Veríte v osud? 57. diel

5. ledna 2015 v 19:33 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ospravedlňujem sa za zdržanie, ale učím sa na skúčkové takže mám toho veľa :) Ďakujem za úžasné komenty a dúfam, že si tento diel užijete.
Sekundy, ktoré trvali ako minúty a minúty, ktoré boli dlhšie ako hodiny som sedela na stoličke, civela pred seba a nechala slané kvapky stekajúce po mojich lícach, aby dopadali na moje nohavice, až som mala pocit, že ma začínajú ťahať ku dnu ako boli premočené od toľkého prúdu čo mi vytekal z očí. Netrúfala som si tam vojsť aby som videla tú skutočnosť a nakoniec som to ani neurobila, lebo som videla, ako Sasuke vyšiel z dverí. Skôr by som povedala, že to bola jeho zmučená duša. Vyzeral ako duch, keď vošiel do čakárne. Nechal dvere otvorené a tak sa mi naskytol pohľad na pani Mikoto, ako sa chúlila a objímala chladnúce telo svojho najstaršieho syna a vzlykala mu do hrude s prosbami aby sa vrátil.
Odvrátila som pohľad, pretože som sa bála, že sa zosypem a premiestnila som oči na Sasukeho, aby som ho skontrolovala. Bol bledý, oči mal mŕtve, díval sa na neurčitý bod a celý sa chvel. Donútila som svoje nohy, ktoré boli ako z gumy k tomu, aby sa pohli a postavila som sa zo stoličky. Čo krok, to pichnutie u srdca. Pomaly som prešla k Sasukemu a objala som ho, dúfala, že mu tým aspoň trošku uľavím. Ak bude vedieť, že pri ňom niekto stojí, možno sa zvládne postaviť späť na vlastné nohy po toľkých ranách, ktoré mu život uštedril.
Ruky mu viseli popri bokoch a bez jediného slova ma nechal, aby som ho zvierala v náručí. Tvár mal na počudovanie suchú, no myslím, že už vyčerpal všetky slzy, ktoré mal.
Keby len tušil, že by som si najradšej nechala vytrhnúť svoje vlastné srdce, len aby to jeho prestalo krvácať. Tak veľmi mi na ňom záležalo aj po tom všetkom, čo sa udialo.
"Sasuke," Naruto sa ocitol vedľa mňa a položil mu ruku na plece dokazujúc mu, že jeho najlepší priateľ tu po celý čas pre neho bude.
Sasuke sa na neho pozrel pohľadom, ktorý značil, že sa díva niekde skrz neho a vôbec ho nevníma. Nebol schopný vnímať okolie. Zvádzal boj sám v sebe. Nechcela som si ani predstaviť ako sa celý zvnútra rozpadá.
"Pôjdeme domov," Hinata zobrala veci do vlastných rúk a všetkých nás vyviedla von z nemocnice keď videla, že sme stratení a nevieme čo robiť. Najskôr sme sa zastavili u doktora, ktorý nám dal lieky na ukľudnenie, ak by Sasuke mal bolesti zo zranení a nechal nás ísť domov. Ku podivu, Sasuke s nami šiel bez jediných námietok, bez slova... dokonca som mala dojem, akoby ani nedýchal.
Celú cestu v aute nik z nás neprehovoril a v tom maličkom uzavretom priestore panovalo ticho, ktoré nás všetkých ubíjalo.
Len čo sme sa dostali do domu, vyšli sme so Sasukem do jeho izby. Nebolo nám pohodlné, aby sme sa pohybovali po jeho dome akoby sme boli domáci, tak sme sa držali pri ňom. Hlavne ako opora.
Zapla som malú lampičku pri jeho posteli, aby mu ostré svetlo nerezalo oči a nerozbolela ho z toho hlava. Sasuke stál pri presklenej stene a díval sa von do tmavej noci, vonku nebolo nič vidieť, ale aj tak sa tam díval. Možno sa snažil vidieť cez stromy až na hviezdnatú oblohu, možno mal v hlave prúd myšlienok, ktoré som chcela, ale aj nechcela počuť.
Zašmátrala som vo vačku keď som si uvedomila, že som nechala jeho tabletky dolu na skrinke s topánkami, kým sme sa vyzúvali.
"Zbehnem pre lieky," zamumlala som potichu a aj to, že sa môj tichý hlas ozval v miestnosti znelo tak... hlučne a nemiestne, akoby som niečo narúšala.
Vyšla som ku schodom a musela som sa zachytiť zábradlia. Keď som si bola istá, že na mňa nik z nich nemá výhľad, nechala som ďalších zopár sĺz, aby pokropili moje líca a trasľavo som sa nadýchla v tichej prosbe, aby som sa zobudila z tejto nočnej mory, ktorá ma prenasleduje tak dlho.
Pevne som stisla zábradlie až mi zbeleli hánky keď som si pripustila, že všetko to, čo sa deje je skutočnosť. Inak by som necítila takú veľkú duševnú bolesť. Bola miliónkrát horšia ako fyzická.
Klepali sa mi nohy, keď som sa konečne odhodlala a začala som schádzať schody dolu. Chvíľu mi trvalo, než som sa dostala do predsienky, pretože som sa musela na každom kroku zastaviť, lebo som mala dojem, že každú chvíľu odpadnem ako mi bolo nevoľno z toho, ako som bola emocionálne vyčerpaná.
Obalila som prsty okolo tabletiek v momente, keď som začula roztrieštenie skla a hrozný krik, ktorý mi dral ušné bubienky. Bol tak srdcervúci a vyvolával v tele hlboký smútok, až sa mi stavali chĺpky na rukách, prechádzali mnou zimomriavky a krútila sa mi z toho hlava. Srdce bilo tak silno, že som mala dojem, že sa mi roztriešti. Nikdy som neverila, že by Sasuke dokázal tak hrozne kričať od smútku a bolesti. Rozbehla som sa čo mi sily stačili, ale nestíhala som ako sa mi triasli nohy.
Mala som vedieť, že sa zosype. Celý ten čas sa držal len končekmi prstov pri zdravom rozume. Bežala som najviac ako sa dalo, ale Sasukeho krik sa mi zarezával do tela a trhal ma zvnútra.
Vybehla som hore po schodoch a niekoľkokrát som zakopla, ako som sa náhlila. Vrazila som do dverí a musela som sa zachytiť zárubne aby som nespadla, keď som zbadala, ako Sasuke ničil celú izbu, kričal z plných pľúc, preklínal všetko naokolo a nenávidel každú čiastočku tohto sveta.
Naruto stál s rukami zaborenými vo vlasoch a vytreštenými očami, celý bledý a vyklepaný nad vystrájaním jeho najlepšieho priateľa, zatiaľ čo Hinata sa k nemu tisla a prosila ho, aby niečo spravil. Sasuke zdvihol stoličku a z celej sily ju prehodil cez celú miestnosť ku skrini, kde sa roztrieštila o zrkadlo a to sa zosypalo na zem.
"Sasuke!" snažila som sa kričať, ale môj hlas sa vytrácal. Pane Bože, veď si ublíži.
"Prosím, prosím! Prestaň!" žiadala som ho a snažila sa k nemu dostať, no Naruto bol rýchlejší a len čo sa spamätal, vrhol sa k nemu a pokúsil sa ho spacifikovať, no Sasuke sa zahnal rukou a trafil ho rovno do sánky, až musel ustúpiť o pár krokov ďalej. Vôbec si neuvedomoval čo robil.
"Sasuke, ublížiš si. Prestaň si ubližovať," prosila som ako som k nemu bežala a bolo mi jedno, či aj ja schytám jednu z jeho tvrdých rán. Bolo mi to všetko jedno, len nech je v poriadku. Ak mu to pomôže, nech sa vybije. Hodila som sa na neho a plakala mu do hrude, ako som sa pokúšala presvedčiť ho a zabrániť mu v ničení nábytku a samého seba.
Cítila som, ako sa prudko nadychoval a vydával priškrtený pazvuk od bolesti. Jeho srdce bilo tak silno, že som ho cítila na líci a jeho ruky zovreli moje plecia v snahe odtiahnuť sa odo mňa, ale ja som mu to nedovolila. Držala som ho okolo krku a šepkala prvé slová, ktoré mi vošli do úst až kým sa prestal vzpierať a klesol na posteľ. Po chvíľke som ucítila ako mi stekajú jeho slzy po pleci až na chrbát a zvieral ma, akoby som bola jeho záchranné lano.
"O-on zom-rel... ja... Bože, prečo..." vzlykal a prerývano sa nadychoval, ako sa snažil zápasiť s bolesťou, ktorá ho ochromovala. Nechala som ho, aby si uľavil, než som vytiahla tabletky.
"Sasuke, daj si tabletky. Pomôže ti to. Bude to fajn," šepkala som a pristupovala k nemu ako k malému dieťaťu. Musela som čakať niekoľko minút, než bol schopný zaregistrovať moje slová a poslúchnuť ma.
Len čo zapil lieky a donútila som ho ľahnúť si, trochu som si oddýchla a pozrela som sa na Naruta s Hinatou, ktorí sedeli na zemi a tvárili sa zmučene.
"Nikdy... nikdy som ho nevidel v takomto stave." Prešiel si prstami po vlasoch, "Neviem čo mám urobiť, ako mu pomôcť." zašepkal.
"Naruto, urobil si všetko čo bolo v tvojich silách. Si jeho najlepší priateľ a on si to uvedomuje, len teraz nie je v stave, aby mohol premýšľať. Je príliš ranený." Prikývol a díval sa na podlahu, kde sa trblietali kúsky zrkadla, stratený vo vlastných myšlienkach.
"Sasuke zaspal, myslím, že by sme mali ísť... len, neviem či je dobrý nápad nechať ho tu samého než prídu jeho rodičia," Hinatin jemný hlások upriamil moju pozornosť. Pozrela som sa na Sasukeho, ako ležal na chrbte a ešte aj keď spal, v tvári mal výraz bolesti.
"Ja tu s ním zostanem. Zajtra vám dám vedieť, dobre?" obrátila som sa na nich a bola rada, že nenamietajú. Postavili sa na nohy, objali ma a potom odišli najtichšie, ako to len šlo.
Keď dom utíchol, vyliezla som na posteľ vedľa neho, upravila mu prikrývku, aby bol poriadne zakrytý a celú noc ho sledovala s obavami zatvoriť oči. Želala som si, aby som celú tú bolesť na seba mohla preniesť. Už si prešiel veľa vecami. Nezaslúži si takto trpieť. Nezaslúži si takého otca, ani taký osud, ktorý mal. Nezaslúžil si stratiť jediného človeka, ktorý mu kedy bol tak blízky ako Itachi.
"Je mi to tak veľmi ľúto, Sasuke," zašepkala som, keď mi slza stiekla cez líce na špičku nosa a kvapla mi na ruku, ktorú som mala podloženú pod tvárou.
Bola som šťastná, že tie lieky boli dostatočne silné, aby ho ukľudnili a mohol zaspať, no obávala som sa zajtrajška. Čo ak sa zobudí a jeho otec mu povie, že on mal byť ten mŕtvy? Ako to unesie?
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 molly molly | 5. ledna 2015 v 20:28 | Reagovat

U toho nejde nebrečet :O
Napadlo mě, že by to mohl být třeba jen sen, a pak by se z tý noční můry probral, ale ono ne :( Je mi to strašně líto, jako by se to stalo doopravdy. Sasuke bez Itachiho nebude pravý Sasuke..
Chápu a nevadí, že nestíháš psát. Já už se bála co se stalo :-(

2 Taurin Taurin | 6. ledna 2015 v 10:17 | Reagovat

Ok, časť sa mi veľmi páčila, bolo to pekne vystupňované a myslím si, že si ju aj dobre ukončila. Sedím tu a rozmýšľam čo ti na to ešte napísať :-P a jediné čo mi napadá je, že toto by bola perfektná posledná časť :-D ak by si teda robila aj Vvo?2 a v dvojke by si začala o kus ďalej a postupne by si nám pomedzi normálny dej vyrozprávala čo sa stalo po tejto časti :-P ale to je len môj názor a možno so mnou nebude nikto súhlasiť no aspoň som ho vyjadrila :-D
prajem veľa nervov pri učení a nech sa ti podaria skúšky :-)

3 Michel Michel | 6. ledna 2015 v 13:51 | Reagovat

Poviem pravdu vemi som sa obavala tejto časti, vedela som že to bude smutne a o to viac ma tapi že to nejde zvratit.. tolko rán pre jedneho človeka je primoc a neverim že sa s toho dostane uplne v poriadku. tešim sa na dalšie diely aj ked budu určite smutne. Som zvedava čo príde dalej :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama