Veríte v osud? 42. diel

25. září 2014 v 19:32 | Mešteková |  Veríte v osud?
Rozplývam sa nad vašimi slovami :) Takže, môj harmonogram mi povoľuje pridávať diely v pondelky a potom buď vo štvrtky, alebo piatky :D Dúfam, že vám to tak bude vyhovovať. Takže, páči sa diel a ďalší očakávajte v pondelok večer okolo 22:00 - 23:00 - to prídem zo školy :D


Uprostred noci som sa zobudila na to, že som mala zlé sny. Nočné mory. Viditeľné predstavy, živý obraz môjho strachu, falošnú bolesť lámajúceho sa srdca v mojom hrudníku.
Nie, sny už pre mňa nie sú útek od reality. Nie, pokiaľ sa mi sníva o Sasukem, ktorý mi ubližuje a drtí moje srdce na kúsky, zabíja moju lásku k nemu. Nie, pokiaľ ho v nich vidím s inými ženami.
Až po čase, kedy sa moje zrýchlené dýchanie dalo do normálu a slzy nasiakol vankúš, uvedomila som si, že ma niekto hľadí po hlave. Okamžite som otvorila oči, pretože ma napadlo, že to je Sasuke. Do čerta, on si sem naklusal uprostred noci a odvážil sa tu byť?
Chvíľu mi trvalo, než som rozoznala postavu, ktorá bola oproti mne. Jej jemné krivky ležali na posteli vedľa mňa a dlhé čierne vlasy splývali na vankúš. Hľadela na mňa s doširoka otvorenými očami.
"Prepáč, nechcela som ťa zobudiť," zašepkala sotva počuteľne a stiahla ruku.
"Čo tu robíš, Hin?" premýšľala som či je námesačná a na moment ma napadlo, či majú námesačný ľudia otvorené oči, alebo zatvorené.
"V poslednej dobe vidím, že sa trápiš... a nechcem, aby to tak bolo. Počula som ťa plakať a prišla som ťa skontrolovať."
"Och," vyšlo zo mňa pred tým, než sa mi oči zaplnili novými slzami.
Ona to videla a dávala mi priestor, než sa dám dokopy a budem schopná zveriť sa jej. Má o mňa strach a prišla za mnou uprostred noci. Bolo to od nej milé. Kamarátske.
"J-ja," zajakla som sa v zúfalstve, ktoré pohlcovalo a požieralo každú bunku môjho bytia, ale žiaľ na viac som sa nezmohla. Mohla som otvárať ústa, nútiť hlasivky pracovať, ale nespolupracovali. Len sa zo mňa vydral ďalší vzlyk.
Než som sa nazdala, bola som v jej náručí a ukľudňovala ma, akoby som bola nejaké jej dieťa. Bolo to upokojujúce a také rodičovské. Veľmi mi chýbala moja mama a želala som si, aby tu teraz bola a ja som sa jej mohla spýtať, čo mám robiť.
"Vieš, každý vo vzťahu si prejde obdobím, kedy pochybuje o citoch toho druhého," zašepkala keď ma držala a nechala ma plakať a máčať jej spací úbor. Videla do mňa tak veľmi, až ma to posúvalo bližšie k zúfalému okraju. To som tak čitateľná?
Potiahla som nosom a utrela si slzy s tichým prísľubom, že už nebudem plakať. Nechcela som už prelievať slzy. Bolo to vyčerpávajúce.
"Snáď si si tým neprešla s Narutom," mumlala som jej do oblečenia a vedela som, že sa usmiala ani som ju nemusela vidieť.
"Zatiaľ nie, ale ja verím, že aj na to príde," povzdychla si a pohladila ma po chrbte. Potom ma nechala, aby som sa od nej odtrhla.
"Tak, čo sa deje?" spýtala sa ma, ale nenaliehala. Bola to len otázka a z jej tónu bolo počuť, že mi stále dávala na výber či sa jej zverím, alebo nie. Nechcela ma nútiť.
Aj tak som jej všetko vyrozprávala do detailov, nevynechala som nič.
"To ti naozaj Ino povedala?" na chvíľu sa zamyslela, ani nejako nečakala na moju odpoveď, ktorá tak či tak neprichádzala.
"Hmmm, Karin nie je hrozba si myslím. Sasuke jej len pomohol, to nie je nič hrozné." Pretočila sa na chrbát, hrala sa s prstami a pozerala sa na strop v hlbokom premýšľaní.
"Ja viem," ale aj tak ma jej slová neupokojili, pretože tam predsa len niečo bolo. Karin povedala, že Sasuke vie, prečo si ho zavolala. Netušila som čo to má znamenať.
"Ale niečo nie je v poriadku. Neviem, nepáči sa mi to. Možno má skutočne veľa práce, ale to čas ukáže. Ja si myslím, že by bolo najlepšie, keby si to nechala nateraz tak. Nenaháňaj ho, neozývaj sa mu a on pochopí, že niečo pekne pokašľal."

Na druhý deň som bola v práci fyzicky, zatiaľ čo myšlienky mi lietali kade tade a vstrebávali ten hrozný pocit bolesti, ktorá bodala do môjho tela. Nemohla som myslieť na nič iné, iba na to ako to bolí. Mala som dojem, že sa moje srdce láme, praská, trhá. Mučilo ma to v hrudi až tak, že miestami mi vynechalo dych. Únava na mňa dopadla tak, že som skoro odpadla v kuchyni, keď sme mali okolo deviatej večer prázdnu reštauráciu. Mala som šťastie, že som mala po ruke skriňu, ktorej som sa zachytila, inak som sa videla rozpleštenú na zemi. A nebola to lákavá vidina.
Po rozhovore s Hinatou som veľmi dlho premýšľala, až som si uvedomila, že je už ráno a ja som nespala ani chvíľku. Celú noc som prebdela a nevyspala som sa, to si žiadalo svoju daň v podobe vyčerpania.
A tak som nakoniec vstala s vedomím, že by som len ďalej preležala na posteli. Bola som v príliš blbom rozpoložení, aby som len tak nečinne ležala a tak som si pred tým upratovala v stole a šatníku.
Teraz som čupela a ukladala minerálky do jednej z ľadničiek. Pekne jednu po druhej, aby sa nerozbili. Perlivá, neperlivá, jemne perlivá. Červené, modré, zelené vrchnáky. Farby sa mi v hlave miešali, ale zapadali na správne miesto tak, aby som to nepoplietla.
Počula som, že niekto prišiel a stál pri pulte, ale musela som doukladať bedničku, inak by sa tu o ňu niekto zabil... možno ja, ak by som šla niečo urobiť.
"Moment, hneď som pri vás," zašomrala som zospodu a zrýchlila svoju prácu. Cinkanie skla sa mi dralo do uší a rezalo moje ušné bubienky.
"Čo si dáte?" konečne som tam dávala poslednú minerálku odhodlaná venovať sa novému zákazníkovi.
"Kávu," prišla jednoslovná odpoveď.
Až som od prekvapenia nadskočila a udrela som si hlavu o spodnú časť barového pultu. Prikrčila som sa, na moment sa mi zatmelo pred očami, ale rýchlo som sa vystrela zatvárajúc dvere od ľadničky a zachytila som sa prstami o hranu dosky.
Moje oči sa stretli s čiernotou. Pozerala som sa na Sasukeho, ktorý sedel na stoličke a díval sa na mňa. V jednej ruke stále pretáčal kľúče od auta a stiahol obočie, keď si všimol môjho bolestného výrazu. AJ z toho, že mi dunelo v ušiach, aj z toho, že som ho videla. Sedel si tu, akoby sa nič nedialo, vypýtal si kávu ako nejaký neznámy zákazník. Tváril sa, že ho trápilo to, že som sa udrela.
"Si v poriadku?" naklonil sa bližšie, ale ja som cúvla s rukou na hlave, akoby som sa bála, že sa ma môže dotknúť. Nechcela som, aby to robil. Bola som príliš vyšokovaná, že sa tu ukázal po včerajšku, akoby sme boli dohodnutí, že sa tu dnes stretneme. Nie, to bolo včera. Sekol sa o pár hodín - pomyslela som si ironicky.
"Áno," mumlala som a naťahovala sa po šálku. Hoci m treštilo v hlave, po fyzickej stránke som bola v poriadku. Za to tá emočná časť mňa sa rozpadala. Otočila som sa mu chrbtom a pripravila kávu do držiaka, pichla ju do stroja a pustila vodu.
"Čo tu robíš?" nedívala som sa na neho, keď som sa starala o to, aby bola lyžička príliš rovno na podšálke.
"Nebrala si mi mobil a tak som šiel za tebou do práce," prehodil a v momente keď som sa na neho pozrela, prešiel si prstami cez vlasy a vzadu mu z toho stáli ešte viac ako pred tým.
"Zabudla som ho doma," v skutočnosti som ho tam nechala schválne práve kvôli tomu, že som sa nechcela dívať na to, ako mi nevolá. Áno, mala som chvíľami pocit, že sa zbláznim bez toho, aby som mala mobil na blízku, ale nemyslím si, že by som vydržala ďalšie trápenie nad tým, že sa neozýva. A určite by som mu nevydržala nezdvihnúť ak by sa náhodou ozval. Takto to bolo lepšie a donútilo ho to prísť.
Podala som mu kávu a a starostlivo sa vyhla jeho dotyku keď mi dával peniaze a umiestnila ich do kasy. Potom som sa na neho pozrela a videla som, ako sa na mňa díva tými intenzívnymi očami a stíska pery, akoby mi chcel niečo povedať. Ale v skutočnosti som nechcela nič počuť a tak som sa na päte otočila, tváriac sa, že mám prácu a šla som do kuchyne, kde som začala umývať riad, ktorý mala pôvodne umyť kuchárova pomocníčka. Ale vzhľadom k tomu, že som s ním nechcela byť, tak som to urobila.
Ino dnes odišla skôr z práce a ja som tu zostala sama. Evry fajčil jednu cigaretu za druhou na terase a ja som si zatiaľ spravila všetko, čo bolo potrebné. V reštaurácii už nik nebol okrem Sasukeho a nás a keď som sa zadívala na hodiny, zistila som, že už je desať hodín. S povzdychom som odložila zásteru a v tom momente dnu vošiel Evry, aby mi oznámil, že už môžem ísť domov.
Vzala som si kľúče od šatne a prešla naspäť za bar. Sasuke tam sedel, káva bola vypitá a práve s niekým hovoril. Až z reproduktorov som počula, že to bol jeho otec. Ovládla som zamračenie, ktoré sa mi vkradlo na tvár a odložila šálku. Ešte aj o desiatej večer mu vyvoláva.
"Zoberiem ťa domov," oznámil Sasuke, keď rušil hovor a strkal si mobil späť do vrecka. Chcela som mu povedať nie, ale radšej som mlčala a šla som sa prezliecť. Preťahovala som to najviac ako sa len dalo a keď som tam bola už tak dlho, že by som za tú dobu stihla to oblečenie ešte aj vyžehliť, otrávene som zamkla a šla naspäť aby som vrátila kľúč naspäť na háčik.
Evry a Sasuke sa spolu rozprávali uvoľneným spôsobom, dokonca by som povedala, že si zavtipkovali, lebo Evry sa držal za brucho a mal na tvári smiech, zatiaľ čo Sasuke sa letmo usmieval. Veď neho ten smiech raz prejde.
"Dobrú noc, vidíme sa v pondelok." Zaželala som mu a ešte som ho poriadne vyobjímala, úmyselne odďaľovala chvíľu kedy budem so Sasukem sama.
Potom som sa otočila a vyrazila prednými dverami do tmavej letnej noci. Šla som príliš rýchlo, aby mi Sasuke stíhal a tak sa nedostal k autu skôr, aby mi otvoril dvere. Ak by sa teraz snažil byť gantlemanský, pricvikla by som mu prsty medzi ne.
Naskočila som do auta, zapásala sa a čakala, kým sa usadí. Sledovala som jeho postavu, ako kráča pred autom a v mojom vnútri sa miešali všetky emócie. Hnev. Zrada. Láska. Viera. Bolesť. Hnev. Hnev. Hnev.
Bože, ako som na neho bola naštvaná, do čerta!
Rýchlo som sa nadýchla, zadržala dych a vydýchla, aby som sa ukľudnila než nastúpi. Sadol si a chvíľu mlčal, nič nerobil. To ticho dopadalo na moje plecia ako závažie a nútilo ma cítiť sa ešte nepohodlnejšie ako len nepohodlne.
"Mohli by sme prosím už ísť? Som unavená a chcem si ísť ľahnúť do postele čo najskôr," snažila som sa znieť nenútene, pohodlne som si oprela hlavu o opierku a zatvorila oči. S potešením som zistila, že naštartoval a rozhýbal auto. Hudba, ktorá hrala potichu mi spôsobovalo obavy, že začne nejaký rozhovor a tak som pridala na hlase až tak, že to revalo.
Nechcem počuť ospravedlnenia. Sakra, mám právo byť naštvaná!
Ale moje nadšenie z toho, že mi šla vybuchnúť hlava pod nárazmi decibelov mi dlho nevydržalo, keď stíšil hudbu do pozadia.
"Viem, že si nahnevaná," ozval sa potichu, dívajúc sa na cestu. Wow, génius zistil kde je problém. A cenu mysliteľa získava, Sasuke Uchiha!
"Ja? Nie," uškrnula som sa a znelo to tak sarkasticky, až som samu seba v duchu potľapkala po pleci.
"Sakura, ospravedlňujem sa za ten včerajšok. Ja som úplne zabudol," znel previnilo a jeho hlas bol hlbší, keď to hovoril. Pozrel sa na mňa a potom opäť obrátil pohľad naspäť, akoby sa mi nemohol pozrieť do očí.
"Sasuke, nechcem počúvať ospravedlnenia." odvrkla som si a odvrátila sa od neho, sledujúc tmavú cestu presvetlenú pouličnými lampami.
"Nechápem čo sa to deje. V poslednej dobe spolu ani nie sme, chápem, každý máme prácu... starosti. Ale tvoje správanie,"
"Moje správanie čo?" takmer mi skočil do reči a pri tom to nemal vo zvyku. Premerala som si ho. Mračil sa a stískal pery do pevnej linky. Nepáčilo sa mu čo som hovorila.
"Si divný," rozhodila som rukami, aby som tomu dodala ten správny ráz a prekvapil ma jeho ponurý úškľabok.
"Viem, že som sa teraz nesprával ako priateľ a mrzí ma to, Sakura." Zastavil pri sídle a odparkoval auto pri obrubníku. Mlčala som. Nemala som v pláne hovoriť, že ho to nemá mrzieť a že je všetko v poriadku.
"Zajtra ti to vysvetlím," pozrel sa na mňa a v očiach mal naliehavosť, ktorá ma takmer zaskočila.
"Prečo zajtra? Nechcem riešiť naše problémy v deň tvojich narodenín," odopla som si pás, aby som sa na neho mohla otočiť a skrížiť si ruky na hrudníku. Bola to akási moja obrana, možno som mala dojem, že tak uchránim svoje potrhané srdce od jeho pohľadu.
"Nezáleží na tom či budem mať narodeniny," pretočil očami so znechutenou grimasou.
"Prečo sa o tom neporozprávame teraz?" nadvihla som obočie a jeho výdych mi napovedal, že to čo mi povie sa mi nebude páčiť.
"Musím odísť," nie, nepáčilo sa mi to. Nenávidela som keď odchádzal. Ešte aj teraz.
"Mohla som si myslieť," odfrkla som, otvorila dvere a vystrčila nohy von, napálená svojou naivitou.
"Je to na dlhšie a keby som nemusel odísť, tak sa skutočne porozprávame,"
"Fajn," pokrčila som ramenami a skutočne som sa zasmiala. Bola som na smiech samej sebe. Skutočne som očakávala, že to so mnou bude riešiť?
"Sakura," jeho porazený povzdych a tón akým vyslovil moje meno, ma donútilo otočiť sa k nemu.
"Neplánujem o teba prísť. Chcem s tebou byť." V očiach sa mu lesklo, ako hovoril a bol celý bledý. Stískal volant, až mu zbeleli kĺby a zatínal sánku, až mu pracovali čeľustné svaly.
"Pozri. Je milé to počuť, ale ja nie som typ človeka, ktorý žije pre slová, ale pre činy. Uvidíme sa teda zajtra, ak sa ukážeš." s týmito slovami som zabuchla dvere a šla do domu s pocitom zadosťučinenia a zároveň som sa cítila ako mrcha. Bola som príliš tvrdá?
Až keď som zatvorila dvere, oprela sa o ne a napočítala do sto, počula som ako naštartoval motor a odišiel.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Florence Florence | 25. září 2014 v 20:01 | Reagovat

Super diel, Hin mám rada, je taká... rozumná a milá :-) A Sasuke je divný, ale keďže je to on, určite má nejaký (úžasný) dôvod :-? :-D Teším sa na pondelok a ako to vlastne vyriešia :-) :D

2 molly molly | 25. září 2014 v 21:30 | Reagovat

Hin je asi nejlepší kamarádka\sestra pod sluncem, Sakura má štěstí, že jí našla :-D
Jeeej, Sasu bude mít narozeniny :3 tajná oslava by se mohla konat a tam se usmířit :3 no a jako tradičně, jsem zvědavá, jak to bude pokračovat :3

3 Ze Ze | 25. září 2014 v 23:11 | Reagovat

Že príliš tvrdá?  Dievča len mu daj chlapi sú príliš nechapavi a viem že teraz ho určite stve otec a on to bude chcieť uhrat na to ale dúfam že ho sakura poriadne potrapi bol to seper diel a najradšej by som čítala ďalej ale rada si pockam do pondelka aspoň sa budem mať na čo tešiť :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama