normálne som z toho ticha ohluchla. Ako je to možné, že je tu tak prázdno? Nikto tu nie je? Čo je zatvorené? Počula som zvuky a obrátila som sa za bar, kde stála tá istá barmanka a olupovala si lak z nechtov.
"Hľadám Sasukeho," neobťažovala som sa povedať jeho priezvisko, lebo mi bolo jasné, že bude vedieť kto to je.
"Už bojuje," ani sa na mňa nepozela, stále ju zaujímali jej ruky.
Veľa mi toho nepovedala, aj keď mi potvrdila moju domienku.
Už som sa chcela spýtať kam mám ísť keď som počula hlasité zvuky cez mikrofón. Snažila som sa cez miestnosť pohybovať so sebaistotou aby nemala podozrenie, že sem nepatrím a kráčala som ku dverám o ktorých som odhadovala, že tam sa to odohráva. Zvuky boli tlmené, ale akonáhle som otvorila dvere, doľahli ku mne v plnej sile. Schodisko sa zvažovalo strmo nadol, vyzeralo to, akoby viedli do sklepa. Steny okolo boli z chladného kameňa a miestami na nich boli svetlá, ktoré mi zaručili, že si niekde nenabijem držku. Čím hlbšie pod zem som kráčala, tým viac mi bolo chladno a stále viac som cítila podzemný zápach. Otvorila som ďalšie dvere, ktoré viedli do takej obrovskej miestnosti, že som si ani nepredstavovala, žeby takýto maličký bar vlastnil také priestory pod zemou.
Uprostred bola vyvýšenina, aby každý kto sa prišiel pozrieť mal úžasný výhľad na striekajúcu krv a všade naokolo sa mačkali ľudia, zdvíhali peniaze do vzduchu, kričali mená a stávky a popíjali svoje drinky v zapálení a očakávaní.
Celou miestnosťou sa ozývala hudba ktorú som nepoznala, ale bola dosť drsná a nepríjemná. Tlačila som sa pomedzi ľudí aby som mala lepší výhľad až kým som sa nedostala do kúta od kiaľ som všetko videla a bola som chránená pred pohľadmi. Nik sa neobzeral do rohu miestnosti, každý netrpezlivo očakával bojovníkov.
Chudý vyfetovaný chalan dal signál, ktorý značil, aby hudbu niekto stíšil a zobral si mikrofón.
"A je to tu znova! Boj, ktorý sme tak dlho očakávali! Konečne sa dokončí, keďže sme museli nejaký ten dlhočízny čas počkať, než sme si boli istý, že je vzduch čistý pre naše adrenalínové nelegálne boje! Minule naši bojovníci nemohli dokončiť čo začali, no dnes na to majú konečne šancu, pretože to napätie je už neznesiteľné! Takže pozývam účastníkov bojov, Sasukeho a Danteho, aby nám predviedli rovnako dobrú šou, alebo aj lepšiu ako minule! Chlapci!" za burácavého jásania vyskočil hore akýsi chalan s hnedými vystrihanými vlasmi a robustnou postavou, zdvihol ruky a ukazoval do davu oplzlé gestá. Nejaké dievča ľahko odeté, ktoré stálo rovno pod ním držalo fľašku s vodou, ktorú mu podala a on sa sklonil, zobral si ju, napil sa, zvyšok na seba vylial a potom sa k nej sklonil, chytil ju za bradu a surovo pobozkal.

Odvrátila som zrak, pretože toto večné predvádzanie nejakých steroidových chlapov ma absolútne nezaujímalo a namiesto toho som sa zamerala na druhú stranu a hľadala Sasukeho, ktorého som zbadala v ten istý moment ako ostatní a prepukol v miestnosti hromový jasot.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama