Veríte v osud? 56. diel

17. prosince 2014 v 21:44 | Mešteková |  Veríte v osud?
Dúfam, že aj napriek tomu, že už je tu toľko veľa dielov, tak vás to ešte stále baví.
Blížia sa Vianoce a tak tu bude ´další nový diel v sobotu možno v pondelok, ale pokúsim sa čo najskôr :)

"Sakura, mala by si ísť domov," rozlepila som oči a zbadala Naruta, ako kľačí pri stoličke na ktorej som zaspala a sleduje ma s ustaraným pohľadom, zatiaľ čo Hinata sa na mňa súcitne dívala. Zaspala som a jeden jediný pohľad za Narutovu hlavu mi napovedal, že sú tri hodiny ráno - aspoň podľa nástenných hodín, ktoré tam boli zavesené.
"Zmeškala som niečo?" posadila som sa príliš prudko, takže sa mi zakrútila hlava a bola som rada, že sedím. Cítila som sa tak zle, ako snáď nikdy, ale rozhodla som sa, že to na sebe nebudem dávať poznať. Na mne nezáleží.
"No, Sasuke je v Itachiho izbe. Odmietol aby ho presunuli na izbu, bohužiaľ proti tomu nič neurobia, pretože je už dospelý, ale aspoň ho majú pod kontrolou keďže odmieta opustiť stoličku pri Itachiho lôžku," zabolelo ma u srdca, keď som si ho tam predstavila, ako ho pozoruje a čaká. Nekonečné hodiny, minúty a sekundy.
"A Itachi?" zašepkala som sotva počuteľne a keď som zbadala Hinatine slzy a Narutov smutný výraz, okamžite ma zaštípali oči od slanej vody, ktorá sa mi tam tlačila.
"Jeho zranenia boli príliš rozsiahle a hoci sa im podarilo zastaviť vnútorné krvácanie, nedávajú mu veľké možnosti."
"Och, Bože..." zachrapčala som a rozplakala sa o to viac, takže Naruto aj Hinata ma objali, akoby sa ma pokúšali dať dokopy. Akoby chceli zabrániť tomu, aby som sa na mieste rozsypala.
"Potrebujem ich vidieť," mumlala som jednému z nich do pleca a čakala, až kým ma pustili.
"Nemôžeš Sakura, je príliš neskoro. Sú tam s nimi už ich rodičia. Nepustia ťa k nim." Oponovala Hinata. Porazenecky som si vydýchla, lebo som vedela, že má pravdu. Nemienila som tu robiť humbuk, ktorý by ešte mohol niekomu priťažiť.
"Fajn, tak počkám do rána," utrela som si líca od sĺz a odignorovala ich výmenu pohľadov. Zaručene si mysleli, že by som mala odísť domov, ale ja sa odtiaľto nepohnem. Nie, nepohnem.

"Nebudem jesť," odmietavo som pokrútila hlavou ráno, keď mi Naruto priniesol niečo z nemocničného bufetu. Všetci sme boli nevyspaní a dolámaní, ale ani jeden z nás sa nepohol preč. My sme neboli dôležitý, naše zdravie a pohodlie bolo teraz nepodstatné.
"Musíš niečo dostať do žalúdka," oponovala ma Hinata, ale len som odstrčila ponúkané pečivo. Namiesto toho som si zobrala kávu.
"Ak chceš, aby som to vzápätí vyvrátila, kľudne to do seba natlačím," zaxichtila som sa na ňu a odpila si. Mala som dojem, že ma to okamžite dalo dokopy, ale len trochu.
Vedela som, že by som nezvládla, keby som do seba tlačila jedlo. Mala som tak stiahnutý žalúdok, že by sa doň nič nezmestilo a každú chvíľu sa mi chvel nervozitou a strachom. Len čo by mi bolo zbytočne horšie, ako mi je.
"Ak chcete, môžete isť navštíviť pána Uchihu," sestrička sa vyklonila spoza pultu a vľúdne sa na nás usmiala. Okamžite sme vyskočili, ignorujúc jedlo aj kávu a všetkých naokolo a kráčali sme do izby, kde nám povedala, že leží.
Len čo sme sa dostali k dverám, otvorili sa a z nich vyšla pani MIkoto s opuchnutými očami a bledou tvárou. Za ňou šiel jej manžel, ktorý okolo nás prešiel a úplne nás odignoroval, zatiaľ čo pani Uchiha ma objala a bez jediného slova odkráčala.
Chcela som pri nej zostať dlhšie a držať ju, utešovať. Ale bola som tak blízko k tomu vidieť ich oboch, že som ich uprednostnila a to bez váhania.
Vošli sme do izby kde sa nám naskytol pohľad, ktorý sme nechceli vidieť. Sasuke sedel zhrbený pri posteli a pozoroval Itachiho, ktorý tam ležal. Zdravú ruku mal položenú vedľa Itachiho a so zvesenou hlavou ho sledoval.
Najhoršie zranenia mal Itachi zakryté a zafašované a jeho tvár bola na nepoznanie, takže keby tam nebol Sasuke, možno by som nechcela uveriť tomu, že som vošla do správnej izby. Prístroj nám oznamoval činnosť jeho slabého srdca a inak bolo v miestnosti neskutočne neznesiteľné ticho.
Prešla som k nemu čo najtichšie a opatrne položila ruku na jeho rameno, nevedela som čo mám povedať, ale ani som sa nemusela snažiť, pretože nereagoval.
"Sasuke, nie si hladný?" zamumlal potichu Naruto od dverí, keď sa Hinata usadila na gauč a skrížila si nohy v tureckom sede.
"Sasuke," oslovila som ho, keď mu neodpovedal, ale ani na mňa sa nepozrel.
"Mal by si jesť,"
"Nechaj ma na pokoji," odsekol chrapľavo v jednej sekunde a všetci sme okamžite stíchli. Chápala som jeho zlú náladu a Naruto tiež, preto sme na neho viac netlačili. Naruto si povzdychol a usadil sa vedľa Hinaty, položil okolo nej svoju ruku a pritiahol si ju na hruď.
"Pospi si," zašepkal jej potichu a oprel si hlavu o jej.
Pritiahla som si stoličku vedľa Sasukeho. Modliac sa, aby ma od neho neodohnal a potom čakala, dúfala, verila... pozorovala som Itachiho a mala som dojem, že nám odchádza rovno pred očami, ale dúfala som, že je to len moja domienka.
Ani jeden z nás nepovedal jediné slovo, občas Naruto odišiel, aby priniesol nejakú kávu alebo niečo pod zub, ale aj tak sa toho nik z nás nechytil. Len čo sa to kopilo na malom stolíku.
Myslím, že mal pocit, že aspoň niečo robí a tak behal hore-dolu a poznášal veci, hoci sám nejedol.
Aj ja som chcela niečo urobiť, ale netušila som čo a tak som len sedela až kým slnko nezašlo za obzor a nevystriedal ho mesiac. Potom nastala noc, ktorá postupne vybledla do ďalšieho rána a ja som od vyčerpania zaspala v kresle vedľa Hinaty, zatiaľ čo Sasuke vkuse civel na Itachiho a snažil sa ho myšlienkami priviesť medzi nás a s nikým sa nerozprával a Naruto sa ho ani nesnažil donútiť. Nik z nás sa o to nesnažil.
"Itachi," Sasukeho hlas ma po dlhej dobe prebral, ani som nedúfala, že by bol schopný či ochotný niečo povedať. Pretrela som si oči, aby som sa pozrela na posteľ, kde boli obaja bratia a srdce sa mi rozbilo od šťastia, keď som videla, že Itachi mihotavo otváral oči a pozeral na Sasukeho.
"Vďaka Bohu," zašepkala Hinata a postavila sa na nohy, len čo zaznamenala moje strhnutie sa a všimla si zmeny. Urobila som to isté a aj s Narutom sme prešli k posteli.
Itachi sa na nás dezorientovane díval spopod privretých viečok a Sasuke konečne chytil nejakú farbu. Zúfalo si prehrabol vlasy tam, kde nemal obväz a zdravou rukou chytil Itachiho dlaň.
"Bra-ček," zamumlanie tak ťažkopádne, až sa to zdalo neuveriteľné, že vôbec dokázal otvoriť ústa, vyšlo pomedzi jeho pery.
Len čo Itachi prehovoril, na Sasukeho tvári sa objavil pokrivený úsmev tak slabý, že bol skoro nepatrný ale podstatné bolo, že tam bol.
"Ideme pre doktora," povedal Naruto a tým mne aj Hinate naznačil, že by sme mali nechať bratov osamote.
"Som rád, že ťa vidím s otvorenými očami," zastavil sa, keď sme už vychádzali z dverí a letmo sa usmial.
Nemohla som spustiť pohľad zo Sasukeho a Itachiho a snažila som sa uveriť vlastným očiam. Bol zázrak, že sa prebral.
Spravili sme len pár krokov, než sme narazili na Fugaka a Mikoto, ako si razia cestu cez dav pacientov a ich spoločníkov.
"Itachi sa prebral, práve ideme pre doktora," bola som tak šťastná, že jej môžem povedať tú dobrú správu. Konečne som sa po dlhej dobe cítila živo a nesužovala som sa trápením.
Tmavé oči sa jej rozšírili prekvapením a šťastím a než som sa nazdala, rozbehla sa s manželom vo svojich pätách do izby, kde ležal jej najstarší syn.
Prešli sme k sestričke a okamžite jej povedali, aby zavolali Itachiho doktora.
Tá urobila presne tak ako sme vraveli a o pár minút sa okolo nás prehnal biely plášť a zmizol vo dverách, ktoré viedli do jeho izby. Videla som, že sa ponáhľal a to ma ukľudňovalo, pretože to znamenalo, že sa o svojich pacientov skutočne starajú a okamžite za nimi idú ak sa niečo stane.
My sme sedeli na tvrdých rozkladacích stoličkách v čakárni a netrpezlivo sme poklepkávali nohou, než sa otvorili dvere a opäť vyšiel ten istý doktor. Porozhliadol sa po miestnosti a keď nás zbadal, šiel rovno k nám. Otrela som si spotené dlane do nohavíc a opäť ich zovrela do dlaní.
"Ako je Itachimu? Kedy ho pustia?" Naruto vyhŕkol a ako sa postavil, takmer prevrátil stoličku.
Tiež som sa postavila, aby som videla doktorovi poriadne do očí. Ten sklopil pohľad a zhlboka sa nadýchol. Skôr ako niečo povedal, poznala som, že to nie je niečo dobré. Nikdy to nie je dobré ak sa doktor takto zatvári.
"Je mi ľúto, že vám to musím oznámiť... ale Itachi Uchiha nemá veľa času. Nemôžeme nič urobiť, jeho poranenia boli tak rozsiahle, že poškodili veľmi dôležité orgány a je len otázkou času kedy..."
"Nie, tomu neverím. Veď sa prebral!" Naruto sa temer rozkričal a krútil hlavou v neveriacom geste. Moje srdce sa prudko zväčšilo a potom scvrklo na veľkosť kamienka, taký pocit som mala, keď ma zradilo vlastné nadšenie a viera v dobro a spravodlivosť.
"Je mi to ľúto, robili sme všetko čo sa dalo. Itachi je silný bojovník, ale toto už nie je v našich silách." musela som zachytiť Naruta, pretože to vyzeralo, že sa po ňom zaženie a jednu mu uvalí rovno do sánky.
Doktor z toho nič nerobil, len o krok ustúpil a sklopil pohľad späť na zem.
"Mali by ste sa s ním rozlúčiť," nemohla som uveriť tomu čo tu počúvam. Nechcela som veriť tým slovám, ktoré tu odzneli. Mala som chuť chytiť ho za ten biely plášť a zatriasť s ním.
Kľaknúť si na kolená a prosiť.
V čakárni bolo také ticho, že som počula srdcia, ako nám bili. Silné, zrýchlené zvuky.
A potom sa ozval hlasitý bolestivý nárek, ktorý znamenal len jediné. Pani Mikoto sa srdcervúco rozplakala až ma to trhalo zvnútra a Naruto si musel prikryť uši dlaňami, keď sa zosunul na zem a Hinata ho kolísala v objatí, zatiaľ čo im obom tiekli slzy po lícach.
A ja som tam stála, oči doširoka otvorené, ušné bubienky mi šlo vyraziť a celé telo sa mi rozpadalo pod náporom smútku a neviery, ktoré zaplnili moje vnútro. Všetko stmavlo a zvuky ustali až na jeden jediný. Počula som len Itachiho meno, ktoré pani Mikoto vyslovovala, akoby dúfala, že ho to vráti späť.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 molly molly | 17. prosince 2014 v 22:06 | Reagovat

Zatraceně! Mě to rozbrečelo.. Prostě Itachi.. nevím co napsat..

Baví mě to číst, toho se neboj, ale Itachi..

2 Nanashi Nanashi | 17. prosince 2014 v 23:35 | Reagovat

Ako by som mohla prestať? Momentálne je to naozaj veľmi zaujímavé, pretože mi to tak pripadá, že teraz bude rad na Sakuru, aby bola oporou Sasukemu. Mrzíma, že Itachi zomrel aj tu, ale asi to má chudák tak súdené. Každopádne sa nemôžem dočkať ďalšieho dielika ;)

3 Rence Rence | 18. prosince 2014 v 10:45 | Reagovat

Samozrejme, že baví, určite to neprestanem čítať :-)
Itachi... A sakra. Hádam, že ten zomrie všade, čo? :D Fugaku podľa mňa bude ešte väčší zákerák :/ Teším sa na ďalší diel :-)

4 Michel Michel | 19. prosince 2014 v 21:22 | Reagovat

Samozrejme že nás to bavi čítať všetkých...to jednoznačne...trošku mi je luto tho Itachiho naozaj sa mi na začiatku pačilo prave to že tam je a že su s Sasukem spolu ako bratia tak ako im to nebolo v mange dopriate.. Takže musí Sasan trpieť aj tu. trošku škoda neviem si predstavit ako to bude dalej no teším sa na dalši diel :)

5 smutný pohled smutný pohled | 1. ledna 2015 v 14:12 | Reagovat

Bude nový díl? :(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama