Leden 2015

Krvavý blond IV.

27. ledna 2015 v 18:41 | Sabaku no Tanaris |  Krvavý blond
Tak...ehm. Áno, ja viem. Dlho to trvalo. T.T Gomenazai. Mala som "skvelé" obdobie, ktoré chvalabohu už úplne prešlo!
Ešte by som len chcela upozroniť, kto by mal záujem...Aesonne & Melmyel trocha prerobili jedno zo svojich videí L/Light/Misa - Nobody knows. Ak chcete čeknite to. ♥


Ubehol už nejaký ten čas, preto sa len v zkatkosti vrátim k tomu, čo bolo v dvoch dieloch predtým. V prvom dieli sme sa dozvedeli ako sestry z Ruska, Rya a Alex (vlastnými menami Katrina a Nataša Evanoff) prišli do Wammyho domu. V druhom dieli je už písané ako sa zoznámili s inými deťmi vo Wammyho dome a taktiež tam máme časový posun, ktorý začína oslavou Mattových 18-tich narodenín. Na oslave Mello spraví žiarlivostnú scénu Ryii a potom sa opije z fľašky Jacka Danielsa. Opitého ho Rya nájde na chodbe pri jej izbe. Na druhý deň sa dozvedáme, že L nadobro odchádza zo sirotčinca. Alex ostane z toho šokovaná, no aj jej je pridelená práca špeciálnej detektívky v Írsku. Po pár mesiacoch jej pôsobenia ju však niekto uniesol...

Krvavý blond I.
Krvavý blond II.
Krvavý blond III.




"...koľko krát sa budeme musieť ešte sťahovať? Lezie mi to na nervy."
"Mne tiež! Sme vyše na cestách ako sa snažíme z nej niečo dostať."
"Sklapnite obaja!" zahriakol dva hlasy niečí ženský, "vy si asi neuvedomujete, že nám ide po krku najlepší detektív na svete."
"Tá hlúpa Ruska aj tak nič nepovie," odfrkol si muž, "už sme jej aj tak dali dosť zabrať a stále nič nepovedala."
"Asi bola trénovaná na mučenie."
Ženský hlas, ktorý sa tlmene prebíjal do Alexiných uší sa zasmial: "Ak aj je, tak každý detektív aj agent vie, že každý raz prehovorí."
"Lenže dokým ten čas nastane nás L určite nájde."
"Hlavne nesmie vedieť o Sally. Ani L ani ona. Je v jej vyšetrovacom tíme, kde pracovala," chlapský hrubý hlas prehovoril, no bol prerušený.
"Sklapni, mohla by ťa počuť!" žena zase vyprskla, "koľko je hodín?"
"Bude sedem."
"Tie drogy jej dokedy budú pôsobiť?"
"Už by sa pomaly mala prebúdzať."
"Výborne," slastným tónom povedala žena, "akurát bude hore, keď prídeme na stretnutie do Mount Merrion. Tam v tom lesíku z nej niečo dostaneme..."

Alex počúvala celý rozhovor, no nebola schopná ani otvoriť oči alebo sa čo i len trocha pohnúť. V hlave jej doslova pišťalo, žalúdok trávil vlastné steny, čelo a chrbát jej zalieval studený pot a triaška. Na niektorých miestach na tele cítila bolesti, iné si zase necítila. To boli účinky hnusných látok, ktoré jej dali, aby sa im nevzpierala. Zápästia mala maximálne ochabnuté od hrubého a nepoddajného špagátu a šatka previazaná cez jej ústa bola úplne mokrá od slín. Alex pár krát zaklipkala viečkami a snažila si uvedomiť, či je sedem hodín ráno alebo večer. Samozrejme bol večer. Alex netušila a ani nechcela tušiť, čo sa stane ak dôjdu do spomínaného Mount Merrionu. Bolo to miesto približne sedem kilometrov od centra Dublinu, hlavného mesta Írska, kde sa nachádzala univerzita a veľký park s veľa hustými stromami. Bolo to opustené miesto plné šialených bezdomovcov a kriminálnikov pred útekom, kde sa ľudia báli chodiť za svetla, nie to ešte za tmy. Práve do neho toto auto mierilo, rovnako ako ďalšie tri, v ktorých sedeli mafiáni z takmer celého sveta. Alex si zvyšok bandy nepamätala. Rozostrilo sa jej až keď sa otvorili dvere na malej dodávke.

Žena, ktorá rušila Alex jej viac-menej nútený spánok začala komandovať: "Berte ju a nech moc nevystrája."
"Fajn, ale viem ju zdrogovať nie ovládať," odpapuľoval jej Angličan s hnedými vlasmi v cope.
"A mne sa tu nechce s vami dohadovať," pyšne dvihla bradu žena v koženej kombinéze.
"Si myslíš, že si keď si prišla z veľkej Ameriky, že nám tu budeš rozkazovať?" podráždene prehovoril tretí zločinec.
"Och. To je jedno. Čo s ňou bude, tak či tak potom jej mŕtvolu necháme spáliť v parku," Američanka v lesklej kombinéze radšej odstúpila od auta a pozrela na smerom na ulicu.
Videla prichádzať tri autá, pozrela na hodinky na ruke a usmiala sa: "Práve načas."

Alex sa zvalila zviazaná na zem a dvaja pôvodom Londýnčania ju posadili na lavičku, ktorú zahaľoval veľký tieň. Celkovo bolo medzi hustými korunami stromov málo svetla. Trojica zločincov započula šuchotanie popadaného lístia a siluety blížiace sa k nim.

"Ste tu včas. To sa mi páči, Mariann," prehovoril muž v bielom obleku so španielskym prízvukom.
"Áno, tu je Chuan."
Španielsky mafián aj so svojím bratom predstúpili pred Alex a on sa jej zahľadel do očí: "Tak toto je tá rozkošná Ruska, ktorá nám povie L-ovo skutočné meno?"
"Ukážte mi ju," cez dvoch mocných Čechov a tenučkú bohatú Poliačku sa predrala elegantná Francúzka s tenkou cigaretkou v ruke.
Španiel, ktorý sa rozhodol túto bitku proti L-ovi začať odstúpil a krásna blondína s krátkymi vlnitými vlasmi nadvihla unavenej Alex bradu: "Hm...na Rusku pekná."
"Už niečo povedala?" opýtal sa Taliansky člen a pozrel na svojho kolegu.
"Zatiaľ nie. Nič, ale my to z nej dostaneme, však, Alex?" Mariann sa pozrela na ňu a obzrela si dobitú tvár so zaschnutou krvou.
"Kto sa podujme?" pozrel Chuan na ostatných.
Predstúpila Poľka Brygita, blondína s riedkymi vlasmi, no drahou tenkou koženkou: "Začneme zľahka, čo povieš?"
Usmiala sa na ňu a vlepila jej facku. Po Alexinej doudieranej tvári stiekla slza. Bála sa, že to nevydrží a že dostanú, čo chcú. Bála sa, čo jej budú robiť, no povedala si, že jeho nikdy nezradí. Prišla ďalšia rana, ktorá však už bola v podobe päste. Následne ju žena potiahla za vlasy a zhodila na zem. Alex tak veľmi chcela kričať o pomoc, no zaseknutý hlas a šatka previazaná a zarytá do jej úst jej nepovoľovala. V tme, ktorá tam bola moc toho nevidela, no nechutná bolesť v bruchu jej napovedala, že dostala opätkom do neho.
"Toto je k ničomu," odfrkla si Francúzka.
"Čo máš zase za problém, Arianne?" odula sa zákerná blondína a nakázala, aby Alex posadili späť.
Ostrá Poľka si vytiahla z koženky malý, no zato naostrený nožík: "Stál majland. Je naostrený ako britva aj keď na to nevyzerá."
Alex pri pohľade na lesknúcu sa čepeľ chcelo radšej zomrieť. Nechcela ten nôž nikde k sebe. Začala sa klepať strachom, aký ešte nikdy nezažila. Poľská žena mafiána sa začala k nej pomaly prikračovať a plánovala, že začne najprv s rukami...




"Je práve tam?!" prehovoril starší muž za volantom.
"Áno...stopercentne," druhý muž si navliekol nepriestrelnú vestu a na to biely plášť.
Bol už takmer celý zahalený okrem tváre na, ktorú si plánoval dať rúško a záchranársku prilbu.
"Dosť riskuješ, že tam ideš aj ty. Nechceš radšej zostať v aute?" spýtal sa vodič malej sanitky a pozrel do spätného zrkadla, kde videl policajné vozidlo s ozbrojenou jednotkou.
Zastali na ulici a všetci povychádzali von. Mladík si nasadil bielu prilbu a rúško a obaja vyšli z auta. K dvojici pribehol veliteľ jednotky: "Ak sa nemýlim, L tvrdí, že je to presne za týmto blokom, však?"
"Áno, starý park Mount Marrion. Pôjde tam s vami aj tento zdravotník. Rukojemníčka je v istom zlom zdravotnom stave."
Muž zákona prikývol a mal na pláne odbehnúť k svojmu tímu, no hlas šoféra sanitky ho zastavil: "A... Smith?!"
"Áno?"
"Jej sa nesmie nič stať, jasné?" prehovoril Watari na neho nezvyklým strohým tónom.
"Samozrejme."
Muž dobehol ku svojej jednotke, aby im vysvetlil pokyny. Záchranár v bielom sledoval zásahovú službu a ich veliteľa, keď ho vyrušil Watari: "Alan Smith je jedným z tých, ktorý vyrástli vo Wammyho dome. Vedel si to?"
"Nie. Zaujímavé..." odpovedal flegmatickejšie než normálne.
Starík Watari hneď spoznal, že niečo tu nehrá: "Všetko v poriadku?"
Mlčal. Počul ho a ani nechcel ignorovať, no hľadal správny výraz: "Mám strach."
"Strach?"
Prikývol: "Bojím sa, že nie je v poriadku..."

"Ty hlúpa hus!" z tmy sa ozval výkrik a Alan Smith dával cez vysielačku posledné pokyny.
"Šéfe, mali by sme si pohnúť," ozval sa jeden z jeho mužov a on mu prikývol.
"Ste všetci na miestach? Prepínam," potichu zašeptal Alan.
"Sme, prepínam," jeho šepot takmer prehlušil hrdelné zavrčanie z väčšej diaľky.
"Na tri a ideme."

Malú skupinku zrazu vyrušila na počet bohatá policajná návšteva a po pár sekundách ležali zmätený mafiáni na zemi so zbraňami pri hlavách. Len Poľka stihla zareagovať a priložila nôž ku krku zadržovanej. Nôž, ktorým stihla urobiť rezné rany na rukách Alex.
"Nehýbte sa, lebo ju zabijem!" mladá Poľka si v ten moment až príliš verila, "počujete?!"
Blondína sa začala usmievať ako blázon a pritlačila ostrú hranu ku krku Alex. Zrazu sa ozval výstrel a Alex spolu s Poľskou podvodníčkou sa zrútili na zem. Spacifikovaná mafiánka si držala ranu od guľky v lýtku. Hneď k nej pribehli ozbrojený muži zákona a ku Alex pribehol zdravotník so zvláštnym držaním tela.

"Odvezte detektívku Noeva do bezpečia nemocničného zariadenia," nakázal Smith zdravotníkovi a on mlčky prikývol.
Zobral utrápenú ženu na ruky a odchádzal s ňou preč. Vyšiel na ulicu, kde čakala sanitka a šofér Watari pomohol zdravotníkovi naložiť ju na lehátko a pripútať, aby sa jej pri prevoze nič nestalo. Alex vnímala, čo sa okolo nej deje, ale nebola schopná moc prejaviť šťastie a radosť, akú cítila. Miesto tmy mala okolo seba všetko biele a osvetlené. Musela mať zavreté oči, inak mala pocit, že jej rozožerie sietnicu. Cítila len ako jej do ruky niekto niečo vpichá, no vedela, že tento krát to nie je žiadne utlmenie ani droga. Bola to infúzia. Za malú chvíľku cítila mokrú handru na tvári, ako jej utiera zaschnutú krv. Alex dostala zrazu taký pocit čistoty po dlhej dobe.

"Vodu?" ozval sa mužský hlas.
Mala zatemnené mysli a nebola schopná rozlíšiť, či ten hlas pozná alebo nie. Letmo prikývla.
"Daj hlavu na bok ak sa ti dá."
Ona poslúchla a zrazu ucítila ako jej je k ústam prikladaná slamka, z ktorej vysala vodu. Vypila všetko čo bolo v plastovom vysokom pohári. Nepila poriadne deň a po niektorých drogách mala doslovne Saharu v ústach. Voda sa jej vliala do žalúdka a jej sa ulahodilo aj od nepríjemného pocitu v ňom. Spokojne vydýchla a nasávala opatrne vzduch.
"Mala by si spať..."
Toto bola posledná veta, ktorú si Alex pamätala pred tým, než urobila to, čo jej hlas kázal...



V telocvični Wammyho domu bolo počuť buchoty a stonanie. Mello bežal do menšej miestnosti, kde si Rya zvykla ventilovať svoju myseľ. Podľa frekvencie buchotov a zvukov, ktoré vydávala mal trocha strach sa tam objaviť. Dvere mala otvorené a tak len nakukol. Naskytol sa mu pohľad na Rusku s vysokým hnedým copom, s fáčom obviazaným na hánkach v športovej podprsenke ako udiera a kope do boxovacieho vreca, pričom s každým útokom naň z nej šľahali kvapky potu. Bolo na nej na jednej strane vidieť neskutočnú únavu, no na druhej silu a energiu. Takú ju Mello pri trénovaní nevidel. Mala silu na to, že bola žena. Prišiel jej oznámiť, že Alex je už v poriadku a hospitalizovaná...




Do sna o spomienke z detstva sa Alex prikrádala bdelosť. Zamračila tvár a chcela sa poškriabať pod okom, no niečo jej ruku zachytilo. Iná ruka. Cudzia. Učinila tak pravou rukou a tej už nikto nezabránil uľaviť na svrbiacom mieste. Alex pomaly otvorila oči a prvé, čo zaznamenala boli zastreté okná závesom. Otočila hlavu na opačnú stranu, no najprv pohliadla na svoju väznenú ruku a potom na tvár osoby, ktorej ruka bola.

Alex sa v momente naplnili slzami oči: "L...to...ty."
"Áno," usmial sa na ňu a hlavu trocha vyše prikrčil ku svojim kolenám, "si v poriadku? Ako sa cítiš?"
"Už lepšie," usmiala sa, "ďakujem, že si mi tú ruku zachytil."
"Mohlo by sa ti niečo stať, keď máš v nej infúziu," prehovoril potichu a pomaly upustil jej ruku.
Alex pohliadla na stolík vedľa seba a videla na nej horu sladkostí.
"To som ti doniesol...na rozveselenie," premiestnil pomaly svoje oči na sladké dobroty a potom na ňu, "dlho si nejedla. Cukry sa ti hodia."
Mladá detektívka sa usmiala a vytiahla krabičku šišiek: "Dáme si na polovicu, ok?"
"Skvelá voľba..."

Po dobrých donutkách L vysvetlil Alex ako to všetko bolo s mafiánmi a ako prišiel na to, kde sa nachádza. Zistil aj to, že v Alexinom tíme bol zradca vďaka, ktorému sa mafia dozvedela, že Alex má spojitosť s L-om. Spomenutá Sally mala dočinenie v celom tomto incidente. Ľudia, ktorí sa všetci pričinili tomuto únosu chceli smrť a pomstu L-ovi za jeho vyriešené prípady.
"...požiadal som Watariho, aby ťa preložili. Už nebudeš viac pracovať v Írsku," poznamenal L a oblízal si prsty, "Sally si posedí vo federálnej väzbe pekne dlho."
Alex si na túto krajinu veľmi zvykla a keď si pomyslela, že bude niekde inde, začalo sa jej trocha cnieť. Pozrela na všetky okná, ktoré boli zatiahnuté kvôli jeho bezpečnosti a potom pozrela naspäť na neho: "Ďakujem, L."
Daroval jej letmý úsmev, po ktorom urobil niečo, čo nečakala. Postavil sa zo svojej klasickej polohy, nahol sa nad posteľ a stisol ju v náručí. Ohromená Alex dala po chvíľke svoju voľnú ruku na jeho chrbát a pohladila ho. Prístroj, ktorý snímal jej srdce zaznamenal prudký nárast tepu. Pravidelné pípanie sa zmenilo a L si prekvapene sadol naspäť do jeho klasickej polohy...

Po niekoľkých dňoch, kedy sa už L nemohol ukázať, Alex pustili z nemocnice, pred ktorou ju čakal Watari. Po ceste, ktorá trvala celkom dlho sa Alex dozvedela, že bola v najdrahšej a najlepšej nemocnici v celom Írsku a aj to, že práve miera za L-om, ktorý si "vzal" pár dní dovolenky, aby ich mohol stráviť s ňou. Napokon sa Alex ocitla vo veľkom hoteli na izbe 1129. Keď vošla do vnútra, nechala pri dverách kufor a pozrela na L-a, ktorý stál chrbtom k nej a sledoval výhľad cez presklenú stenu.
"Som rád, že si už fit," povedal potichu.
"Ja ďakujem, že si mi zaplatil liečbu. Watari mi to povedal..." Alex sklonila hlavu a dostávala zvláštny pocit.
Najlepší detektív na svete sa poškriabal na zátylku a otočil sa. Svojou zhrbenou chôdzou sa vydal k nej rýchlym krokom. Jeho telo narazilo do nej a pevne ju objalo, pevnejšie ako v nemocnici.
"Ťažko sa mi rýchlo a logicky uvažovalo, keď som ťa hľadal," výškou ich oboch a jeho zhrbenosťou bol akurát perami pri jej uchu, do ktorého šepkal.
"P-prečo?" zmätene mu odpovedala otázkou Alex.
"Mal som o teba obrovský strach."
"Strach?" Alex zostalo horúco.
Z jeho hrdla vyšlo drobné pobavenie: "Keď sa stále pýtaš, znieš hlúpo."
"L..."
On sa pomaly odtiahol od nej a ostal svojou tvárou tesne pred tou jej: "Neodpustil by som si tú chybu, keby nezasiahnem. Nemôžem...ťa stratiť, Natasha."
Ona vydýchla, zatiaľ, čo ju nemotornejšie pohladil na líci: "Lawliet..."

Spomenul si v tom na svoj odchod z Anglicka. Vtedy nevedel ako sa mal zachovať voči nej, lebo nevedel, či mu je Alex len kamarátkou. Po dobe, ktorou bol detektívom prišiel na to, ako sa k nej zachovať a priznal si niečo o čom bol presvedčený, že u neho je neakceptovateľné. Nechcel stratiť túto osobu alebo, aby jej bolo znova ublížené. Ľúbil ju...

Čiernovlasý mladík sa cítil zvláštne ako ešte nikdy predtým a konal tak, ako mu nakazovali inštinkty. Dlaňou, ktorou ju pohladil, vrátil naspäť a premiestnil ju na zozadu na jej krk. Po tomto obaja privreli oči a obaja vykonali to, čo nikdy nečakali, že sa im stane. Pobozkali sa...a nebol to jeden bozk. V momente, kedy L ucítil jej pery prebudilo sa v ňom čosi nepoznané. V človeku, ktorý bol tak veľkým géniom až bol do určitej miery šialený sa začalo rozrastať pre neho tak jednoduché a dosť nepochopené. Vedel však, že to chce. Že chce Alex. Od samého začiatku ho zaujala. Začal ju bozkávať a netúžil prestať. A ani ona nie. Tých pár dní voľna, ktoré mal venoval len jej a nikomu inému. Za tú dobu jej dokázali konečne vyjadriť náklonnosť a sympatie, ktoré k sebe tak dlho cítili...

Po tejto dobe, ktorá trvala zhruba dva týždne sa L rozhodol odísť do Japonska za svojím novo vybraným prípadom. Alex sa vrátila na chvíľku do Anglicka za sestrou, kde sa dala dokopy a na to odišla do Nórska, kde sa natrvalo usadila. S L-om boli v komunikácii, ale len veľmi málo. Alex sa zmierila s faktom, že nemôže byť s ním kvôli tomu, čím je. Pôvodne chcela, aby spolu pracovali, no on sa rozhodol ju odmietnuť vzhľadom na to, do čoho sa v Japonsku púšťa. Nechcel ju už viac vystaviť nebezpečenstvu. Preto si zvolil pre ňu ľahšiu cestu, no pre neho ťažšiu...


Veríte v osud? II. 2. diel

17. ledna 2015 v 16:12 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ďakujem, ďakujem, ďakujem. To, že vás zaujala druhá séria a páči sa vám to... tak to teší moje srdiečko najviac na svete! Krásny deň vám prajem! :)


"Vitaj doma, Sakura," strhla som sa, ako som potichu vešala kabát na vešiak, ale ten skĺzol na zem a topánky zarachotili ako sa cez ne prevalil. Prikrčená som sa otočila a pozrela sa na Naruta, ktorý sa tváril pobavene ako tak stál opretý ramenom o zárubňu od kúpeľne so strapatými vlasmi na všetky strany a na sebe nemal nič iné, iba boxerky.
Už by som si mala zvyknúť na to, že tadiaľto chodí polonahý, pretože som ho videla nespočetne veľakrát, ale jeho vypracované a opálené telo ma ešte stále vedelo udivovať. Hinata mala v istom smere skutočne šťastie. Každý, kto sa pozrel na Naruta, rozhodol sa, že nebude robiť problém, pretože svaly, ktoré mu vyčnievali napnuté pod tričkom upozorňovali na riadnu silu.
To bolo práve tým tréningom, ktorý absolvoval na vysokej. Každý deň mal niekoľkohodinový tréning v posilke a až potom sa sústredil na basketbal.
"Dobré ránko, otecko," sarkasticky som sa zaškerila, pretože v istých ohľadoch sa správal príliš... dospelácky. Každý sa mení a aj on dospel. Človek by povedal, že už bolo na čase, ale niekedy to preháňal. Občas som mala dojem, akoby som bola ich dcéra. A to sa mi vôbec nepáčilo.
"Vtipná, ako vždy." Zasmial sa a prešiel si prstami cez vlasy, čím im dodal strapatejší vzhľad.
"Ako bolo vonku?"
"No, fajn. Baby sa zabavili, takže myslím, že super. Hinata spí?" vyzula som si čižmy a prekĺzla popod jeho pažu, keď si zaprel ruku do zárubne. Kým som si umývala ruky, pozrela som sa naň do zrkadla.
"Hej, spí." Pozrel sa na hodinky na svojej ruke a veľmi dobre som vedela, že ukazovali päť ráno.
"Čo vlastne robíš tak skoro hore?"
"Smäd," videla som, ako sa mu pohli kútiky do úsmevu, aj keď v očiach úsmev nemal. Skôr by som povedala, že nemohol spať. Trápil sa. Vedela som to, pretože Hinata mi hovorila, že máva nočné mory. O čom... mohla som iba hádať, ale tušila som, že to bolo o ňom. Chcel ho mať späť vo svojom živote, ale nemohol. Nevedel mu pomôcť, rovnako ako ja.
Obaja sme dopadli podobne.
"Och, aha. No, ja si pôjdem ľahnúť, lebo sa musím začať učiť na skúšky." S týmito slovami som vypochodovala z kúpelky a počula som, ako Naruto niečo zamumlal o tom, že ide do postele.
Zapadla som do izby, kde som sa v rýchlosti odmaľovala a zaľahla som do postele pripravená navštíviť nepokojné nočné mory, ktoré ma s radosťou mučili.

"Nikdy si mi nepovedal, že ma miluješ," hlas sa mi na konci vety zlomil a zaštípali ma oči ako som sa pokúšala potlačiť plač. V žalúdku som mala obrovské, ťažké závažie, ktoré ma ťahalo ku dnu a vnútornosti sa mi uzlili a skrúcali tak, že mi to vyrážalo dych. Bodavá bolesť strieľala celým mojím telom a pocítila som slabosť, ktorá mi spôsobovala, že som mohla každú chvíľu skolabovať.
"Ani som to nikdy netvrdil," jeho priznanie dodalo silu v momente, kedy zavŕtal svoje tmavé oči do mojich a srdce tak zabolelo, že som videla čierno. Krvácala som pre neho a nevedela som, či sa to niekedy zastaví. Potrebovala som akúsi zošívačku, ktorá by dala dokopy tie rany, ktoré mi spôsoboval, hoci by mi zostali trvalé jazvy.
Ale vedela som, že tie jazvy budú večne pulzovať a navždy mi budú pripomínať, koho som si vpustila do srdca, ktoré pre neho nebolo dostatočne veľké a on ho roztrhal bez jediného mihnutia oka.

"Sasuke!" môj vreskot pílil moje vlastné uši, ako som sa zobudila na ten zvuk, ktorý vychádzal z mojich úst. Okamžite som sklapla a tlačila zuby k sebe tak silno, až o seba škrípali v zúfalej snahe zastaviť vzlyk, ktorý sa dral mojim hrdlom.
Kým sa môj dych snažil ukľudniť, nastražila som uši, aby som počúvala.
Na začiatku za mnou Hinata aj Naruto vždy pribehli, ale po nejakej dobe si už zvykli na moje nočné mory a nebrali to tak vážne, aby ma museli upokojovať, alebo sa pýtať čo sa mi stalo. Koniec koncov, bola som jediná kto vykrikoval. Naruto mal tiché nočné mory. Ako som mu ich závidela...
Keď som z kuchyne počula aj cez zatvorené dvere slabé tykanie hodín, vydýchla som a odhodila prepotené prikrývky. Bolo mi nesmierne horúco a z postele som sa vypotácala, akoby som bola opitá. Až keď som sa dočaptala k dverám, uvedomila som si, že je v izbe svetlo. Obzrela som sa na hodinky, ktoré som mala na ľavej ruke, aby som mohla vidieť, že je deväť hodín ráno. Vďaka Bohu... Naruto ani Hinata tu nie sú. Nezniesla by som ich previnilé pohľady, ktoré mi dávali vždy, keď som ich zobudila mojim krikom a ktoré mi hovorili, ako im je ľúto, že mi nevedia pomôcť.
Ale mne sa už nedalo pomôcť. Ani keby Sasuke stál teraz predo mnou, živý, zdravý a úprimný, taký, akého som ho vždy milovala, nebola by som šťastná... vedela som to. Príliš bolesti, príliš rán a sĺz, príliš slov vyrieknutých a priznaní odprisahaných spôsobilo, že keby som ho videla, tak by som sa rozplakala. Ale nie od šťastia, ale od toho, že sa zo mňa stala pokazená vec... presne tak som sa brala. Ako vec, ktorú použil a napokon keď sa jeho vlastný svet zrútil, rozhodol sa, že ma odloží poškodenú. No, ja už som nič necítila a veci predsa necítia, nie?
Vošla som do sprchy a vôbec som sa neobťažovala s tým, dať si horúcu uvoľňujúcu procedúru. Nechala som na seba padať tie najstudenšie kvapky z hlavice, ktoré spôsobovali stuhnutosť mojich svalov, ale to bolo omnoho lepšie ako cítiť emocionálnu vyčerpanosť. Vďaka tomu som cítila bolesť na vlastnej koži, ktorá bola príjemnejšia a ľahšia.
Takto som tam stála až kým moje zuby prestali o seba narážať a telo sa triasť. Mala som pocit, akoby som sa dostala z môjho tela a pozorovala samu seba, ako tam stojím a nechám po sebe stekať ľadovú vodu, akoby som bola iba nejaké zrkadlo s prázdnym odrazom.
O pár minút neskôr som už sedela v izbe zabalená v čerstvo prevlečenej posteli s horúcim čajom v ruke a materiálmi rozloženými po posteli. Zvýrazňovačku som mala zastrčenú za uchom, zatiaľ čo s druhou som si vyznačovala najpodstatnejšie informácie ku skúške a na zápočet.
Mysľou som sa každú chvíľu vrátila späť do sna, ktorý opakoval moju minulosť ako nejaký pokazený film a to spôsobovalo, že som mala problém sa sústrediť.
Keď odbilo päť hodín večer, rozhodla som sa, že je čas vystrčiť ňufák z izby a pripraviť sa do práce. Naruto aj Hinata sa vrátili z posilňovne okolo obeda a teraz sa obaja sústredene učili. Nikdy som neverila, že Naruto sa bude poctivo učiť vzhľadom k tomu, aký bol na strednej flákač, ale na univerzite si musel udržať istý priemer, aby mohol pokračovať v basketbale, takže tomu venoval svoj voľný čas. Napokon, Naruto sedel v kuchyni na zemi - zatiaľ čo Hinata zabrala ich izbu - a nahlas si so zatvorenými očami opakoval nejakú látku, ktorej som ani nemala záujem rozumieť, takže to naozaj znamenalo, že sa zmenil a dospel. Len ja som sa zastavila niekde vo vývoji.
Natiahla som na seba ryfle a čierne tričko, vlasy som si zviazala do copu a natiahla si na nohy čižmy. Keď som na sebe mala šálu a kabát, zobrala som si tašku a opustila som byt s tichým pozdravom, aby som ho nevyrušila.
Cesta do klubu, kde som pracovala bola krátka pretože som si našla brigádu vedľa areálu školy a internátu. Študentský klub bol večne preplnený a musela som sa vysporiadať s toľkými opitými chlapmi, že som začínala seriózne uvažovať nad tým, že sa začnem učiť nejaké bojové umenie a ukážem im čo sa stane, ak servírke budú dávať nemravné pozvánky a nedajbože sa jej dotknú.
O piatej ráno som sa už vrátila späť do bytu s frflaním, že som zobrala nočnú smenu a že to už nikdy neurobím. Čo som jediná s Narutom a Hinatou, ktorí máme zápočty, alebo stíhajú popri učení ešte aj chlastať?
Keď som si ľahla do postele, skontrolovala som si mobil po dvanástich hodinách práce a všimla som si esemesku od Denjira. Pýtal sa ma či prídem k nemu nasledujúcu noc.
Odpísala som, že prídem.
Naša komunikácia bola taká jednoduchá a jasná, že to bola jedna z mála vecí, ktoré mali ešte zmysel. Vzťah s ním mal zmysel. Nemusela som predstierať, že ho nevyužívam na sex. Ani on nemusel prestierať, že ho nezaujíma iba moje telo.
Vydýchla som si, ponaťahovala si nohy a upadla som do spánku rýchlejšie, než som stihla položiť ruku s mobilom na posteľ.

Veríte v osud? II. 1. diel

6. ledna 2015 v 15:55 | Mešteková |  Veríte v osud?
Takže, pôvodne som skutočne mala na pláne, že napíšem aj Veríte v osud? 2. No a Taurin mi vnukla skvelý nápad ( za čo Ti veľmi pekne ĎAKUJEM :3 ) a tým pádom som sa rozhodla ukončiť jednotku dielom, ktorý som včera vydala. Pôvodne mala byť ešte jedna časť, ale nepáčila sa mi, takže takto to bude lepšie.
Takže som sa rozhodla, že vám dnes dám náhlad do druhej časti :) Dúfam, že si to užijete a ďakujem za rozsiahle komentáre. Som rada, že sa vám ten diel tak páčil. :3 Málokedy sa mi stáva, že keď sa mne páči, tak sa páči aj iným. A mne sa ten diel veľmi nepáčil, no pokiaľ vám hej, som spokojná! :3

Vysoká škola... vysávač duše. Doslovne.
Mala som čo robiť, aby som nezošalela zo všetkých tých skúšok, ktoré mi mali začať o pár mesiacov. Vďaka Bohu, že bol December a ja som mala už len dva týždne do konca zápočotov. Potom ma čakali zimné prázdniny strávené tu s mojimi kamarátmi. Vianoce, Silvester... všetko ako pred rokom. Popíjanie, zabávanie sa a potom späť do kolobehu nasávania informácii.
Som v druhom ročníku na medicíne a užívam si štúdium, ktoré ma vyčerpáva. Je to úžasné, ale zároveň beštiálne, no vďaka tomu nemusím myslieť na nič, len na to koľkým ľuďom budem schopná v živote pomôcť. Človek by povedal, že po toľkom namáhaní mozgu si v noci líham spokojná do postele, pretože sa pokúšam zlepšíť svet a zachraňovať ľudí, je to môj sen, ale nie je to tak. Ešte vždy mám výčitky, že som nemohla pomôcť človeku, ktorý mi bol najdrahší a už mu nikdy nepomôžem. Mám okolo seba kopu ľudí a priateľov, ale cítim sa na tomto svete opustená.
Teraz mám pri sebe človeka, chlapca, ktorý mi dáva to čo potrebujem, ale moje srdce zostáva chladné. Vychladlo po roku trápenia, plakania, nočných môr, prosenia a zúfania.
Prečo sa mám stále viazať k človeku o ktorom ani neviem, či je medzi živými? Prečo o ňom mám každú noc sny a volám ho zo spánku?
Prečo to robiť, keď on už nie je v živote nikoho?
Bývam v Tokiu s mojou najlepšou kamarátkou Hinatou a jej priateľom Narutom. Máme dvojizbový byt, na ktorom však netrávim veľa času, pretože som stále v študovni a snažím sa byť najlepšia z najlepších.
Noci trávim u Denjira, aspoň niektoré, nie všetky. Ale dáva mi to, čo potrebujem aj keď sa ma nikdy nepýtal, čo poresne to je a nikdy som mu to nepovedala z vlastnej iniciatívy.
Vie o mne len to, čo chcem aby vedel. Je jednoduchý, dobrý a úprimný. Obaja vieme a máme presne určené čo chceme. Človek by to dnes možno nazval... priatelia s výhodami. Ale ja to tak nenazývam.
Trvalo veľmi dlho, než ma presvedčil a uhnal, aby sme boli kamoši. Najskôr soms a mu vyhýbala, ale nakoniec som si povedala, prečo nie? Budem žiť v minulosti a trápiť sa tým?
A tak mám teraz mesiac Denjira, aj keď spolu nemáme vzťah a ani sa tak neprezentujeme. To, čo je medzi nami dvomi viem iba ja a on... no a Hinata... a určite aj Naruto, lebo mu to povedala, ale to je nepodstatné.
Radšej budem tráviť väčšinu nocí u Denjira, ako by som mala byť s Hinatou a Narutom a počúvať ich nočné hrkútanie. Začala som na to byť alergická, všetka tá romantika a vyznávanie lásky.
Nie... láska neexistuje. Aspoň pre mňa nie.
Hej, vravela som vám, že som opäť začala písať? Ale nie do denníka, v žiadnom prípade. Vtedy som bola hlúpe, naivné dievčatko. Nechcem snáď riskovať posledné fiasko, ktoré som si zažila, že by to našiel nejaký chalan, nie?
Teraz namiesto toho, aby som sa učila, tak vypúšťam paru. Píšem do svojho notebooku a keď sa rozhodnem, že už som dostatočne ukľudnená, vymažem to. Nedovolím, aby to niekto niekedy čítal a ani sama by som to po sebe nečítala.
Je to môj spôsob, ako zo seba všetko dostať... a pre mňa to funguje.

"Sakura, poď už, nebudeme na teba čakať!" otočila som sa na stoličke a prstom nahmatala klávesnicu, aby som ju mohla dlho podržať a tak mazať všetko, čo som doteraz napísala.
Do dverí pichla hlavu Ima a jej biele zuby na mňa zažiarili, keď ich vycerila spoza karmínovo červených pier. Jej ryšavé vlasy boli ako oheň, ako ich mala rozcuchané a sneh sa na nich leskol ako drobné diamanty.
"Budeme meškať a Jun ťa za to pretrhne. Povedala, že sa už teší, kedy vyrazíme, tak poď! Oblečená si a mala si byť pred bytom pred desiatimi minútami. Keby mi Hinata neotvorila, vyrazila by dvere a vieš, aká vie Jun byť."
"Dobre, hneď som tam," otočila som sa k počítaču a sledovala, ako sa posledné riadky vymazávajú.
Cítila som chvíľu pohľad jej zelených očí, ktoré ma prebodávlai než vyklopýtala z mojej izby.
"Máš desať sekúd a neopováž volať toho tvojho kamaráta Denjira! Je to babská jazda!" jej tlmený výkrik z predsienky ma otravoval. Mala príliš piskľavý hlas.
"Bla, bla, bla," zamumlala som si pre seba a prevrátila očami, keď som zatvorila notebook, obula si topánky, prehodila šálu cez krk a vkĺzla do kabáta.
Zhlasla som svetlo v izbe a vyšla k dverám, kde ma Hinata čakala opretá o zárubňu a za ňou stál jej blonďatý priateľ s miskou cereálii.
"Ďalšia ožieračská noc?" spýtal sa s plnými ústami a zaškeril sa.
"Možno," pokrčila som plecami, pretože som nemohla ručiť za tie tri bláznivé ženské čakajúce v taxíku. Ja som vedela, že budem triezva, ale o nich človek nevedel čo vôbec prídu v jednom kuse domov.
"Kam idete?" Hinata si prehodila konský chvost na chrbát a stisla pery. Vedela som, že nemala rada moje výlety, ale nemohla mi nič zakazovať. Nebola moja matka.
"Do Tokia,"
"Sme v Tokiu, Sakura," Naruto sa teraz zamračil, aleja som sa na oplátku usmiala.
"Ja viem, majte sa. Musím ísť," zachránilo ma trúbenie taxikára a než stihli hocičo povedať, už som vypadla do zasneženej noci.

Veríte v osud? 57. diel

5. ledna 2015 v 19:33 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ospravedlňujem sa za zdržanie, ale učím sa na skúčkové takže mám toho veľa :) Ďakujem za úžasné komenty a dúfam, že si tento diel užijete.
Sekundy, ktoré trvali ako minúty a minúty, ktoré boli dlhšie ako hodiny som sedela na stoličke, civela pred seba a nechala slané kvapky stekajúce po mojich lícach, aby dopadali na moje nohavice, až som mala pocit, že ma začínajú ťahať ku dnu ako boli premočené od toľkého prúdu čo mi vytekal z očí. Netrúfala som si tam vojsť aby som videla tú skutočnosť a nakoniec som to ani neurobila, lebo som videla, ako Sasuke vyšiel z dverí. Skôr by som povedala, že to bola jeho zmučená duša. Vyzeral ako duch, keď vošiel do čakárne. Nechal dvere otvorené a tak sa mi naskytol pohľad na pani Mikoto, ako sa chúlila a objímala chladnúce telo svojho najstaršieho syna a vzlykala mu do hrude s prosbami aby sa vrátil.
Odvrátila som pohľad, pretože som sa bála, že sa zosypem a premiestnila som oči na Sasukeho, aby som ho skontrolovala. Bol bledý, oči mal mŕtve, díval sa na neurčitý bod a celý sa chvel. Donútila som svoje nohy, ktoré boli ako z gumy k tomu, aby sa pohli a postavila som sa zo stoličky. Čo krok, to pichnutie u srdca. Pomaly som prešla k Sasukemu a objala som ho, dúfala, že mu tým aspoň trošku uľavím. Ak bude vedieť, že pri ňom niekto stojí, možno sa zvládne postaviť späť na vlastné nohy po toľkých ranách, ktoré mu život uštedril.
Ruky mu viseli popri bokoch a bez jediného slova ma nechal, aby som ho zvierala v náručí. Tvár mal na počudovanie suchú, no myslím, že už vyčerpal všetky slzy, ktoré mal.
Keby len tušil, že by som si najradšej nechala vytrhnúť svoje vlastné srdce, len aby to jeho prestalo krvácať. Tak veľmi mi na ňom záležalo aj po tom všetkom, čo sa udialo.
"Sasuke," Naruto sa ocitol vedľa mňa a položil mu ruku na plece dokazujúc mu, že jeho najlepší priateľ tu po celý čas pre neho bude.
Sasuke sa na neho pozrel pohľadom, ktorý značil, že sa díva niekde skrz neho a vôbec ho nevníma. Nebol schopný vnímať okolie. Zvádzal boj sám v sebe. Nechcela som si ani predstaviť ako sa celý zvnútra rozpadá.
"Pôjdeme domov," Hinata zobrala veci do vlastných rúk a všetkých nás vyviedla von z nemocnice keď videla, že sme stratení a nevieme čo robiť. Najskôr sme sa zastavili u doktora, ktorý nám dal lieky na ukľudnenie, ak by Sasuke mal bolesti zo zranení a nechal nás ísť domov. Ku podivu, Sasuke s nami šiel bez jediných námietok, bez slova... dokonca som mala dojem, akoby ani nedýchal.
Celú cestu v aute nik z nás neprehovoril a v tom maličkom uzavretom priestore panovalo ticho, ktoré nás všetkých ubíjalo.
Len čo sme sa dostali do domu, vyšli sme so Sasukem do jeho izby. Nebolo nám pohodlné, aby sme sa pohybovali po jeho dome akoby sme boli domáci, tak sme sa držali pri ňom. Hlavne ako opora.
Zapla som malú lampičku pri jeho posteli, aby mu ostré svetlo nerezalo oči a nerozbolela ho z toho hlava. Sasuke stál pri presklenej stene a díval sa von do tmavej noci, vonku nebolo nič vidieť, ale aj tak sa tam díval. Možno sa snažil vidieť cez stromy až na hviezdnatú oblohu, možno mal v hlave prúd myšlienok, ktoré som chcela, ale aj nechcela počuť.
Zašmátrala som vo vačku keď som si uvedomila, že som nechala jeho tabletky dolu na skrinke s topánkami, kým sme sa vyzúvali.
"Zbehnem pre lieky," zamumlala som potichu a aj to, že sa môj tichý hlas ozval v miestnosti znelo tak... hlučne a nemiestne, akoby som niečo narúšala.
Vyšla som ku schodom a musela som sa zachytiť zábradlia. Keď som si bola istá, že na mňa nik z nich nemá výhľad, nechala som ďalších zopár sĺz, aby pokropili moje líca a trasľavo som sa nadýchla v tichej prosbe, aby som sa zobudila z tejto nočnej mory, ktorá ma prenasleduje tak dlho.
Pevne som stisla zábradlie až mi zbeleli hánky keď som si pripustila, že všetko to, čo sa deje je skutočnosť. Inak by som necítila takú veľkú duševnú bolesť. Bola miliónkrát horšia ako fyzická.
Klepali sa mi nohy, keď som sa konečne odhodlala a začala som schádzať schody dolu. Chvíľu mi trvalo, než som sa dostala do predsienky, pretože som sa musela na každom kroku zastaviť, lebo som mala dojem, že každú chvíľu odpadnem ako mi bolo nevoľno z toho, ako som bola emocionálne vyčerpaná.
Obalila som prsty okolo tabletiek v momente, keď som začula roztrieštenie skla a hrozný krik, ktorý mi dral ušné bubienky. Bol tak srdcervúci a vyvolával v tele hlboký smútok, až sa mi stavali chĺpky na rukách, prechádzali mnou zimomriavky a krútila sa mi z toho hlava. Srdce bilo tak silno, že som mala dojem, že sa mi roztriešti. Nikdy som neverila, že by Sasuke dokázal tak hrozne kričať od smútku a bolesti. Rozbehla som sa čo mi sily stačili, ale nestíhala som ako sa mi triasli nohy.
Mala som vedieť, že sa zosype. Celý ten čas sa držal len končekmi prstov pri zdravom rozume. Bežala som najviac ako sa dalo, ale Sasukeho krik sa mi zarezával do tela a trhal ma zvnútra.
Vybehla som hore po schodoch a niekoľkokrát som zakopla, ako som sa náhlila. Vrazila som do dverí a musela som sa zachytiť zárubne aby som nespadla, keď som zbadala, ako Sasuke ničil celú izbu, kričal z plných pľúc, preklínal všetko naokolo a nenávidel každú čiastočku tohto sveta.
Naruto stál s rukami zaborenými vo vlasoch a vytreštenými očami, celý bledý a vyklepaný nad vystrájaním jeho najlepšieho priateľa, zatiaľ čo Hinata sa k nemu tisla a prosila ho, aby niečo spravil. Sasuke zdvihol stoličku a z celej sily ju prehodil cez celú miestnosť ku skrini, kde sa roztrieštila o zrkadlo a to sa zosypalo na zem.
"Sasuke!" snažila som sa kričať, ale môj hlas sa vytrácal. Pane Bože, veď si ublíži.
"Prosím, prosím! Prestaň!" žiadala som ho a snažila sa k nemu dostať, no Naruto bol rýchlejší a len čo sa spamätal, vrhol sa k nemu a pokúsil sa ho spacifikovať, no Sasuke sa zahnal rukou a trafil ho rovno do sánky, až musel ustúpiť o pár krokov ďalej. Vôbec si neuvedomoval čo robil.
"Sasuke, ublížiš si. Prestaň si ubližovať," prosila som ako som k nemu bežala a bolo mi jedno, či aj ja schytám jednu z jeho tvrdých rán. Bolo mi to všetko jedno, len nech je v poriadku. Ak mu to pomôže, nech sa vybije. Hodila som sa na neho a plakala mu do hrude, ako som sa pokúšala presvedčiť ho a zabrániť mu v ničení nábytku a samého seba.
Cítila som, ako sa prudko nadychoval a vydával priškrtený pazvuk od bolesti. Jeho srdce bilo tak silno, že som ho cítila na líci a jeho ruky zovreli moje plecia v snahe odtiahnuť sa odo mňa, ale ja som mu to nedovolila. Držala som ho okolo krku a šepkala prvé slová, ktoré mi vošli do úst až kým sa prestal vzpierať a klesol na posteľ. Po chvíľke som ucítila ako mi stekajú jeho slzy po pleci až na chrbát a zvieral ma, akoby som bola jeho záchranné lano.
"O-on zom-rel... ja... Bože, prečo..." vzlykal a prerývano sa nadychoval, ako sa snažil zápasiť s bolesťou, ktorá ho ochromovala. Nechala som ho, aby si uľavil, než som vytiahla tabletky.
"Sasuke, daj si tabletky. Pomôže ti to. Bude to fajn," šepkala som a pristupovala k nemu ako k malému dieťaťu. Musela som čakať niekoľko minút, než bol schopný zaregistrovať moje slová a poslúchnuť ma.
Len čo zapil lieky a donútila som ho ľahnúť si, trochu som si oddýchla a pozrela som sa na Naruta s Hinatou, ktorí sedeli na zemi a tvárili sa zmučene.
"Nikdy... nikdy som ho nevidel v takomto stave." Prešiel si prstami po vlasoch, "Neviem čo mám urobiť, ako mu pomôcť." zašepkal.
"Naruto, urobil si všetko čo bolo v tvojich silách. Si jeho najlepší priateľ a on si to uvedomuje, len teraz nie je v stave, aby mohol premýšľať. Je príliš ranený." Prikývol a díval sa na podlahu, kde sa trblietali kúsky zrkadla, stratený vo vlastných myšlienkach.
"Sasuke zaspal, myslím, že by sme mali ísť... len, neviem či je dobrý nápad nechať ho tu samého než prídu jeho rodičia," Hinatin jemný hlások upriamil moju pozornosť. Pozrela som sa na Sasukeho, ako ležal na chrbte a ešte aj keď spal, v tvári mal výraz bolesti.
"Ja tu s ním zostanem. Zajtra vám dám vedieť, dobre?" obrátila som sa na nich a bola rada, že nenamietajú. Postavili sa na nohy, objali ma a potom odišli najtichšie, ako to len šlo.
Keď dom utíchol, vyliezla som na posteľ vedľa neho, upravila mu prikrývku, aby bol poriadne zakrytý a celú noc ho sledovala s obavami zatvoriť oči. Želala som si, aby som celú tú bolesť na seba mohla preniesť. Už si prešiel veľa vecami. Nezaslúži si takto trpieť. Nezaslúži si takého otca, ani taký osud, ktorý mal. Nezaslúžil si stratiť jediného človeka, ktorý mu kedy bol tak blízky ako Itachi.
"Je mi to tak veľmi ľúto, Sasuke," zašepkala som, keď mi slza stiekla cez líce na špičku nosa a kvapla mi na ruku, ktorú som mala podloženú pod tvárou.
Bola som šťastná, že tie lieky boli dostatočne silné, aby ho ukľudnili a mohol zaspať, no obávala som sa zajtrajška. Čo ak sa zobudí a jeho otec mu povie, že on mal byť ten mŕtvy? Ako to unesie?