Veríte v osud? II. 3. diel 1/2

3. února 2015 v 19:50 | Mešteková |  Veríte v osud?
A je tu nový diel, trošku menšia odmlka, ale treba dať priestor aj pre Tanaris :) Komentáre ma nesmierne potešili a to, že by to mohlo byť kĺudne sfilmované ma nadchlo, pozrela by som si to, rozhodne :D
ĎAKUJEM! :3


"Som tu," nemohla som ovládnuť zívnutie, ktoré sa mi votrelo do slov, ako som hovorila Denjirovi, aby mi otvoril dvere.
Stála som vonku, celá zasnežená a uzimená ale v istom ohľade spokojná, pretože som utiekla z bytu tak rýchlo ako sa dalo a nestihla som toho počuť viac, než moje uši uniesli.
Samé vyznávania lásky a sladké šepoty do ucha, bolo mi z toho na zvracanie.
Dvere sa otvorili o dve sekundy neskôr a vošla som dnu.
Denjiro stál v predsienke v červenom tričku a širokých teplákoch a ako mi venoval malý úsmev, na lícach sa mu vytvorili jamky.
"Ahoj," privítal ma a pomohol mi dostať sa z kabáta.
"Čau," tiež som mu venovala úsmev, ako som sa triasla od zimy a nasledovala som ho cez chodbičku do obývacej izby, ktorá bola obrovská a stále som si nevedela zvyknúť na ten jeho bodrel. Všade boli vždy rozhádzané jeho papiere, ktoré mal na učenie a hrnčeky od kávy. Sadla som si na pohovku a dala si do lona vankúš, ktorý ma ako tak zahrial, kým som ho pozorovala cez dvere ako stál v kuchyni a bral na tácku horúci čaj, ktorý mi spravil.
Bol to tak domácky typ...
Nemala by som ho porovnávať, ale vždy mi prišlo do hlavy, aký je iný.
Iný ako on.
Špinavo-plavé vlasy mu padali do očí a preto dosť často pohodil hlavou. Mal ich upravené do starostlivého účesu, žiaden neporiadok. Zelené oči sa na mňa pozreli, keď sa otočil s podnosom.
Zvalil sa vedľa mňa na gauč, keď ho položil na stolík a ucítila som škoricovú vôňu z čaju. Tento čaj bol môj obľúbený. Naučila som sa ho piť práve tuto v tejto miestnosti a akonáhle som ho po prvýkrát ochutnala, vedela som, že sa stal mojou drogou.
"Ako to ide?" jeho nenútený spôsob konverzácie som mala rada. Cítila som sa príjemne, keď sme len tak hovorili o ničom. Neriešili sme nič zložité, nemali sme potrebu sa ani hádať... nakoniec, bavili sme sa o nepodstatných veciach.
"Super, už ma čakajú len dva zápočty a potom hor sa do skúškového," predviedla som nadšený výraz na ktorom sa zasmial, pretože bolo jasné, že to bolo hrané.
"Hej, ja už iba jeden. Tuším vás predbieham slečna Haruno," uštedril mi šťuchanec pod rebra a odpil si z kávy a položil hrnček na stôl. Nie na keksík, ktorý slúžil na to, aby na mahagónovom stole nezostal kruh od pitia, ale tesne vedľa. To bol celý on...
"Niekomu sa žije," povzdychla som si.
"Tak, čo budeme dnes robiť?" spýtala som sa.
"Ja viem, čo by sme mohli robiť," potmehúdsky sa uškrnul, načo som musela prevrátiť očami.
"Denjiro, ja viem, že sme uzavreli dohodu, ale nemusí to byť každý jeden krát, nie? Dobre vieš, že dnes som potrebovala len únik z bytu, nemôžeme si pozrieť film?" jemne som mu dohovárala, pretože som nechcela, aby sa nahneval. Bol moja jediná záchrana pred touto krutou zimou. A ak som si mala vybrať, či dnešnú noc strávim vonku zasypaná snehom, alebo v teple s Denjirom, bolo jasné, prečo hlasujem.
No, nakoniec sme samozrejme videli z toho filmu úvodné a záverečné titulky, pretože ma presvedčil. Srať na to...

Rozlepila som oči a dívala sa na tmavomodrý strop.
Hmmm, toto nie je moja izba. Otočila som hlavu na bok, aby som mohla vidieť Denjira, ako spí s vlasmi v tvári, objímajúc vankúš.
Ach, no jasné.
Pomaly som odkryla prikrívku a natiahla na seba tričko a nohavičky. Po špičkách som prešla do kúpeľne, aby som sa dala dokopy a ponaťahovala sa. Všetko ma bolelo... nevedela som si zvyknúť na jeho posteľ.
Keď som šla späť, vykukla som von a potichu zaúpela, keď som videla tú niekoľkocentimetrovú pokrievku snehu, ktorá zahalila ulice.
Rýchlo som prešla späť k posteli a doobliekala sa, keď sa Denjiro zamrvil ustrnula som v pohybe. Vždy som sa odtiaľto vytrácala kým on spal. Nechcela som ho zobudiť.
"Už sa zasa vyparíš ako para nad hrncom?" jeho chrapľavý hlas mi doľahol do uší a premýšľala som, či to je len môj výplod fantazie. Oči mal stále zatvorené, takže som mala dojem, že spí.
A potom tie zelené kukadlá vykukli spod strapatých vlasov, až som nadskočila.
"Zobudila som ťa? Prepáč," ospravedlňujúco som sklopila hlavu k zemi a potom sa dala do dokončenia oblekania sa.
"Dnes ráno nie, v noci som však bol asi hodinu hore," zívol a poškriabal sa v tom chaose plavých vlasov.
"Prehadzovala si sa a plakala zo spánku," prežmolil si oči a potom sa na mňa poriadne zadíval, skúmajúc čo sa so mnou deje, akoby sa snažil dostať až do hĺbky mojej duše.
"Ach, zlé sny..." a práve pre toto som tu nerád prespávala, ale niekedy som proste nemala na výber.
"Mávaš ich dosť často. Deväťdesiat percent z toho čo si tu prespala si mala zlé sny."
"Ako vravím, mám stresové obdobie. Vieš, blížia sa Vianoce, nemám darčeky. Mám ešte zápočty a potom skúšky, som krehké žieňa," pokus vyzerať nevinne mi nevyšiel, ale on sa už viac nestaral. Pokiaľ som o niečom nechcela hovoriť, netlačil na mňa.
Odhodil zo seba prikrývku a nahý prešiel ku skrini, kde si vybral čisté veci.
"Nezostaneš aspoň na raňajky?"
"Na raňajkách zostávajú páry... po noci sexu, je v našom prípade najlepšie ráno proste zdúchnuť," občas moja úprimnosť nebola dobrá, ale on to bral, čo ma tešilo. Pokrčil ramenami v ľahostajnom geste a vyprevadil ma z jeho bytu.
"Uvidíme sa neskôr, ozvem sa ti," zakývala som mu, keď som vošla do zasneženej ulice a splynula s davom ľudí, ktorí sa náhlili do práce a škôl.
Vedomie, že je už konečne sobota a posledné dva zápočty budem mať v utorok a vo štvrtok bolo skvelé. Dnes som mohla ísť s babami von, tým pádom som sa mohla vyhnúť prejavom lásky a náklonnosti Naruta a Hinaty.
Nechcela som, aby si mysleli, že mi to vadí, alebo aby s tým prestali len kvôli mne. Nevadilo mi to kvôli nim, boli podarení, ale len ja som bola zakomplexovaná a neschopná sa na to dívať po mojom poslednom vzťahu.
Niekedy, keď som ležala v posteli sama a dívala sa na strop, priala som si, aby som mohla byť s Denjirom tak, ako bola Hinata s Narutom.
Mať príjemný vzťah bez problémov, plný lásky, porozumenia a nehy - to nebolo určené mne.
Už len keď som si spomenula na Sasukeho, uvedomila som si, že náš vžťah bol od začiatku ťažký. Všetky jeho problémy, všetko sa na nás kopilo. Hádavali sme sa, neboli sme k sebe úprimný natoľko, aby sme spolu boli doteraz a nakoniec... nakoniec ma nechcel. Opustil ma, povedal mi slová, ktoré mi ukázali, ako hlboko sa dokážem mýliť a ako ďaleko môžem zájsť vo svojej naivite.
Odišiel zo dňa na deň a nič viac sme o ňom nepočuli. Ani ja, ani jeho rodičia, ani Naruto či Hinata. Odtrhol sa od nás, akoby naše puto, ktoré sme všetci zdieľali bola len slabá nitka. Nemal problém spretrhať všetko, čo sme si vybudovali medzi sebou. Nenastúpil na právo, za ktoré tak dlho bojoval a zľahla sa po ňom zem.
A najhoršie na tom je, že ma nechal takú poškodenú, že sa nedokážem naviazať na takého úžasného chalana, ako je Denjiro. Keby som nepoznala Sasukeho, určite by som s Denjirom mala normálny vzťah. Možno...
Ale vždy je tu to - Keby nebolo neho...
No myslím, že všetko to, čo medzi nami bolo, bolo z nejakého dôvodu, nie? Všetky tie veci, že som si ho vysnívala a on si ma našiel, bol so mnou, dala som mu svoje srdce len aby ho rozdrtil, našiel ma aby ma opustil, k čomu to všetko bolo? Tomu sa hovorí osud?
Je mojím osudom zostať zaseknutá, nepoužíteľná?
Bolo mojím osudom spoznať niekoho, kto ma zničil a bolo mu to jedno, lebo on sám už bol zničený?
Stojím pred niečim, čo je väčšie ako ja. Som sama v tomto obrovskom svete a neviem kam sa mám pohnúť.
Doma som sa pozdravila s Hinatou a Narutom a rýchlo zapadla do svojej izby, aby som sa mohla učiť a opäť vypísať všetky svoje depresívne myšlienky, ktoré ma dostihli, do notebooku a znovu ich zmazať jednoduchým Delete.
Večer prišiel skôr, ako som sa nazdala a tak som šla do sprchy a pripraviť sa.
Nahodila som na seba tmavomodré šaty kombinované s čiernou látkou a čipkovanými dlhými rukávmi. Čierne čižmy som doladila so sakom, ktoré zvýrazňovalo moju štíhlu postavu a ukázalo tak moje boky, ktoré nikdy neboli tak výrazné, ako vďaka tomuto saku.
Vlasy som si dala do neposlušného drdolu a nechala po bokoch mojej tváre uvoľnené nejaké pramienky.
Nahodila som si si na tvár fasádu jemného make-upu s modrými tieňmi a vyšla z bytu v momente, kedy na mňa už trúbil taxík s dievčatami.

Nastúpila som dozadu a vyrazili sme do neznáma.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama