Veríte v osud? II. 1. diel

6. ledna 2015 v 15:55 | Mešteková |  Veríte v osud?
Takže, pôvodne som skutočne mala na pláne, že napíšem aj Veríte v osud? 2. No a Taurin mi vnukla skvelý nápad ( za čo Ti veľmi pekne ĎAKUJEM :3 ) a tým pádom som sa rozhodla ukončiť jednotku dielom, ktorý som včera vydala. Pôvodne mala byť ešte jedna časť, ale nepáčila sa mi, takže takto to bude lepšie.
Takže som sa rozhodla, že vám dnes dám náhlad do druhej časti :) Dúfam, že si to užijete a ďakujem za rozsiahle komentáre. Som rada, že sa vám ten diel tak páčil. :3 Málokedy sa mi stáva, že keď sa mne páči, tak sa páči aj iným. A mne sa ten diel veľmi nepáčil, no pokiaľ vám hej, som spokojná! :3

Vysoká škola... vysávač duše. Doslovne.
Mala som čo robiť, aby som nezošalela zo všetkých tých skúšok, ktoré mi mali začať o pár mesiacov. Vďaka Bohu, že bol December a ja som mala už len dva týždne do konca zápočotov. Potom ma čakali zimné prázdniny strávené tu s mojimi kamarátmi. Vianoce, Silvester... všetko ako pred rokom. Popíjanie, zabávanie sa a potom späť do kolobehu nasávania informácii.
Som v druhom ročníku na medicíne a užívam si štúdium, ktoré ma vyčerpáva. Je to úžasné, ale zároveň beštiálne, no vďaka tomu nemusím myslieť na nič, len na to koľkým ľuďom budem schopná v živote pomôcť. Človek by povedal, že po toľkom namáhaní mozgu si v noci líham spokojná do postele, pretože sa pokúšam zlepšíť svet a zachraňovať ľudí, je to môj sen, ale nie je to tak. Ešte vždy mám výčitky, že som nemohla pomôcť človeku, ktorý mi bol najdrahší a už mu nikdy nepomôžem. Mám okolo seba kopu ľudí a priateľov, ale cítim sa na tomto svete opustená.
Teraz mám pri sebe človeka, chlapca, ktorý mi dáva to čo potrebujem, ale moje srdce zostáva chladné. Vychladlo po roku trápenia, plakania, nočných môr, prosenia a zúfania.
Prečo sa mám stále viazať k človeku o ktorom ani neviem, či je medzi živými? Prečo o ňom mám každú noc sny a volám ho zo spánku?
Prečo to robiť, keď on už nie je v živote nikoho?
Bývam v Tokiu s mojou najlepšou kamarátkou Hinatou a jej priateľom Narutom. Máme dvojizbový byt, na ktorom však netrávim veľa času, pretože som stále v študovni a snažím sa byť najlepšia z najlepších.
Noci trávim u Denjira, aspoň niektoré, nie všetky. Ale dáva mi to, čo potrebujem aj keď sa ma nikdy nepýtal, čo poresne to je a nikdy som mu to nepovedala z vlastnej iniciatívy.
Vie o mne len to, čo chcem aby vedel. Je jednoduchý, dobrý a úprimný. Obaja vieme a máme presne určené čo chceme. Človek by to dnes možno nazval... priatelia s výhodami. Ale ja to tak nenazývam.
Trvalo veľmi dlho, než ma presvedčil a uhnal, aby sme boli kamoši. Najskôr soms a mu vyhýbala, ale nakoniec som si povedala, prečo nie? Budem žiť v minulosti a trápiť sa tým?
A tak mám teraz mesiac Denjira, aj keď spolu nemáme vzťah a ani sa tak neprezentujeme. To, čo je medzi nami dvomi viem iba ja a on... no a Hinata... a určite aj Naruto, lebo mu to povedala, ale to je nepodstatné.
Radšej budem tráviť väčšinu nocí u Denjira, ako by som mala byť s Hinatou a Narutom a počúvať ich nočné hrkútanie. Začala som na to byť alergická, všetka tá romantika a vyznávanie lásky.
Nie... láska neexistuje. Aspoň pre mňa nie.
Hej, vravela som vám, že som opäť začala písať? Ale nie do denníka, v žiadnom prípade. Vtedy som bola hlúpe, naivné dievčatko. Nechcem snáď riskovať posledné fiasko, ktoré som si zažila, že by to našiel nejaký chalan, nie?
Teraz namiesto toho, aby som sa učila, tak vypúšťam paru. Píšem do svojho notebooku a keď sa rozhodnem, že už som dostatočne ukľudnená, vymažem to. Nedovolím, aby to niekto niekedy čítal a ani sama by som to po sebe nečítala.
Je to môj spôsob, ako zo seba všetko dostať... a pre mňa to funguje.

"Sakura, poď už, nebudeme na teba čakať!" otočila som sa na stoličke a prstom nahmatala klávesnicu, aby som ju mohla dlho podržať a tak mazať všetko, čo som doteraz napísala.
Do dverí pichla hlavu Ima a jej biele zuby na mňa zažiarili, keď ich vycerila spoza karmínovo červených pier. Jej ryšavé vlasy boli ako oheň, ako ich mala rozcuchané a sneh sa na nich leskol ako drobné diamanty.
"Budeme meškať a Jun ťa za to pretrhne. Povedala, že sa už teší, kedy vyrazíme, tak poď! Oblečená si a mala si byť pred bytom pred desiatimi minútami. Keby mi Hinata neotvorila, vyrazila by dvere a vieš, aká vie Jun byť."
"Dobre, hneď som tam," otočila som sa k počítaču a sledovala, ako sa posledné riadky vymazávajú.
Cítila som chvíľu pohľad jej zelených očí, ktoré ma prebodávlai než vyklopýtala z mojej izby.
"Máš desať sekúd a neopováž volať toho tvojho kamaráta Denjira! Je to babská jazda!" jej tlmený výkrik z predsienky ma otravoval. Mala príliš piskľavý hlas.
"Bla, bla, bla," zamumlala som si pre seba a prevrátila očami, keď som zatvorila notebook, obula si topánky, prehodila šálu cez krk a vkĺzla do kabáta.
Zhlasla som svetlo v izbe a vyšla k dverám, kde ma Hinata čakala opretá o zárubňu a za ňou stál jej blonďatý priateľ s miskou cereálii.
"Ďalšia ožieračská noc?" spýtal sa s plnými ústami a zaškeril sa.
"Možno," pokrčila som plecami, pretože som nemohla ručiť za tie tri bláznivé ženské čakajúce v taxíku. Ja som vedela, že budem triezva, ale o nich človek nevedel čo vôbec prídu v jednom kuse domov.
"Kam idete?" Hinata si prehodila konský chvost na chrbát a stisla pery. Vedela som, že nemala rada moje výlety, ale nemohla mi nič zakazovať. Nebola moja matka.
"Do Tokia,"
"Sme v Tokiu, Sakura," Naruto sa teraz zamračil, aleja som sa na oplátku usmiala.
"Ja viem, majte sa. Musím ísť," zachránilo ma trúbenie taxikára a než stihli hocičo povedať, už som vypadla do zasneženej noci.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Rence Rence | 6. ledna 2015 v 16:09 | Reagovat

Super diel ako vždy :-)
Chápem Sakuru, že so Sasukem už nechcela byť, ale nemusela ho úplne opustiť a vzdať to s ním :/ No, vývoj situácie je zaujímavý :D Teším sa na ďalší :-)

2 Taurin Taurin | 6. ledna 2015 v 16:28 | Reagovat

Ja som úplne nadšená :-D škerím sa tu ako slniečko na hnoji :-) som strašne zvedavá na to čo všetko sa za ten čas stalo a čo sa aj naďalej bude diať. je to ako keby si celému príbehu vliala život medzi riadky :)
Sasuke chudák, tajne dúfam, že ešte nepovedal posledné slovo v tomto príbehu :-D
som rada, že ti môj komentár vnukol nápad 8-) a určite nemáš zač to skôr ja som rada, že som sa dokopala to prečítať, keďže by som sa tiež mala učiť a namiesto toho robím všetko možné aj nemožné 8-O  
strašne sa teším z toho ako si to vymyslela :-)

3 Nanashi Nanashi | 6. ledna 2015 v 16:58 | Reagovat

To ukončenie prvej série bolo určite veľmi dobré a to nehovorím o tomto začiatku novej, síce, ten beriem za niečo ako prológ :D Každopádne, začalo to viac ako zaujímavo, oživilo to celý príbeh a o to viac som naúätá, ako sa to celeé vyvinie :D

4 molly molly | 6. ledna 2015 v 18:11 | Reagovat

Jo, rozhodně zajímavý nápad, ukončit první sérii tamtím dílem (y) :)
Takže to mělo na Sasukeho tak velký dopad.. Chápu ho, že se hádám vydal svou cestou, asi to bylo z jeho hlavy.. Sakura vzala Sasukeho odchod taky špatně, teď bude chladná a odtažitá zřejmě :( Achjo :( Mě je pořád strašně líto Itachiho a bude pořád, když umírá nejoblíbenější postava, tak je to až nějak moc těžký :D
Jsem zvědavá, jak  to všechno probíhalo, mezi dvěma díly :)
Je to vážně parádně napsaný:)  
Hodně štěstí ve škole ^^

5 Michel Michel | 7. ledna 2015 v 20:43 | Reagovat

Ked som začala čitať tuto poviedku nečakala som že to bude mať viac serii :D ale je to super. Ked to čítam pride mi to trošku bolestive, kto vie ako to všekto bolo muselo to pre nich oboch byť ťažke určite inak by sa ho nevzdala..po tom všektom verim tomu ale že aj druha seria je stale o nich dvoch.možno sa stretnu nahodou...kto vie som velmi zvedavá ale stale smutná s posledných dielov :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama