Veríte v osud? 44. diel 1/2

2. října 2014 v 13:33 | Mešteková |  Veríte v osud?
Chcela by som sa veľmi preveľmi poďakovať za komentáre! To, že to tak rozoberáte ma nesmierne pobavý každý krát, keď sa pozriem :3 Mám nadbehnuté diely, opäť! :3 Ha a nápady sa mi len a len hmýria v hlave -,-" že sa to do toho ani nedá zakomponovať pomaly :D Budem sa tešiť na ďalšie slová, teórie a hviezdičky! :)


"Neviem či to je dobrý nápad, vlastne to vôbec nie je dobrý nápad." Hinatin váhajúci hlas sa ozval pri vstupe do mojej izby. Vzhliadla som k nej od zrkadla v ktorom som sa upravovala. Mala som po prvýkrát v živote na svojej tvári make-up, aby som zakryla ten plač, ktorý ma pred tým zachvátil, len nech to na mne nie je poznať. Cítila som sa, akoby som na sebe mala omietku a stačilo by, keby som len potriasla hlavou, stavím sa, že by zo mňa ten púder padal a všetci by si mysleli, že sneží.
Vlasy som mala zopnuté do vysokého copu a oblečenú som mala na sebe červenú košeľu bez rukávov a čierne roztrhané nohavice. Nazula som si konversky a posledný krát sa skontrolovala.
"Prečo?" spýtala som sa a rýchlo som si prečistila krk, lebo hlas som mala zachrípnutý z toľkého plaču. Pretiahla som si svaly na ruke a strčila si vypnutý mobil do malej tašky cez plece. Hodila som tam aj peňaženku a nastriekala na seba parfém.
"Nemala by si sa s ním stretnúť, v skutočnosti, nemala by si s ním ísť nikam," stiahla obočie vo výraze, ktorý som nevedela presne identifikovať. Bola nahnevaná, sklamaná, alebo ustráchaná?
"Ja viem čo robím, Hinata," odsekla som a nestarala sa o to, či to bolo alebo nebolo príjemné. Za dnešný deň som toho mala už dosť a skutočne som nepotrebovala nič počuť. Hlavne nie výčitky a príkazy. Proste som sa rozhodla urobiť to, čo som sama považovala za najlepšie. Tento krát najlepšie pre mňa. Pre nikoho iného.
"Fajn, ako myslíš. Čaká ťa dolu," založila si ruky na hrudi a teraz som presne vedela, že je nahnevaná.
Ignorovala som to a zbehla dolu po schodoch, starostlivo si naprávajúc fasádu na tvári, aby som vyzerala, že sa usmievam úprimným úsmevom.
"Ahoj, Sakura," stál dolu pri dverách, opieral sa o ne, mal na sebe červené tričko a modré džínsy. Vlasy mu padali do očí a jeho vôňa mi udrela do nosa, len čo som sa k nemu priblížila.
"Ahoj, Kaidan. Som rada, že si dnes súhlasil s tým, vyraziť si," venoval mi široký úsmev a objal ma na privítanie.
"S tebou vždy, Sakura." Prehovoril a ja som ponad jeho plece pozrela na hodiny, ktoré ukazovali, že je pol deviatej. Chcela som dotiaľto vypadnúť skôr, ako by sem mal prísť Sasuke vyzdvihnúť ma a tak som ho popohnala.
Pokúsila som si predstaviť jeho tvár, keď zistí, že tu nie som. Ale nevedela som si to vybaviť. Pravdepodobne bude mať nasadenú tú kamennú masku ako vždy.
"Kam to vlastne ideme?" pýtala som sa ho, keď mi otváral dvere ako gentleman.
"Do 53, ostatní sú už tam," hneď ako to povedal, za sebou som počula Hinatin jemný hlások, ktorý znel, akoby si odfrkla. Prevrátila som očami a pozrela sa na ňu. Viem, že sa nestotožňuje s tým, že sa mienim vyhnúť Sasukemu na jeho narodeniny po tom čo sme ho dnes videli s Karin, ale tiež nebola rada, že Sasuke bol s Karin v Tokiu a mňa... no proste sa na mňa vykašľal. Bojovala s tým, že využívam Kaidana. A ja som sa cítila vinná, ale rozhodla som sa, že tú vinu dnes odsuniem na bok.
Nebolo správne využiť Kaia, aby som si kompenzovala Sasukeho. Ale ja nemienim počúvať výhovorky.
"Uži si večer s Narutom," pokúšala som sa ju povzbudiť a znieť milo, keď som jej to hovorila, aby vedela, že ma mrzí, že som pred chvíľou bola nepríjemná. Odmávala mi a popriala nám príjemný večer, než sa vyparila v obývačke k telke, aby mohla počkať kým dorazí Naruto na spoločne strávený večer.
On bol iný ako Sasuke. Ním si človek mohol byť vo všetkom istý... až ma pichlo u srdca keď som si uvedomila, že by som chcela byť v tomto momente zaľúbená do Kaidana, ktorý taký bol. Vždy presný, vždy dochvíľny, vždy ochranársky. A úprimný. Otvorený.
Naskočila som do Kaiovho Jeepu po tom, čo mi otvoril dvere a s tlčúcim srdcom až niekde v krku som tam sedela len pár sekúnd sama, než sa ku mne pripojil. Za ten krátky čas mi však mysľou prebehlo toľko myšlienok, že som sa obávala, že mi snáď vybuchne hlava.
Čo spraví Sasuke ak zistí, že nie som v sídle? Čo spraví ak mu Hinata povie, že som odišla von? Neviem či mu povie, že je so mnou Kai, alebo nie. Nebavila som sa s ňou o tom. A ani som nevedela či chcem, aby vedel, že som s Kaidanom.
Jednej jeho časti by to mohlo prekážať, ale na druhej strane možno mu to je už jedno keď chodí von s Karin. Byť s ňou v Tokiu je presne dokonalé miesto, kde by sa mi nedonieslo, že sa stretávajú. Dnes mal tú nevýhodu, že som tam šla.
"Dúfam, že mi venuješ tanec," usmial sa, keď si sadol vedľa mňa a ja som automaticky prikývla, ani som nevnímala jeho slová.
Naša konverzácia bola ľahká a príjemná, vyhýbali sme sa všetkému čo sa približovalo Sasukemu, ale stále to tu nad nami viselo. Vedela som, že Kaidanovi v hlave vŕta, prečo som mu volala a prečo je on ten, kto mi dnes robí spoločnosť.
Ale zatiaľ sa nepýtal, čo som vítala. Namiesto toho sme sa bavili o ňom, čo posledne dni robil, ako sa mal. Zistila som, že bol odcestovaný na Bahamách, kvôli rodinnému podniku. Opäť mi to pripomenulo Sasukeho. Isté veci mali podobné ako napríklad vplyvné mená, podniky, peniaze. Ale Kaidan na rozdiel od Sasukeho chcel pokračovať v obchodoch svojho otca.
A bol čestný.
Len čo sme sa dostali dnu, zistila som, že v boxe, ktorý bol zarezervovaný už sedela Tenten, Ino, Kiba, Neji, Danny, Ria, Siem a Lee. Potom tam boli dievčatá, ktoré som nepoznala a nebyť Shikamarovho slávneho slova "Otravné," nespoznala by som ho v záplave tých žien s dlhými vlasmi. Holt, niekedy nie je výhodou nosiť cop aj keď ste muž. Sedel vedľa akejsi blondíny s ktorou udržoval vážnu debatu a keď ma zbadal, len mi pokývol, aby dal na znamenie, že ma rád vidí.
Nemohla som sa pozerať Kaidanovi do očí aj keď som veľmi chcela. Ale bála som sa, že by spoznal, že som ho tak trochu využila k tomu, aby som sa skryla pred Sasukem a rozptýlila svoje myšlienky od neho.
Keď som sa s ním zhovárala, dívala som sa po jeho tvári, ale nezostala som tam príliš dlho. Pery, nos, obočie...
Stále mi oči tikali a on si to všimol, pretože po čase mi položil ruky na ramená a priblížil svoju hlavu ku mne, aby som sa mu pozrela do očí.
"Skoro nikdy sa ľuďom nedívaš do očí," povedal po chvíli a nadvihli sa mu kútiky úst. Stiahla som obočie, pretože som si toho nebola vedomá.
"Ako to myslíš?" dobre, v tomto čase som sa skutočne vyhýbala očnému kontaktu s ním, ale to "skoro nikdy" ma zmiatlo.
"Už viackrát som si všimol, že keď sme sa zhovárali, alebo keď si viedla rozhovor s niekým iným, tvoje oči sa premiestňujú všade po tvári a uhýbaš niekam na bok, po väčšine sa pozrieš vedľa nad plece. Chvíľu som premýšľal nad tým, čím to bude. A nemyslím si, že je to tým, že sa nechceš pozerať na to čo uvidíš v pohľade toho druhého. Ale skôr ti to je nepríjemné, lebo máš pocit, že sa niekto takto díva do teba a vidí, čo nechceš aby bolo videné. Áno, hovorí sa, že oči sú oknom do duše a doteraz som tomu neveril, ale čím viac ťa poznám, tak si začínam myslieť, že to tak bude. Potvrdzuješ mi, že nechceš vidieť, ako do teba niekto iný vidí," jeho preslov ma celkovo zaskočil a ja som na neho hodnú chvíľu civela, než som si uvedomila, že má pravdu.
"Necítim sa príjemne, keď sa mi ľudia dívajú do očí. Akoby som bola... nahá," striasla som sa nad tými slovami, čo ho prímelo k tomu, aby sa rozosmial na plné kolo.
"Si zábavná," povedal keď sa prestal smiať a popadať sa za brucho.
"Som rada, že som ťa pobavila," oprela som sa o koženú sedačku a prekrížila si nohy, aby som sa cítila pohodlnejšie a istejšie. Ale vždy som bola skôr na to typické chalanské prekrižovanie si nôh ako na ženské a tak som sa s tým nekašľala. Pokiaľ som nemala sukňu, mohla som si dovoliť položiť členok na koleno, nie?
"Zabehnem pre niečo na pitie, je to na mňa. Dáš si zelený čaj, alebo niečo iné?" takmer na mňa zapôsobilo, že si pamätal čo pijem, ale potom ma to priviedlo myšlienkami späť na Sasukeho a na to, ako ho v ten večer kedy sme začali "od začiatku" vykopol s alkoholom, ktorý mi Kai priniesol.
"Dala by som si nejaký alkohol," vyhlásila som, keď som ho rýchlo chytila za ruku, aby som ho zastavila než pôjde k baru. Zastal a obrátil sa na mňa so zdvihnutým obočím.
"Si si tým istá?" vyzeral udivene a možno trochu potešene zároveň.
"Jasné,"
"Pila si už vôbec niekedy?" to sa uisťoval?
"No..." chcela som klamať a povedať, JASNÉ, ale moje zaváhanie ma prezradilo.
"Fajn, niečo ti prinesiem," žmurkol na mňa a nevyzeral, že by si s tým robil nejaké starosti, čo ma potešilo. Nie je jeden z tých, čo by mi prikazovali čo je slušné, čo sa patrí a čo nie. Nemala som síce dvadsať jeden, aby som mohla piť, ale bola som dospelá a niesla som následky za svoje činy.
O desať minút neskôr sa ocitol na sedačke vedľa mňa a pokladal predo mňa dva poháriky.
"Počkať, to sú oba moje?" spýtala som sa s prekvapeným výrazom, keď som videla, ako si on pred seba položil ďalšie dva.
"Jasné, dnes je tvoj prvý deň s alkoholom, tak chcem, aby si ochutnala z väčšieho výberu. Začneme niečím ľahkým, takže som ti priniesol Jelzin. Je to sladké a chutné, myslím, že to ani nebudeš cítiť," usmial sa na mňa a poštuchol ku mne pohár o ktorom som predpokladala, že je Jelzin. Potom pozdvihol ten svoj v ktorom bola iná tekutina ako tá, čo som mala ja, ale radšej som sa ho nepýtala čo to má.
Sama neviem či mi to bude chutiť, ale mala som náladu sa odtrhnúť z reťaze a alkohol predsa pomáha, nie? Aspoň tak som to videla vo filmoch, otupuje to myšlienky a tým pádom aj bolesť. Dokonca aj Sasuke sa k tomu uchýlil, keď sa cítil mizerne.
Pozdvihla som pohár, rýchlo si s ním štrngla a povzbudená hnevom na to, že som si dovolila na neho zasa pomyslieť, som do seba kopla tú sladkú tekutinu, ktorá chutila po bylinkách.
Prešla som si jazykom po perách, vnímala tú sladkosť a bola som užasnutá, pretože to bolo skutočne dobré a chutilo mi to.
Kaidan položil svoj prázdny sklenený pohár na stôl s tichým buchnutím a mňa v tom momente napadlo, že ma sem doviezol. Sakra!
"SI tu autom a my sme práve pili," mala som chuť sa prefackať, ale Kaidan sa na mňa usmial spôsobom, ktorý ma nútil ukľudniť sa.
"Je to v pohode, Siem dnes nepije, má antibiotiká, takže nás odvezie v mojom aute späť," pre istotu som sa obrátila na Siema, ktorý si upíjal z plechovky Spritu a tak som sa cítila hneď o niečo lepšie keď som mala dôkaz predložený rovno pod nosom.
"Fajn, práve si ma trochu ukľudnil," na tvár mi zablúdil úškrn, ktorý mi opätoval a hneď na to zdvihol ďalší pohár. Nasledovala som ho a privoňala si tam. Zvraštila som nos nad tou štipľavou vôňou.
"Saké, niečo naše." Žmurkol a opäť narazil sklom o to moje. Zadržala som dych a naliala si to do hltanu. Mala som dojem, že mi to snáď spálilo celý krk, pľúca aj žalúdok. Chĺpky na celom tele sa mi postavili a na koži mi naskočili zimomriavky, ako som sa donútila prehltnúť tú tekutinu, ktorá sa mi vrátila späť do krku. Striasla som sa a hneď na to rozkašľala, načo mi hneď posunul colu, aby som to zapila. Vďačná som ju do seba liala, až kým som nemala pocit, že sa povraciam.
"Fajn, myslím, že saké nie je môj alkohol," zafunela som, keď som si pretrela ústa chrbtom ruky a on sa na mňa zazubil.
"Dobre, tak pôjdem na niečo iné," v tom sa zdvihol a zmizol v mase tiel. Pokrčila som ramenami a cítila, ako sa mi celé telo uvoľnuje.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama