Únor 2015

Veríte v osud? II. 4. diel

9. února 2015 v 23:06 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ahojte, ďakujem za úžasné komentáre :) Budete si musieť na všetko počkať, nebudem vám to hovoriť :P to by nebolo fér :D :D Takže si to užívajte a možno raz ak sa odvážim, trúfnem si na skutočnú knihu :)


Na druhý deň som bola schopná vyklopýtať sa z postele až okolo tretej poobede s riadnou opicou. Potkla som sa o dve prázdne vínové fľaše, ktoré narazili do tretej a rozkotúľali sa po parketách.
Takto som dopadla po tom, čo ma vysadili a ja som vybrakovala ladničku a vypila všetok alkohol, čo sme mali na byte, aby som zadusila spomienky, ktoré sa mi vynárali v hlave a zabudla na to, že som ho po roku a pol videla.
Živého.
Bol živý a to som ani nedúfala. Bála som sa, že sa mu mohlo niečo stať a on sa medzi tým očividne vrátil do toho baru, kde kedysi trávil všetok svoj voľný čas keď si myslel, že jeho život už nemôže byť horší.
Keď si spomeniem na to, ako Naruto šiel do toho baru aby ho pohľadal a vrátil sa s prázdnymi rukami, zaujímalo by ma, kedy sa tam vrátil. Čo si od vtedy zažil, ako svoj život žil bez všetkých naokolo. Bez Itachiho. Možno najskôr cestoval.
Možno.
Nesmierne ma zarazilo to vedomie, že mu bolo úplne ľahostajné, že ma po takej dlhej dobe videl. Neprejavil jedinú emóciu a vrátil sa k akejsi pobehlici, ktorá na neho čakala pri dverách.
Keď som vystúpila z auta, zotrela som posledné slzy, ktoré som si pre neho dovolila vypustiť.
Možno sa mi to len zdalo, možno to v skutočnosti ani nebol on, možno to bol len akýsi chalan, podobný nemu. Aj to je možné. Možno mi to miesto vyprovokovalo spomienky a domienku, že je to on.
Niekedy sa mozog predsa zblázni, nie?
A toto mohla byť tá situácia.
A tak som sa rozhodla, že budem pokračovať vo svojom živote ako doteraz.
Hm... bola som ochotná odpustiť mu tie veci čo robil? To, že spal s Karin a tak ma podviedol? V jednej chvíli keď som ho tak úporne chcela hľadať a byť s ním, myslela som si to, ale na druhej strane, povedal mi to, čo sa mi navždy zarylo do srdca a zjazvilo ho.
A ja som mu to uverila.
Mohlo to byť v tom jeho šialenstve zo straty svojho najbližšieho, ale... viem, cítim, že to nebolo len tým.
Proste ma nechcel, premyslel si to a rozhodol sa, že mu takto bude lepšie.
A ja som mu to nemohla brať, hlavne nie po tom, čo ma odstrčil od seba, akoby som bola špinavá handra.
Aká som bola naivná, že som ho chcela aj po tých hrozných slovách, ktoré mi povedal a ublížili mi tým, objať.
A on ma odstrčil, akoby som bola nejaká šľapka, v tvári jasne vpísané, že skončil. So mnou, s nami. Oči prázdne a bez emócii, ktoré som mu tam občas vídala ma takmer zhodili z nôh, nie to, že ma odsotil rukami.
Zahodil to, čo sme budovali.
Stačilo, už žiadne myšlienky na neho... nebudem plýtvať myšlienkami na jeho meno, osobu.
Keď sa mi Denjiro ozval, či k nemu dnes v noci prídem, súhlasila som. Potrebovala som, aby zo mňa vytĺkol všetky spomienky na Sasukeho. Opäť zabudnúť, opäť znecitlivieť a žiť svoj prázdny život. Nič viac som nepotrebovala.
Sex, poriadny sex, to bolo niečo, čo som u Denjira mohla dostať. On dokázal, že som sa cítila na chvíľu dobre. On spôsoboval, že moje myšlienky sa unášali smerom k hviezdam niekam, kde som snívala a mala som chvíľu dojem v naplnený život, ktorý však praskol hneď ako som sa vrátila na zem. On robil to, čo som chcela. Mali sme určité pravidlá.
Žiadne iné ženy, žiadny muži.
Ak niekomu z nás vôjde do života niekto, končíme.
Ja som vo svojom živote nechcela nikoho.
Ak sa to stane nemu, jednoducho odídem. Tak ľahko, ako vedel odísť Sasuke odo mňa. Budem hľadať samu seba a možno príde ďalší Denjiro pri ktorom budem aspoň trochu celá.
Smiešne a hrozné, že som hľadala úľavu od všetkého práve v sexe. Nie s kýmkoľvek, nebola som ten typ, čo by spal každú noc s iným chlapom.
Denjiro bol prvý s ktorým som to urobila po takej dlhej dobe. A nabudúce... proste si nájdem niekoho iného, kto o to prejaví záujem.
V dnešnej dobe to vôbec nie je ľahké.
Moje motto?
"Spávaj so mnou tak dlho ako budeš chcieť, ale odíď skôr, ako sa do mňa zamiluješ."
Išla som si dať horúci kúpeľ, aby som svoje stuhnuté telo ukľudnila z toho šoku, že mi žilami pretekali zbytky alkoholu keď som sa postavila z postele a potom som sa vrátila do izby, aby som mohla študovať. Väčšina mojej mysle bola však na úplne inom mieste - mieste kde vládol mier, pokoj a prázdnota - a tak som to po troch hodinách čítania jednej vety dookola vzdala a sadla som si za notebook, aby som opäť vypísala svoju dušu do bezvýznamnch slov, vymazaných jedným ťuknutím.
"Sakura, kde sú všetky vína?" Naruto vpadol do mojej izby, spotené vlasy sa mu lepili na tvár a tričko mal celé premočené. Predpokladala som, že išiel z tréningu.
"Nauč sa klopať," zamumlala som, keď som zdvihla pohľad od klávesnice a napravila si okuliare na čítanie, ktoré som začala nosiť pár mesiacov dozadu.
"Možno raz," uškrnul sa a potom potiahol nosom a nakrčil ho, "cítim tu všade chlast,"
"Tak to keď už stojíš, môžeš mi otvoriť okno a vyvetrať. Víno dokúpim."
"Ty si vypila všetky tri fľaše naraz?" zamračil sa na mňa, keď jednu z nich chytil do ruky ako prechádzal cez izbu.
"Boli tu so mnou aj dievčatá," zaklamala som a vôbec som nemala výčitky svedomia. Som zlá. Kedysi som nerada kamala, ale teraz som to robila neustále. Všetkým som hovorila pravdu do očí, bola som nepríjemne úprimná, ale pokiaľ šlo o mňa, nikdy som nikomu nedala najavo ako mi je vnútri. Až na všerajšok, kedy som sa rozplakala pred dievčatami a to ma dosť nasralo.
"Nikoho som včera nepočul,"
"Povedala som im, aby boli potichu. Vidíš, splnilo to svoj efekt," vrátila som sa späť ku klávesnici a opäť ťukala do notebooku.
"No, tak fajn. Ehm, ako bolo včera vonku?"
Sústredene som sa dívala na monitor, "Úplne super, veď vieš. Ako vždy,"
"Kde ste boli?"
"Behali sme po baroch," tieto slová som tak často hovorila, že to zo mňa vyletelo, ani som sa nemusela zamýšľať nad klamstvom.
"Ahoj, Sakura, skoro si vstala," Hinata strčila hlavu do dverí a uštipačne prehovorila.
"Ďakujem," bezmyšlienkovito som písala, nevenovala som im pozornosť.
"Prečo sa s nami nenaobeduješ?"
"Ešte som neraňajkovala. Neskôr,"
"Tak prečo s nami aspoň nestráviš nejakú chvíľu?" otočila som sa do miestnosti a zistila, že Naruto sa vyparil, akoby sa rozhodol v jednej sekunde, že nás nechá osamote.
"Veď som s vami na byte, čiže prakticky, som stále s vami. A s tebou chodím do školy, Hin,"
"Dobre vieš čo tým myslím. Nesadneš si s nami a nepozhováraš sa ako kedysi. Iba si v izbe a von vychádzaš len keď ťa dostihnú potreby normálneho smrteľníka." Povzdychla som si, pretože toto sa mi skutočne nechcelo počúvať.
Proste som nemala náladu dívať sa na ňu a Naruta.
"Mám veľa práce a potrebujem to cez deń stihnúť, ab som večer mohla byť s Denjirom," toto bola v podstate pravda.
Skutočne som si potrebovala nájsť čas na... sex.
"Hin, mám veľa práce a potrebujem to stihnúť než pôjdem za ním, nehnevaj sa," prerušila som ju, než stihla hocičo povedať a nakoniec mi odpovedalo nasrané zabuchnutie dverí.
Každý z nás sa mení. A dokonca aj Hinata. Jej sebavedomie sa zvýšilo vďaka Narutovi a to, ako sa naučila ukazovať ľuďom, že ju niečo serie - to jej rozhodne šlo skvelo.
Bez výčitiek svedomia som dokončila čo som chcela, obliekla som sa a po ceste z bytu som si zobrala banán.
Vyšla som do tmy, všade svietili len pouličné lampy a pod nimi sa leskli obrovské chumáče snehu, ktorý sa zasa sypal z oblohy. Takýmto tempom zapadnú autá a keď sa to roztopí, bude tu potopa.
Taxík na mňa už čakal a tak som k nemu pribehla. Vsúkala som sa dnu, na miesto spolujazdca a zabuchla dvere.
"Kam to bude?"
"Do I.P.S." prekvapene som zostala sedieť s prackou zacvaknutou keď som si uvedomila, čo moje ústa povedali.
"Do I.P.S.? Slečna, ste si istá, že tam chcete ísť?" taxikár sa nervózne zahmýril a pokukoval po mne jedným okom.
Prečo som do čerta povedala názov toho prekliateho baru?
Možno len potrebujem... možno to všetko riadi moje poondiate podvedomie.
"Áno, odvezte ma tam, prosím." Nedívala som sa na neho keď som s ním hovorila, namiesto toho som sa otočila k oknu a uvažovala nad tým, čo robím.
Musela som sa zblázniť.
Možno sa len potrebujem uistiť, že som včera neblúznila a bol to on.
Len päť minút, len sa uistím, že nebláznim a popýtam sa na neho. Stačí mi vidieť ho z ďialky a pôjdem za Denjirom.

Keď auto zastavilo pred barom, musela som uznať, že keď bol všade naokolo napadaný sneh, nevyzeralo to tak hrozne ako pred tým a to ma trochu ukľudňovalo. Moje vnútornosti sa však skrúcali a srdce bilo až niekdy v ušiach keď si uvedomovali, čo sa chysták urobiť. Aký šok si spôsobiť.
Čo získam tým, že tam pôjdem?
Nič.
"Počkáte tu na mňa? Bude to chvíľka," pozorovala som blikajúci nápis a všimla si, že písmená su viac nakrivo ako keď som tu bola prvýkrát.
"Je mi ľúto slečna, ale mám už zajednaných iných zákazníkov," nechovla sa práve priateľsky, mohla som to poznať podľa tónu, akým mi to hovoril.
Možno si myslel, že si idem pre fet.
"Fajn, zavolám si iný," hodila som mu peniaze na sedačku, nestarala sa, že som mu možno dala dvojnásobný tringelt a vystúpila von.
Sneh mi vŕzgal pod topánkami a vydýchla som oblak pary, ako som si potrebovala dodať odvahy.
No, ide sa na to.
Kráčala som tam a pri tom mi v hlave šli ironické myšlienky.
Konečne sa pozriem čo je za dverami.
Ešte nikdy som sa nedostala tak ďaleko, nikdy som sa nechytila tej kľučky - prebehlo my mysľou, keď som ucítila chladný kov na koži a stlačila som ju, aby som vošla do neznáma.
"Ahoj," zarazila som sa a prehltla, keď som počula pozdrav, ktorý bol mierený ku mne.

Veríte v osud? II. 3. diel 2/2

3. února 2015 v 19:52 | Mešteková |  Veríte v osud?

"Kam vlastne ideme?" spýtala som sa, keď som sa snažila prerušiť nezmyselné bľabotanie dievčat o ničom.
"Do jedného baru, ktorý mi poradil Aden. Povedal, že tam na nás bude čakať aj s jeho kamošmi." Nadšene vypískla Jun, keď sa na mňa otočila z predného sedadla.
"Chalani? Myslela som si, že to je len babská jazda," zvráštila som obočie na dievčatá, ktoré sa zatvárili na sekundu previnilo a potom vybuchli v smiech.
"Ale no tak, babská jazda s chalanmi, samozrejme!"
"Nebudem sa tváriť, že som sa prišla zaplietať s nejakým Adenovím kamošom. Bolo by to voči Denjirovi nespravodlivé," počuť ich otrávené povzdychnutie ma vôbec nevyviedlo z miery.
Vedela som, že na toto príde. Nemali ho rady. Otázka prečo vysvela vo vzduchu, ale nikdy som nemala záujem sa s nimi o ňom rozprávať. Mala som svoje dôvody prečo s ním som, nemusela som sa nikomu zodpovedať. Som pánom svojich vlastných rozhodnutí.
"Nemusíš si s ním nič začať, len sa zabaviť. O to ide." Úškrn na Iminej tvári prerušovali pouličné lampy, ktoré nás striedavo potápali do tmy.
"Perfeknté, naozaj úžasné," zamumlala som si popod nos a oprela si čelo o okno. Zatvorila som oči, aby som ich mohla ignorovať, než sme sa tam dostali.
Len čo som vystúpila z auta a poriadne sa porozhliadla, v krku mi uviazol knedlík veľkosti tanku. Nemohla som prehltnúť a srdce sa mi rozbehlo tak rýchlo, že rozpumpovalo krv v žilách tak prudko, až ma zaliala nesmierna horúčava, hoci vonku padal sneh.
Nezmenilo sa to tu... takmer vôbec.
I.P.S.
Stále blikalo na červeno, všetko bolo okolo rozbombardované, špinavé a lákalo dnu pochybných ľudí.
"Jun," zvolala som, keď som sa na ňu obrátila, aby som videla, ako platí taxikárovi.
"Si si istá, že si povedala taxikárovi správnu adresu?"
"Áno, prečo?" keď sa otočila, po tvári jej prešiel znechutený výraz.
"Uch... vyzerá to tu nechutne, ale som si istá, že sme správne. Vnútri to možno nebude vyzerať tak desivo, ako vonku. Fuj..." odkopla z cesty fľašku plnú akejsi tekutiny, ktorá sa vyliala popri rotácii do snehu a nápadne to pripomínalo moč.
"Odporné," Ima si zacpala nos, akoby jej zápach dosahoval do jej plnej výšky a odstúpila stranou.
"Toto vôbec nie je vhodné miesto na to, aby sme sem šli," upozorňovala som dievčatá. Moja pamäť bola stále perfektná. Nikdy na toto miesto nezabudnem.
Mai vyzerala, akoby sa držala mojich slov, ale Jun a Ima, plné odhodlania a odvahy vykročili vpred.
"Nebuď zbabelec, bude zábava. Spoznáme niečo iné," ja už som tú česť mala a to som sa nepotrebovala dostať ani k dverám tohto stokárskeho baru.
Odhodlaná nenechať ich samotné, aby sa im niečo stalo, zahákla som ruku do Mainej a ťahala ju za nimi.
Štyri zmôžeme viac ako dve, nie? Nebolo by dobré nechať ich tu keď sama viem, ako som skoro dopadla, nebyť toho, že sa tu objavili Kaidan a Sasuke.
Reflexívne som odvrátila hlavu od uličky v ktorej som naposledy bola zahnaná do kúta a hoci som sa pozerala inam, stihla som periferným zrakom zachytiť to miesto, kde Sasuke držal Kaidana prišpendleného k stene.
Striasla som sa nad tou spomienkou, pretože aj cez ten rok a pol, bolo to tak živé a farebné v mojej pamäti. Chcela som, aby mi tieto spomienky vybledli a stratili sa z nej.
Len čo sme dobehli k dievčatám, cítila som sa trochu istejšie, ale to len do tej chvíle, než sa dvere z baru otvorili a von vyšli piati chalani, držiac flašku piva v jednej ruke, zatiaľ čo sa hlasito smiali a chrchlali odporným prefajčeným kašľom.
Stuhli sme všetky štyri a dívali sa na nich a neviem na čo sme čakali, možno na to, kým si nás všimnú, čo sa stalo iba o pár sekúnd neskôr.
"Stále si taká odvážna?" strčila som lakťom do Jun, ktorá sa viditeľne zachvela a nebolo to zimou.
"Kámo, sleduj tú kosť," hlas jedného z nich sa mi zarezával do kostí. Hľadel na Mai a hltal ju pohľadom, ako feťák svoju drogu a to sa mi vôbec nepáčilo.
"Hej, čo to, čo to? Mladé kočky si pomýlili bar?" ten, ktorý k nám zdvihol pohľad na výzvu svojho kamoša odhodil prázdnu flašku na zem a naklonil hlavu do boku, ako si nás všetky prezeral.
"To je skvelé!" zachrčal ten, čo večne chrchlal a medzi tým si zapaľoval cigaretu zažltnutými prstami.
Otočila som sa, aby som s úľavou videla, že taxikár ešte stále stojí na parkovisku a sleduje nás. Keď sa teraz otočíme a odídeme s ním inam, tak to bude viac ako len dobré.
"Ideme si vypiť, nie?" týpek, ktorý by bol inak pekný, keby nemal oči podliate krvou a na tvári podnapitý výraz, pristúpil k nám, načo som trochu cúvla aj s Imou.
Jun, ktorá ma vždy rozčuľovala tým, ako sa snažila byť na koni však vystrčila bradu a opovrhlivým pohľadom si ho premerala.
"S takou stokou teda piť nepôjdeme," akoby nestačilo čo povedala, ešte nakrčila nos, akoby mu naznačovala že páchne potom, alkoholom a cigaretami.
"Čo si to povedala, ty mrcha?" jeho výraz sa zo sekundy na sekundu zmenil na zverský a temnota v jeho hlase presakovala cez môj kabát až do špiku mojich kostí.
Toto nie je dobré.
"Nič nepovedala, vlastne sme na odchode," prevziať situáciu na seba a prehovoriť, znamenalo upriamiť pozornosť všetkých očí naokolo.
"Och, netypicky pekná kočka, to sa mi vcelku páči," hnus odkvapkával z hlasu toho, čo práve vypustil zo svojich úst dym pomedzi slová.
"Ako sme povedali, odchádzame," Mai, ktorej sa triasol hlas potiahla Jun a donútila ju urobiť od nich dva kroky.
"No to nie, prišli ste sa zabaviť, tak sa ideme zabávať. Nebuďte tak povýšenecké, prišli ste si pre fet, alkohol a sex, nie? Lebo všetci sem idú práve za tým. To vás uvoľní a môžeme sa pobaviť," olíznutie pier slizkým jazykom jedného z nich mi zdvíhalo žalúdok.
"Snáď si nemyslíte, že vás necháme odísť naprázdno? Samozrejme, že si užijeme, o tom nepochybujte. Už dávno sem prestali chodiť také pekné dievčatá, ako bábiky. Ešte k tomu očividne z iných pomerov, to je tu rarita a tú treba využiť."
"Odpál ty nechutný kretén a nechaj nás odísť, radšej sa staraj o ženské tvojich pomerov." Jun, ktorá si nikdy nebude dávať pozor na tú svoju tupú hubu skončila v zovretí jedného z nich, ani nežmurkla.
"Jun!"
"Pusti ju ty bastard!" Ima sa mi zamykala zo zovretia v ktorom som držala jej ruku. Skutočne som sa obávala, že po nich vyštartuje. Sú v presile.
Otočila som sa na taxikára a chcela niečo zakričať, ale krik dievčat, ktoré volali po tých chlapoch, aby pustili Jun a hlasitý, hurónsky smiech tých trýzniteľov prehlušoval môj vlastný výkrik o pomoc.
Otočila som sa späť na nich, aby som videla, čo sa deje s Jun a zbadala som, ako sa barové dvere otvorili a v nich sa objavilo nejaké dievča zavesené do paže akéhosi chalana v čiernom.
"Pomôžte nám!" zvolala som na nich v zúfalstve, ale nevedela som, či sa pridajú k nim, alebo budú s nami, no za pokus to stálo. Chalan zdviholo hlavu a pozrel sa zrejme mojim smerom, ale nevedela som to určiť kvôli šiltovke, ktorá zakrývala jeho tvár, ako ju mal hlboko stiahnutú.
Dievča sa zlomyselne zachichotalo a ja som hneď vedela, že sme v keli. Chalani sa obrátili na prichodiacich a ten, ktorý po celý čas násilnícky držal Jun, okamžite uvoľnil zovretie a nechal ju, aby odklopýtala pár krokov od neho.
"Sorry, brácho, len sme sa bavili," jeho hlas okamžite zjemnel a bol priateľskejší a kajúcni, čo ma vyviedlo z koncentrácie. Takže predsa len sme zachránené?
To musí byť majiteľ toho baru - napadlo ma v sekunde. Prečo inak by sa okamžite ukľudnil?
Týpek striasol ruku toho dievčaťa zo svojej paže a zišiel tie dva schody dolu ladne a ľahostajným spôsobom, akoby mu bolo všetko u prdele. Minul chalanov, až kým sa nedostal pred toho, čo sa mu ospravedlňoval a nenúteným švihom mu vrazil jednu poriadnu ranu do žalúdka, až sa mu prevrátili oči a spadol na kolená, vykašlávajúc svoje vnútornosti.
Bolo to také divné, bolo jasné, že sa poznajú a on k nemu šiel ako kamoš ku kamarátovi a zrazu ležal na zemi.
Nebezpečný typ človeka od ktorého nemôžete čakať nič dobré. Kľudne vám môže s láskou vraziť nôž do srdca.
"Iba špina sa takto správa k žene," po druhýkrát v tomto dni mi prišlo zle a dostala som závrať. Ten hlas... syčiaci, nebezpečný, temný... nenávistný. Nikdy ho nemôžem zabudnúť... je zvučenjší ako v mojich spomienkach. Desivejší.
Nebola som si istá, či mám len halucinácie, alebo je to skuočne on. Keby len trochu podvihol hlavu, aby som mu videla pod kšilt. Len trošku.
Ale on sa obrátil k nám chrbtom a asi sa díval na ostatných, ktorí odcúvali s rukami v rezignovanej polohe a nestarali sa o to že ich kamoš leží na zemi.
"Sorry kámo, fakt... už sa to nestane," mráz mi behal po chrbte. Mal tu očividne viac ako len veľký rešpekt.
Jun pribehla k nám a s vypleštenými očami sa dívala na jej záchrancu. Ja som tam stála ako prikovaná a želala som si prebrať sa z tejto nočnej mory. V ušiach mi tepalo a v hlave dunelo. Stále sa mi v hlave opakovali tie isté myšlienky.
To nie je možné, to nie je možné...
ON...
Po mesiacoch...
Nie, nemožné...
"Vypadnite skôr, ako si rozmyslím, že vás nechám ísť," je to on. Musí. Nik iný nemá v slovách ten bič, ktorý naháňa hrôzu.
Nebolo im treba hovoriť dvakrát. Pozviechali kamoša zo studenej zasneženej zeme s obozretnosťou, či si to skutočne nerozmyslí a potom vypadli tak rýchlo, ako im to nohy dovoľovali.
"Ďakujem," Jun zvolala na jej záchrancu, ktorý nám nevenoval jediný pohľad a vybral sa späť do baru, kde ho stále čakalo to dievča, pobavene opreté o zárubňu.
"Toto miesto nie je pre vás. Nechcem tu ani jednu z vás znovu vidieť," otočil naším smerom hlavu a ponad plece zavŕtal svoje oči do mňa, keď si upravil čiernu šiltovku, aby som mu mohla zazrieť tvár.
Cítila som, ako mi sánka pracuje, keď som chcela hocičo povedať v zúfalej snahe udržať ho tu ešte chvíľu, ale jeho pohľad ma spražil, pretože teraz som už nemohla pochybovať o tom, že je to on. Sánku mal hranatejšiu ako som si pamätala a vlasy mu padali do tváre keď boli len o trošku dlhšie ako naposledy keď som ho videla. Sklonil kšlit a opäť zakryl svoje čierne, prázdne oči bez akýchkoľvek emócii. Nedal najavo, žeby bol potešený, že ma vidí, nedal najavo, že ma vôbec pozná. Správal sa, akoby som bola len jedna zo žien, ktoré míňa na ulici.
"No to sa ešte uvidí, cukrík..." Jun bola dosť sebavedomá a vedela som, že ju očaril tým, ako sa správal. Bola na zlých chlapcov, ale on bol... on bol ten najhorší z najhorších.
Keď sa za ním zabuchli dvere, dievčatá ma donútili pohnúť sa a ťahali ma späť do taxíku a ja som si až teraz uvedomila, ako sa celá trasiem. Len čo sme si sadli do auta, rozplakala som sa. Tak dlho som ho nevidela a teraz... zasiahlo ma to horšie, ako som si myslela.
Moje mŕtve srdce cítilo potrebu oživnúť a desilo ma to. Strach, panika, nádej, cit... to všetko som tam ucítila. Pocítila som veci, ktoré boli dávno pochované v mojom vnútri a nenávidela som sa za to.
"Čo sa deje, Sakura? Čo je?" Mai sa na mňa obrátila a odhrnula mi premočené vlasy z tváre.
"Je to on, je to on..." na nič viac som sa nezmohla, blábolila som, akoby som bola v mrákotách, opitá jeho menom. Nedokázala som ho vysloviť, ako keď nemôžete počuť názov nejakého alkoholu z ktorého vám bolo tak zle, že len pomyslenie na neho vám dvíhalo kyselinu v žalúdku.
"Kto je to? O čom to hovoíš, Sakura?" Ima sa nahla cez Mai, aby na mňa poriadne videla.
"Musím ísť domov," zamumlala som a cítila, ako sa po mne leje studený pot.
"Vyzeráš hrozne. Dobre, odvezieme ťa domov,"
"Videli ste ho? Nevyzeral tak sexi, keď zložil toho týpka a zachránil ma? Toho chlapca musím mať," Jun očividne vôbec nepočúvala náš rozhovor ako sedela vedľa vodiča a dívala sa dopredu.
"Sas-u-ke..." takmer som sa zadusila, keď som vyslovila jeho meno nahlas a rozkašľala som sa vyzlykajúc do svojich rúk.
"Jun, drž hubu!" Ima to nevydržala a vybľafla po nej.
"Ale keď... och, Sakura, čo sa deje?" až teraz začala venovať svoju pozornosť okoliu a natočila sa dozadu, aby sa pozrela čo sa tam deje a prečo na ňu Vari šteká.
"Ty hlupaňa, ten čo ťa zachránil od tvojej debilnosti bol Sakurin Sasuke," môj Sasuke. On nie je môj. Nikdy nebol.
Len ja som bola jeho.
Ale už nie, už nikdy viac!
"Och," zakryla si ústa rukou a zdesene sa na mňa pozerala.
"Prepáč, ja... nevedela som," bola hlúposť povedať im o ňom keď som bola opitá na mol pred rokom. Ale očividne si všetko z tej noci pamätali aj keď na druhý deň som dúfala, že boli také spité ako ja a nepamätali si to.
Chyba. Ako väčšina vecí v mojom živote.
"Odvedzte ma domov," zachrčala som zachrípnuto a začala si stierať slzy z líc.
Ani jedna z nich nepovedala slovo, všetky tri vedeli, kto Sasuke bol a čo spravil. A preto sa viac k tomu nevyjadrovali a vysadili ma rovno pred bytom a hoci ma chceli odprevadiť až do izby, nedovolila som im to. Potrebovala som byť sama, potrebovala som sa utopiť v slzách a zabudnúť na dnešnú noc.

Veríte v osud? II. 3. diel 1/2

3. února 2015 v 19:50 | Mešteková |  Veríte v osud?
A je tu nový diel, trošku menšia odmlka, ale treba dať priestor aj pre Tanaris :) Komentáre ma nesmierne potešili a to, že by to mohlo byť kĺudne sfilmované ma nadchlo, pozrela by som si to, rozhodne :D
ĎAKUJEM! :3


"Som tu," nemohla som ovládnuť zívnutie, ktoré sa mi votrelo do slov, ako som hovorila Denjirovi, aby mi otvoril dvere.
Stála som vonku, celá zasnežená a uzimená ale v istom ohľade spokojná, pretože som utiekla z bytu tak rýchlo ako sa dalo a nestihla som toho počuť viac, než moje uši uniesli.
Samé vyznávania lásky a sladké šepoty do ucha, bolo mi z toho na zvracanie.
Dvere sa otvorili o dve sekundy neskôr a vošla som dnu.
Denjiro stál v predsienke v červenom tričku a širokých teplákoch a ako mi venoval malý úsmev, na lícach sa mu vytvorili jamky.
"Ahoj," privítal ma a pomohol mi dostať sa z kabáta.
"Čau," tiež som mu venovala úsmev, ako som sa triasla od zimy a nasledovala som ho cez chodbičku do obývacej izby, ktorá bola obrovská a stále som si nevedela zvyknúť na ten jeho bodrel. Všade boli vždy rozhádzané jeho papiere, ktoré mal na učenie a hrnčeky od kávy. Sadla som si na pohovku a dala si do lona vankúš, ktorý ma ako tak zahrial, kým som ho pozorovala cez dvere ako stál v kuchyni a bral na tácku horúci čaj, ktorý mi spravil.
Bol to tak domácky typ...
Nemala by som ho porovnávať, ale vždy mi prišlo do hlavy, aký je iný.
Iný ako on.
Špinavo-plavé vlasy mu padali do očí a preto dosť často pohodil hlavou. Mal ich upravené do starostlivého účesu, žiaden neporiadok. Zelené oči sa na mňa pozreli, keď sa otočil s podnosom.
Zvalil sa vedľa mňa na gauč, keď ho položil na stolík a ucítila som škoricovú vôňu z čaju. Tento čaj bol môj obľúbený. Naučila som sa ho piť práve tuto v tejto miestnosti a akonáhle som ho po prvýkrát ochutnala, vedela som, že sa stal mojou drogou.
"Ako to ide?" jeho nenútený spôsob konverzácie som mala rada. Cítila som sa príjemne, keď sme len tak hovorili o ničom. Neriešili sme nič zložité, nemali sme potrebu sa ani hádať... nakoniec, bavili sme sa o nepodstatných veciach.
"Super, už ma čakajú len dva zápočty a potom hor sa do skúškového," predviedla som nadšený výraz na ktorom sa zasmial, pretože bolo jasné, že to bolo hrané.
"Hej, ja už iba jeden. Tuším vás predbieham slečna Haruno," uštedril mi šťuchanec pod rebra a odpil si z kávy a položil hrnček na stôl. Nie na keksík, ktorý slúžil na to, aby na mahagónovom stole nezostal kruh od pitia, ale tesne vedľa. To bol celý on...
"Niekomu sa žije," povzdychla som si.
"Tak, čo budeme dnes robiť?" spýtala som sa.
"Ja viem, čo by sme mohli robiť," potmehúdsky sa uškrnul, načo som musela prevrátiť očami.
"Denjiro, ja viem, že sme uzavreli dohodu, ale nemusí to byť každý jeden krát, nie? Dobre vieš, že dnes som potrebovala len únik z bytu, nemôžeme si pozrieť film?" jemne som mu dohovárala, pretože som nechcela, aby sa nahneval. Bol moja jediná záchrana pred touto krutou zimou. A ak som si mala vybrať, či dnešnú noc strávim vonku zasypaná snehom, alebo v teple s Denjirom, bolo jasné, prečo hlasujem.
No, nakoniec sme samozrejme videli z toho filmu úvodné a záverečné titulky, pretože ma presvedčil. Srať na to...

Rozlepila som oči a dívala sa na tmavomodrý strop.
Hmmm, toto nie je moja izba. Otočila som hlavu na bok, aby som mohla vidieť Denjira, ako spí s vlasmi v tvári, objímajúc vankúš.
Ach, no jasné.
Pomaly som odkryla prikrívku a natiahla na seba tričko a nohavičky. Po špičkách som prešla do kúpeľne, aby som sa dala dokopy a ponaťahovala sa. Všetko ma bolelo... nevedela som si zvyknúť na jeho posteľ.
Keď som šla späť, vykukla som von a potichu zaúpela, keď som videla tú niekoľkocentimetrovú pokrievku snehu, ktorá zahalila ulice.
Rýchlo som prešla späť k posteli a doobliekala sa, keď sa Denjiro zamrvil ustrnula som v pohybe. Vždy som sa odtiaľto vytrácala kým on spal. Nechcela som ho zobudiť.
"Už sa zasa vyparíš ako para nad hrncom?" jeho chrapľavý hlas mi doľahol do uší a premýšľala som, či to je len môj výplod fantazie. Oči mal stále zatvorené, takže som mala dojem, že spí.
A potom tie zelené kukadlá vykukli spod strapatých vlasov, až som nadskočila.
"Zobudila som ťa? Prepáč," ospravedlňujúco som sklopila hlavu k zemi a potom sa dala do dokončenia oblekania sa.
"Dnes ráno nie, v noci som však bol asi hodinu hore," zívol a poškriabal sa v tom chaose plavých vlasov.
"Prehadzovala si sa a plakala zo spánku," prežmolil si oči a potom sa na mňa poriadne zadíval, skúmajúc čo sa so mnou deje, akoby sa snažil dostať až do hĺbky mojej duše.
"Ach, zlé sny..." a práve pre toto som tu nerád prespávala, ale niekedy som proste nemala na výber.
"Mávaš ich dosť často. Deväťdesiat percent z toho čo si tu prespala si mala zlé sny."
"Ako vravím, mám stresové obdobie. Vieš, blížia sa Vianoce, nemám darčeky. Mám ešte zápočty a potom skúšky, som krehké žieňa," pokus vyzerať nevinne mi nevyšiel, ale on sa už viac nestaral. Pokiaľ som o niečom nechcela hovoriť, netlačil na mňa.
Odhodil zo seba prikrývku a nahý prešiel ku skrini, kde si vybral čisté veci.
"Nezostaneš aspoň na raňajky?"
"Na raňajkách zostávajú páry... po noci sexu, je v našom prípade najlepšie ráno proste zdúchnuť," občas moja úprimnosť nebola dobrá, ale on to bral, čo ma tešilo. Pokrčil ramenami v ľahostajnom geste a vyprevadil ma z jeho bytu.
"Uvidíme sa neskôr, ozvem sa ti," zakývala som mu, keď som vošla do zasneženej ulice a splynula s davom ľudí, ktorí sa náhlili do práce a škôl.
Vedomie, že je už konečne sobota a posledné dva zápočty budem mať v utorok a vo štvrtok bolo skvelé. Dnes som mohla ísť s babami von, tým pádom som sa mohla vyhnúť prejavom lásky a náklonnosti Naruta a Hinaty.
Nechcela som, aby si mysleli, že mi to vadí, alebo aby s tým prestali len kvôli mne. Nevadilo mi to kvôli nim, boli podarení, ale len ja som bola zakomplexovaná a neschopná sa na to dívať po mojom poslednom vzťahu.
Niekedy, keď som ležala v posteli sama a dívala sa na strop, priala som si, aby som mohla byť s Denjirom tak, ako bola Hinata s Narutom.
Mať príjemný vzťah bez problémov, plný lásky, porozumenia a nehy - to nebolo určené mne.
Už len keď som si spomenula na Sasukeho, uvedomila som si, že náš vžťah bol od začiatku ťažký. Všetky jeho problémy, všetko sa na nás kopilo. Hádavali sme sa, neboli sme k sebe úprimný natoľko, aby sme spolu boli doteraz a nakoniec... nakoniec ma nechcel. Opustil ma, povedal mi slová, ktoré mi ukázali, ako hlboko sa dokážem mýliť a ako ďaleko môžem zájsť vo svojej naivite.
Odišiel zo dňa na deň a nič viac sme o ňom nepočuli. Ani ja, ani jeho rodičia, ani Naruto či Hinata. Odtrhol sa od nás, akoby naše puto, ktoré sme všetci zdieľali bola len slabá nitka. Nemal problém spretrhať všetko, čo sme si vybudovali medzi sebou. Nenastúpil na právo, za ktoré tak dlho bojoval a zľahla sa po ňom zem.
A najhoršie na tom je, že ma nechal takú poškodenú, že sa nedokážem naviazať na takého úžasného chalana, ako je Denjiro. Keby som nepoznala Sasukeho, určite by som s Denjirom mala normálny vzťah. Možno...
Ale vždy je tu to - Keby nebolo neho...
No myslím, že všetko to, čo medzi nami bolo, bolo z nejakého dôvodu, nie? Všetky tie veci, že som si ho vysnívala a on si ma našiel, bol so mnou, dala som mu svoje srdce len aby ho rozdrtil, našiel ma aby ma opustil, k čomu to všetko bolo? Tomu sa hovorí osud?
Je mojím osudom zostať zaseknutá, nepoužíteľná?
Bolo mojím osudom spoznať niekoho, kto ma zničil a bolo mu to jedno, lebo on sám už bol zničený?
Stojím pred niečim, čo je väčšie ako ja. Som sama v tomto obrovskom svete a neviem kam sa mám pohnúť.
Doma som sa pozdravila s Hinatou a Narutom a rýchlo zapadla do svojej izby, aby som sa mohla učiť a opäť vypísať všetky svoje depresívne myšlienky, ktoré ma dostihli, do notebooku a znovu ich zmazať jednoduchým Delete.
Večer prišiel skôr, ako som sa nazdala a tak som šla do sprchy a pripraviť sa.
Nahodila som na seba tmavomodré šaty kombinované s čiernou látkou a čipkovanými dlhými rukávmi. Čierne čižmy som doladila so sakom, ktoré zvýrazňovalo moju štíhlu postavu a ukázalo tak moje boky, ktoré nikdy neboli tak výrazné, ako vďaka tomuto saku.
Vlasy som si dala do neposlušného drdolu a nechala po bokoch mojej tváre uvoľnené nejaké pramienky.
Nahodila som si si na tvár fasádu jemného make-upu s modrými tieňmi a vyšla z bytu v momente, kedy na mňa už trúbil taxík s dievčatami.

Nastúpila som dozadu a vyrazili sme do neznáma.