Veríte v osud? 50. diel

3. listopadu 2014 v 21:44 | Mešteková |  Veríte v osud?
Veľmi sa ospravedlňujem, že mi to tak dlho trvalo :) Bohužial, nejako som nestíhala ani dýchať, nieto ešte písať. Ale opäť začnem pridávať nové diely, tentokrát očakávajte nový buď v piatok, alebo sobotu.
Ešte nekončíme ;)


Auto zastavilo pred sídlom a ja som takmer vyvrhla všetko, čo som mala napchaté v žalúdku na jeho prístrojovú dosku. Odopla som si pás a položila si ruky na brucho, pretože ma nepríjemne tlačil a to mi spôsobovalo nevoľnosti.
"Si nejaká bledá," skonštatoval keď vypol motor a obrátil sa na mňa, v očiach mu hral ten čierny plameň plný šibalstva.
"Ale nehovor," zaxichtila som sa kyslo a nasala vzduch.
"Neviem čo som si myslela, keď som zjedla všetky tie raňajky, ktoré boli tak... megalomanské,"
"Megalomanské?" Sasuke nadvihol obočie a rozosmial sa keď som použila to slovo. Do čerta, veď ani neviem aký je jeho pravý význam. Mega ako mega, nie? Možno som tresla úplnú hlúposť.
"Mal by si si uvedomiť, že ja nie som schopná zjesť takú obrovskú porciu ako ty," našpúlila som pery, ako som pokračovala v snahe odvrátiť jeho pozornosť od toho slova.
"Boli to obyčajné raňajky Sakura a koniec koncov, kradla si mi jedlo z taniera, takže si dnes zjedla väčšiu porciu ako bola moja," kompenzoval si ten trapas z dnešného rána, tým som si bola istá.
Nikdy som toho toľko nezjedla, ale dnes som bola fakt nejaká nedožratá.
"Choď si radšej užiť svoje narodeniny," takmer som sa škodoradostne usmiala.
"Och," zhrnul hornú peru a znechutene sa zatváril, keď si povzdychol a vystúpil z auta, aby mi otvoril dvere. Už dávno som si zvykla na tento jeho zvyk, ktorý mal a až teraz som si uvedomila, že včera to bola Karin, ktorá si sama otvorila, on sa ani neobťažoval byť k nej gentleman.
Ha. Hneď tu je lepší pocit.
Vystúpila som a myslela, že ma snáď roztrhne, aká som bola prepchaná a trochu som sa predklonila. Sasuke sa nečujne zasmial a chytil moju tvár do svojich rúk, aby ma donútil pozrieť sa na neho.
"Uvidíme sa zajtra, dievčatko," zamumlal mi do pokožky na čele, kde mi vtisol bozk na rozlúčku.
"Áno, áno," mávla som rukou a hnala ho preč, pretože som sa fakt potrebovala dostať do postele. Nielen že som pociťovala bolesti po včerajšku, trapas po dnešku, ešte aj môj žalúdok potreboval zažívať stavy nevoľnosti.
Len čo som dokráčala k domu, Sasuke naštartoval a odišiel.
Keď som zatvorila dvere, natrafila som na Hinatinho otca, ktorý ma pobavene sledoval opretý o zárubňu s knihou v jednej ruke a hrnčekom čaju v druhej.
"Máš zápchu?" spýtal sa zadržiavajúc smiech a mne ušlo zafňukanie. Dnešok som očividne nemala dosť blbých rečí.
"Nie, len som sa prejedla," skopla som si z nôh topánky a pán Hyuuga mi venoval úškľabok.
"No, ak by si to náhodou chcela vyprázdniť, vieš kde je toaleta, len poprosím, žiadna bulímia, okej?"
"Áno, pane," zamumlala som, ako som sa štverala po schodoch.
"Hinata je už hore?" hovorila som za svoj chrbát, pretože som vedela, že tam stále stojí a pobavene ma pozoruje.
"Hinata šla s Narutom k nim domov dnes ráno. Keď príde, poviem jej, že si nás poctila svojou prítomnosťou," že by sa už konečne Naruto odhodlal predstaviť Hinatu svojim rodičom?
Na to sa jej musím spýtať len čo príde.
Keď som vošla do izby, prvé čo som urobila bolo, že som odhodila svoju tašku na zem a zvalila sa do postele, súkala zo seba veci dolu po ležiačky a vrčala a nadávala, že mi je blbo.
Potom som ležala v posteli a len chvíľu sa dívala na pohybujúci sa záves v letnom vánku, ktorý mi prúdil do izby, než som upadla do spánku, pretože som skutočne bola unavená.

"Sakura, ahoj," otvorila som rozospaté oči a zbadala Hinatu s minerálkou v ruke, ako mi ju podáva a už sedela na mojej posteli, akoby tam bola už dosť dlho. Asi čakala kým sa preberiem.
Chytila som pohár a vyprázdnila ho až do dna a až potom som sa jej pozdravila.
"Otec mi hovoril, že si sa necítila dobre, že si prejedená. Bublinky vždy pomôžu," venovala mi milý úsmev a dala sa do tureckého sedu.
"Ďakujem,"
"No," dívala sa na mňa očami plnými očakávania a ja som vedela, že vnútri horí zvedavosťou. Pohodlne som sa usadila, zistila som, že mi je už omnoho lepšie a oprela sa o vankúš. Chvíľku som ju takto trápila, než som sa odhodlala konečne ukojiť jej zvedavosť.
"Takže si prespala o Sasukeho? Všetko je vyriešené?" nevydržala to a vychrlila na mňa otázku, takmer som sa zadusila od smiechu nad jej nedočkavosťou.
"Áno, prišiel do baru a bol dosť... nasratý," spomínala som na včerajšiu noc a na to, keď som bola tak trochu pod vplyvom alkoholu.
"No, to si ho nevidela keď sme mu s Narutom oznámili kde si. Keď mu volal, práve zastavoval pred domom. Iba som zaznamenala, ako Sasuke prudko zabrzdil, že si snáď zodral gumy a potom spustil taký prúd nadávok, že prisahám, že niektoré museli byť najmenej v ďalších troch jazykoch čo som tomu nerozumela. Naruto mu chcel zabrániť v tom, aby roztrieskal auto pri pokuse dostať sa tam čo najrýchlejšie a uvaliť Kaidanovi a tak mu naskočil do auta takmer za jazdy keď Sasuke vyrazil." Pootvorila som ústa a snažila sa vybaviť si tú scénu, no radšej som ju zahnala do kúta. Vidieť Sasukeho naštvaného nie je vôbec pekné a nie to si to ešte predstavovať.
Ale Kaidanovi nakoniec riadnu tresol... povedala by som, že Naruto sa veľmi nesnažil brániť mu v tom. Koniec koncov, zaslúžil si. To nebol Kaidan, ktorého som poznala. Alebo to možno bol pravý Kaidan a ja som ho nikdy nepoznala.
Potrebovala som chvíľku než som si utriedila rozhádzané myšlienky v hlave a potom som sa pustila do obsiahleho rozprávania o všetkom čo sa stalo. Keď som sa dostala k časti s Kaidanom, Hinata si zakrývala ústa v totálnej hrôze a krútila hlavou znechutená jeho počíňaním.
A keď som sa dostala k časti, že sme sa so Sasukem milovali, až nadskočila v totálnom šoku, nadšení, prekvapení a myslela som, že vybuchne ako sa červenala hanbou.
"Skutočne ste to urobili?" zalapala po dychu a žmolila kus prikrývky.
"Uhm," teraz som sa červenala ja, lebo som nemala vo zvyku sa s niekým baviť o takom niečom. Je to moje súkromie, ale cítila som potrebu sa jej v tom zveriť. Bola to pre mňa obrovská vec, bola to zmena.
"A bolo to fajn?"
"Bolo to... no na začiatku také všelijaké, ale inak to bolo úžasné," cítila som, ako sa mi rozťahujú ústa do úsmevu čo jej neuniklo.
"Akože všelijaké?" stiahla obočie a pomrvila sa, vyzerala, že sa na niečo sústredí. Snáď na to zistiť, čo si má pod slovom všelijaké predstaviť.
"No veď vieš, bolesť a strach, hanblivosť, nervozita... ale inak to bolo skutočne úžasné, keď sa do toho dostaneš. Páčilo sa mi to."
"Och," zamyslene sa dívala von oknom na zapadajúce slnko a nad niečím premýšľala.
"No, radšej mi povedz, aký bol tvoj deň u Naruta," pokúšala som sa nás vymaniť z tejto konverzácie a uvoľniť atmosféru, ale asi som tomu ešte viac priťažila, pretože jej plecia klesli a zadívala sa na svoje spojené ruky.
"Dnes som sa zoznámila s jeho rodinou a ja... no veď vieš, aká som. Bola som neskutočne nervózna a otázky jeho matky ma uvádzali do rozpakov a to sa ma pýtala na takú obyčajnú otázku - na akú školu idem. Proste hrôza. Bola na mňa príliš rýchla a vnímavá, nestíhala som ju. Naruto vravel, že ak to absolvujeme viackrát, tak si na to zvyknem a bude to už fajn, ale ja sa proste... bojím. Čo ak sa im nepáčim?"
"Tvárili sa, že by si sa im nepáčila?" nadvihla som obočie a veľmi o tom pochybovala, keď sa na mňa dívala s ustráchaným pohľadom. Komu by sa už nepáčilo plaché dievčatko, ktoré je slušné a milé? Jeho rodičia môžu byť šťastní.
"Nie, ale..." stíchla, hryzúc sa zvnútra do líca.
"Tak prestaň. Aj ja som si zažila svoje, pamätáš? Dokonca Sasukeho otec si myslí, že ho chcem len pre peniaze a úplne v pohode to znášam, takže sa prestaň stresovať, dobre? Si na tom dobre, si milá, príjemná, dobrosrdečná, inteligentná. Si všetko čo pre svojho syna rodičia chcú. Daj tomu čas, jasné?" trochu som sa na ňu osopila tvrdým tónom, aby som ju donútila zamyslieť sa nad svojím strachom. A očividne to pomohlo, pretože sa pousmiala a uvoľnila. Bola príliš veľká trémistka a mala by si ísť za tým, čo chcela.

Nasledujúci týždeň sme so Sasukem prežívali úplne bez problémov. Hádky a nedorozumenia boli preč, trápne situácie pribúdali s Naoko, ktorá sa často objavovala u nich, ale začínala som si na ňu zvykať a podpichovanie medzi mnou a Sasukem vzrastalo, ale bolo to príjemné, pretože sme sa na tom zabávali. Cítila som sa uvoľnená a spokojná. Boli sme spolu tak často, ako sa len dalo popri mojej práci a dokonca som s ním trávila čas v klube, kde dočasne riešil veci jeho otca. Bolo zvláštne vidieť ho stáť za barom a rozdávať rozkazy, hrabať sa v papieroch a riešiť problémy zamestnancov. Dokonca by som povedala, že si vytvoril autoritu, pretože mu stačilo len niečo povedať, okamžite všetci utíchli a urobili to, čo povedal, aby sa spravilo. Mala som dojem, že tu raz spravil riadny poriadok, aby sa všetci skľudnili, lebo sa medzi ľuďmi našli aj takí, čo boli pri pohľade na neho nervózni.
Ani som si neuvedomila ako a už sme boli v polke leta, kedy sme začali riešiť ubytovanie v Tokiu. S Hinatou sme hľadali vhodný byt, ktorý by sme mohli obývať všetci štyria, lebo sme sa rozhodli, že by to tak bolo najlepšie a nebolo by to príliš nákladné. Úplne v pohode by nám vystačil dvojizbový byt a aj keď sa nám Hinatin otec ponúkal, že nám niečo zoženie, tak sme to odmietli, pretože sme sa chceli cítiť samostatné.
S chalanmi sme trávili dosť času nad inzerátmi a odškrtávali sme, ktoré byty sa nám páčili a ktoré nie, nakoniec to Sasuke aj s Narutom nechali na nás dvoch s tým, že nevyberieme nič zlé a my sme sa v tom úplne vyžívali. Aj tak nad tým po väčšine zaspávali,- očividne ich tieto veci nezaujímali - zatiaľ čo my dve sme živo diskutovali o farbe kobercov a závesov.
Nakoniec sme našli tri byty, ktoré by nám mohli vyhovovať a rozhodli sme sa, že ich obvoláme, než sa tam pôjdeme pozrieť. Ani do tohto sa nám chalani neplietli. Náš názor akceptovali.
S Hinatou sme sa rozhodli, že sa pôjdeme na všetky tri pozrieť v jeden deň, aby sme nemuseli zbytočne absolvovať trikrát cestu do Tokia, ale museli sme to s majiteľmi dohodnúť tak, aby to vyhovovalo všetkým v rozmedzí niekoľkých hodín.
No najbližšie voľno v práci som mala až v polke augusta a to bol jediný deň, kedy sa to dalo so všetkými tromi dohodnúť, tak sme sa chopili šance.
Noci som prebdela a plánovala, snívala s otvorenými očami a ani sa mi nechcelo spať, aká som bola plná nadšenia a očakávania a tešila som sa, až začneme všetci žiť spolu. Náš život sa zmení, budeme na výške, zodpovedne sa o seba starať a... budem so Sasukem. To je všetko, čo momentálne potrebujem.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Rence Rence | 4. listopadu 2014 v 0:15 | Reagovat

To je v pohode, zober si času, koľko potrebuješ :-)
Hinatin otec je top :D Super diel, teším sa na pokračovanie :D

2 Michel Michel | 4. listopadu 2014 v 13:58 | Reagovat

Ajajajáj :D  skoro som odpadla od tolkeho čakania až člvoek dostane strach či ešte žiješ :) výkrik radosti ked som zapla ntb a našla nový diel hovorí za všetko :D diel je paradny taký oddychový ale samozrejme uplne dokonalý tešim sa na ich život v Tokiu :d teda predpokladám že sa ku tomu dostaneš :D tešim sa na dalši diel :)

3 Taurin Taurin | 4. listopadu 2014 v 19:15 | Reagovat

Ja tiež ako Michel dúfam, že sa dostaneme k tomu životu v Tokiu a samozrejme som už aj ja začínala mať obavy O_O diel bol vtipný a taký oddychový :) som nesmierne zvedavá čo bude v ďalších častiach pretože mám množstvo konšpiračných teórií :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama