Prosinec 2014

Veríte v osud? 56. diel

17. prosince 2014 v 21:44 | Mešteková |  Veríte v osud?
Dúfam, že aj napriek tomu, že už je tu toľko veľa dielov, tak vás to ešte stále baví.
Blížia sa Vianoce a tak tu bude ´další nový diel v sobotu možno v pondelok, ale pokúsim sa čo najskôr :)

"Sakura, mala by si ísť domov," rozlepila som oči a zbadala Naruta, ako kľačí pri stoličke na ktorej som zaspala a sleduje ma s ustaraným pohľadom, zatiaľ čo Hinata sa na mňa súcitne dívala. Zaspala som a jeden jediný pohľad za Narutovu hlavu mi napovedal, že sú tri hodiny ráno - aspoň podľa nástenných hodín, ktoré tam boli zavesené.
"Zmeškala som niečo?" posadila som sa príliš prudko, takže sa mi zakrútila hlava a bola som rada, že sedím. Cítila som sa tak zle, ako snáď nikdy, ale rozhodla som sa, že to na sebe nebudem dávať poznať. Na mne nezáleží.
"No, Sasuke je v Itachiho izbe. Odmietol aby ho presunuli na izbu, bohužiaľ proti tomu nič neurobia, pretože je už dospelý, ale aspoň ho majú pod kontrolou keďže odmieta opustiť stoličku pri Itachiho lôžku," zabolelo ma u srdca, keď som si ho tam predstavila, ako ho pozoruje a čaká. Nekonečné hodiny, minúty a sekundy.
"A Itachi?" zašepkala som sotva počuteľne a keď som zbadala Hinatine slzy a Narutov smutný výraz, okamžite ma zaštípali oči od slanej vody, ktorá sa mi tam tlačila.
"Jeho zranenia boli príliš rozsiahle a hoci sa im podarilo zastaviť vnútorné krvácanie, nedávajú mu veľké možnosti."
"Och, Bože..." zachrapčala som a rozplakala sa o to viac, takže Naruto aj Hinata ma objali, akoby sa ma pokúšali dať dokopy. Akoby chceli zabrániť tomu, aby som sa na mieste rozsypala.
"Potrebujem ich vidieť," mumlala som jednému z nich do pleca a čakala, až kým ma pustili.
"Nemôžeš Sakura, je príliš neskoro. Sú tam s nimi už ich rodičia. Nepustia ťa k nim." Oponovala Hinata. Porazenecky som si vydýchla, lebo som vedela, že má pravdu. Nemienila som tu robiť humbuk, ktorý by ešte mohol niekomu priťažiť.
"Fajn, tak počkám do rána," utrela som si líca od sĺz a odignorovala ich výmenu pohľadov. Zaručene si mysleli, že by som mala odísť domov, ale ja sa odtiaľto nepohnem. Nie, nepohnem.

"Nebudem jesť," odmietavo som pokrútila hlavou ráno, keď mi Naruto priniesol niečo z nemocničného bufetu. Všetci sme boli nevyspaní a dolámaní, ale ani jeden z nás sa nepohol preč. My sme neboli dôležitý, naše zdravie a pohodlie bolo teraz nepodstatné.
"Musíš niečo dostať do žalúdka," oponovala ma Hinata, ale len som odstrčila ponúkané pečivo. Namiesto toho som si zobrala kávu.
"Ak chceš, aby som to vzápätí vyvrátila, kľudne to do seba natlačím," zaxichtila som sa na ňu a odpila si. Mala som dojem, že ma to okamžite dalo dokopy, ale len trochu.
Vedela som, že by som nezvládla, keby som do seba tlačila jedlo. Mala som tak stiahnutý žalúdok, že by sa doň nič nezmestilo a každú chvíľu sa mi chvel nervozitou a strachom. Len čo by mi bolo zbytočne horšie, ako mi je.
"Ak chcete, môžete isť navštíviť pána Uchihu," sestrička sa vyklonila spoza pultu a vľúdne sa na nás usmiala. Okamžite sme vyskočili, ignorujúc jedlo aj kávu a všetkých naokolo a kráčali sme do izby, kde nám povedala, že leží.
Len čo sme sa dostali k dverám, otvorili sa a z nich vyšla pani MIkoto s opuchnutými očami a bledou tvárou. Za ňou šiel jej manžel, ktorý okolo nás prešiel a úplne nás odignoroval, zatiaľ čo pani Uchiha ma objala a bez jediného slova odkráčala.
Chcela som pri nej zostať dlhšie a držať ju, utešovať. Ale bola som tak blízko k tomu vidieť ich oboch, že som ich uprednostnila a to bez váhania.
Vošli sme do izby kde sa nám naskytol pohľad, ktorý sme nechceli vidieť. Sasuke sedel zhrbený pri posteli a pozoroval Itachiho, ktorý tam ležal. Zdravú ruku mal položenú vedľa Itachiho a so zvesenou hlavou ho sledoval.
Najhoršie zranenia mal Itachi zakryté a zafašované a jeho tvár bola na nepoznanie, takže keby tam nebol Sasuke, možno by som nechcela uveriť tomu, že som vošla do správnej izby. Prístroj nám oznamoval činnosť jeho slabého srdca a inak bolo v miestnosti neskutočne neznesiteľné ticho.
Prešla som k nemu čo najtichšie a opatrne položila ruku na jeho rameno, nevedela som čo mám povedať, ale ani som sa nemusela snažiť, pretože nereagoval.
"Sasuke, nie si hladný?" zamumlal potichu Naruto od dverí, keď sa Hinata usadila na gauč a skrížila si nohy v tureckom sede.
"Sasuke," oslovila som ho, keď mu neodpovedal, ale ani na mňa sa nepozrel.
"Mal by si jesť,"
"Nechaj ma na pokoji," odsekol chrapľavo v jednej sekunde a všetci sme okamžite stíchli. Chápala som jeho zlú náladu a Naruto tiež, preto sme na neho viac netlačili. Naruto si povzdychol a usadil sa vedľa Hinaty, položil okolo nej svoju ruku a pritiahol si ju na hruď.
"Pospi si," zašepkal jej potichu a oprel si hlavu o jej.
Pritiahla som si stoličku vedľa Sasukeho. Modliac sa, aby ma od neho neodohnal a potom čakala, dúfala, verila... pozorovala som Itachiho a mala som dojem, že nám odchádza rovno pred očami, ale dúfala som, že je to len moja domienka.
Ani jeden z nás nepovedal jediné slovo, občas Naruto odišiel, aby priniesol nejakú kávu alebo niečo pod zub, ale aj tak sa toho nik z nás nechytil. Len čo sa to kopilo na malom stolíku.
Myslím, že mal pocit, že aspoň niečo robí a tak behal hore-dolu a poznášal veci, hoci sám nejedol.
Aj ja som chcela niečo urobiť, ale netušila som čo a tak som len sedela až kým slnko nezašlo za obzor a nevystriedal ho mesiac. Potom nastala noc, ktorá postupne vybledla do ďalšieho rána a ja som od vyčerpania zaspala v kresle vedľa Hinaty, zatiaľ čo Sasuke vkuse civel na Itachiho a snažil sa ho myšlienkami priviesť medzi nás a s nikým sa nerozprával a Naruto sa ho ani nesnažil donútiť. Nik z nás sa o to nesnažil.
"Itachi," Sasukeho hlas ma po dlhej dobe prebral, ani som nedúfala, že by bol schopný či ochotný niečo povedať. Pretrela som si oči, aby som sa pozrela na posteľ, kde boli obaja bratia a srdce sa mi rozbilo od šťastia, keď som videla, že Itachi mihotavo otváral oči a pozeral na Sasukeho.
"Vďaka Bohu," zašepkala Hinata a postavila sa na nohy, len čo zaznamenala moje strhnutie sa a všimla si zmeny. Urobila som to isté a aj s Narutom sme prešli k posteli.
Itachi sa na nás dezorientovane díval spopod privretých viečok a Sasuke konečne chytil nejakú farbu. Zúfalo si prehrabol vlasy tam, kde nemal obväz a zdravou rukou chytil Itachiho dlaň.
"Bra-ček," zamumlanie tak ťažkopádne, až sa to zdalo neuveriteľné, že vôbec dokázal otvoriť ústa, vyšlo pomedzi jeho pery.
Len čo Itachi prehovoril, na Sasukeho tvári sa objavil pokrivený úsmev tak slabý, že bol skoro nepatrný ale podstatné bolo, že tam bol.
"Ideme pre doktora," povedal Naruto a tým mne aj Hinate naznačil, že by sme mali nechať bratov osamote.
"Som rád, že ťa vidím s otvorenými očami," zastavil sa, keď sme už vychádzali z dverí a letmo sa usmial.
Nemohla som spustiť pohľad zo Sasukeho a Itachiho a snažila som sa uveriť vlastným očiam. Bol zázrak, že sa prebral.
Spravili sme len pár krokov, než sme narazili na Fugaka a Mikoto, ako si razia cestu cez dav pacientov a ich spoločníkov.
"Itachi sa prebral, práve ideme pre doktora," bola som tak šťastná, že jej môžem povedať tú dobrú správu. Konečne som sa po dlhej dobe cítila živo a nesužovala som sa trápením.
Tmavé oči sa jej rozšírili prekvapením a šťastím a než som sa nazdala, rozbehla sa s manželom vo svojich pätách do izby, kde ležal jej najstarší syn.
Prešli sme k sestričke a okamžite jej povedali, aby zavolali Itachiho doktora.
Tá urobila presne tak ako sme vraveli a o pár minút sa okolo nás prehnal biely plášť a zmizol vo dverách, ktoré viedli do jeho izby. Videla som, že sa ponáhľal a to ma ukľudňovalo, pretože to znamenalo, že sa o svojich pacientov skutočne starajú a okamžite za nimi idú ak sa niečo stane.
My sme sedeli na tvrdých rozkladacích stoličkách v čakárni a netrpezlivo sme poklepkávali nohou, než sa otvorili dvere a opäť vyšiel ten istý doktor. Porozhliadol sa po miestnosti a keď nás zbadal, šiel rovno k nám. Otrela som si spotené dlane do nohavíc a opäť ich zovrela do dlaní.
"Ako je Itachimu? Kedy ho pustia?" Naruto vyhŕkol a ako sa postavil, takmer prevrátil stoličku.
Tiež som sa postavila, aby som videla doktorovi poriadne do očí. Ten sklopil pohľad a zhlboka sa nadýchol. Skôr ako niečo povedal, poznala som, že to nie je niečo dobré. Nikdy to nie je dobré ak sa doktor takto zatvári.
"Je mi ľúto, že vám to musím oznámiť... ale Itachi Uchiha nemá veľa času. Nemôžeme nič urobiť, jeho poranenia boli tak rozsiahle, že poškodili veľmi dôležité orgány a je len otázkou času kedy..."
"Nie, tomu neverím. Veď sa prebral!" Naruto sa temer rozkričal a krútil hlavou v neveriacom geste. Moje srdce sa prudko zväčšilo a potom scvrklo na veľkosť kamienka, taký pocit som mala, keď ma zradilo vlastné nadšenie a viera v dobro a spravodlivosť.
"Je mi to ľúto, robili sme všetko čo sa dalo. Itachi je silný bojovník, ale toto už nie je v našich silách." musela som zachytiť Naruta, pretože to vyzeralo, že sa po ňom zaženie a jednu mu uvalí rovno do sánky.
Doktor z toho nič nerobil, len o krok ustúpil a sklopil pohľad späť na zem.
"Mali by ste sa s ním rozlúčiť," nemohla som uveriť tomu čo tu počúvam. Nechcela som veriť tým slovám, ktoré tu odzneli. Mala som chuť chytiť ho za ten biely plášť a zatriasť s ním.
Kľaknúť si na kolená a prosiť.
V čakárni bolo také ticho, že som počula srdcia, ako nám bili. Silné, zrýchlené zvuky.
A potom sa ozval hlasitý bolestivý nárek, ktorý znamenal len jediné. Pani Mikoto sa srdcervúco rozplakala až ma to trhalo zvnútra a Naruto si musel prikryť uši dlaňami, keď sa zosunul na zem a Hinata ho kolísala v objatí, zatiaľ čo im obom tiekli slzy po lícach.
A ja som tam stála, oči doširoka otvorené, ušné bubienky mi šlo vyraziť a celé telo sa mi rozpadalo pod náporom smútku a neviery, ktoré zaplnili moje vnútro. Všetko stmavlo a zvuky ustali až na jeden jediný. Počula som len Itachiho meno, ktoré pani Mikoto vyslovovala, akoby dúfala, že ho to vráti späť.

Veríte v osud? 55. diel

8. prosince 2014 v 18:49 | Mešteková |  Veríte v osud?
No, blížia sa Vianoce a tak som sa trošku rozšupla, nápadov mám hŕbu a momentálne sa držím jednej myšlienky, ktorú mám v hlave už dlho a nakoniec som ju schválila. Dúfam, že si čítanie užijete tak, ako ja si užívam písanie :)
Vbehla som do nemocnice, takmer som rukou roztrieštila sklenú tabuľu posadenú vo dverách ako som ich prudko rozrazila a obzerala sa na všetky strany. Keď som našla pult, okamžite som k nemu prešla a mala som čo robiť, aby som neodstrčila nejakého mladíka, ktorý sa tam rozprával so sestričkou.
Len čo skončil a šiel do dverí do ktorých ho poslala, okamžite som na ňu vyštekla mená Sasukeho a Itachiho a netrpezlivo som klopkala prstami o mramorový pult ako som čakala kým sa pozrie do počítača.
"Sasuke Uchiha je práve s doktormi a Itachiho Uchihu previezli na operačnú sál," pozrela sa na mňa so súcitným výrazom a potom sklopila pohľad ku klávesnici, keď videla, aká som bola ustráchaná a nervná.
"Ďakujem, ja... môžem tu počkať, však?" takmer mi bolo ľúto, že som na ňu štekala ale viem, že je na to zvyknutá. Keď sú ľudia v zúfalej situácii, nevedia sa kontrolovať.
"Samozrejme, je tu čakáreň. Choďte doprava a na konci chodby zahnite doľava." Pokúšala som sa byť príjemnejšia, ako som bola pred tým a tak som sa letmo usmiala, keď na mňa vzhliadla.
Potichu som sa jej poďakovala a šla som na miesto, kde som sa zvalila a hlavu som si zložila do rúk. Ak sa Itachimu niečo vážne stalo, zbláznim sa. A čo Sasuke? Ako je na tom vlastne on? Vôbec som to netušila a to ma úplne rozrušovalo. Môže byť rovnako vážne zranený, len v tej sekunde jeho adrenalín pracoval na plné obrátky.
"Neboj sa, všetko bude v poriadku," čiesi ruky si ma k sebe privinuli a až keď som ucítila kvetinovú vôňu, zistila som, že to je Hinata. Vôbec som si neuvedomila, že bola celý ten čas za mojim chrbtom. Nechala som zmáčať moje líca slzami a vzlykala som, až sa na mňa podaktorí otáčali.
"Hinata, videla si to... bolo to hrozné, nemuseli to prežiť," ledva som rozprávala.
"Ššš," tíšila ma, to bolo jediné na čo sa zmohla. Nemohla mi hovoriť, že to nevidela a že sa z toho bez problémov dostanú keď sme nevedeli, ako na tom sú a tak ma nechala, aby som sa utápala v strachu, ktorý zvieral celý môj hrudník.
O nekonečno minút neskôr sa ozvalo chodbou dupotanie a následne silné zapišťanie podrážok o linoleum, ako niekto zastal rovno pred nami. Zdvihla som zahmlený pohľad a len vďaka tomu, že mal Naruto blond vlasy, som vedela, že je to on. Pretrela som si tvár rukami, aby som mohla zbadať, že má na sebe naruby tričko a nohavice, ktoré vyzerali, že v nich spal, pretože boli celé pokrčené. Vlasy mu odstávali na všetky strany a v tvári bol úplne bledý, v očiach výraz strachu.
"Kde sú? Ako sú na tom? Čo sa stalo? Hovorte!" Naruto bol celý vydesený a to ma donútilo, aby som sa ukľudnila. Nemohli sme tu byť dvaja, čo by vyvádzali.
"Itachi je na operácii a Sasukeho ošetrujú, neviem ako na tom sú, ale... bolo to hrozné," hlas sa mi zlomil a tak som to musela predýchať, aby som sa znovu nerozplakala. V tú dobu to za mňa prevzala Hinata a všetko mu povedala, takže si Naruto nakoniec sadol vedľa mňa a zaboril prsty do svojich chaotických vlasov, akoby si ich chcel vytrhať.
"Nie... nemali byť v aute," mumlal si a utieral slzu, ktorá mu dopadla na koleno.
"Čo vôbec Itachi robil v Konohe? Veď je týždeň, domov chodí len na víkendy" zafňukala som a nadávala na tú zhodu náhod. Alebo to možno bol osud, že mal byť so Sasukem v tom aute? Mal prísť do Konohy a viezť sa so Sasukem večer po takmer prázdnej križovatke, aby do nich nabúral kamionista pod vplyvom mikrospánku?
"Išli za mnou," zašepkal a hlas sa mu vytratil, ako nedokázal pokračovať. Hinata ho objala a nechala ho, nech sa ukľudní.
Sasuke a Naruto boli najlepší priatelia a vedela som, že Itachi si s oboma vychádza viac ako len dobre, takže ma ani neprekvapovalo, ak išli k nemu na návštevu. Ale nemali byť v tej sekunde na tej križovatke. Bola by som radšej, keby som to bola ja.
"Volali nám z nemocnice, kde sú naši synovia?" hlas Mikoto Uchihovej ku mne doľahol, ako vysokým tónom hovorila na sestričku. Počula som len zamumlanie a vzápätí sa objavili v čakárni, kde sme sedeli aj s Narutom a Hinatou.
Pani Mikoto mala rozmazanú riasenku a vlasy v neporiadnom drdole. Len čo ma zbadala, okamžite ku mne zamierila s jej manželom v pätách.
"Sakura, Sakura," plakala hlasito, keď sa mi vrhla okolo krku, aby ma mohla objať a ja som jej to oplatila. Potrebovala to rovnako ako ja.
"A-ako sú na tom?" zašepkala mi do ramena zachrípnuto. Pokrútila som hlavou a Naruto jej povedal, že nevieme. Ponad plece som sa pozrela na ich otca, ktorý tam stál s otraseným výrazom na tvári a oči mu behali po celej miestnosti.
Všetci sme v tichosti čakali, nik z nás nepovedal jediné slovo, než sa otvorili dvere z ktorých vyšiel doktor a ja, Naruto a pani Uchiha sme sa na neho okamžite vrhli.
"Ako je môjmu synovi?"
"Ako sa má Sasuke?"
"Je Sasuke v poriadku?" vyhŕkla som a všetci sme sa naraz prekrikovali. Doktor zostal na moment zmätený, než vstrebal naše otázky a potom si pretrel čelo.
"Sasuke utrpel silný otras mozgu, má vyvrtnutý členok, zlomené rebrá a ruku v oblasti lakťa a zápästia, inak by sa dalo povedať, že je v poriadku, ale musíme si ho tu nechať na pozorovanie." Vytiekli mi slzy keď som počula, aký je doráňaný.
"A Itachi, viete o ňom niečo?" pán Uchiha prvýkrát prehovoril od kedy prišiel.
"Bohužiaľ, neho majú na starosti druhý doktori, myslím, že operácia sa už skončila a každú chvíľu by ho mali previesť." Vedieť len o jednom z nich nám náš strach neuľahčil. Doktor nás nechal stáť v čakárni a kamsi zdúchol.
Všetci sme čakali v tichosti.
Po nekonečnej chvíli sa otvorili dvere a my sme s napätím čakali, aké správy nám prinesú ďalší doktori, no nakoniec z nich opatrným krokom vyšiel Sasuke. Prvý pohľad na neho ma vydesil a zároveň potešil, pretože podstatné bolo, že bol živý.
Mal nohu a ruku v sadre a na sebe oblečenie, ktoré bolo stále dotrhané a nasiaknuté krvou. Hlavu mal ofašovanú a na líci dlhý škrabanec od skla, ktorý mu prekrýval leukoplast.
Len čo ho jeho matka zbadala, rozbehla sa k nemu aby ho mohla objať a len čo to urobila, Sasuke skrútil tvár v bolestnej grimase.
"Mami," zamumlal potichu na upozornenie, načo ho okamžite pustila.
"Prepáč. Ako ti je? Vyzeráš hrozne," zafňukala a prezerala si ho od hlavy až po päty, zatiaľ čo ja som stála na mieste ako obarená a robila som to isté.
"Je mi fajn," zamumlal sotva počuteľne.
"Itachiho už previezli na izbu a nie je na tom dobre..." roztrasene sa nadýchol, "idem za ním," povedal po chvíľke, keď sa pozrel na svoju matku a otočil sa, aby odkráčal. Bol sklesnutý a neschopný pozrieť sa na nikoho iného. Pohľad držal na linoleu a na každom pohybe bolo vidieť, že má bolesti.
"Malo to byť opačne," povedal odrazu Itachiho otec, načo sme ostatní na neho zostali pozerať, pretože sme vôbec nevedeli o čom hovorí.
"Ty si mal ležať a on tu mal stáť," Sasuke zastal, zatiaľ čo ja som zhíkla v šoku, Hinata s vypleštenými očami zakrývala svoje ústa rukou a pani Mikoto sa rozplakala až sa zahíkávala.
"A-ako, to môžeš povedať, Fugaku? Je rovnako ná-š syn, ako Itachi," vedela som, že keby to dokázala, tak by kričala, ale bola úplne v šoku a držala si jednu ruku na srdci ako sa dívala na svojho manžela s odporom.
"Itachi nerobí našej rodine hanbu," keby ma Naruto nedržal, prisahám, že by som mu vyškriabala oči z tej jeho tváre.
Pozrela som sa na Sasukeho, čakala nejakú reakciu, ale po celý ten čas čo jeho otec hovoril tie bolestivé slová sa neotočil, len nám stál otočený chrbtom a nakoniec sa pohol a odišiel preč, akoby práve nič také nepovedal. Chcela som sa za ním rozbehnúť, ale Naruto ma držal okolo pása.
"Nie, nechaj ho. Potrebuje byť sám..."
Videla som na pani Mikoto, že potrebuje byť osamote s jeho otcom a tak sme všetci odišli, hoci mňa to ťahalo na opačnú stranu, kde zmizol Sasuke za rohom a len čo sme zašli za roh, bolo počuť ako zvyšuje hlas a prekrikujú sa aj s Fugakom.
"Odporný hajzel," zavrčal Naruto a ťahal aj mňa aj Hinatu za ruku preč od nich.
"Ešte ani teraz neudrží ten svoj jedovatý jazyk za zubami," znechutene zašepkala Hinata a mne neostalo nič iné, ako len prikývnuť, pretože mi došli slová a v hrudi ma bolelo aj za Sasukeho.

Veríte v osud? 54. diel

4. prosince 2014 v 13:06 | Mešteková |  Veríte v osud?
Tak a je tu ďalší diel, ďakujem za komentáre a som zvedavá čo poviete na moje čmáranice :D

Stáli sme na mieste, zakrývali si oči rukami a pomedzi prsty hľadali zdroj toho, čo sa tu stalo, čo vyvolalo ten zmätok, že sme si mysleli, že sme obe mŕtve. Sedeli sme vyklepané v aute a pozorovali obrovský kamión, ktorý prešiel popri nás a len tesne minul auto v ktorom sme sedeli, až sme cítili, ako ním zatriaslo keď sa kamión šmykom zastavil len kúsok od nás.
A potom nastalo nesmierne ticho, tak silné, že sme počuli naše srdcia ako sa prebíjajú cez naše ušné bubienky a snažia sa dostať z našich hrudných košov, kľudne si aj prelámať cestu našimi rebrami.
Sklonila som chvejúcu sa ruku a otrela si ju o džínsy, pretože ma oblial studený pot a v spánku mi tepalo.
Oči mi behali všade naokolo až ma pálili.
Uprostred križovatky ležalo čierne auto na streche, všade z neho lietali iskri, ako sa ešte chvíľu kĺzalo po tom čo spravilo niekoľko sált a len čo zastalo, obe sme vzápätí vyskočili z auta šokované tým, čo sa v jednej sekunde odohralo a ako to muselo zmeniť životy pasažierov.
Samé sme sa takmer stretli so smrťou. Stačilo, keby ten kamión šiel len o pár centimetrov doľava.
Vôbec sme si nevšimli, že by sa oproti nám rútil aby nabral auto, ktoré malo prejsť cez križovatku, kým sme my stáli.
Nohy som mala slabé a kolená sa mi klepali, keď som sa otočila na zvuk otvárajúcich sa dverí.
"Pre Boha, ja som.,.. ja som zaspal, ja som nechcel," vodič kamiónu, ktorému sa očividne nič nestalo, - veď ako by sa aj mohlo keď to je tak obrovské auto - vystúpil z auta, mumlajúc si, chytajúc sa za hlavu keď videl tú spúšť s čistou hrôzou vpísanou v očiach a bol tak bledý, že som sa obávala, že mi každú chvíľu omdlie.
"Hinata, zavolaj záchranku!" zakričala som na ňu keď som sa obrátila k nášmu autu a videla, ako stojí pri dverách, trasie sa a nedokáže spustiť pohľad z auta, ktoré tam ležalo ako kus starého šrotu a to ticho bolo to najhoršie, čo som zažila. Desivé, mŕtvolné ticho.
Rozbehla som sa tým smerom kde sa to stalo, pretože sme na križovatke boli len my. Hinata bola šokovaná, vodič sa šiel zosypať a bola som jediný človek, ktorý dokázal pomôcť ľuďom, ktorí boli vnútri v aute. Možno mŕtvy.
Bežala som ako o život, ale aj napriek tomu aké tempo som nahodila mala som dojem, že sa tam nikdy nedostanem. Akoby sa to auto stále viac a viac vzďaľovalo a nebolo konca cesty.
Čím bližšie som bola, tým viac som si uvedomovala, že to bude veľmi vážne už len z toho dôvodu, že kamionista vrazil zo strany vodiča a odhodil auto tak ďaleko, že človek, ktorý šoféroval nemusí mať šťastie. Celá ľavá strana bola zdemolovaná. Možno budem čeliť smrti. Roztriasla som sa ešte viac. Nechcem...
Videla som, ako sa niekto snaží dostať von z auta a hlasné a bolestivé zavŕzganie napovedalo, že sa mu podarilo vykopnúť dvere. Vyliezol von po štvornožky a liezol cez rozbité sklo, než sa nejakým spôsobom postavil, držiac sa za hrudník, zhrbený a doráňaný a potom kulhal krok za krokom okolo auta tak rýchlo, ako len dokázal so zranenou nohou, aby pomohol vodičovi.
Vedomie, že to jeden človek prežil bolo utešujúce, ale nie dostatočne. Stačilo mi z tej diaľky vidieť siluetu doráňanej osoby a hneď mi ho bolo ľúto.
Svetlo z lámp vrhalo odlesky na kopu šrotu a v istom momente keď som sa dostala bližšie, som zistila, že to auto poznám. Bolo to Itachiho auto?
Preboha, len to nie. Veď toľko áut tu musí byť tejto značky. Zastala som obarená šokom, paralyzovaná strachom a dívala sa tam.
Áno, bolo to Itachiho auto. Do pekla... Sasukeho brat...
"Bože..." ten hlas, ktorý ku mne doľahol ma zrazil na kolená.
Sasuke.
Rozbehla som sa tak rýchlo, že ma lýtka pálili, pľúca mi išlo roztrhnúť od toho ohňa, ktorý sa v nich rozpínal. Sasuke je zranený, Itachi je zranený. Obaja boli v tom aute. Kto riadil? Ktorý z nich je ten, čo sa dostal z auta? Ako sú na tom?
Prskala som a kašľala keď sa mi konečne podarilo dostať k autu. Spomalila som, pretože strach, ktorý ma pohlcoval mi nedovolal chcieť vidieť to, čoho sa bojím.
Počula som buchotanie a bolestivé zavrčanie. Prešla som okolo auta a videla, ako sa Sasuke nadrapuje a naťahuje, potichu vrčiac v záplave bolesti a vyťahuje Itachiho z auta. Opatrne.
Kľakla som si k nemu, neschopná slova a pomáhala som mu toľko koľko som mohla. Nemala som dojem, že by si uvedomoval, že pri ňom niekto je.
"Itachi, prosím, nie... vytiahnem ťa," stále mumlal Itachimu slová, ktoré môj mozog odmietol vstrebať.
Bol dotrhaný, ako sa plazil po rozbitom skle. Na rukách mal hlboké rezné rany, vlasy polepené krvou, dýchal plytko a jednu ruku mal v neprirodzenom uhle, ale ani to mu nezabraňovalo, aby - aj napriek obrovskej bolesti, ktorú musel prežívať - ju nepoužil k tomu, aby vytiahol svojho staršieho brata, ktorý bol v bezvedomí.
Ťahali sme ho čo najďalej od auta a Sasuke spadol na kolená, držiac Itachiho ako ten najväčší poklad, kymácal sa z boka na bok a kontroloval jeho telo. Snažil sa ho prebrať, ale nereagoval.
"Sasuke," hlas sa mi lámal, ako som kľačala pri ňom. Bála som sa ho dotknúť, pretože som nevedela, čo všetko má zranené, ale bol zázrak, že je v jednom kuse. Zatiaľ čo Itachi. Och, Bože... Itachi.
Ľavú stranu tela mal celú neforemnú, ruka aj noha boli dolámané a jeho tvár bola na nepoznanie. Bol bledý ako smrť a z rán na jeho tele sa valila hustá červená krv, ktorú sa Sasuke snažil zastaviť tričkom, ktoré si strhol z tela. Urobila som presne to isté so svojou mikinou a snažila som sa mu aspoň nejako pomôcť. Dali sme ho do stabilizovanej polohy a podložili mu hlavu. Sasuke bol v takej agónii zo zúfalstva, ale určite aj bolesti, že nevnímal svoje okolie. Tvár mal stiahnutú v trápení a skláňal sa nad Itachim, zatiaľ čo vzlykal nad jeho telom.
Plakala som a pokúšala sa nejako pomôcť, ale cítia som takú bezradnosť, že som chcela namiesto neho ležať na tom mieste. Celá som bola od krvi, či už Sasukeho keď som ho držala, alebo od Itachiho.
"Sakura, prosím... pomôž mu," Sasuke šepkal a vzlykal, keď zdvihol svoju doráňanú tvár a pozrel sa na mňa. Jeho bolesť bola mojou bolesťou a chcela som ju všetku prebrať na seba, pretože ma ničilo vidieť ho takto. Prosil ma, aby som mu pomohla a ja som nevedela ako. Plakala som ešte viac a objala som ho, keď zvesil hlavu a nechal slané kvapky dopadať na Itachiho krvavý hrudník.
Vidieť Sasukeho plakať bolo ešte horšie, ako hocičo iné. Toho silného, tvrdého chalana, ktorý si prešiel toľkými sračkami.
Zvuk sirén a červeno-modré farby zaliali túto hroznú scénu a ja som ako v nejakom spomalenom filme sledovala záchranárov, ako nás brali od Itachiho a prehadzovali ho na nosidlá, aby ho okamžite prepravili do nemocnice.
Jeden zo záchranárov sa ma pýtal, či som zranená keď videl, že som od krvi. Zakrútila som hlavou, neschopná slova, keď som pomáhala Sasukemu na nohy a snažila som sa ho dostať do sanitky, aby sa o neho tiež postarali. On však vôbec nechcel žiadnu pomoc, sedel vedľa Itachiho, držal ho za ruku a potichu prosil Boha, aby mu pomohol.
Niekto ma zobral do auta a viezol niekam, neviem kam.
"Do nemocnice, odvez ma do nemocnice," bolo mi jedno kto to bol, podstatné bolo, aby vyhovel mojej prosbe.
Sledovala som sanitku, ktorá išla pred nami rýchlosou svetla so zapnutými húkačkami a cítila napätie, lebo som mala každú chvíľu pocit, že ju stratíme z dohľadu a tak stratím Sasukeho aj Itachiho.
"Dupni na to," prikázala som a pozrela sa na vodiča, aby som si uvedomila, že to je Hinata, ktorá tuho zvierala volant až jej zbeleli hánky.

Urobila presne ako som jej povedala a pridala tak, že sme sa lepili na sanitku, ale ten pocit úzkosti sa mi ani trochu nezlepšil. Stále som nevedela, čo bude ďalej. Čo ma čaká, keď vojdem do nemocnice.

Sabaku odkazuje

1. prosince 2014 v 9:09 | Sabaku no Tanaris
Ahoooj. Sabaku má zase problémy -_- a ja neviem, či budem mať chuť písať alebo nie. Preto ak by sa stalo, že v bližšej dobe nepridám nový diel krvavého blondu, tak prosím gome. Pokúsim sa donútiť... :)

Sabaku no Tanaris