Veríte v osud? 36.diel 1/2

15. září 2014 v 16:48 | Mešteková |  Veríte v osud?
:) Užite si ho a Ďakujem.
Boli sme ticho celú cestu. Mala som veľmi nepríjemný pocit a v hrudi mi bublal strach, že sa odo mňa bude odťahovať. Myslel si, že to bola chyba a bojím sa, že ma bude chcieť vymazať zo svojho života len kvôli jeho otcovi.
Podvedome som sa prisunula bližšie k nemu a oprela si hlavu o jeho plece. Štípali ma oči, doľahla na mňa únava a tak som ich zatvorila. Snažila som sa ignorovať ako mi zvieralo hrudník.
Škrípanie štrku a jemné zabrzdenie ma upozornilo, že stojíme. Narovnala som sa, pretrela si oči dlaňami a porozhliadala sa dookola. Môj pohľad sa stretol so Sasukeho, ktorý ma pozoroval, nič nehovoril, len sa na mňa díval.
"Už sme tu, pane," šofér nás vyrušil zo vzájomného zízania jedného na druhého. Sasuke vypustil povzdych zo svojich pľúc a otvoril dvere.
"Ďakujeme, môžete odísť, už vaše služby nebudeme potrebovať," Sasuke mumlal, keď sa súkal von a podával mi ruku, aby som mohla s tými hlúpymi topánkami vyliezť.
"Iste, pane. Želám dobrú noc," pozrel sa na mňa v spätnom zrkadle a venoval mi milý pohľad. Mohol mať tak štyridsať rokov a jeho hnedé oči prezrádzali, že v živote toho videl viac ako dosť.
"Dovidenia," nesmelo som sa ozvala keď som už vystúpila a opätky sa mi zaborili medzi štrk.
"Dovidenia, slečna," Sasuke zabuchol dvere a auto sa pohlo smerom od nás, otočilo sa a vystrelilo medzi stromy.
Vonku sa už stmievalo a keď som sa otočila k domu, bolo jasné, že Itachi ani Sasukeho mama neprišli skôr ako my.
Pozrela som sa na svojho priateľa, ktorý zakláňal hlavu dozadu, smerom k oblohe a trel si zátylok. Vyzeral zamyslene.
Potom ma chytil za ruku a kráčali sme dnu. Odomkol dvere, skopol si z nôh topánky a začal si rozopínať sako.
Ja som tiež dala voľnosť svojim nohám a celé chodidla ma pálili, ako dopadli na chladnú podlahu bosé. Takmer som zastonala od úľavy a bolesti zároveň.
Nasledovala som ho do obývačky, ale on pokračoval ďalej hore po schodoch. Na moment ma napadlo, že zostanem stáť v obývačke, ale zastal na schodoch a pozrel sa na mňa.
"Poď so mnou," jeho slová ukľudnili moje obavy z toho, že by sa mohol odo mňa vzďaľovať.
Cupitala som za ním po schodoch, cez chodbu až do jeho izby, kde si z tela zhodil sako a hodil ho na stoličku. Potom si rozopol gombíky pri krku až do polky hrudníka, akoby ho škrtili a prešiel si prstami po vlasoch, aby sa zbavil toho uhladeného účesu a opäť im dodal ich typický strapatý vzhľad.
Obzrel sa na mňa, ako stojím vo dverách. Nevedela som čo mám robiť. Čo očakáva, že urobím.
"Chceš niečo pohodlnejšie na prezlečenie?" jeho prostá otázka ma zaskočila. To na mne bolo tak vidno, že sa necítim pohodlne v tých šatách?
"Ako ma odvezieš späť, keď auto máš na pláži?"
"Požičiam si Itachiho auto keď príde. Tak, chceš niečo na oblečenie?" ani som si neuvedomila, že som mu pred tým neodpovedala na otázku. Prikývla som a on prešiel ku skrini. Odsunul posuvné dvere a ja som zbadala jeho šatník. Po väčšine prevládala čierna, modrá, šedá a biela farba. Sem-tam som si všimla červenú, ale to boli skôr košele.
Vytiahol jedno dlhé čierne tričko a šortky, ktoré mal na sebe oblečené keď som ho videla pred pár dňami. Keď mi podal oblečenie, ucítila som vôňu aviváže. Pripomínalo mi to domov.
"Ďakujem," pousmiala som sa na neho a prešla do kúpeľne, aby som sa mohla dať do pohody. Ale problém bol, že sa mi zasekol zips na chrbte a nešlo mi ho dať dolu.
"Sakra," mumlala som otrávene a šklbala koľko som mohla, ale ruky som mala v neprirodzenom uhle a boleli ma.
Pozrela som sa na seba do zrkadla a venovala si naštvaný pohľad. Nakoniec to vyzerá, že budem musieť v tých šatách zostať, čo?
"Sakura, si v poriadku?" Sasuke neotváral dvere, ale stál za nimi a určite počul moje nadávky a to, ako som sa tackala po kúpeľni v úbohom pokuse rozopnúť sa.
"No jasné, ja len..." do čerta! Rozopnite sa!
"Môžem ísť dnu?" už to bude mať, len kúsok!
"Dobre," vzdala som to a spustila ruky pozdĺž tela. Sasuke otvoril dvere a vošiel dnu. Mal rozopnutú košeľu a prezliekol sa do teplákov. Očividne sa chystal dať si ju dolu, keď ma začul.
"Znela si, akoby si mala nejaký problém," na jeho slová som mohla odpovedať jedine tak, že som sa mu otočila chrbtom a ukázala na zips, ktorý bol len trochu rozopnutý.
"Zasekol sa," povzdychla som si a narovnala sa, keď jeho blízkosť narušila môj osobný priestor. Stála som rovno pred zrkadlom, takže som s ním držala očný kontakt.
Bol vážny, ale oči mal hriešne. Zadržiavala som dych, keď mi vlasy zhrnul dopredu na rameno a jemne ma rukami pohladil po pleciach. Potom sa jeho prsty presunuli na pokožku môjho krku, dolu k lopatkám a začal mi rozopínať šaty. Pevne trhol dolu a vrátil sa späť, keď ho to nepustilo.
Na tretí krát sa mu podarilo uvoľniť tento menší problém a postupne ťahal zips nižšie. Dívala som sa, ako mal oči prilepené na mojom chrbte a podvedome sa hrýzol do pery.
Bolo to tak intenzívne. Stisla som k sebe nohy a cítila som, ako vo mne rastie napätie.
Zbadala som, ako zadržal dych a rýchlo sa na mňa pozrel v zrkadle. Okamžite som si automaticky prekrížila ruky na prsiach, aby som si udržala šaty na sebe, keď mi ich rozopol až dolu.
"Sakura, ty nemáš podprsenku?" jeho pohľad ma prepaľoval aj v odraze a stiahol svoje obočie nad očami, akoby sa snažil z mysle vypudiť myšlienky, ktoré nechcel, aby tam boli.
Zahanbenie vystrelilo do mojej tváre a zapýrila som sa.
"Tieto šaty... ehm, majú predok vystužený a nenosí sa pod nimi podprsenka," mumlala som a pritískala si ruky silnejšie na hrudník.
Neveriaco si odfrkol.
"Zabíjaš ma," vypustil zo seba ston a vtisol mi bozk na plece. Skôr ako som sa stihla pohnúť, otočiť sa, urobiť hocičo, odstúpil odo mňa a prehrabol si vlasy.
"Počkám ťa v izbe. Momentálne nie je bezpečné zostávať v tvojej blízkosti," v kútikoch mu pohrával uličnícky úsmev a odišiel skôr, ako som sa nazdala.
Vypustila som zo seba vzduch, ktorý som pevne zadržovala a vnímala som, ako sa mi trasú nohy. Nebolo to z ničoho iného ako zo vzrušenia a ja som vedela, že to je hlúpe.
Zhodila som zo seba šaty a rýchlo na seba navliekla jeho tričko a šortky. Ovlažila som si tvár studenou vodou a priložila si mokrú, studenú dlaň zozadu na krk.
Pomohlo to, bolo to hneď lepšie a ukľudnila som sa.
Zhasla som svetlo, otvorila dvere a vošla do jeho izby. Svietila tam iba malá lampička a vrhala na nás tiene. Sasuke sedel na posteli a díval sa von presklenou stenou na les, ktorý sa ponáral do tmy.
Odvážne som sa vyštverala za neho a položila som mu ruky na ramená. Mal na sebe tričko a svaly mal tak napäté, že som mu na ne začala tlačiť končekmi prstov. Zhlboka nasal vzduch a potom vydýchol.
Posunula som sa dozadu a nechala ho, nech si zloží hlavu do môjho lona, keď si ľahol a díval sa na moju tvár. Odhrnula som mu ofinu z očí a pohladila ho po linke rovného nosa.
To čo sa stalo na večeri stále viselo medzi nami a mala som dojem, že ak o tom nebudeme hovoriť, mohli by sa veci skomplikovať.
"Je mi to ľúto," vyhla som sa pohľadu do jeho očí a namiesto toho som sa dívala, ako sa na jeho čele objavili vrásky, keď ho nakrčil.
"Čo ti je ľúto?"
"Toho čo sa stalo na večeri, tvoj otec a-"
"Sakura, dúfal som, že si nezabudla na to, čo som ti pred pár dňami povedal. Nechcem, aby čokoľvek môj otec povedal zničilo to, čo medzi sebou máme,"
"Nezničí to, nemôže." Len čo jeho odporné slová potvrdili, že všetko čo Sasuke kedy robil malo svoj význam a dostalo ho to tam, kde dnes bol. Štvalo ma, keď som si uvedomila, že keby sa mu venoval, nikdy by Sasuke netrpel výčitkami. Bola to v podstate chyba Fugaka Uchihu.
"Už nikdy mu nedovolím, aby ťa nazval zlatokopkou." Jeho slová spôsobili, že ma zahrialo u srdca, pretože zo všetkého zlého čo povedal, on sa staral o to, že jeho otec naznačil, že som so Sasukem len pre peniaze.
"Toto ťa trápiť nesmie,"
"Zabil by som ho za to... najradšej," zašepkal a vyhol sa mojim očiam.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama