Veríte v osud? 52. diel 1/2

16. listopadu 2014 v 19:19 | Mešteková |  Veríte v osud?

"Hinata, si už pripravená?" zaklopala som na dvere do jej izby, aby som sa uistila, že stíha, pretože Naruto už sedel v obývačke a Hinatin otec ho mučil otázkami - skutočne som mu to chcela uľahčiť.
Dvere sa otvorili a Hinata vyšla von v roztrhaných džínsoch a bielom tričku. Vlasy si dala do vysokého konského copu a vyzerala, že je úplne hotová.
"Vďaka Bohu, ešte chvíľu a prisahám, že Naruto príde o rozum. Tvoj otec tam do neho hustí zásady, ktoré nesmie porušiť pokiaľ bude bývať s tebou v jednej izbe na byte." Zasmiala som sa, načo Hinata vystrašene vypúlila oči.
"Poďme ho zachrániť," prešla rýchlo okolo mňa a už schádzala schody keď som sa k nej pripojila.
"Bol by som veľmi rád, keby si si dával pozor, kam tvoje myšlienky nieto ruky pôjdu pokiaľ budeš spať v jednej posteli s mojou dcérou. Neplánujem ešte byť dedo a Hinata by mala byť matkou až keď doštuduje a vydá sa, rozumieš čo ti tým chcem povedať, však?" hlas Hiashiho Hyuugu k nám doľahol a ja som vrazila do Hinaty, ktorá zastala na schodoch s výrazom čistého zdesenia.
Tisla som pery k sebe tak silno, až to bolelo aby som sa nerozosmiala nad prednáškou starostlivého otca.
"Áno, pane," ozvalo sa tiché zamumlanie z obývačky v ktorom bolo počuť to utrpenie.
Poštuchla som Hinatu, aby sme sa pohli a pomohli tomu chudákovi a keď sme zišli, všimli sme si Naruta, ako sa škriabe na hlave, pohľadom blúdi po zemi, zatiaľ čo pán Hyuuga sedel oproti nemu v kresle s whiskey v rukách a spokojne sa usmieval.
"Mali by sme ísť," ozvala som sa, keď sa nik nemal k slovu a Naruto šťastne vyskočil na nohy s úľavou vpísanou v tvári. Modlil sa, aby sme prišli.
"Veľmi rád som vás opäť videl, pán Hyuuga," podal mu ruku keď sa zdvihol a ponáhľal sa z izby rýchlosťou svetla, len nech sa dostane čo najďalej od Hinatinho otca.
"Dávajte na seba pozor dievčatá," venoval nám milý úsmev, ktorý hovoril, že je všetko v poriadku a pri tom tu pred necelou minútou týral chlapca ohľadom sexu.
"Budeme oci," Hinata sa červenala a myslím, že tým jasne dávala najavo, že sme počuli časť ich rozhovoru, no vyzeralo to tak, že pána Hyuugu to vôbec nerozhodilo.
"Kam to vlastne idete?"
"Do klubu, ktorý vlastní Sasukeho otec a teraz to tam Sasuke spravuje." Odpovedala som, keď sa Hinata už vytratila z obývačky, aby sa ponáhľala za Narutom do auta.
"Tak to sa nemusím ničoho báť, je to jeden z najbezpečnejších klubov v Konohe, ochranka je riadne posilnená pokiaľ viem," v tom mal pravdu. Od kedy sa stalo Karin to s tým znásilnením v tom klube kde sme pred tým boli, Sasuke sa rozhodol, že nebude riskovať, že sa niečo podobné stane v klube Uchihovcov - vzhľadom k tomu, že to s ním malo očividne niečo spoločné - a tak prijal SBS-károv s ktorými sa zapodieval snáď celý deň, než sa rozhodol komu dá šancu a komu nie.
O pár minút som sedela v aute na ceste za Sasukem s ktorým som sa dohodla, že sa uvidíme v klube keďže tam musel byť o niečo skôr pred otvorením.
"Celkom desivá konverzácia, čo?" pousmiala som sa a tak som sa pokúšala uvoľniť Naruta, ktorý bol akýsi zamĺknutý, očividne zo seba ešte striasal ten šok.
"Vy ste ju počuli?" Naruto sa na mňa pozrel v spätnom zrkadle s umučenými očami. Zasmiala som sa, pretože som mala dnes skutočne vynikajúcu náladu a mala som chuť ho podpichovať. A ten jeho strnulý výraz bol na nezaplatenie.
"Samozrejme,"
"Nemôžem uveriť, že som toto absolvoval," povzdychol si a prehrabol si strapaté vlasy v geste plnom frustrácie.
"Ospravedlňujem sa, môj otec proste len..." očividne nevedela nájsť tie správne slová.
"Je otcom, má starosti," doplnila som ju.
Bolo milé, že otec sa staral o blaho svojej dcéry, kiežby som mala rodičov na tomto svete a mohli by spoznať Sasukeho. Určite by sa im páčil. Schválili by ho po tom čo by ho podusili a všetko by bolo normálne, žila by som obyčajný život. S rodinou, večerami, posedeniami pri čaji, kecaním o nepodstatných veciach. Opäť sa mi za nimi zacnelo a stratila som sa v spomienkach na to, ako ma uspávali, ako mi mamka spievala uspávanky a každodenné raňajky s mojim otcom, šantenie v snehu a stavanie snehuliakov. Zima, ktorá nám večne vyštípala líca a utekali sme si sadnúť ku kozubu so šálkami horúcej čokolády.
"Sakura, už sme tu, čo tam tak sedíš?" precitla som do hluku, ktorý ma obklopil. Sedela som a dívala sa do prázdna, zatiaľ čo Naruto s Hinatou stáli vonku a čakali až sa uráčim vystúpiť z auta.
Vyskočila som zo svojho miesta, akoby som dostala žeravým kutáčom po zadku.
Ovial ma teplý letný vzduch a hudba bola ešte hlasnejšia ako pred tým. Čím viac sme blížili k obrovskému radu ľudí, ktorý len narastal, tým viac som cítila radosť z toho, že tam bude Sasuke aj keď som sa s ním videla včera večer. Vedela som, že sa mi nebude môcť stále venovať, určite bude riešiť aj nejaké veci pomimo ak by sa vyskytol problém, ale je to lepšie ako nič, nie?
Prešli sme popri rade, akoby tam ani nebol a rovno sme narazili na ochranku, ktorá stála pred veľkými železnými dverami.
"Meno?" hrubý hlas zaburácal cez hudbu a namakaný vyhadzovač sa na nás pozrel zastrašujúcim pohľadom.
Naruto nadiktoval naše mená a bez najmenšieho problému nás vyhadzovač pustil dnu, len čo sa pozrel na miniaturný zoznam ľudí, ktorý mu dal Sasuke, aby ich uprednostnil pred ostatnými.
Kráčala som dnu ako v nejakom opare, pretože všetko ma pohlcovalo a nebola som schopná vnímať nič iné okrem hroznej horúčavy, ktorá ma obliala a masa tiel sa na mňa začala tlačiť až som na okamih dostala klaustrofobický pocit.
Kľučkovala som pomedzi ľudí a držala sa tesne za Narutom a Hinatou, pretože som vôbec netušila kam ideme. Naruto nás viedol takže bolo jasné, že vedel kam máme ísť. Vyšli sme zopár schodov, až sme sa ocitli pri boxe, kde sedelo len zopár ľudí.
Shikamaru, Ino, Kiba, TenTen, dievča menom Temari, Danny a Siem sa uvoľnene rozprávali, no nikde som nevidela Kaia a mala som taký dojem, že vyhadzovači - ktorí boli na každom rohu - mali nakázané nepustiť ho sem. Až po chvíli mi došlo, že Sasuke nám toto miesto vyhradil, aby sa k nám nedostali otravní ľudia a mali sme trochu súkromia.
Keď som vedela, že tam nie je Kai, celkom som si vydýchla, pretože som ho skutočne nechcela vidieť.
Ale čo sa týkalo Sasukeho, nemusela som sa vôbec báť. Vedela som, že by ho sem nepustil a obávala som sa, že keby ho niekde videl, tak by mu riadnu uvalil. Stále som na ňom videla, že je voči nemu zahorknutý zvlášť po tom, čo som mu povedala, že sa ma pokúsil pobozkať.
Len čo sme sa usadili, okamžite sa rozbehla horlivá konverzácia a cítila som sa veľmi dobre. Tak uvoľnene a pokojne. Stále som očami zabiehala a hľadala v dave Sasukeho a sem-tam som ho zazrela za barom, alebo ako niečo rozpráva vyhadzovačovi.
O necelú polhodinku sa k nám pripojil, zvalil sa vedľa mňa s vínom v ruke a prehodil druhú cez operadlo a pohladkal ma na ramene.
"Náročný deň, že si dávaš víno?" nadvihla som obočie, pretože vidieť Sasukeho s alkoholom v ruke bolo vzácne a do smrti nezabudnem na to, ako som ho videla opitého. Už nikdy to nechcem zažiť.
"To víno tu mám už aspoň dve hodiny," zamumlal a usrkol si len trochu na jazyk, z pohára to ani nezmizlo.
"A prečo si ho nevypil?"
"To som dostal od barmana, ako vďaku za prácu. Prijal som to, ale že by som to nejako pil..." pokrčil ramenami a venoval mi letmí krivý úsmev.
Ani som si neuvedomila, že mi doniesol ľadový čaj až kým som sa nepozrela na stôl aby nevidel ako som sa začervenala. Stačil mi u neho len úsmev a roztápalo mi to srdce.
"Ďakujem," zašepkala som a vtisla mu bozk, až sa mi zadrhol dych od prekvapenia, pretože ma obaril chtíč a obávala som sa, že sa od neho ani neodlepím. Ale boli sme na verejnosti a nehodilo sa to. Sasuke si to uvedomoval viac ako ja a jemne sa mi vypáčil zo zovretia, no cítila som na ruke, ktorú som mala položenú na jeho hrudníku, ako mi rozvibrovalo prsty od pobaveného smiechu, ktorý vypustil zo svojho hrdla tak ticho, že som to počula iba ja.
Mal na sebe oblečenú károvanú košeľu s kapucňou a tmavé nohavice, vyzeral sexi a mňa ten pohľad na neho zabíjal, že som mala chuť ho niekam stiahnuť. Pripomínala som si, aby som neblbla, pretože som cítila známu bolesť, ktorá sa šírila mojim lonom.
Sasuke s nami trávil väčšinu večera, sem-tam odbehol aby vyriešil niečo, čo bolo potrebné, alebo aby skontroloval či je všetko v poriadku.
Stála som pri schodoch a dívala som sa na Sasukeho, ako sa prepletal pomedzi spotené telá ľudí, ktorí sa očividne vynikajúco bavili, pretože boxy boli skoro stále prázdne ako boli všetci na parkete, alebo pri bare. Musela som uznať, že udržoval chod tohto klubu viac ako len dobre.
Vyšla som mu naproti, pretože som si ho chcela odchytiť a stretla som sa s ním uprostred parketu, kde som ho chytila okolo krku a poriadne sa ho držala, ako som sa k nemu pritisla.
"Prosím, povedz mi, že si nepila," díval sa na mňa zvrchu a ja som so smiechom zakrútila hlavou.
"Nie, ale rada by som si s tebou zatancovala,"
"Toto sme už raz absolvovali, Sakura," zúžil na mňa oči a sklonil sa, aby ma pobozkal. Jazykom prešiel po mojich perách a potom sa na sekundu vkradol dnu, než sa opäť odklonil, opierajú si čelo o moje.
"Nie, nie si opitá," zamumlal mi do pier, keď sa uistil, čo mi vykúzlilo ďalší úsmev.
"Nezatancuješ si so mnou?" ohrnula som spodnú peru v náznaku urazenia aj keď som to tak skutočne nemyslela.
Sasuke prevrátil očami a zatváril sa otrávene, aj keď viem, že v skutočnosti nebol znechutený.
"Ale samozrejme, že budem tancovať so svojím dievčaťom," pritiahol si ma k sebe ešte pevnejšie, ako utiahol svoje silné ruky okolo môjho pásu a zakvačil moje nohy do svojich, aby sme boli pri sebe čo najbližšie.
"Som tvoje dievča," skutočne to znelo pekne, keď to povedal a páčilo sa mi to.
"Áno, si... a vždy budeš," zašepkal mi do ucha, keď sa ešte viac sklonil ako sme sa začali spolu pohybovať do rytmu hudby, ktorá nás pohltila.
Strácali sme sa v tónoch pesničiek, počúvali sme tlkot sŕdc toho druhého, dýchali sme prerývano a vnímali sme každú časť nášho tela. Neviem ako dlho sme tam boli, bolo mi to úplne jedno. Nerozprávali sme sa, len sme sa pohybovali a užívali si jeden druhého. Mala som dojem, že sa mi srdce rozskočí od radosti.
Všetci, každý človek videl, že je môj. Že s ním tancujem, že ma bozkáva, že ma drží. Všetci videli, komu som patrila a ja som za to bola rada.
"Je jedenásť, mali by sme už s Hinatou ísť," zamumlala som mu po niekoľkých pesničkách, keď moje oči zablúdili na obrovské hodiny nad barom. Obzrel sa na hodinky na svojej ruke a súhlasne zamrnčal.
"Pôjdem vás odprevadiť k autu," sľúbil mi keď sa odo mňa oddelil a chytil ma za ruku.
"Dobre, len si ešte skočím na toaletu," rýchlo si ma k sebe pritiahol, aby mi dal hlboký bozk z ktorého sa mi nohy zmenili na želatinu a túžba vystrelila celým mojim telom, potom ma pustil a nechal ma odísť na toalety v totálnom omámení a s rozhádzanými myšlienkami.
Bola som skutočne rada, že tento klub mal niekoľko toaliet, pretože sa pri dverách netvorili žiadne rady. Vošla som do prázdnej miestnosti a okamžite vyhľadala najbližšiu kabínku, pretože som potrebovala na vécko tak veľmi, že by som snáď vraždila.
Len čo som vyšla von a postavila sa pred obrovské zrkadlo, všimla som si, že mi oči žiaria a celé líca mám ružovkasté. A to som nemusela ani piť. Myslím, že stačilo, že som bola pri Sasukem a strávila s ním asi poslednú hodinu tancovaním.
Pustila som studenú vodu a namydlila si ruky, aby som si ich mohla vzápätí opláchnuť. Potom som si dala mokrú ruku zozadu na krk, aby som trochu stiahla krv z líc a oprela som sa o pult.
Dvere do ženských toaliet sa otvorili a v odraze zrkadla som zbadala Karin, ako tam stojí, opretá o teraz už zatvorené dvere a pozoruje ma. Dívali sme sa na seba, ale ani jedna z nás nič nepovedala. Vypla som vodu a utrela si ruky do utierky. Nebola som si istá o čom by som sa s ňou mala rozprávať, ani či na ňu mám prehovoriť, či jej mám povedať aspoň: Ahoj.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama