Veríte v osud? II. 10. diel

30. července 2015 v 17:08 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ahoooojte, ahooojte :D ahooojte :D
NOtebook je ako tak v poriadku, dala som sa do rýchleho písania. A ani len netušíte ako strašne moc ste ma potešili vašimi komentármi. Presne toto mi dodáva silu a chuť písať :3 Zbožňujem vás a ĎAKUJEM vám :) Vonku je horúco a počasie sa mení každú chvíľu, pracujem na plné obrátky takže nemám čas ani sama na seba poriadne, ale nejako sa snažím dostať sa aj k písaniu a dnes sa mi to podarilo.
Myslím, že sa pustím aj do ďalšieho dielu a pošlem to sem v pondelok, ale nie je to 100000% lebo pomedzi prácu robím autoškolu a môj priateľ začne skučať, že nie som s ním a len za počítačom, alebo v škole alebo v práci... alebo hocikde inde :D takže musím to nejako zosúladiť :D Prajem vám príjemné čítanie! :)

Dni ubiehali, snehu sa valilo stále viac, Vianoce sa blížili a čas mojich zápočtov skončil tak rýchlo, že som sa ani nenazdala. A nemala som ani poňatia ako sa mi podarilo každý deň v tento týždeň zvládnuť zápočty a popri tom na pár hodín pracovať.
Moja myseľ bola zahmlená. Fungovala som na automate a predpokladala som, že tak to bolo aj na testoch.
Denji sa mi neozýval a ja som ho zatiaľ nevyhľadávala, pokiaľ som si nebola istá, že som v poriadku a schopná venovať sa mu naplno, ako to bolo pred tým. Neviem prečo, ale hrýzlo ma ohľadom neho svedomie, hoci som si bola plne vedomá toho, že sme spolu nemali skutočný vzťah. Ale naposledy sme sa nerozlúčili najpríjemnejšie.
Občas v noci som sa budievala na to, že som mala myseľ zaplnenú samými nočnými morami a moje stretnutia so Sasukem ma vrátili dozadu o nespočetne veľa mesiacov, kedy sa mi prehrávali v snoch spomienky z nášho vzťahu. To bol dôvod, ktorý mi nedovoloval ozývať sa mu.
Vždy som v podvedomí cítila zúfalstvo a bolesť a nechcela som s ním zdielať sny. Nechcela som s ním už nič mať.
Posledných pár dní sa mi darilo moje sny ovládať, vždy keď som sa pri ňom ocitla, dokázala som utiecť včas a zobudiť sa. Lucídne sny niekedy skutočne majú výhody a bola som šťastná, že som toho schopná. Možno to je tým, že sa mi snívalo už tak veľa snov a vytrénovala som sa v tom. Neviem.

Keď bol pondelok na ďalší týždeň a do Vianoc zostávali už len dva dni, rozhodla som sa, že skočím za Denjim a skúsim s ním stráviť nejaký čas. Myslím, že tak to bude najlepšie. Aby som vymazala akúkoľvek spomienku na Sasukeho, akékoľvek pocity keď som si na neho spomenula, musela som zostať v kontakte s ľuďmi. Nemohla som, nemala by som sa uzatvárať do vlastnej škatulky. A preto som cez víkend bola aj s babami a hoci sa veľmi chceli so mnou rozprávať o mojom ex priateľovi, nedovolila som im to. Mysleli si, že mi tým nejako pomôžu keď sa o ňom porozprávame. V istom smere som si vážila ich snahu, v druhom smere som sa však cítila akosi zvláštne spokojná s tým, že mojim posledným výletom za ním som si dokázala, že mu nemôžem pomôcť a nemala by to už ďalej byť moja starosť. Ťažko zachránime niekoho, kto o to nestojí. No aj tak sa mi o ňom ťažko hovorilo, vedela som, že vždy bude zahniezdený v mojom srdci. Aj napriek všetkému čo mi urobil, podviedol ma s Karin a priznal to, nechal ma a ublížil mi, prežili sme si veľa pekného a to sa nejako usídlilo v mojej pamäti. Byť ním ovplyvnená však už nemalo význam. Idem ďalej... odznovu.
Mala som záchranné lano, istotu, že keď budem s Denjim, nič mi nehrozí. Nebude sa nič vypytovať, nebude mi ubližovať. Proste budeme pokračovať ako pred tým a užívať si. Nebudem dúfať v nejaký vzťah, pretože viem, že Sasuke ma zničil pre každého muža. A Denji je rovnako naladený ako ja. Sex a priateľstvo. Vďaka Bohu za neho. Pre neho zničená nie som, pre sex ma nezničil. Je to jediný spôsob ako cítiť aspoň niečo.
Po obede som stála pred jeho dverami, v ruke som zvierala mobil a nadávala si v duchu, že som mu mala aspoň zavolať a nie ho takto prepadnúť. Ale už bolo neskoro. Bola som tu a držala som druhú ruku zatnutú v päst len pár centimetrov od jeho drevených dverí.
Ale čo ak už má nejaký plán na dnes večer? Kto som, že si sem dovolím takto vtrhnúť?
Už som to začínala vzdávať, keď sa dvere náhle otvorili a stál tam Denji v jeho sexy domácom oblečení pozostávajúcom len zo šortiek na cvičenie. Na hrudi sa mu leskli kvapky potu a jeho strapaté blonďaté vlasy mu padali do očí. Sakra...
"Ja.... ehm..." červeň sa mi nahnala do tváre, ako trápne som sa náhle začala cítiť, že tu stepujem pred jeho dverami.
"Chcel som sa ťa spýtať, či plánuješ zaklopať, alebo stáť pred mojimi dverami donekonečna, ale nadobudol som dojem, že som zostárol najmenej o tisíc rokov ako som ťa tak sledoval cez kukátko," lenivý úškrn sa mu roztiahol po tvári a jeho oči zažiarili tak intenzívne, že som na moment žasla nad jeho krásou. Dopekla.... je naozaj nádherný chlap. Ako som si to doteraz mohla neuvedomovať? Bola som len necitlivá, alebo aj slepá? Nikdy som sa nepozerala na to, ako na neho všetky ženy čumeli. Sakra, môj priateľ s výhodami bol skutočne kus.
"Budeš tu bezslova stáť ešte dlho?" zamykal obočím a ja som ešte viac očervenela nad tým, že som musela vyzerať ako ešte väčší blázon ako doteraz.
"Ja... prepáč, nejako som..." prešmykla som sa okolo neho ako mi pootvoril dvere ešte viac, starostlivo sa vyhýbajúc kontaktu s jeho nahým hrudníkom aj keď ma to tam tak strašne priťahovalo, až ma to začínalo desiť.
"Mala som ti zavolať, chcela som..."
"To teda mala, čo ak by som tu mal nejaké dievča?" zažartoval ako na mňa vyceril zuby v širokom úsmeve a ja som sa musela tiež zasmiať aká trápna som bola.
"Ako si vlastne vedel, že som za dverami?"
"Tvoje čižmy ťa prezradia na míle ďaleko, okrem toho, výťah je počuť aj do bytu a teraz som tu na poschodí sám keďže všetci odišli domov na Vianoce, takže keď sa neozýval ako klesá naspäť dolu, bolo mi jasné, že je tu niekto."
"A ty nejdeš domov?" trochu som nadvihla obočie v otázke keď mi pomáhal s kabátom a prevesil ho vedľa dverí na vešiak.
"No, áno, ale až zajtra. A o tri dni sa zasa vraciam," viedol ma do jeho neupratanej obývačky a začal mi robiť čaj, ktorý som tak milovala. Preložila som mu tričká a nohavice, ktoré mal pohádzané na pohovke nabok a sadla som si. Pohľad som zamerala na telku kde išli americké vianočné komédie a pridala som trošku hlas, aby sme ich počuli.
O pár minút sedel vedľa mňa s dvomi šálkami čaju a s natiahnutým tričkom.
"Ostrihala si si vlasy," zamyslene si ma prezeral a videla som, ako v hlave kalkuluje dôvod.
"Chcela som zmenu," pokrčila som vyhýbavo ramenami, ale vedela som, že bude hľadať hlbší dôvod.
"Takže už je všetko lepšie?" jeho hlas sa odrazu zmenil, znel ustarostene, alebo skôr... akoby na mňa nechcel tlačiť a nesmierne som si to cenila.
"Och, áno, všetko je v poriadku. Dala som si veci do poriadku a všetko je teraz perfektné," kurník, práve som mu klamala, alebo nie? Sama som nevedela. Dialo sa so mnou niečo divné. Sasuke mi bol ľahostajný svojím spôsobom po tom všetkom čo som si s ním naposledy zažila a skutočne som ho NECHCELA vidieť, ale nevedela som prečo môj hlas znel akoby som klamala aj keď som hovorila pravdu. Taký zmätok.
"To som rád, rozhodol som sa dať ti čas, sám nemám rád keď sa na mňa tlačí, takže... chcem sa ti ospravedlniť. Naposledy som asi bol dosť nepríjemný, to len, že som ostal zaskočený," hľadal správne slová, ktorými to chcel vyjadriť, ale vôbec sa nemusel snažiť. Chápala som to.
"Nie, to je v poriadku, Denji," naklonila som sa k nemu a vtisla mu škoricový bozk na líce.
"Všetko je v poriadku," uistila som ho a usmiala sa.
"Dobre... tak, keď už ťa tu mám, chcem sa ťa spýtať. Na Silvestra máš nejaké plány?" hrýzol si spodnú peru a odkladal hrnček s pariacim sa čajom na preplnený stôl. Ako veľmi som milovala ten bordel, ktorý tu mal. Bol to presný opak toho, na čo som bola celý čas zvyknutá. Bolo to úžasné.
"Žiadne, prečo?"
"Idem na dom ku kamošovi a chcel som vedieť, či by si nešla so mnou. Každý z nás si má priniesť niekoho so sebou a tak ma napadlo, že by bolo celkom fajn začať nový rok bok po boku v prúde zábavy. Veď nenadarmo sa hovorí, že ako na nový rok, tak po celý rok, nie?" vyzeral váhavo, akoby ani nedúfal, že by ma vytiahol z mojej ulity a donúti na viac sa zabávať.
"Samozrejme že pôjdem, o tom vôbec nepochybuj," vyzeral prekvapene keď som tieto slová vyslovila a kvôli tomu ma žrali výčitky svedomia. Ako sa toľko mesiacov vedel vedľa mňa cítiť dobre na to, aby sme mohli byť priatelia s výhodami, keď sa ma pomaly bál opýtať, či sa pôjdem zabávať s ním?
"To je perfektné," každé slovo, ktoré vyslovil v sebe nieslo nadšenie a to v istej sekunde pohltilo aj mňa a naozaj som sa cítila perfektne.
Obaja sme sa ponorili do rozhovorov o skúškach, potom mi hovoril o jeho rodine, aké smiešne zvyky majú cez Vianoce a preto tam niemieni zostať dlhšie ako je nutné.
Nakoniec sme sa spokojne usalašili na jeho pohovke a dívali sa na rozprávky, zatiaľ čo ja som vnútorne skúmala svoje rozpoloženie a to, že po dlhej dobe sa cítim dobre. Ukázalo sa, že sa nesmiem trápiť pre niečo čo sa zmeniť nedá, takže som radšej sedela s Denjim na pohovke v byte plnom neporiadku, ale takého príjemného, ktorý to tu robil útulným. Žiadne plechovky alebo odpadky, len rozhádzané oblečenie a knihy, niečo, čo mi absolútne nevadilo a zbožňovala som, ako to tu voňalo po škoricovom čaji, z telky sa na nás pozeral Santa Claus a my sme ležali vedľa seba a dívali sa do debny zatiaľ čo vonku sa chumelilo a všetko voňalo atmosférou Vianoc.

Prešlo niekoľko hodín príjemne stráveného času až sme to neskôr večer ukončili a ja som odišla naspäť do bytu po telefonáte od Hinaty, ktorá sa so mnou chcela rozlúčiť.
S Narutom skoro ráno odchádzali do Konohy a vedeli, že nevstanem aby sa so mnou mohli rozlúčiť, takže som šla naspäť do bytu kde na mňa čakali a vo vnútri to príjemne rozvoniavalo len čo som otvorila dvere do predsienky. Zakričala som na nich pozdrav a vyzliekla sa. Zabehla som do kúpeľne a šla rovno do kuchyne, kde bolo nachystáne nejaké rýchle občerstvenie a obaja sedeli pri stole s naliatym vínom.
"Čo sa deje?" prekvapene som vzhliadla a premýšľala, či som niečo neprepásla.
"Tak sme si pomysleli, že by sme s tebou chceli stráviť Vianoce ešte dnes, keďže zajtra odchádzame," wow, to bolo milé. Skutočne som sa práve v tejto chvíli cítila ako tá najhoršia kamarátka na svete.
"Prepáčte ľudia, viem, že som bola v poslednej dobe otrasná. Nesmierne ma to mrzí," ospravedlnila som sa a sadla si k nim.
"Nie, to je v poriadku, vôbec ťa z ničoho neobviňujeme," Naruto si usrkol z pohára a zobral do ruky lyžicu, ktorou nám začal naberať jedlo.
"Vieš, Saky. V poslednej dobe si bola dosť mimo, ale vôbec ti to nezazlievame," milovala som Hinatinu úprimnosť. Venovala som jej úsmev a pustila sa s nimi do jedla a nezáväznej konverzácie o tom, čo plánujú robiť počas prázdnin.
"Pozdravujte rodinu," spomenula som si keď som s nimi sedela už za prázdnym stolom a len sme popíjali, počúvali hudbu a príjemne trávili čas. Nepamätám si kedy naposledy som s nimi takto bola.
"A prečo ich nepozdravíš sama? Skutočne si si nerozmyslela, že pôjdeš s nami na Vianoce domov?" Naruto sa ma pokúšal presvedčiť, ale nepodarilo sa mu to. Domov pre mňa nemal žiaden význam. Doma som bola tu, v tomto byte. Oni by mali stráviť čas so svojimi rodinami osamote. A ja som tiež potrebovala venovať čas sama sebe, trochu sa uvoľniť, odpočívať a relaxovať pred telkou, dať si zopár dní leňošenia a čítania kníh.
"Nepresvedčíte ma ani jeden, naozaj chcem zostať tu,"
"Skúsili sme to," Hinata si odpila z vína a pokrčila ramenami. Snažila sa tváriť ľahostajne, ale ja som vedela, že by ma najradšej mala pri sebe. Pod dohľadom.
"Ja viem a cením si to," nedala som im šancu prehovoriť nič viac, skúšať ma nejako citovo vydierať a vyskočila som zo stoličky a ponáhľala sa do izby. Bola som rada, že darčeky nakupujem vždy okolo letnej sezóny, aby som sa nakoniec nemusela naháňať a tak som sa vrátila s plnou náručou tašiek balíčkov.
Hinata vyskočila od stola a zatlieskala natešene ako malé dieťa. Milovala Vianoce a darčeky a nemohla som jej to zazlievať. Ponáhľala sa do ich izby a vylovila darčeky, ktoré mi s Naurotm pokupovali. Vôbec na mňa nemuseli mrhať peniazmi, ale vedela som, že hovoriť im to je úplná zbytočnosť, takže som nahodila nadšenie a otvárala ich s rovnakou radosťou ako oni rozbaľovali moje darčeky. Nekupovali sme nijaké blbosti, všetci sme sa zhodli, že najlepším darčekom pre každého z nás je niečo čo potrebujeme a tak sme peniaze nevyhadzovali do luftu, ale vypomáhali sme si ako sa len dalo. Všetci sme už vedeli čo sme si pokupovali, lebo sme sa o tom bavili už dávno pred tým, ale nejaké to nadšenie tam stále ostávalo keď nám tie veci zostali v rukách rozbalené.
Keď už odbila polnoc a nám sa oči zatvárali, hoci sme proti svojej vôli chceli zostať ešte chvíľu hore, sediac na zemi na vankúšoch a rozprávať sa, vzdali sme to. Nepamätám si, že by sme sa takto dlho rozprávali ako za starých čias a nechcela som to tak skoro prerušiť, no únava je únava. Rozlúčili sme sa a objali, Hinata mi šepkala do ucha, aby som si dávala na seba pozor a prosila ma, nech konečne začnem žiť. Nežila som snáď?
Možno som sa zmenila... možno... nie, určite som sa zmenila. Stačí mi pomyslieť si, aká som bola pred dvomi rokmi šedá myška, pred rokom keď som bola jeho dievča a teraz. Akoby sme boli tri osoby v jednom tele.
Zhlboka som sa nadýchla a sľúbila jej, že budem robiť všetko čo je v mojich silách a povedala som im, že na Silvestra budem u Denjira, čo Hinatu očividne potešilo.
Naruto ma objímal v jeho medveďom objatí kým som sa skoro nezadusila a skutočne som si na chvíľu pomyslela, že zaspím skôr ako sa dostanem do svojej postele, lebo mi už dochádzal vzduch a omdlievala som v jeho náručí.
Prišli Vianoce, celý deň som bola zahrabaná pod dekou a vlastne sa ani nikam nedalo ísť, lebo ulice boli zahádzané snehom, autá zapadali a všade bola poľadovica a výstraha vysokého stupňa, aby sa nevychádzalo von, lebo hrozia úrazy. Osobne mi to vyhovovalo, celé dni som sa nalievala horúcou čokoládou a pozerala rozprávky.
Keď už bol druhý sviatok Vianočný, usúdila som, že mi stačilo horúcej čokolády, pretože som začínala pociťovať príbytok váhy. S Denjim som si každý deň volala, prerozprávali sme nekonečné hodiny a mal sa vrátiť až na ďalší deň, takže čím viac som s ním hovorila, tým viac som sa na neho tešila a vedela som, že v momente kedy ho uvidím, asi na neho skočím.

Mala som dojem, že ho v poslednej dobe začínam vnímať viac a celkom sa mi to páčilo. Páčil sa mi aj on a už nie len po fyzickej stránke, ale aj ako človek.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 molly molly | 30. července 2015 v 20:24 | Reagovat

Ooo :3 Bože, jak mě vždycky potěší nový díl :3 Za dlouhou dobu to bylo takový happy, jsem se jen usmívala :3 Sakura vypadá už nad věcí, jen doufám, že se z toho nejhoršího dostala. Moc milej díl :3 Zlepšení nálady o několik stupňů! ^^ Paráda <3 Díky moooc :3

2 Minare Minare | 30. července 2015 v 21:08 | Reagovat

Parádny diel! Som rada, že už sa toľko netrápi, že to začína byť nemej sebavražedné :D Teším sa na pokračovanie! :)

3 Minare Minare | 30. července 2015 v 21:08 | Reagovat

Parádny diel! Som rada, že už sa toľko netrápi, že to začína byť nemej sebavražedné :D Teším sa na pokračovanie! :)

4 Nanashi Nanashi | 1. srpna 2015 v 13:45 | Reagovat

Toto bol super oddychový dielik. Konečne niečo jednoduchšieho, kde sa Sakura toľko nezaoberala svojím vnútorným citovým rozpoložením. Miesto toho sa radšej venovala ľuďom, ktorým na nej záleží a jej záleží na nich, za čo ju rozhodne chválim. Myslím, že práve týmto urobila krok vpred smerom k novému životu, po ktorom tak túži. Všetci však bez tak vieme, že nakoniec príde aj tak niečo, čo ju zasa privedie k Sasukemu, či už náhodne alebo úmyselne.
Z tohto dieliku však sršala taká fajn, príjemná atmosféra, ktorá presvetlila dej po nedávnych udialostiach, takže len pokračuj a som zvedavá, čo ďalšieho sa bude diať :D

5 Rence Rence | 7. srpna 2015 v 2:02 | Reagovat

Som rada, že notebook žije :D
Diel sa mi páčil, bol taký... Oddychový :D Žeby ticho pred búrkou? :D
Čo sa písania týka, zober si času, koľko potrebuješ, vždy sa oplatí čakať ;-) Teším sa na ďalší diel :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama