Veríte v osud? 45. diel 1/2

5. října 2014 v 22:52 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ďakujem, ďakujem a ďakujeeeeem, vaše polemizovanie, názory a celkové komentáre ma nesmierne bavia :D A keďže mám nabehnutých niekoľko dielov dopredu, tak vám musím povedať, že ma už bolí hlava z toho, ako ma múza otravuje a vsúva mi tam veci, ktoré tam pôvodne nemali byť :D Toľko toho je, že sa to tam nepomestí... a preto úporne premýšľam... a na konci, budem potrebovať vašu plnú účasť ;) Každopádne, ako som hovorila niekedy pred 30. dielmi :D Ich cesta je tŕnistá a nič nemusí byť tak, ako to vyzerá... nechajte sa prekvapiť :)
Chutil ako cigarety a alkohol a vadilo mi to. V hlave sa mi pretáčali kolieska, ako som uvažovala čo urobím.
"Mrcha!" zakričal, keď sa odo mňa oddelil a klopýtol dozadu, držiac si ruku na pere kde som ho z celej sily uhryzla, aby som ho donútila oddeliť sa odo mňa. Utrela som si ústa a vydesene som sa na neho pozerala, keď sa opäť ku mne vrhol. Bol agresívny a násilnícky a mňa nenapadlo nič iné, ako sa mu vyhnúť a vraziť kolenom do jeho slabín. Spadol na kolená, celá tvár mu očervenela a predklonil sa neschopný slova, len stonania. Bol ako vymenený, akoby do neho vošiel nejaký diabol, akoby... sňal masku, ktorú po celý čas držal na svojej tvári.
Okamžite som sa otočila a bežala som späť k ľuďom, ktorí sedeli pri našom stole. Predierala som sa cez dav a srdce mi šlo vybuchnúť od bolesti, akoby do neho pichalo tisíc ihiel.
Nemohla som uveriť tomu, čo sa práve stalo. Naozaj sa ma pokúšal dostať?
Všetci pri stole vyzerali byť v pohode a ja som dúfala, že tuto si nedovolí spraviť nič z toho o čo sa pokúsil v chodbičke, hlavne po tom, čo som ho kopla do rozkroku. Otázne bolo, či vôbec bude mať odvahu sem prísť.
Horúčkovito som premýšľala, ako sa odtiaľto dostanem, presvedčená, že s Kaiom určite nebudem odchádzať. Jedine tak cez moju mŕtvolu.
"Si v poriadku?" Tenten sa priblížila ku mne a pozorne si ma prezrela. Keď mi položila ruku na plece, až som nadskočila úľakom.
"Jasné," bola som vďačná, že môj hlas sa netriasol a alkohol zo mňa prchal pod návalom adrenalínu. Cítila som sa snáď triezvejšie ako inokedy a to som bola vždy bez alkoholu.
"Tenten, máte v aute voľné miesto? Mohli by ste ma zobrať so sebou?" spýtala som sa jej, modliac sa, aby povedala áno. Inak mi neostane nič iné, ako to odšľapať do sídla, dúfajúc, že nenatrafím na šialeného Kaidana.
"Jasné, žiaden problém. Ale neprišla si s Kaidanom? A kde vlastne zmizol?" nadvihla obočie v otázke a chvíľu som premýšľala, či vedela, aký vie byť.
"No..." nevedela som čo presne mám povedať, nechcela som hovoriť o tom čo sa stalo. Cítila som sa kvôli tomu hrozne a nemala som potrebu ponížiť ho v jej očiach.
"Nie je to Sasuke?" dívala sa niekam za mňa, keď prerušila moju chabú odpoveď a ja som v tom momente zamrzla. Len čo vyslovila jeho meno, vedela som, že má pravdu. Cítila som, ako ma jeho oči prevŕtavajú a vypaľujú mi do hlavy dieru veľkosti krátera.
Bože, tento deň je samá katastrofa. Nemôžem konečne zažiť niečo pekné, niečo v pohode?
Ako v tranze som sa pomaly obrátila späť, aby som sa mohla pozrieť na miesto, kde dopadali Tentenine hnedé oči. Aby som mohla čeliť ďalšiemu problému. Ale nemala som na to silu, bála som sa, že sa mi podlomia kolená. Dnešok je neúnosný.
Sasuke mal na sebe rozopnutú čiernu koženú bundu a biele tričko. Tmavé džínsy mu viseli nízko na bokoch a vlasy mal na všetky strany. Vyzeral naštvane aj keď mal nasadenú chladnú masku ľahostajnosti, no poznala som ho. Už som s ním nejaký ten deň strávila. Tie vlny hnevu z neho sálali a vrážali do mňa, že ma to nútilo cúvnuť pred jeho pohľadom.
Prečo bol on nasratý, keď som tu práve ja tá, ktorá je na neho naštvaná? Ja na to mám právo, na rozdiel od neho!
"Čo tu robíš?" vyštekla som po ňom a prižmúrila oči. Myslím, že som si želala, aby som mohla vrhať dýky.
Stála som na vyvýšenej ploche kde sa sedelo, zatiaľ čo on bol tak dva metre odo mňa na parkete a stál tam, prebodával ma očami v ktorých sa zrkadlila emócia, ktorá ma práve posadla. Hnev.
"Naruto mi volal a povedal, že si odišla, tak som ťa šiel hľadať." Znelo to znudene, akoby mi oznamoval, že na Vianoce prinesie stromček a ja ho mám ozdobiť sama.
"Už si vyriešil svoju starosť menom Karin?" tvár mu zostala rovnako kamenná, akoby ho to vôbec neprekvapilo, že som prekukla jeho hru. Až po chvíli pozerania som si uvedomila, že v dave za Sasukem stojí Naruto a prsty jednej ruky mal zaborené vo vlasoch, akoby sa bál toho, čo tu vznikne. Možno si myslel, že si tu skočíme do vlasov a pobijeme sa. Stavím sa, že Hinata mu už povedala čo sme dnes mali tú česť vidieť. Poslala som mu výhražný pohľad, ale on len pokrčil vyhýbavo ramenami. Sviniar.
"Určite ťa čaká, mal by si sa vrátiť," sarkasticky som sa uškrnula na svojho priateľa, načo sa v jeho očiach zablysol vražedný odlesk. Na moment som sa striasla strachom, ale emócie, ktoré mnou lomcovali ma nútili stáť so vztýčenou hlavou.
Zobrala som zo stola pitie, bolo mi jedno čie bolo a čo v tom pohári bolo naliate. Len som proste potrebovala niečo spraviť s rukami, pretože som si myslela, že ho udriem kvôli tomu, ako si tu dovoľoval predo mnou stáť, akoby sa nechumelilo.
A možno trochu tekutej odvahy by mi tiež neuškodilo.
Exla som to a zistila, že to bol Jelzin. Vďaka Bohu. Keby to bolo niečo iné, určite by som to tu vyprskla. Ale proste som sa musela napiť, bola som skutočne nesmierne naštvaná a jeho prižmúrené oči, ktoré sledovali tekutinu v mojom pohári ma ešte viac povzbudili. Nepáčilo sa mu, že pijem alkohol? Tak nech!
"Si opitá?" hlas ako žiletky snáď prerazil tú ohlušujúcu hudbu. Vedela som, že väčšina našich priateľov nás pozoruje so záujmom, ale nevnímala som ich. Boli sme tu my dvaja a uzatvárali sme sa tak do vlastnej bubliny, ktorá elektrizovala napätím.
Odfrkla som si a zišla nižšie na schod. Všetci ostatní v boxe kde sedeli sledovali našu potýčku a aj v okolí Sasukeho sa na nás dívali, pretože kto by si nechal ujsť scénu, však? Možno si mysleli, že sa tu hodím o zem ako nejaká zúfalka. To tak. Ešte som mala svoju hrdosť.
"Teba to vôbec nemusí trápiť, radšej by si mal ísť za svojou kráskou, ušľachtilý princ na bielom koni. Stavím sa, že ti teraz spúšťa svoje červené vlásky a čaká na záchranu." Sarkazmus zo mňa len tak sršal. Počula som, ako niekto v mojom okolí zalapal po dychu v prekvapení.
"No to si sakra píš, že ma to trápi keď si prišla s Kaidanom," zavrčal cez stisnuté zuby, úplne ignorujúc ďalšie slová na čo som sa musela zasmiať.
Do výhľadu sa mi dostala osoba, ktorá vystúpila z radu a mierne kulhala. Bol to Kaidan, ktorý vyzeral, že je nasratý viac ako Sasuke a to mi prišlo nemožné a ešte väčšmi zábavné. Dokonca asi bol jeho hnev väčší ako náš. Ha.
Hajzlík a grázlik sa stretli, milé to posedenie, nie?
"Pozrime sa," Sasuke vykrivil pery v znechutenom úškrne, keď sa pozrel na Kaia, ktorý stál na kraji davu blízko neho.
"Pokúšal si sa ju opiť, aby si ju dostal tak, ako to robíš s každou?" Sasuke precedil pomedzi pery, keď držal svoju nenávisť na niekom, o kom som si doteraz myslela, že je v pohode. A až teraz mi došlo, že sa ma skutočne snažil opiť, aby ma dostal. Zneužil, využil. To bol hnus.
"Môžeš si tú suku nechať," v šoku som zalapala po dychu a oči mi vybehli z jamiek, ako ma zaliala horúčava po tom, čo ma nazval sukou. Fajn, možno som si zaslúžila také pomenovanie po bolesti, ktorú som mu spôsobila, ale to on prvý začal. To on bol ten, kto si nárokoval niečo na čo nemal právo, to on sa ma pokúšal zviesť aj proti mojej vôli.
Skôr ako som stihla zareagovať, - myslím, že som po ňom chcela hodiť najbližší pohár, alebo aspoň niečo povedať, - Sasukeho päsť vyrazila a poslala Kaia k zemi v jednom tvrdom údere presne do sánky. Kaidan sa zakymácal a spadol ako vrece zemiakov, držiac si ruku na sánke, vypľúval na parket krv z rozbitej pery.
"Skús to povedať ešte raz a zabijem ťa," Sasuke stál nad ním a vyzeral hrozivo, keď sa mu vyhrážal, zatínal päste a týčil sa vo svojej plnej výške nad kopou opitých handier. Kaidan skuhral na zemi, ako sa pokúšal dať dokopy a mumlal si niečo pre seba.
Tento krát som síce bola rada, že sa ma zastal, ale nedala som to najavo. Predsa len, nazval ma sukou pred všetkými.
Aj keď ma Kai sklamal a urazil, dúfala som, že Sasuke tu nenarobí väčší bordel ako spravil. Už-už som očakávala vyhadzovačov, ktorí ale akosi neprichádzali.
"Ideme, Sakura," otočil sa na mňa a ja som vyprskla v pobavený, neveriaci smiech v príliš vysokom tóne od šoku. Už raz sa nám takéto niečo stalo a vtedy som dobrovoľne šla. Dnes nie.
"Myslíš si, že keď si sa ma teraz zastal, tak ti padnem okolo krku?" nadvihla som obočie, keď začal kráčať ku mne. Nemohla som si pomôcť, ale kútiky úst sa mi stočili v pohŕdavej grimase.
"Nebuď naivný, ani sa odtiaľto nepohn-" žalúdok sa mi skoro vyvrátil von keď si ma prehodil cez plece, akoby som nebola päťdesiat päť kilové dievča. Narazila som o jeho rameno a v prekvapení som vyrazila zapišťanie.
Idiot, čo si to o sebe myslí?
"Okamžite ma daj dolu! Okamžite!" bila som ho do chrbta, ale s ním to vôbec nič nerobilo, vôbec nevnímal, že by som do neho búšila. Pokúsila som sa ho uštipnúť, ale jeho debilná bunda mi to nedovoľovala.
Všetci videli, že s ním bojujem, ale nikto sa ma nezastal, pretože boli vystrašení Sasukeho zastrašujúcim výzorom aj chovaním.
"Čo si o sebe myslíš, do čerta!" kráčal so mnou cez dav, ktorý nám rýchlo ustupoval z cesty do haly, ktorá viedla von. To nadhadzovanie bolo nesmierne nepríjemné a bála som sa, že spadnem na hlavu, alebo sa prinajmenšom povraciam.
"Kurva!" uchýlila som sa k zanadávaniu, ako som ho znovu udrela dlaňou a narazila som do jeho mobilu, ktorý mal zastrčený v zadnom vrecku až ma zaštípala ruka a zafňukala som od bolesti.
"Tento slovník ti nesluší, dievčatko," počula som, ako povedal niekde v oblasti môjho zadku. Kretén!
"Naser si!" bola som tak agresívna, že ak by som mohla, tak ho zabijem hneď v tejto sekunde.
Sasuke si len odfrkol, bolo to niečo medzi smiechom a unaveným povzdychom a ignoroval každý môj pokus o to, aby som sa dostala z jeho zovretia.
"Naruto, otvor dvere," zvolal panovačne keď sme vyšli von a moje telo zahalilo teplo. Bolo jedno, že bolo okolo desiatej večer, mala som pocit, že je vonku minimálne tridsať stupňov.
Ucítila som, ako premiestňuje svoje ruky, aby si ma mohol lepšie chytiť a potom ma hodil na zadné sedadlo auta ako nejaký mech, dobre, že som neprerazila hlavou dvere.
No dobre, to trošku preháňam.
Než som sa nazdala, zabuchol dvere a už si sadal na miesto vodiča. Naštartoval a prudko šliapol na plyn, až som sa opäť zvalila dozadu, keď sa mi konečne podarilo posadiť.
"Ty si blázon!" skríkla som na plné ústa a vypľúvala vlasy z úst. Bol ticho a len stískal volant s prudkým nádychom, akoby si želal, aby som sklapla.
Preliezla som cez prostriedok medzi sedadlami a pokúšala sa dostať na sedadlo spolujazdca, ale zabočil a takmer som si vykĺbila nohu. Parchant.
Keď som sa tam konečne dostala a sadla som si, už sme vyšli za dedinu. Trhla som pásom, aby som sa mohla zapásať, pretože pri ňom človek nikdy nevedel a nemala som dnes náladu prerážať čelné sklo vlastným telom.
Ani ma nenapadlo v tom amoku pýtať sa ho, prečo ma vezie preč z Konohy.
"Čo si o sebe myslíš? Že tam len tak nakráčaš, prehodíš si ma cez plece, hodíš ma do auta ako nejakú vec a odídeš preč? Ha?" vrčala som a strčila ho do ramena, neuvedomujúc si, že riadi auto a ide dosť rýchlo.
Odhodil moju ruku s tvrdým plesknutím, keď sa naša koža stretla ako som ho chcela zasa zasiahnuť a ešte viac pridal na plyne zatínajúc sánku.
"Okamžite zastavíš!" prikázala som s krikom a založila si ruky na hrudi. Dobre, že som nedupala nohami.
"Prestaň vyvádzať!" oboril sa na mňa hrubým hlasom, až som sa stiahla do sedačky od ľaku. On po mne kričal... Nikdy to nerobil. Takmer.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama