Veríte v osud? 35.diel 1/2

12. září 2014 v 14:27 | Mešteková |  Veríte v osud?
K tomuto sa nedá povedať viac, ako: Užite si to :D
Ráno som otvorila oči a pocítila som DeJaVu. Dívala som sa na látkový strop stanu a keď som otočila hlavu na bok, očakávala som, že tam uvidím Hinatu, ale namiesto toho tam ležal Sasuke s jeho strapatými vlasmi. Hlavu mal položenú na rukách a ležal na bruchu, potichu oddychoval.
Na moment som bola zmätená, ale potom som si spomenula na náš nočný tanec na pláži, - čo sa mi teraz zdalo ako sen, príliš neuveriteľné - to, ako sa naše telá o seba treli ( Hriešny tanec môže ísť do zadku ).
Potom sa mi v hlave vynorila spomienka na to, ako sme kráčali cez tlupu opitých ľudí do stanu. Pamätala som si, ako sme sa v ňom zatvorili a aj to, ako som sa na neho... vrhla. Pane Bože, ja som na neho skočila ako nejaká nenásytná divoká mačka.
No, nezdalo sa, že by s tým mal veľký problém. Myslím, že nás tanec oboch dosť... hm, navnadil. Bola som opitá jeho prítomnosťou a tým ako sa ma dotýkal na toľkých miestach, ako jeho pery ochutnávali moju pokožku, ako sa jeho telo obtieralo o to moje, ako som počula jeho zrýchlený dych v mojom uchu.
A potom ma odrazu odtlačil a... no, v podstate ma odmietol.
Poníženie mi narástlo v hrudi a mala som chuť zahrabať sa. Skryla som si tvár do rúk a nečujne som zastonala nad tou spomienkou. Myslím, že hovoril niečo o tom, že sme v stane a mne bolo dosť trápne sa k tomu vyjadrovať, takže som sa tvárila, že som unavená.
"Bože," zaskučala som nad svojou hlúposťou a vyhrabala som sa radšej zo stanu von. Všetci boli odpadnutí tak ako pred tým. Vyliala som si z fľašky vodu na tvár, aby som sa dala ako-tak dokopy.
Než som sa nazdala, zo stanu sa vynoril Sasuke, ktorý zdvihol ruky nad hlavu, aby natiahol svoje svaly na chrbte.
Pri pohľade na neho som si opäť spomenula na našu noc nabitú vášňou a musela som na seba vyliať ďalšiu vodu, aby som zakryla červené líca.
"Ahoj," zamumlal rozospatým hlasom a pretrel si dlaňami oči. Myslím, že som ho aj ja pozdravila, hoci hlas mi zlyhal.
"Si v pohode?" premeral si ma žmúriac cez ostré slnko, ktoré plávalo po oblohe.
"Uhm," usmiala som sa a natiahla na seba tričko, aby som zakryla rozpaky.
Sasuke si prešiel po strapatých vlasoch, aby im dal nejaký tvar a pozrel sa na hodinky na svojej ruke. Na moment som sa dívala, ako sa mu napínajú svaly na ramennej kosti a okamžite sa mi v hlave vynorilo, ako som v noci sledovala, keď sa jeho svaly na bruchu napínali, keď som mu po nich prešla perami.
Namáhavo som prehltla a tuho zatvorila oči. Och, správala som sa, akoby som s ním chcela... teda, nie že by som nikdy nechcela, len... je príliš skoro, aby som to spravila. Sme spolu krátko a nie je dobré, aby som pri ňom tak strácala zábrany. A on ma odmietol...
Prešiel k vedľajšiemu stanu a nohou štuchol do veľkého chodidla, ktoré vytŕčalo z otvoru.
"Naruto, vstávaj. Musíš nás zaviesť domov keď chceš, aby som vám tu nechal auto do zajtra," jeho chrapľavý hlas prehlušilo zamrnčanie a Sasuke do neho kopol znovu - tvrdšie - aby ho prebral. Naruto zanadával a po štyroch sa vyštveral zo stanu, starostlivo ho zatvárajúc, aby Hinatu nezobudil.
"Koľko je hodín?" zašomral a naširoko zívol.
"Jedenásť preč, takže je na čase, aby sme pohli zadkom," Sasuke si cez hlavu pretiahol biele tričko na gombíky a dal Narutovi do ruky kľúče od svojho auta.
To už bolo tak veľa hodín? Počkať, dnes je sobota. Ach, večera s jeho rodinou. Skrútilo mi žalúdok.
Naruto so Sasukem ma vyhodili pred domom ako prvú. Veľa sme toho ani jeden z nás nenahovorili, lebo sme sa pokúšali prebrať a Naruto vkuse za volantom zíval. Sasuke mi povedal, že ma o pol siedmej príde vyzdvihnúť a tak som utekala do domu, aby som sa najedla a dala dokopy.
Nakoniec som hodiny sedela na posteli, stískala som mobil v rukách a zvažovala všetky výhovorky, ktoré som chcela použiť, aby som sa nemusela dostaviť na tú večeru. Žalúdok som mala ako na vode, takže môj pokus o jedlo dopadol tak, že som si za celý deň len raz odhryzla z jablka a aj tak som to vypľula do koša. Pochybujem, že na tej večeri budem schopná niečo zjesť. Možno tak urazím jedinú osobu, ktorá by ma mohla mať rada, ak bude variť Sasukeho mama. Ach... Zachráňte ma niekto, neviem čo mám robiť!
Mobil v ruke mi zavibroval a ukázalo mi Sasukeho číslo. Možno mi volá, že sa večera presúva!
"Ani len nepomysli na to, že by si sa vyhovorila, že sa necítiš dobre, Sakura," jeho hrozivý tón v telefóne ma tak vydesil, že som skoro pustila mobil na posteľ. Čo do pekla?!
"J-ja," zajachtala som, gúliac očami k dverám a potom oknu, či tam náhodou nie je a nesleduje ma.
"Stavím sa, že teraz vymýšľaš nejaký spôsob ako sa z toho vyvliecť," potom mlčal, asi čakal moju odpoveď, ale tá akosi neprichádzala.
"Sakura, sme v tom spolu, nemusíš sa báť," pokus o upokojenie? Zlyhal.
"Prídem pre teba o polhodinu a ak nebudeš do vtedy pripravená, bude mi jedno v akom stave ťa tam dovlečiem, kľudne aj nahú,"
"T-to by si nespravil," vyschlo mi v hrdle a nepokojne som sa zahmýrila v osuške v ktorej som sedela veľmi dlho na mojej posteli.
"Chcem to mať za sebou rovnako ako ty a nemyslím si, že by som zniesol ďalšiu psychickú prípravu na večeru s mojim otcom, takže si zapíš za uši, že to spravím." Naozaj niekedy vedel byť desivý... dokonca aj ku mne.
"O-okej," jachtala som prekvapená jeho vyhrážkou. Čo iného som na to mohla povedať?
Protesty? Nulová šanca.
"O pol hodinu som u teba," hovoril sekavo, ako nejaký robot a ja som vedela, že je napätý asi viac ako ja a to sa prejavovalo na jeho panovačnom prístupe.
"Okej," zopakovala som a telefón ohluchol.
Počkať, povedal, že pre mňa príde o polhodinu? Pozrela som sa na hodiny, ktoré ukazovali osemnásť nula nula a vyskočila som na nohy. Sakra, sakra, sakra!

O polhodinu som už stepovala pri dverách, dlane sa mi potili a bolo mi na vracanie. Mala som na sebe navlečené šaty a opätkové topánky. Nevedela som, ako inak sa mám obliecť a tak som si povedala, že týmto to nemôžem zničiť. Keď prišlo auto pred dom, otvorila som dvere. Stálo tam lesklé biele audi a na moment ma to zmiatlo. Potom som si uvedomila, že Sasuke nechal svoje auto na pláži kvôli hudbe, tak musel ísť iným autom. Všetky autá boli luxusné, čo ma ani nemalo prekvapovať pri toľkých peniazoch.
Kráčala som k autu, keď sa zrazu otvorili zadné dvere a vystúpil Sasuke. Prečo ide zozadu? A kto teda šoféruje vpredu? A Pane Bože, on mal na sebe čierny oblek a niečo si spravil s vlasmi. Vyzerali upravené, neboli také strapaté ako zvyčajne. Zastala som, omámená tým čo som pred sebou videla. Sasuke mi držal zadné dvere a pokynul mi, aby som šla dnu. Prinútila som svoje nohy ako z olova pohnúť sa a nejako sa mi podarilo nasúkať na zadné sedadlo.
"Dobrý večer," zamumlala som tak potichu, že šofér to nemusel počuť, ale on ma odzdravil.
Sasuke zabuchol dvere, obišiel auto a už si sadal ku mne. Otočila som sa na neho s otázkou čo toto všetko je, pretože ma nepripravil na to, že pôjdeme autom, ktoré bude riadiť prenajatý šofér, ani to, že bude v obleku a bude mať dokonca upravené vlasy!
"Otec dnes poobede volal a oznámil, že zarezervoval vo vedľajšom meste miesta v reštaurácii. Musel tam odísť na stretnutie a aby stihol našu večeru, musíme ísť my za ním." Nedíval sa na mňa, radšej sústredil pozornosť na sedadlo.
Bola som rada, že som si dala šaty, inak by som sa musela ísť veľmi rýchlo prezliecť.
"Aha, fajn," pozrel sa na mňa a všimol si, ako moje oči zalietavali k šoférovi.
"Robí rád veci vo veľkom, keď už do mesta, tak s osobným šoférom. Tento boj s ním človek nevyhrá," povzdychol si a odhrnul mi zopár vlasov z očí.
"No, to všetko vysvetľuje," pokývala som hlavou a lepšie sa usadila.
"Prečo máš tie vlasy tak..." nevedela som nájsť správne slovo. Spľasnuté? Upravené?
"Súčasť hry na dobrého syna, keď sa ide do spoločnosti," odvrkol si znechutene a zadíval sa von oknom. Vyzeral byť naštvaný a napätý a rozhodne budem radšej mlčať.
Po celú cestu tam sme boli obaja zabratý do myšlienok, ani jeden z nás nepovedal jediné slovo. Sústredila som sa na to, aby som si uvoľnila dýchacie cesty a utriedila myšlienky.
Sasuke sa opieral jednou rukou o dvere a díval sa na cestu, ktorá sa okolo nás mihala. Keď už sme boli v polke cesty, jeho prsty narazili na moje a zovrel mi ruku, akoby sa ma snažil upokojiť. Možno počul, ako som zhlboka dýchala.
Pár minút pred siedmou hodinou auto zajelo pred vchod jednej z obrovských budov. Sasuke vystúpil a ja som tam sedela, totálne zahltená panikou. Normálne som uvažovala, že vyhodím šoféra z auta a ukradnem ho, len nech sa odtiaľto dostanem čo najďalej.
Než som sa nazdala, už mi otváral dvere a podával mi ruku, aby mi pomohol vyjsť von.
Dobre, Sakura... toto zvládneš, je to len chvíľa na večeri a potom už nikdy nebudeš čeliť týmto pocitom. Otrela som si spotenú dlaň o nohu a vsunula ju do čakajúcej ruky. Keď som vyšla von, Sasuke zabuchol dvere a auto sa hneď pohlo.
"Dostanem nás odtiaľto tak rýchlo, ako sa bude dať," sľúbil mi a položil mi ruku na kríže v upokojujúcom geste a tým ma donútil k tomu, aby som spravila zopár krokov. Bola som ako robot, kráčala som s ním do obrovských sklenených dverí a keď sme sa ocitli vo vnútri, všetko bolo zariadené v elegantných tmavých farbách, svetlá tomu dodávali luxusný vzhľad. Na toto nie som zvyknutá, toto je príliš honosná reštaurácia na moje pomery.
Sasuke mi dal dolu svetrík a ja som ho nechala, celkom zaskočená ako galantne sa správal. Nie že by taký nebol, ale tu si držal masku Uchihu pevnejšie ako kedykoľvek pred tým. A tak trochu som chcela svojho Sasukeho, ktorý sa na mňa vedel usmiať tým pokriveným spôsobom, ktorý patril len mne.
"Hneď som späť," zašepkal a opustil ma, asi aby odniesol môj svetrík jednej z hostesiek, ktoré čakali pri šatni. Dívala som sa na úžasne prepracované schodisko a trepala rukami, aby som ich nemala vlhké.
Potom ku mne prešiel a chytil ma za ruku. A takto sme vyšli po schodoch - ktoré som rátala a bolo ich dvadsať - do obrovskej miestnosti, ktorá bola plná stolov ako skutočný pár, ruka v ruke. Na moment sa obzrel a potom zamieril do odľahlej časti kde som vedela, že ak si návštevníci priplatia, budú mať súkromie. Už z diaľky som videla dve čierne hlavy a srdce sa mi rozbúšilo ako zvon.
"Itachi, mami," pozdravil ich keď sme zastali pri stole. Poobzerala som sa a videla jeho brata, ako sa na mňa usmieva oblečený tiež v dobre padnúcom čiernom obleku a pani Uchiha, tak krásnu ako bola na fotke, ktorú som pred tým videla v polnočných šatách. Mala rozpustené čierne vlasy a tak príjemnú tvár, že ma to trochu ukľudnilo. Keď k nám zdvihla hlavu, na perách sa jej objavil široký úsmev. Obaja sa postavili, aby sa s nami mohli zvítať.
"Rád ťa opäť vidím, Sakura," Itachi ma objal, akoby sme boli starí priatelia a mňa to okamžite dalo do pohody, pretože on bol ten, ktorý ma neodsudzoval.
"Ja teba tiež," povedala som nesmelo a pozrela sa na pani Uchiha, ktorá obchádzala stôl, aby sa ku mne dostala bližšie.
"Prepáčte, že meškám," hrubý hlas zaburácal za mojim chrbtom, čo ma donútilo nadskočiť a Itachi sa nad tým nepatrne usmial. Otočili sme sa aj so Sasukem k vysokému mužovi, ktorý vzbudzoval taký rešpekt, že som sa scvrkla na veľkosť hrášku. Mal hnedé vlasy a ostré oči, vyžaroval autoritu akoby to bola nejaká aura, ktorá sa vznášala okolo neho. Kráčal k nám chôdzou, ktorá naznačovala, že si s ním neradno zahrávať.
"Otec," pozdravil ho Sasuke hlasom bez emócii, keď zastal pred nami. Kývol na svojho najmladšieho syna a potom sa pozrel na mňa, premeriavajúc si ma od spodu nahor a nakoniec zostal pozerať na moju tvár.
"Toto je moja priateľka, Sakura Haruno," Sasuke prehovoril a pri tom mi jemnými kruhmi prechádzal po chrbte, aby ma ukľudnil.
"Rada vás spoznávam," och, Bože môj... zvládla som to! Ani mi nezlyhal hlas!
Nemala by som urobiť pukerlík?
Natiahla som k nemu ruku a on mi ju stisol, okolo očí mu naskákali vrásky, keď sa na mňa pousmial.
"Som Fugaku Uchiha, potešenie je na mojej strane," nebolo to také hrozné... myslím. Vyzeral zatiaľ milo. K jeho boku sa postavila pani Uchiha a namiesto toho, aby si udržala vážnu fasádu a len mi potriasla rukou, stisla ma v náručí, akoby som bola jej dcéra. Nemohla som skryť moje prekvapenie v tvári keď jej ruky obalili moje telo.
"Som taká šťastná, že ťa konečne spoznávam,"
"Ď-ďakujem," konečne prišlo na zajachtanie, ale viac ma prekvapilo, že to bolo pri jeho matke a nie otcovi. Uvoľnila stisk a venovala mi mamičkovský úsmev.
"Neposadáme si?" Itachi, ktorý stál na boku sa ozval a tak spôsobil, že sme sa konečne pohli a usadili sme sa. Stôl bol kruhový a sedela som uprostred Sasukeho a Itachiho, zatiaľ čo ich mama bola oproti mne.
"Mali ste pohodlnú cestu?" pán Uchiha si zobral zo stola pohár s pitím a dal si jeden veľký dúšok.
"Mali," Itachi sa pozrel na svoju mamu, akoby sa jej pýtal či aj jej cesta bola v pohode a ona len prevrátila očami.
"A vy, Sasuke, Sakura?" stále som mala chuť krčiť sa, keď sa jeho pohľad premiestnil na mňa a hovoril našim smerom. Sasuke mi pod stolom položil ruku na stehno, ktorú som okamžite zovrela.
"Ako vždy, pohodlná," Sasuke sa natiahol pre prípitok, ktorý sme všetci mali na stole a tiež sa napil. Bolo to šampanské a vo vnútri bola jahoda. Odrazu som sa cítila strašne vyprahnutá a tak som nasledovala jeho príklad a upila si z bubliniek. Bolo to sladké a celkom chutné a hlavné bolo, že mi to uhasilo smäd.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama