Listopad 2014

Veríte v osud? 53. diel

21. listopadu 2014 v 23:52 | Mešteková |  Veríte v osud?
Tak, ja dúfam, že si ďalší diel užijete a nový diel pridám neskôr, aby sa to nekrylo s Tanarisinou poviedkou ;) Ďakujem za komentáre, som zvedavá na váš názor!

Ďalší deň sa mi počasie vysmievalo. Aj keď som mala pochmúrnu a hroznú náladu, všetko bolo žiarivé a slnko ma vítalo po ceste k autu čo ma rozčuľovalo. Cítila som sa pod psa, tak prečo mi príroda ukazovala, že je všetko tak krásne?
Bola som horšia ako nejaká mátoha. Nevládala som robiť krok za krokom, mala som problém udržať hlavu vzpriamene a tak som sa dívala po nohy, aj keď som nevnímala cestu a bolo mi jedno, či by som zakopla. Oči ma štípali z neustáleho plaču a nedokázala som ani hovoriť. Všetko bolo na hovno.
S Hinatou sme sa ešte nerozprávali. Vôbec na mňa nechcela tlačiť, pretože sama vedela, že to je viac ako len nepríjemná konverzácia a situácia do ktorej som sa dostala.
Nasadla som do auta na sedadlo spolujazdca, zapásala sa a sklopila si sedačku tak, že som ležala.
Hinata pustila hudbu a až kým sme nevyšli za Konohu, do vtedy sme ani jedna nepovedali slovo. Nebolo treba. Ticho v jej prítomnosti bolo vždy príjemné. Nie dusné.
"Nič si nejedla," ozvala sa po chvíľke a stíšila pesničku od Bring me the horizon - Can you feel my heart. Neobťažovala som sa pozrieť sa na ňu a ani som si slnečné okuliare nedávala dolu z očí. Načo vidieť tú červeň a prázdnotu?
"Nie som hladná," hlas som mala zachrípnutý, pretože toto boli dnes moje prvé slová.
"Pôjdeme neskôr na obed, musíš do seba niečo dostať. Nemôžeš si škodiť viac, ako si bola poškodená," dá sa to vôbec viac?
"Fajn,"
"Mám sa ťa pýtať ako sa cítiš?"
"Nestačí ti vidieť ma? Je mi úžasne," sarkasticky som vybľafla a vzápätí ľutovala, že som si na nej začala vybíjať svoju zlosť. Ona za to nemôže, bola pri mne keď mi bolo najhoršie. Držala ma keď to vyšlo na povrch.
"Prepáč, ja len..." zašepkal som ospravedlňujúco a hľadala správne slová, ale ona ich nepotrebovala.
"Ja to chápem, je to v poriadku."
Zvyšok cesty ma nechala a netlačila na mňa, začo som jej bola vďačná. Slová sú zbytočné. Načo nimi plytvať?
Kým sme obehali byty, začínalo sa zvečeriavať a už som pociťovala hlad, no nedala som to najavo. Potrebovali sme to pozrieť, iný deň by to nevyšlo. Na obed sme nemali čas ísť, pretože sme nestíhali, ale nesťažovala som sa. Obávala som sa toho, že by som nakoniec všetko vyvrátila.
V prvom byte sme boli príliš dlho a počúvali sme, ako sa nás maklér snaží presvedčiť, aby sme si ho prenajali, ale nakoniec nevyzeral tak dobre ako na fotkách. Kým sme sa odtiaľ vymotali, bolo po tretej hodine poobede a mali sme ísť ešte do ďalších dvoch.
Rýchlo sme nastúpili do auta a šli na ďalšiu ulicu.
Byt, ktorý sa nachádzal najbližšie pri školách sa nám celkom páčil, ale potom sa po chodbe prehnal hlúčik ľudí a jedna stará pani si nás odchytila. Vravela, že by sme si ten byt nemali prenajímať, pretože v ňom pred necelým rokom zomrelo akési dievča a všetci, čo si od vtedy prenajali byt po mesiaci odišli, pretože sa tam vraj necítili dobre.
Hinata z toho bola vydesená, aj keď ja som takým poverám nevadila, ale predsa len tá predstava, že by som mala bývať v byte, kde niekde vyhasol ľudský život ma vôbec nenadchýnala. So smrťou som už mala skúsenosti, nepotrebovala som jej viac ako som si zažila.
Žena, ktorá sa nám snažila podsunúť tento byt bola frustrovaná, že jej stará pani plaší zákazníkov a keď na nás videla, že sme to zavrhli, ani sa nás nepokúšala presvedčiť. Nemalo by to zmysel. A tak si jednoducho nastúpila do svojho drahého auta a odfičala na ďalšie stretnutie.
Tretí byt sa nachádzal v centre. Bol tu krásny výhľad, hoci sme tušili, že občas tu bude hluk, ale len čo sme vošli do bytu, okná všetok ten ruch tlmili.
Byt bol presne podľa našich predstáv a okamžite sme to brali. Aj tak to bola posledná možnosť a čas sa krátil.
Dve izby, malá obývačka spojená s kuchyňou a kúpeľňa nám bohato stačili. Všetko vyzeralo čisto a príjemne, takže sme s Hinatou vôbec neváhali.
"Keď sa smiem spýtať, koľko vás tu bude bývať ? Potrebujem to dať vedieť majiteľom," starší zavalitý pán bol celkovo milý a s jeho bielymi vlasmi a bradou mi prišiel úplne roztomilý.
"Traja," povedala som hneď, skôr ako stihla Hinata zareagovať.
Nerátala som so Sasukem vzhľadom k udalostiam zo včerajška. Možnosť, že sa to dá medzi nami do poriadku nebude veľká. V prvom rade sa s ním o tom musím porozprávať, potrebujem vedieť prečo to urobil a až potom sa budem rozhodovať. No zatiaľ som to videla dosť zle.
Celý deň som uvažovala nad ním a Karin. Moja myseľ sa krútila len okolo nich dvoch. Premýšľala som nad tým, či to urobil práve vtedy, keď s ňou trávil toľko času a či je vôbec to o tom znásilnení pravda, alebo si to vymyslel, aby sa vykrútil zo šlamastiky, do ktorej sa dostal keď som ho nachytala, ako s ňou bol v Tokiu.
Bola som na vážkach a aj tak som sa bála konca nášho vzťahu. Niečo vo vnútri mňa stále verilo, že sa to dá do poriadku a tak mi neostávalo nič iné, ako dúfať.
To, že sa mi priznal k tomu, že s ňou spal ma zlomilo a nikdy mu to nebudem schopná odpustiť, ale... potrebujem sa s ním jednoducho porozprávať. Včera by som bola impulzívna a nechcela som povedať veci, ktoré by som neskôr ľutovala, preto som si dala oddych a dnes večer mu zavolám, aby sme sa stretli. Najlepšie by bolo ak mu poviem, nech príde k Hinate domov. Tam budem na území, kde by som ho mohla vyhodiť ak by ma k tomu okolnosti donútili a bude doma aj pán Hyuuga. Bolo by horšie, ak by som musela šlapať od Sasukeho, pretože predstava, že by ma po tom všetkom ešte aj viezol domov sa mi vôbec nepáčila.
Okolo siedmej večer sme sedeli na večeri a konečne som bola schopná porozprávať sa s Hinatou, ktorá čakala kým sa dám ako tak dokopy a budem ochotná podeliť sa s ňou o svoje myšlienky. Nakoniec to však nevydržala a očividne potrebovala povedať, ako sa ohľadom toho cíti.
"Nechce sa mi veriť, že by to Sasuke urobil. Skutočne mi to príde... proste... nie Karin, nie ona. Je to úbohé." mumlala kým si usrkávala z pohára plného minerálky, zatiaľ čo ja som vidličkou posúvala kúsky cestovín po tanieri a sledovala, ako sa topia v syrovej omáčke.
Áno, presne s Karin. Zo všetkých s ktorými si nevychádzam, alebo lepšie povedané s jedinou, ktorá sa dá považovať za nepriateľku.
"Nepoprel to, priznal to," sotva počuteľne som prehovorila a moje slová takmer zanikli v dave hlasov, ktoré sa okolo nás ozývali v preplnenej reštaurácii. Vonku sa slnko blížilo k západu a konečne sme sa odhodlali ísť najesť, no nikde sme nevedeli nájsť nejakú reštauráciu, ktorá by bola prázdnejšia.
Aj tak sme plánovali odbaviť to rýchlo, - lebo sme boli už dosť unavené - nech sa môžeme čo najskôr vrátiť, aj keď ja som sa návratu desila, pretože som sa bála čo ďalšie sa dozviem. Nechcela som sa so Sasukem dostať do konfrontácie, pretože by som to nezvládla. Chcem to riešiť s kľudným hlasom a chladnou hlavou. Proste... len diskutovať.
"A to ma zaráža, že to skutočne urobil,"
Mlčala som zatiaľ čo hovorila a dívala som sa do taniera.
"Prepáč, je mi to tak ľúto, že som to vytiahla. Určite o tom nepotrebuješ počuť," ale ja som bola pripravená. Ak o tom nebudem schopná hovoriť s ňou, ako to zvládnem s ním?
"Nie, je to v pohode. Ja si myslím, že potrebujem o tom hovoriť..."
"Ja..." mumlala som, zatiaľ čo ona ma nechala, kým sa vykoktám, kým nájdem tie správne slová, ktoré by všetko vysvetlili. Všetok ten zmätok a boj, smútok a bolesť, ktoré sa vo mne odohrávali a ja som mala dojem, že každú chvíľu vybuchnem. Že mi z toho preskočí.
"Cítim sa tak zvláštne... akoby to, čo sa stalo bol len sen a ja som každú sekundu dúfala v to, že sa preberiem, ale pri tom viem kde je pravda a že sa to deje, že to urobil a to ma desí. Neverím tomu, nechcem v to veriť, že sa to skutočne stalo... že mi to urobil.... a bolí ma to tak veľmi, že mám pocit, akoby sa mi v tele tvorila diera veľká ako kráter a ja každú chvíľu vykrvácam a zomriem na zlomené srdce. Želám si viac ako hocičo iné, aby Sasuke, ktorému som dala zo seba všetko neurobil to, čo urobil." Takmer som zavzlykala, ale udržala som nejakým zázrakom svoje oči suché, hoci hlas sa mi lámal.
"Neviem čo budem robiť. Viem len, že keď sa odtiaľto vrátime, musím sa s ním porozprávať." Bol moja osobná droga a aj napriek všetkému, aj napriek tomu že mi ubližoval, potrebovala som ho vidieť.
Ale veď drogy sú presne o tomto, nie? Keď ich máte, ste v pohode, hoci vás ničia. Keď ich nemáte, ste na tom ešte horšie. A ja som sa v tejto chvíli chvela a bála som sa, že sa roztrieštim, ak sa čo najskôr nedostanem do Sasukeho blízkosti a nejakým zázrakom mi nepovie, že to všetko som si len vymyslela, alebo sa to stalo, pretože inak sa nedalo, pretože nemal na výber. Že to malo svoj zmysel, význam.
"SI si istá, že to je dobrý nápad?"
"Ja už neviem čo je správne, Hin," chabý úsmev zdobil moju tvár, keď som k nej vzhliadla a videla, ako sa na mňa díva s obavami.
"V prvom rade by si si mala dať dohromady svoje srdce a potom uvidíš ako sa rozhodneš a čo sa bude diať ďalej." zamračila sa, "Len si želám, aby si sa netrápila, aby sa to nejako vyriešilo, aby bolo všetko v poriadku. Zaslúžiš si byť šťastná, skutočne by si to nemala mať také ťažké," jej slová spôsobili, že tak dlho zadržované slzy sa mi preliali cez okraj a teraz ma šteklili na konci brady, ako sa valili prúdom.
"Ďakujem," zachrapčala som a zavzlykala tak nahlas, že som si istá, že sa ľudia v mojom okolí obzerali, ale nevšímala som si ich. Na nich nezáležalo.
Po ceste som v aute zaspala a prebrala som sa až keď slnko zapadlo a všetko naokolo šlo spať. Vonku bola tma a na oblohe nám na cestu svietili hviezdy. Pozrela som sa na prístrojovú dosku, aby som zistila, že je niečo po desiatej hodine večer. Krk ma bolel z toho v akom neprirodzenom uhle som ho mala a moje telo kričalo stuhnutosťou.
No to nebolo nič v porovnaní s tým, ako moje telo reagovalo, keď sme vošli do Konohy. Bolo mi na vracanie, lebo som vedela, že ako prídeme domov, tak musím vziať do rúk ten odporný mobil a vytočiť Sasukeho.
Počuť jeho hlas, dohovoriť sa s ním, aby prišiel a potom vidieť jeho tvár a čeliť slovám, ktoré dnes vyjdú na svetlo. Bolo jedno, že je tak neskoro. Nezaspím, pokiaľ sa neporozprávame. Bude musieť prísť. Ak mu na nás ešte záleží.
"Mala si ma zobudiť, šoférovala by som, určite si unavená." Obzrela som sa na ňu, keď sme zastavili na jedinej križovatke, ktorú Konoha mala a čakali sme, než nám blikne zelená a my sme mohli ísť.
Hinata bola bledá, vlasy mala zopnuté do konského chvosta a na krku sa jej leskli kvapky potu ako perly, pretože noc bola nesmierne dusná a horúca a hoci sme mali pustenú klimatizáciu, nezdalo sa, že by to veľmi pomáhalo.
Vyzerala unavene a pretierala si oči.
"Som v poriadku, myslím, že potrebuješ odpočinok viac ako ja," jej dobrota ma nikdy nemôže prekvapovať, mala som si na to zvyknúť. Vždy jej v prvom rade záležalo na tom, aby sa ten druhý cítil dobre hoci to bolo na úkor nej.
"SI skutočne kamarátka," pousmiala som sa dnes asi po prvýkrát úprimne, pretože som ďakovala Bohu, že mi do života priviedol tak nevinné a čisté stvorenie, ako bola ona. Niekoho, kto vás nezradí.
"Si skutočne precitlivená," zasmiala sa na mňa a poklepkala po volante, ako čakala na zelenú.
"Taká už som," pokrčila som ramenami, ale skôr ako som sa stihla nadýchnuť, alebo skôr, ako stihlo moje srdce znovu udrieť, zbadala som svetlá, obrovský pás svetiel, ktorý nás oslepil a potom neskutočná rana a škrípanie bŕzd zastavilo moje srdce úplne. Ohlušujúci rachot rozbitého skla, železa, ktoré sa tiahlo po asfalte a vysielalo iskri, mi pílilo uši. Chaos, ktorý napadol moje telo, moju myseľ, pohltil všetko a vytrhol ma z kľudného posedenia v aute s mojou najlepšou kamarátkou.

Veríte v osud? 52. diel 2/2

16. listopadu 2014 v 19:22 | Mešteková |  Veríte v osud?

"Sakura," oslovila ma a tak som sa k nej otočila celkom prekvapená, že na mňa prehovorila a nepovedala to nepríjemným tónom, skôr, akoby sa zdravili staré kamarátky, ktoré sa dávno nevideli.
"Karin," zamumlala som, ale v miestnosti nastalo ticho, ani jedna z nás nič nevravela a mala som pocit, že by som mala niečo povedať, nejako vyplniť ten vzduch medzi nami.
"Som rada, že si v poriadku," skutočnosť, že vyšla medzi ľudí po tom čo sa jej stalo a ešte do klubu bola prekvapujúca a vcelku som bola rada, že nezostala poznačená tou traumou, ktorú jej spôsobili.
"Áno, aj ja," zašepkala a pohla sa na opätkoch od dverí ku mne.
"Vyzeráš dobre," uznalo som si ju prezrela a musela som priznať, že v jej tvári nebolo vidieť, že si zažila niečo hrozné.
"Sasuke mi veľmi pomohol, je to vďaka nemu," zastala predo mnou a ja som pri zmienke jeho mena, ktoré vychádzalo z jej úst nasucho prehltla. Nepáčilo sa mi to, že ho brala ako nejakého záchrancu, ani to, že tak vyznel v spojení s jej osobou.
"Hej, no," odkašľala som si, aby som si prečistila krk a zostala som stuhnuto stáť, keď sa jej ruka vzniesla medzi nás a zachytila pramienok mojich vlasov, ktoré si zamyslene obkrútila okolo prstu.
"Vždy ma fascinovali tvoje vlasy, sú také zvláštne," pousmiala sa a ja som teraz skutočne nevedela o čo tu ide. Bola sfetovaná, alebo opitá? Necítila som z nej alkohol a ani som na jej očiach nespoznala, že by bola nejako inak mimo. Správala sa príliš priateľsky, až sa mi to nepáčilo.
"Ďakujem,"
"Asi skutočne potreboval niečo nevinné. Z teba to až kričí. Nevinnosť a naivnosť, je to sladké." Rozšírila pery do úsmevu a ja som zasa spojila obočie.
"Môžem sa ťa na niečo spýtať?" v jej očiach bola zvedavosť tak viditeľná, že ma to zaskočilo ešte viac ako hocičo pred tým. Meravo som prikývla a čakala, čo z nej vypadne.
"Keď s ním máš sex, aký je?"
"Č-čože?" zajachtala som.
"Pýtam sa preto, lebo ma zaujíma, či sa aj k tebe správa tak drsno a živočíšne ako sa správal ku mne vzhľadom k tomu, aká si. Neber si to v zlom, ale mám dojem, že sa pri tebe musí veľmi krotiť, pretože si ako krehká porcelánová bábika."
"Chceš tým povedať, že si spala so Sasukem, Karin?" Hnev ma plnil za to, čo mi tu hovorila a obočie mi vyskočilo vysoko nad oči, ako som sa na ňu dívala znechutene. Myslela si, že ma dostane nejakými klamstvami a ublíži mi?
Hneď od začiatku sa mi nezdala, tušila som, že presne o to jej pôjde, aby nás znovu rozdelila.
Pochybnosť z mojich slov priam odkvapkávala ako som jej dávala pocítiť, že neverím jedinému slovu, ktoré vypustila z tej svojej špinavej papule.
"Ty o tom nevieš? Vlastne, prečo by ti to Sasuke hovoril? Pokúšal sa to ututlať, no myslela som si, že v sebe mal aspoň štipku pokory, aby ti to povedal keď ste spolu,"
"Nemienim počúvať tvoje reči, Karin. Konečne si uvedom, že obe stojíme na opačných stranách. Skutočne mi ťa bolo ľúto za to čo sa ti stalo a naozaj som si myslela, že ťa to konečne zmení k lepšiemu, ale vidím, že si beznádejne stratený prípad. Rečami a klamstvami si Sasukeho nezískaš."
"Pokiaľ mi neveríš, spýtaj sa ho. Nebolo to tak dávno, aby na to mohol zabudnúť. Okrem toho, nechcel, aby si to niekedy zistila. Sám mi vravel, že to musí zostať len medzi nami a ja som mu vyhovela. No nepríde mi voči tebe fér zatajovať to," volala za mnou keď som dokráčala ku dverám a otvorila som ich, aby som stadeto mohla vypadnúť. Jej sladký parfém spôsoboval, že ma chytali bolesti hlavy tak prudké, až som z toho takmer mala závrat.
"Nebolo to tak dávno? Nemám dôvod ho obviňovať z niečoho, čo povedala taká klamárka ako ty. Neverím ti jediné slovo," s týmito slovami som opustila miestnosť a nechala ju samotnú.
Hnev sa vo mne búril a sama sebe som sa divila, že som bola schopná odísť od Karin bez toho, aby som ju fyzicky nenapadla.
Nepochybne sa snažila o Sasukeho čo najviac a zúfalstvo ju donútilo uchýliť sa k rečiam, ktoré boli na smiech.
Prepletala som sa davom a hľadala ho. Keď som ho zbadala ako stojí na schodoch a očami behal po telách ľudí, akoby niekoho alebo niečo hľadal, uľavilo sa mi. Keď jeho pohľad spadol na mňa, videla som mu v tvári zreteľné uvoľnenie, ktoré sa ale vzápätí zmenilo na niečo ako chladnú kŕčovitú masku.
Zmätene som sa obzrela a zbadala som, že jeho pohľad mieri za mňa. Karin stála len kúsok za mnou a dívala sa na neho, keď mu poslala vzdušný bozk a otočila sa na podpätku, aby mohla vzápätí odísť krútiac zadkom, vyvolalo to vo mne pocit na zvracanie.
Pozrela som sa na Sasukeho späť a jeho tvár bola meravá, mala som dojem, že som mu v očiach videla zdesenie zmiešané so znechutením.
V hrudi sa mi vybudovalo niečo neidentifikovateľné, niečo medzi strachom a panikou z toho, ako na ňu zareagoval. Akoby sa mu nepáčilo, že sme spolu boli očividne na toaletách a ešte k tomu samé. Akoby sme si mohli povedať niečo, čo nechcel, aby sme si povedali.
Donútila som svoje nohy ako z olova pohnúť sa a odlepiť ich z dreveného parketu, aby som sa mohla dostať k Sasukemu.
Díval sa na mňa obozretne ako som k nemu kráčala a nakoniec som zastala pod schodmi, kde - než som sa nazdala - sa ku mne pridala Hinata, aby mi podala veci a mohli sme odísť z klubu.
Nevnímala som však jej slová, ktoré mi adresovala zatiaľ čo som do rúk brala veci. Namiesto toho som sa sústredila na Sasukeho a dívali sme sa jeden druhému do očí. Pokúšala som sa preniknúť cez niečo, čo bolo v jeho očiach a príliš mi to pripomínalo jeho obranu, ktorú si kedysi staval okolo seba, aby k nemu nik neprenikol a nezistil viac ako chcel, aby sa vedelo.
Niečo tajil.
"Spal si s Karin?" táto otázka zo mňa vyletela v momente, kedy som si to ani neuvedomila. Proste som cítila, že aj napriek pochybnostiam sa ho to musím spýtať, pretože jeho reakcia ma dosť vykoľajila. Prečo bol tak vydesený z toho keď videl Karin vychádzať z toaliet na ktorých som bola? Znervóznilo ho, že mi povedala niečo, čo skutočne nechcel aby som vedela?
Jej sebavedomé vystupovanie ho očividne viac nakoplo a on vedel, že sa stalo niečo, čo si nechcel predstavovať ani v tom najhoršom sne.
Vo chvíli kedy tie slová opustili moje pery, jeho bledá pokožka chytila ešte bledší odtieň a v mojom hrudníku sa všetko sťahovalo od strachu, nervozity a bublalo to vo mne, že som sa obávala, že omdliem.
Namáhavo prehltol a videla som, ako sa mu svaly na čeľusti pohybujú, akoby chcel niečo povedať, ale jeho telo nereagovalo. To znamenalo, že som trafila, aj keď som tomu stále odmietala veriť, až pokým by mi to skutočne nepotvrdil .
"Takže si to spravil?" môj hlas bol len šepot v hudbe, ale vedela som, že to počul. Mohol mi kľudne čítať z pier. To stačilo aby vedel, na čo sa ho budem pýtať. Bola to zrejmá otázka.
Hinata vedľa mňa zmeravela keď jej došiel význam tých slov a začala sa sústrediť na našu konverzáciu. Bola som rada, že sa okolo nás nachádza iba ona a nik iný. Všetci boli na parkete, alebo sedeli v boxoch, či popíjali pri baroch.
Ona bola jediná, pri ktorej by som zvládla toto poníženie. Potrebovala som akýsi pilier vďaka ktorému sa udržím na nohách a nemôžem si dovoliť zložiť sa pred všetkými a hlavne nie pred ním. Nemôžem sa ponížiť ešte viac, plakať a plaziť sa mu pri nohách s fňukaním a otázkou na jazyku - prečo to urobil. Hinata by mi nedovolila, aby som vyronila jedinú slzu.
Prosím, povedz nie, zakrúť hlavou alebo urob hocičo, čo bude znamenať, že sa pýtam na úplnú hlúposť. Stačí vykriviť pery v totálnej grimase, že si namýšľam, kľudne sa rozosmej, aby si ma vysmial, že sa pýtam na absurdnú vec.
"Ja..." zasekol sa a opäť nasucho prehltol, než prikývol.
Prosím, nie.
Nemôžem tomu uveriť... s ňou.
Nepopiera to, priznáva to. Stačí vidieť jeho oči, ktoré sa lesknú hrôzou nad tým odhalením. A ja som mu verila. Tak veľmi som mu verila, že som mu zo seba dalo všetko, išla som za hranice svojich možností a bola som ochotná dať mu viac, než som mala.
Držal moje srdce v dlani a teraz ho mliaždil v rukách a nechával ma, dívať sa na to, ako kus mňa trpí a zažívať tú spaľujúcu bolesť.
Prerývano som sa nadýchla, slzy ma zaštípali a prišlo mi zle ako som si všetko v tej chvíli uvedomila.
Milovala som ho a on...
"Sakura," cúvla som keď ma oslovil, ale nepriblížil sa ku mne. Jeho tón, akým povedal moje meno bol niečo medzi ospravedlnením a bolesťou.
Trpí tým čo mi urobil? Prečo to tajil? Nevedel ako mi má povedať, že to chce ukončiť? Prečo by inak šiel za ňou?
Čo robím v našom vzťahu zle?
"Prosím, nie. Nechcem sa s tebou teraz rozprávať... Ja... potrebujem si to uležať v hlave, potrebujem premýšľať.... musím si ujasniť čo teraz budem robiť." Mrmlala som a trochu poodstúpila. Nechal ma a chápavo prikývol, akoby mi dával na výber a to ma vytáčalo.
Ale táto informácia spôsobila, že som nebola schopná reagovať. Proste som sa odtiaľto potrebovala rýchlo dostať, odísť z jeho dosahu a vyčistiť si myseľ.
Nemôžem uveriť, že ma podviedol. Nemôžem uveriť, že to bolo práve s Karin....
Nedokázala som hovoriť, len som sa otočila a zbadala Hinatu s rukou pricapenou na ústach, dívať sa na neho s totálnou hrôzou a znechutením, než som sa otočila a lakťami si razila cestu von z klubu. Bolo mi úplne jedno, že ľudia na mňa nadávali, jajkali, aukali a ochkali, proste som šla ako tank vpred a nepozerala som sa na nič iné, ako na veľké dvere, ktoré znamenali únik z tohto osobného pekla, ktoré som práve teraz zažívala.
Možno som si myslela, že keď sa dostanem von z klubu, všetko zo mňa opadne, zistím, že to bol len sen, alebo že mi to je jedno, ale tam to na mňa doliehalo viac ako pred tým keď som zbadala šťastné páriky, ako sa objímajú na parkovisku.
Všetko bolo ako v nejakom filme, alebo akoby som bola pod vplyvom omamných látok. Vznášala som sa niekde medzi agóniou, ktorá trhala moje vnútro zaživa a zúfalosťou, ktorá sa stupňovala každý krát, keď sa mi pred očami objavil Sasuke ako mi potvrdil slová, ktoré sa mi ozývali v hlave Karininým hlasom.
Všetko naokolo som vnímala ako vzdialené obrazy bez zvuku, všetko bolo čiernobiele a mala som dojem, že zajtra nemôže prísť farebný, slnečný deň.
Nohy mi dopadali na štrk ako som sa ponáhľala k taxíku, ktorý stál pri klube a naskočila som dopredu.
Úplne som zabudla na Hinatu a až keď nastúpila za sedadlo vodiča a zabuchla dvere, až vtedy som si uvedomila, že som s ňou mala ísť domov.
Že všetko počula. Že mlčí a necháva ma, nech sa s tým sama vyrovnám.
Nepočula som čo hovorila taxikárovi, ale usudzovala som, že asi adresu.
Nepamätám si ako som sa dostala do sprchy a do postele, kde ma čakala Hinata, aby si ma stiahla do náruče, prehodila cez nás prikrývku a nechala ma celú noc plakať na jej ramene až kým som nezaspala od vyčerpania. Nečakala že sa budeme rozprávať, nepovedala mi, že všetko bude v poriadku, lebo vedela, že to len tak neprejde.

Veríte v osud? 52. diel 1/2

16. listopadu 2014 v 19:19 | Mešteková |  Veríte v osud?

"Hinata, si už pripravená?" zaklopala som na dvere do jej izby, aby som sa uistila, že stíha, pretože Naruto už sedel v obývačke a Hinatin otec ho mučil otázkami - skutočne som mu to chcela uľahčiť.
Dvere sa otvorili a Hinata vyšla von v roztrhaných džínsoch a bielom tričku. Vlasy si dala do vysokého konského copu a vyzerala, že je úplne hotová.
"Vďaka Bohu, ešte chvíľu a prisahám, že Naruto príde o rozum. Tvoj otec tam do neho hustí zásady, ktoré nesmie porušiť pokiaľ bude bývať s tebou v jednej izbe na byte." Zasmiala som sa, načo Hinata vystrašene vypúlila oči.
"Poďme ho zachrániť," prešla rýchlo okolo mňa a už schádzala schody keď som sa k nej pripojila.
"Bol by som veľmi rád, keby si si dával pozor, kam tvoje myšlienky nieto ruky pôjdu pokiaľ budeš spať v jednej posteli s mojou dcérou. Neplánujem ešte byť dedo a Hinata by mala byť matkou až keď doštuduje a vydá sa, rozumieš čo ti tým chcem povedať, však?" hlas Hiashiho Hyuugu k nám doľahol a ja som vrazila do Hinaty, ktorá zastala na schodoch s výrazom čistého zdesenia.
Tisla som pery k sebe tak silno, až to bolelo aby som sa nerozosmiala nad prednáškou starostlivého otca.
"Áno, pane," ozvalo sa tiché zamumlanie z obývačky v ktorom bolo počuť to utrpenie.
Poštuchla som Hinatu, aby sme sa pohli a pomohli tomu chudákovi a keď sme zišli, všimli sme si Naruta, ako sa škriabe na hlave, pohľadom blúdi po zemi, zatiaľ čo pán Hyuuga sedel oproti nemu v kresle s whiskey v rukách a spokojne sa usmieval.
"Mali by sme ísť," ozvala som sa, keď sa nik nemal k slovu a Naruto šťastne vyskočil na nohy s úľavou vpísanou v tvári. Modlil sa, aby sme prišli.
"Veľmi rád som vás opäť videl, pán Hyuuga," podal mu ruku keď sa zdvihol a ponáhľal sa z izby rýchlosťou svetla, len nech sa dostane čo najďalej od Hinatinho otca.
"Dávajte na seba pozor dievčatá," venoval nám milý úsmev, ktorý hovoril, že je všetko v poriadku a pri tom tu pred necelou minútou týral chlapca ohľadom sexu.
"Budeme oci," Hinata sa červenala a myslím, že tým jasne dávala najavo, že sme počuli časť ich rozhovoru, no vyzeralo to tak, že pána Hyuugu to vôbec nerozhodilo.
"Kam to vlastne idete?"
"Do klubu, ktorý vlastní Sasukeho otec a teraz to tam Sasuke spravuje." Odpovedala som, keď sa Hinata už vytratila z obývačky, aby sa ponáhľala za Narutom do auta.
"Tak to sa nemusím ničoho báť, je to jeden z najbezpečnejších klubov v Konohe, ochranka je riadne posilnená pokiaľ viem," v tom mal pravdu. Od kedy sa stalo Karin to s tým znásilnením v tom klube kde sme pred tým boli, Sasuke sa rozhodol, že nebude riskovať, že sa niečo podobné stane v klube Uchihovcov - vzhľadom k tomu, že to s ním malo očividne niečo spoločné - a tak prijal SBS-károv s ktorými sa zapodieval snáď celý deň, než sa rozhodol komu dá šancu a komu nie.
O pár minút som sedela v aute na ceste za Sasukem s ktorým som sa dohodla, že sa uvidíme v klube keďže tam musel byť o niečo skôr pred otvorením.
"Celkom desivá konverzácia, čo?" pousmiala som sa a tak som sa pokúšala uvoľniť Naruta, ktorý bol akýsi zamĺknutý, očividne zo seba ešte striasal ten šok.
"Vy ste ju počuli?" Naruto sa na mňa pozrel v spätnom zrkadle s umučenými očami. Zasmiala som sa, pretože som mala dnes skutočne vynikajúcu náladu a mala som chuť ho podpichovať. A ten jeho strnulý výraz bol na nezaplatenie.
"Samozrejme,"
"Nemôžem uveriť, že som toto absolvoval," povzdychol si a prehrabol si strapaté vlasy v geste plnom frustrácie.
"Ospravedlňujem sa, môj otec proste len..." očividne nevedela nájsť tie správne slová.
"Je otcom, má starosti," doplnila som ju.
Bolo milé, že otec sa staral o blaho svojej dcéry, kiežby som mala rodičov na tomto svete a mohli by spoznať Sasukeho. Určite by sa im páčil. Schválili by ho po tom čo by ho podusili a všetko by bolo normálne, žila by som obyčajný život. S rodinou, večerami, posedeniami pri čaji, kecaním o nepodstatných veciach. Opäť sa mi za nimi zacnelo a stratila som sa v spomienkach na to, ako ma uspávali, ako mi mamka spievala uspávanky a každodenné raňajky s mojim otcom, šantenie v snehu a stavanie snehuliakov. Zima, ktorá nám večne vyštípala líca a utekali sme si sadnúť ku kozubu so šálkami horúcej čokolády.
"Sakura, už sme tu, čo tam tak sedíš?" precitla som do hluku, ktorý ma obklopil. Sedela som a dívala sa do prázdna, zatiaľ čo Naruto s Hinatou stáli vonku a čakali až sa uráčim vystúpiť z auta.
Vyskočila som zo svojho miesta, akoby som dostala žeravým kutáčom po zadku.
Ovial ma teplý letný vzduch a hudba bola ešte hlasnejšia ako pred tým. Čím viac sme blížili k obrovskému radu ľudí, ktorý len narastal, tým viac som cítila radosť z toho, že tam bude Sasuke aj keď som sa s ním videla včera večer. Vedela som, že sa mi nebude môcť stále venovať, určite bude riešiť aj nejaké veci pomimo ak by sa vyskytol problém, ale je to lepšie ako nič, nie?
Prešli sme popri rade, akoby tam ani nebol a rovno sme narazili na ochranku, ktorá stála pred veľkými železnými dverami.
"Meno?" hrubý hlas zaburácal cez hudbu a namakaný vyhadzovač sa na nás pozrel zastrašujúcim pohľadom.
Naruto nadiktoval naše mená a bez najmenšieho problému nás vyhadzovač pustil dnu, len čo sa pozrel na miniaturný zoznam ľudí, ktorý mu dal Sasuke, aby ich uprednostnil pred ostatnými.
Kráčala som dnu ako v nejakom opare, pretože všetko ma pohlcovalo a nebola som schopná vnímať nič iné okrem hroznej horúčavy, ktorá ma obliala a masa tiel sa na mňa začala tlačiť až som na okamih dostala klaustrofobický pocit.
Kľučkovala som pomedzi ľudí a držala sa tesne za Narutom a Hinatou, pretože som vôbec netušila kam ideme. Naruto nás viedol takže bolo jasné, že vedel kam máme ísť. Vyšli sme zopár schodov, až sme sa ocitli pri boxe, kde sedelo len zopár ľudí.
Shikamaru, Ino, Kiba, TenTen, dievča menom Temari, Danny a Siem sa uvoľnene rozprávali, no nikde som nevidela Kaia a mala som taký dojem, že vyhadzovači - ktorí boli na každom rohu - mali nakázané nepustiť ho sem. Až po chvíli mi došlo, že Sasuke nám toto miesto vyhradil, aby sa k nám nedostali otravní ľudia a mali sme trochu súkromia.
Keď som vedela, že tam nie je Kai, celkom som si vydýchla, pretože som ho skutočne nechcela vidieť.
Ale čo sa týkalo Sasukeho, nemusela som sa vôbec báť. Vedela som, že by ho sem nepustil a obávala som sa, že keby ho niekde videl, tak by mu riadnu uvalil. Stále som na ňom videla, že je voči nemu zahorknutý zvlášť po tom, čo som mu povedala, že sa ma pokúsil pobozkať.
Len čo sme sa usadili, okamžite sa rozbehla horlivá konverzácia a cítila som sa veľmi dobre. Tak uvoľnene a pokojne. Stále som očami zabiehala a hľadala v dave Sasukeho a sem-tam som ho zazrela za barom, alebo ako niečo rozpráva vyhadzovačovi.
O necelú polhodinku sa k nám pripojil, zvalil sa vedľa mňa s vínom v ruke a prehodil druhú cez operadlo a pohladkal ma na ramene.
"Náročný deň, že si dávaš víno?" nadvihla som obočie, pretože vidieť Sasukeho s alkoholom v ruke bolo vzácne a do smrti nezabudnem na to, ako som ho videla opitého. Už nikdy to nechcem zažiť.
"To víno tu mám už aspoň dve hodiny," zamumlal a usrkol si len trochu na jazyk, z pohára to ani nezmizlo.
"A prečo si ho nevypil?"
"To som dostal od barmana, ako vďaku za prácu. Prijal som to, ale že by som to nejako pil..." pokrčil ramenami a venoval mi letmí krivý úsmev.
Ani som si neuvedomila, že mi doniesol ľadový čaj až kým som sa nepozrela na stôl aby nevidel ako som sa začervenala. Stačil mi u neho len úsmev a roztápalo mi to srdce.
"Ďakujem," zašepkala som a vtisla mu bozk, až sa mi zadrhol dych od prekvapenia, pretože ma obaril chtíč a obávala som sa, že sa od neho ani neodlepím. Ale boli sme na verejnosti a nehodilo sa to. Sasuke si to uvedomoval viac ako ja a jemne sa mi vypáčil zo zovretia, no cítila som na ruke, ktorú som mala položenú na jeho hrudníku, ako mi rozvibrovalo prsty od pobaveného smiechu, ktorý vypustil zo svojho hrdla tak ticho, že som to počula iba ja.
Mal na sebe oblečenú károvanú košeľu s kapucňou a tmavé nohavice, vyzeral sexi a mňa ten pohľad na neho zabíjal, že som mala chuť ho niekam stiahnuť. Pripomínala som si, aby som neblbla, pretože som cítila známu bolesť, ktorá sa šírila mojim lonom.
Sasuke s nami trávil väčšinu večera, sem-tam odbehol aby vyriešil niečo, čo bolo potrebné, alebo aby skontroloval či je všetko v poriadku.
Stála som pri schodoch a dívala som sa na Sasukeho, ako sa prepletal pomedzi spotené telá ľudí, ktorí sa očividne vynikajúco bavili, pretože boxy boli skoro stále prázdne ako boli všetci na parkete, alebo pri bare. Musela som uznať, že udržoval chod tohto klubu viac ako len dobre.
Vyšla som mu naproti, pretože som si ho chcela odchytiť a stretla som sa s ním uprostred parketu, kde som ho chytila okolo krku a poriadne sa ho držala, ako som sa k nemu pritisla.
"Prosím, povedz mi, že si nepila," díval sa na mňa zvrchu a ja som so smiechom zakrútila hlavou.
"Nie, ale rada by som si s tebou zatancovala,"
"Toto sme už raz absolvovali, Sakura," zúžil na mňa oči a sklonil sa, aby ma pobozkal. Jazykom prešiel po mojich perách a potom sa na sekundu vkradol dnu, než sa opäť odklonil, opierajú si čelo o moje.
"Nie, nie si opitá," zamumlal mi do pier, keď sa uistil, čo mi vykúzlilo ďalší úsmev.
"Nezatancuješ si so mnou?" ohrnula som spodnú peru v náznaku urazenia aj keď som to tak skutočne nemyslela.
Sasuke prevrátil očami a zatváril sa otrávene, aj keď viem, že v skutočnosti nebol znechutený.
"Ale samozrejme, že budem tancovať so svojím dievčaťom," pritiahol si ma k sebe ešte pevnejšie, ako utiahol svoje silné ruky okolo môjho pásu a zakvačil moje nohy do svojich, aby sme boli pri sebe čo najbližšie.
"Som tvoje dievča," skutočne to znelo pekne, keď to povedal a páčilo sa mi to.
"Áno, si... a vždy budeš," zašepkal mi do ucha, keď sa ešte viac sklonil ako sme sa začali spolu pohybovať do rytmu hudby, ktorá nás pohltila.
Strácali sme sa v tónoch pesničiek, počúvali sme tlkot sŕdc toho druhého, dýchali sme prerývano a vnímali sme každú časť nášho tela. Neviem ako dlho sme tam boli, bolo mi to úplne jedno. Nerozprávali sme sa, len sme sa pohybovali a užívali si jeden druhého. Mala som dojem, že sa mi srdce rozskočí od radosti.
Všetci, každý človek videl, že je môj. Že s ním tancujem, že ma bozkáva, že ma drží. Všetci videli, komu som patrila a ja som za to bola rada.
"Je jedenásť, mali by sme už s Hinatou ísť," zamumlala som mu po niekoľkých pesničkách, keď moje oči zablúdili na obrovské hodiny nad barom. Obzrel sa na hodinky na svojej ruke a súhlasne zamrnčal.
"Pôjdem vás odprevadiť k autu," sľúbil mi keď sa odo mňa oddelil a chytil ma za ruku.
"Dobre, len si ešte skočím na toaletu," rýchlo si ma k sebe pritiahol, aby mi dal hlboký bozk z ktorého sa mi nohy zmenili na želatinu a túžba vystrelila celým mojim telom, potom ma pustil a nechal ma odísť na toalety v totálnom omámení a s rozhádzanými myšlienkami.
Bola som skutočne rada, že tento klub mal niekoľko toaliet, pretože sa pri dverách netvorili žiadne rady. Vošla som do prázdnej miestnosti a okamžite vyhľadala najbližšiu kabínku, pretože som potrebovala na vécko tak veľmi, že by som snáď vraždila.
Len čo som vyšla von a postavila sa pred obrovské zrkadlo, všimla som si, že mi oči žiaria a celé líca mám ružovkasté. A to som nemusela ani piť. Myslím, že stačilo, že som bola pri Sasukem a strávila s ním asi poslednú hodinu tancovaním.
Pustila som studenú vodu a namydlila si ruky, aby som si ich mohla vzápätí opláchnuť. Potom som si dala mokrú ruku zozadu na krk, aby som trochu stiahla krv z líc a oprela som sa o pult.
Dvere do ženských toaliet sa otvorili a v odraze zrkadla som zbadala Karin, ako tam stojí, opretá o teraz už zatvorené dvere a pozoruje ma. Dívali sme sa na seba, ale ani jedna z nás nič nepovedala. Vypla som vodu a utrela si ruky do utierky. Nebola som si istá o čom by som sa s ňou mala rozprávať, ani či na ňu mám prehovoriť, či jej mám povedať aspoň: Ahoj.

Krvavý blond III.

10. listopadu 2014 v 21:27 | Sabaku no Tanaris |  Krvavý blond
Ahooooj, Sabaku zdrastvuje! :) Prinášam vám ďalší diel. Tento bude taký trocha zvláštny, pretože sa v ňom viacej krát posunieme v čase dopredu. Aby som vám zjednodušila čítanie, tak tam, kde sú tri bodky (...), tak tam sa dej presúva na nejaký iný čas alebo miesto ;). Dúfam, že nebudete z toho extra zmätený. Teraz pri poslednom diely mali Mick&Mail trocha problémy s prekladom a ja dúfam, že teraz nebudú mať. Ako som spomínala aj im, snažím sa písať tak, aby som nepoužívala moc komplikované slová. Avšak chcem, aby poviedka nebola jednotvárna a aby to nebolo písané ako u debilov. :-D K tomuto dielu by som ešte povedala, že sa momentálne budem venovať L a Alex. Ale nebojte sa, tento pár sa dorieši a potom začne Mello/Rya ♥.

Ďakujem všetkým za komentáre, hviezdičky a vôbec za to, že to čítate. Som nadšená, keď vidím koľko z vás si to pozrelo! Arigato gozaimashita! :)

Pekné čítanie

Vaša Sabaku

P.S. Už som sa naučila písanú azbuku :-D. Hodina angličtina bola tak nudná, že som si vytiahla ruštinu :D :D. Áno, Jarino som šikovná :D :D :D, fakt veľké arigato, že si mi dal základy ruského jazyka. ;)


Žiarovky sa rozsvietili a ju oslepilo. Prikryla si tvár a chvíľku čakala než si oči zvyknú. Po odokrytí tváre spozorovala Mella ako sedí na zemi, opretý o stenu, s fialovým pravým lícom, krvavou a rozbitou hornou perou a v ľavej ruke držiac do polovice vypitú fľašku Jacka Danielsa...

"To bolelo, Rya," ledva mu bolo rozumieť.
Na pohľad bolo jasné, že je totálne mimo a opitý. Rya si porazenecky povzdychla a čupla si k nemu: "Ty si sa sám opil?"
"Na...a...a čo akože u-urobíš?" pozrel na ňu a oči mu unavene klipkali.
"Bože, ty tela hlúpe. Najprv sa pomlátiš a potom toto?!" naoko za rozčúlila, no v skutočnosti mala starosť, "poď."

Dala si jednu ruku okolo ramien a pomohla mu vstať. Hneď ako sa postavil na vlastné, už sa zviezol na zem a pritom si buchol hlavu o zárubňu dverí. V tom si Rya všimla číslo. Boli to ich dvere. Vytiahla kľúče a odomkla izbu. Mellovi opätovne pomohla vyškriabať sa na nohy takým štýlom, že sa držal steny. Takto nejako ho aj dostala do izby. Zavrela za nimi dvere a Mello len tak balansoval na nohách bez držania sa niečoho.
"Rya, budem vracať," zabľabotal a ona ho hneď pratala do kúpeľne, kde ledva stihli dôjsť.
Mello si kľakol k záchodu a už dávil alkohol, čo vypil. Rya mu chytila vlasy a s bolesťou sledovala ako ho nadrapuje.
"Rya," prehovoril ťažko a potom znova vylial žalúdok, "prosím...choď a nedívaj sa na to."
"Nie Mello, prestaň, neopustím ťa," pokrútila hlavou a prechytila si jeho zlaté vlasy do druhej ruky, aby ho tou prvou mohla pohladiť po chrbte.
Mella znova nadrapilo, no tento krát nič nevyšlo z neho von: "Choď. Nechaj ma tak!"
"Pššt...prestaň, Mello."

Opilec dostal toho ešte trocha zo seba, potom sa len oprel v kúpeľni a mladé dievča mu donieslo vodu. Neskôr ho odpravila do izby, kde ho dala ľahnúť na svoju posteľ.
"Teraz budeš spať, dobre?" prikrývala ho, no on sa jej vzpriečil.
Posadil sa a vyzliekol si tielko. Rya vypleštila oči a sledovala ako si jeho hrudník unavene ľahol do jej bielych perín. Ani nepostrehla, že jej klesla sánka. Mal vypracované svalstvo, chodil cvičiť s Mattom.

Mello si spokojne začal vydychovať s rukami na bruchu. Rya sa po chvíľke spamätala a odišla naspäť do kúpeľne, kde zobrala vak na ľad, ktorý mu potom aj s ľadom prikladala na líce.
"Nemôžem spať, je to studené," jeho mimika sa zvraštila náporom chladu pod okom.
"Prepáč, aspoň trochu," zaľútostila sa Rya, "je ti už lepšie?"
"Jak som sa vyvracal hej, ale stále som opitý."
"Vidím," usmiala sa Rya a potom jej tvár povädla, "prečo si spravil tú scénu s Kevinom?"
"Nechcel som, aby s tebou tancoval tak. Ja som mal..."
Rya mierne pustila malý vak s ľadom a zapozerala sa na Mellovu tvár, ktorá pokračovala: "Chcel som s tebou trocha ten večer byť. Nie, že ty si stále bola s niekým iným len nie so mnou. Ranilo ma to..."
Jej sa úplne roztriasli ruky, vedela, že toto by jej triezvy Mello nepovedal. Nebol takýto sentimentálny, aj napriek tomu, že je emocionálna osoba. Nevedela, či je to pravda a alkohol posilnil úprimnosť a donútil ho zhodiť masku plnú ega alebo hovorí hlúposti práve vďaka tomu alkoholu. Upustila ľad a on spadol na zem.
"Ach, konečne," mierne sa usmiala osoba na posteli a prikryla si rukou chladné líce...

Dvadsať jeden ročná Alex stála vo Watariho kancelárii. Vedľa nej sa hrbil L a ruky mal vo vačkoch. Alexine zelené oči mali v sebe šok a do očí sa jej tlačili slzy.
"Je mi to ľúto, Alex. Ale určite sa to bude dať nejako zariadiť," prehovoril Watari spoza stola.
"V-vy pôjdete s ním, Watari?" hlas sa jej mierne triasol.
"Áno. Budem v podstate ako spojka medzi L-om a svetom vonku," prikývol jej.
"Kedy odchádzate?" pozrela letmo na L-a a on mal ten istý nevecný výraz v tvári.
"Zajtra," povedal čiernovlasý sucho a Alex sa silno rozbúchalo srdce nespokojnosťou.
"Prečo hneď...prečo tak zrazu?" Ruska zmätene sledovala raz L-a a potom Watariho.
"L mal začať so svojou prácou detektíva už niekoľko mesiacov dozadu. Je najvyšší čas," Watari zavrel na moment oči a potom ich znova uvelebil na mladej žene, "neboj sa, Alex. Aj ty a tvoja sa uplatníte ako skvelá detektívky...aj keď Ryu skôr s jej schopnosťami typujem na špiónku než detektívku."
"Ďakujem...ale j-"
Watari ju prerušil: "Nehnevaj sa Alex, ale máme teraz s L-om veľa práce. Musíme sa pobaliť a zajtra odlietame do Interpolu."
"Aha," spustila ramená a dala sa na odchod z kancelárie.

Kráčala bezmocne chodbou smerom do jej izby. Keď vošla dovnútra uvidela chrápajúceho Mella na Ryiinej posteli. Tá bola v kúpeľni a umývala si tvár.
"Čto vy delaéte Mello?"
"Včera byl pjan," usmiala sa na ňu mladšia sestra a v tom spozorovala jej takmer uplakaný výraz, "Počemu ty placheš?"
Alex sa trasľavo nadýchla a sestru polapila okolo krku. Rya ju stisla v náručí a spýtala sa: "No tak...Alex. Čo sa deje?"
"L odchádza z Wammyho domu," zapípala.
"Z ničoho nič? Veď sa nič nespomínalo, že by mal-" Rya prekvapene pokrčila čelo.
"Ja viem. Vraj už je to nutné," odtiahla sa od nej a utrela si Ruské oči, "ide s ním len Watari. Nebude mať svoj tím ako to majú ostatní."
Rya mierne dvihla plece: "Bolo celkom očakávané, že L svoj tím mať nebude. Je z nás najlepší. Ale aj tak som myslela, že s ním minimálne pôjde Mello alebo Near."
"Aj ja som si to myslela, no podľa Watariho slov sú oni dvaja skôr nástupcovia."
"Nástupcovia?!" vydýchla Rya a vypúlila oči.

Rya ticho sledovala sestru, keď v tom sa ozvalo volanie jej mena z Mellovho hrdla. Sestry sa vrátili do izby a porozprávali už teraz triezvemu Mellovi, čo sa stihlo stať zatiaľ, čo on spal. Ryi sa ani neodvážil pozrieť do očí. Všetko si totižto pamätal. Zvyšok dňa strávili sestry Evanoff s Nearom, Mellom a Mattom. Každý z nich bol mimo z toho, že L nadobro odchádza z Wammyho domu. Near za ten deň neprehovoril ani slovo, no najviac to však ubližovalo Alex.

Ešte ten večer si Watari dal zavolať Alex do svojej kancelárie...
"Všetci ste v tomto detskom domove spolu vyrastali. Viem Alex, že pre teba bude jeho odchod extrémne ťažký, no vieš, že raz to prísť muselo. Aby si ľahšie zahnala pochmúrne myšlienky, začneš pracovať v Írsku ako špeciálna detektívka. Tvoj tím je už zostavený z tamojších najlepších z najlepších."
"Watari..." Alex sa takmer zastavil dych od toho, čo povedal.
"Čím skorej budeš preč, tým lepšie a pokiaľ ide o Ryu... o stretávanie s ňou sa neboj. Povolenie vybavím," usmial sa na ňu povzbudivo.
Ruska sklonila hlavu, vedela, že má Watari pravdu. Tak, či tak už túžila pracovať ako detektívka a riešiť závažné prípady. Len nečakala, že to pôjde tak rýchlo.
"Súhlasíš s tým?" opýtal sa jej s miernou nedočkavosťou, keď videl, že hľadí do zeme a neodpovedá mu.
"Á-áno, Watari. Kedy začínam?" prehovorila so smútkom, no v malej časti jej duše znela radosť.
"Ty máš čas týždeň. Letenku aj všetky pokyny ti dá Roger," vytiahol hŕstku dokumentov zo šuflíka a podal ich Alex.
Boli to súhlasné zmluvy, rovnako ako potvrdenie pre lekára na psychickú a fyzickú spôsobilosť. Alex sa poďakovala a bez jediného slova padla unavená do svojej postele.

Na druhý deň sa okolo deviatej hodiny L lúčil s ľuďmi vo Wammyho dome. Tých pár jeho najbližších stáli pri bráne do areálu detského domova, kde bol pristavený klasický anglický čierny, no zato osobný taxík. Všetci sa s ním už rozlúčili, keď prišla na radu ako posledná Alex. Nezakrývala slzy. L jej pohliadol do tváre cez ofinu a jeho výraz sa vôbec nemenil. Z toho Alex zneistela a ešte väčšmi ju prebodávalo zúfalstvo. Prišlo jej, že mu to je jedno.

"Rád som s tebou bol tých osem rokov...Alex," povedal potichu váhavo.
Alex mu nič nepovedala len mu pohliadla do tých čiernych očí, z ktorých nemohla absolútne nič vyčítať. L ešte chvíľku mlčky stál naproti nej, až kým sa neotočil a nenasadol do auta.
"Tak majte sa všetci. Roger nedovoľ im, aby robili hlúposti," zasmial sa Watari a s úsmevom všetkým mával.
"Neboj sa, ja ich dám do laty," pousmial sa aj Roger a spolu s ostatnými zamával odchádzajúcemu taxíku.
Alex si ako jediná objala svoj hrudník a schúlila sa sama do seba. Pár sekúnd na to si ju všimla jej sestra a objala ju zboku chlácholiac ju...

"Musím povedať, že Wammyho dom bude chýbať," poznamenal po dlhej chvíle ticha L.
"Viem," Watari prehovoril s rovnakým pokojom ako Lawliet.
"Nehneváš sa, že musíš aj ty so mnou odchádzať?" spýtal sa zvedavo.
"Počítal som s tým, že raz s tebou odídem," pousmial sa starík, mysliac na Rogera.
L si odbalil lízanku, čo mal vo vačku a dal si ju do úst. Na jazyku mu zarezonovala chuť jahôd a v očiach ruch veľkomesta. Premýšľal. Vybavil sa mu moment, kedy proti nemu stála Alex a tvárila sa ako keby niekto zomrel. Vedel a nevedel zároveň, čo mal urobiť. Vedel, že to, čo urobil nebolo dosť na rozlúčenie sa s ňou, no nevedel, čo má urobiť, aby to vyjadrilo to, čo sa mu marilo v hlave. Pomalým a opatrným pohybom ruky si otvoril trocha okno na aute a oddával sa svojím myšlienkam...

Po šiestich dňoch odchádzala budúca detektívka do Írska. Prišiel pre ňu ten istý taxík, čo pre L-a a na letisko s ňou odchádzal Roger, ktorý ju mal odprevadiť až do vyšetrovacieho strediska v Írsku. Zatiaľ, čo Alex mala plnú hlavu starostí a povinností dospeláka pod menom Alex Noeva, Rya sa začala vyrovnávať s tým, že uvidí sestru každé tri mesiace. Vedela však, že aj ju za päť rokov, keď dovŕši dvadsať jedna, čaká to isté. Prepadával ju strach z toho všetkého, no snažila sa nemyslieť na to chlácholila sa tým, že to je ešte ďaleko. Veľmi jej pomáhali Mello s Mattom, ktorý jej neustále vymýšľali nejaký program, aby sa nenudila. Navyše Rya a Mello sa naučili spolu vychádzať v lepšej symbióze ako doteraz. Škriepiť sa škriepili vždy, no už to prestalo byť o maličkostiach. Rya sa rozhodla naučiť vyše cudzích jazykov ako len angličtinu a Mello sa od nej začal učiť ruský jazyk a šlo mu to veľmi fajn.

Nasledujúcich sedemnásť mesiacov sa Rya stretávala pravidelne so sestrou. Chodievala za ňou do Írska, kde sa jej dokonale darilo. Alex sa z toho najhoršieho psychického stavu dostala veľmi skoro. Musela, lebo jej práca nedovoľovala sa opúšťať. Stala sa najlepšou detektívkou v celom Írsku a mnohí jej ďakovali za vyriešenie veľa prípadov. L sa za tú dobu stál legendárnym aj napriek tomu, že ho nikto nikdy nevidel, nepočul a nepoznal ani jeho pravé meno. Po tejto dobe sa začal rozhodovať, či sa pustí do najťažšieho prípadu svojho života, ktorý ho aj ukončil. Death note...

Červenovlasý mladík v pásikovanom tričku sedel pred notebookom a na hlave mal svoje klasické okuliare. Oči mu behali po rozsvietenej obrazovke a zubami si zamyslene hrýzol do palcu. Mello sledoval modrý odraz monitoru v jeho očiach až napokon zavrel ruské povesti a spýtal sa ho: "Čo takého zaujímavého čítaš? Pripadá mi, že ten monitor až hypnotizuješ."
"Čítam niečo...zvláštne," odvetil mu nezaujato už teraz osemnásť ročný Matt.
"Čto?" artikuloval ruským prízvukom blondiak a postavil sa z postele.
"Počul si niečo o Kirovi?" Matt premiestnil oči na Mella, ktorý sa na neho pozeral trocha ako na blázna.
"Kto preboha? To je nejaká žena?" odložil knihu na stolík a postavil sa za Matta na stoličke.
"Neviem, či je to žena. To vlastne nevie nikto."
"A čo je zač vlastne?" Mello sa trocha nahol, aby si pozrel webovú stránku.
"Vraj nastolí svetu pokoj a spravodlivosť, asi si myslí, že sa môže hrať na Boha," odfrkol si Matt a preklikol si na Facebook, "zločinci a vrahovia..."
"Počkaj, počkaj!" zastavil ho Mello a na touchpade si znova zobrazil stránku Kiry, "to je ten, o ktorom sa tvrdí, že môže za tie vraždy zločincov po celom svete?! Ten, o ktorom mi Rya hovorila, že v rádiu bolo o ňom?!"
"Áno, ten. A už mi nesiahaj na notebook, Mello," odohnal ho Matt a Mello šiel zavolať Ryu k nim za izbu.

"Už má internete aj svoje stránky?" Rya sa zvalila do Mattovej postele v tenkom pletenom zelenom svetri, ktorého výstrih jej skĺzol na jedno rameno.
Mello si sadol k jej nohám a Rya sa rozčuľovala: "Bože, čo to tým ľuďom šibe? Možno zabíja vrahov ale sám ním je, tak prečo ho ľudia oslavujú?"
Pridal sa do toho Matt: "Tu píšu, že vraj sa ako na prvom mieste na svete sa znížila kriminalita o vyše osemdesiat percent. Tokyjská časť Kanto."
"Zrejme sa boja Kiru," poznamenal Mello a potom sa zamyslel, "myslíte, že sa do tohto prípadu pustí L?"
V izbe nastalo ticho. Traja mladý ľudia si vymenili pohľady a snažili sa jeden druhému vyčítať, čo si myslia. Podivnú chvíľu ticha prerušil zase Mello: "Kira je hajzel, dúfam, že ho dostanú."
"Alebo ich," povedal si Matt, "nikto nevie, či je to organizovaná skupina alebo jedinec."
"Fakt si myslíš, že by nejaká organizácia bola schopná fungovať ako hodinky v každom kúte sveta?" spochybnil ho Mello a Matt sa nespokojne zamračil.
"Je to celé akési...divné," Rya pozerala na biely strop a uvažovala, "ach, nepozeraj také kraviny hneď doobeda. Potom nebudeš o ničom inom zas vyprávať ako o tomto," vydýchla a spomenula si na sestru v Írsku,
Dúfala, že sa je nič nestane. Z toho, čo sa dočítali a dopočuli im bolo jasné, že Kira je v podstate skoro všade. V tom niekto zaklopal na dvere. Matt sa odlepil od počítača a otvoril dvere, bol v nich udychčaný asistent Rogera.
Oprel sa o kolená a potom sa vzpriamil: "Je tu R?"
"Je...Rya," otočil sa Matt na ňu a sadol si naspäť na stoličku.
"Čo sa deje?" pribehla k nemu trocha vystrašená.
"Musíš hneď za Rogerom. Hneď!" naliehal ako keby šlo o život a Rya vybehla aj s Mellom a Mattom z izby.
Namierili si to svižne k nemu do kancelárie. Rya sa obávala, čo po nej Roger chce, keď jeho asistent prišiel ako zo stíhačky ku nim. Mladá Ruska div, že dvere z pántov nevyvalila, keď otvorila Rogerove dvere: "Čo sa deje?!"
Roger sťažka prehltol a pozrel na hnedovlásku a dvoch mladých mužov za ňou. Z prvopočiatku bol ticho.
"ROGER!" skríkla po ňom prchko.
Matt ju zozadu chytil a za ruky pritiahol si ju k sebe: "Rya, kľudni sa."
"Čo sa stalo?!" Mello reagoval rovnako ako Rya a pristúpil k stolu dlhý krok.
Roger naučený na povahy tých dvoch ignoroval Mello tón a Ryiine vykrikovanie: "Tvoju sestru uniesli."
"Čože?!" Rya sa prestala vzpierať Mattovým rukám a spustila ramená, "čože? Kto? Kto preboha?!"
"Neviem sa zatiaľ, ale isto to robí niekto z pomsty. Ak budem niečo vedieť nového, oznámim."
"A ja akože tu mám sedieť a čakať kým ju zabijú?!" znova sa rozkričala po tmavej miestnosti, do ktorej vošla prvý krát pred deviatimi rokmi.
"A čo chceš robiť Rya? Nikto nevie kto ju uniesol, kde je a v podstate prečo ju uniesli," Roger sa na otočnej stoličke dal k nim chrbtom a pozeral do okna.
Rya sa začala znova rozkrikovať a Matt sa ju pokúšal skrotiť: "Nemôžem tu len tak sedieť a nič neurobiť! Je to moja posledná žijúca rodina! Kto to vôbec vyšetruje? Tí Íri? Neverím im, možno oni samy majú v tom prsty!"
"Rya, neboj sa. Tvoja sestra sa nájde," prehovoril Roger a Matt sa tak trocha čudoval nad kludnosťou, ktorú mal vzhľadom na situáciu.
"Prosím," Matt jej potichu šepol zozadu do ucha a znova ju chytil za ruky, "stíš sa."
Pozrel na Mella, aby sa uistil, že blízkosť, ktorú k nej teraz má mu nevadí. Mello však rozčúlene prebodával tak ľahostajného Rogera.
"Nestíšim sa! Matt, pusti ma!" začala ho od seba odtláčať a v jej duši rástla panika, "Roger! Roger!!! Vnímaj ma! Vyšetruje to niekto?!"
"Jasné, že áno."
"Kto?!" vybliakla a Matta stále od seba odsácala.
"L."

Rya prestala v momente vyšilovať a upokojila sa. V kancelárii nastalo zrazu ticho. Rya a Mello si vymenili pohľady a potom pozreli na Watariho brata: "L?"
"Áno, samozrejme to nebolo potrebné. Začali to vyšetrovať orgány odtiaľto z Anglicka, no keď sa L dopočul, čo sa stalo hneď začal s vyšetrovaním sám aj keď už má rozrobené niečo iné," povedal Roger a odkašlal si.
Keď videl, že je s ňou konečne reči, otočil sa na stoličke naspäť na nich a založil si ruky u hrude: "L je páchateľom na stope. Od Watariho viem zatiaľ len toto. Vraj viac detailov ešte nemôžem vedieť."
"Rya," ozval sa pokojne Mello, "L na to príde. Vieš, že je najlepší. Ak sa angažuje on, my by sme len zavadzali."
"Ale Mell-"
"Má pravdu, Rya," Matt ju prerušil a prešiel spoza nej medzi Ryu a Mella, "L na to príde možno aj do pár hodín."
Opäť sa ozval postarší muž: "Prosím, sľúb mi, že počkáš a neurobíš žiadnu nepremyslenú vec."
Dievča zaťalo zuby a päste. Pol minúty hľadela na svoje nohy až kým nedvihla zrak: "Dobre, sľubujem."
"Neboj sa, Roger," pousmial sa Matt, "my s Mellom sa o ňu postaráme..."


"...koľko krát sa budeme musieť ešte sťahovať? Lezie mi to na nervy."
"Mne tiež! Sme vyše na cestách ako sa snažíme z nej niečo dostať."
"Sklapnite obaja!" zahriakol dva hlasy niečí ženský, "vy si asi neuvedomujete, že nám ide po krku najlepší detektív na svete."
"Tá hlúpa Ruska aj tak nič nepovie," odfrkol si muž, "už sme jej aj tak dali dosť zabrať a stále nič nepovedala."
"Asi bola trénovaná na mučenie."
Ženský hlas, ktorý sa tlmene prebíjal do Alexiných uší sa zasmial: "Ak aj je, tak každý detektív aj agent vie, že každý raz prehovorí."
"Lenže dokým ten čas nastane nás L určite nájde."
"Hlavne nesmie vedieť o Sally. Ani L ani ona. Je v jej vyšetrovacom tíme, kde pracovala," chlapský hrubý hlas prehovoril, no bol prerušený.
"Sklapni, mohla by ťa počuť!" žena zase vyprskla, "koľko je hodín?"
"Bude sedem."
"Tie drogy jej dokedy budú pôsobiť?"
"Už by sa pomaly mala prebúdzať."
"Výborne," slastným tónom povedala žena, "akurát bude hore, keď prídeme na stretnutie do Mount Merrion. Tam v tom lesíku z nej niečo dostaneme..."



Veríte v osud? 51. diel 2/2

8. listopadu 2014 v 23:32 | Mešteková |  Veríte v osud?

"Chceš sa hádať, Sakura?" skláňajúc sa k môjmu plecu mi zubami prešiel po koži, až som vydala povzdychnutie. Neznel naštvane a ani v jeho slovách nebol hnev, skôr len chlad, ktorý spôsoboval, že mi behali po tele zimomriavky. Moje ruky ďalej ťahal po čiernej lesklej kapote auta dopredu, takže som o chvíľu ležala na bruchu a zabudla som, čo sa ma pýtal.
Než som sa spamätala z vývoja situácie, pustil moje ruky, aby stiahol jedným prudkým pohybom moje šortky aj s nohavičkami až k zemi a vyvliekol mi z nich nohy, zároveň mi vyzúvajúc aj žabky. Potom svoje veľké ruky opäť premiestnil na moje a oprel sa o mňa zozadu, takže som cez látku cítila aký je vzrušený. Oči sa mi rozšírili šokom a totálnym chtíčom nad predstavou toho, čo urobil. On to urobil schválne, úmyselne a provokačne sa o mňa znovu obtrel!
"Nechaj tie ruky na tej kapote," ani keby som ako chcela, nepohla by som sa. Bola som totálne užasnutá a plná vzrušenia.
Chytil moju pravú nohu a pokrčil ju v kolene, ktoré dal do výšky tak, aby ho oprel o kapotu auta, donútilo ma to postaviť sa ľavou nohou na špičky, pretože auto je veľké a prsty sa mi zabárali čoraz hlbšie do chladného piesku. Bola som pred ním odhalená a aj keď som s ním mala sex dva razy, nikdy som sa necítila viac nahá ako teraz, hoci som mala na sebe tričko.
"Sasuke," cítila som, ako sa mi červeň hrnie do tváre. Čo to robil? Človek by povedal, že sa nebudem cítiť tak trápne po tom, čo som s ním už mala sex, ale... kriste, ako som sa hanbila a aká som bola prekvapená a vzrušená a rozrušená zároveň, nemala som ani poňatia o čo mu ide.
"Čo to... čo to ROBÍŠ?!" posledné slovo som vykríkla, ako som zalapala po vzduchu v úplnom šoku keď som ucítila, ako mi prešiel jazykom po celej dĺžke môjho pohlavia, takmer som vybuchla pod náporom toho pocitu. Neodpovedal, ale počula som ako sa zasmial, jeho dych mi schladil vlhké miesto, ktoré bolestivo pulzovalo potrebou. Koleno sa mi rozklepalo. Totálne som nemohla dýchať, pevne som sa držala zvlhnutými dlaňami kapoty a vnímala každý jeden pohyb, ktorý spravil svojim jazykom či perami. Hral sa a mňa to privádzalo do šialenstva. Dával si načas, sledoval moje reakcie, každý môj nádych, každý výdych, zachvenie môjho tela, zatínanie svalov na chrbte, ako som sa snažila draž pevne nohami na zemi.
Pozoroval ma s neskrývanou zábavou a celé telo mi horelo ako v jednom ohni z toho, čo mi robil.
Potom som ucítila, ako do mňa vošiel prstom a vytiahol ho... a nevrátil sa tam. Hrýzla som sa do pery, aby som nezavrčala nahlas. Zvažovala som, že si hlavu otrieskam o karosériu pokiaľ ma bude takto mučiť ďalej.
"Takže," jeho chrapľavý hlas sa opäť ozval, keď sa premiestnil nado mňa a jednu ruku mal položenú na mojom pleci, zatiaľ čo druhou podopieral moju nohu, aby neskĺzla dolu z kapoty. Prudko som sa vydychovala a pokúšala sa dať dokopy, ale nevedela som sa sústrediť na vlastné myšlienky, miesto dolu mi stále brnelo totálnym úžasom a ach Bože, ako som ho chcela cítiť... všade!
"neodpovedala si mi na otázku," zamumlal a prešiel mi po vlasoch, ktoré som mala v gumičke, mierne ma zaťahajúc dozadu, aby som sa trochu vyzdvihla. Och... toto sa mi páčilo. Netušila som, že môže byť takýto, ale páčilo sa mi, keď ma jemne zaťahal za vlasy.
"Akú?" vyrazila som zo seba zadychčane a rozprestrela prsty čo najširšie sa dalo.
"Chceš sa hádať?" nesmial sa, ale pýtal sa ma zastretým hlasom, ktorý bol tak zmyselný, až mi z neho stáli chĺpky na celom tele.
"Nie," vydýchla som šeptom a on sa o mňa znovu oprel. Hoci mal na sebe stále nohavice, cítila som to tak intenzívne, až som skoro vypískla.
"Tak čo s tebou budem teraz robiť," uvoľnil moje vlasy zo svojho zovretia, ale zostala som prehnutá. Pýtal sa ma, ale nedával tam otáznik, prechádzal mi pri tom jedným prstom pomedzi lopatky dolu pomaly mučivým spôsobom. Nevedela som, čo mu odpovedať, alebo skôr, nevedela som nájsť vlastný hlas.
"Čo, Sakura?" myslím, že sa usmial keď mi rukou prešiel po zadku. Zafňukala som chtíčom.
"J-ja," zajachtala som a následne zanariekala, keď jeho dlaň dopadla na jednu stranu môjho zadku. On ma udrel! ON. MA. UDREL. PO. ZADKU! A Bože, nech sa prepadnem ak to nebolo totálne sexuálne a úžasné!
Vždy som si myslela, že ak by mi toto chlap urobil, tak by som ho zabila, ale ono to vôbec nebolelo a ani som sa necítila ako šľapka z porna.
Hoci to zaštípalo, bolo to absolútne príjemné... možno preto, lebo som mala v krvi vzrušenie a adrenalín.
"Ššš," zachrapčal a uhryzol ma do ramena, zhŕňajúc mi ramienko dolu.
"Potichu, dievčatko," jeho drsný hlas ma pošteklil do ucha a vsal medzi pery kožu pod mojim uchom.
Pohladil ma na tom mieste, ktoré som mala určite červené od jeho dlane a opäť ma začal dráždiť prstami. Zvíjala som sa pod ním a kvapka potu mi stiekla po krku.
"Sasuke," šepkala som pomedzi vzdychy, nestarajúc sa o nič a o nikoho, už som nemohla vydržať jeho nápor, jeho provokovanie. Cítila som, ako to vo mne všetko narastá a on ma nenechal dosiahnuť kľud.
Hoci mi povedal, že mám byť potichu, netrápilo ho, že som bola hlučná.
Len čo som vyslovila jeho meno, prehla som sa v chrbte ako mačka a zalapala po dychu, keď som ucítila prudký náraz dnu a ježiši, on vedel, prečo mi zdvihol tú nohu tak vysoko. Cítila som to intenzívnejšie ako pred tým, nevedela som sa nadýchnuť, bála som sa toho, že sa rozbijem pod jeho náporom tela.
Mierne vykĺzol pred tým, než sa vrátil späť s ďalším hlbokým prienikom.
Zakričala som, keď som ho pobádala a cítila, ako do toho dáva tempo a zrýchľuje tak, že už sa to snáď rýchlejšie nedalo. Prstami robil dieru do mojich bokov, ako ma tuho zvieral, aby som sa mu nevyšmykla a ja som nedokázala svoje dychčanie držať dnu, prenikalo mi pomedzi zovreté zuby a pery sa mi otvárali bez toho, aby som im dávala pokyn.
Jednu ruku premiestnil k mojej zdvihnutej nohe, aby mi ju udržal vo vzduchu a pokračoval smrtiacim búšením do môjho tela, stále tvrdšie, rýchlejšie a jeho dych sa strácal vo zvuku trenia sa našich tiel.
Tisla som sa na teplú karosériu jeho auta a neskrývane som kričala, bolo mi absolútne jedno kto nás bude počuť, kto nás bude vidieť. Práve som bola v našej súkromnej bubline s totálne rozvášneným a drsným Sasukem a odmietala som ju narušiť. Totálne ma to vzrušilo keď som videla a hlavne cítila jeho správanie vymknuté spod kontroly. Čakala som skutočne hocičo. To, aký bol rozkazovačný aj to aký bol nežný, ale dnes... dnes sme sa nemilovali pomaly a sladko, ako sme to urobili naposledy. Dnes sme mali tvrdý a drsný sex, ktorý som s ním chcela zažívať častejšie. Milovala som obe jeho stránky, ktoré sa mi ukazovali na oči. Môj starostlivý, milý, vtipkujúci, tolerantný len ku mne Cam a môj drsný, chladný, zvierací, netolerantný k nikomu a ničomu, desivý bitkár a zlý chlapec Sasuke boli v jednej osobe a ja som u toho totálne šalela.
Bol muž mnoho správania, ale čo sa týkalo mňa... milovala som na ňom všetko, nebolo jedinej veci, ktorá by sa mi na ňom nepáčila.
Telo mi zahorelo v očakávaní keď som cítila ako sa to vo mne všetko zdvíha, natiahla som chrbticu a viac sa zaklonila, keď som sa dívala na hviezdy a mala som pocit, že sa ich snáď dotýkam. Ústa som mala pootvorené v nemom výkriku, ktorý sa mi dral z hrdla, celé telo mi valcovali prúdy a vlny uvoľnenia, horúčavy a rozjašených hormónov.
Cítila som, ako jeho pevné a - ako som po chvíľke zistila - bolestivé zovretie povolilo na nohe pod mojim kolenom a zložil mi ju dolu, takže som obomi nohami stála pevne na zemi, ale Sasuke mal ruky opreté o karosériu po bokoch môjho tela a vydychával sa. Cítila som, ako jeho trhanie tela doznievalo a menší ston unikajúci mu cez zovretú čeľusť mi prenikol až do uší a ten zvuk som milovala najviac na svete. Ruky sa mu triasli a ja som si zložila hlavu na auto v totálnom vyčerpaní. Mala som dojem, že sa mi podlomia nohy, ale kapota auta ma držala za čo som bola skutočne vďačná.
"Si v poriadku?" Sasukeho prerývaný dych sa mi dostal do ucha keď sa cezo mňa naklonil, aby ma pobozkal na sánku, zanechávajúc mi vlhkú kožu od jeho horúcich pier.
Nezmohla som sa na viac, ako na prikývnutie a on sa zasmial keď videl, aká som zmorená týmto výkonom. Potom som cítila, ako mi zdvíha nohy a postupne mi oblieka nohavičky, potom šortky a nakoniec mi nazul aj žabky. Pokúšala som sa zaprieť sa do auta a odtisnúť sa, ale moje telo ma nepočúvalo, tak si ma chytil a odtiahol ma od neho, držiac ma v náručí. Pozrel sa na mňa a jeho vlasy mi padali do tváre. Príjemne to šteklilo.
"Chceš už ísť?" spýtal sa a pre mňa to bolo, ako zbesilé zasiahnutie bleskom. Okamžite som zakrútila hlavou a nemu sa skrútili ústa v šibalskom a kúzelnom úsmeve. Potom mi pomohol na kapotu auta, pustil hudbu v aute a nechal stiahnuté okienka, než sa vyškriabal vedľa mňa a ľahol si so mnou, opierajúc sa o čelné sklo. Hľadeli sme na oblohu a potichu oddychovali, ani jeden z nás nedokázal povedať jediné slovo keď sme počúvali Shattered od Trading Yesterday.
"Toto nebolo milovanie," podpichla som ho po chvíľke keď som našla svoje hlasivky.
Sasuke mal pod hlavou ruky, otočil hlavu na mňa a nadvihol kútiky.
"Ale áno, aj keď to s tebou budem robiť tvrdo, alebo pomaly, Sakura... vždy to bude milovanie, pretože v tom sú city, pretože si to ty." Zašepkal a mne to vohnalo červeň do tváre. Áno, to bolo pekne povedané.
"Už sa teším až budeme spolu bývať v Tokiu, bude to skvelé." Hrýzla som sa do pery, ako som hovorila a pokúšala som sa vyhnať rumenec z líc.
"Kedy sa to idete s Hinatou pozrieť na tie byty?"
"Pozajtra, bude to na celý deň," povzdychla som si, keď som si uvedomila, že zajtra budem v práci, ale našťastie len do druhej, pretože sme mali v pláne ísť do klubu, ktorý teraz Sasuke spravoval. Mala tam byť nejaká párty a šli sme tam snáď všetci, ale s vedomím, že s Hinatou skoro odchádzame, keďže na druhý deň sme ráno vstávali.
"Dávajte si na seba pozor," v jeho hlase sa nachádzali len malé obavy, ktoré ma zahriali u srdca. Vedela som, že si pamätá ten posledný raz kedy sme sa obaja stretli v Tokiu a nebolo to nič milé. Ale tento krát sme s Hinatou šli do oblastí, ktoré boli bezpečné. To bola prvá vec na ktorú Sasuke prízvukoval, keď sme vyberali niečo vhodné, kde by sme všetci štyria žili a mali sme to blízko k naším školám.

Veríte v osud? 51. diel 1/2

8. listopadu 2014 v 23:31 | Mešteková |  Veríte v osud?
Uff, potrebovala som sem vsunúť, pretože to tak proste malo byť :D Ale týmto som túto časť ich vzťahu ukončila, myslím :D Každopádne, ďalší diel očakávajte v priebehu týždňa, budem to sem dávať tak, aby to nenarúčalo chod Tanarisinej poviedky.
Ďakujem veľmi pekne za komentáre, nemusíte sa vôbec báť, žijem, dýcham :D len mám toho dosť veľa, takže som nestíhala vôbec otvoriť počítač, nie to písať :)

"Sasuke, môžeš pre mňa prísť?" spýtala som sa, len čo zdvihol po prvom zazvonení.
"Si v poriadku?" Sasuke sa zdal trochu vystrašený mojim náhlim telefonátom, ale hneď som ho ukľudňovala, že som.
"Dobre, o chvíľu som u teba," potom mobil ohluchol.
Vydýchla som si úľavou a moje vnútro spievalo, áno, áno, áno! Nebola som s ním jeden deň, lebo sme boli zahltení prácou a už mi chýbal a... začínala som pociťovať fyzickú potrebu. Cnelo sa mi za jeho perami a dotykmi.
O dva dni som sa mala ísť pozrieť s Hinatou do Tokia na byt a žalúdok mi zvieralo od nedočkavosti. Potrebovala som sa nejako ukľudniť a preto nebolo od veci, aby som si čas krátila príjemnými aktivitami so svojim priateľom, odhliadnuc od toho, že zajtra sme mali ísť na nejakú party.
Obliekla som si krátke šortky, tričko a žabky. Vonku bolo horúco, hoci bolo po jedenástej hodine v noci. Zbehla som dolu po schodoch a všimla si Naruta a Hinatu sedieť na pohovke v obývačke a pozerať film. Obaja boli zahĺbení, ale moje dupotanie ich vytrhlo z deja.
"Kam ideš?" Hinata sa vyklonila a prekvapene nadvihla obočie v otázke.
"Idem so Sasukem von," usmiala som sa a balansovala som na jednej nohe neschopná rozhodnúť sa, či s ňou budem udržovať očný kontakt, alebo na ňu budem hovoriť od vchodových dverí.
Naruto sa rozosmial a tak som mu venovala svoj pohľad a pevne prilepila obe nohy na zem.
"Nočné rande bývajú najlepšie," žmurkol na mňa a pokrčil ramenami, akoby sa tým všetko vysvetľovalo.
Venovala som mu úsmev a rýchlo vybehla z domu, keď som počula Sasukeho auto ísť po ceste. Nikdy si ho nezmýlim, tým som si bola istá. To hlboké pradenie motora bolo tak ľahko rozoznateľné od ostatných áut, ktoré sa pohybovali po ulici. Bežala som po chodníku a naskočila do auta takou rýchlosťou, že to nevyzeralo, že by som zastala, aby som vôbec otvorila dvere.
"Wohou, Sakura," Sasuke sa na mňa obrátil s roztvorenými očami plnými prekvapenia, keď som mu takmer vletela rovno do náručia.
"Poďme," usmiala som sa a naklonila sa k nemu, aby som mu vtisla rýchli bozk nevšímajúc si jeho udivený výraz. Rýchlo som sa odklonila, aby som bola v kľude, lebo celé telo mi zahorelo túžbou po tom dostať viac.
"Kam chceš ísť?" Sasuke nadvihol obočie v otázke.
"Niekam, kde nie sú ľudia. Chcem byť s tebou osamote," Bože, ako som ho chcela, akoby som bola na drogách.
"Rodičia sú doma, ale môžeme ísť k jazeru," zasmial sa neveriaco keď si ma premeral. Ešte že bola v aute tma, pouličné lampy na nás vrhali tiene a on nemohol vidieť ten rumenec vášne, ktorý sa mi tiahol po pokožke. Spokojne som si oprela hlavu o jeho plece, keď prebral auto k životu.
"Chýbal si mi," zamumlala som a cítila, ako mi vtisol do vlasov rýchli bozk a potom sa venoval ceste, aby nás niekde náhodou nevyklopil. Usmiala som sa, keď mi položil ruku na koleno a stisol mi ho, čo ma nútilo stisnúť pery.
"Naruto a Hinata sú u nás a pozerajú telku," prehodila som mimochodom, pokúšajúc sa rozptýliť svoje necúdne myšlienky.
"Hiashimu Hyuugovi to nevadí?" spýtal sa ma pobavene.
"Nie, páči sa mu Naruto a okrem toho, zasa je na nejakej konferencii... no zajtra príde."
"V každom prípade ak by bol doma, nepochybne by už vykopal jeho zadok von," vedela som si na jeho tvári domyslieť úškrn.
Auto sa kymácalo cez lesnú cestičku, hudba hrala len v pozadí a my sme sa smiali pri tej predstave Hiashiho, ako naháňa Naruta cez záhradu v snahe dostať ho od svojej dcéry.
Zastali sme keď sme sa ocitli na pláži. Zdvihol mi ruku k svojim perám a pobozkal ma na hánky, to miesto okamžite zahorelo a musela som k sebe stisnúť nohy.
"Mám ti znovu pomôcť s prackou?" zasmial sa keď som sa odklonila, hryzúc si pery, aby som odolala tomu okamžite sa na neho vrhnúť.
"Mohol by si, dobrá duša," podpichla som ho a ona sa naklonil, aby ma odopol. Potom sa ku mne sklonil a zadíval sa na mňa s povytiahnutým kútikom od úst. Prstom mi prešiel po sánke a dlaň priložil na moje líce. Zatvorila som oči, akoby som bola ospalá, keď sa jeho pery dotkli mojich.
"Chýbala si mi," zašepkal mi do úst, dolu chrbticou mi prešiel kŕč slasti. Potom sa odklonil a so šibalským úsmevom vyliezol z auta. Nasledovala som ho a potichu zabuchla dvere.
Všade bolo ticho, len prelínanie vlniek sa ozývalo od jazera, sem-tam nejaká sova. Mesiac bol dnes v splne a žiaril na nás, nahradzujúc slnko. Piesok dostal modrastý nádych.
Boli sme tu samy o tom som nepochybovala, široko ďaleko nebol nik, nie o takejto hodine. Prešla som okolo auta k Sasukemu, ktorý stál opretý o kapotu a díval sa na zvlnenú hladinu odrážajúcu modrasté lúče. Rozkročil nohy, medzi ktoré som sa vsunula a oprela sa chrbtom o jeho hrudník, dívajúc sa pred nás.
"Je tu nádherne. Vieš si vybrať miesto, ktoré stojí za to." zašepkala som potichu a ucítila, ako jeho ruky prechádzali po mojich bokoch, dolu na stehná a zasa hore po moje rebrá. Každý krát, keď sa jeho prsty priblížili k môjmu podbrušku, zasekol sa mi dych. Ale nemala som pocit, že by si to uvedomoval, alebo áno? Ak hej, je to riadny provokatér.
"Isteže viem. Chcela si, aby sme boli samy, máš to mať," ucítila som, ako sa Sasukeho hruď zatriasla, ako mu v nej zavibroval smiech a oprel si bradu o moju hlavu, až som sa zaborila nohami hlbšie do piesku. Utiahol zovretie tuhšie okolo môjho tela a následne ma opäť pohládzal. V bruchu som mala založený ohník, ktorý zahrieval každučký nerv.
"Ako si sa dnes mala?" zašepkal do ticha a stále pokračoval v jeho mučivom hladení. Asi som si nevedela spomenúť na čo sa ma pýtal, vnímala som jeho ruky a horúčava v mojom lone narastala a pálila ma za živa. Teraz to bola doslovne vatra.
"Dobre, čo ty?"
"Rodinný deň spojený s prácou," okamžite som sa striasla pri pomyslení na jeho otca a on sa tomu zasmial, pretože presne vedel, čo som si vybavila.
"Áno, naháňa to hrôzu," úškrn na jeho tvári bol zreteľný, nemusela som sa na neho ani pozerať. Opäť prešiel rukou po mojom boku a spravil menší kruhový pohyb smerom k stredu, než sa vrátil na môj pás a stisol mi ho. Zadrhol sa mi dych.
Čo nevidí čo so mnou robí?
Nepokojne som sa zahmýrila a Sasuke sa mierne stiahol, pretože môj zadok bol opretý o jeho predok.
Zhlboka som sa nadýchla s maličkým úsmevom na tvári a zahanbením v očiach a chytila mu jednu ruku, ktorú držal na mojom tele. Chcel si so mnou prepliesť prsty, ale ja som jeho dlaň otočila k nám a s hlbokým nádychom som si ju položila na hruď. Na mňa príliš odvážne... ale také skvelé. Okamžite som cítila, ako na mňa Sasuke zareagoval. Mal na sebe plavkové šortky a môj zadok ucítil jeho vzrušenie.
"Čo to robíš, Sakura?" Mierne ma odklonil, aby sa mohol skloniť k môjmu uchu a jeho dych ovial môj krk keď zašepkal. Striasla som sa rozkošou už len z toho, aký zastretý hlas sa mu vydral z hrdla a aké horúco sa mi rozprestrelo po pokožke.
"Hm," mierne som sa pomrvila uvedomujúc si, že to bude cítiť. Okamžite sa prudko nadýchol, snažiac sa lapiť dych.
"Hmmm?" zamumlal keď stisol zubami môj ušný lalôčik a jeho prsty zatlačili na mojom hrudníku trochu nižšie, presne tam kde mal.
"Bože, nemyslím na nič iné," zastonala som a zaklonila hlavu dozadu až mi spadla na jeho rameno, keď sal moju kožu na krku.
"Stvoril som monštrum," počula som ako sa zasmial, keď sa zrazu odtiahol a ruku spustil späť na môj bok. Zažmurkala som keď som sa donútila otvoriť oči.
Čo? Čo to robí? Nie, teraz nie.
"Je to tvoja vina," oponovala som mu a on ma pohladil po holej koži, ktorú som mala medzi tričkom a šortkami až mi brnelo v končekoch prstov.
"Samozrejme, že je. Ale sme pri jazere," jeho chraplák sa vrátil do normálu a povzdychol si.
"Minule ti nevadilo, keď sme boli na pichľavom trávniku, uprostred ničoho." Takmer som zavrčala frustráciou.
"Ver tomu, že piesok nie je príjemný na tento druh zábavy,"
"Kto povedal, že to musí byť na piesku?" tento krát som nadvihla obočie a čakala na jeho reakciu. Opäť sa zasmial, ale mňa to z nejakého dôvodu rozrušilo, lebo to hovoril, akoby túto vec už zažil na pláži.
"Vidím, že máš dosť skúseností s nepríjemným pieskom," zamumlala som a nemohla som zo svojho hlasu dostať horkosť, keď sa mi do mysle vnukli myšlienky, ktoré tam neboli vôbec vítané.
"Ale? Vážne?" Sasuke znel prekvapene, ale tiež sa nevyhol ostrému tónu, ktorý mi venoval, sťahujúc prsty na mojich bedrových kostiach tuhšie.
"Bola by som zvedavá, či si odmietal aj tie dve predo mnou," Sasuke za mnou stuhol a ja som okamžite ľutovala svoje slová. Toto by som v žiadnom prípade nemala ťahať do nášho vzťahu, nevadilo mi, že bol s dvomi ženami predo mnou, ale vadila mi predstava, že ma odmieta.
"Sakura," varovný tón, ktorý použil ma však nejako posílil a šla som sama proti sebe keď som cítila, že sa vo mne zdvihol menší hnev.
"Nie, prestaň, nič nehovor," prudko som odpovedala, ale nevedela som ukľudniť svoj tón, bola som naštvaná. Na seba, na neho, na nás... za nič.
"Sakura," mohla som si domyslieť jeho zamračenie, keď sťahoval obočie k sebe a v očiach mu vzplanul oheň hnevu. Nechcela som ho vidieť.
"Poďme späť, dobre? Chcem ísť domov a do postele," stále som nevedela ovládať svoj tón a mohla som sa snažiť ako som chcela. Znela som frustrovane a odmietnuto aj napriek tomu, že som sa to snažila ukorigovať. S týmto sa neskôr vysporiadam sama v posteli keď si porevem.
Zrazu som si viac ako hocikedy uvedomovala, že muži to musia mať so ženami ťažké. Skutočne som samu seba nechápala, prečo som sa sama vytočila a vybíjala si to na ňom.
Z myšlienok ma vyrušil Sasuke, ktorý ma od seba odtisol skôr ako som sa nazdala a obrátil ma tvárou k autu a teraz som sa dívala na predok Range Roveru. Otočil sa so mnou, takže teraz stál za mnou, prstami zvieral moje ruky a hruďou zatlačil, aby ma úmyselne natlačil tesne k autu. Nedobrovoľne som musela pohnúť nohami dopredu, až kým mi kolená nevrazili do karosérie.
Čo do čerta robí? Už som po ňom chcela vybľafnúť keď mi ruky natiahol na kapotu, takže som bola v miernom predklone. Prestala som dýchať v úplnom šoku. Čo do pekla?

Veríte v osud? 50. diel

3. listopadu 2014 v 21:44 | Mešteková |  Veríte v osud?
Veľmi sa ospravedlňujem, že mi to tak dlho trvalo :) Bohužial, nejako som nestíhala ani dýchať, nieto ešte písať. Ale opäť začnem pridávať nové diely, tentokrát očakávajte nový buď v piatok, alebo sobotu.
Ešte nekončíme ;)


Auto zastavilo pred sídlom a ja som takmer vyvrhla všetko, čo som mala napchaté v žalúdku na jeho prístrojovú dosku. Odopla som si pás a položila si ruky na brucho, pretože ma nepríjemne tlačil a to mi spôsobovalo nevoľnosti.
"Si nejaká bledá," skonštatoval keď vypol motor a obrátil sa na mňa, v očiach mu hral ten čierny plameň plný šibalstva.
"Ale nehovor," zaxichtila som sa kyslo a nasala vzduch.
"Neviem čo som si myslela, keď som zjedla všetky tie raňajky, ktoré boli tak... megalomanské,"
"Megalomanské?" Sasuke nadvihol obočie a rozosmial sa keď som použila to slovo. Do čerta, veď ani neviem aký je jeho pravý význam. Mega ako mega, nie? Možno som tresla úplnú hlúposť.
"Mal by si si uvedomiť, že ja nie som schopná zjesť takú obrovskú porciu ako ty," našpúlila som pery, ako som pokračovala v snahe odvrátiť jeho pozornosť od toho slova.
"Boli to obyčajné raňajky Sakura a koniec koncov, kradla si mi jedlo z taniera, takže si dnes zjedla väčšiu porciu ako bola moja," kompenzoval si ten trapas z dnešného rána, tým som si bola istá.
Nikdy som toho toľko nezjedla, ale dnes som bola fakt nejaká nedožratá.
"Choď si radšej užiť svoje narodeniny," takmer som sa škodoradostne usmiala.
"Och," zhrnul hornú peru a znechutene sa zatváril, keď si povzdychol a vystúpil z auta, aby mi otvoril dvere. Už dávno som si zvykla na tento jeho zvyk, ktorý mal a až teraz som si uvedomila, že včera to bola Karin, ktorá si sama otvorila, on sa ani neobťažoval byť k nej gentleman.
Ha. Hneď tu je lepší pocit.
Vystúpila som a myslela, že ma snáď roztrhne, aká som bola prepchaná a trochu som sa predklonila. Sasuke sa nečujne zasmial a chytil moju tvár do svojich rúk, aby ma donútil pozrieť sa na neho.
"Uvidíme sa zajtra, dievčatko," zamumlal mi do pokožky na čele, kde mi vtisol bozk na rozlúčku.
"Áno, áno," mávla som rukou a hnala ho preč, pretože som sa fakt potrebovala dostať do postele. Nielen že som pociťovala bolesti po včerajšku, trapas po dnešku, ešte aj môj žalúdok potreboval zažívať stavy nevoľnosti.
Len čo som dokráčala k domu, Sasuke naštartoval a odišiel.
Keď som zatvorila dvere, natrafila som na Hinatinho otca, ktorý ma pobavene sledoval opretý o zárubňu s knihou v jednej ruke a hrnčekom čaju v druhej.
"Máš zápchu?" spýtal sa zadržiavajúc smiech a mne ušlo zafňukanie. Dnešok som očividne nemala dosť blbých rečí.
"Nie, len som sa prejedla," skopla som si z nôh topánky a pán Hyuuga mi venoval úškľabok.
"No, ak by si to náhodou chcela vyprázdniť, vieš kde je toaleta, len poprosím, žiadna bulímia, okej?"
"Áno, pane," zamumlala som, ako som sa štverala po schodoch.
"Hinata je už hore?" hovorila som za svoj chrbát, pretože som vedela, že tam stále stojí a pobavene ma pozoruje.
"Hinata šla s Narutom k nim domov dnes ráno. Keď príde, poviem jej, že si nás poctila svojou prítomnosťou," že by sa už konečne Naruto odhodlal predstaviť Hinatu svojim rodičom?
Na to sa jej musím spýtať len čo príde.
Keď som vošla do izby, prvé čo som urobila bolo, že som odhodila svoju tašku na zem a zvalila sa do postele, súkala zo seba veci dolu po ležiačky a vrčala a nadávala, že mi je blbo.
Potom som ležala v posteli a len chvíľu sa dívala na pohybujúci sa záves v letnom vánku, ktorý mi prúdil do izby, než som upadla do spánku, pretože som skutočne bola unavená.

"Sakura, ahoj," otvorila som rozospaté oči a zbadala Hinatu s minerálkou v ruke, ako mi ju podáva a už sedela na mojej posteli, akoby tam bola už dosť dlho. Asi čakala kým sa preberiem.
Chytila som pohár a vyprázdnila ho až do dna a až potom som sa jej pozdravila.
"Otec mi hovoril, že si sa necítila dobre, že si prejedená. Bublinky vždy pomôžu," venovala mi milý úsmev a dala sa do tureckého sedu.
"Ďakujem,"
"No," dívala sa na mňa očami plnými očakávania a ja som vedela, že vnútri horí zvedavosťou. Pohodlne som sa usadila, zistila som, že mi je už omnoho lepšie a oprela sa o vankúš. Chvíľku som ju takto trápila, než som sa odhodlala konečne ukojiť jej zvedavosť.
"Takže si prespala o Sasukeho? Všetko je vyriešené?" nevydržala to a vychrlila na mňa otázku, takmer som sa zadusila od smiechu nad jej nedočkavosťou.
"Áno, prišiel do baru a bol dosť... nasratý," spomínala som na včerajšiu noc a na to, keď som bola tak trochu pod vplyvom alkoholu.
"No, to si ho nevidela keď sme mu s Narutom oznámili kde si. Keď mu volal, práve zastavoval pred domom. Iba som zaznamenala, ako Sasuke prudko zabrzdil, že si snáď zodral gumy a potom spustil taký prúd nadávok, že prisahám, že niektoré museli byť najmenej v ďalších troch jazykoch čo som tomu nerozumela. Naruto mu chcel zabrániť v tom, aby roztrieskal auto pri pokuse dostať sa tam čo najrýchlejšie a uvaliť Kaidanovi a tak mu naskočil do auta takmer za jazdy keď Sasuke vyrazil." Pootvorila som ústa a snažila sa vybaviť si tú scénu, no radšej som ju zahnala do kúta. Vidieť Sasukeho naštvaného nie je vôbec pekné a nie to si to ešte predstavovať.
Ale Kaidanovi nakoniec riadnu tresol... povedala by som, že Naruto sa veľmi nesnažil brániť mu v tom. Koniec koncov, zaslúžil si. To nebol Kaidan, ktorého som poznala. Alebo to možno bol pravý Kaidan a ja som ho nikdy nepoznala.
Potrebovala som chvíľku než som si utriedila rozhádzané myšlienky v hlave a potom som sa pustila do obsiahleho rozprávania o všetkom čo sa stalo. Keď som sa dostala k časti s Kaidanom, Hinata si zakrývala ústa v totálnej hrôze a krútila hlavou znechutená jeho počíňaním.
A keď som sa dostala k časti, že sme sa so Sasukem milovali, až nadskočila v totálnom šoku, nadšení, prekvapení a myslela som, že vybuchne ako sa červenala hanbou.
"Skutočne ste to urobili?" zalapala po dychu a žmolila kus prikrývky.
"Uhm," teraz som sa červenala ja, lebo som nemala vo zvyku sa s niekým baviť o takom niečom. Je to moje súkromie, ale cítila som potrebu sa jej v tom zveriť. Bola to pre mňa obrovská vec, bola to zmena.
"A bolo to fajn?"
"Bolo to... no na začiatku také všelijaké, ale inak to bolo úžasné," cítila som, ako sa mi rozťahujú ústa do úsmevu čo jej neuniklo.
"Akože všelijaké?" stiahla obočie a pomrvila sa, vyzerala, že sa na niečo sústredí. Snáď na to zistiť, čo si má pod slovom všelijaké predstaviť.
"No veď vieš, bolesť a strach, hanblivosť, nervozita... ale inak to bolo skutočne úžasné, keď sa do toho dostaneš. Páčilo sa mi to."
"Och," zamyslene sa dívala von oknom na zapadajúce slnko a nad niečím premýšľala.
"No, radšej mi povedz, aký bol tvoj deň u Naruta," pokúšala som sa nás vymaniť z tejto konverzácie a uvoľniť atmosféru, ale asi som tomu ešte viac priťažila, pretože jej plecia klesli a zadívala sa na svoje spojené ruky.
"Dnes som sa zoznámila s jeho rodinou a ja... no veď vieš, aká som. Bola som neskutočne nervózna a otázky jeho matky ma uvádzali do rozpakov a to sa ma pýtala na takú obyčajnú otázku - na akú školu idem. Proste hrôza. Bola na mňa príliš rýchla a vnímavá, nestíhala som ju. Naruto vravel, že ak to absolvujeme viackrát, tak si na to zvyknem a bude to už fajn, ale ja sa proste... bojím. Čo ak sa im nepáčim?"
"Tvárili sa, že by si sa im nepáčila?" nadvihla som obočie a veľmi o tom pochybovala, keď sa na mňa dívala s ustráchaným pohľadom. Komu by sa už nepáčilo plaché dievčatko, ktoré je slušné a milé? Jeho rodičia môžu byť šťastní.
"Nie, ale..." stíchla, hryzúc sa zvnútra do líca.
"Tak prestaň. Aj ja som si zažila svoje, pamätáš? Dokonca Sasukeho otec si myslí, že ho chcem len pre peniaze a úplne v pohode to znášam, takže sa prestaň stresovať, dobre? Si na tom dobre, si milá, príjemná, dobrosrdečná, inteligentná. Si všetko čo pre svojho syna rodičia chcú. Daj tomu čas, jasné?" trochu som sa na ňu osopila tvrdým tónom, aby som ju donútila zamyslieť sa nad svojím strachom. A očividne to pomohlo, pretože sa pousmiala a uvoľnila. Bola príliš veľká trémistka a mala by si ísť za tým, čo chcela.

Nasledujúci týždeň sme so Sasukem prežívali úplne bez problémov. Hádky a nedorozumenia boli preč, trápne situácie pribúdali s Naoko, ktorá sa často objavovala u nich, ale začínala som si na ňu zvykať a podpichovanie medzi mnou a Sasukem vzrastalo, ale bolo to príjemné, pretože sme sa na tom zabávali. Cítila som sa uvoľnená a spokojná. Boli sme spolu tak často, ako sa len dalo popri mojej práci a dokonca som s ním trávila čas v klube, kde dočasne riešil veci jeho otca. Bolo zvláštne vidieť ho stáť za barom a rozdávať rozkazy, hrabať sa v papieroch a riešiť problémy zamestnancov. Dokonca by som povedala, že si vytvoril autoritu, pretože mu stačilo len niečo povedať, okamžite všetci utíchli a urobili to, čo povedal, aby sa spravilo. Mala som dojem, že tu raz spravil riadny poriadok, aby sa všetci skľudnili, lebo sa medzi ľuďmi našli aj takí, čo boli pri pohľade na neho nervózni.
Ani som si neuvedomila ako a už sme boli v polke leta, kedy sme začali riešiť ubytovanie v Tokiu. S Hinatou sme hľadali vhodný byt, ktorý by sme mohli obývať všetci štyria, lebo sme sa rozhodli, že by to tak bolo najlepšie a nebolo by to príliš nákladné. Úplne v pohode by nám vystačil dvojizbový byt a aj keď sa nám Hinatin otec ponúkal, že nám niečo zoženie, tak sme to odmietli, pretože sme sa chceli cítiť samostatné.
S chalanmi sme trávili dosť času nad inzerátmi a odškrtávali sme, ktoré byty sa nám páčili a ktoré nie, nakoniec to Sasuke aj s Narutom nechali na nás dvoch s tým, že nevyberieme nič zlé a my sme sa v tom úplne vyžívali. Aj tak nad tým po väčšine zaspávali,- očividne ich tieto veci nezaujímali - zatiaľ čo my dve sme živo diskutovali o farbe kobercov a závesov.
Nakoniec sme našli tri byty, ktoré by nám mohli vyhovovať a rozhodli sme sa, že ich obvoláme, než sa tam pôjdeme pozrieť. Ani do tohto sa nám chalani neplietli. Náš názor akceptovali.
S Hinatou sme sa rozhodli, že sa pôjdeme na všetky tri pozrieť v jeden deň, aby sme nemuseli zbytočne absolvovať trikrát cestu do Tokia, ale museli sme to s majiteľmi dohodnúť tak, aby to vyhovovalo všetkým v rozmedzí niekoľkých hodín.
No najbližšie voľno v práci som mala až v polke augusta a to bol jediný deň, kedy sa to dalo so všetkými tromi dohodnúť, tak sme sa chopili šance.
Noci som prebdela a plánovala, snívala s otvorenými očami a ani sa mi nechcelo spať, aká som bola plná nadšenia a očakávania a tešila som sa, až začneme všetci žiť spolu. Náš život sa zmení, budeme na výške, zodpovedne sa o seba starať a... budem so Sasukem. To je všetko, čo momentálne potrebujem.