Veríte v osud? 37. diel 1/2

17. září 2014 v 19:23 | Mešteková |  Veríte v osud?
Včera večer som premýšľala nad zmyslom písania a viete čo je super? Že sem autor vkladá vlastné myšlienky, pocity, žije postavami, tvorí vlastný svet, ukazuje čo má v hlave a stráca sa vo fantázii keď uniká z reality. Som závislá na písmenkách, ktoré formujú slová a tie tvoria príbeh. Mám svoju oficiálnu drogu, pretože človek môže byť závislí na hocičom :)


Večer sme presedeli a prerozprávali s jeho mamou a bratom, trápnosť a nepohodlie z celého nášho stretnutia sa vyparila a bavili sme sa skutočne uvoľnene o všetkom, čo nespôsobovalo nepríjemné pocity. Okolo jedenástej si Sasuke požičal Itachiho červené SUV a odviezol ma do sídla.
"Keď budem riešiť vlastný dom, nebudú tam žiadne dvere," zavrčal, keď som ho pobozkala na rozlúčku náruživejšie ako som mala v pláne a z nášho lúčenia sa stala polhodinová záležitosť.
"Fajn," dychčala som, akoby som prebehla maratón a užívala si pocit jeho horúcich dlaní pod mojim tričkom. Pritiahol si ma k sebe, aby ma objal a ja som si spokojne zložila hlavu na jeho rameno. Pery som mala opuchnuté a ružové a cítila som únavu, keď mi prechádzal po chrbte prstami. Uspávalo ma to.
"Mala by som ísť," mumlala som na jeho pleci a snažila sa nechať otvorené oči, ale jeho blízkosť a teplo sálajúce z jeho tela vysielalo jemné vibrácie pokoja do môjho systému a nedokázala som sa od neho odlepiť. Chytil ma za boky a odtlačil od seba za čo som mu bola vďačná. Potom mi položil dlane na tvár a pritisol svoje horúce, mäkké pery na moje čelo.
"Máš pravdu. Uvidíme sa zajtra," zašepkal mi do pokožky a zosadil ma zo seba. Nemotorne som si upravila šaty a vystúpila z auta, aby som sa dopotácala do postele a odpočinula si.

Nasledujúci deň mi Hinata referovala ako bolo na pláži čo zahŕňalo, že všetci boli spití - Naruto to nakoniec vzdal - a odpadnutí na piesku, či v stanoch. Menšia potýčka medzi chalanmi a večerné kúpanie bolo niečo, čo ma nelákalo a bola som celkom rada, že sme tam so Sasukem nezostali.
Ja som jej povedala všetko, čo sa stalo na večeri zatiaľ čo sme boli v kuchyni a chystali sme sa ísť von na ich dvor, vyvaliť sa do zelenej trávy a sledovať mraky.
Bola zdesená zo Sasukeho otca a prikrývala si rukou ústa, keď zistila čo o mne povedal.
"Ochraňuje ťa," naliala mi ľadový čaj do pohára a pridala trochu ľadu keď sa trochu spamätala. Vonku bolo cez tridsať stupňov a všetky okná boli pootvárané, ako sme sa pokúšali nahnať trochu vánku do kuchyne a vlastne celého domu.
"Áno, mňa áno, ale kto bude ochraňovať neho? Aj keď sa snaží, nedarí sa mu vždy zakryť utrpenie. Neznáša to čo sa odohralo v jeho živote a neznáša samého seba. Nenávidí svojho otca a to, ako sa voči mne zachoval. Veľmi si želám, aby som mu mohla pomôcť... ale nevidím cestu, nejaký smer, bojím sa, že spravím zlé rozhodnutie." pozerala som sa na zarosené sklo a prešla po ňom prstom. Kvapka mi stiekla po palci na predlaktie a pošteklila moju jemnú kožu.
Vedela som, že je vnútri zničený. Rozbitý a poškodený. Niekedy sa dostával do svojho vlastného sveta, kedy v jeho tvári bolo prázdno a ja som vedela, že stále myslí na to čo sa stalo. Mal jazvy, niečo čo mu to pripomínalo. Mal spomienky, ktoré ho mučili v spánku a ja som mala možnosť to vidieť na vlastné oči keď sa prehadzoval a potil, dusiac sa vo vlastnej nočnej more na konci týždňa, kedy sa o mňa tak láskavo staral. Chcela som mu pomôcť, vytiahnuť ho z toho, ale nevedela som ako. Zabíjal ma pohľad na neho keď si neuvedomoval, že sa dostal do temnoty jeho duše. A potom, akoby zázrakom keď sa preberie, opäť je to ten Sasuke na ktorého som zvyknutá.
Ale viem, že keď je sám, vníma len tupé prázdno okolo seba. Nemyslí len blúdi, zaplieta sa do pavučiny vlastnej viny a bolesti.
"No, si tu na to, aby si mu ukázala dostatok nehy, nie? Tým začni a nič nepokazíš," Hinata sa nepatrne zavrtela na stoličke, keď mi to hovorila. Nečakala som, že by práve ona začala hovoriť niečo také. Vždy bola hanblivá, ale vidím, že Naruto ju dostáva zo svojej ulity.
"Áno, tým nič nepokazím. To sa nedá, nie?" bola to skôr rečnícka otázka a neočakávala som odpoveď. Hinata sa o to ani nepokúšala, len ma zobrala za ruku a vyšli sme do ich záhrady, kde sme sa ponorili do príjemného ticha a obe sme premýšľali.

Týždeň ubiehal nesmierne pomalým tempom. Práca, Sasuke, Hinata, Naruto a zase práca. Niektoré večere som strávila so Sasukem u nich doma a stále viac a viac som sa zbližovala s jeho mamou. Sasukeho otec bol našťastie stále odcestovaný a tak mi nebolo nepríjemné u neho zostať, hoci ako mi hovoril aj keď je otec doma, je stále len v pracovni a nevyjde z nej celý deň. Akoby tam ani nebol.
Pani Uchiha, ja a Sasuke sme sedeli vo štvrtok večer a konverzovali o veciach, ktoré ma nútili zamilovávať sa do Sasukeho viac, ako pred tým. Ukazovala som mu svoju lásku a nehu tak ako som si sľúbila a hoci som mu to nepovedala, mohol to cítiť z každého bozku či dotyku, ktorý som mu darovala.
Keď mi povedala, že Sasuke vie hrať na bicie, nechcela som tomu veriť, ale stačil mi jediný pohľad na čiernovláska po mojej ľavici, ako na ňu nesúhlasne zazerá a pochybnosti zmizli.
"Prečo si mi to nepovedal?" užasnuto som otvorila ústa a pokúšala som si predstaviť si ho za týmto hudobným nástrojom s paličkami v rukách, ako do neho mláti.
"Nehral som na bicie roky," pokrčil ramenami a poškriabal sa na brade, keď sa pozrel na jeho mamu so stiahnutým obočím. Nepáčilo sa mu, že to vytiahla.
"Ani na klavír si dlho nehral," jeho matka trochu posmutnela, keď sa pozrela na biely obrus v kuchyni, kde sme sedeli a rozprávali sa.
"To je Itachiho parketa," Sasuke to elegantne obišiel, odstrkujúc sa od stola a klesol na stoličke nižšie, zakladajúc si ruky na hrudi.
Takže chalani vedeli hrať na hudobné nástroje? Predstava toho bola prekvapujúca, ale nie nemožná.
"Obom vám to vždy šlo," oponovala a jej smutný úsmev ma pichol u srdca, no potom, akoby niekto šľahol bičom, jej kútiky sa zvrtli do radostného úsmevu, keď sa na mňa otočila.
"No, neviem ako vy, ale ja idem do postele. Skoro ráno vstávam, takže vám prajem krásnu noc," vstala od stola a obom nám dala bozk na líce, než vyšľapala schody do spálne. Chytila som sa za miesto, kde boli jej pery a pomyslela som na svoju matku, ktorá tu nebola. Ona ma vždy uspávala a pobozkala ma na čelo než som zaspala.
Sasukeho ruka prekryla tú moju a ja som precitla zo zamyslenia.
"Mám rada tvoju mamku," pripomínala mi moju a bolo to, akoby bola späť - čiastočne.
"Aj ja ju mám rád," na tvári mu pohrával jemný úsmev, keď ma poťahal a tým ma donútil vstať zo stoličky. Obaja sme sa pozreli na hodiny, ktoré odbíjali desať večer a vedela som, že by som mala ísť. Zajtra som pracovala a po práci sme mali ísť do klubu, takže som sa potrebovala vyspať.
Nasadli sme do Sasukeho auta a pustili potichu hudbu.
"Takže obaja viete hrať na hudobné nástroje?" spýtala som sa, keď sme sa kymácali tmavým lesom a môj hlas narušil hladký priebeh pesničky. Sasuke si povzdychol, akoby vedel, že na túto tému príde.
"Keď sme boli malí, otec zastával názor, že by sme mali byť vzdelaní umelecky aj športovo. Prekvapenie bolo, že nás nechal vybrať si samých. Vtedy asi ešte nebol tak zakomplexovaný. Tým, že sme mali bojové umenia v rodine, Itachi začal chodiť na ne a vybral si klavír. Je to jeho vášeň a myslím, že neprestal hrať. Má jeden doma." Zamumlal a pozorne sa díval pred seba, oči sústredene prilepené na ceste.
"Museli sme byť vzdelaní po každej stránke, takže sme to robili. Patrilo to do našej rodiny, k nášmu menu a k jeho vychvaľovaniu. Takže som hral na klavír, neskôr som si pripojil bicie, pretože to bolo skvelé vyjadriť svoj hnev búšením do bubnov. Hral som futbal a potom, keď som sa vzoprel otcovi, so všetkým som prestal a začal som sa učiť bojové umenie od Itachiho."
"Neláka ťa niekedy si zahrať? Mal si to rád?" dívala som sa na slabo osvetlený profil jeho tváre a pokúšala som sa ho predstaviť, ako naháňa loptu po ihrisku, alebo ako sedí za klavírom.
"Mal som to rád, ale ani neviem, či by som teraz prečítal nejaké noty, alebo... neviem či by som vôbec bol schopný si za to sadnúť. Cítim sa zvláštne každý krát keď vojdem dolu do miestnosti a vidím tam klavír a bicie. A čo sa týka futbalu, ten som nemal rád. To bolo niečo, čoho som sa rád vzdal," otočil na mňa hlavu a uškrnul sa.
"No, úprimne. Futbal si ťa neviem predstaviť hrať," oplatila som mu rovnakú grimasu a počula som, ako sa tlmene zasmial.
"Bol som v tom hrozný," priznal s vykrivenými perami a natiahol sa po mojom stehne, kde položil svoju ruku a jemne mi ho stlačil, že ma rozptýlil od otázok. Jeho zámer bol jasný a ja som ho vítala. Kedykoľvek som mala možnosť sa ho dotýkať.

Piatok večer som až nadšením skákala, keď sme s Ino vyšli zo šatne prezlečené a odovzdali sme kľúče Evrymu. Do práce sme si priniesli veci na prezlečenie do klubu a ja som sa uspokojila s džínsami a bielym tričkom pod zadok, ktoré malo vzadu kapucňu.
Sasuke nás už čakal v aute pred vchodom s hudbou pustenou na plné obrátky a stiahnutými okienkami. Blížili sme sa k čiernemu lesklému Range Roveru a zatiaľ čo Ino šla dozadu, ja som sa už načahovala a otvárala dvere, keď som si všimla, ako sa díval smerom od nás, niekam do tmavého parku. Opäť blúdil myšlienkami?
Obe sme naskočili, až sa auto zatriaslo a Sasukeho to donútilo prebrať sa späť do reality.
"Myslel som, že končíte až o desať minút," ozval sa keď sa k nám obrátil a ja som mu vtisla rýchli bozk na privítanie na ústa. Ucítila som z jeho dychu mentol, ktorý mi zavial do tváre.
"Skončili sme skôr," Ino za nami si sadla do prostriedku, aby videla na cestu a vzrušene sa naklonila dopredu.
Ja som sa ale dívala na Sasukeho tvár, bola som k nemu naklonená a on obrátený ku mne, ale bol medzi nami dosť veľký priestor, aby som si ho mohla pozrieť. Vyzeral dobre ako každý iný deň, dokonca dnes nemal kruhy pod očami, ale tie oči... vedela som, že cestoval do minulosti, lebo v nich bol smútok a bolesť. A vedela som, že presne toto robil keď som s ním nebola, keď bol sám. A on si myslel, že má ešte desať minút, než sme ho prekvapili.
"Ideme?" spýtala sa, čím ma donútila vrátiť sa úplne na svoju sedačku. Sasuke sklopil pohľad k rádiu a stíšil ho, než naštartoval a vydali sme sa na cestu. Povzdychla som si, zapla si pás a položila som ruku na tú jeho, ktorú mal na radiacej páke. Končekmi prstov som mu prešla po hánkach a videla som, ako sa na mňa úkosom pozrel a zdvihol jeden kútik do náznaku úsmevu. Vždy to bolo lepšie ako nič.
Keď sme dorazili, Ino vyskočila von a ja som si prehodila tašku s vecami do kufra.
"Môžeš ísť popredu Ino, prídeme dnu," povedala som keď som zatvorila kufor, ale ona ma nevnímala. Momentálne bola taká nadšená, že už sa tam hrnula, upravujúc si dlhé vlasy a sťahujúc si krátke šortky nižšie, aby jej nebol vidieť zadok.
S povzdychom som obišla auto a zastala pred dverami vodiča vo chvíli, kedy Sasuke vystúpil po tom čo dotelefonoval očividne so svojim bratom.
"Pozdravuje ťa Itachi," oznámil mi a zamkol auto. Potom sa mi lepšie prizrel a obočie sa mu stiahlo nad onyxovými očami.
"Aj ja neho," hlas som mala slabý a hrýzla som si zvnútra do líca.
"Si v poriadku?" pýtal sa ustarostene, keď zahákol prst pod moju bradu a zakláňal mi hlavu, aby sa na mňa mohol lepšie pozrieť so starostami vpísanými v tvári.
"To mi povedz ty. Si ty v poriadku?" stisol pery do úzkej linky a zamračenie sa prehĺbilo sekundu pred tým, než sa mu tvár vyjasnila a vrásky zmizli.
"Samozrejme, že som,"
"Nie som si tým veľmi istá," sklopila som pohľad, ale stále ma držal a nútil ma tak na neho pozerať.
"Nerob si o mňa starosti," vtisol mi bozk do vlasov, "len som bol zamyslený,"
Mám mu oponovať? Mám sa s ním hádať, alebo čo vlastne mám spraviť? Vedela som, že sa utápal v myšlienkach a musela som potlačiť frustráciu, že som nevedela ako ho z toho dostať von. Ale nakoniec, nedostanem ho z toho von... sú to spomienky, tie sa len tak nevymažú. To však neznamená, že ho nemôžem rozptyľovať od toho zlého.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Taurin Taurin | 18. září 2014 v 7:09 | Reagovat

tak v tom s tebou teda súhlasím. pre mňa sa stalo písanie zvláštnym druhom terapie. akurát pred niekoľkými dňami som o tom hovorila priateľovi. niekto rád behá, niekto zas rách chodí, no ja sa rada prechádzam prstami po klávesnici. vychádzajú zo mňa vďaka tomu pocity, ktoré by si pravdepodobne nikdy cestu von samé nenašli.
som rada, že sme malinkým plamienkom, ktorý v tebe rozpaľuje túžbu po písaní. (ak je to príliš trafené, tak sorry, no to vieš, keď človek ráno vstane, má dosť zvláštne myšlienky :D )

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama