Březen 2015

Veríte v osud? II. 6. diel

5. března 2015 v 0:03 | Mešteková |  Veríte v osud?
A je tu nový dielik :P :D Vaše komentáre sú tak dlhé, že ma to teší a tie postrehy a zhrnutie. Niekto z vás môže mať správne dedukcie, niekto zasa dobrý názor ;) uvidíme čo sa z toho vykľuje.
P.S. Odmyslite si tie modré oči :D

Do čerta. Čo mu mám povedať? Netúžila som mu prezradiť, že je môj priateľ, lebo prakticky nebol a po druhé, kto vie, čo by mu Sasuke povedal. Aj keď, vyzeral, že je nad vecou, tak by možno nepovedal, že sme spolu kedysi chodili.
Na druhej strane som mu ale chcela povedať, že je mojím priateľom, pretože som mu chcela dokázať, že som sa skutočne posunula ďalej. Chcela som mu ukázať, že nie je jediný muž v mojom živote. Nejako mu bez slov vyjadriť, že viem byť šťastná aj bez neho a nepotrebujem ho, že mi je úplne jedno akú minulosť sme spolu zdieľali.
Ale vždy tu bude pre aj proti.
"Áno, som jej priateľ, a ty si?" Denjiro nadvihol obočie, keď sa na neho díval a stál tak blízko, že sa mi chrbát dotýkal jeho hrudníka. Priam som cítila, aký je Denjiro napätý, pretože stojí pred úplne neznámym týpkom z ktorého ešte k tomu sála niečo nepríjemné. Mala som dojem, že cíti, ako mu Sasuke neprikladá dôležitosť, pretože ja som to cítila. Mal na tvári chvíľu výraz ľahostajnosti, potom sa zatváril znudene, potom prešiel do sarkastického úškrnu.
A potom mi na maličký okamih venoval pohľad, ktorý hovoril, že táto situácia ho skôr baví, než aby mu bolo nakoniec tak trápne, ako mne. Priam som v jeho očiach videla, ako sa mi vysmieva, že môj vlastný priateľ netuší, kto pred ním stojí. A smial sa na ňom, že je tak slepý a nevidí to napätie, ktoré zo mňa sála, lebo sme všetci traja vedľa seba. On to cítil, tak musel aj Denjiro.
Namáhavo som prehltla a nedokázala som povedať nič skôr, ako by otvoril Sasuke ústa. Otovorila som ich, aby som povedala, že je len kamarát, ale nevyšiel z nich jediný tón, len para. Bože, len nech nepovie, že je môj bývalí priateľ, ktorý zo mňa spravil trosku.
"Som len starý známy, prechádzajúci okolo. Náhodou sme na seba narazili, keď šla za tebou a keďže sme sa veľmi dlho nevideli, zarozprávali sme sa." Sasuke naklonil hlavu do boku a bolo vidieť, že si ho premeriava. Možno porovnával to, aký bol Denjiro od neho odlišný. Blondiak a čiernovlások. Zelené oči a tmavé studne. Výškovo rozdielní, správaním iní, ale aj napriek tomu, keď stáli oproti sebe, vycítila som z Denjira také to predátorské správanie, keď si ochraňuje svoje teritótium. Také, aké Sasuke voči mne kedysi prejavoval a teraz sa na mňa díval, ako na niečo, čo mu bolo absolútne u prdele a bavil sa na tom.
"A prečo ste pred jej bytom?" Denjiro sa začudovane pozrel s mierne útočným tónom a povedala by som, že bol podozrievavý. Nezhltol mu to a Sasukemu bolo absolútne jedno či mu verí, alebo nie. Toto sú moje sračky. Za túto situáciu si môžem samat.
"Vybil sa jej mobil, tak ti asi nemala ako zavolať, chcela si ho dať na nabíjačku, tak som ju odviezol." Klamať vedel perfektne a to, že povedal rovnakú vec, akú som mu plánovala povedať ja, ma desilo. Akoby mi čítal myšlienky.
"Uhm," Denjiro stlačil pery k sebe a bolo mi jasné, že bol na pochybách.
"Od kiaľ sa poznáte?"
Sasuke pustil cigaretu na zem a zadusil ju nohou, zatiaľ čo si obe ruky strčil do zadných vreciek nohavíc.
"Celkovo rád by som zaspomínal na moju minulosť so Sakurou, ale žiaľ, musím sa ponáhľať. Mám nejaké povinnosti a tie nepočkajú," pohodil hlavou, aby si odhrnul vlasy, čo mu padali do očí a pozrel sa na mňa, keď ma prevŕtal očami.
Rád by zaspomínal na našu minulosť? No to určite. Aké "zdvorilostné" formulky používa.
"Užívajte si spoločné chvíle, lúčim sa. Zbohom, Sakura," jeho pohľad jasne dával najavo, že už sa nikdy neuvidíme. A zároveň ma varoval, že ak ešte raz vstúpim do toho baru a budem ho hľadať, nebude sa obťažovať s tým, prichádzať mi na pomoc. Chcel žiť svoj terajší život a nechať všetko čo bolo za nami pochované tak, ako to bolo doteraz. Tak, ako to pochoval.
"Rád som ťa spoznal, ale nezapočul som tvoje meno," Denjiro k nemu natiahol ruku v geste, ale Sasuke sa na ňu len pozeral a očividne nemal v úmysle mu ňou potriasť.
Naklonil hlavu nabok ako zvedavé dieťa a pozrel sa od podávanej ruky do Denjirových očí, pričom sa mu na tvári opäť roztiahol úsmev, ktorý bol... zlý.
Kde je ten Sasuke, ktorého som poznala? Bol pred tým taký, než sme sa spoznali? Robia toto z neho oni? To prostredie?
"Moje meno nie je dôležité," strelil pohľadom ku mne a vyslal nimi dýky, ktoré mi prešli kožou. Bol tam chlad, odstup, pobavenie, výsmech... všetko sa to miesilo a ja som sa triasla pod vplyvom tých pocitov, ktoré vyvolávali jeho oči a jeho tvár skrútená v grimase, ktorú som u neho nikdy pred tým nevidela. Bolo to nepríjemné...
Prešiel okolo auta k miestu vodiča, otvoril dvere a nasadol bez jediného slova. Keď naštartoval auto z reproduktorov sa ozvala hlasitá hudba, ktorá mi drala ušné bubienky.
Arctic Monkeys - R U Mine? ( https://www.youtube.com/watch?v=VQH8ZTgna3Q ), burácala z jeho auta, keď prudko vyštartoval dopredu a zmizol za rohom. A ja som tam stála a stála a dívala sa na cestu, na cestičku po jeho pneumatikách, vyklepaná tým, že sa z neho stalo niečo podivné a zvieracie. Nebezpečnejšie ako bol pred tým.
"Sakura?" Denjiro ma chytil za plecia a otočil ma k sebe.
"Čo to malo znamenať?" dožadoval sa odpovede a ignoroval snehové vločky, ktoré sa mu roztápali vo vlasoch a na nose.
"Nič," zamulala som a sklopila pohľad, keď som sa pokúsila obísť ho a dostať sa do tepla.
"Počkaj," Denjiro ma nasledoval do bytu, kde sme očividne boli sami, čo ma celkovo prekvapilo, ale potom som si uvedomila, že Naruto a Hinata určite išli do kina odreágovať sa. To bolo niečo ako ich posvätný rituál.
Odložila som si kabát a bolo mi absolútne jedno, že som netrafila háčik a spadol na zem. Vyzula som si čižmy a kráčala do svojej izby, aby som zo seba dala dolu šál.
"Naozaj, chcem vedieť, kto to bol... bol dosť... zvláštny. Nepovedal by som, že je to niekto z tvojich kamarátov," nie, len bývalí priateľ.
Prešla som tých pár krokov do kúpeľne, aby som si umyla ruky a dopriala si chvíľku času na rozmyslenie si, čo mui poviem.
"Je z deckého domova, kde som vyrastala. Nevidela som ho strašne dlho a celkovo ma prekvapilo, že som tu dnes na neho narazila," prehovorila som, keď sa postavil vedľa mňa a natlačil si do rúk mydlo.
"Aha... a čo tu robí? Díval sa na teba strašne divne," Denjiro vyzeral, že si myslí, že mi Sasuke chce snáď ublížiť.
Vypla som vodu, utrela si ruky a prešla do predsienky, kde som ho počkala, než sa ku mne pridá.
"Tiež tu niekde študuje," zaklamala som, "Neviem čo je pre teba divné dívanie sa, ja som to vnímala normálne," ďalšie klamstvo, "možno spomínal nostalgicky na naše výstrelky, ktoré sme vyvádzali ako deti. Máme toho dosť odžitého, nie je toho ale veľa dobrého, lebo vždy nás prichytili," mala by som zhniť v tom najhorúcejšom pekle.
"Aha, a ako sa to volá?" nevzdával sa a ja som začínala byť zúfalá kvôli jeho otázkam.
"Denji, pamätáš si na našu dohodu? Ja sa nevypytujem teba, ty zasa mňa. Okrem toho, nechce sa mi práve teraz hovoriť," ani som mu nedala šancu, aby sa stihol začudovať, začala som mu z tela strávať tričko. Potrebovala som ho nejako zamestnať, aby sa ma na neho nevypytoval. Potrebovala som nejako zamestnať vlastnú myseľ, aby som ho nevidela pred svojimi očami kedykoľvek zatvorím viečka. Až príliš dobre sa mi vypálil Sasukeho výzor do mozgu. Mala som ho otlačený na sietnici.
Narazila som perami na tie jeho, keď som odhadzovala tričko niekam smerom do kuchyne a on ma chytil za zadok, keď si ma nadvihol tak, aby som mu mohla omotať nohami pás. Odniesol ma do mojej izby a nohou zabuchol dvere keď ma hodil na posteľ a začal zo mňa zúrivo trhať oblečenie. Náš sex bol vždy živočíšny a vtedy sme obaja úplne vypustili paru, takže som sa v duchu potešila, keď som vedela, že týmto mu Sasukeho vymažem z hlavy. Aj keď samej sebe mi to nešlo.
Zvlášť, keď som videla aký iný bol od Sasukeho a bolo to strašne divné. Len čo som mala všetko oblečenie dolu a on si stiahol nohavice, chytil ma, podvihol a pretočil ma na brucho, takže som sa dala na všetky štyri a zatvorila oči, pokým to všetko neskončilo a obaja sme nespadli do prikrývok úplne vyčerpaní až k spánku.

Veríte v osud? II. 5. diel

1. března 2015 v 17:43 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ahojte, ja viem, že zasa po dlhej dobe, zabite ma :D :D Ale mám dve práce, takže mám voľno snáď jeden deň za dva týždne, ktorý aj tak prespím :D ale dnes som sa dokopala k tomu, aby som napísala diel :D :D Takže si ho snáď užijete.

Otočila som sa a zbadala nejakého chalana na ceste predo mnou. Opieral sa o auto v ležérnej póze a držal v ruke kľúče, kým sa na mňa díval a okolo neho sa vznášal sneh.
"Poznáme sa?" moje zmysli zbystrili ešte viac. Mala som tu len zlé skúsenosti, toto môže byť jeden z tých, čo sú grázli.
"Nie, len ma zaujíma, čo také pekné a očividne slušné dievča pohľadáva na tomto hroznom mieste." Tón jeho hlasu bol hladký a tvár, ktorú mu osvetľovla slabá pouličná lampa vyzerala nedotknutá strniskom.
"Myslím, že do toho ťa nie je nič, keďže sa nepoznáme. To isté by som sa mohla pýtať ja teba, nevyzeráš ako jeden z tých, čo sem chodia." Bola som podráždená, že ma vyrušil keď som sa pripravovala na to, aby som videla neho.
"Hou, dievča, neútočil som na teba, tak nemusíš ani ty na mňa,"zdvihol ruky v obrannom geste a usmial sa na mňa chlapeckým úsmevom. Jeho oči vyzerali byť hnedé, ale v tej tme som ich skôr videla čierne. Kapucňa na hlave mu zakrývala vlasy, tak som ich nevedela odhadnúť.
"Prepáč, ale... ponáhľam sa," vykrúcala som sa trochu príjemnejším tónom a stále držala kľučku, dvere boli mierne odchlípené, takže som počula hluk a hudbu zvnútra.
"Si si istá, že tam chceš ísť? Nemyslím si, že to je vhodné miesto,"
"Mám tam známeho, musím tam ísť," čo sa do mňa do čerta všetci starajú?
"Akého známeho?" narovnal sa a už sa neopieral o dvere. Vyzeral, že som ho ešte viac zaujala a to som práve nechcela.
"Prepáč, ale naozaj sa ponáhľam, nehnevaj sa," nečakala som než na mňa prehovorí, alebo čo, proste som rýchlo otvorila dvere a vtrhla dnu, mala som pocit, akoby som mohla byť prenásledovaná a tak som kráčala rýchlim krokom a až keď som prešla krvavočervenou chodbou a dostala som sa do obrovskej miestnosti preplnenej ľuďmi, spomalila som a trochu si vydýchla. Nenápadne som sa obzrela dozadu a nikde som ho nevidela, tak som sa konečne mohla uvoľniť.
Teraz, keď som už vlastne bola vnútri, poriadne som sa porozhliadla. Všetko bolo v červeno-bielej dekorácii a a popri jednej stene sa ťahal dlhý pult za ktorým pracovali tri barmanky, ale očividne ani tie nestíhali aký tu bol nával. Bolo to tak preplnené, že som pochybovala o tom, že ho nájdem a ľudia ma nejakým spôsobom dotlačili až pred bar.
"Čo to bude?" divne vyzerajúca žena s prevŕtanou tvárou a tetovaním od krku až po päty, s modrými vlasmi sa na mňa pozrelo. Na očiach mala nalepené umelé riasy, takže vyzerala ešte desivejšie s červeným rúžom na ústach.
"Ehm," obzrela som sa po bare a všimla si, že všade bol len nejaký alkohol a ľudia spolu konverzovali v podnapitom stave. Neviem čo som si myslela, než som sem vošla. Možno som čakala vrstvy špiny na zemi a prachu na pulte, špinavé poháre a čierne steny, ale vyzeralo to tu elegantne na to, že to bol drogový brloh.
Áno, na druhej strane od baru bola jedna stena celá zrkadlová a boli tam postavené dve tyče, kde tancovali ženy a nemali na sebe nič, ale bolo to stále lepšie, ako som si myslela.
No aj napriek tomu ma striaslo keď som si uvedomila, že tu trávil Sasuke väčšinu svojho času.
"Tak?" barmanka bola netrpezlivá a praskala nervózne v ústach balónik od žuvačky. Všimla som si, že strany pri nozdrách má červené, akoby vyšúchané.
"Máte plechovku spritu?" lepšie si objednať niečo takéto, kde si môžem byť istá, že pri príprave mi tam nevhodia nič nelegálne.
Bez slova sa otočila k ladničke, vytiahla sprite a podala mi ho aj s blokom. Vyplatila som jej to a ľadovú plechovku som držala v rukách, nech sa mi to trochu oteplí, keď som sa otočila do miestnosti. Zbadala som stĺp, tak som sa k nemu premotala pomedzi ľudí a oprela sa o neho, pomaly popíjajúc bublinkovú sladkú vodu a keď som dopila, strčila som palec do otvoru, ktorý som si urobila, aby vo chvíľke mojej nepozornosti niekto okoloidúcii nehodil nejakú drogu dnu. Mala som veľký problém v rozhliadaní sa. Desilo ma, keď som videla, ako si ľudia pri stoloch podávajú jointa a pod stolom si vymieňajú sáčiky za peniaze tak nenápadne, že to bolo až nápadné.
Nechápem, ako to, že policajti tu nezakročia. Možno to vlastní niekto, kto má obrovský vplyv na zákon. To bolo jediné možné vysvetlenie.
Skenovala som stôl za stolom, pohovku za pohovkou až kým som nezbadala akúsi plavovlásku, ako sedí obkročmo na nejakom chalanovi ľahko odetá s rukami hodenými okolo jeho krku. V podstate na ňom ležala.
Vrtela sa na ňom a bolo na nej úplne vidieť, že sa ho snaží zvádzať. Možno sa tu prevádzkuje sex na verejnosti. Znechutene som sa chcela odvrátiť, keď som si odrazu všimla, ako mu niečo šepkala do ucha a odkryla mi na neho výhľad.
Tá šiltovka.
Zamrazilo ma na mieste, keď som si uvedomila, že to je Sasuke a ja od neho stojím len dva metre. Cítila som, ako sa mi do tváre hrnie krv. Dožadovala sa jeho pozornosti a tisla sa na neho stále viac. Zobrala mu z hlavy šiltovku a nasadila si ju na svoju hrivu rozpustených vlasov keď sa mu zvalila na hrudník.
Je to on. Naozaj je to on.
Obliala ma horúčava z tej predstavy toho poníženia, keby videl, ako na neho civím.
Teraz o tom vôbec nemôžem pochybovať. Vidím jeho strapaté vlasy, čierne oči a bledú pokožku. Bol celý v tmavom a sedel v pohodlnej polohe, rozvalený na sedačke zatiaľ čo ona na ňom obkročmo podriemavala aj cez ten obrovský hluk hudby.
Hrýzla som si zvnútra do líca a bojovala s nutkaním ísť za ním a niečo mu povedať. Niečo a pri tom som vôbec nevedela čo.
No nič, videla som ho, uistila som sa, že som včera nemala halucinácie a môžem ísť. Nič iné nemôžem urobiť. Otočila som sa na odchod, keď v tom do mňa narazil nejaký týpek, potácajúci sa popri stoloch, podopierajúc sa o pohovky.
Sprite mi vypadol z ruky a rozlial sa po zemi. Rozrušene som sa otočila, ale vyzeralo to, že nikoho netrápi, že sa niečo rozlialo po dlážke. Potom som hodila kradmí pohľad na pohovku, aby som sa uistila, že ten šramot nejako neprilákal Sasukeho pohľad, ale zostala som uväznená jeho čiernymi očami, ktoré ku mne vzhliadli. Do čerta, zbadala som záblesk hnevu v jeho očiach, nie prekvapenie, len číru zúrivosť, keď stiahol tmavé obočie k sebe a zamračil sa, prižmurujúc oči do štrbín.
V zlomku sekundy chytil to dievča, ktoré nevyzeralo, že by bolo čisté jednou rukou za nohu a druhou za ruku a zvalil ju zo seba vedľa na pohovku, ako nejaký mech, kde zostala v ležiacej polohe, akoby sa nevedela dať dokopy. Až teraz som si uvedomila, že je sfetovaná.
Otriasla som sa hnusom, no strach z toho, že Sasuke sa postavil a kráčal ku mne mi spôsobil, že mi brneli nohy.
Než som sa spamätala, zdrapil ma surovo za lakeť a ťahal pomedzi ľudí. Kontakt jeho ruky s mojou spôsobil, že mi vstávali vlasy dupkom. A nie tým dobrým spôsobom ako kedysi.
Tak dlho som sa k nemu takto nepriblížila, až ma to desilo.
Klopýtala som za ním, vrážajúc do tiel, až kým ma neovial chladný vzduch a tvár mi pokropili snehové vločky.
"Čo. Tu. Kurva. Robíš?" zahrmel nebezpečne tichým hlasom, keď ma zvrtol k sebe a surovo mi stlačil kosť na lakti až mi vyhŕkli slzy.
"Prišla som... sa zabaviť," klamať mu nebolo také jednoduché ako som si myslela.
"Nehovoril som včera, že ťa tu nechcem nikdy vidieť?"
"Som slobodná a môžem sa pohybovať sama kde chcem." Odsekla som teraz ja, nepríjemne.
Zaťal zuby, až mu svaly na sánke pracovali a chvíľu sa na mňa pozeral. Nevedela som, čo mu ide hlavou a nebola som si ani istá tým, či to chcem vedieť.
Jeho už aj tak dosť pevné zoveretie sa ešte viac spevnilo, keď ma začal ťahať opäť niekam do neznáma. Celý čas som bojovala s tým, aby som držala jazyk za zubami. Vliekol ma za sebou ako handru.
Ocitla som sa na parkovisku, kde sme zastali.
"Nastúp do auta," zmätene som sa obzrela, keď mi otvoril dvere spolujazdca od nejakého šedého auta, ktoré nebolo jeho, ale bez slova som tam nastúpila a čakala, čo sa bude ďalej diať.
Sadol si na miesto vodiča, naštartoval a vyrazili sme na cestu za burácania motoru. Bol to trojdverák a keď som tam sedela, mala som dojem, že sedím až na aflate aké nízke bolo.
"Kam ma vezieš?" dožadovala som sa odpovede po dvoch minútach dusivého ticha. Neviem či som si myslela, že mi niečo povie, ale moja naivita nemá medze.
"Veziem ťa do tvojho bytu," ou, naivita sa niekedy vypláca.
"Veď ani nevieš, kde bývam," opovrhlivo som otočila hlavu do okna, keď sústredene sledoval cestu.
"Ten byt ste vybrali z troch možností. Nemusím trikrát hádať, ktorý to bude. Nebol som tam pozrieť, ale Tokio poznám ako vlastnú dlaň." Aký je zhovorčivý. Príliš dlhé vety, ktoré vypúšťal z úst ma miatli.
Bola som ticho, dívala som sa na cestu a hrýzla si peru. Mala som otázky, ale potrebovala som nabrať odvahu na to, aby som počula odpovede.
"Kto je to dievča, ktoré..." vytratil sa mi hlas, lebo som akosi nevedela pokračovať.
No, mlčal. Nehovoril nič, akoby som ani nepovedala jediné slovo. Koniec koncov mňa do toho nič nie je, ale zaujímalo ma to. Vôbec som ju nepoznala a keď bola sfetovaná, zaujímalo ma, či aj on fetuje... či sa po tom všetkom zlomil až tak, že si tiež rád dá linku.
"Kde si bol celé tie mesiace? Čo si robil?"
Ticho.
"Vrátil si sa k predchádzajúcemu životu," schválne som konštatovala a nepýtala som sa, pretože som na neho chcela skúsiť inú taktiku.
"Do toho teba nič nie je, Sakura," odsekol a ani sa na mňa nezadíval. Pozornejšie som si ho prezerala, sledovala som jeho nos, či okolo neho nebude mať červené vyšúchané miesta, či necvaká zubami, vnútorne sa netrasie. Dúhovky som bohužial skontrolovať nemohla keď som sa na neho dívala z profilu.
"Mama sa o teba strachuje," skúsiť zahrať mu na city ho možno trošku obmäkčí. Zbadala som, ako tuhšie zovrel volant, keď ním prudko otočil zákruty, až mi dvere dali facku ako ma hodilo do boku.
Celá pravá polovica tela bola snáď rozmliaždená, ale nedovolila som si ani len zaaukať. Ukazovať, že som slabé dievčatko nebolo v tejto situácii vhodné.
Zastal až pneumatiky zaškrípali a motor zavil.
Sedela som však na svojom mieste a čakala, kým sa na mňa pozrie, ale neurobil to. Len zvieral volant a díval sa pred seba.
"Mal by si sa svojej matke aspoň ozvať," pravou bolo, že som s ňou udržovala kontakt. Potrebovala sa s niekym rozprávať o Itachim a Sasukem, hoci jej starší syn tragicky zomrel, potrebovala nejako ventilovať svoj smútok. A síce jej mladší syn zdúchol a vôbec sa jej neozval tak dlho, ako mne, nehľadala ho. Verila, že sa vráti, len potrebuje čas. A ja som sa s ňou vždy o tom rozprávala, keď to potrebovala, hoci sama som si tým spôsobovala rany, bola som proste masochistka. Ale túžba uľaviť jej bola silnejšia ako sebaľútosť.
"Mala by si sa starať o svoje veci, mať dobré známky a promovať s červeným diplomom, to je teraz tvoja jediná starosť, tak sa jej venuj a nerieš veci, do ktorých tvoj nos nepatrí."
Uhm...
Prehltla som s gučou v krku a stále sedela na mieste.
"Vôbec o mne nič nevieš, vôbec netušíš čo sú moje starosti."
"Aké len ty môžeš mať starosti?" odfrkol si a teraz sa na mňa konečne pozrel a trochu ma ukľudnilo, že nebol sfetovaný.
"Ty si moja starosť, nechcem aby si žil tak, ako kedysi..." otvoril dvere ani som nestihla dopovedať vetu, prešiel okolo auto a vytiahol ma von z auta. Zabuchol dvere a moje ruky boleli od toho zovretia ktoré na mňa použil aby ma dostal z jeho sedačky spolujazdca.
"Ja tvoja starosť nie som, nikdy nebudem, tak na mňa zabudni." Vrazil si ruky do vačkov na jeho tmavej koženej bunde a pretiahol si pred tým cez hlavu kapucňu, aby sa obránil pred roztápajúcimi sa snehovými vločkami.
"Sasuke, nemusíš takto žiť," snažila som sa na neho hovoriť jemne, keď som si jednou rukou šúchala boľavé miesto na druhej ruke.
Sasuke vytiahol z vrecka akýsi balíčok, otočil ho dolu k zemi a jedným poklepnutím prstu vytiahol cigaretu. Vložil si ju medzi pery, zobral zapaľovač, raz šťukol a zahalil ho dym.
Takmer som v nemom úžase otvorila ústa, keď som sledovala, ako si zhlboka potiahol, akoby fajčil niekoľko rokov a vyfúkol dym smerom na mňa. Neuhla som, aj keď sa mi chcelo zakašľať.
"Od kedy fajčíš?" hlas som mala skoro slabý, pretože moje oči tomu proste odmietali veriť. Opäť si potiahol a sledovala som ako oranžové svetielko pálilo tabak aj s papierom, ktoré do seba inhaloval.
Opäť vyfúkol dym, ale tentokrát nie na mňa, ale kolmo nadol, ako mu vyšiel nosom.
"Sakura?" zvrtla som sa, keď som začula Denjirov hlas a zbadala som ho, ako ku mne obozretne kráča, sledujúc Sasukeho, akoby zisťoval či ma obťažuje.
"Denjiro, čo tu robíš?" hlas som mala piskľavejší, pretože som bola šokovaná. Vôbec som netúžila mať ich oboch vedľa seba a hovoriť s nimi obomi.
"Volal som ti nespočetne veľakrát, ale máš vypnutý mobil." Do čerta, musel sa mi vybiť.
"Mala si prísť za mnou, tak som sa začal báť." Zastal vedľa mňa premeral si ma, či som v poriadku, než premiestnil pohľad naspäť na Sasukeho, ktorý sa pobavene oprel o auto, prekrížil nohy a na tvári mal zlomyseľný úškrn.
"Tvoj priateľ, Sakura?" spýtal sa a ledabilo bradou ukázal na Denjira s opovrhujúcim spôsobom keď opäť vyfúkol dym a pery skryvil do sebavedomého úsmevu.