Veríte v osud? 53. diel

21. listopadu 2014 v 23:52 | Mešteková |  Veríte v osud?
Tak, ja dúfam, že si ďalší diel užijete a nový diel pridám neskôr, aby sa to nekrylo s Tanarisinou poviedkou ;) Ďakujem za komentáre, som zvedavá na váš názor!

Ďalší deň sa mi počasie vysmievalo. Aj keď som mala pochmúrnu a hroznú náladu, všetko bolo žiarivé a slnko ma vítalo po ceste k autu čo ma rozčuľovalo. Cítila som sa pod psa, tak prečo mi príroda ukazovala, že je všetko tak krásne?
Bola som horšia ako nejaká mátoha. Nevládala som robiť krok za krokom, mala som problém udržať hlavu vzpriamene a tak som sa dívala po nohy, aj keď som nevnímala cestu a bolo mi jedno, či by som zakopla. Oči ma štípali z neustáleho plaču a nedokázala som ani hovoriť. Všetko bolo na hovno.
S Hinatou sme sa ešte nerozprávali. Vôbec na mňa nechcela tlačiť, pretože sama vedela, že to je viac ako len nepríjemná konverzácia a situácia do ktorej som sa dostala.
Nasadla som do auta na sedadlo spolujazdca, zapásala sa a sklopila si sedačku tak, že som ležala.
Hinata pustila hudbu a až kým sme nevyšli za Konohu, do vtedy sme ani jedna nepovedali slovo. Nebolo treba. Ticho v jej prítomnosti bolo vždy príjemné. Nie dusné.
"Nič si nejedla," ozvala sa po chvíľke a stíšila pesničku od Bring me the horizon - Can you feel my heart. Neobťažovala som sa pozrieť sa na ňu a ani som si slnečné okuliare nedávala dolu z očí. Načo vidieť tú červeň a prázdnotu?
"Nie som hladná," hlas som mala zachrípnutý, pretože toto boli dnes moje prvé slová.
"Pôjdeme neskôr na obed, musíš do seba niečo dostať. Nemôžeš si škodiť viac, ako si bola poškodená," dá sa to vôbec viac?
"Fajn,"
"Mám sa ťa pýtať ako sa cítiš?"
"Nestačí ti vidieť ma? Je mi úžasne," sarkasticky som vybľafla a vzápätí ľutovala, že som si na nej začala vybíjať svoju zlosť. Ona za to nemôže, bola pri mne keď mi bolo najhoršie. Držala ma keď to vyšlo na povrch.
"Prepáč, ja len..." zašepkal som ospravedlňujúco a hľadala správne slová, ale ona ich nepotrebovala.
"Ja to chápem, je to v poriadku."
Zvyšok cesty ma nechala a netlačila na mňa, začo som jej bola vďačná. Slová sú zbytočné. Načo nimi plytvať?
Kým sme obehali byty, začínalo sa zvečeriavať a už som pociťovala hlad, no nedala som to najavo. Potrebovali sme to pozrieť, iný deň by to nevyšlo. Na obed sme nemali čas ísť, pretože sme nestíhali, ale nesťažovala som sa. Obávala som sa toho, že by som nakoniec všetko vyvrátila.
V prvom byte sme boli príliš dlho a počúvali sme, ako sa nás maklér snaží presvedčiť, aby sme si ho prenajali, ale nakoniec nevyzeral tak dobre ako na fotkách. Kým sme sa odtiaľ vymotali, bolo po tretej hodine poobede a mali sme ísť ešte do ďalších dvoch.
Rýchlo sme nastúpili do auta a šli na ďalšiu ulicu.
Byt, ktorý sa nachádzal najbližšie pri školách sa nám celkom páčil, ale potom sa po chodbe prehnal hlúčik ľudí a jedna stará pani si nás odchytila. Vravela, že by sme si ten byt nemali prenajímať, pretože v ňom pred necelým rokom zomrelo akési dievča a všetci, čo si od vtedy prenajali byt po mesiaci odišli, pretože sa tam vraj necítili dobre.
Hinata z toho bola vydesená, aj keď ja som takým poverám nevadila, ale predsa len tá predstava, že by som mala bývať v byte, kde niekde vyhasol ľudský život ma vôbec nenadchýnala. So smrťou som už mala skúsenosti, nepotrebovala som jej viac ako som si zažila.
Žena, ktorá sa nám snažila podsunúť tento byt bola frustrovaná, že jej stará pani plaší zákazníkov a keď na nás videla, že sme to zavrhli, ani sa nás nepokúšala presvedčiť. Nemalo by to zmysel. A tak si jednoducho nastúpila do svojho drahého auta a odfičala na ďalšie stretnutie.
Tretí byt sa nachádzal v centre. Bol tu krásny výhľad, hoci sme tušili, že občas tu bude hluk, ale len čo sme vošli do bytu, okná všetok ten ruch tlmili.
Byt bol presne podľa našich predstáv a okamžite sme to brali. Aj tak to bola posledná možnosť a čas sa krátil.
Dve izby, malá obývačka spojená s kuchyňou a kúpeľňa nám bohato stačili. Všetko vyzeralo čisto a príjemne, takže sme s Hinatou vôbec neváhali.
"Keď sa smiem spýtať, koľko vás tu bude bývať ? Potrebujem to dať vedieť majiteľom," starší zavalitý pán bol celkovo milý a s jeho bielymi vlasmi a bradou mi prišiel úplne roztomilý.
"Traja," povedala som hneď, skôr ako stihla Hinata zareagovať.
Nerátala som so Sasukem vzhľadom k udalostiam zo včerajška. Možnosť, že sa to dá medzi nami do poriadku nebude veľká. V prvom rade sa s ním o tom musím porozprávať, potrebujem vedieť prečo to urobil a až potom sa budem rozhodovať. No zatiaľ som to videla dosť zle.
Celý deň som uvažovala nad ním a Karin. Moja myseľ sa krútila len okolo nich dvoch. Premýšľala som nad tým, či to urobil práve vtedy, keď s ňou trávil toľko času a či je vôbec to o tom znásilnení pravda, alebo si to vymyslel, aby sa vykrútil zo šlamastiky, do ktorej sa dostal keď som ho nachytala, ako s ňou bol v Tokiu.
Bola som na vážkach a aj tak som sa bála konca nášho vzťahu. Niečo vo vnútri mňa stále verilo, že sa to dá do poriadku a tak mi neostávalo nič iné, ako dúfať.
To, že sa mi priznal k tomu, že s ňou spal ma zlomilo a nikdy mu to nebudem schopná odpustiť, ale... potrebujem sa s ním jednoducho porozprávať. Včera by som bola impulzívna a nechcela som povedať veci, ktoré by som neskôr ľutovala, preto som si dala oddych a dnes večer mu zavolám, aby sme sa stretli. Najlepšie by bolo ak mu poviem, nech príde k Hinate domov. Tam budem na území, kde by som ho mohla vyhodiť ak by ma k tomu okolnosti donútili a bude doma aj pán Hyuuga. Bolo by horšie, ak by som musela šlapať od Sasukeho, pretože predstava, že by ma po tom všetkom ešte aj viezol domov sa mi vôbec nepáčila.
Okolo siedmej večer sme sedeli na večeri a konečne som bola schopná porozprávať sa s Hinatou, ktorá čakala kým sa dám ako tak dokopy a budem ochotná podeliť sa s ňou o svoje myšlienky. Nakoniec to však nevydržala a očividne potrebovala povedať, ako sa ohľadom toho cíti.
"Nechce sa mi veriť, že by to Sasuke urobil. Skutočne mi to príde... proste... nie Karin, nie ona. Je to úbohé." mumlala kým si usrkávala z pohára plného minerálky, zatiaľ čo ja som vidličkou posúvala kúsky cestovín po tanieri a sledovala, ako sa topia v syrovej omáčke.
Áno, presne s Karin. Zo všetkých s ktorými si nevychádzam, alebo lepšie povedané s jedinou, ktorá sa dá považovať za nepriateľku.
"Nepoprel to, priznal to," sotva počuteľne som prehovorila a moje slová takmer zanikli v dave hlasov, ktoré sa okolo nás ozývali v preplnenej reštaurácii. Vonku sa slnko blížilo k západu a konečne sme sa odhodlali ísť najesť, no nikde sme nevedeli nájsť nejakú reštauráciu, ktorá by bola prázdnejšia.
Aj tak sme plánovali odbaviť to rýchlo, - lebo sme boli už dosť unavené - nech sa môžeme čo najskôr vrátiť, aj keď ja som sa návratu desila, pretože som sa bála čo ďalšie sa dozviem. Nechcela som sa so Sasukem dostať do konfrontácie, pretože by som to nezvládla. Chcem to riešiť s kľudným hlasom a chladnou hlavou. Proste... len diskutovať.
"A to ma zaráža, že to skutočne urobil,"
Mlčala som zatiaľ čo hovorila a dívala som sa do taniera.
"Prepáč, je mi to tak ľúto, že som to vytiahla. Určite o tom nepotrebuješ počuť," ale ja som bola pripravená. Ak o tom nebudem schopná hovoriť s ňou, ako to zvládnem s ním?
"Nie, je to v pohode. Ja si myslím, že potrebujem o tom hovoriť..."
"Ja..." mumlala som, zatiaľ čo ona ma nechala, kým sa vykoktám, kým nájdem tie správne slová, ktoré by všetko vysvetlili. Všetok ten zmätok a boj, smútok a bolesť, ktoré sa vo mne odohrávali a ja som mala dojem, že každú chvíľu vybuchnem. Že mi z toho preskočí.
"Cítim sa tak zvláštne... akoby to, čo sa stalo bol len sen a ja som každú sekundu dúfala v to, že sa preberiem, ale pri tom viem kde je pravda a že sa to deje, že to urobil a to ma desí. Neverím tomu, nechcem v to veriť, že sa to skutočne stalo... že mi to urobil.... a bolí ma to tak veľmi, že mám pocit, akoby sa mi v tele tvorila diera veľká ako kráter a ja každú chvíľu vykrvácam a zomriem na zlomené srdce. Želám si viac ako hocičo iné, aby Sasuke, ktorému som dala zo seba všetko neurobil to, čo urobil." Takmer som zavzlykala, ale udržala som nejakým zázrakom svoje oči suché, hoci hlas sa mi lámal.
"Neviem čo budem robiť. Viem len, že keď sa odtiaľto vrátime, musím sa s ním porozprávať." Bol moja osobná droga a aj napriek všetkému, aj napriek tomu že mi ubližoval, potrebovala som ho vidieť.
Ale veď drogy sú presne o tomto, nie? Keď ich máte, ste v pohode, hoci vás ničia. Keď ich nemáte, ste na tom ešte horšie. A ja som sa v tejto chvíli chvela a bála som sa, že sa roztrieštim, ak sa čo najskôr nedostanem do Sasukeho blízkosti a nejakým zázrakom mi nepovie, že to všetko som si len vymyslela, alebo sa to stalo, pretože inak sa nedalo, pretože nemal na výber. Že to malo svoj zmysel, význam.
"SI si istá, že to je dobrý nápad?"
"Ja už neviem čo je správne, Hin," chabý úsmev zdobil moju tvár, keď som k nej vzhliadla a videla, ako sa na mňa díva s obavami.
"V prvom rade by si si mala dať dohromady svoje srdce a potom uvidíš ako sa rozhodneš a čo sa bude diať ďalej." zamračila sa, "Len si želám, aby si sa netrápila, aby sa to nejako vyriešilo, aby bolo všetko v poriadku. Zaslúžiš si byť šťastná, skutočne by si to nemala mať také ťažké," jej slová spôsobili, že tak dlho zadržované slzy sa mi preliali cez okraj a teraz ma šteklili na konci brady, ako sa valili prúdom.
"Ďakujem," zachrapčala som a zavzlykala tak nahlas, že som si istá, že sa ľudia v mojom okolí obzerali, ale nevšímala som si ich. Na nich nezáležalo.
Po ceste som v aute zaspala a prebrala som sa až keď slnko zapadlo a všetko naokolo šlo spať. Vonku bola tma a na oblohe nám na cestu svietili hviezdy. Pozrela som sa na prístrojovú dosku, aby som zistila, že je niečo po desiatej hodine večer. Krk ma bolel z toho v akom neprirodzenom uhle som ho mala a moje telo kričalo stuhnutosťou.
No to nebolo nič v porovnaní s tým, ako moje telo reagovalo, keď sme vošli do Konohy. Bolo mi na vracanie, lebo som vedela, že ako prídeme domov, tak musím vziať do rúk ten odporný mobil a vytočiť Sasukeho.
Počuť jeho hlas, dohovoriť sa s ním, aby prišiel a potom vidieť jeho tvár a čeliť slovám, ktoré dnes vyjdú na svetlo. Bolo jedno, že je tak neskoro. Nezaspím, pokiaľ sa neporozprávame. Bude musieť prísť. Ak mu na nás ešte záleží.
"Mala si ma zobudiť, šoférovala by som, určite si unavená." Obzrela som sa na ňu, keď sme zastavili na jedinej križovatke, ktorú Konoha mala a čakali sme, než nám blikne zelená a my sme mohli ísť.
Hinata bola bledá, vlasy mala zopnuté do konského chvosta a na krku sa jej leskli kvapky potu ako perly, pretože noc bola nesmierne dusná a horúca a hoci sme mali pustenú klimatizáciu, nezdalo sa, že by to veľmi pomáhalo.
Vyzerala unavene a pretierala si oči.
"Som v poriadku, myslím, že potrebuješ odpočinok viac ako ja," jej dobrota ma nikdy nemôže prekvapovať, mala som si na to zvyknúť. Vždy jej v prvom rade záležalo na tom, aby sa ten druhý cítil dobre hoci to bolo na úkor nej.
"SI skutočne kamarátka," pousmiala som sa dnes asi po prvýkrát úprimne, pretože som ďakovala Bohu, že mi do života priviedol tak nevinné a čisté stvorenie, ako bola ona. Niekoho, kto vás nezradí.
"Si skutočne precitlivená," zasmiala sa na mňa a poklepkala po volante, ako čakala na zelenú.
"Taká už som," pokrčila som ramenami, ale skôr ako som sa stihla nadýchnuť, alebo skôr, ako stihlo moje srdce znovu udrieť, zbadala som svetlá, obrovský pás svetiel, ktorý nás oslepil a potom neskutočná rana a škrípanie bŕzd zastavilo moje srdce úplne. Ohlušujúci rachot rozbitého skla, železa, ktoré sa tiahlo po asfalte a vysielalo iskri, mi pílilo uši. Chaos, ktorý napadol moje telo, moju myseľ, pohltil všetko a vytrhol ma z kľudného posedenia v aute s mojou najlepšou kamarátkou.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Rence Rence | 22. listopadu 2014 v 0:56 | Reagovat

Diel bol skvelý :-) Koniec... No super, dúfam, že prežijú obidve :D

2 molly molly | 22. listopadu 2014 v 10:52 | Reagovat

Tak si to tak v pohodě čtu, normálka všechno jak se dalo očekávat a nejednou poslední 3 věty - WHAT?! :D

3 Michel Michel | 25. listopadu 2014 v 13:50 | Reagovat

Tak ja si čitam čitam taký pohodový dielik...už nič pomaly neočakavam že by sa stalo ...a potom bum ..nie len Sakure ale aj mne prestalo bit srdce ked som to čítala..pri tej predstave uff...bože chudence oni fakt nedostanu nič zadarmo :D teším sa na dalši diel dufam že to neude mat nejake katastroficke nasledky :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama