Říjen 2014

Krvavý blond II

30. října 2014 v 23:18 | Sabaku no Tanaris |  Krvavý blond
Ahojte ľudia, tak pridávam sem ďalší diel. Ospravedlňujem sa, že neskôršie než som pôvodne plánovala. Ďakujem všetkým, ktorý si to prečítali. Popravde, keď som pozrela štatistiku návštevnosti bola som milo prekvapená. Arigato gozaimas! :) Prvý diel sa páčil aj Aesonne a Melmyel, ale o tom som už písala v tomto článku. :-D Áno, som celá happy! Yatáá!
Škoda, že teraz nemajú toľko času a ja dúfam, že ich moja poviedka bude na toľko baviť, že sa pokúsia stíhať ju čítať. :)


Tak, v tomto diely sa trocha posunieme časovo. Z počiatku len trocha a potom už zásadne, ale nič viac nejdem prezrádzať. ;-) Nezabudnite pri čítaní na pesničky, ktoré som vám odporučila. Osobne som začala pri písaní počúvať aj songy na L-a a Neara. Skvelo sa pri tom píše.

Ľudia moji užite si nový diel, príjemné čítania vám praje

Sabaku no Tanaris. ♥


Po štyroch mesiacoch bývania vo Wammyho dome si obe sestry navykli na harmonogram, ktorý tam bol zavedený. Ráno o ôsmej začínala škola. Rya prišla prvý deň školy v novej uniforme. Bola nespokojná, že musí mať školské oblečenie. Najradšej nosila svoje tričká, ktoré boli vždy v bruchu voľné a siahali jej po polku stehien. Nová žiačka si sadla do prázdnej lavice v rohu triedy. Dá sa povedať, že sa moc vecí nenaučila, lebo učiteľom nerozumela angličtinou, no pár viet a slov sa jej už zafixovalo. Nemala však problém s matematikou, pri tej tento cudzí jazyk nepotrebovala. Po pár týždňoch prišiel cez prestávku za ňou Mello s Mattom. Rya sa zoznámila s červenovlasým a oni si presadli pred ňu. Dobre sa skamarátili, aj keď tu bola určitá jazyková bariéra.
Alex sa zase ocitla v triede s L-om. Poznali ho všetci a stačil len jeden týždeň, aby Alex doplo, že je to najinteligentnejšie dieťa vo Wammyho dome. Často prišiel za ňou zhovárať sa sám od seba, keď nie to, tak prišiel do jej lavice, v ktorej rovnako ako Rya sedela sama a jednoducho len mlčky hľadel pred seba alebo sledoval jej vlasy, čo ju niekedy dostávalo do rozpakov.

Po vyučovaní sa vždy šlo na obed a poobedňajší čas trávili obe vonku, Rya behala medzi deťmi po ihrisku so slovníkom v ruke a skúšala komunikovať cudzím jazykom. Za prvé štyri mesiace sa toho dosť naučila a Alex mala z nej radosť...

"Tvoja sestra má lepší prízvuk než ty, si si toho vedomá?" ozvalo sa za Alex a ona sa otočila.
"Viem, L. Som na ňu pyšná a trocha jej závidím," oprela sa o operadlo lavičky.
L si vyzul tenisky a posadil sa vedľa nej do svojho klasického sedu. Jednu dlaň si položil na koleno a v druhej mal lízanku. Sledoval deti ako sa hrajú. Matt sedel v tieni pod stromom a na očiach mal okuliare. Mello spolu s Ryou listovali v jej slovníku. Asi potrebovali nájsť nejaké slovo, aby sa s ním Rya dorozumela. Najmladší z nich, Near, potichu sedel pri nich, schúlený do klbka a hral sa s malými hracími kockami. Bolo celkom nezvyklé vidieť bielovlasého šesťročného chlapčeka pri tak urozprávanej trojke. Väčšinou Near trávil čas pri L-ovi a Alex. Medzi čiernovlasým a malým Nearom sa vytvoril zvláštny vzťah, ktorý by sa dal prirovnať k bratskému. Neraz ste videli L-a ako nesie na zhrbenom chrbte biele klbko, ktoré sa L-a držalo ako kliešť.

"Nechceš? Mám tu ešte jedno," ozval sa do ticha L, keď prestal sledovať Neara a vytiahol zo zadného vačku jahodovú Chupa Chup.
"Nie. Ak by som mala niečo sladké zjesť, tak by to boli sušienky s mliekom," dvihla ruku na znak odmietnutia.
"Na izbe mám maslové sušienky a po mlieko môžeme ísť do jedálne, čo ty na to?"
Alex sa otočila na L a zahliadla ako sa jeho pery mierne pousmiali. Bol to nenútený, ale aj tak divoký úsmev, na ktorý si už zvykla. Súhlasila a bola rada, pretože za ten čas vo Wammyho dome si jej sestra našla veľa kamarátov, aj napriek tomu, že jej angličtina nebola dokonalá. Ona sa za tie štyri mesiace s nikým okrem L-a moc nezoznámila a to, že s ňou chcel L stráviť čas ju potešilo.
L si nazul topánky a Alex sa postavila, rukou si prikrývajúc tvár, aby jej nesvietilo do očí: "Rya! Idem s L-om na izbu. Potom príď."
"Dobre, prídem aj s Mellom!" zamávala jej Rya.
"Možno s nami príde aj Matt!" ozval sa Mello a rozbehol sa za ním.

Medzitým než Mello pootravoval Matta, L s Alex si sadli do izby ku šachu a pri tom pojedali sušienky s mliekom. Jeho izba bola taká, akú mali ony dve, až na to, že on bol na izbe sám. Šachová hra im trvala skoro hodinu. Ku podivu L mal niekedy problém odhadnúť jej kroky a tak sa z toho stala zaujímavá priateľská šachová bitka. Nakoniec Alex spravila malú chybu a umožnila jeho strelcovi sa postaviť do pozície, ktorou dostala šach mat.
"Skvelá hra, Alex," pozrel na ňu L so sklonenou hlavou a zakusol sa do sušienky.
"Ďakujem," nadvihla Alex jedno obočie a oprášila si svoje červené tričko od omeliniek.
"Páči sa mi tvoje logické myslenie."
Alex nereagovala a začala ukladať figúrky na svoje miesta. V tom do izby vtrhli dve malé stvorenia a začali sa naháňať. Rehotali sa a jedno z nich držalo v ruke čokoládu.
"Rya, daj mi ju!" kričal Mello.
"Niééé, nedááám!" malá Rya mu vyplazila jazyk.
"Ach bože," ozvalo sa vo dverách, stál v nich deväť ročný Matt a ruku mal zloženú na čele.
Pár sekúnd na to sa do dverí postavil aj Near. Jednou rukou objímal malú krabičku s kockami a druhú mal pod bradou. Zubami si naťahoval bledý rukáv košele a pozeral cez hustú bielu ofinu nevinnými očami na ľudí v miestnosti.
Alex sa pozrela na sestru: "Rya, nerob hlúposti a daj mu tu čokoládu."
"Poďme si radšej zahrať šach," navrhol Matt, ale Mello ohrnul nosom, "fajn. A čo Monopoly?"
"To už hej," Mellovi sa nespokojný výraz vytratil a čoskoro sa vytratili aj tri deti z L-ovej izby.
Near ostal stáť vo dverách a v momente, kedy sa na Mellovej a Mattovej izbe zavreli dvere, Near sklopil zrak a upínal ho na svoje nohy. Alex prišlo ľúto chlapca a tak naňho prehovorila: "Near, poď k nám si sadnúť."
"Hm. Monopoly," potichu sa ozval L, "to je na mňa príliš jednoduché..."






"...vstávaj, psst! No táák, prebuď sa," do spiaceho dievčaťa niekto štuchá a tým ho budí, "nespi a vnímaj ma."
Mladá žena zachumlaná v perine niečo zavrčala a návštevník s ňou začal triasť zo strany na stranu. Z toho po chvíľke spiacej osobe pukli nervy. Posadila sa a takmer zvrieskla: "Čo otravuješ, Mello?! Si normálny ma takto budiť?!" na to dievča mierne umiernilo svoj tón a prešlo si po čele, "teraz vážne...prečo ma budíš? Však je vonku ešte tma."
"Prepáč, Rya," Mello smutne sklonil hlavu a vlasy sa mu zavlnili popri lícach.
"Čo chceš?" zamračila sa a ignorovala jeho sklesnutý výraz.
"Chcel som sa ťa spýtať, že či máš ten darček pre Matta. Na dnešku mi dosť záleží..."
"Och, ty pako!" rozčúlila sa mladá Rya a tresla sa po tvári, "tisíc krát som ti povedala, že tie dútniky z Ruska prišli pred dvoma dňami."
"Prepáč, nejako som ťa prepočul," v jeho tóne sa objavil náznak podráždenosti.
Rya si odfrkla a zamotala sa naspäť do periny. Mello ju chvíľu sledoval a potom ľahostajne mykol plecom, odchádzajúc preč z izby.
Ešte vo dverách ho zastavil jej hlas: "A už ma takto nebuď, lebo ti nabudúce rozbijem ústa!"
"Veď fajn..."

Tmavovlasú Rusku znova niečo budilo zo spánku, tento krát to však bolo jemné pukotanie a krčenie papiera. Pomaly otvorila oči a oslepilo ju slnko, ktoré prenikalo do izby. Keď sa jej zrak rozostril, spozorovala príčiny zvukov, ktoré počula. Jej staršia sestra Natasha, teraz už osem rokov prezývaná ako Alex balila pásikované svetre do baliaceho papieru. Jeden sveter bol s červenými pásikmi a druhý so šedými. Rya sa zapozerala na moment na sestru a snímala zmeny za tých takmer desať rokov vo Wammyho dome. Alex mala stále tie veľké zelené oči, vlasy o niečo kratšie a lícne kosti ešte vyše vpadnuté dovnútra. Mala na sebe čierne legíny a obtiahnuté tielko rovnakej farby. Vedľa nej sa na posteli krčil L a v jednej ruke stískal lízanku a v druhej len letmo palcom a ukazovákom držal nožničky. Nenápadne sledoval ako sa Rya budí.

"Myslím, že sa to Mattovi bude páčiť," Alex nadšene zalepila posledný kúsok na darčeku lepiacou páskou.
"Bude to pre neho typické. Poteší sa...aj keď ja osobne by som mu radšej dal balíček cukríkov," pozrel L na Alex cez čiernu ofinu.
"Dohodli sme sa na svetroch, nie? Tak, či tak...Matt sladkosti nemá rád."
"Viem."
"Dobré ráno, Rya," Alex až teraz upútal pohyb na posteli jej sestry.
"Aj tebe," pretrela si oči, "koľko je hodín?"
"Jedenásť," odpovedal jej nebadateľne L.
"Ach, opäť som to prehnala s trénovaním," obzrela si Rya svoje predlaktia celé od modrín.
"Zas si trénovala v noci?" nespokojne sa zatvárila blondínka.
"Uhm," trocha flegmaticky odvetila Rya a odkráčala do kúpeľne, aby sa pripravila na celkom významný deň...

V krémových voľných šatách po kolená zastala Rya pred veľkými drevenými dvojdverami. Opäť sa pozrela na svoje horné končatiny, hlavou je prebehla myšlienka, že k tým pekným šatám sa tie modriny moc nehodia. Nehovoriac o tom, že sa jej jedno malicherné dievča z vyššej triedy pýtalo, že či jej to náhodou neurobil Mello, keď sa často hádajú. Rya zavrtela hlavou, aby z nej vytriasla túto spomienku a započúvala sa do hluku, ktorý vychádzal spoza dvier. Povzdychla si a pohliadla na malú zabalenú krabičku v jej rukách. Nabrala odhodlanie a pravou rukou roztlačila drevenú masu.

"Konečne si tu!" zasmial sa Kevin, mladý čiernovlasý obyvateľ Wammyho domu.
"To ti to ale trvalo," urazene skonštatoval Mello a prekrížil si ruky pri hrudi.
Modrými očami prebodával Ryu, ktorá sa tomu vyhla a radšej zbehla očami nižšie na jeho plecia. Mal na sebe žlté tielko a slnko, ktoré svietilo, spravilo na jeho rukách tiene, ktoré zvýraznili svaly a šľachy na ramenách a bicepse. Mladá Ruska pozabudla vydýchnuť a tak jej v pľúcach narástol tlak, ktorý sťažka vypustila celá červená v inak normálne bledších lícach.
"Haló? Rya?" ozvalo sa po jej pravici a ona sa obzrela vedľa seba na.
"Č-čo je, L?" zaklipkala dezorientovane očami.
"Pýtal som sa ťa, či ideš za Mattom? Všetci už sú u stolu. Darčeky sme mu dali tam," ukázal prstom na stôl, kde bola hora krabičiek a darčekových tašiek.
"Jasné!" vyhŕkla a bežala za Mattom sediacim za dlhým stolom.

Matt, keď ju zbadal, prerušil svoju konverzáciu a roztvoril náruč: "Rya."
"Matt, všetko najlepšie k narodeninám!" vletela mu do náruče.
Keď sa od neho odtiahla, podala mu malý darček: "To je pre teba, odo mňa a Mella. Je to limitovaná edícia z Ruska. Presne tá, ktor-"
"Ktorú som vždy chcel?!" na tvári červenovlasého sa vyčaroval úžasný úsmev, "robíš si srandu?!"
Matt znova vystískal Ryu a potom pozrel vďačne na Mella: "Veľmi pekne ďakujem vám obom. Ste úžasní, viete to?"
Rya sa usmiala a Mello k nim prikročil, hovoriac: "Ani si nevieš predstaviť, koľko námahy dalo to vôbec zohnať, nieto ešte dopratať z Ruska do Veľkej Británie. Zvlášť, keď nie sme plnoletý a ani ty nie si, tak nech ťa s tým Watari ani Roger neuvidia."
Matt sa zasmial: "Watari nie je hlúpy, vie že fajčím od štrnástich...Ďakujem vám. Vážim si toho ľudia, veľmi," daroval obom ďalší úsmev
Tmavovláska pozrela na oslávenca: "Máš sedemnásť, uži si dnešok..."

Oslava Matta Jeevasa sa potom na večer naplno rozbehla. Podávala sa narodeninová torta, z ktorej zjedol L minimálne štvrtinu úplne sám. Torta bola z čokolády a nutely a bola obrovských rozmerov, takže všetkým sa ušlo. Neskôr večer začala hudobná a tanečná zábava. Matt mal skvelý pocit zo zábavy a oslavy všeobecne, cítil sa veľmi fajn. Okolo pol noci už bol spravený len mini švédsky stôl a neustále sa tancovalo a zabávalo. Sem tam niekto sedel, vrátane Neara, ktorý sa za celú noc zo svojej stoličky ani nepohol, no jemu tak bolo fajn. Výnimka, keď si bol nabrať jedlo na tanier.

Rya práve dotancovala s Mattom, keď sa išla napiť ku švédskemu stolu, u ktorého stál Mello. Zadychčaná Rya si pretrela horúce a spotené čelo a hodila do seba pohár minerálky. Mello ju nervózne sledoval až napokon na ňu prehovoril: "Bavíš sa?"
"Áno, je to tu skvelé. Čo nejdeš na parket?" dala ruky v bok a vydychovala sa, "Matt je prvý vo Wammyho dome komu niečo takéto dovolili. Watari s Rogerom už toto nemusia schváliť, byť tebou, idem!"
"No..." začal vetu, no nedokončil ju.
Nevedel, čo jej má povedať. Bol nepokojný a nemohol sa zabávať, lebo jej chcel byť na blízku. S Ryou sa však chceli baviť skoro všetci, čo tam boli a on nemohol s ňou byť aspoň chvíľku osamote. Nechcel jej to však povedať, vlastne si to pomaly ani sám pred sebou nevedel priznať. Cítil však, že jeho vnútro sa doslova varí potláčaným hnevom.
"Nemám ešte chuť tancovať," zaklamal a díval sa pred seba.
"Hm," pokrčila čelo a pozrela na misu s miešaných nápojom, "je v tom rum. Daj si pohárik a bude to lepšie."
"Vieš čo, keby som si jeden strelil aj by sme si mohli spolu zatan-"
"Rya!!!" pribehol Kevin v rozopnutej košeli, "poď tancovať, to je môj obľúbený song!"
"Kevin, teraz som bola, som unavená," odmietla spočiatku, no on jej schmatol ruku a viedol ju na parket.

Mello ostal s otvorenými ústami a nedopovedanou vetou stáť sám pri stole a div, že mu pohár nevypadol z ruky. Zostal totálne ochromený. Celý večer nemyslí na nič iné a keď sa mu podarí dostať zo seba to, že chce s ňou tancovať, príde si Kevin a skazí mu to. Navyše ho iritovalo, že má rozopnutú košeľu a svojou celkom vypracovanou hruďou sa lepí na Ryu. Pri pohľade na to, o čo sa Kevin snažil, sa mu začal dvíhať tlak. Dvadsať ročný mladík sa miestami na šestnásť ročnú Ryu tlačil až tak, že aj jej to bolo nepríjemné, no zatiaľ to nedávala najavo. Mello od nervov zvieral sklenený pohár a sledoval ako tancujúci pár naberá na vášnivosti. Kevin dostal tanečnú horúčku a Rya si moc neuvedomovala. Dal jej ruky na pás a otočil si ju k sebe chrbtom. Nikto to extra neregistroval až na Mella, ktorý po tom ako Kevin niečo do ucha zašepkal Rye a prešiel jej po stehne, položil pohár na stôl a rýchlim krokom namieril smerom k nim.

Blondiak odsotil Kevina od Ryi a vyhrozil mu: "Ty čo sa k nej takto približuješ?"
"Čo blbneš, Mello? Len tancujeme," ohradil sa Kevin a okolie prestalo tancovať, sledujúc ich.
"Povedz mi, ako sa to k nej chováš?!" Mello zvýšil hlas a nastúpila jeho tak veľmi povestná zlosť.
"Mello, si normálny?" zasmial sa sarkasticky Kevin a arogantne popravil si košeľu.
"Čo to robíš?" ozvala sa za ním rozčúlená Rya a to už všetci sledovali situáciu vrátane oslávenca.
"Ty buď ticho," pootočil mierne hlavu dozadu.
"Čože?!" Ruska cez hluk hudby zakričala a postavila sa medzi nich.
"Ty jej nemôžeš dirigovať, čo môže a nemôže robiť," rozložil rukami ten starší.
"Presne tak, Mello. Nechápem, čo to teba vošlo," pokrútila hlavou Rya.
"Povedal som, buď ticho!" zručal po nej.
"To ty sa k nej nechovaj takto!" Kevin sotil do Mella a ten sa ešte väčšmi rozzlostil.
Rya odstúpila od dvojice a Mello sa rozbehol proti nemu: "Ja sa k nej aspoň nechovám ako ku k*rve!"

Ozvala sa rana a Kevin si ostal držať líce. Mellovi sa triasla päsť, ktorou udrel Kevina a ten sa na neho pozrel ako na zlého psa. Mello sa ani nenazdal a už aj on mal na tvári monokel. Presnejšie pod pravým okom, strhla sa bitka, ktorú sa rozhodla ukončiť Rya. Mella potiahla zozadu za vlasy celou svojou silou a on so zvresknutím a zaklonenou hlavou dopadol na zem. Kevin sa chcel ešte doňho znova pustiť, no Rya darovala Kevinovi päsť do tváre a tak sa zvalil na zem aj on.
"Idioti ste obaja!!!" zvreskla po nich a potom sa poobzerala na okolo.
Všetci ich sledovali, všimla si Mattovu tvár a bála sa, že v nej nájde sklamanie. On však mal vo výraze strach. Mellova tvár a ani Kevinova neboli v najlepšom stave. Rya pozrela na Matta omluvným pohľadom a potom vzhliadla na Kevina, ktorý sa jej pratal z očí. Na to sa otočila na Mella, ktorý sa stihol medzitým postaviť. Schytal takú facku, že takmer znova spadol na zadok.
"Si totálny...ach radšej nič," mávla rukou, ktorá ju štípala od rany, ktorú mu uštedrila.
Zobrala sa preč a zvyšok sa znova začal zabávať.

Rya sedela v zime na studenej podlahe balkónu a masírovala si červenú ruku po facke. Zrazu ucítila na ľadovom ramene teplú ruku : "Si v poriadku?"
"Som, ďakujem, Matt. Ach, prepáč mi tú scénu."
"Nie, ja som si na vás zvykol," cez pery mu ušiel tichý smiech, "ty s Mellom mávate často takéto potýčky. Neriešim to. Mello nie je zlý...len má prudkú povahu."
Jeevas mykol hlavou, aby vyhnal červené pramene z očí a pozeral do hora na nočnú oblohu. Nastala asi dvojminútová chvíľka ticha, ktorú potom Matt prerušil otázkou: "Pôjdeš so mnou za chvíľku dovnútra? Je tu zima a chcem si ešte zatancovať s tebou."
"Fajn, keď na tom tak trváš, ale za chvíľku, ok?" pousmiala sa na neho a on jej úsmev opätoval.
"Je tu ale dosť zima a ty si len v šatách," pošúchal jej svojou dlaňou po jej hánkach, "poď sem."
Posadil si ju na svoje stehná a objal okolo rúk, aby ju trocha zahrial. V kamarátskom objatí sledovali nočnú oblohu, dokým Rya sama neuznala, že už fakt mrzne. Matt si Ryu odviedol na parket už v lepšej nálade než mala predtým.

Asi okolo tretej v noci sa Rya vracala do svojej izby. Nesnažila sa byť potichu, lebo aj tak nikto nespal, všetci boli na Mattovej oslave. Bola celkom rada tomu, že sestra bude u L-a cez noc a nebude ju rušiť, keď sa bude "ticho" vracať do ich izby. Alexine kroky vedeli zobudiť aj Neara, ktorý bol naproti. Vykračovala si tmavou chodbou a po pamäti sa snažila natrafiť na dvere. Nerozsvietila si, lebo jej oči potrebovali trocha tmy. Už ju bolela hlava z toľkých stroboskopov a svetiel, čo boli na zábave. Rya počítala obrysy dvier od začiatku ako prišla do chodby. Zrazu o niečo veľké zakopla a takmer sa vyvalila na zem.
"Au," ozvalo sa potichu.
"Čo to sakra...?" zamrmlala si popod nos a nahmatala na stene vypínač.
Žiarovky sa rozsvietili a ju oslepilo. Prikryla si tvár a chvíľku čakala než si oči zvyknú. Po odokrytí tváre spozorovala Mella ako sedí na zemi, opretý o stenu, s fialovým pravým lícom, krvavou a rozbitou hornou perou a v ľavej ruke držiac do polovice vypitú fľašku Jacka Danielsa...

Sabaku je happy

27. října 2014 v 21:43 | Sabaku no Tanaris |  Dôležité informácie ( NOVINKY )
Ahooj, práve mi písali na FB Aesonne & Melmyel s tým, že sa im 1. diel páčil. I'M SO HAPPY! :-D Skákala som skoro po strop...ale nie (ale ba! :D). Ďakujem všetkým, ktorý si to prečítali, veľmi ma to potešilo. Ach, som inak vysmiata! :D

Kúk, šťastná Sabaku :-D





Ňach, takže už som sa trocha rozbehla aj na Konohe. Vydala som diel 52. Zmätený Kazekage a 25. Láska, viera, túžba a sny..., čo píšem s Meštekovou. Táákže enjoy ♥

Ďalší diel krvavého blondu bude stredu.


Krvavý blond I.

23. října 2014 v 20:18 | Sabaku no Tanaris |  Krvavý blond
Ehm...Tak Sabaku no Tanaris konečne sem pridáva nejakú FF. Nemám ju dokončenú ešte, ale pri tempe akým ju píšem bude dopísaná rýchlo. :-) Čo na začiatok? Je toho veľa myslím :-). V prvom rade...by som sa mala ospravedlniť Meštekovej a Hikari Animaru, že som sa im nevenovala. Mrzí ma to, najprv to začalo prázdninami a potom zlým psychickým stavom. Avšak už na tom fajn (až na neustály zápal hrdla -_- zase sa liečim a nechodím do školy T.T ). Dnes som sa rozhodla pridať sem prvý diel svojej FF na anime Death note.

Na úplný úvod chcem povedať (aj keď som to už spomínala), že by som sa chcela poďakovať Katrine & Natashy, že ma inšpirovali. Dnes som znova pozrela všetky ich videá. Sú proste sugoi :-). Táto poviedka je venovaná im.

Ďalej...keď som začala písať túto prácu, mala som dve veľké dilema. Prvá, doteraz som nemala názov. Vždy, keď niečo napíšem, tak sa mi názov vymarí počas písania. Ako si ľudia na Konoha.cz možno všimli :-), no tento krát som mala úplne okno v hlave. Nič ma nenapadalo, až som sa o tom rozprávala s mojou kamarátkou a svitlo mi. Avšak...nemôžem povedať, že týmto názvom som si istá -_-. Trochu sa za to hanbím, že nie som schopná nič poriadne vymyslieť, ale myslím, že každý kto píše pozná ten pocit, kedy zostane zaseknutý a nevie sa v niečom pohnúť. :-)

Druhá dilema, moje dve vymyslené postavy, spomínané sestry sú Rusky. V priamych rečiach sa objaví ruština. Chcela som to kvôli tomu, aby to malo taký autentický efekt. Problém nastal v tom..ako tú priamu reč Ruských sestier napodobniť?! :-) Viem, že nie každý vie čítať azbukou. Popravde, keď som začala písať túto FF, tak som azbukou nevedela čítať ani ja. Dnes už to viem a o horšie bolo rozhodnúť sa ako to napíšem (Keď už som pri tom, tak by som sa chcela poďakovať môjmu kamarátovi a kolegovi Jaroslavovi, že mal so mnou nervy a naučil ma čítať azbukou o 3 hodine v noci do rána 5 :-D. Jarino...ďakujem). Nakoniec som to spravila tak, že vety v ruštine sú písané tak ako sa čítajú. Bude to vyzerať dosť divne, ale keby tam bola azbuka bolo by to ešte menej zrozumiteľné. Pre malé zjednodušenie som tam dala také vety, aby Slovák, ktorý nevie po Rusky vôbec nič bol schopný vyvodiť, čo osoba hovorí. Chvalabohu, že naše jazyky sú podobné. :-)

Mám pocit, že príliš rozprávam predtým než pôjdete čítať, ale každý kto má pozná vie, že ja sa jednoducho preslovu nezbavím. :-) Dôležitá vec, predtým než sa pustíte do čítania. Tento príbeh nebude taký ako sú moje všetky - láska s mnohými prekážkami. Nie. Táto poviedka...len ako keby popisuje dvoch mladých ľudí ako sa vplyvom svojho spoločne stráveného času stávajú milencami. Takže nečakajte od Tanaris nejaké pikle a zápletky, u ktorých máte pocit, že sa nedajú vyriešiť ako pri Láska, viera, túžba a sny, ktorú píšem s Meštekovou alebo môj Zmätený Kazekage. Myslím, že je to nutné povedať, aby vás chýbajúca zápletka nesklamala.

Ešte jedna malá vecička ( a už fakt budete môcť čítať! :-D ),
ak budete chcieť môžete si k tomu pustiť tieto 2 songy,
ktoré vždy počúvam, keď píšem túto FF:

- Tracktor Bowling - время
- Hurts - Blind - odporúčam aj pozrieť

Message for Aesonne & Melmyel

So, first chapter is on the world! :-) I hope you'll like it.
I would like to ask you to translate what I wrote in Slovak. There are important things written about FF, especially what I wrote about the Russian language in story. I want to tell you, that the sentence as I wrote in Russian, I don't want to offend your proud language. I wrote it so that the Slovak and Czech readers understand it. Thank you for your understanding. :-) I hope, the Google help you translate my story, if will be problem with something for translate, please write me on Facebook.

Please enjoy story, which is inspired by you...

Спасибо.

Nikoleta (Sabaku no Tanaris)




Malé tmavovlasé dievčatko prestupovalo z nohy na nohu, tisnúc si ruky k hrudi. Jej staršia sestra, na svoj vek vysoká, stála vedľa nej a sledovala muža, ktorý sedel za veľkým dreveným stolom. Pritláčal si okuliare na koreň nosu a vyplňoval papier. Jedna jeho ruka písala a druhá bola pokojne položená pri hŕbe ďalších papierov. Staršia z dievčat s clonou špinavého blondu až po zadok, začala mlčky tikať očami po tmavej, za to slnkom presvietenej miestnosti. Na stenách viseli obrazy krajín maľovaných impresionizmom. Jedno z umeleckých diel nieslo v sebe Picassov kubizmus, nad ktorým dievča mierne znechutene pokrčilo nos, no potom ju upútala fotka na stole. Vďaka uhlu, z ktorého sa naň pozerala, nedokázala presne identifikovať, kto sa na fotke nachádza. Videla len to, že je to jedna osoba s tmavými vlasmi a bielym oblečením. Vyrušil ju pohyb pri nej. Nasmerovala hlavu dole k sestre, ktorá sa k nej ustráchane pritúlila.

"Uspokojsya," prihovorila sa jej potichu v snahe zahnať jej obavy.
Prešla jej rukou po čokoládových vlasoch. Malá slečna si napravila čelenku s medvedími huňatými uškami a pozrela na sestru: "My živem zdes?"
Starší súrodenec jej prikývol a do toho sa ozval muž za stolom: "Všetky papiere mám vypísané. Prosím, podpíšte sa obe sem."
Starý muž s hustými fúzami pod nosom otočil dokument o stoosemdesiat stupňov a dvihol ruku s perom do vzduchu. Sestry pristúpili ku stolu. Plavovlasé, dvanásť ročné dievča zobralo pero od muža a podpísala sa na vybodkovanú čiaru, pri ktorej držal starík prst. Napísala svoje meno, dvihla zrak na neho a on jej venoval milý úsmev, ktorý mu opätovala. Na to sa zohla k sestričke a do rúk jej jemne vtlačila pero: "Zdes podpisať."

Dievčatko pozrelo psími očkami na osobu vedľa nej aj na milého staršieho pána za stolom. Vyhľadala kolonku, kde sa mala podpísať. Keď ju našla, postavila sa mierne na špičky a začala pomaly a kostrbato písať svoje celé meno, ktoré pozostávalo z dvoch krstných mien a priezviska, pričom snaživo vyplazovala jazyk do boku.

Muž si odkašlal a potom povedal: "Tvoja sestra by sa mala naučiť anglicky."
"Áno, pán Watari," vyhŕklo zbrklo dievča, "prepáčte, že ešte nevie hovoriť angličtinou, v škole ju totižto učili nemčinu, ale obe sme zdedili talent na jazyky, takže ju rýchlo naučím. Nebojte sa, pán Watari."
On sa zasmial a mávol rukou: Nie, že by som mal s tým problém, ale nenájde si tu nových priateľov, ak bude rozprávať rusky a ty jej tlmočníka navždy asi netúžiš robiť."
"No...teraz na chvíľku asi budem, ale ona sa naučí," pozrela na ňu a znova jej pohladila vlasy, tento krát však opatrnejšie, aby jej nepohla s čelenkou s uškami, "ne tak, Katrina?"
"Hm?" osemročná dezorientovane dvihla hlavu.
"Vy sobiraetes izučac anglijckij jazyk."
"Da," súhlasila mladšia a potom svoj zrak obrátila na Watariho, "spasiba."
"Nemáte obe zač, preto som tento sirotinec postavil," Watari si spojil ruky pred tvárou a vyškeril sa.
Dieťa začudovane pozrelo na milého starého pána a nahlo sa k sestre: "Čto on skazal?"
"Ne za čto," odpovedala jej.

"Tak," povedal Watari a postavil sa, "máme za sebou formálnosti a papierovačky. Rád vás vítam vo Wammyho dome. Dúfam, že sa tu budete mať dobre, nájdete si nových priateľov a zabudnete na to zlé."
Plavovlasá sťažka prehltla a pokúsila sa usmiať. Pokynula mužovi hlavou a on pokračoval: "Každý, kto príde do Wammyho domu dostane prezývku, zároveň vaše budúce krycie meno, ktoré sa poskladá z vášho skutočného. Natasha Alexej Evanoff," staršia sestra zbystrila a zvedavo pozrela na neho, "tebe sme dali meno Alex... Katrina Darya Evanoff, ty budeš Rya."
"Rya?" Katrina pozrela na súrodenca, "Alex i Rya."
Jej mladšia sestra sa súhlasne usmiala...

Nová prisťahovalkyňa z Ruska ležala na posteli a dívala sa do stropu. Znova mala sen o rodičoch. Ruky mala založené pod hlavou a tiekli jej slzy. Snažila sa potlačovať vzlykanie, aby nezobudila malú Katrinu, ktorá spala po náročnej ceste z Ruska. Bývali v meste Bryansk. Dala hlavu na bok a sledovala, ako jej mladšia sestra pokojne spí. Čokoládovo hnedé vlasy jej zakrývali bledé líca. Pomaličky sa nadychovala a vydychovala. Natasha, teraz už prezývaná Alex potichu vstala z postele a zastala v zárubni, ktorá oddeľovala izbu od kúpeľne. Izba to bola jednoduchá. Biele steny, drevená podlaha. Dve pohodlné postele, každá u jednej steny a pri posteliach s bielymi obliečkami, tmavý stolík s dvoma šuflíkmi. Nechýbali masívne dve veľké skrine a slamený prádelný kôš. Samozrejme okno na strane, kde spala Katrina a písací stolík na strane Natashy. Ich izba bola útulná, no aj tak jej pripadala trocha mŕtva. Taká bez života. Unavene zaklipkala očami a vydala sa do modrej kúpeľne s vaňou. Oprela sa o umývadlo a zapozerala sa na seba do zrkadla. Veľké zelené oči, špinavý blond s krátkou ofinou na bok, tvrdo vykrojené pery, kostnatý nos a vôbec - každý kúsok na jej tvári mal agresívne črty. Jej sestra bola trocha inakšia. Mala síce tiež zelené oči a užšie pery, no za to jej tvár nebola taká drsná na pohľad. Bola omnoho jemnejšia ako ona.

Z jej myšlienok ju znova niečo vykoľajilo. Boli to niečie nahnevané vreskoty. Alex sa zamračila sama na seba a vyšla do izby. Malá Rya sa pretočila na druhý bok, bolo na nej vidieť, že sa budí. Dievča stojace uprostred izby si odfrklo a zamierilo von na chodbu, ktorá mala na každej strane vedľa seba dvere s číslicami. Obzrela sa najprv na pravú stranu a potom na ľavú. Dvere, z ktorých rozčúlený krik išiel, neboli naproti tým, v ktorých stála Alex, ale o dvere ďalej. Ruska zaťala zuby a prikráčala k dverám. Mierne sa nakukla do miestnosti a videla osobu k nej chrbtom s blonďavými vlasmi v čiernom oblečení: "Čo si o sebe myslíš? Mám ťa už po krk!"
"Hej!" ozvala sa hlasnejšie Alex a postava sa na ňu otočila.
"Ty si preboha čo zač?" opýtal sa jej surovo chlapec s modrými očami plnými hnevu.
"To s kým sa takto rozprávaš?" Alex dala ruky v bok a zažmúrila očami na dieťa, ktorému odhadoval vek ako má Rya.
Otázka ju vytočila, čo má s jej vzhľadom?
"Ospravedlň ho," ozval sa zaujímavý hlas a blondiak odstúpil.

Alex trocha zarazene vydýchla, keď zbadala šesť ročného bielovlasého chlapčeka, ktorý mal okolo seba horu hračiek a jedným prstom sa hral s krátkym pramienkom vlasov. Alex si čupla, aby mu lepšie videla do tváre. Prišiel jej desivý a zároveň nezvyčajný.

"Hej, ty," ozvalo sa protivne to druhé, blonďavé dieťa, "ešte si mi neodpovedala!"
"Mello, daj už pokoj," bielovlasý albín si prestal natáčať vlasy na prst a pozrel na blondiaka.
"Sklapni!!!" zvrešťal a Alex sa prudko postavila nohy, až Mello zatackal dozadu.
"Moja sestra spí po dlhej ceste, tak by som bola rada, keby si bol ticho," odsekla mu a Mello po tomto zostal akosi ticho a len ju sledoval.
Mladá Natasha Evanoff si poriadne prezrela indivíduum pred sebou. Malý konfliktný chlapec so škaredým výrazom v tvári. Skutočne, Mello mal veľmi prchkú povahu už odmalička.

"Fajn," urazene prekrížil ruky u hrude, "už budem ticho, ako si táto tu povie."
Dopovedal vetu, vybral sa preč z izby a zabuchol za sebou dvere oproti.
"Prepáč za neho, dnes má obzvlášť zlú náladu. Nie vždy je až taký," chlapec v bielom sa znova začal hrať s figúrkami, "som Near a ty si tu nová. Aké si dostala meno?"

Alex prekvapilo vyjadrovanie sa a vôbec zmýšľanie toho človeka. Pomyslela si, že asi zrejme bude takýchto čudákov stretať častejšie, keďže sa ocitla v sirotinci pre extrémne nadané deti. Keď videla ten postreh, pripadalo jej, že tu bude aj so sestrou najtupšia zo všetkých. Vlastne - ani sama nevedela, prečo ich poslali sem. Vedela, že ona aj sestra sú nadané na jazyky a obe odmala trénujú bojové umenia a sebaobranu. Obe vyhrávali šachové súťaže. Aj keď si dala toto všetko dohromady, stále jej nepripadalo, že by bola génius. Alebo je len príliš skromná? Rya však taká nebola. Tá bola, čo sa týkalo jej inteligencie omnoho sebavedomejšia.

"Teší ma Near. Ja som Alex," usmiala na neho, ale on jej ten úsmev neopätoval.
Celkom ju to znepokojilo. Ostalo medzi nimi úplne ticho. Nearovi to nevadilo, lebo sa naďalej hral, Alex však prestalo byť príjemne. To dieťa jej prišlo ako z iného sveta.
"Tak...ehm, Near. Rada som ťa poznala."
"Aj ja teba, A," prehovoril svojím typickým hlasom a ju striaslo.

Vrátila sa rýchlo do izby a Rya už bola hore. Pretierala si oči.
"Kak vy spali, Rya?" oslovila ju novým menom, ale prišlo jej to dosť cudzie.
Dievčatko pokrčilo ramenom a usmialo sa na sestru. Na to si nasadila čelenku s uškami na seba a postavila sa. Zaškŕkalo jej v bruchu a zamračene pozrela na Alex.
"Eta vremya čtoby paesť," navrhla jej sestra, bolo akurát šesť hodín a to sa podľa Watariho podávala večera v jedálni.

Rya aj Alex sa pobrali do jedálne. Bola v oddelenej budove. Cesta tam po betónovom chodníku trvala asi päť minút. Nakoniec sa obe ocitli vo veľkej jedálni s dlhými šedými stolmi a tmavomodrými stoličkami. Deti si chodili po jedlo na modrých táckach rovnakej farby, ako stoličky. Celá jedálenská miestnosť zaváňala špagetami. Rya spokojne nasala vzduch a začala ťahať sestru, do rady na jedlo. Sama Alex bola prekvapená, ako sa jej sestra osmelila. Potešilo ju to a dodalo dobrej nálady. Vystáli si radu a po chvíľke sedeli u stola. Rya sa doslovne napchávala. Rajčinovú omáčku s mäsom mala po celých ústach, ale bolo jej to jedno. Musela byť riadne hladná. Alex sa nej pobavila a potom začala svoje špagety natáčať na vidličku. Zanedlho mala Rya prázdny tanier a smutne doň pohliadla. Sestra sa jej spýtala, či by ešte chcela z jej špagiet, no Rya namietla. Postavila sa a išla ku kuchárkam po ďalší tanier špagiet. Blondíka sa zasmiala na jej upatlaných ústach a roztomilom behu s tanierom v ruke. Hľadela do svojho jedla a premýšľala. Rodičia zomreli pred pol rokom. Pripadalo jej to, ako včera, keď stála v čiernych šatách, Rya v čiernom kabátiku na cintoríne. Obidve niesli stredné mená po svojich rodičoch. Natasha mala po otcovi - Alexej a Katrina po matke - Darya. Dokonca aj ich terajšie mená sa podobali tým, ktoré mali rodičia. Alex a Rya.

Alex sa pri spomienkach na matku a otca chceli spustiť slzy, no za tento deň ju už tretí krát niekto vyrušil. Ucítila, že jej niekto chytá jej dlhé blonďavé vlasy. Pootočila hlavu na bok, no dobre tú osobu nevidela. Držala pár pramienkov jej vlasoch a zízala na ne. Doslovne. Alex prebehlo hlavou, že asi ďalší podobný blázon v podobe génia.

"Tvoje vlasy..." ozval sa zaujato sympatický hlas.
"Čo s nimi?" prehovorila Alex trocha zaseknuto.
"Sú krásne. Ako vodopád zlata..."
Alex sa trocha zasmiala, prišlo jej to absurdné. Nikto jej vlasy predtým takto nepochválil. Vždy ich chválili sestre, ale nie jej.
"Ďakujem. Si prvý, kto si ich viac všimol," vo vete bolo počuť pobavenie.
"Nečudujem sa," poznamenal chlapčenský hlas a Alex si v ten moment nebola istá, ako to má pochopiť.
V zlom alebo dobrom? Potriasla s hlavou, pričom chlapcovi vlasy prekĺzli cez prsty a on medzi nimi už mal len vzduch. Pozrela na sestru a tá stále stála uprostred rady. Zrazu zahliadla, ako si nový "kamarát" sadá vedľa nej. Otočila hlavu naňho, prvé čo ju upútalo, boli čierne kruhy pod očami. Rozcuchané čierne vlasy a trocha neprítomný výraz v tvári. Navyše tento čudák sedel s bosými nohami, skrčenými v kolenách v rifloch a bielom tričku. Sedel ako malé dieťa. Pred sebou mal položenú večeru, ktorej sa ani nedotkol.

"Ty nebudeš jesť?" spýtala sa ho celkom zvedavo.
"Nie, nemám rád špagety," pootočil na ňu hlavu a ona spozorovala čierne hlboké oči, "keby mali čokoládovú omáčku, nie bolonskú. Chceš ich?"
"Nie, ďakujem. Sladké nie je dobré na večeru," ohradila sa Alex a nadvihla jedno obočie.
"Som inteligentný. Môžem jesť, čo chcem," prehovoril s takou istotou.
Alex nadvihla už aj druhé obočie a radšej sa venovala jedeniu. Chvíľku medzi nimi panovalo ticho, keď sa ozval: "Ešte som nemal možnosť stretnúť sa s niekým s Ruskou národnosťou."
Dievča spozornelo a prestalo jesť. Odložila vidličku a premerala si ho.
"Prezradil ťa hlavne ten prízvuk a trocha aj vzhľad. Máš ho taký klasický na Rusku," povedal teraz s výrazom zamyslenia a nie neveci.
Alex sa nad tým, čo povedal trocha pohoršila. Na čo naráža, keď hovorí, že vzhľadovo vyzerá ako Ruska? Ďalšia vec, ktorú nevedela ako má zobrať.
On sledoval jej mimiku a znova prehovoril: "Ale asi by som ťa nemal moc hnevať, keďže trénuješ nejaký bojový štýl," uškrnul sa.
Prešlo ňou teplo. Vidí ju ani nie päť minút a vie o nej toľko. Prezrela si lepšie jeho postavu: "Myslím, že by to bolo rovnocenné."
"Hm?" hodil na ňu unavený výraz, "prečo si myslíš?"
"Ty máš skúsenosti buď s Taekewondom alebo Capoeirou," skonštatovala Alex.
Čiernovlasý, o rok starší od Alex, na ňu otočil svoju tvár a bol ticho. Prekvapil ho jej postreh.

"Som L."
"L? Trocha zvláštne meno, nie?" zatvárila sa pochybovačne, "ja som Alex."
"Teší ma, Alex. Nechám ťa dojesť tvoje jedlo. Tvoja sestra sem už ide a istotne by som vám v ruštine moc toho nerozumel. Ahoj," L sa postavil a až vtedy Alex uvidela jeho zhrbené držanie tela.
L si zobral svoju tácňu a odkráčal preč.

"Kto eta byl?" spýtala sa Rya, keď si sadala.
"L."
"L?" Rya sa zarehotala nad absurdnosťou tohto mena a pustila sa do jedla.
Alex sa obzrela na východ z jedálne. Vo dverách stál tento prazvláštny človek a s palcom pri ústach ju sledoval. Zarazilo ju to. Hneď sa otočila pred seba a nahádzala do žalúdka večeru...

Bolo deväť hodín večer. Rya sa prezliekla do pásikovaného čierno-bieleho trička a na hlavu mala neustále svoju čelenku. V rukách držala detskú pištoľ z plastu. Obzerala si ju a stáčala spúšť na nej. Jej sestra, Alex, sedela na svojej posteli oproti nej a kreslila do svojho skicáru sestru ako sa hrá s hračkou. Bol to náčrt jej sestry. Alex milovala kreslenie. Veľmi ju to bavilo, no do umeleckej školy nikdy nechodila, svoj čas radšej trávila športovaním. Občas si vďaka tomu nepripadala ako dievča, no pocit fyzickej sily jej dodával sebadôveru. Práve sa sústreďovala na kreslenie prstov a zbrane v nich, keď niekto zaklopal na dvere. Obe prudko dvihli hlavy a Alex sa postavila z postele.

Vo dverách stál chlapec z jedálne a ten protivný blondiak.
Alex sa nadýchla a ukázala na nich prstom: "L a Mello, však?"
"Áno," povedal zhrbený L a potom položil dlaň na Mellove plece.
Osemročný blondiačik pristúpil bližšie k Alex a podal jej čokoládu so žltým obalom: "Prepáč."
Ruské dievča zostalo veľmi prekvapené, zobralo čokoládu z jeho rúk a usmialo sa.
"Bolo to celkom nepekné," pokarhala ho.
"Počul som, čo Mello kričal," L sa poškriabal na krku a ruku si schoval do vačku, "málo kedy vystojí Neara."
"On si začal," zavrčalo chlapča.
"Je mi jedno, kto si začal," spražil ho čiernovlasý a Alex začala premýšľať nad tým, či sú v rodinnom vzťahu, keď sa tak chová.
Zamyslene pozrela na L-ové oči a spomenula si na Neara. Podobali a prišlo jej, že sú bratia. Aj správanie mali podobné.

"Kto eto?" zrazu sa jej malá sestra vtisla vedľa nej a skúmala obidvoch chlapov.
"Eto L i Mello," ukázala na obidvoch Alex a Mello sa zamračil.

"Takže predsa ste Rusky," poznamenal blondiak, "a ona zjavne po anglicky nevie."
"Privet, ja Rya," vyškerila sa hnedovláska.
Mello naklonil hlavu na bok a sledoval jej hnedé vlasy a zelené oči, ktoré sa na neho krásne usmievali. Ostal klipkať očami, dokým medzi L a Alex neprebehol krátky rozhovor.
"No poď, Mello," L sa dal do pomalého kroku, "Alex za chvíľku ti to donesiem."
"Fajn..."

Rya si spokojne sadla naspäť na posteľ so slovami, že jej je rovesník s ofinou sympatický. Alex jej však oponovala, pokrútila hlavou a chcela si sadnúť, no zase sa ozvalo klopanie na ich dverách. Otvorila ich a stál v nich L.
"To si tu tak rýchlo?" opýtala sa.
"Mám izbu hneď vedľa vás," nadvihol ruku, ktorej len dvoma prstami držal kapesný slovník.
Dievča vo dverách sa ani nepýtalo, prečo tak divno drží tú malú knihu. Bolo jej jasné, že tento človek to neberie nejako inak. Príde mu to prirodzené. Vzala si knihu z jeho rúk a prelistovala si ju.
"Ďakujem veľmi pekne za ten slovník. Ryii sa tak bude angličtina ľahšie učiť."
"Nemáš zač. Mellov spolubývajúci, Matt, má všemožné knihy, je to Rusko-Anglický a Anglicko-Ruský slovník. Veľa šťastia s učením. Dobrú noc."
"Aj tebe a ešte raz ďakujem," venovala mu malý úsmev a on len pokývol hlavou.

Blonďavá Alex si aj s knihou sadla ku sestre a začala prvá lekcia angličtiny...

Veríte v osud? 49. diel

21. října 2014 v 22:48 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ospravedlňujem sa za meškanie :) ale nejako nestíham.
"Utekaj zobudiť nášho oslávenca," prehodila som sa na druhý bok a objala Sasukeho, keď som si zložila hlavu na jeho hruď a spokojne vydýchla v tom momente, kedy mu klesol hrudník. Jeho ruka sa automaticky ovinula okolo môjho pásu a zovrela ma pod prikrývkou, keď niečo zamumlal zo spánku, ale nerozumela som mu.
"Batanšek, štávaj," otvorila som oči a všimla si, že je deň. Slnko presvitalo cez stromy a vrhalo žiarivé fľaky na naše telá a posteľ.
Nie, počkať. To nie je ono, čo ma prebralo. Bol to detský hlások. Keď sa môj mozog prebral, uvedomila som si, že som sa dívala na malé asi štvorročné dievčatko oblečené v rúžových šatách s dvomi dlhými čiernymi copíkmi, ako stojí vo dverách, ledva dosiahlo na kľučku, ako ju držalo končekmi prstíkov a palec druhej ruky mala vrazený v puse, ako si ho cmúľala. Jej malé tmavé oči ma skúmali, keď si všimla, že Sasuke v posteli nie je sám. Otvorila som ústa, ale nevyšiel z nich žiaden zvuk. Len som na ňu civela, premýšľajúc, či som zakrytá dosť na to, aby viac nevidela. Ale bola som si istá, že to tak bolo, lebo som si včera v noci natiahla späť tričko. Určite.
Vďaka Bohu.
"Nan, von," Sasuke zdvihol hlavu, obrátil sa na ňu a prikázal jej to rozospatým hlasom. Malá rozšírila oči, usmiala sa s palcom v ústach a vyčaptala sa z izby bez jediného odporu. Mala pred ním očividne rešpekt, ale zbožňovanie v jej očiach bolo viditeľné.
Len čo vyšla, so zastonaním mu hlava dopadla späť na vankúš a pretieral si oči voľnou rukou.
Nadvihla som sa, aby som na neho mala lepší výhľad a očakávala, že mi ozrejmí, čo to bolo. Prečo ju tak vyhodil.
Počkala som ale dovtedy, kým si dal ruku dolu, aby sa na mňa mohol pozrieť.
"Moja malá sesternica," zamumlal na vysvetlenie a sadol si, opierajúc sa o čelo postele. Ja som sa posunula dozadu a nohy dala do tureckého sedu, poriadne sa prikrývajúc a zistila som, že pociťujem väčšie bolesti, ako som si myslela. Uff, asi potrvá, než si telo zvykne na tú zmenu.
"A prečo si ju poslal von?"
"Lebo som si nebol istý, či sme oblečení. V tom opare spánku som sa na moment zľakol, že malá uvidí veci, ktoré by vidieť nemala," pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý hovoril - povedal by som, že ti to dôjde.
A zároveň som na ňom videla, že sa stará. Milé.
Mykla som ramenami a usmiala sa, keď mi hlavou prebehli spomienky na včerajšok a na našu spoločnú noc. Všetko sa mi pred očami premietalo ako film, až som musela nasucho prehltnúť.
"Počkaj, ale to znamená, že máš doma rodinu?" zmätene som sa na neho pozrela, aby som mohla vidieť jeho zamračený pohľad.
"No, vyzerá to tak, že hej," stisol pery do úzkej linky a vyhrabal sa z postele, aby na seba natiahol čisté oblečenie. Neobťažoval sa s tým, že by sa predo mnou zatváral v kúpeľni, proste zo seba zhodil pyžamové nohavice a začal si naťahovať boxerky, čierne nohavice a tielko.
Po celý čas som ho zhypnotizovano pozorovala a rozmýšľala nad tým, aké mi to príde prirodzené vidieť ho nahého a necítila som žiadnu hanbu, ani rozpaky z toho, že som sa na neho dívala. Keď som vstala z postele, pohybovala som sa trochu opatrne, skúmala tú bolesť, ktorá vo mne pulzovala.
"Si v poriadku?" Sasukeho bystrí hlas ma vyrušil, keď som si šla dať dolu jeho tričko a zozačiatku som sa opatrne pohybovala.
"Jasné, je to len chvíľkové," obrátila som sa na neho, keď som zbadala, ako ku mne kráča a skenuje ma starostlivo vráštiac obočie.
"Máš bolesti?"
"Ono to prejde, nie som na to zvyknutá, rozhýbem sa za pár minút," ukľudňovala som ho, ale videla som, že si nebol istý, ale nenaliehal na mňa za čo som mu bola vďačná. Keď zmizol v kúpeľni, začala som sa prezliekať.
Vlasy som si dala naspäť do copu, lebo som mala dojem, že sú príliš strapaté a... mala som pocit, že kričia - mala som sex s vaším synom. Striasla som sa, keď som si predstavila, že dolu je jeho mama a niekde jeho otec a kto vie kto všetko a ja tam teraz nakráčam po tom, čo ma malá Nan videla spať vedľa Sasukeho v posteli.
Pretrela som si oči so zaskučaním, než som vošla do kúpeľne a videla Sasukeho, ako si oplachuje tvár pod umývadlom. Vyzeral uvoľnene, akoby ho vôbec nič netrápilo. Skúsim sa naladiť do ľahostajnosti a možno sa mi tam podarí skĺznuť rýchlejšie.
"Hoď mi pastu prosím, vytlačím si ju do úst," obzerala som sa po umývadle a nevidela som nikde tieto toaletné potreby. Sasuke sa narovnal, utrel si tvár do osušky, prešiel ku skrinke a vytiahol kefku a pastu.
"Môžeš si umyť zuby mojou kefkou," prevrátil očami keď dorazil ku mne a dal mi obe veci do ruky, nadvihol kútiky, než sa odvrátil a oprel sa o skrinku hneď vedľa umývadla.
Pokrčila som ramenami, ale nedávala som si pastu na jeho kefku, namiesto toho som si ju vytlačila do úst a sklonila sa pod prúd, aby som si nabrala do nich poriadny dúšok vody, než som začala s provizórnym čistením zubov.
"Určite si nebudem umývať zuby tvojou kefkou," zamumlala som a vypľula penu do umývadla. Sasuke mi s otráveným povzdychom vytrhol z ruky kefku a hodil ju späť na svoje miesto, keď ma chytil zozadu a díval sa na mňa v zrkadle, keď som si vypláchla ústa.
"Keď už máš pocit, že si OK, poď sa radšej naraňajkovať. Už nás určite čakajú," vtisol mi bozk na čelo keď ma obrátil k sebe a pustil ma, aby ma mohol chytiť za jednu ruku a viedol ma dolu, zatiaľ čo moje srdce sa každým krokom viac a viac zmenšovalo od paniky po jeho slovách. Kto všetko bude doma a... kedy prišli? A stretnem sa s jeho otcom? A už vedia, že som tu?
Ako sme kráčali, Sasuke musel cítiť ako sa mi potia ruky, pretože mi zovrel dlaň silnejšie a na moment sa zastavil.
"Ukľudni sa, budú úplne v pohode, že si tu. Moja mama by si ťa sem najradšej nasťahovala," prevrátil očami a potiahol ma, aby ma donútil urobiť ďalšie kroky do neznáma.
Ako sme schádzali schody dolu, zbadala som v obývačke na koberci sedieť malú Nan, ktorá sa hrala s hodvábnou mašličkou a stále si ju prevracala v rukách.
Pri barovom pulte, ktorý oddeľoval kuchyňu od obývačky sedela mladá žena s čiernymi vlasmi a čiernymi očami a keď sa na nás obrátila a venovala nám úsmev, myslela som že sa dívam na Sasukeho mamu, ale keď sa tá vynorila zo schodov, ktoré viedli dolu, uvedomila som si, že sú sestry a sú si tak podobné, že by som ich mohla považovať za dvojčatá.
Ale keď sa postavila, videla som v nich rozdiel. Hlavne výškový. Pani Mikoto bola trochu vyššia, ale aj tak dosahovala svojmu synovi len po prsia, čo bolo maximálne roztomilé.
Úsmev však mali rovnaký a okrem toho, neznáma pani bola očividne mladšia, ako Sasukeho mamka.
"Sasuke, konečne vidím svojho synovca," žiarivým úsmevom pristúpila k nám a objala ho, takže Sasuke pustil moju ruku, aby jej mohol objatie opätovať.
Stála som tam v rozpakoch a tak som sa zamerala na pani Mikoto, ktorá mi kývala a ja som ju odzdravila sotva počuteľným hlasom a pridala som zamávanie, aby vedela, že som si ju rozhodne všimla.
"A kto je toto rúžovovlasé dievča, ktoré moja dcéra videla ležať v tvojej posteli?" nebola som si istá, či to je vhodná veta, ktorú povedala keď ma ani nepozná.
"Naoko-san, toto je moja priateľka Sakura, Sakura, toto je moja teta Naoko, ale skôr by som povedal, že je ako sestra, keďže je odo mňa len o päť rokov staršia a je totálne šialená," Sasuke si očividne z jej slov nerobil nič a keď som zbadala túto Naoko, ako si ma uznalo premeriava, dostala som dojem, akoby som bola na výstave šperkov a ona ma hodnotila.
"Ó pane Bože! Nemôžem uveriť, že niekto konečne ulovil nášho nedotknuteľného chlapca! Tykaj mi! A to čo som povedala pred tým si neber v zlom, je to môj humor. V skutočnosti som bola prekvapená a veľmi potešená, pretože som sa tak trochu bála, že sa Sasuke hľadá, alebo čo. Takú hanbu by som neprežila," tie posledné slová zašepkala sprisahaneckým tónom, ale aj tak sme to všetci počuli. Pravdepodobne nevedela nič o jeho minulosti a sexuálnych kamoškách, keďže so žiadnou nechodil a nepredstavoval ich rodine.
"Vďaka," poznamenal Sasuke sucho a potiahol ma čo najďalej od Naoko, na ktorú som vôbec nestíhala reagovať, akoby sa ma snažil uchrániť pred jej humorom. Vyzeralo to, že rada rozpráva a je strašne hyperaktívna.
"Ospravedlň moju pojašenú sestru," Mikoto Uchiha sa zamračila na svoju mladšiu podobizeň a prekrojila zemiak s väčšou silou, akú bolo potreba do toho vložiť. Ako vidím, Naoko-san by predbehla aj Naruta.
"Robím si srandu, je jasné, že Sasuke nemôže byť na mužov, inak by som sa k nemu nepriznala a otec by ho vydedil," Naoko ho tľapla po chrbte a zasmiala sa, než sa ku mne obrátila.
"Nie, pokiaľ mal v posteli pekné dievča, ale vieš, nikdy sme sa o ženách nerozprávali a to sme si vždy hovorili skoro všetko. Raz mi dokonca povedal, že mal sex s chlapcom, doteraz som si nebola istá či to je pravda, alebo nie, pretože vždy všetko hovoril vážne a nemal vo zvyku vtipkovať, je to suchár." Znechutene nakrčila nos a ja som chcela oponovať, lebo mne prišlo, že je vcelku dosť zábavný ak chce byť. Rozhodne som sa pri ňom nenudila.
"Pane Bože," Sasuke zaúpel a zrútil sa na stoličku vedľa mňa kam ma usadil. Pozrel sa na Naoko so stiahnutým obočím, ale kútiky mal vytočené v úsmeve.
"Robil som si z teba srandu. Raz v živote si z teba vystrelím a ty si to nevšimneš? A to si hovoríš moja rodina?" odfrkol.
"No, nemôžem za to, že si suchár, ako som už dnes povedala," venovala mu úsmev.
Rozhodne to bol jeden z ich zvyčajných rozhovorov a vidieť ho, ako sa takto podpichuje s niekým z jeho rodiny bolo zaujímavé, pretože s jeho rodinou som ho videla po väčšine vážneho, ak vynechám hádzanie materiálnych vecí po jeho staršom bratovi.
"Prosím ťa, buď už ticho. Nevidel som ťa dekády a teraz sem prídeš a mám chuť ti po minúte zapchať tie tvoje veľké ústa smradľavou ponožkou," zasmiala som sa a pozrela sa na pani Mikoto, ktorá sa s láskou dívala na svojho najmladšieho syna, očividne ho rada videla tak uvoľneného.
Naoko sa na neho zamračila, vyplazila mu jazyk ako malé dieťa a chytila ma za plece.
"Tamto je moja malá dcéra Nannete," predstavila mi malé dievčatko, ktoré k nám docupitalo opäť s jednou rukou v ústach.
"A-ahoj," vykoktala som konečne, úplne omráčená vývojom tejto situácie, kedy som nestíhala sledovať ani vlastné myšlienky, skôr som pozorovala tých dvoch.
Malé dievčatko ku mne natiahlo pästičku a čakalo a ja som nevedela na čo.
Kľakla som si k nej a zmätene sa zadívala na Sasukeho, ktorý nás pozoroval z barovej stoličky a čakal, čo urobím. Keď videl, aká som stratená, nadvihol kútiky v pobavenom úsmeve a zliezol dolu.
"Takto sa to robí, my ti to ukážeme," Sasuke sa naklonil k špuntovy a ťukol si s ňou päsťou. Malá nadšene vypískla a opäť obrátila svoju ruku proti mne a tak som to zopakovala.
Keď sa znovu potešila, ja som sa zaradovala s ňou, lebo mi to prišlo rozkošné.
"Dante bohužiaľ nemohol prísť, ale zastaví sa večer, no praje ti všetko najlepšie, darček dostaneš neskôr," Naoko sa obrátila na Sasukeho a znovu ho pleskla po chrbte, akoby bola nejaký jeho kamoš. Bola strašne zvláštna, ale páčilo sa mi, aká bola uvoľnená a sama sebou.
Obaja sme si opäť sadli za bar a Sasuke niečo zamumlal, čo mi znelo, akože nechce žiadne darčeky.
"Ako ste včera oslávili narodeniny?" spýtala sa pani Mikoto a pozrela sa na Sasukeho, akoby v jeho očiach hľadala odpoveď. Aj ja som sa na neho pozrela, zvedavá čo jej povie.
"Dobre vieš, že nemám rád oslavy narodenín a s dnešnou večerou som súhlasil len preto, lebo je to tradícia. Ale včera to bolo," zmĺkol, zadíval sa na mňa a chvíľu len pozeral do mojich očí, akoby nevedel nájsť to správne slovo. Nakoniec sa zoširoka usmial, čo mne vytvorilo úsmev na perách a vyzeralo to, že jeho mama nepotrebuje nič viac počuť, pretože to bolo dostatočne uspokojivá odpoveď vidieť ho spokojného.
"Sakura, zlatko, určite ste hladní, pripravila som vám raňajky," pani Mikoto sa na mňa zahľadela hneď po tom, čo prevrátila očami nad svojou sesrtou, ktorá niečo povedala, ale nerozumela som jej a Sasuke si otrávene povzdychol.
"Ďakujem, ale vôbec sa nemusíte starať, nie som-,"
"Ale čo by si nebola hladná, predpokladám, že po takej divokej noci s mojím brato-synovcom musíš byť totálne vyhladovaná," o môj Bože, neviem sa rozhodnúť či ju mám rada, alebo nie s touto jej priamočiarosťou.
Sasuke si pripleskol dlane na líca a zložil si do nich tvár, keď sotva počuteľne zafňukal a zanadával.
"Máš tu dcéru, ktorá všetko počuje, netrápi ťa to ?" zavrčal.
"Ále, ledva hovorí a ani nás nevníma," odmávla ho rukou a zasmiala sa štekavým zvukom.
"Snáď sa nehanbíte za to čo ste robili? Ste dospelí, máš devätnásť a krásnu priateľku, okrem toho, úplne z vás kričí - mali sme posteľné rošambó, stačí sa pozrieť na vaše iskriace oči a strapaté vlasy," neznášam ju, prisahám Bohu.
Myslím, že som dosiahla tlaku ako sopka, aká som bola červená. Z uší mi pomaly šla para a skutočne som zvažovala, že jej vypichnem oko vidličkou, ktorá sa akýmsi zázrakom dostala do mojich rúk.
Zazvonil jej mobil a rýchlo sa tam pozrela. Vďaka, Bože.
"Eh, musím dnes ešte zavolať svojmu doktorovi," očividne jej blikla pripomienka.
"Tvoj psychiater ti očividne dáva slabé lieky, môžem ti vybaviť lepšieho," Sasuke sa na ňu pozrel keď si zložil ruky pod stôl a chytil ma za ruku.
"Och, k tomu som sa ešte nedostala, ale ak nejakého poznáš, len do toho. Stavím sa, že si jeho pacient ak poznáš nejakého čo stojí za to," oplatila mu s úškrnom a znovu sa na mňa obrátila.
"No čo, je dobrý v posteli?" štuchla ma, až som skoro zletela na Sasukeho, ktorý ma na poslednú chvíľu zachytil, aby udržal môj zadok na barovej stoličke.
"Sakra, Naoko prestaň! Je to môj syn a jeho priateľka a ja toto fakt nechcem počuť, nikto z nás sa o tom nechce baviť, tak buď taká láskavá-" pani Mikoto penila a s tým nožom v ruke vyzerala skutočne hrozivo. Ďakovala som jej pohľadom a dúfala, že ju podreže.
"Myslím, že obaja sme naraňajkovaní a mal by som Sakuru odviezť domov," Sasuke vyskočil zo stoličky, prerušujúc výbuch jeho mami a ja som ho viac ako len ochotne nasledovala, aj keď sme sa ani len nedotkli položeného jedla pred nami.
Pani Mikoto mi venovala ospravedlňujúci pohľad a Naoko ma objala.
"Čo to do pekla robíš? Zbláznila si sa?" Sasuke na ňu gestikuloval a potichu syčal. Asi si myslel, že to nevidím, keď som sa obúvala v predsienke, kam som sa zrazu dostala.
"No čo, zisťujem, či je pripravená na našu šialenú rodinu. Myslím, že by nás mohla zvládnuť," osopila sa na neho späť a mykla plecami.
"Toto si neskôr vybavíme," zavrčal na ňu, keď si nazúval topánky.
"Už sa teším synovček, rada som ťa poznala, Sakura," a s týmito slovami zmizla z haly, kde sme so Sasuke stáli.
"Musím ťa okamžite zobrať preč, lebo..." frustrovane si povzdychol ako sa ponáhľal čo najďalej od domu, akoby bol zamorený cholerou, "ospravedlňujem sa, moja rodina ti spôsobuje samú traumu," mumlal keď mi otváral dvere.
Utekal odtiaľ a myslím, že mal v úmysle ma aj uniesť, ak by som nebola dostatočne rýchla, že som pri ňom musela bežať aby som mu stíhala po ceste k autu.
"Nie, to... je to v pohode, ja len... som... v šoku," drmolila som s rozšírenými očami a zapínala si pás, ešte som ani nebola poriadne v aute. Bolo mi do smiechu a zároveň som bola v šoku.
Sasuke prešiel okolo auta a sadol si vedľa mňa, zapínajúc hudbu.
"Fakt, je mi to ľúto. Nečakal som, že jej takto prepne. Býva šialená, ale dnes dosiahla akéhosi bodu, ktorý som v živote nevidel, akoby ju posadol sám Satan," surovo zarazil kľúč do zapaľovania a vyrazil na cestu až pneumatiky zaškrípali. Dívala som sa na neho, ako si krútil hlavou sám pre seba a takmer som sa zasmiala, keď som si uvedomila, že to je prvýkrát kedy vidím Sasukeho zahanbeného.
"Neviem sa rozhodnúť či ju mám rada, alebo nie," povedala som po chvíľke úprimne a stiahla okno, pretože v aute bolo dusno a nebyť mojich dlhých nohavíc, spálila by som si nohy o kožené sedačky rozpálené od slnka.
"To je v pohode, ja mám obdobie kedy ju neznášam, aj keď niekedy ju mám rád, ale to len výnimočne, takže akékoľvek k nej chováš city, schvaľujem ich a podporujem," rozosmiala som sa nad jeho slovami a oprela sa viac dozadu.
"Skočíme na nejaké raňajky a až potom ťa zaveziem do sídla," myslím, že sa mu nepáčilo, že som nejedla.
"Ja si môžem kľudne niečo dať u Hinaty, neobťažuj sa," skutočne som ho nechcela odtŕhať od rodiny, aj keď viem aká je.
"Neobťažujem sa, s tebou nikdy. A chcem s tebou stráviť ešte nejaký čas, než sa vrátim do toho pekla tam a na katastrofickú rodinnú večeru na oslavu mojich narodenín. Vďaka Bohu za Danteho a Itachho, jediní normálni ľudia v mojej rodine, ak nerátam moju mamu ako ženského člena a malú Nan, ktorá šušle a ešte sa jej neotvorili ústa tak, ako jej šibnutej matke," odbil ma.

Sabaku po dlhej dobe

15. října 2014 v 22:47 | Sabaku no Tanaris |  Dôležité informácie ( NOVINKY )
Ahojte ľudia, viem, že som sa tu neozvala dosť dlhú dobu. Popravde ani na Konohe s vydávaním nejdem ako z bežiacého pásu, ako som to mala kedysi zo zvyku. Problémom je, že ako si nemám čas. :-D Vždy keď si chcem odkontrolovať diel, tak ma niekto alebo niečo vyrušilo. Každopádne teraz som chorá, mám zapálené hrdlo a tak som siahla po zošite, kde si píšem spomínanu FF na tému Death Note. V PC mám napísaných 7 strán, no to je len zhruba prolog.

Na moju prácu sú zvedavé aj dve Ruské cosplayerki Katrina a Natasha z mesta Bryansk. Obe sú úžasné! :-) Objavila som ich na youtube a ich videá na Mella a Matta sa mi hrozne zapáčili. Napísala som im na ich stránku na FB, že sa mi ich práca veľmi páči a spomenula som aj moju, ešte vtedy len v hlave zrodenú FF, ktorú už mám rozpísanú. Rozhodla som sa im to napísať, pretože to práve oni dve a ich videá ma naviedli a inšpirovali k tomu, aby som túto FF napísala. Hlavné postavy, sestry, sú pomenované podľa nich.

Dúfam, že sa s touto FF konečne niekam pohnem, aby som mohla vydať prvý diel. :-) Ešte to mám jeden háčik a to ten, že na tú FF nemám stále názov. -_- Držte palce, aby ma kopla múza...


Odkaz na Aesonne & Melmyel (Mick&Mail):

deviantART
Facebook
Youtube


Veríte v osud? 48. diel

15. října 2014 v 22:42 | Mešteková |  Veríte v osud?
Nom, ľudkovia, ešte nás čaká kus cesty, ešte som im nedala koniec a ešte stále premýšľam :) Snáď vás to bude aj naďalej baviť a teším sa na komentáre :) Ď! A nový diel ako vždy v pondelok! :)
Nakoniec som bola niekde medzi spánkom a bdením, len som mala zatvorené oči, zhlboka som dýchala a vnímala známu vôňu, ktorá bola špecifická len pre Sasukeho - ako sa drží v kožených sedadlách auta, vsakuje sa do môjho oblečenia, vlasov a udiera mi do nosa, až sa mi z toho zbiehali sliny.
Hlboký nádych, pomalý výdych, opantanie mojich zmyslov a oživenie môjho obehu ako to vo mne vírilo.
Premýšľala som nad tým, či som sa zmenila keď som to s ním spravila. Či som Sasukeho videla inak ako doteraz v mojich očiach a či ma on videl ako iného človeka.
Istým spôsobom som mala pocit, že sme si boli viac svoji ako pred tým. Ja som sa mu odovzdala celá, on mne tiež... hoci pred tým mal ženy, toto bolo... naše. Pred tým ženy bral ako nástroj na sex, uľavenie si.
A dnes robil presne to, čo dvaja ľudia robia, keď sa majú radi. Daroval mi bozky, vkladal do dotykov jemnosť a spájal naše srdcia spôsobom akým nikdy neboli. Myslím, že aj pre neho to bolo niečo ako po prvýkrát vzhľadom k tomu, že vždy tie ženy využíval na sex, ale so mnou sa miloval.
Och, do čerta, len čo som si spomenula na to, čo sa dialo pár minút dozadu, opäť som pocítila túžbu. Obávam sa, že sa ho snáď nenabažím.
O niekoľko minút neskôr som počula škrípať štrk pod pneumatikami a donútilo ma to otvoriť oči. Stáli sme pred domom, ktorý zíval prázdnotou. Čierne okná na nás volali, aby sme v nich zažali svetlo a zaliali les ako takým svetlom, dom vyzeral opustene keď z neho mesiac ťahal všetku farbu a na chvíľu som sa cítila ako v nejakom inom svete keď som počúvala vŕzganie stromov, ako do seba narážajú a prehýbajú sa vo vánku.
Odpásala som sa a vystúpila.
Keď moje nohy dopadli na zem, štrk bolestne zaprotestoval. Zabuchla som dvere a Sasuke sa ku mne pridal na začiatku auta, kde sme bok po boku pokračovali v našej ceste. Vyšľapali sme zopár drevených schodov hore a vyzuli sa keď sme zatvorili presklené dvere a ocitli sa v predsienke. Prešli sme do obývačky a Sasuke sa ani neobťažoval zapnúť svetlo, myslím, že sme boli obaja dosť unavení na to, aby sme tu pobehovali, ale zastavil sa, takže som to skoro do neho napakovala.
"Si hladná?" Obrátil sa na mňa a zachytil ma za plecia, ako som vrávorala na jednej nohe. Potriasla som hlavou, ale nebola som si istá, či to v tej tme videl.
"Nie," opäť som sa poddala gravitácii a trochu si vydýchla.
Sasuke ma chytil za ruku a ťahal ma hore po schodoch, takže som mala ako takú predstavu kadiaľ idem, lebo moje oči si odmietali privyknúť na tmu - očividne. Našľapovala som na točité schody a vďaka tomu, že ma viedol som nespadla na nos. Prešli sme dlhou chodbou do jeho izby, kde prešiel k lampe a zapol ju, takže vrhala tlmené svetlá na celú veľkú izbu. Moje oči ma zaboleli na ten slabý prísun svetla a položila som si tašku, ktorú som mala prehodenú cez plece, na kreslo.
"Chceš ísť do sprchy?" spýtal sa a tým mi úplne čítal myšlienky, lebo to bola vec, na ktorú som myslela posledných pár sekúnd, keď som sa túžobne pozrela na dvere vedúce do jeho kúpeľne.
"Áno, ale nemám nič na prezlečenie," to odmávol rukou, čo som brala ako - ja sa o to postarám a tak som zapadla do kúpeľne, spokojná s tým, že sa tým nemusím zapodievať.
Chvíľu som sa na seba dívala do zrkadla, skúmala, či sa na mne niečo nezmenilo. Myslela som si, neviem prečo, že výzorom sa budem nejako líšiť, alebo, že odraz v mojich očiach bude iný. Prišla som si taká istá, len... moje pocity boli iné, neidentifikovateľné.
Vyzliekla som sa a s rozšírenými očami a menším šokom zistila, že som krvácala. No super, úplne perfektné. Ale s tým som mala rátať.
Povzdychla som si a vliezla do sprchy, kde som na seba pustila horúcu vodu a nechala obmývať svoje telo. Bol to úžasný pocit, ale nie tak úžasný ako to, keď som na sebe cítila Sasukeho ruky. Povzdychla som si a zaklonila hlavu, aby som dovolila vode nasiaknuť sa mi do vlasov, ktoré spôsobili, že moja hlava bola odrazu ťažšia ako zvyčajne.
Bolo mi tu tak príjemne a teplo, že sa mi ani nechcelo ísť von, alebo sa pohnúť.
O pár sekúnd neskôr som počula, že Sasuke vošiel do kúpeľne a to len vďaka tomu, že zaklopal, aby ma pripravil. Takmer som sa uškrnula. Veď ma už videl nahú. Odhalenú. Ale stále sa snažil dodržiavať moje súkromie, aké milé.
"Dal som ti sem tričko, chceš aj tepláky?" ozval sa, ale musela som stíšiť vodu, aby som ho lepšie počula cez dopadajúce kvapky vody na kachličky.
"Tričko mi bude stačiť," mykla som si pre seba plecom a videla jeho siluetu cez zahmlené sklo, ktorá sa premiestnila k sprchovému kútu a zbadala som, že si dáva dolu veci. Stála som tam, hryzúc si peru a premýšľala som, či spraví to, čo si myslím, že spraví. A čo som chcela, aby urobil.
Keď sa otvorili posuvné dvere a on vošiel do pary, musela som zakryť svoje nadšenie, pretože... no, netrebalo to preháňať.
"Prišiel si ma umyť?" podpichla som ho a otočila sa k nemu celým svojím telom, pokúšajúc sa dívať sa mu rovno do očí, aj keď mi pohľad skákal stále nižšie.
"Presne to som mal v úmysle," vošiel pod prúd a nechal ho stekať na svoju hlavu, než sa natiahol po niečo, na čo som nedočiahla a ani som to doteraz nezaznamenala. Zistila som, že to bol ďalší sprchový gél, ktorý si vytlačil na ruky, vytvoril medzi nimi penu a otočil ma k sebe chrbtom, ako mi do pokožky vmasírovával vôňu, ktorá otupovala moje zmysli.
Trvalo len pár minút, než sme obaja vyšli z kúpeľne, úplne uvoľnení, umytí, vyčerpaní z dlhého dňa plného nedorozumenia, problémov, hádky a udobrovania a spadli sme do jeho postele.
Chvíľu sme tam ležali, osvetlení len tlmeným svetlom, dívali sme sa do stropu keď som si uvedomila, že som mu chcela zagratulovať k narodeninám. Po tom všetkom čo sa dnes stalo mi to takmer vyfučalo z hlavy.
Pozrela som sa na jeho hodiny, ktoré mal na stolíku a blikali na červeno a videla som, že mám ešte dvadsať minút do polnoci. Natiahla som sa k taške a šmátrala v bočnom vrecku - úplne si istá, že som tie lístky ani nevyberala. Vytasila som ich von a otočila sa na neho, sťahujúc si tričko trochu viac dolu, pretože som pod ním nemala absolútne nič.
Keď som sa mu prizrela, zistila som, že mal zatvorené oči, ruky za hlavou a spokojne oddychoval.
"Ach, nie," vydýchla som, keď som sa nad neho naklonila, aby som sa uistila, či spí. Naozaj spal. Bol vyčerpaný, myslím, že dokonca viac ako ja.
"Sasuke," ozvala som sa váhavo a priblížila sa viac k nemu, ale nereagoval.
"Ale no tak, zlato, ešte chvíľu vydrž byť hore," odula som spodnú peru trucovito, hoci mi to bolo úplne na nič, keď bol v ríši snov.
"No na to zabudni, dvadsať minút navyše ťa rozhodne nezabije," šepkala som mrzuto, keď som si prehodila nohu nad neho a sadla si na jeho pyžamové čierne nohavice, ktoré mal na sebe oblečené. Len tie. Namáhavo som prehltla a zadívala sa na jeho pomalý pohyb hrudníka na ktorých mu vystupovali drobné jazvyčky. Zľahka som po nich prešla končekmi prstov a žula si pery, ako som sa túžila skloniť a vtlačiť mu na nich bozk s pocitom, že ak by som to urobila, zmizli by.
Len čo ucítil moju váhu na sebe, niečo zahmkal zo spánku, ale neotvoril oči. Prišlo mi to rozkošné.
"Sasuke," zašepkala som znovu a úplne sa k nemu sklonila, až nás oddeľoval iba dych. Opäť zamrnčal, nasal vzduch a zhlboka vydýchol až ma ovial jeho dych.
"Vstávaj," dala som mu jemný bozk na pery a trochu sa oddialila. Nič, spal ako poleno.
"Vstávaj," zaspievala som znovu úplne jemným a tichým hláskom a opäť ho pobozkala.
"Zlato," zamumlala som tentoraz na jeho perách a ucítila, ako sa tie jeho pretiahli do úsmevu, keď mi vrátil späť rýchli cmukajúci a tak celkom roztomilý bozk. Odtiahla som sa, ale oči mal stále zatvorené, len mu na tvári pohrával malý úsmev. Pekný úsmev z ktorého mi brnelo v končekoch prstov.
"Ešte nikdy si mi nepovedala zlato, dievčatko," na moment som sa zarazila, keď som si v hlave prehrala jeho slová, ktoré hovoril zachrípnutým hlasom a myslím, že to tak skutočne bolo.
"Ak to zopakuješ, možno sa preberiem, aj keď myslím, že moje telo je už dávno hore a dosť dobre reaguje na to, že na mne sedíš a nemáš nohavičky," teraz sa mu pery pomaly roztiahli do širokého úsmevu, ktorý bol uličnícky.
"Ty máš pyžamo, nie je to jedno? Stále nás oddeľuje látka," zažmurkala som, hrýzla si peru a aj tak cítila, že mal pravdu. Zažínalo to vo mne oheň a vedela som, že aj keby nás oddeľovala tisícnásobná vrstva látky, bolo by to jedno. Reagovali sme na seba.
Ale aj tak som sa pokúšala tváriť nevinne.
"To hovor jemu, nie mne," prevrátila som očami. Muži, vždy o ňom hovoria ako o druhej osobe, ktorá premýšľa namiesto nich.
Posunula som sa trošku nižšie, čo spôsobilo trenie medzi nami a on pomedzi zuby potichu zastonal, čo ma nakoplo a mala som chuť to zopakovať už len pre to, vidieť ho napätého.
Nie, nie, nie, nie. Budem dobré dievča.
"Zlato, vstávaj," okej, myslím, že môj hlas sa dal sám od seba do intonácie, ktorá pôsobila zvádzajúco a to som nemala tak priamo v úmysle. Len som ho chcela potešiť s tou prezývkou.
Opäť som sa naklonila a bozkávala ho na pery, zvierajúc lístky na koncert za chrbtom a keď mi zahrabol prstami do mojich mokrých vlasov a pokračoval v bozkoch, ktoré sa menili na vášnivé a naše telá sa začali sami od seba pohybovať v zúfalej potrebe jedného po druhom, odtrhla som sa od neho, lapajúc po dychu.
Otvoril oči a nadvihol obočie vyzývajúc ma, aby som prestala, aby som mu odolala. Zvrhlík. Teraz keď sme sa presunuli k ďalšiemu kroku, videla som v ňom, ako sa doteraz musel držať na uzde, keďže som bola panna. Ale už to nedokázal a vedela som, že tak ako ja túžim po ňom, on túži po mne a nie je medzi nami už žiadna bariéra, ktorá by nás brzdila a určovala nám hranice, čo bolo tak trochu nebezpečné.
Sexuálne sa vyčerpáme k smrti - skutočne som sa toho obávala.
Akoby mi dosť nepodkopával sebakontrolu len tým, že tu bol so mnou, úmyselne si ma na sebe posunul silnými rukami, aby som cítila všetko aj to, čo som v tejto sekunde cítiť nechcela, lebo ma to rozptyľovalo a jeho ruky sa túlali pod mojim tričkom, hladiac mi prstami brucho a boky.
"Čo to zvieraš za chrbtom?" konečne sa začal sústrediť na niečo iné, ako na moje telo a všimol si, že obe ruky držím z jeho dohľadu. A to mi na chvíľku vyčistilo mozog.
"Všetko najlepšie k narodeninám," vycerila som zuby v širokom úsmeve, ako som ich šťastne vybrala a ukázala mu ich. Alebo lepšie povedané, strkala som mu ich rovno do tváre.
"Dávam ti dva, aby si mohol so sebou zobrať Naruta, alebo Itachiho na chalanskú jazdu, bude to v Septembri," zmätene sa díval na dva kúsky papieru, ktoré som mu držala pred očami, než sa mu podarilo prečítať si o čo ide a oči mu zažiarili radosťou.
"Ďakujem, ale nemala si sa obťažovať," zašepkal, keď umiestnil svoju ruku na zadnú časť môjho krku a pritiahol si ma k bozku, zatiaľ čo druhou si zobral lístky.
"Je to maličkosť, chcela som ťa potešiť," mávla som nad tým rukou, ktorú som už mala prázdnu a tak som ju mohla umiestniť do jeho vlasov.
Pocítila som, že je všetko v poriadku. Presne tak, ako som si myslela, že nebude, všetko sa obrátila naopak. Opäť sme sa správali ako pár, bozkávali sa, vymieňali si nežnosti a mňa to napĺňalo, aj keď som si myslela, že sa k tomu už nikdy nedostaneme.
"Ďakujem za všetky darčeky," mumlal mi do pier pomedzi bozky, ktoré pomaly ťahal cez moje kútiky a sánku.
"Všetky?"
"Za dnešok, za teba... za lístky, ale hlavne za to, že ťa mám späť," srdce sa mi roztápalo.
"A čo naše milovanie?"
"To bol bonus," zasmiala som sa nad jeho vyjadrením a ľahla si na celú jeho dĺžku tela zatiaľ čo som ho pomaly bozkávala. Cítila som, ako naslepo odkladal lístky na stolík, keď rukou šmátral na boku a zhasol popri tom lampičku len jemným ťuknutím na podstavec.
"Chcem to zopakovať," zastonala som vzrušene, keď mi sal pokožku na krku a mierne som sa na ňom zahmýrila nedočkavá, až budeme opäť spolu.
"Hmmm... dvojitý bonus," jeho ruky mi stiahli tričko v okamihu keď som mu ja začala dávať dolu nohavice.

Veríte v osud? 47.diel 2/2

13. října 2014 v 7:52 | Mešteková |  Veríte v osud?
A ako vždy, nový diel vo štvrtok :D a fakt, žiadne komentáre! :D

"Ššš, len chvíľku, dievčatko," zašepkal mi do pokožky na prsiach pred tým, než ich začal bozkávať. Tuho som zatvorila oči a absorbovala ten pocit, ktorý mi to vyvolávalo v tele.
"Prosím," zaskučala som priškrteným hlasom a on odmietavo pokrútil hlavou, potom sa presunul nižšie na moje brucho až ku okraju mojich nohavičiek zanechávajúc po sebe vlhkú cestičku. Rukou prešiel cez tenkú látku a pozrel sa na mňa. Na tvári mal šibalský úsmev, určite cítil aká som bola z neho mimo. A ten jeho pohľad bol tak pekelne sexi, až ma to donútilo prehnúť sa v chrbte keď mi zatlačil na prostriedok a silnejšie obtrel prsty o mňa, vysielajúc rozochvelé vibrovanie až do môjho mozgu.
"Ach!" už teraz som bola vyčerpaná, dopadla som na chrbát a prudko vydýchla. Tak málo stačilo aby ma dostal do víru nirvány.
A vtom som si uvedomila, že mi sťahuje nohavičky.
Prekvapene som sa na neho dívala a skúmala to, že ostýchavosť zo mňa vyprchala. Opäť sa dal nado mňa a jednou rukou si pretiahol tričko cez hlavu, pokladajúc ho na hromádku oblečenia, ktoré zo mňa dal dolu.
Vlasy mal ešte viac rozcuchané ako pred tým, milovala som ich. Zaborila som do nich prsty a pritiahla si ho k sebe. Jeho nahý hrudník sa dotkol môjho a naše srdcia sa zosynchronizovali. Na lopatkách som začala cítiť kvapky potu, ktoré sa mu tam začínali tvoriť z toho vzrušenia, ale aj teplej noci.
Rýchlo som mu rozopla gombíky na džínsoch a stiahla mu ich najskôr spredu a až potom na zadku rovno s boxerkami. Potom mi už pomohol a zbavil sa celého vybavenia odevu.
Zachvela som sa očakávaním, keď som ho videla v jeho plnej kráse a študovala som každý jeden sval a pokožku. Prešla som mu po jazvách rukami a on zatvoril oči, akoby chcel vnímať každý jeden dotyk mojej kože. Trasľavo vydýchol keď som pohládzala jazvu v oblasti jeho véčka, tesne nad pásom. Hrýzla som sa do pery, keď m zrak zišiel nižšie.
Natiahol sa pre bozk a špičkou jazyka mi prešiel po hornej, potom po spodnej pere a následne ma do nej nežne uhryzol. Vyrazila som zo seba ston, keď som ucítila jeho ruku opäť medzi mojimi stehnami a s naširoko roztvorenými očami som očakávala, čo bude nasledovať.
Prudko som sa nadýchla a zaťala som všetky svaly v tele, keď jeho prst vnikol dnu. Pozrela som sa na neho a on ma pozorne sledoval, skúmal moju reakciu. Usmiala som sa na neho keď sa dnu pohol a znovu som potichu vydýchla. Bože, bolo to úžasné!
Šiel pomaly a nežne, jeho svaly na ramennej kosti sa mu napínali a ja som ich fascinovane sledovala. Potom som opäť potichu zastonala, keď som ucítila, že pridal ďalší a zrýchlil tempo. Takmer som sa pod ním zvíjala, zarývala som do jeho pokožky nechty, aby som sa udržala a nekričala na plné hrdlo.
Spomalil tempo a teraz ma mučivo provokoval pohládzaním. Takmer som sa rozplakala od toho pocitu šťastia. Prudkým pohybom opäť vnikol dnu a znovu sa vrátil späť a pomaly ma mučil.
"Prosím, Sasuke..." zašepkala som zadychčane keď to takto spravil už aspoň desiaty krát a ja som to už nemohla vydržať.
"Hmmm?" jeho zastretý hlas poznačený vášňou a sexom ma uvádzal do šialenstva.
"Prosím... chcem ťa," zahryzla som si do spodnej pery, keď zo mňa v tej sekunde vykĺzol. A potom ležal na mne, zahrieval ma svojim veľkým telom a náruživo ťahal medzi zubami moju peru. Bozkával ma na kútiky pier a vzoprel sa proti zemi, udržujúc medzi nami priestor, aby sa mi mohol poriadne zadívať do očí. Dívala som sa na jeho napnuté šľachy na rukách a potom do jeho tváre, hľadal náznak zaváhania, ale keď žiadny nenašiel, ucítila som ako do mňa vnikol. Obaja sme prudko vydýchli, videla som ako stískal pery a sánku mal stuhnutú, aby nevykríkol blahom. Ja som očakávala bolesť, ktorá neprichádzala. Posunul sa ešte viac hlbšie a potom prudko vrazil dnu, až sme zalapali po vzduchu spoločne. Na moment ma tam zabolelo, nečakala som, že bude tak... veľký, myslela som, že jeho prsty odviedli tú prácu, ale očividne to tak nebolo. Nepohol sa ani o piaď, díval sa na mňa, kontroloval, či som v poriadku.
Nadýchla som sa a potom prikývla, bála som sa, že by to ešte bolelo. Cítila som sa tak plná Sasukeho a bolesť doznievala, no moje telo bolo stále v šoku. Snažilo sa ho prijať. Nemohla som uveriť tomu, že sme takto spojení, bol to ten najúžasnejší pocit, aký som kedy zažila.
Sasuke sa pomaly vysunul a ja som zažmurkala prekvapením, keď som cítila už len ozveny štípania. Potom sa opäť vrátil dnu a bolo to ako vlna niečoho, čo som nevedela opísať. Počula som len svoje stonanie, ale nevedela som sa utíšiť. Jedinou malou útechou bolo, že som bola aspoň dostatočne potichu. Pritiahla som si ho k sebe a vsala jeho pery medzi svoje, užívala si ten moment, kedy sme si boli bližšie ako hocikedy predtým.
Sasuke si prebojoval cestu bozkami cez moju sánku a nakoniec si zaboril hlavu do ohybu môjho krku a ramena a pomaly pokračoval v pohyboch. Stískala som jeho chrbát a snažila sa ukorigovať svoje tiché vzdychy. Otočila som k nemu tvár a vtisla mu bozk na spánok pokrytý spotenými vlasmi, keď v tom zrýchlil tempo a ja som začala padať do priepasti, ktorá ma pohltila a prestala som vnímať úplne všetko, bola som schopná vnímať len ten výbuch v mojom lone. Precitla som uvedomujúc si, že som si pritískala ruku na ústa a videla som Sasukeho, ako sa na mňa usmieva. Stále bol nado mnou, ruky mal položené po stranách mojej hlavy a svaly sa mu na nich napínali.
Dala som si dlaň z úst a venovala mu šťastný úsmev, zakrývajúc svoje zahanbenie. Pohladil ma dlaňou po líci a vykĺzol zo mňa, až som zvraštila tvár prekvapením. Chýbal tam...
Presunul sa vedľa mňa a než som sa stihla spamätať, alebo zareagovať, pretočil ma na bok, chrbtom k nemu a pritisol si ma na svoju nahú hruď pokropenú potom. Jednu ruku umiestnil pod moje telo a ovinul ju okolo mojich pŕs a druhou prešiel po mojich bokoch až na stehná ku kolenu. Potom uchopil moju nohu a preložil si ju cez svoje, aby ku mne mal lepší prístup.
"Urobím to znova," zamrmlal mi do ucha a prešiel mi po ňom zubami. Zachvela som sa a prikývla, nadšená, že ešte neskončil.
"Ach!" ten pocit bol na nezaplatenie, tisla som sa k nemu ešte viac, rukou mi stlačil pás tak pevne, že za normálnych okolností by ma to asi bolelo, ale teraz to bolo príjemné. Vlastne som chcela, aby ma držal ešte pevnejšie a tak som položila ruku na tú jeho a stisla ju, pochopil to správne a ešte viac spevnil zovretie. Potom prudko zrýchlil a ja som zakláňala hlavu a pustila mu ruku, aby som ju mohla zdvihnúť a dať ju dozadu s úmyslom zaboriť prsty do jeho vlasov na šiji. Počula som jeho zrýchlený dych v mojom uchu a chcela som aby bol hlasnejší, aby stonal a tak som mu podvedome vyšla v ústrety. Pretože počuť ho, ako vzdychá pod návalom vĺn rozkoše, ktorú so mnou zažíva - tak to bol jeden z najúžasnejších pocitov vedieť, že ho to rovnako vzrušuje. A keď je človek zvyknutý na niekoho, kto je ako Sasuke, večne vážny, dosť tichý, so sebakontrolou, tak si niečo takéto cení o to viac keď môže vidieť, ako sa pod vami rozpadá a poddáva sa vám, odovzdáva všetko čo má. Keď som počula jeho hlboký ston, spokojne som zanariekala a jeho ruka zvierajúca môj bok sa presunula dopredu a začal ma ešte viac provokovať. Otvorila som ústa, nasávajúc vzduch a tuho som zatvárala oči, odolávajúc tomu pocitu, ktorý ku mne prichádzal a rástol vo mne, znovu.
"Sakura," vydýchol horúci dych na moju pokožku bozkávajúc miesto pod mojim uchom. To, že zastonal moje meno a jeho hlas odštartovali ďalšiu vlnu a ja som tento raz vykríkla na plné ústa, nestarala som sa o to zakrývať si ich, ani o to, či nás niekde niekto náhodou nebude počuť.
Jeho trhané vzdychy a pevné objatie ma vrátilo späť do reality. Ležal za mnou, tuho ma zvieral a tvár zabáral do mojich vlasov. Potom sme sa obaja uvoľnili a zostali sme tak ležať, vydychávajúc sa.
Neviem prečo, ale rozosmiala som sa. Cítila som, ako sa mi celé telo otriasa v základoch a jeho objatie sa utiahlo okolo mňa, čím ma dával viac dokopy aj keď som sa cítila úplne rozpadnutá od tých pocitov, ktoré sa vo mne vírili. Bola som jeho... oficiálne. Dala som mu svoju dušu, svoje telo... a to som si myslela, že dnes bude úplný koniec.
"Čo je tu smiešne?" zašepkal mi do ucha zastretým hlasom, akoby sa ešte len zobudil a trochu sa odtiahol, aby sa mohol posadiť. Spravila som to isté a pritiahla si nohy k hrudníku, ovíjajúc okolo nich svoje ruky, pretože ma ovial chlad a na spotenej pokožke mi naskákali zimomriavky. Ale aj tak som sa cítila... perfektne.
"Ja neviem, proste..." stískala som pery dokopy a dívala sa na neho, ako ho ožaroval mesiac a nevedela som sa dostať z údivu. Svetlo vytváralo na jeho tele tiene a tým jeho svaly boli ešte viac výraznejšie a na hrudi sa mu leskli kvapky potu ako malé perly.
"Som rád, že sa smeješ," Sasuke sa usmial a zdvihol sa, aby mohol pohľadať veci na seba. Keď som urobila to isté, pokúšala som sa skryť svoj úškrn a nepokukovať po ňom, keď ich na seba hádzal.
"Ako sa cítiš?" ozval sa, keď som na seba dávala topánky a konečne som sa vystrela. Stál za mnou a len letmo sa dotýkal dlaňou môjho pásu, no jeho dych ovieval moje ucho a takmer som neodolala pokušeniu oprieť sa o neho. Ale netreba to preháňať, však?
"Ako z gumy," prehovorila som po chvíľke, keď som to zvážila. Cítila som sa príjemne, akoby sa mi všetky kĺby pouvoľňovali, telo sa ponorilo do horúcej vody a zrelaxovalo sa. Cítila som v podbruší tlak, ale ignorovala som ho, pretože to tak jednoducho malo byť a ten pocit šťastia, ktorý sa mi vlial do žíl to úplne prehlušil.
"Hej, to chce každý muž počuť," odfrkol si so smiechom a chytil ma, aby ma doviedol k autu kde mi otvoril dvere. Sadla som si a oprela sa o sedačku, stiahla som si okienko a hrýzla si peru, keď som sa dívala na miesto, kde som sa mu odovzdala. V prírode. Pri lese... žiadna romantika a aj tak to bolo dokonalé... pre mňa.
Keď si sadol vedľa mňa, zapásal ma, pretože ja som na to trošku zabudla blúdiac myšlienkami v tom, ako som počula či čítala ako ženy popisovali ich predstavu prvého sexu. Posteľ, ruže, šampanské... bla bla bla. Ale pokiaľ to bolo s niekým koho milujete, ten okamih je dokonalý a zatieni všetko.
"Som unavená," zamumlala som, keď som sa trošku viac zošuchla dolu a pohodlnejšie sa oprela, dívajúc sa na neho, ako si ma prezerá, akoby sa skutočne uisťoval, či mi neublížil. Takmer som sa pousmiala, ale nevládala som zdvihnúť kútiky. Sasuke mi položil ruku na stehno a zovrel ho, takže som mu ju chytila a preplietla si s ním prsty.
"Pospi si," jeho hlas sa vzniesol do ticha jeho tmavého auta a okamžite ma to ukolísalo k spánku.




Veríte v osud? 47. diel 1/2

13. října 2014 v 7:38 | Mešteková |  Veríte v osud?
Taurin, bola by som celkom rada, keby si mi napísala v ktorých častiach ti ho pripomínam :D a nie, nebola som nejako rozčertená, v skutočnosti ma to celkom pobaví a tá veta na konci bola dosť dôležitá, pre mňa :D takže, áno vážne :D Florence, dúfam, že sa bude páčiť diel.
Asi by som v tomto prípade bola najradšej, ak by ste mi nezanechali žiadne koentáre :D prepracovávala som to toľkokrát, až mi z toho šla hlava prasknúť a fakt neviem či zvládnem ten smiech z toho :D
Ale snaha sa cení! :D

"Želám si..." stíchla som, znepokojená tým, že skutočne vyslovujem takéto niečo... a vedela som, že už niet cesty späť.
Sasuke zo mňa vždy všetko vypáčil... a ja som sa práve teraz nechcela strápniť.
Okrem toho, netlačil. Len ma nechal, hral sa so mnou. Ešte vždy som mohla vycúvať a on mi k tomu dával priestor.
Potreboval len počuť, že to chcem. A ja som mu to musela povedať.
A práve teraz som bola dosť odvážna, aby som to urobila. To robil ten alkohol, ale nebola som opitá. Proste som cítila, ako moje telo prahne po uvoľnený, ktoré mi Sasuke mohol dopriať.
"Želáš si čo?" stál oproti mne, dosť ďaleko na to, aby som si ho mohla celého prezrieť, zasa raz. Biele tričko sa mu ovíjalo okolo vypracovaného hrudníka a tmavé džínsy zanikali v tej tme. Neviem, kedy si stihol dať dolu tú koženú bundu, ale netrápilo ma to. Mesiac ho ožaroval dokonalo, takže som videla náznak provokačného úsmevu, ktorý mu zdobil tvár a oči, ktoré mu potmehúdsky svietili. Čierne vlasy mu mierne rozvial teplý vánok a padali mu do bledej tváre, presvetlenej modrou žiarou mesiaca.
"Ja," prehltla som, dodávajúc si odvahu, ale akosi mi vyschlo v ústach. Teraz som bola rada, že sa chrbtom opieram o strom, pretože som sa obávala, že sa mi podlomia kolená a ja skĺznem na zem.
"Počúvam," hlas sa mu prehĺbil a stíšil ho tak, až to bolo intímne a mne to viac vzbúrilo krv v žilách, ktorá priam spievala. Chcela som ho... viac ako pred tým, až tak veľmi, že ma to bolelo a moje srdce mi trieštilo hrudník.
"Chcem ťa tak, ako som ťa nikdy nemala," musela som sa pousmiať nad tým, ako som zakamuflovala moju prosbu, aby to aj mne samej vyznelo prijateľne a necítila som sa trápne.
Sasuke ku mne urobil dva malé kroky, ale stále bol dosť ďaleko.
"A to je ako?" naklonil hlavu na bok, vyzývajúc ma a cítila som z neho provokáciu.
"Nemôžem uveriť, že sa ma snažíš donútiť, aby som to povedala otvorene a nahlas, keď už aj tak vieš, čo tým myslím," odvrkla som si a neveriaco potriasla hlavou.
Páčila sa mi táto hravá nálada, ktorá medzi nami vznikla behom pár sekúnd.
"Musíš byť konkrétnejšia," on sa namyslene usmial a urobil zopár ďalších krokov ku mne, veľmi pomaly, akoby ma úmyselne mučil. Mlčala som, dych sa mi zasekol, to ako si ma doberal bolo sexi a ja som si to musela priznať či už som chcela, alebo nie. Prižmúrila som oči a stisla pery, aby som sa nerozosmiala. Hral sa so mnou, to je od neho skutočne podpásovka v tejto situácii.
"Teraz... a tu?" porozhliadol sa po okolí s nadvihnutým obočím, aby spochybnil moje myšlienky. Boli sme mimo cesty tak, že na nás nebolo vidieť a aj tak tadiaľto prechádzalo málo aut. Za mnou bol les a celú zem pokrývala tráva, ktorá mi siahala po kotníky. Nebola tu nejaká veľká tma, pretože mesiac žiaril dosť jasne na to, aby sme na seba videli viac ako len dobre.
Pritisla som sa o kmeň stromu. Prikývla som keď sa na mňa zameral.
To bolo jediné, na čo som sa zmohla a moje líca zahoreli ešte väčšou červeňou.
Počula som šuchot látky, ako sa presúval ku mne, opatrne, akoby sa bál, že ma vydesí. A potom som ucítila jeho telo blízko pri mojom, teplo narážalo do mňa. Stál rovno oproti mne, delilo nás len zopár centimetrov. Natiahol jednu ruku a oprel si ju vedľa mojej hlavy, aby sa ku mne mohol nahnúť.
"Si si tým istá?" zašepkal mi sotva počuteľne do ucha a musel počuť, ako som sa prerývane nadýchla, vyvedená z koncentrácie. Myšlienky sa mi rozpŕchli všetkými smermi a v mysli som z neho už strhávala oblečenie.
"Viac ako hocičím iným," hlas sa mi vytratil a cítila som malátnosť. Jeho blízkosť ma omamovala.
Ale stále tu bol strach, že sa otočí a opäť odíde.
Trochu sa odklonil, s rukou stále natiahnutou pri mojom pravom uchu a ľavú ruku uviedol do pohybu. Dívala som sa na jeho bledú tvár, ktorá bola odo mňa len kúsok a študovala moje črty. Linku mojich pier, hĺbku mojich očí, čierne kruhy pod nimi z nedostatku spánku, bledú pokožku poznačenú vášňou. Zohol prst tak, aby ma mohol jemne pohladiť po mieste pod okom kĺbom ukazováka. Mieril ním dolu po mojom líci až k sánke a znovu hore. Zachvela som sa pod jeho dotykom. Manipuloval mnou a ja som ho nechala. Veľmi dobre vedel, čo so mnou robí jeho dotyk a keď som zo seba vydrala trasľavé povzdychnutie, pery sa mu pretiahli v dokonalom úškrne.
"Ak to nevyslovíš, neurobím to," ovanul ma jeho dych a musela som zatvoriť oči. Chcela som kričať, omotať okolo neho svoje ruky a bozkávať ho, teraz hneď. Ale už som si bola istá, že neutečie. Potreboval len, aby som ho požiadala. Aby počul, že to chcem.
"Pomiluj sa so mnou, Sasuke," ani neviem či som to vyslovila dosť hlasito, alebo to bolo len v mojich myšlienkach. Aj tak som sa cítila viac ako len trápne.
Následný tvrdý náraz jeho pier o moje ma utvrdilo v tom, že som nazbierala dosť odvahy aby som to povedala nahlas.
Prisával sa na ne, akoby to bol zdroj jeho kyslíka a ja som mu drsné bozky opätovala rovnako náruživo. Zuby ťahal po mojej spodnej pere a mierne ma do nej uhryzol až to zaštípalo. Nahla som sa viac dopredu, keď som cítila, ako sa oddialil a chytil mi ruku, ktorú som mala pozdĺž tela aby si ju vzápätí omotal okolo krku a tým ma vyzval, aby som sa ho dotýkala. Okamžite som mala druhú ruku v jeho vlasoch a priťahovala som si ho čo najbližšie k sebe, aby mi neušiel. Bála som sa, že ak otvorím oči tak zistím, že to bol predsa len sen.
Pritískal si ma k sebe až tak, že som lapala po vzduchu a trochu ma to bolelo, no bolo to príjemné a následne ma oprel o strom, aby sa zasa oddialil. Vykrútil sa mi z náručia a hravo zacmukal, než sa potichu zasmial.
Prepaľoval ma očami v ktorých sa odrážal hlad a palcom prechádzal po mojej spodnej pere, zatiaľ čo druhou rukou ma hladil po ramene, lakti až k zápästiu, potom prešiel na môj bok, rebrá až hore ku kľúčnej kosti. Následne sa naklonil a vtisol mi jemný bozk do priehlbinky.
"Už ti nedokážem odolávať, nie pokiaľ mi to hovoríš takto otvorene," jeho hlas bol zastretý ako mi mumlal do pokožky a vlhká cestička po jeho jazyku ma chladila od ďalšieho vánku, keď sa opäť odklonil, aby sa mi zadíval do očí. Všetka hravosť sa z neho vytratila a teraz tam bol môj vážny a zmyselný Sasuke.
"Neodolávaj," jeho slová mi dodali ešte viac odvahy a môj hlas bol zachrípnutý od túžby. Zahryzol si do pery a na moment váhal, alebo sa uisťoval, že to je správne.
"Je jedno kde to bude, ak to bude s tebou, nič perfektnejšieho pre mňa existovať nebude ako tento okamih. Chcem ťa, Sasuke. Prosím. Mučíš ma." Zaskuhrala som a cítila, ako mi vnútornosti zviera chtíč, až to bolelo.
"Zopakuj, čo chceš," zatvoril oči a pootvoril pery, mala som dojem, že sa trochu zachvel a jeho čierne mihalnice tvorili dlhý závoj na jeho lícach.
"Miluj sa so mnou, Sasuke," myslím, že som podvedome presne vedela čo chcel počuť, pretože svojimi čiernymi očami šibol po mne a pritiahol si ma k sebe, dlaň rozprestretú na mojej šiji aby som sa mu nevykrútila. Opäť ma bozkával, no tento krát pomaly, nežne, opatrne. Vyjadroval mi svoju lásku bez slov. Vedela som to, sám to spomínal, že presne to pre neho bozky znamenajú. Jeho prsty ma pošteklili na ramene, keď ruku presúval medzi nás a začal mi rozopínať gombíky košele, ktorú som mala na sebe. Každým pribúdajúcim kúskom odhalenej pokožky som bola viac vzrušená. Stískala som ho za ramená a silou vôle sa nútila udržať sa na nohách.
Bruškami prostredníka a ukazováka prešiel od mojej kľúčnej kosti, pomedzi prsia dolu po bruchu až k podbrušiu, kde sa zastavil a vrátil sa späť. Napla som sa a on sa s jemným úsmevom oddialil, aby mi dal dolu vrchnú časť oblečenia.
Dopadla niekam vedľa mňa na zem a následne si ma vtiahol do náruče obsypávajúc moje rameno vlhkými bozkami. Zatlačil mi na plecia a mňa to donútilo pokrčiť kolená a sadnúť si na zem, ladne sa prikrčil ku mne a položil ma na trávu, ani na sekundu neprestával sať moju pokožku.
Zaklonila som hlavu dozadu, držiac v sebe slastné vrnenie, ktoré sa snažilo predrať von. Podoprela som sa na lakte, keď sa odsunul a začal mi rozopínať nohavice, kľačiac na pätách. Potom sa zarazil. Nevidela som mu do tváre, pretože mu tam padali čierne vlasy a hlavu mal sklonenú, ale jeho zdvihnuté kútiky som postrehla zreteľne. Chytil do ruky jednu z mojich conversiek a vyzul mi ju. Potom ponožku a pohladil ma na kotníku až to zašteklilo. Keď som trhla mierne nohou, jeho úsmev sa ešte viac prehĺbil a to isté zopakoval aj s druhým členkom.
Potom sa opäť presunul rukami k mojim nohaviciam a rozopol na nich zips. Naklonil sa a vtisol mi bozk na podbrušie, prudko som sa nadýchla, prekvapená jeho počíňaním.
Keď zastrčil prsty za nohavice, vedela som, že sa mám nadvihnúť a tak som to urobila a spolupracovala som s ním, až kým som neležala na tráve len v spodnom prádle.
Ruku vsunul podo mňa a dal ma do sedu, aby ma mohol pobozkať, alebo... rozopnúť mi podprsenku bez toho, aby sa nado mňa musel skláňať.
Dotykom jemnejším ako motýlie krídla mi dal dolu jedno a následne aj druhé ramienko a položil moju červenú čipkovanú podprsenku vedľa mňa. Okamžite zo mňa šlo teplo, pretože som sa opäť hanbila a on to vedel. Zatlačil ma naspäť do ľahu, odtlačil mi nohy od seba svojimi kolenami a dal sa nado mňa, dlaňami sa podopierajúc o zem vedľa môjho tela.
"Si krásna, Sakura. Vždy si bola," vydýchol mi do ucha a následne ma na neho pobozkal. Mojou odpoveďou bolo prekvapené zalapanie po vzduchu, keď som ucítila ako sa jeho prirodzenie v džínsoch obtrelo o moje a vyslalo to spaľujúcu vášeň mojim telom. Počula som, ako zo seba vydral tichý ston cez zatvorené pery, ktorý mi rozvibroval ušné bubienky. Chcela som ho počuť znova, bol to jeden z najkrajších zvukov na svete. Toto bolo také... vzrušujúce a spaľujúce.
Vyšla som mu panvou naproti a tento krát som to bola ja, kto sa stretol s tvrdou látkou na jeho džínsoch obopínajúcich jeho vzrušenie. Znovu sa z jeho hrdla vydral ten úžasný ston a perami sa obtrel o moje ucho. Potom sa zhupol viac dozadu a dostal sa z môjho dosahu. Frustrovane som zavrčala.


Veríte v osud? 46. diel

9. října 2014 v 12:21 | Mešteková |  Veríte v osud?
Aký Christian Grey? :D Mne vôbec nepríde ako tamten sexom posadnutý masochista :D ! :D Áno, Sasuke je prchký, výbušný a bla ble blo, ale ja neviem kde tam vidíte podobnosť :D Okrem toho, je to povahová črta, každý potom zo seba má niečo z Christiana si myslím :D
BTW: pôvodne mala mať táto séria asi 10 dielov.... ehm, ale akosi sa to pretiahlo a doplnila som to a rozšírila o ďalších XY vecí, takže ešte nie sme na konci. :D Každopádne ďakujem za komentáre a budem sa tešiť na ďalšie a nový diel tu bude opäť v pondelok :D
"Nevieš čo?" jeho hlas presne kopíroval môj, akoby sa bál spýtať sa. Cítil, že si nie som istá tým, čo chcem.
"Proste, boli sme od seba tak dlho, neriešili sme skoro nič, vyhýbal si sa mi a potom... no chápem už, prečo si bol s Karin, ale... ja neviem prehrýzť to, že si mi to tajil. Rozumiem, že to je pre ňu potupa, ale ja som sa bála. Bála som sa o teba, o nás. Neviem, či zvládnem ďalšie takéto veci. Buď sme spolu, alebo nie. Nechcem už zažívať podobné veci."
"Sakura, neplánujem sa ospravedlňovať, pretože to som už urobil a vždy som niečo pokašľal. Ale pokúšam sa zistiť, prečo Ryu urobil to, čo urobil a nechcem ťa nechať samotnú. Naozaj mi to je všetko ľúto, ale mal som toho v hlave príliš a nevedel som, čo má urobiť, nevedel som čo je správne a čo nie, zmietal som sa medzi dvomi myšlienkami, ochrániť ťa a byť s tebou. Ale ak by to, že by som sa od teba držal ďalej znamenalo prísť o teba, budem radšej s tebou a budem ťa chrániť. Aj keby to znamenalo, že sa ťa už nesmiem dotknúť. Pokúsim sa vedľa teba vydržať ako kamarát, bez toho, aby som si ťa stiahol do náruče, ale budem ťa chrániť vlastným telom ak to bude potrebné." Povzdychla som si, pokúšala som sa upokojiť moje srdce, ktoré reagovalo na jeho slová.
"Keď som dnes o deviatej bol na ceste za tebou a Naruto mi volal, že si odišla preč s Kaidanom, myslel som, že zošaliem od strachu, že sa ti niečo stane."
"Ja viem... ja... Mal si o ňom pravdu," zašepkala som a stále pozerala k zemi. Odrazu mi tá tráva, ktorá sa prehýbala pod náporom vetra prišla zaujímavá. Nerada som priznávala, že má pravdu. Vedel ľudí prekuknúť. A chcela by som to vedieť aj ja. Čítať v nich, nesklamať sa v nich...
"Pravdu ohľadom čoho?" na moment znel zmätene.
Mlčala som, neschopná slova. Nevedela som, ako zareaguje ak mu poviem, že ma pobozkal. Hoci sme teraz boli vo fáze medzi kamarátstvom a priateľstvom, viem, že Sasuke by neprehryzol vedomie, že sa ma dotkol iný chlap. Sakra, ani ja sama som to nevedela prehrýzť, hlavne ak išlo o niekoho, koho som mala rada a on ma takto sklamal.
Ucítila som, ako mi podložil ukazovák pod bradu a zaklonil mi hlavu, aby som sa na neho pozrela. Po dlhej dobe tento kontakt v mojom vnútri rozoslal horúčavu. Kamarát, alebo priateľ? Dokázala by som ho brať ako Naruta? Rozprávať sa s ním, kráčať vedľa neho bez toho, aby som ho mohla pobozkať či objať?
"Čo spravil?" mlčanie asi bolo horšie, ako keby som mu to povedala, lebo si to domyslel a Boh vie čo všetko si myslel. Stačilo mi, keď som počula ako naťahuje vzduch pomedzi zuby do pľúc, škrípajúc nimi.
"Siahol na teba," z hrude sa mu ozvalo zadunenie a na moment ma to zmiatlo tak, že som si myslela, že zavrčal.
"Len ma pobozkal." Vyhŕkla som, och... Len? Vážne Sakura? To znelo, akoby mi to vôbec nevadilo.
"Pohrýzla som ho a... kopla. Bol naštvaný, preto ma tak nazval. Myslel si, že ak ma opije, tak sa mu podvolím, alebo čo. Ale v momente ako som si uvedomila o čo mu ide, vytriezvela som. A... a..." hlas mi zlyhal, keď som zbadala hnev v jeho očiach. Do riti.
"Sukyn syn," zachrčal a otočil sa k autu s úmyslom ísť za ním a dokončiť čo začal. Moja ruka však vystrelila a zachytila ho za rameno.
"Sasuke, nie! Už dostal čo si zaslúžil. Viackrát sa o to nepokúsi a nemáš prečo mať teraz nervy, riešime iné veci. Ak utečieš od tejto konverzácie, tak..." takmer sa mi plietol jazyk ako som sa ho snažila udržať na mieste. Nechcela som, aby sa dostal ešte do väčších problémov. Stačilo by, ak by na neho podal trestné oznámenie a s jeho minulosťou by mohol zabudnúť na právo.
A nechcela som, aby odišiel bez toho, aby sme všetko vyriešili, či už by to malo ukončiť náš vzťah, alebo nie.
"Tak čo?" otočil sa naspäť na mňa a prebodol ma pohľadom, dobre že ma ním nepriklincoval k stromu za mnou. V očiach mu hral známy plameň agresivity. Nemal ďaleko od záchvatu amoku. Päste zvieral až mu vystúpili žily a zatína silno zuby.
A potom to trochu povolilo, keď sa na mňa díval dlhú dobu a čakal na moje slová, ktoré sa mi na začiatku zadrhávali v hrdle, akoby som tam mala šmirgeľ.
"Ja neviem čo mám robiť. Neviem, či môžem zniesť ak sa budeš aj naďalej takto správať a držať ma od všetkého. Vo vzťahu sú dvaja ľudia a ak majú zdieľať svoju budúcnosť, musia sa podeliť o svoju minulosť a riešiť problémy v prítomnosti spolu," spravila som krok dozadu, pretože som sa potrebovala pohnúť, urobiť hocičo aby som nemala pocit, že som zrástla so zemou, ktorá stále kričala slovo: Kamarát. Chrbtom som narazila na drevený kmeň až to zabolelo.
"Teba trápilo to, že som ťa od toho držal? Že som ťa držal od svojich sračiek, ktoré by ťa mohli zabiť?" neveriaco na mňa vzhliadol a vypustil vzduch, čo znelo ako odfrknutie. Stál nepohnuto, ako nejaká socha a v mojom tele mi hučala krv. Cítila som napätie, lebo som nemala ani poňatia, kam nás dnešná noc zavedie.
"Tým, že si ma držal od týchto vecí, si ma držal aj od seba, takže samozrejme, že ma to trápilo. Som ochotná žiť s rizikom po tvojom boku, pretože ťa chcem, ale nie som ochotná tolerovať to, že mi budeš zatajovať veci. Ak s Karin nič nemáš, tak to tak jednoducho vyzeralo. Lepšie by bolo, keby si mi všetko dôležité hovoril a potom by sme nemali posledné dni také... perné. Spolu by sme boli silnejší, ako keby sme boli oddelení. To by si si mal uvedomiť. S tebou sa mi nič nestane a ja sa nebudem obávať hrozných vecí čo by sa ti mohlo stať, ak by som o tebe nič nevedela. Ak ešte vôbec chceš byť so mnou," takmer som si odfrkla, len aby som zakryla bolesť v poslednej časti svojej vety. Bála som sa každého jedného slova, ktoré vyšlo zo mňa a ktoré vypustí on.
"Nič. S. Ňou. Nemám." odsekával jedno slovo od druhého, aby tomu dodal váhu. Na chvíľu som sa cítila ako žiarlivá, podozrievavá stíhačka. Hrýzla som so do jazyka. Nič? Skutočne nič?
"Videla som, ako sa ti dnes zavesila do ramena," áno, bola som stíhačka. Asi.
"A videla si aj to, ako som ju od seba odstrčil? Alebo si práve v tom momente žmurkla, dievčatko?" vykrivil pery v sarkastickom úškrne, ale nie s úmyslom vysmiať sa mi. Skôr chcel, aby som vedela ako to bolo keď sme s Hinatou zdrhli.
"Ehm," vypustila som zo seba niečo, čo som nevedela identifikovať. Bol to ospravedlňujúci smiech? Existuje vôbec také niečo?
"Už ťa nenechám samú, nenechám ťa myslieť si, že by som sa od teba vzďaľoval, pretože to tak nie je. Chcem, aby to bolo ako na začiatku," zamračil sa na mňa a ja som videla na jeho tvári, že všetko čo povedal myslel smrteľne vážne.
Prikývla som. Pomaly.
"Uvidíme," zašepkala som, ale on ma chytil za bradu a sklonil sa, aby sme si videli do očí. Bola som pohlcovaná do vnútra jeho duše. A nebola som schopná uhnúť pohľadom.
"Učím sa zo svojich chýb. Tiež som len človek. Neopustil by som ťa, teraz si všetko na čom mi záleží," naliehal na mňa, až kým som sa pod silou jeho planúceho pohľadu nezlomila a nepomykala som hlavou v súhlase koľko mi jeho ruka na mojej brade dovoľovala. Bola to úľava, ktorá zapĺňala moje telo, keď som vedela, že ma stále chce. Svaly sa mi z toho uvoľnili a pocítila som jemné mravčenie z toho, aká som bola doteraz napnutá.
"Tak prečo si v ten večer odišiel?" musela som sa ho to spýtať, tá otázka zo mňa vystrelila snáď skôr, ako som ju stihla v hlave sformulovať. Ak som bola jeho všetko, prečo so mnou nechcel byť tak, ako spolu pár býva? Tak, ako si dokazujú svoju lásku?
Už sa asi nikdy neodvážim po ňom vyštartovať, pretože to znížilo moje sebavedomie pod bod mrazu.
Videla som, že vedel presne ktorý večer myslím, pretože pretiahol pery a mierne nadvihol kútiky, akoby bol pobavený mojou otázkou. Dal zo mňa ruku preč a na moment som mala chuť kričať, aby ju tam vrátil, pretože to miesto mi ovial vánok a chýbalo mi jeho teplo.
Trochu odstúpil a pozrel sa smerom k oblohe, než si vydýchol a potom sa vrátil späť k mojej tvári. Čakala som s malou dušičkou a aj to posledné sebavedomie sa pomaly vyparovalo.
"Neviem, či som chcel, aby to v tej chvíli viedlo tam, kam to viedlo. Možno by si to ľutovala. Robilo mi problém odmietnuť ťa a nechať ťa tam, ale... snažil som sa nebyť hajzel, ktorý by ti vzal to, čo je pre teba najdôležitejšie, vziať tvoju nevinnosť a potom by si si uvedomila, že to bola chyba. Snažil som sa zachovať správne a neuvedomil som si, že by ti to mohlo tak ublížiť. Nikdy predtým som sa o také niečo... nestaral." Uhol očami niekam na bok mojej hlavy a stisol pery do úzkej linky, zhlboka sa nadychujúc nosom. Skutočne o sebe premýšľal, ako o niekom, kto by nemal právo so mnou byť v spojení, ktoré prehlbovalo lásku?
"Ale ja som to chcela, bola som rozhodnutá, pripravená a neľutovala by som, ale ty si ma úplne... zrušil." zašepkala som a celá očervenela.
Pokiaľ nevedel ako sa správať k niekomu, ku komu prechovával nejaké emócie, tak je na mne, aby som ho to naučila. Postrčila ho. Ale odvaha mi na to chýbala. Čo ak by ma zasa odmietol? Asi by som sa pokúsila utopiť v blate. Prinajmenšom.
Pousmial sa keď som to vyslovila a obaja sme sa uzatvorili do nášho vlastného sveta. Sveta, kedy sme začali vnímať jeden druhého na inej vlnovej dĺžke.
"Tak čo dnes po mne chceš, Sakura? Čo ti práve teraz behá mysľou?" Jeho otázka zmenila vzduch medzi nami, cítila som, ako sa to nabíjalo napätím, ktoré spôsobovalo, že mi brnela koža pod oblečením. Taká zmena témy, taký obrat až ma to vyviedlo z mieri. A ja som skutočne zostala zaskočená.

Veríte v osud? 45. diel 2/2

5. října 2014 v 22:53 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ďalší diel očakávajte.... vo ŠTVRTOK! :)
Odvrátila som sa od neho a dívala som sa von oknom, slzy mi stekali po lícach a pokúšala som sa zabrániť potiahnutiu nosom, aby nezistil, že ma rozplakal.
"Čo?" zasmial sa nepríjemne, "Teraz sa so mnou nebudeš rozprávať? Budeme sa hrať na tichú domácnosť?" hovoril úplne kľudným tónom, akoby sa vôbec nič nedialo.
"Udrel si Kaidana," zamumlala som zachrípnuto, stále som sa na neho však nedívala. Nemohla som. Bola to prvá vec, ktorá ma napadla, že mu poviem. Aj tak ma to netrápilo, že ho udrel.
"Nazval ťa sukou, myslíš, že mu to dovolím?" zavrčal hrozivo.
Do čerta, mal pravdu a nenávidela som ho za to. Nech nečaká, že mu teraz budem vďačná!
"Prečo ťa nazval takým slovom?" spýtal sa po chvíľke, keď som neodpovedala.
"Lebo som mu nedala," odsekla som a na moment sa zasekla, "Nie že by som to nechcela, potom som si to rozmyslela, ale skrížil si mi cestu," rýchlosť, ktorú pridal ma zatlačila ešte hlbšie do koženého sedadla.
"Prestaň si vymýšľať, Sakura. Nevieš klamať," prevrátil očami, nemohla som to vidieť, ale myslím, že presne to spravil.
"Chápem, že si na mňa nahnevaná," začal po ďalšej odmlke, kedy som sa v duchu hádzala o zem a búchala do nej päsťami vo frustrácii.
Len čo vypustil tie slová z úst, skočila som mu do reči pobúrená spôsobom, ako mi to hovoril... akoby po týchto slovách malo byť všetko po starom. Také kulové, kámo.
"Nahnevaná?! NAHNEVANÁ?!" neveriaco som zvýšila hlas a otočila sa na neho, zúrivo si stierajúc slzy z líc. Už som sa nestarala o to, že by videl, že ma rozreval. Chcela som ho uškrtiť!
"Si totálne neuveriteľný, mizerný priateľ, podrazák, klamár a agresívny idiot!"
"Bolo mi povedané už horšie," to znudenie v jeho hlase ma donútilo takmer vystreliť z kože.
"Okamžite zastav!" nariadila som hystericky, aby som ho k tomu donútila aspoň krikom.
"Nie," povedal chladne a ani sa na mňa nepozrel, len s ľahkosťou preradil.
Odopla som si pás a pootvorila som dvere, bolo mi úplne jedno, že ideme tak rýchlo. Ak mu pohrozím, zastaví. Musí!
"Čo to kurva robíš?!" pozrel sa na mňa a oči sa mu rozšírili šokom, myslím, že som ho nasrala ako nikdy týmto mojim manévrom. A to som si myslela, že desivejší byť nemôže.
"Ak nezastavíš, vyskočím z auta kľudne aj za jazdy. Nechcem byť s tebou v uzavretom priestore!" Sasuke po mne chňapol a držal mi jednu ruku, aby som sa nedostala von z auta, ale ja som sa mu šklbala a ešte viac som otvorila dvere, až ho to donútilo zabočiť do zátačky pri lese, z dohľadu cesty.
Len čo ma pustil, okamžite som vyskočila z auta, ktoré so šmykom zabrzdilo a on ma nasledoval.
"Nastúp do auta," prikázal nebezpečným tónom, keď sme na seba zazerali ponad strechu s úmyslom zavraždiť jeden druhého.
"Nie!" bola som ako malé dieťa? Možno. Ale aby mi zatajoval veci, tak ako sorry, ale ja už nemám pocit, že by som bola jeho súčasťou. Vlastne v tom vzťahu som bola v poslednej dobe sama.
"Ty si úplne potratila rozum! Vlez do toho zasraného auta, Sakura! Hneď. Teraz!" rukami treskol do strechy a zabuchol dvere s takou silou, až som nadskočila, keď sa auto zatriaslo.
"Choď si za svojou Karin s ktorou si strávil dnešný prenádherný deň! Ja si s radosťou chytím stopa. Radšej by som bola, keby ma odviezlo stádo opíc, akoby som mala opäť nasadnúť do toho istého auta v ktorom si viezol svoju bokovku."
"Nenecháš si nič vysvetliť, že?" prestal vrčať a znížil hlas keď obchádzal auto, aby sa ku mne dostal.
"Sakra, a ako si to mám vysvetliť? Od kedy si ťa zavolala, aby si ju zachránil, odvtedy sa mi vzďaľuješ! Dva týždne sme spolu poriadne neboli, potom si odo mňa utiekol po tom, čo sme skoro spolu spali, následne si na mňa úplne zabudol, včera si sa ukázal akoby sa nič nedialo s tým, že dnes sa budeme rozprávať a potom si to presunul, aby si s ňou mohol ísť von poza môj chrbát! Predstav si, že náhodou som bola v Tokiu, aby som vyzdvihla tvoj zasraný darček k narodeninám, keď som ťa tam s ňou videla, ako vystupujete z auta! A ty sa divíš, že som sa ti vyhla, aby som nemusela počúvať klamstvá a išla som von? Nemienim počúvať hlúposti a pokúšať sa hrať to na chápavú priateľku, keď ti vôbec nerozumiem a ty so mnou nekomunikuješ! Nechcem tu s tebou byť! A teraz sa správaš, akoby som bola ja tá, ktorá je totálne mimo! Chcem ísť domov!" vrešťala som na plné hrdlo celú dobu, čo sa ku mne približoval a ja som zatiaľ cúvala dozadu, aby som si udržala odstup.
"Stavím sa, že keby som ťa dnes nevidela, tak mi o tomto tvojom tajomstve ani nepovieš! Dala by som za to obe nohy do ohňa!" spravila som krok dopredu a strčila do neho svojimi dlaňami prudko, až to zadunelo a boleli ma, akoby som vrazila do betónu. Debilný tankový chlap!
Stisol pery do úzkej linky, ale ani sa nepohol. Samozrejme, je to ako v nejakom zasranom románe!
Hneď som sa stiahla z jeho dosahu, zaklonila hlavu dozadu k hviezdam a prosila, aby ma zasiahol meteorit.
Keď som prestala kričať, pokúšala som sa vydýchať. V krku ma driapalo a slzy už dávno prestali tiecť. Zrazu som cítila akýsi kľud po tom, čo som zo seba všetko dostala.
Sasuke si povzdychol, prešiel si rukami cez vlasy a spustil ich, až to vydalo plieskajúci zvuk, keď jeho dlane dopadli na strany jeho stehien.
Obaja sme sa na seba pozerali, než otvoril ústa, aby prehovoril.
"Povedal som, že ti to vysvetlím... a urobím to, aj keby si ma nechcela vypočuť. Zober si z toho čo chceš, never mi, ak budeš mať ten pocit," chvíľu čakal, kým som si jeho slová utriedila v hlave. Moje mlčanie asi bral ako súhlas, pretože sa zhlboka nadýchol a stlačil si ukazovákom a palcom koreň nosa, čo vyzeralo, že mu vôbec nie je príjemné hovoriť to, čo sa chystal vypustiť.
"Karin v ten večer len nezmlátili, ale znásilnili ju. Zaplietla sa s chalanom, ale neplánovala s ním niečo mať, no to sa nezhodovalo s jeho plánmi. Podľa toho čo hovorila, tak... si to rozmyslela, ale on nepustil a šiel proti jej rozhodnutiu keď ju zatiahol niekam, kde ich nemohli vidieť. Je na tom psychicky dosť zle a ja som jej sľúbil, že to nikomu nepoviem, pretože to je pre ňu ponižujúce. Ale musela to povedať v nemocnici a bol som pri tom, takže ma žiadala, že nechce aby sa to dostalo von. Stačilo, že si všetci mysleli, že ju zmlátili. Posledné týždne som sa snažil zistiť, kto to spravil, pretože... vyzerá to tak, že sa to stalo kvôli mne. Ten chalan, čo ju znásilnil ma očividne poznal... spomenul moje meno a bolo to niečo ako správa, že mám byť na pozore. Upozornil ma takto cez ňu. Riešil som to s políciou popri všetkej práci, ktorú som mal. Bol som príliš zahltený tým, aby som ho držal čo najďalej od teba, že som si neuvedomoval, že... robím ešte väčšiu hlúposť. So mnou by sa ti nič nestalo, ale pokiaľ by si bola sama... nechcem si predstaviť, čo by ti mohol spraviť keby zistil, že si moja priateľka." Pokrútil hlavou, akoby sa pokúšal zahnať otrasnú vidinu, ktorá sa mu vynorila v mysli.
"Dnes nám volali, aby sme šli obaja do Tokia kvôli vyšetrovaniu. Z Karininho popisu viem, kto to je, ale nevedia ho nájsť a potrebovali ďalšie informácie kde by sa mohol pohybovať. Po celý čas som sa od teba držal, pretože som sa naozaj bál, aby sa ti niečo nestalo. Ublížil Karin, ktorá mi nie je nič len preto, lebo nás v ten večer videl rozprávať sa. Snažil som sa... a viac som to pokašľal. Príliš mi na tebe záleží, aby som dovolil, aby moja minulosť zasahovala do našej budúcnosti." V šoku som otvárala ústa a znovu ich zatvárala, neschopná povedať jediné slovo z toho, čo som tu počula. Veci mi odmietali dávať zmysel. Karin, Konožská šľapka a znásilnená? Sex proti jej vôli?
A mohla som to byť ja?
"Oni ju... z-znásilnili?" konečne som zo seba niečo dostala, no bol to len šepot. To slovo bolo odporné. Urobiť niečo také len kvôli... nezhodám... niekomu, kto s tým nič nemá spoločné, len aby vyslal signál svojej obeti?
"Bol to Ryu," spadla mi sánka. To bol ten, čo proti nemu svedčil, nie? Ten, čo tam bol s Crossom, keď sa to stalo. Pamätala som si správne jeho meno?
"Prečo to urobil?" prikryla som si ústa a v hlave sa mi točili ozubené kolieska. Možno si myslel, že Karin je ja, možno vie, že Sasuke má priateľku, len si nás zmýlil. A možno ho chcel varovať, že to čo spravil Karin čaká aj mňa.
"Neviem, nepovedal nič viac, akože ma má Karin pozdravovať. Hľadajú ho, ale stále bezúspešne." Zamračil sa a celý hnev medzi nami vyprchal, zostalo tu len napätie z toho, čo som sa dozvedela.
Srdce mi tĺklo ako o preteky a ja som si uvedomila, že obaja hovoríme tak kľudným tónom, akoby sme viedli normálnu konverzáciu. Aj keď sme po sebe pred tým kričali, aj keď som ho strčila, vážnosť situácie nás donútila správať sa normálne.
Veci sa menia, ale tieto obraty z minúty na minútu nechávali môj mozog pozadu a ešte viac zmätený.
"Takže... čo teraz? Je to presne to o čom si sa so mnou chcel rozprávať?" založila som si ruky okolo hrude, ktorá sa mi zvierala úzkosťou.
"Je to to o čom som sa rozhodol, že sa budeme rozprávať už včera, ale musel som odísť za otcom. Tento rozhovor je príliš... nepríjemný a ja som chcel, aby si bola v pohode, keď ti to budem vysvetľovať. Máš právo sa báť, pretože úprimne ja mám o teba strach a pochopím ak so mnou nebudeš chcieť mať nič spoločné, pretože som ťa neúmyselne zatiahol do mojich sračiek. Ale hovoril som si, že dnes to bolo naposledy, čo som bol toto riešiť. Už ťa nenechám samú, aj keby si so mnou už nechcela byť, tak by som ti bol na blízku..." ako kamarát. To slovo medzi nami viselo a vsiaklo sa do zeme, pohlcovalo vzduch a vietor, ktorý sa okolo nás prehnal to našepkával.
"A čo Karin?"
"Už je to jej boj. Bola jej chyba, že sa ho pokúšala zviesť a potom si to rozmyslela. Keby si dávala pozor na to s kým sa zaplieta, nikdy by sme tomuto nemuseli čeliť. On si ju vyhliadol, ale ona mu dala podnet a bola ľahkým terčom. Ja nie som jej priateľ, aby som s ňou behal a riešil veci," trochu som sa zamračila, keď to povedal. Nechcela som pocítiť falošnú nádej bezpečia, alebo niečoho, čo by mi nahováralo, že všetko už bude v poriadku.
"Ja neviem," zašepkala som váhavým hlasom a sklonila hlavu. Nechcela som vidieť jeho oči v ktorých by sa blyslo poznanie konca.