Červenec 2015

Veríte v osud? II. 10. diel

30. července 2015 v 17:08 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ahoooojte, ahooojte :D ahooojte :D
NOtebook je ako tak v poriadku, dala som sa do rýchleho písania. A ani len netušíte ako strašne moc ste ma potešili vašimi komentármi. Presne toto mi dodáva silu a chuť písať :3 Zbožňujem vás a ĎAKUJEM vám :) Vonku je horúco a počasie sa mení každú chvíľu, pracujem na plné obrátky takže nemám čas ani sama na seba poriadne, ale nejako sa snažím dostať sa aj k písaniu a dnes sa mi to podarilo.
Myslím, že sa pustím aj do ďalšieho dielu a pošlem to sem v pondelok, ale nie je to 100000% lebo pomedzi prácu robím autoškolu a môj priateľ začne skučať, že nie som s ním a len za počítačom, alebo v škole alebo v práci... alebo hocikde inde :D takže musím to nejako zosúladiť :D Prajem vám príjemné čítanie! :)

Dni ubiehali, snehu sa valilo stále viac, Vianoce sa blížili a čas mojich zápočtov skončil tak rýchlo, že som sa ani nenazdala. A nemala som ani poňatia ako sa mi podarilo každý deň v tento týždeň zvládnuť zápočty a popri tom na pár hodín pracovať.
Moja myseľ bola zahmlená. Fungovala som na automate a predpokladala som, že tak to bolo aj na testoch.
Denji sa mi neozýval a ja som ho zatiaľ nevyhľadávala, pokiaľ som si nebola istá, že som v poriadku a schopná venovať sa mu naplno, ako to bolo pred tým. Neviem prečo, ale hrýzlo ma ohľadom neho svedomie, hoci som si bola plne vedomá toho, že sme spolu nemali skutočný vzťah. Ale naposledy sme sa nerozlúčili najpríjemnejšie.
Občas v noci som sa budievala na to, že som mala myseľ zaplnenú samými nočnými morami a moje stretnutia so Sasukem ma vrátili dozadu o nespočetne veľa mesiacov, kedy sa mi prehrávali v snoch spomienky z nášho vzťahu. To bol dôvod, ktorý mi nedovoloval ozývať sa mu.
Vždy som v podvedomí cítila zúfalstvo a bolesť a nechcela som s ním zdielať sny. Nechcela som s ním už nič mať.
Posledných pár dní sa mi darilo moje sny ovládať, vždy keď som sa pri ňom ocitla, dokázala som utiecť včas a zobudiť sa. Lucídne sny niekedy skutočne majú výhody a bola som šťastná, že som toho schopná. Možno to je tým, že sa mi snívalo už tak veľa snov a vytrénovala som sa v tom. Neviem.

Keď bol pondelok na ďalší týždeň a do Vianoc zostávali už len dva dni, rozhodla som sa, že skočím za Denjim a skúsim s ním stráviť nejaký čas. Myslím, že tak to bude najlepšie. Aby som vymazala akúkoľvek spomienku na Sasukeho, akékoľvek pocity keď som si na neho spomenula, musela som zostať v kontakte s ľuďmi. Nemohla som, nemala by som sa uzatvárať do vlastnej škatulky. A preto som cez víkend bola aj s babami a hoci sa veľmi chceli so mnou rozprávať o mojom ex priateľovi, nedovolila som im to. Mysleli si, že mi tým nejako pomôžu keď sa o ňom porozprávame. V istom smere som si vážila ich snahu, v druhom smere som sa však cítila akosi zvláštne spokojná s tým, že mojim posledným výletom za ním som si dokázala, že mu nemôžem pomôcť a nemala by to už ďalej byť moja starosť. Ťažko zachránime niekoho, kto o to nestojí. No aj tak sa mi o ňom ťažko hovorilo, vedela som, že vždy bude zahniezdený v mojom srdci. Aj napriek všetkému čo mi urobil, podviedol ma s Karin a priznal to, nechal ma a ublížil mi, prežili sme si veľa pekného a to sa nejako usídlilo v mojej pamäti. Byť ním ovplyvnená však už nemalo význam. Idem ďalej... odznovu.
Mala som záchranné lano, istotu, že keď budem s Denjim, nič mi nehrozí. Nebude sa nič vypytovať, nebude mi ubližovať. Proste budeme pokračovať ako pred tým a užívať si. Nebudem dúfať v nejaký vzťah, pretože viem, že Sasuke ma zničil pre každého muža. A Denji je rovnako naladený ako ja. Sex a priateľstvo. Vďaka Bohu za neho. Pre neho zničená nie som, pre sex ma nezničil. Je to jediný spôsob ako cítiť aspoň niečo.
Po obede som stála pred jeho dverami, v ruke som zvierala mobil a nadávala si v duchu, že som mu mala aspoň zavolať a nie ho takto prepadnúť. Ale už bolo neskoro. Bola som tu a držala som druhú ruku zatnutú v päst len pár centimetrov od jeho drevených dverí.
Ale čo ak už má nejaký plán na dnes večer? Kto som, že si sem dovolím takto vtrhnúť?
Už som to začínala vzdávať, keď sa dvere náhle otvorili a stál tam Denji v jeho sexy domácom oblečení pozostávajúcom len zo šortiek na cvičenie. Na hrudi sa mu leskli kvapky potu a jeho strapaté blonďaté vlasy mu padali do očí. Sakra...
"Ja.... ehm..." červeň sa mi nahnala do tváre, ako trápne som sa náhle začala cítiť, že tu stepujem pred jeho dverami.
"Chcel som sa ťa spýtať, či plánuješ zaklopať, alebo stáť pred mojimi dverami donekonečna, ale nadobudol som dojem, že som zostárol najmenej o tisíc rokov ako som ťa tak sledoval cez kukátko," lenivý úškrn sa mu roztiahol po tvári a jeho oči zažiarili tak intenzívne, že som na moment žasla nad jeho krásou. Dopekla.... je naozaj nádherný chlap. Ako som si to doteraz mohla neuvedomovať? Bola som len necitlivá, alebo aj slepá? Nikdy som sa nepozerala na to, ako na neho všetky ženy čumeli. Sakra, môj priateľ s výhodami bol skutočne kus.
"Budeš tu bezslova stáť ešte dlho?" zamykal obočím a ja som ešte viac očervenela nad tým, že som musela vyzerať ako ešte väčší blázon ako doteraz.
"Ja... prepáč, nejako som..." prešmykla som sa okolo neho ako mi pootvoril dvere ešte viac, starostlivo sa vyhýbajúc kontaktu s jeho nahým hrudníkom aj keď ma to tam tak strašne priťahovalo, až ma to začínalo desiť.
"Mala som ti zavolať, chcela som..."
"To teda mala, čo ak by som tu mal nejaké dievča?" zažartoval ako na mňa vyceril zuby v širokom úsmeve a ja som sa musela tiež zasmiať aká trápna som bola.
"Ako si vlastne vedel, že som za dverami?"
"Tvoje čižmy ťa prezradia na míle ďaleko, okrem toho, výťah je počuť aj do bytu a teraz som tu na poschodí sám keďže všetci odišli domov na Vianoce, takže keď sa neozýval ako klesá naspäť dolu, bolo mi jasné, že je tu niekto."
"A ty nejdeš domov?" trochu som nadvihla obočie v otázke keď mi pomáhal s kabátom a prevesil ho vedľa dverí na vešiak.
"No, áno, ale až zajtra. A o tri dni sa zasa vraciam," viedol ma do jeho neupratanej obývačky a začal mi robiť čaj, ktorý som tak milovala. Preložila som mu tričká a nohavice, ktoré mal pohádzané na pohovke nabok a sadla som si. Pohľad som zamerala na telku kde išli americké vianočné komédie a pridala som trošku hlas, aby sme ich počuli.
O pár minút sedel vedľa mňa s dvomi šálkami čaju a s natiahnutým tričkom.
"Ostrihala si si vlasy," zamyslene si ma prezeral a videla som, ako v hlave kalkuluje dôvod.
"Chcela som zmenu," pokrčila som vyhýbavo ramenami, ale vedela som, že bude hľadať hlbší dôvod.
"Takže už je všetko lepšie?" jeho hlas sa odrazu zmenil, znel ustarostene, alebo skôr... akoby na mňa nechcel tlačiť a nesmierne som si to cenila.
"Och, áno, všetko je v poriadku. Dala som si veci do poriadku a všetko je teraz perfektné," kurník, práve som mu klamala, alebo nie? Sama som nevedela. Dialo sa so mnou niečo divné. Sasuke mi bol ľahostajný svojím spôsobom po tom všetkom čo som si s ním naposledy zažila a skutočne som ho NECHCELA vidieť, ale nevedela som prečo môj hlas znel akoby som klamala aj keď som hovorila pravdu. Taký zmätok.
"To som rád, rozhodol som sa dať ti čas, sám nemám rád keď sa na mňa tlačí, takže... chcem sa ti ospravedlniť. Naposledy som asi bol dosť nepríjemný, to len, že som ostal zaskočený," hľadal správne slová, ktorými to chcel vyjadriť, ale vôbec sa nemusel snažiť. Chápala som to.
"Nie, to je v poriadku, Denji," naklonila som sa k nemu a vtisla mu škoricový bozk na líce.
"Všetko je v poriadku," uistila som ho a usmiala sa.
"Dobre... tak, keď už ťa tu mám, chcem sa ťa spýtať. Na Silvestra máš nejaké plány?" hrýzol si spodnú peru a odkladal hrnček s pariacim sa čajom na preplnený stôl. Ako veľmi som milovala ten bordel, ktorý tu mal. Bol to presný opak toho, na čo som bola celý čas zvyknutá. Bolo to úžasné.
"Žiadne, prečo?"
"Idem na dom ku kamošovi a chcel som vedieť, či by si nešla so mnou. Každý z nás si má priniesť niekoho so sebou a tak ma napadlo, že by bolo celkom fajn začať nový rok bok po boku v prúde zábavy. Veď nenadarmo sa hovorí, že ako na nový rok, tak po celý rok, nie?" vyzeral váhavo, akoby ani nedúfal, že by ma vytiahol z mojej ulity a donúti na viac sa zabávať.
"Samozrejme že pôjdem, o tom vôbec nepochybuj," vyzeral prekvapene keď som tieto slová vyslovila a kvôli tomu ma žrali výčitky svedomia. Ako sa toľko mesiacov vedel vedľa mňa cítiť dobre na to, aby sme mohli byť priatelia s výhodami, keď sa ma pomaly bál opýtať, či sa pôjdem zabávať s ním?
"To je perfektné," každé slovo, ktoré vyslovil v sebe nieslo nadšenie a to v istej sekunde pohltilo aj mňa a naozaj som sa cítila perfektne.
Obaja sme sa ponorili do rozhovorov o skúškach, potom mi hovoril o jeho rodine, aké smiešne zvyky majú cez Vianoce a preto tam niemieni zostať dlhšie ako je nutné.
Nakoniec sme sa spokojne usalašili na jeho pohovke a dívali sa na rozprávky, zatiaľ čo ja som vnútorne skúmala svoje rozpoloženie a to, že po dlhej dobe sa cítim dobre. Ukázalo sa, že sa nesmiem trápiť pre niečo čo sa zmeniť nedá, takže som radšej sedela s Denjim na pohovke v byte plnom neporiadku, ale takého príjemného, ktorý to tu robil útulným. Žiadne plechovky alebo odpadky, len rozhádzané oblečenie a knihy, niečo, čo mi absolútne nevadilo a zbožňovala som, ako to tu voňalo po škoricovom čaji, z telky sa na nás pozeral Santa Claus a my sme ležali vedľa seba a dívali sa do debny zatiaľ čo vonku sa chumelilo a všetko voňalo atmosférou Vianoc.

Prešlo niekoľko hodín príjemne stráveného času až sme to neskôr večer ukončili a ja som odišla naspäť do bytu po telefonáte od Hinaty, ktorá sa so mnou chcela rozlúčiť.
S Narutom skoro ráno odchádzali do Konohy a vedeli, že nevstanem aby sa so mnou mohli rozlúčiť, takže som šla naspäť do bytu kde na mňa čakali a vo vnútri to príjemne rozvoniavalo len čo som otvorila dvere do predsienky. Zakričala som na nich pozdrav a vyzliekla sa. Zabehla som do kúpeľne a šla rovno do kuchyne, kde bolo nachystáne nejaké rýchle občerstvenie a obaja sedeli pri stole s naliatym vínom.
"Čo sa deje?" prekvapene som vzhliadla a premýšľala, či som niečo neprepásla.
"Tak sme si pomysleli, že by sme s tebou chceli stráviť Vianoce ešte dnes, keďže zajtra odchádzame," wow, to bolo milé. Skutočne som sa práve v tejto chvíli cítila ako tá najhoršia kamarátka na svete.
"Prepáčte ľudia, viem, že som bola v poslednej dobe otrasná. Nesmierne ma to mrzí," ospravedlnila som sa a sadla si k nim.
"Nie, to je v poriadku, vôbec ťa z ničoho neobviňujeme," Naruto si usrkol z pohára a zobral do ruky lyžicu, ktorou nám začal naberať jedlo.
"Vieš, Saky. V poslednej dobe si bola dosť mimo, ale vôbec ti to nezazlievame," milovala som Hinatinu úprimnosť. Venovala som jej úsmev a pustila sa s nimi do jedla a nezáväznej konverzácie o tom, čo plánujú robiť počas prázdnin.
"Pozdravujte rodinu," spomenula som si keď som s nimi sedela už za prázdnym stolom a len sme popíjali, počúvali hudbu a príjemne trávili čas. Nepamätám si kedy naposledy som s nimi takto bola.
"A prečo ich nepozdravíš sama? Skutočne si si nerozmyslela, že pôjdeš s nami na Vianoce domov?" Naruto sa ma pokúšal presvedčiť, ale nepodarilo sa mu to. Domov pre mňa nemal žiaden význam. Doma som bola tu, v tomto byte. Oni by mali stráviť čas so svojimi rodinami osamote. A ja som tiež potrebovala venovať čas sama sebe, trochu sa uvoľniť, odpočívať a relaxovať pred telkou, dať si zopár dní leňošenia a čítania kníh.
"Nepresvedčíte ma ani jeden, naozaj chcem zostať tu,"
"Skúsili sme to," Hinata si odpila z vína a pokrčila ramenami. Snažila sa tváriť ľahostajne, ale ja som vedela, že by ma najradšej mala pri sebe. Pod dohľadom.
"Ja viem a cením si to," nedala som im šancu prehovoriť nič viac, skúšať ma nejako citovo vydierať a vyskočila som zo stoličky a ponáhľala sa do izby. Bola som rada, že darčeky nakupujem vždy okolo letnej sezóny, aby som sa nakoniec nemusela naháňať a tak som sa vrátila s plnou náručou tašiek balíčkov.
Hinata vyskočila od stola a zatlieskala natešene ako malé dieťa. Milovala Vianoce a darčeky a nemohla som jej to zazlievať. Ponáhľala sa do ich izby a vylovila darčeky, ktoré mi s Naurotm pokupovali. Vôbec na mňa nemuseli mrhať peniazmi, ale vedela som, že hovoriť im to je úplná zbytočnosť, takže som nahodila nadšenie a otvárala ich s rovnakou radosťou ako oni rozbaľovali moje darčeky. Nekupovali sme nijaké blbosti, všetci sme sa zhodli, že najlepším darčekom pre každého z nás je niečo čo potrebujeme a tak sme peniaze nevyhadzovali do luftu, ale vypomáhali sme si ako sa len dalo. Všetci sme už vedeli čo sme si pokupovali, lebo sme sa o tom bavili už dávno pred tým, ale nejaké to nadšenie tam stále ostávalo keď nám tie veci zostali v rukách rozbalené.
Keď už odbila polnoc a nám sa oči zatvárali, hoci sme proti svojej vôli chceli zostať ešte chvíľu hore, sediac na zemi na vankúšoch a rozprávať sa, vzdali sme to. Nepamätám si, že by sme sa takto dlho rozprávali ako za starých čias a nechcela som to tak skoro prerušiť, no únava je únava. Rozlúčili sme sa a objali, Hinata mi šepkala do ucha, aby som si dávala na seba pozor a prosila ma, nech konečne začnem žiť. Nežila som snáď?
Možno som sa zmenila... možno... nie, určite som sa zmenila. Stačí mi pomyslieť si, aká som bola pred dvomi rokmi šedá myška, pred rokom keď som bola jeho dievča a teraz. Akoby sme boli tri osoby v jednom tele.
Zhlboka som sa nadýchla a sľúbila jej, že budem robiť všetko čo je v mojich silách a povedala som im, že na Silvestra budem u Denjira, čo Hinatu očividne potešilo.
Naruto ma objímal v jeho medveďom objatí kým som sa skoro nezadusila a skutočne som si na chvíľu pomyslela, že zaspím skôr ako sa dostanem do svojej postele, lebo mi už dochádzal vzduch a omdlievala som v jeho náručí.
Prišli Vianoce, celý deň som bola zahrabaná pod dekou a vlastne sa ani nikam nedalo ísť, lebo ulice boli zahádzané snehom, autá zapadali a všade bola poľadovica a výstraha vysokého stupňa, aby sa nevychádzalo von, lebo hrozia úrazy. Osobne mi to vyhovovalo, celé dni som sa nalievala horúcou čokoládou a pozerala rozprávky.
Keď už bol druhý sviatok Vianočný, usúdila som, že mi stačilo horúcej čokolády, pretože som začínala pociťovať príbytok váhy. S Denjim som si každý deň volala, prerozprávali sme nekonečné hodiny a mal sa vrátiť až na ďalší deň, takže čím viac som s ním hovorila, tým viac som sa na neho tešila a vedela som, že v momente kedy ho uvidím, asi na neho skočím.

Mala som dojem, že ho v poslednej dobe začínam vnímať viac a celkom sa mi to páčilo. Páčil sa mi aj on a už nie len po fyzickej stránke, ale aj ako človek.

Veríte v osud? II. 9. diel 2/2

2. července 2015 v 14:15 | Mešteková |  Veríte v osud?

"Náš šampión I.P.S. Sasuke a jeho vyzývateľ Dante!" zakričal rozhodca keď Sasuke vyskočil hore a narovnal sa, ako dokráčal do stredu ringu uťahujúc si gázu na hánkach, aby sa uistil, že ich má dobre zakryté.
Oblial ma pot a cítila som ako mi steká po krku dolu medzi lopatky. Ošívala som sa rukou a zhlboka sa nadychovala s rozšírenými očami. Cítila som znechutenie a strach, ale zároveň aj nejaký druh zvrátenej túžby a pýchy keď som ho tam videla stáť len v nohaviciach a bosého, vystavujúc svoje vypracované telo uslintaným ženským, ktoré po ňom prahli... a predstava, že ja som ho mala vyvolávala akúsi hrdosť.
Vyzeral sexy ako peklo a ja som sa nenávidela, že toto vo mne prebudil jeden pohľad na neho po tom všetkom čo sa udialo medzi nami.
Prižmúrila som oči a zamerala sa na jeho nahý hrudník a zbadala som zopár nových nezahojených rán a na chrbte mal ďalšie jazvy, ktoré tam pred tým neboli. Zahryzla som si do pery, aby som zabránila slzám preliať sa cez okraj.
Do pekla, prečo to robí? Prečo?
"Takže chlapci, viete aké sú pravidlá. Žiadne iné zbrane ako svoje telo nepoužijete a inak... až kým ten druhý nepadne k zemi v bezvedomí," úškrn, ktorý sa vytvoril tomu feťákovy na tvári odhalil štrbiny medzi zubami. Myslím, že viac zubov nemal ako mal.
Všetci zajasali a ozval sa akýsi nepríjemný zvuk, ktorý odštartoval súboj.
Dívala som sa na to, ako Sasuke v kľude postával oproti Dantemu a čakal na jeho prvý úder. Ľahko sa mu vyhol a ustúpil o krok ďalej. Potom to urobil znova a Dante nekľudne poskakoval, pretože všetci to cítili, ako sa z neho Sasuke vysmieval a očividne mu to spôsobovalo hanbu.
Znovu zaútočil na jeho tvár, ale Sasuke odrazil jeho ruku s hlasitým plesknutím.
Dante si ponaťahoval krk a celý červený na neho začal útočiť hlava nehlava.
Sasuke ho takto týral zopár minút, než sa dav prestal smiať a začal si vyžadovať viac a nakoniec do toho zapojil celé svoje telo a začal s ním skutočne bojovať.
Do pekla. Bol taký dobrý v bojových umeniach aj pred tým? Videla som ho už viackrát biť sa, ale nikdy som nemala dojem, že by bol ladnejší a surovejší ako teraz.
Mala som dojem, akoby sa tomu chalanovi snažil vytrhnúť kosti z tela keď ho zablokoval a podarilo sa mi prsty ponoriť do jeho mäsa tak, že sa zachytil o rebrá.
Skoro som sa povracala. Otočila som hlavu od neho a zhlboka dýchala, cítiac, ako sa odkrvujem a ako mi hrudník zviera nad tým, aké monštrum z neho je. Nikdy nebol tak krvilačný. Chcel ho snáď zabiť?
Počula som zalapanie po dychu a pozrela som sa tam keď som zbadala, ako Sasuke dostáva rany do hrude a brucha, krútil sa pod ním a klesal na kolená a Dante teraz konečne dostal svoju šancu, aby ho mohol dostať do kómy. Kopal ho a bil a Sasuke len s obrovskou námahou odrážal jeho útoky. Videla som, ako mu steká pramienok krvi z obočia a keď dostal kolenom do brucha, rozkašľal sa a vypľul krv na zem. Zdesene som roztvorila oči a chcela som sa tam rozbehnúť a zobrať ho preč.
Pre Boha, čo to robí? Prečo sa nejako nebráni?
Sasuke si držal rebrá, ako kľačal, jednou rukou a druhou sa podopieral o zem ako vykašliaval krv, zatiaľ čo chalan si to vychutnával a víťazne niečo pokrikoval do davu.
A potom Sasuke zdvihol hlavu a pozrel sa rovno na mňa, čo ma zamrazilo na mieste. Jeho pohľad nebol prekvapený a to ma na chvíľu udivilo, než som si uvedomila, že ma zaznamenal už skôr. A práve to bol zrejme dôvod jeho nepozornosti a toho, že ten chlap ho postupne zabíjal. Kvôli mne sa na neho nedokázal sústrediť. Vyviedla som ho z rovnováhy?
Prikryla som si ústa rukou a kývala hlavou v znaku ospravedlnenia. Nemala som sem chodiť.
Sasuke na mňa nahnevane prižmúril oči, zotrel si krv z pier a v momente kedy sa ten útočník k nemu priblížil aby mu niečo urobil, Sasuke spravil prudký pohyb a podkopol mu nohy aby ho zrazil k zemi. V sekunde sedel na ňom, ruky zaťaté v päsť a udieral ho rovno do tváre. Každým jedným úderom striekala krv a jeho triceps pracoval na plné obrátky. Vyzeral, že ho chce rozmliaždiť a neprestával a neprestával a ja som si myslela, že ten chlap je už mŕtvy. Pane Bože... on ho zabije. On ho CHCE zabiť!
Prehodil sa cez neho ako šelma a chytil ho pod nos a nasilu ho začal ťahať do stredu ringu, kde ho donútil postaviť sa a jedným riadne miereným kopom ho poslal do davu, rovno predo mňa. Pozrel sa opäť na mňa a mne to prišlo ako varovanie. Prišlo mi zle, ale nejakým spôsobom som od neho nedokázala odtrhnúť zrak.
Beštia, ktorá sa drala na povrch ma pomaly zabíjala. Tomuto zabijákovi som dala svoju dušu aj telo...
A pri tom dokázal byť nežný.
Aký herec to bol. Perfektný.
Hnusil sa mi keď som sa na neho dívala pokrytého krvou.
Ľudia kričali, jasali a dupali a chalan sa odvážil zdvihnúť s obrovskou námahou a zakrvavenou tvárou a opäť sa vyšplhal hore. Pri tom sa kolísal a mal problém udržať rovnováhu.
"A Dante to nemieni vzdať! Chce si dokázať, že porazí nášho šampióna! No, má to spočítané chlapec... Ak ho Sasuke nezabije, bude to zázrak! Alebo nám predvedieš show, šampión?!" kričal rozhodca odniekiaľ, ale vôbec som ho nevidela. Znelo to, akoby Sasukeho dôverne poznal.
Napriahol sa po Sasukem a zahnal sa rovno na solar, ale Sasuke mu uskočil a opäť ho poslal k zemi kde Dante zostal ležať bez jediného pohybu. Sasuke zatínal ruky v päsť, sledoval ho a vyzeralo to, akoby bojoval sám so sebou aby ho tam nedorazil.
Ignoroval to, že všetci kričali jeho meno a rozhodca sa objavil v ringu a zdvihol jeho ruku.
Sasuke mu to dovolil len na pár sekúnd, než si ju od neho vytrhol a pobral sa preč. Zoskočil dolu, ruku obalil okolo svojich rebier a pozrel sa na mňa len na zlomok sekundy. Vošiel do nejakých dverí, ktoré boli oproti mne a zabuchol ich za sebou.
Pozrela som sa na dav, ktorý sa celý vzrušený pobral naspäť do baru zapiť víťazstvo, alebo prehru, rozdeliť si vyhraté peniaze a Danteho nechali ležať na mieste. Nik o neho nezakopol, nepomohol mu. Správali sa tu k sebe ako k zvieratám. Zostala som tam sama, otrasená z toho všetkého a svedomie mi nedalo nechať ho tam bezvládneho a možno na pokraji smrti.
Prešla som rýchlo k nemu a vyhla sa krvi. Kľakla som si a skúsila jeho tep.
Bil. Dýchal. Žil.
Ale vyzeral neuveriteľne hrozne. Sasuke ho zohavil. Oči mal napuchnuté, nos rozbitý, predné zuby vybité, na rebrách samé modriny a ruku v neprirodzenom uhle.Bola som tam s ním päť minút a kontrolovala ho, premýšľala čo s ním urobím. Zavolám taxík a nejako ho odvediem do nemocnice?
Moje myšlienky prerušili hlasy, ktoré sa vrátili naspäť z baru.
"Hej, čo robíš?" akýsi chlap sa na mňa zastrašujúco pozrel.
"Kontrolujem ako na tom je, keďže nikoho to tu netankuje," vypľula som jeho smerom nebojácne.
"Zavolám Leymu aby ho zobral do nemocnice, toto už nie je tvoja starosť maličká." Uškrnul sa na mňa a druhý chlap, ktorý ma videl sa na mňa chlípne pozeral.
"Ale keď už ťa tu tak pekne máme, čo takto si s nami dať P-éčko? Ešte som ťa tu nevidel." nebola som si istá či sa ma pýta či chcem pervitín, alebo mať s nimi sex a nazývajú to podľa porna. Tak či tak, ani jedno som nechcela. Zasrane nie.
"Nie, vďaka." Cúvala som od nich a zoskočila na zem keď sa ku mne priblížili. Nepotrebovala som počuť jediné ďalšie slovo ani som s nimi nechcela byť v jednej miestnosti. Už som si toho užila v I.P.S. dosť za tie tri razy čo som tu bola.
Rozbehla som sa smerom ku dverám kde zmizol Sasuke a modlila sa, aby ich nezamkol, pretože posledné dvere boli na druhej strane a to znamenalo prejsť rovno okolo nich.
"Nechaj ju, Skye... tam je Sasuke. Hneď ju stade vykope," počula som ako za mnou hovoril ten desivejší tomu druhému, ale ignorovala som ho. Trhla som kľučkou a s úľavou otvorila dvere, vpadla som do slabo osvetlenej miestnosti a zabuchla za sebou. Zhlboka som sa nadychovala a vydychovala, striasajúc odporný plazivý pocit po mojom tele z ich pohľadov, a potom som zdvihla svoj pohľad. Steny boli biele, ale lampa, ktorá bola v červenej farbe to tu farbila do krvava. Všade boli regále a v kúte posteľ zaprataná vankúšmi. A na tej posteli sedel Sasuke a prikladal si vrecko s ľadom na rebrá, pri tom sa na mňa pozeral s menším zamračením. Ach, do pekla.
"J-ja..." zakoktala som sa, vyschlo mi v hrdle a tep bolestivo búšil. Bol ticho a to mi spôsobovalo, že mi srdce prebije ušné bubienky.
"Vidím, že si nepoučíteľná," prehovoril s tichou hrozbou po nekonečnej chvíli a narovnal sa.
"Nemôžem uveriť, že znovu bojuješ," zašepkala som, pretože som nemala odpoveď k tomu čo povedal.
"Teba nič nie je do toho, čo ja robím, bábika." Prebodol ma očami a usmial sa, akoby ho to vôbec netrápilo. Jeho nová prezývka sa mi páčila, ale zároveň nepáčila, pretože nemal právo dávať mi prezývky. To právo stratil už veľmi dávno.
"A teba snáď je niečo do mňa? Počula som Naruta keď s tebou volal. Sleduješ každý môj krok? O čo ti ide?" zaútočila som vzápätí a snažila sa do hlasu vtrepať sladkosť a ľahostajnosť aby videl, že z neho nemám strach.
"Mala si sa spýtať neho, prečo ma otravuje kvôli tebe." Znechutene si odfrkol, " Ale namiesto toho si sem prišla a ak ma pamäť neklame, povedal som, že budeš niesť následky." tvrdosť v jeho tvári bola desivá. A jeho slová o otravovaní ma zaboleli.
"Aké len následky už môžem od teba znášať? Všetko najhoršie čo si mi mohol spraviť si už spôsobil. Pochybujem, že existuje ešte niečo, čo by ma zlomilo," precedila som pomedzi zuby, ale on sa začal smiať nepríjemným smiechom z ktorého mi nabehla husia koža.
"Bábika, ešte som ti nepredviedol v podstate nič," prešiel si po zuboch a na moment odhalil svoje očné zuby, ako sa na mňa cerili. Čo už môže byť horšie ako to, čo mi urobil? Zmláti ma? Zabije?
"Vybrala si si mňa pred chalanmi vonku, ktorí si na teba robili chúťky... Hmm... myslela si si, že so mnou budeš vo väčšom bezpečí?" úškrn na jeho tvári spôsoboval, že mi vlasy vstávali dupkom. On vedel čo mi chcú robiť, počul ich a nezakročil. Bola som mu úplne ľahostajná.
V tom momente sa otvorili dvere a chalani, ktorých spomínal vošli medzi zárubňu.
"Sasuke," pozreli sa na neho a čakali čo povie. Mal rešpekt, ktorý mi zdvíhal žalúdok. Vydobitý surovosťou.
Nádejali sa, že ma "vykope" ako to oni povedali von a budú ma mať pre seba. A možno to urobí. Predhodí ma násilníkom.
Triasla som sa a musela som si obaliť telo rukami, pretože som si myslela, že sa rozpadnem.
"Je moja, odíďte." Nariadil im, ani sa na nich nepozrel. Díval sa na mňa ako na nejakú korisť. V jednej chvíli ma ovládla nádej a úľava, že to neurobil, v druhej zasa strach a neistota, že on môže byť horší.
Chalani bez slova zatvorili dvere a odišli a Sasuke odložil vrecko s ľadom bokom.
Natiahol si ruky za hlavu a nedal na sebe poznať, že by mal zranené rebrá. Mal na sebe prehodenú čiernu rozopnutú vestu a tvár si očistil od krvi ešte než som sem prišla.
Postavil sa a prešiel pár krokov ku mne. Bol dosť blízko a cítila som jeho teplo a pot. Nasucho som prehltla. Čo so mnou teraz urobí?
"Tento účes ti celkom ide, aj keď... páčili sa mi tvoje dlhé vlasy, ktoré som si mohol omotať okolo zápästia." Natiahol ruku s gázou, ktorá bola pokrytá zaschnutou krvou a chytil prameň mojich ostrihaných vlasov. Uskočila som do boku a spravila zopár krokov od neho. Sasuke sa krivo usmial so zlomyseľným pohľadom.
"Chcem odísť," povedala som náhle uvedomujúc si závažnosť tejto situácie. Nemala som sem chodiť. Prečo sa nikdy nepoučím?
"Ale-ale, na to je neskoro. Nepočul si, čo som im povedal, Sakura?" znovu sa usmial a spravil ku mne ďalších pár krokov. Pohybovali sme sa ako obrátené magnety. On sa priblížil, ja som odstúpila a takto sa to opakovalo až kým som nenarazila chrbtom do steny za mnou.
"Si moja..." chytil môj kabát a prudkým pohybom mi ho zhodil z pliec, až kým s ťažkým dopadnutím nespadol na dlážku. Chvela som sa, chcelo sa mi plakať. Bála som sa ho.
"Určite by si sa radšej pohrala so mnou ako s nejakými chalanmi, alebo... Denjim, však? Pochybujem, že si užívaš šukanie s ním tak ako so mnou," keby mi dal facku, bola by som menej ohromená, ako teraz. Nikdy takto nehovoril. Toto nebol môj Sasuke ani Cam. Bol to cudzí, nechutný chlap.
"Povedz mi, Sakura," prešiel drsným prstom po mojom líci a znovu sa ku mne priblížil, až mi dýchal do tváre.
"Stále vydávaš bezhlasité vzdychy pri orgazme tak ako pred tým, alebo pri predstieraní kričíš, aby si mu nezranila ego?" zbledla som asi ešte viac ako pred tým. Ako si dovolí takéto niečo povedať?
Než som sa nazdala, moja ruka vyletela a strelila som mu takú facku, že mu hlavu otočilo na bok a jeho vlasy mu spadli do tváre. V šoku som si prekryla ústa dlaňami. Prekročila som hranicu. Zabije ma.
Sasuke si oblizol pery a pozrel sa na mňa so zapálením v jeho očiach.
"Áno, stále si moja... a vždy budeš, moja bojovnica..." vysmial sa mi do xichtu. Vedel to, on vedel všetko o mojom živote. Bola som tak ľahko čitateľná, že ešte aj ten sex si domyslel?
"Nikdy... už nikdy viac nebudem tvoja," zaškriekala som keď som si zložila ruky dolu a hrdo vztýčila bradu. Pretože po tom čo povedal, bolo to ako pochvala a mne to dodalo odvahu.
"Tak prečo si sem dnes prišla, bábika?" premeral si ma od hlavy až po päty.
"Aby som si overila čo som už vedela. Že si zbabelec, ktorý sa ukrýva pred svetom., feťák, závislí od utrpenia a drog a hajzel, ktorý ničí všetko naokolo," neviem či ma ovládal hnev natoľko aby som vypustila z úst také silné slová.
"Toľko komplimentov, ktoré ma tešia," Sasuke prevrátil znudene očami a znovu sa usmial.
"Prečo znovu bojuješ? Prečo znovu ubližuješ ľuďom?" spýtala som sa ho a hľadala v jeho očiach odpoveď.
"Pretože," pritisol sa ku mne a rukami poputoval k môjmu tričku na zips, "milujem," zamumlal a potiahol ním dolu, "keď niekomu spôsobujem," rozopol ma a odhalil tak moje čierne tielko pod ktorým som nemala podprsenku, "bolesť," pritiahol si ma tesne k sebe až som ucítila jeho tvrdosť. Kurva... neho to vzrušuje. Potrebujem sa odtiaľto dostať pred tým, než sa stane niečo horšie ako toto.
"Si netvor." Zachrčala som, pretože mi kradol vzduch z pľúc jeho blízkosťou.
"To rád počujem," a potom ma tvrdo pobozkal, ale ja som sa bránila, čo mi nedovolil. Nemiesto toho ma viac prišpendlil k sebe a zdvihol ma, donútil ma obmotať okolo jeho pása nohy ak som nechcela spadnúť na zadok.
"Čo to robíš, prestaň," tlačila som sa od neho, bojovala s ním, ale jednou rukou chytil moje a zdvihol mi ich nad hlavu. Držal ma silnejšie ako nejaké putá.
"Povedal som ti, že budeš niesť následky," hrýzol ma surovo do krku až ma to nútilo preliať slzy. Nedovolila som si kričať. Nemôže počuť, aká som slabá.
"Chceš ma znásilniť?" strach vo mne bublal a snažila som sa ubrániť, ale ako si ma napravil v náručí, prirazil ku mne svoje boky a tým ma donútil nedobrovoľne zhíknuť.
"To robiť nemusím, ty sa mi poddáš... a ak budeš bojovať, jednoducho si ťa zoberiem," znovu ma pobozkal a ja som nenávidela to, že som sa od neho nechcela odtiahnuť. Nechcela som aby prestal. Mohla som ho mať na túto jedinú chvíľu a to moje telo aj srdce chceli a ja som ich za to nenávidela. Jedna jeho ruka putovala pod mojim tričkom, skúmal moje telo presne na tých miestach, ktoré si pamätajú ako to robil kedysi, lenže vtedy tam bola neha. Teraz to boli surové dotyky, uštipnutia, mačkanie. Mučil ma bolesťou.
Zahryzol mi tak silno do spodnej pery, až som vykríkla akoby ma drali z kože. Sasuke sa zasmial a posunul ruku dopredu aj keď nemám tušenie ako sa mu to podarilo. Prestrčil ju do mojich nohavíc a dostal sa k môjmu stredu. Pane Bože, nie... nie, nie, nie... toto nesmie robiť.
Cítila som ako do mňa surovo vtisol prsty a vôbec sa neobťažoval s prípravou. Najhoršie na tom bolo, že sa ani nemusel. Moje skurvené telo po ňom prahlo a bolo pripravené. Nenávidela som sa. Nenávidela som ho. Chcela som ho a zároveň nechcela.
Nedobrovoľne som zavzdychala a hlava mi spadla dozadu, ako ma stále surovo bozkával. Dobíjal ma, hltal ma, každý bozk ma pálil a spôsoboval mi bolesť. Dolu som pulzovala pre neho a jeho erekcia mi dokazovala, že ma tiež chcel.
Nemilosrdne do mňa pumpoval a privádzal ma k okraju až kým som nevydala výkrik, ktorý bol počuť len v mojej hlave. A on to vedel... vedel, že ma previedol cez okraj. A teraz sa ma chystal zhodiť s triumfálnym výrazom na tvári, pretože som presne vedela čo chce spraviť. Zoberie si ma... surovo.
Istým spôsobom som na to bola pripravená... tak dlho som ho nemala takto blízko. Chcela som ho.

"Ale áno, aj keď to s tebou budem robiť tvrdo, alebo pomaly, Sakura... vždy to bude milovanie, pretože v tom sú city, pretože si to ty."
Prudko som otvorila oči, keď sa mi v hlave ozvali tieto slová, spomienka na to keď sme sa rozprávali keď sme ešte boli spolu.
Rozplakala som sa tak hlasito až som sa dusila slzami.
"Prosím prestaň," mumlala som do jeho úst a snažila sa odolávať jeho tvrdým bozkom.
"Prestaň, prestaň, prestaň!!!" začala som jačať na plné ústa a hystericky som sa triasla a vzlykala. Prestal ma bozkávať a okamžite som využila šancu a zaborila hlavu do jeho krku. Chránila sa pred tým, aby ma znovu zneužil a zároveň tam hľadala útechu a oporu ako toľkokrát pred tým.
"Prosím, prestaň," zašepkala som a na moju úľavu vytiahol ruku z mojich nohavíc a dal ma dolu. Do rúk sa mi začal vracať cit keď som ich zvesila pozdĺž tela.
Sasuke odo mňa odstúpil a nechal ma samú chúliť sa pri stene ako nejaké opustené šteňa.
Chvíľu si prezeral svoje dielo skazy, ktoré zo mňa spravil a potom mu stvrdli črty tváre a v očiach mal zadosťučinenie.
"A teraz vypadni," nariadil a otočil sa mi chrbtom.
"Nenávidím ťa ty sukyn syn. Už nikdy... nikdy ťa nebudem vyhľadávať. Skap... zmizni mi zo života." Zavzlykala som a dívala sa, ako kráča ku dverám. Pred nimi sa zastavil, ale neotočil sa naspäť na mňa. Ranili ho moje slová? To dúfam, pretože ja som bola v tejto sekunde úplne zničená a želala som si jediné. Zomrieť... pretože ma ponížil a zničil... a ja som sa vždy vracala k tomuto tyranovi.
"Nech ťa tu už nevidím, keď sa sem vrátim," potom otvoril dvere a odišiel hlasito tresknúc za sebou, až som nadskočila.
Znovu sa mi vynorili spomienky ako hovoril, že nikdy so žiadnou ženou po sexe neostal. Nemali sme síce spolu sex, ale nechal ma tu ako handru, jednu z tých... nestarajúc sa o moje emocionálne rozpoloženie. Trvalo mi niekoľko desiatok minút než som sa vzchopila a natiahla na seba všetky veci s tým najodpornejším pocitom, aký som kedy mala. Cítila som sa taká špinavá... taká zneužitá, ponížená sama pred sebou a neuspokojená zároveň.
Čím som si toto všetko zaslúžila? Čo som komu urobila?
Vyšla som z izby a kráčala miestnosťou kde sa odohrával boj. Bola tam tma. Mala som strach, takže som utekala, pretože som mala dojem, že ma naháňajú prízraky, alebo sa tu možno nachádzali tí dvaja. Jediný zdroj záchrany bol svetlo cez tenkú škáru prahu, ktoré ku mne prehováralo s prísľubom slobody.
Vybehla som po schodoch a ocitla sa v plnom bare. Tuto to nikdy nebolo prázdne ak neboli boje. Toľko sebadestrukčných ľudí behalo po svete. Na chvíľu som zavadila pohľadom o Sasukeho, ktorý sedel rozvalený na pohovke rovno oproti mne, držal v ruke kreditku a robil na stole čiaru niečoho bieleho. Nevedela som či to bol pervitín či koks, alebo čo, ale zamrazilo ma to na mieste. Drogy... a vidím to na vlastné oči, ako si pripravuje lajnu.
Z jeho sústredenej práce ho vyrušila nejaká štetka, ktorá si ho oprela o pohovku a vyliezla mu do lona. Začala ho bozkávať a tak podal kreditku nejakej inej babe vedľa neho aby mu to dokončila a chytil za zadok tú čo ho olizovala, aby si ju napravil. Prakticky spolu šukali v bare cez oblečenie. Len chvíľu po tom, čo sme boli spolu... a ešte sa stihol sfetovať.
Vybehla som von a len čo som sa dostala na cestu, hodila som tyčku do snehu a dusila sa odporom, slzami, hnevom a toľkými emóciami, ktoré som nebola schopná stráviť.

Ale to je dobré... takto si ho musím zapamätať... takto ho už nikdy nebudem chcieť.

Veríte v osud? II. 9. diel 1/2

2. července 2015 v 14:10 | Mešteková |  Veríte v osud?
Takže ľudkovia, konečne som sa k tomu dostala, je to o držku keď makáte, stresujete sa a nemáte chuť si sadnúť za komp a zvlášť, keď vám vyhlási štrajk :D
No dnes som si riadne mákla a snažila som sa vám to vykompenzovať takže som zvedavá na vaše ohlasy :3 Užite si!
Za chyby sa ospravedlňujem :/ nejako nestíham kontrolu.
Civela som do blba... na neurčitý bod, len na stenu. Zasa som premýšľala. Kým Sasuke teraz bol? Mojim optimistickým Camom, ktorého som spoznala? Nevinným a milým? Či realistickým Sasukem, ktorý ma dokázal opäť ohúriť? Alebo niekym úplne iným?
Už som ho vôbec nespoznávala. Bol muž mnoha tvári a začínalo ma to viac ako len trochu desiť. Netrpí schizofréniou?
Obhrýzala som si nehty, stískala pery k sebe a žmúrila očami. Spomínala som na tie nevinné začiatky, kedy som vôbec nevidela jeho tvár, nepoznala som ho a aj tak som sa do neho zamilovala. Bol niečo ako štartér, niekto, kto mi pomohol vyhrabať sa na povrch a ukázať ľuďom, že existujem.
Potom mi pred očami vybehlo to, ako som zistila kým je, ako si ma znovu získal, niekde v hĺbke bol stále ten istý chlapec bez tváre, ktorý ma držal nad vodou. Ale ako Sasuke ma donútil byť sebavedomejšou a priateľskejšou. Ako to mohol urobiť? Ako ma dokázal dostať z mojej kukly taký človek, ako je Sasuke?
Keď už som nemohla vydržať sama s vlastnými myšlienkami, zobrala som sa a šla do kúpelky, kde som si do rúk nabrala vodu a poriadne si premyla tvár niekoľkokrát za sebou. Umyla som si zuby a potom sa na seba zadívala do zrkadla. Prižmúrila som oči a sledovala svoje rysi v odraze. Nespoznávala som osobu, ktorou som sa stala. Mala som viac rezané hrany tváre, lícne kosti prepadnuté a tmavé kruhy pod očami z nočných môr a večného nedostatku spánku kvôli štúdiu a práci... Kútiky voli viac zvesené ako kedysi. Skúsila som ich zdvihnúť a vykúzlila som falošný úsmev z ktorého sa mi chcelo zvracať.
Presmerovala som svoj pohľad a pozrela sa do nekonečne zelených očí, ktoré odrážali bolesť. Cítila som, ako to tam je vpísané. A preto som sa nerada pozerala ľuďom do očí, pretože som sa bála toho, že uvidia všetko utrpenie, ktorá ma obklopuje. Nechcela som, aby ma spoznali. Nechcela som ukazovať to, aká som slabá.
A potom tie vlasy. Nikdy sa nevzdám tej farby, ale... keď už som bola tak zmenená, prečo sa nezbaviť dĺžky vlasov, ktorá si pamätá tie časy so Sasukem?
Otvorila som skrinku po ľavej strane a vytiahla nožnice. Zahryzla som si do spodnej pery v momemente, kedy som zdvihla ruky a chytila vlasy do dlane. Zatvorila som oči a keď som počula strih, cítila som, ako mi slzy stekali po líci.
Musím to ukončiť. To ako som sa celé mesiace trápila pre Sasukeho. Neviem presne čo bolo pre mňa ukončenie trápenia, ale vedela som, že nie som ochotná akceptovať to, ako sa to on snažil ukončiť. Nebol to správny spôsob pre moju dušu.
Vedomie, že nie je v mojej blízkosti spôsobovalo, že som to nejako MUSELA prežiť. Ale teraz keď viem, že je niekde tu, robí zo mňa ešte väčšiu trosku. Potrebujem ho... znenávidieť? Neviem...
Musím robiť všetko a zároveň nič preto, aby sa moje srdce, myseľ aj telo oslobodilo od tohto muža.
Ešte niekoľkokrát som zastrihla a nakoniec pichla hlavu pod vodovodný kohútik, neobťazovala som sa s tým púšťať si na seba teplú vodu. Možno mi ľadová zamrazí mozog.Bolo by to oslobodzujúce.
Párkrát som prešla rukami po vlasoch, ignorujúc triašku zubov ako o seba cinkali a nakoniec som sa vystrela, až mi stavce v chrbtici zapraskali. Postrapatila som si teraz už moje krátke vlasy a usmiala sa na seba do zrkadla.
"Áno, toto je lepšie," zašepkala som si pre seba a zasa zvesila kútiky úst. Osušila som si vlasy fénom a nechala ich rozstrapatené.
Pozrela som sa na zvyšky na dlážke, zobrala lopatku a zmetáčik a upratala ten bodrel. Ako som kľačala na jednom kolene, dvere od kúpeľne sa otvorili a vošiel tam Naruto.
"Hop, prepáč Saky, ja- woohou.... čo to do čerta je?" zdvihla som pohľad na jeho vytreštenú tvár.
"Zmena?" povedala som s nadvihnutým obočím a postavila sa.
"Ale prečo? Veď si mala tak krásne dlhé vlasy," prešla som okolo neho a vyhodila odpad do koša.
"Naruto, prosím ťa, prestaň," nemala som náladu sa s nikým zhovárať a už vôbec to, že na mňa prehováral mi spôsobovalo migrénu a neskutočne mi to otravovalo celý systém.
"Ach, Sakura... tvoje vlasy," Hin sa objavila vo dverách ako na povel a ustarane sa na mňa dívala.
"Pane Bože! Tak som si ostrihala vlasy, no a čo! Robíte z toho vedu, akoby si denne na svete nik nestrihal gebulu!" rozhodila som rukami a kopla do dverí, aby sa zatvorili ako som sa ocitla sama vo svojej izbe. Už ma bolela hlava a mala som chuť niečo prehodiť oknom. Počula som Hinatu a Naruta ako si niečo potichu povedali a zatvorila som oči.
Ježiši... čo sa to so mnou stalo? Som agresívna a neznesiteľná. Možno sa ma dokonca boja... a možno so mnou vôbec nechcú bývať. Prinajhoršom už nebudú chcieť.
Musím odtiaľto vypadnúť...
Obliekla som sa čo najrýchlejšie som mohla, vôbec som pri tom nehľadela na to, že je vonku kosa a sneh a teplota v mínuse. Dala som na seba prvé čo som chytila po ruke a vytiahla môj najteplejší kabát, ktorý som mala po ruke, lebo sa mi v byte nechcelo ostať už ani o minútku dlhšie a predstava, že by som sa musela znovu prezliekať ma vôbec nelákala.
Zababušila som sa, nazula si čižmy po kolená a vypadla na chodbu. Nepovedala som ani: "Ahojte," proste som zabuchla dvere a ocitla sa na chodbe pred výťahom. Stlačila som privolať a čakala až kým nepríde a medzi tým som započula Naruta.
Netušila som, že nie je v byte. Bol v chodbe po pravej strane niekde za rohom, takže ma nemohol vidieť a ani ja neho, ale za to som ho mohla odpočúvať, hoci som nemala záujem, ale v momente, kedy som započula Sasukeho meno, tak moje zmysli sa nesústredili na nič iné.
"Trpí, Sasuke... Začína ma to srať, neviem čo s ňou mám robiť a preto sa s tebou o tom potrebujem porozprávať. Bol by som radšej, keby Sakura nepočula ako s tebou hovorím, tak sa tu skrývam na chodbe ako taký čurák..." Naruto frustrovane zavrčal do mobilu a bol chvíľu ticho.
"Nebudem o tom s tebou hovoriť po telefóne, prídem za tebou do I.P.S.... aha... máš zápas... áno. Stretneme sa neskôr. Zavolaj mi." Dvere od výťahu sa otvorili, rýchlo som nastúpila a stlačila prízemie. Nechcela som aby vedel, že som ho počula.
Podľa toho čo som si vypočula zrejme hovoril o mne. To mu snáď dáva informácie kedy kam chodím a čo robím? Prečo má potrebu sa s ním radiť o mne? Je zrejmé, že Sasuke sa s ním nemohol stretnúť, preto to posunuli na neskôr. Čo to má znamenať? Sleduje prostredníctvom Naruta všetky moje kroky? Robil to po celý ten čas čo som si myslela, že je niekde v prdeli? Kontroloval ma? Dohliadal na mňa? Uisťoval sa či som v poriadku, alebo či mu niekde neskrížim cestu?
Potrebovala som to vedieť a o to viac ma to ťahalo naspäť do klubu I.P.S.
Naruto spomínal, že má dnes zápas.
Žalúdkom mi prešiel nepríjemný pocit, akoby mi tam niekto nahádzal kamene. On znovu začal so zápasmi? Nechce sa mi tomu veriť. Nemohol byť až taký hlúpy. Nemôže mať na toto motív. Pred tým to robil z donútenia, tak prečo teraz znovu začal?
Nič mi nedávalo zmysel.
Vybehla som z výťahu von na ulicu a zastavila prvý taxík, ktorý sa okolo mňa prehnal v snehovej metelici.
Nadyktovala som mu adresu kam som mala namierené a keď už som stála pred barom, vonku bola tma a miesto vyzeralo snáď horšie ako pred pár dňami.
Tentokrát som sa neobťažovala pozastavovať sa nad okolím či emóciami, ktoré sa vo mne zbierali, jednoducho som vyskočila z auta, zaplatila a šla za svojim cieľom. Otvorila som dvere tak rýchlo, že by kľudne mohli vyletieť z pántov aké boli labilné. Do polky chodbičky bol naviaty sneh.
Čím ďalej som pokračovala v ceste chodbou k hlavnej miestnosti, tým viac sa otepľovalo a bolo to tak rapídne, že som cítila, ako ma obliala horúčava.
Vošla som do baru a normálne som z toho ticha ohluchla. Ako je to možné, že je tu tak prázdno? Nikto tu nie je? Čo je zatvorené? Počula som zvuky a obrátila som sa za bar, kde stála tá istá barmanka a olupovala si lak z nechtov.
"Hľadám Sasukeho," neobťažovala som sa povedať jeho priezvisko, lebo mi bolo jasné, že bude vedieť kto to je.
"Už bojuje," ani sa na mňa nepozela, stále ju zaujímali jej ruky.
Veľa mi toho nepovedala, aj keď mi potvrdila moju domienku.
Už som sa chcela spýtať kam mám ísť keď som počula hlasité zvuky cez mikrofón. Snažila som sa cez miestnosť pohybovať so sebaistotou aby nemala podozrenie, že sem nepatrím a kráčala som ku dverám o ktorých som odhadovala, že tam sa to odohráva. Zvuky boli tlmené, ale akonáhle som otvorila dvere, doľahli ku mne v plnej sile. Schodisko sa zvažovalo strmo nadol, vyzeralo to, akoby viedli do sklepa. Steny okolo boli z chladného kameňa a miestami na nich boli svetlá, ktoré mi zaručili, že si niekde nenabijem držku. Čím hlbšie pod zem som kráčala, tým viac mi bolo chladno a stále viac som cítila podzemný zápach. Otvorila som ďalšie dvere, ktoré viedli do takej obrovskej miestnosti, že som si ani nepredstavovala, žeby takýto maličký bar vlastnil také priestory pod zemou.
Uprostred bola vyvýšenina, aby každý kto sa prišiel pozrieť mal úžasný výhľad na striekajúcu krv a všade naokolo sa mačkali ľudia, zdvíhali peniaze do vzduchu, kričali mená a stávky a popíjali svoje drinky v zapálení a očakávaní.
Celou miestnosťou sa ozývala hudba ktorú som nepoznala, ale bola dosť drsná a nepríjemná. Tlačila som sa pomedzi ľudí aby som mala lepší výhľad až kým som sa nedostala do kúta od kiaľ som všetko videla a bola som chránená pred pohľadmi. Nik sa neobzeral do rohu miestnosti, každý netrpezlivo očakával bojovníkov.
Chudý vyfetovaný chalan dal signál, ktorý značil, aby hudbu niekto stíšil a zobral si mikrofón.
"A je to tu znova! Boj, ktorý sme tak dlho očakávali! Konečne sa dokončí, keďže sme museli nejaký ten dlhočízny čas počkať, než sme si boli istý, že je vzduch čistý pre naše adrenalínové nelegálne boje! Minule naši bojovníci nemohli dokončiť čo začali, no dnes na to majú konečne šancu, pretože to napätie je už neznesiteľné! Takže pozývam účastníkov bojov, Sasukeho a Danteho, aby nám predviedli rovnako dobrú šou, alebo aj lepšiu ako minule! Chlapci!" za burácavého jásania vyskočil hore akýsi chalan s hnedými vystrihanými vlasmi a robustnou postavou, zdvihol ruky a ukazoval do davu oplzlé gestá. Nejaké dievča ľahko odeté, ktoré stálo rovno pod ním držalo fľašku s vodou, ktorú mu podala a on sa sklonil, zobral si ju, napil sa, zvyšok na seba vylial a potom sa k nej sklonil, chytil ju za bradu a surovo pobozkal.

Odvrátila som zrak, pretože toto večné predvádzanie nejakých steroidových chlapov ma absolútne nezaujímalo a namiesto toho som sa zamerala na druhú stranu a hľadala Sasukeho, ktorého som zbadala v ten istý moment ako ostatní a prepukol v miestnosti hromový jasot.