Květen 2015

Veríte v osud? II. 8. diel

31. května 2015 v 16:10 | Mešteková |  Veríte v osud?
Zdravím, zdravím :) po dlhšej dobe sem pridávma nový diel, odišiel mi komp -,-" takže toto som zbúchala na bratovom :D :D Užite si to! :)
Ležím, dívam sa do prázdna, môj notebook je len kúsok odo mňa a tiché vybrácie vychádzajúce z neho ma volajú, aby som si zaň sadla a vypísala si tam svoju dušu... ale ja nechcem.
Nemám silu sa postaviť z postele, nemám záujem sa vôbec snažiť žiť.
Cítim ako ma požiera depresia, hnije v mojom vnútri a núti ma cítiť sa malátne.
Denjiro odišiel po hodine, ktorá sa mi zdala ako večnosť. Pokúšal sa zo mňa vydolovať o čo tu vlastne ide, pretože to on bol ten, ktorý ma našiel ležať vo výťahu rozpadnutú a chvejúcu sa. Chcel vedieť čo zač je Sasuke, že zo mňa robí takú trosku.
"Denji, naša dohoda bola uzavretá a nemienim ju porušovať. Toto je príliš osobné a ja o tom nechcem hovoriť," mumlala som, nedívala som sa na neho, len na strop a na čiernu škvrnu, ktorá sa tam objavila po tom, čo chalani nad nami vytopili byt a takmer sa mi zrútil strop na hlavu.
"Ale keď sme sa s ním včera videli, klamali ste mi obaja... musel ti byť viac, ako len nejaký kamarát z detstva," oponoval tichým hlasom, sedel v rohu v kresle, ruky založené na kolenách a zhrbený, ako ma pozoroval.
"Nechcela som to vyťahovať... už nie je to, čo bolo," nevnímala som vôbec o čom sme sa bavili. Proste som len rozprávala, aby mal pocit, že s ním komunikujem.
"Ale cítiš k nemu niečo po tom všetkom, že?" hlas mal hlbšie položený, akoby sa ma to pýtal s malou dušičkou. Vydýchla som si a pomaly sa posadila.
"Zažili sme toho veľa, nedá sa na to zabudnúť a preto to takto prežívam, ale nie, už by som sa k nemu nikdy nevrátila." Zadívala som sa mu do očí, aby videl, že to myslím skutočne vážne. Neukľudnilo ho to. Sám si z toho všetkého domyslel, že sme kedysi boli spolu, tak prečo mu úplne klamať?
"Dobre, ja... mal by som ísť," postavil sa na nohy a zobral si bundu, ktorú si prehodil cez ruku. Dokráčal ku dverám a tam sa zastavil. Za tú chvíľku mi stihlo hlavou prejsť, že ma možno opúšťa, necháva tak, nechce so mnou už mať nič spoločné a pri tom mi to bolo úplne jedno, cítila som prázdno a ľahostajnosť.
"Uvidíme sa neskôr?" otočil sa na mňa so zvedavým výrazom na tvári. Stisla som pery a odkašľala si aby som si prečístila hrdlo.
"Ozvem sa ti, len teraz potrebujem... čas," pokrčila som ramenami v ospravedlňujúcom geste.
"Okej, tak neskôr," dvere sa za ním zabuchli v zlomku sekundy, ako vyšiel z izby. Možno sa odo mňa potreboval dostať preč, jednoducho na neho preliazala tá tiaha toho všetkého, čím bola táto izba zamorená, pretože to zo mňa muselo vyžarovať.
A tak som si zasa ľahla na chrbát na posteľ a znovu sa dívala na strop. A takto som tam ležala až doteraz, sledovala, ako sa pomaly zošerilo a hluk v okolí našej bytovky sa striedavo zvyšoval a utíchal.
Bolo už okolo siedmej večer, keď si niekto z mojich spolubývajúcich trúfol zaklopať mi na izbu a vošiel dnu, ani nečakal až ho vyzvem.
"Sakura," jeho tlmený a previnilý hlas ma vytrhol z mrákot.
"Hmmm," zamumlala som, ale nepozrela sa na neho ani keď som ucítila ako sa matrac pri mojom boku prehla a on si sadol vedľa mňa.
"Ospravedlňujem sa ti, ale všetko to čo som robil bolo pre tvoje dobro. Zničil by ťa ešte viac ako keď ťa opustil." Tak veľmi sa ma snažil ochrániť pred svojim najlepším priateľom, až mi to všetko pripadalo absurdné.
"Prečo si to myslíš?"
"Pretože by si sa musela dívať na to, ako trpí a ako sa nám všetkým vzdaľuje a nevedela by si nič urobiť. Nikto z nás. Takto nás opustil, pretože to bolo ľahšie." Vyparil sa ako para nad hrncom po tom, čo mi povedal tie otrasné slová, ktoré som mu odmietala veriť a verila som, že keď sa na ďalší deň stretneme, jeho bolesť sa trochu ukľudní. Myslela som, že tie slová povedal len v záchvate utrpenia.
"Mohla som mu skúsiť pomôcť,"
"Skúsila si, ale on to nechcel. Klesol na dno..."
"Neverím, že to čo mi hovoril bola pravda. Že ma v skutočnosti nemal tak veľmi rád, že som sa príliš zaplietla do jeho vecí... že mu už na mne nezáležalo..." ale koniec koncov, podviedol ma a priznal to... vtedy.
"On ťa mal rád... o tom nemôžeš pochybovať. Ale už to nie je on, za ten rok a pol sa stalo toľko veľa, že sa zmenil na nepoznanie... pohybuje sa v kruhoch, ktoré ho stiahli ešte nižšie, ako pred tým."
"Hinata vedela, že..."
"Nie," skočil mi do reči skôr ako som stihla dokončiť vetu.
"Nechcel som, aby mala výčitky z toho, že ti musí klamať. Jednoducho som jej to radšej nepovedal..." musela som si vydýchnuť. Aspoň že u nej som si po celý ten čas mohla byť istá, že je ku mne úprimná, keďže som inak obklopená samou falošou.
"Sakura, prosím... sľúb mi niečo." Jemne položil ruku na tú moju, aby ma donútil poriadne ho počúvať.
"Už za ním nepôjdeš, necháš ho tak...žiť svoj život, ktorý si vybral,"
"Prečo ti to mám sľúbiť?" vykrivila som pery v sarkastickom úškľabku.
"Prečo si myslíš, že po tom všetkom by som za ním ešte niekedy šla?"
"Pretože ťa poznám," povzdychol si netrpezlivo, "a je to nebezpečné a je to on... a vždy keď ide o neho, strácala si hlavu. ON už nie je ten Sasuke, ktorého si milovala. Tam kde sa pohybuje, to všetko ho ovplyvnilo do takej miery, že aj ja s ním udržujem minimálny kontakt."
"A prečo si s ním v kontakte? Alebo lepšie povedané ohľadom čoho?" nadvihla som obočie, no pochybovala som, že mi to prezradí.
"Uisťoval sa, že ťa držím ďaleko od neho. Nechcel ťa vidieť. A potom, mali sme nejaké nedoriešené veci." Stále som čakala čo povie, pretože vedel, že bude musieť pokračovať.
"Sú to len naše nedoriešené veci spred toho leta, kedy sme spolu chodievali von." Jemne pokrútil hlavou z boka na bok, v podstate mi tak ukazoval, že toto sa mňa netýka a mám to nechať tak.
"Naruto, nezaplietaš sa s tými istými ľuďmi ako on, však nie?" trochu sa mi rozšírili oči, pretože ma to trošku desilo. Že by Hinata mala zažiť niečo podobné, keby ho Sasuke stiahol so sebou.
"Nie," vehementne zatriasol rukami, na znak odmietania niečoho takého.
"Dobre," vypustila som vzduch cez pery a potom sa mi v hlave zrodila asi posledná otázka, ktorú som na neho mala.
"Naruto, chcem sa ťa spýtať... to miesto, kde sa zdržiava, I.P.S... čo je to miesto zač? Nie je to tam vôbec dobré, skôr by som povedala, že je to... bar kde sa obchoduje s drogami a ženami a..."
Nedopovedala som, pretože som hľadala správny výraz na to, aby som to pomenovala.
"To miesto.... obnáša všetko zlé, čo existuje..."
"Fetuje?" vyhŕkla som rýchlo, ani som ho nenechala dopovedať. Včera ani dnes som na ňom nezbadala známky abstinencie alebo toho, že by bol mimo. No niektorí sa vedia pretvarovať a schovávať... a on vôbec nebol hlúpy.
Pozrel sa na mňa a potom sklonil hlavu. Bože, nie... fet nie...
"Neviem ti povedať... nezažil som ho sfetovaného, ale neprekvapilo by ma to, keby hej. Vidíme sa len raz za čas. Boh vie, čo robí vo voľnom čase." Nevedela som presne čo robí, mohol robiť z každého niečo, ale vedela som, že robí niečo hrozné... a vedela som aj to, že si nikdy neodpustím, ak ho nechám zruinovať sa. Itachi by to takto nechcel. Jeho matka ho chcela späť. Jeho otec nech zhnije v tom najhorúcejšom pekle.
Mala by som ho nechať tak, nechodiť za ním. Nepraje si to, ale ja nedokážem... som taká hlúpa... nedokážem ho nechať zničiť sa. Mám pocit, že ak on nebude na tomto svete, všetko bude fádne a tmavé a mŕtve.

Niekde v kútiku duše som cítila po celé tie mesiace, že je nažive... ak by nebol, myslím, že by som to hneď spoznala. A ja si neviem predstaviť farby prírody bez toho, aby tu nebol. Hoci niekde vzdialene, niekde kde by som ho nevidela, ale hlavne... nech je živý. A preto mu musím pomôcť aj keď ma to bude stáť všetko, pretože ak ho takto nechám, skôr či neskôr ho to zabije.

Veríte v osud? II. 7 diel

5. května 2015 v 10:42 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ospravedlňujem sa za nesmierne dlhú pauzu, ale momentálne robím opatrovateľku svojim starým rodičom a je to riadna fuška. Dúfam, že vás poteším novým dielom a užijete si ho. Po dlhej dobe som opäť dostala chuť písať, tak sa pustím do ďalšej časti. Prajem vám veľa pekných dní.
Mešteková :)



Otvorila som oči a dívala sa na strop. Cítila som strašné prázdno, vnútri mňa snáď ani srdce nebilo. Myšlienky sa mi rozutekali všetkými smermi, čiže som nebola schopná v hlave dať ni súvislú vetu. Zamračila som sa a nepokojne sa prehodila na druhý bok, kde som čelila Denjirovi, ktorý spokojne spal s rukou prehodenou cez oči.
Ach, vôbec som sa necítila spokojne. V skutočnosti som mala neskrotnú chuť niečo ťažké chytiť a prehodiť to cez presklené okno, všetko porozbíjať, vykričať sa a mlátiť do všetkého čo mi prišlo pod ruku. V hrudníku som mala nepokoj, ktorý mi ho zvieral a žilami sa mi valil prúd adrenalínu a hnevu.
Vyskočila som z postele a natiahla na seba len tričko. Potichu som sa vyparila z izby a zamierila do kúpeľne, pozorne nastrážajúc uši, či náhodou nezačujem Hinatu, alebo Naruta. Ich izbové dvere boli zatvorené a tak som usudzovala, že asi budú spať. Ak sa teda vrátili včera do bytu...
Vyzliekla som sa a pozrela sa na seba v zrkadle. Bola som bledá, človek by povedal, že som anemická. Kruhy pod očami boli dnes výraznejšie ako včera a moje zelené oči boli fádne. Vlasy mi stáli na všetky strany a celé telo ma svrbelo, ako som mala pocit, že... ja neviem, ale už som sa necítila čistá. Sex s cudzincom, dotyky, to všetko moje telo odmietalo. Nezniesla som ani to, keď som sa sama seba dotkla. Prsty, ktoré som mala položené na bruchu som odtiahla, povzdychla si a vliezla pod horúci prúd vody. Drhla som sa, až mi moja bledá pokožka zrúžovela a vôňa šampónu a sprchového gélu ochromili moje zmysli až tak, že som sa dokázala presvedčiť, že som čistá. Cítila som sa tak pošpinene... nevedela som prečo. S frustrovanosťou a hnevom som zaklapla kohútik trochu silnejšie, ako bolo treba a strhla som osušku z vešiaka. Omotala som si ho okolo tela a len tak sedela na vani a dívala sa na svoje prsty na nohách.
Nemala som chuť vyliezť odtiaľto.
Prehrávala som si celý ten včerajší incident a premýšľala nad tým, že ma moja myseľ skutočne neklamala a Sasuke... tu proste bol. Iný, zmenený, nepolapiteľný, devastujúci, zastrašujúci... živý...
Ako ľahko povedal lož, ktorú si v okamihu vymyslel, dokonca keby som nevedela že klame, asi by som mu uverila.
To s tým mobilom bolo...
Počkať...
Zamračila som sa. Nevedela som si spomenúť, kam som dala svoj mobil keď som... mala som ho vôbec pri sebe, keď som sa vrátila do bytu?
Bola som si istá, že nie. Do pekla, snáď som ho nezabudla u Sasukeho v aute.
Skoro som sa rozplakala nad touto schválnosťou, ktorú mi život hádže o papulu. Srdce sa prebralo k životu, že ho uvidí, lebo aj po tom všetkom je jeho... a ako som to nenávidela, to vedomie, že on mi ukradol to najdôležitejšie, čo som mala a bez čoho človek nemôže žiť.
Zvonček na byte sa ozval dosť krátko, ale zato hlučne. Vôbec som nemala v pláne vyjsť von a vyzistiť, kto otravuje môj život. Čakala som, že sa ozve ešte jeden krát, ale potom som počula tlmené hlasy v predsienke, ako sa rozprávajú.
Tuším, že Naruto s Hinatou sú doma.
"Bože, Sasuke, hovoril som ti, že ma máš počkať pred panelákom a ja jej preto skočím." Narutov hlas bol tlmený ako šepkal, ale mal smolu, že som bola v kúpeľni kde je všetko počuť. Stuhla mi krv v žilách, keď som ho počula.
Sasuke je tu... čo tu robí? A Naruto sa s ním rozpráva, akoby sa videli snáď každý deň. Akoby vedel že je v meste, akoby...
Pritlačila som ucho ku dverám a napínala sa, ako som sa snažila zachytiť ich hlasy.
"Zabudla si môj mobil v aute, daj jej ho, nech už za mnou nelezie." Kurva, je to on.
"Kurva, čo robila v tvojom aute? Keď si mi volal, že ťa našla v bare, povedal si, že ťa nebude otravovať, že si jej to dal jasne najavo. A teraz ten včerajšok? Vôbec, načo si liezol hore? Chceš aby ťa znovu videla? Nestačí ti, čím si už kvôli tebe prešla? Chceš jej snáď zničiť aj ten kúsok normálneho života, ktorý sa snaží vybudovať? Dohodli sme sa, že pre ten mobil vybehnem von, keď prídeš a prezvoníš ma aby ťa tu nezbadala. Vieš čo sa stane, ak ťa tu nájde ako sa so mnou rozprávaš? Náš plán, ktorý sme spolu vybudovali ničíš mihnutím ruky, ostatné ako vždy... samozrejme." Naruto zavrčal nízkym tónom a ja som musela zadržať dych, pretože sa mi hrdlom valil vzlyk. Podrazák... on s ním je po celý ten skurvený čas v kontakte.
Skôr ako Sasuke stihol niečo uštipačné odpovedať, pretože nemu bolo absolútne jedno, či mi ublíži to, že ho opäť uvidím, rozrazila som dvere a dívala sa na Naruta, ako je pichnutý medzi úzkou škárkou dverí, aby sa so Sasukem mohol pošepky rozprávať. Len čo sa obzrel a zbadal ma, oči sa mu rozšírili a zabuchol dvere Sasukemu pred nosom.
"Sa-sakura," usmial sa a nepohodlne si prešiel rukou po strapatých vlasoch.
Fučala som ako býk, aká som bola naštvaná a znechutená a vôbec som si neuvedomovala, že mám okolo tela omotanú iba osušku a kvapká zo mňa voda.
"Otvor. Tie. Dvere." Pretisla som pomedzi zuby nízkym a hlbokým tónom. Hrudník sa mi dvíhal tak, že mohol každú chvíľu explodovať.
"No, ja..." Naruto sa nejako snažil vykrútiť, ale keď som sa k nemu priblížila, pricapil sa na dvere so zdeseným výrazom.
"Ty..." nevedela som si vybrať to najhoršie slovo spomedzi všetkých najhorších, ktoré som poznala. Zabodla som mu prst do hrudi a druhou rukou ho odstrčila, keď som s prudkým trhnutím otvorila dvere, aby som našla Sasukeho, ako sa opiera o stenu vedľa výťahu s kamennou tvárou.
Stál tam, ani sa nesnažil rýchlo vypariť, aby mi Naruto nakecal, že mám halucinácie, alebo čo by bol schopný urobiť, len aby ma presvedčil, že so Sasukem nie sú v kontakte.
Jednu ruku mal natiahnutú ku mne a na jeho dlani ležal môj mobil. Vytrhla som mu ho z ruky a vrátila sa naspäť na prah.
"Obaja ste... čo to tu na mňa hráte?" stískala som pery čo najbližšie k sebe, aby som zabránila slzám preliať sa cez okraj.
"Saky, ja ti to vysvetlím," zamumlal Naruto so sklopenou hlavou.
"To, že som tohto debila hľadala po celom Tokiu a ty si bol VRAJ v tom bare, kde si ho VRAJ nenašiel, to všetko bola lož, že? Bol tam po celý čas a ty si na mňa hral, že o ňom nič nevieš, chodil si okolo mňa so strhanou tvárou, aby som nemala pocit, že len ja som trpela tým, že odišiel po tom všetkom čo si zažil. Chcel si mi pomôcť k tomu, aby som nemala výčitky svedomia, že som mu nepomohla. Vlastne, počkať, mne je to v podstate jedno, už som sa cez to všetko preniesla, len som neverila vlastným očiam, keď som ho v tom bare videla a ty si mi dotedy tvrdil, že tam po ňom nie je ani stopy. A áno, samozrejme, že som tam včera šla, aby som sa presvedčila, že fetuje a fajčí a kto vie čo všetko okolo. Snáď ste ma chceli uchrániť pred tým, aká troska sa z neho stala?" vysmiala som sa im nakoniec do xichtu, ale pri tom mi vlastne vôbec nebolo do smiechu. To čo som tu splietala asi nemalo ani hlavu ani pätu, tak v šoku som bola z toho, čo mi urobili.
"My sme..."
"Sakura," Denjiro sa objavil v mojom zornom poli hneď za Narutom len v trenkách a s rozospatými očami, očividne sme ho zobudili, alebo som ho možno zobudila ja a neuvedomovala som si, že som zvýšila hlas.
Nasjkôr sa pozrel na Naruta a potom na mňa, chvíľu medzi nami pobehoval pohľadom a potom keď som sa trochu posunula viac do bytu, zbadal Sasukeho a zamračil sa.
"Kurva drát," zamumlal Naruto a pricapil si na tvár ruku.
"Sakura už sa dávno cez to všetko preniesla, tu máš živý dôkaz v trenkách, Naruto. Môžeš si vydýchnuť a ísť spať a ja konečne môžem ísť robiť to, čo musím," Sasuke prehovoril ľadovým hlasom a zastrčil si ruky hlbšie do kapies.
"Ty to všetko necháš na mňa, ty kokot..." Naruto na neho hodil nasraný pohľad a ja neviem prečo, ale musela som sa začať smiať.
Ironické.
Naruto ho po celý čas kryl a teraz sa na neho Sasuke totálne vykašľal a nechal to na ňom.
Zvdihla som ruky v rezignácii.
"Všetci ste klamári... a nemôžem uveriť, že ste so mnou takto vyjebali," prešmykla som sa popri chalanoch a vpochodovala som do izby, zabuchla dvere, že skoro vyleteli z pántov a kým som sa super rýchlo obliekala, absolútne som neriešila, že oni traja sú vonku. Spolu. Sami.
O pár sekúnd som rozrazila opäť dvere a vyšla na chodbu, kde som stlačila tlačítko na privolanie výťahu hneď vedľa Sasukeho ruky, úplne ignorujúc všetkých troch.
"Môže mi to tu niekto vysvetliť?" Denjiro sa zmätene díval medzi nás. Chudák, vôbec si nezaslúžil môj hnev, ale proste... nedokázala som zo seba vydrať jediné slovo a tak som bola ticho. Natiahla som si na mokré vlasy kapucňu z kabátu a dívala sa na nerezové dvere výťahu, kde som videla Naruta ako naprázdno otvára ústa a škriabe sa na hlave. Miestnosť napĺňalo dusné ticho. Nik sa necítil pohodlne, možno až na Sasukeho, ktorý sa stále opieral so znudeným výrazom na tvári.
"Ste odporní zmrdi." Zamumlala som, keď sa otvorili dvere, pretože to som si neodpustila.
Nastúpila som sa a otočila sa im čelom, keď som stlačila prízemie.
"Sakura, vôbec si nás to nenechala vysvetliť," Na Narutovi bolo vidieť, že sa cítil otrasne a takmer zaplakal, keď mi to hovoril.
Ľahostajne som pokrčila ramenami a dvere sa začínali zatvárať.
Už som si takmer vydýchla úľavou, keď sa Sasuke pomedzi tie dvere stihol prestrčiť než sa zatvorili so slovami, že: ON mi to vysvetlí, a ja som zatiaľ čumela ako blázon na tú drzosť, ktorá sa v ňom zbierala.
Dvere sa zatvorili a Sasuke stál oproti mne s prázdnym výrazom, nepovedal jediné slovo. Očividne ma len chcel viac mučiť svojou prítomnosťou, akoby mu nestačilo, že ma nechal a odhodil ako špinavú handu. Naruto mi klamal a tváril sa, že je zdrvený tým, ako nás všetkých Sasuke opustil, zatiaľ čo on si behal po bare s nejakými fľandrami.
"Och, prosím, Sasuke. Buď tak láskavý a radšej drž hubu, nehovor mi nič." Pretrela som si oči a unavene si povzdychla. Skutočne som ho nechcela počúvať. Tak, ako som ho postrádala a milovala, tak som ho nenávidela a nechcela.
"Nemal som v úmysle ti niečo hovoriť, len som sa potreboval dostať preč. Mám prácu," takmer si zívol, aký bol unudený tým, že na mňa prehováral.
"Čo to s tebou do pekla je!" vybuchla som ako sopka, časovaná bomba, totálna atomovka. Priskočila som k nemu a sotila do neho, mlátila som ho tak dlho, kým mi to dovolil. Kričala som a plakala. Nenávidím ho... nenávidím. Ničí ma... zničí ma.
Oboma rukami chytil moje a stočil ma tak, že ma uväznil v mojich vlastných rukách, keď ma otočil chrbtom na svoju hruď a znehybnil ma.
"Ukludni sa, bábika," zamumlal mi do ucha pokojne, akoby som sa mu vôbec nesnažila ublížiť. Cítila som horkú chuť mojich sĺz, ktoré mi padali z očí.
"Čo som vám urobila, že ma takto trestáte?" zafňukala som a kolená sa mi podlomili, no nespadla som, lebo jeho ruky väzniace tie moje ma udržali na nohách.
"Nie je to o tebe,"
"Samozrejme, všetko je len a len o tebe, drahocenný Uchiha," vyprskla som a zametala sa mu v náručí, ako som sa snažila dostať preč.
Sasuke mi jednou rukou obalil telo, aby som sa nehýbala a rýchlo druhou stlačil tlačidlo na výťahu, aby sa zastavil. Myklo to s nami a zostali sme zaseknutý medzi dvomi poschodiami.
"Odišiel si tak zranený a zničený po tom všetkom čo sa ti stalo, nedal si nám jedinú šancu na to, aby sme ti pomohli. Potreboval si nás, my sme ťa potrebovali... ja som ťa potrebovala a ty si..."
"Nemiloval som ťa, nepotreboval som ťa. Jediný, kto mi mohol pomôcť zbaviť sa ťa bol Naruto, ktorý jediný chápal, že mi nestojíš za nič a preto ťa chcel predo mnou uchrániť," pretočil očami, "zaplietla si sa do mojich vecí tak veľmi... a to som sa len bavil,"
"Pokým ti nezomrel brat a to ťa prebralo?!" zašepkala som a v momente som svoje slová oľutovala, to že som to povedala. Sasuke ma od seba odstrčil a natlačil ma chrbtom na výťah, držal ma tak pevne, že ma to bolelo.
"Nikdy viac o ňom nehovor," zahrmel s rozšírenými očami od hnevu. Videla som, ako jeho kamennou tvárou prešiel záblesk bolesti.
"Ak-ý zmy-sel vidíš v to-m, čo robíš? Toto ti ho nevráti, zničí ťa to," koktala som strachom a bolesťou ako mi do kĺučných kostí tlačil palcami.
"Som späť, tam kam patrím. Tam je moje miesto," miesto kde necíti bolesť?
"Ty si ži svoj život, Naruto ti vybudoval všetky podmienky, ktoré potrebuješ, ale pokiaľ sa vrátiš späť, budeš niesť následky," výťah sa pohol, vôbec som si neuvedomila, že mi dal ruky dolu z pliec, pretože stále boleli a strčil do tlačidla. Trvalo len dve sekundy, než sme sa dostali na prízemie a dvere sa otvorili.

"Sakura, uvedom si jednu vec, nikdy si ma nepoznala. Nebolo ťažké správať sa ako priateľ k naivnému dievčatku. Možno som sa aj snažil zmeniť, ale vedz, že toto som ja." Prešiel okolo mňa a nechal ma tam stáť, jeho slová zneli v mojich ušiach ešte dávno po tom, čo opustil budovu. Skĺzla som sa na zem a schúlila sa do klbka, pretože to bolo jediné čo som dokázala urobiť. Snažiť sa ochrániť.