Veríte v osud? 34. diel 1/2

10. září 2014 v 11:22 | Mešteková |  Veríte v osud?
Takže, po tak krátkom diely som si povedala, že by som mohla dať opäť dvojdiel, ktorý si snáď užijete. Trošku viac mi zapracvala na konci fantázia :D ehm... Ďakujem za povzbudenie, Michel :)
Piatok prišiel rýchlejšie ako som si bola myslela. Mala som voľný deň a tak som ho trávila s Hinatou v obývačke a leňošili sme pri telke. Občas sme prehodili zopár slov s jej otcom, ktorý behal hore dolu a vybavoval čosi po telefóne.
Chalani boli na pláži a pripravovali všetko na oslavu. Bol tretí júnový víkend a chalani očakávali veľkú zábavu. Nedovolili nám ísť s nimi a tak sme doslovne zomierali na pohovke a každú chvíľu sa pozerali na hodiny. Naruto vravel, že pre nás príde okolo siedmej večer, takže sme mali kopec času. Ešte len odbili tri.
Posledných pár dní som veľmi dobre nespala. Nebolo to len tým, že pred tým som spala so Sasukem v jednej posteli a chýbal mi tam, pretože bola pre mňa obrovská, ale aj tým, že som bola nervózna z nasledujúcej soboty.
Vedela som, že to skôr či neskôr príde, už len preto, lebo so Sasukem sme spolu boli tri týždne a jeho rodičia o mne vedeli už od začiatku. Bola som však prekvapená, že ma tak veľmi chce jeho matka spoznať.
Keď som trávila čas u Sasukeho, tak len vtedy, keď sme mali zaručené, že ani jeden člen jeho rodiny nebude doma. Inak sme chodili stále niekam von, alebo sme boli v sídle, keď Hinatin otec nebol doma.
Čím dlhšie som s ním bola, tým viac som o ňom zisťovala a tým viac som prahla po ďalších informáciách.
Sledovala som každé jeho gesto a pokúšala som sa ho rozlúštiť. To, že si prechádzal rukami po vlasoch som vedela už od začiatku - bol nervózny a frustrovaný. Keď naklonil hlavu na bok, bola to zvedavosť. Keď si trel zátylok, cítil sa nesvoj a možno trápne.
Ale hlavne jeho oči prezradzovali v akom rozpoložení sa nachádza. Človek sa u neho nemohol spoliehať na mimiku, pretože po väčšine si držal kamennú tvár. Áno, usmial sa, uškrnul, ale to len keď sme boli spolu a v okolí sa nachádzalo len málo ľudí. Bolo to niečo, čo patrilo nám.
No jeden pohľad do jeho očí mi nahováral, čo som potrebovala vždy vidieť. Keď bol šťastný, alebo vzrušený, temnota v jeho očiach priam pulzovala, akoby to bol oheň, ktorý ku mne prehýbal plamene. Keď bol smutný či úprimný, jeho oči boli ako dve obrovské studne v ktorých som sa dokázala stratiť, bolo na ňom či ma pustí ďalej, alebo nie. Keď je naštvaný, v jeho očiach sa objaví taká tvrdosť, že človek nemá šancu preniknúť cez jeho obranu. Vyzerá tak nedotknuteľne a desivo, že mám nutkanie ustúpiť. Potom je tu pohľad, ktorý zdobí jeho tvár takmer stále, je to niečo, čo nosí so sebou všade a každému to ukazuje. Ľahostajnosť, ktorá pri pohľade na neho núti, že vám naskákajú zimomriavky. A nakoniec je tu pohľad, ktorý patrí len mne. Ten pohľad, ktorý mi dáva keď sme sami. Ja ho nazývam nežným pohľadom, ktorý jeho oči robí intenzívnejšie ako čokoľvek iné.
"Nad čím tak úpenlivo premýšľaš?" Hinata ma vyrušila z mojich myšlienok a takmer mnou myklo. Vykrútila som viac hlavu, aby som na ňu lepšie videla. Ležala som na pohovke, nohy som mala vyložené na operadle a hlavu zvesenú dolu. Ona ležala na zemi a čítala nejakú knihu.
"Hmmm," pokúšala som sa ignorovať valiacu sa krv, ktorá sa sústreďovala v jednom jedinom bode tak ako som to robila doteraz.
"Mala by si sa dnes zabaviť a nemyslieť na to, čo bude zajtra," Hin zaklapla obal knihy. Mala som ju síce dolu hlavu, ale rozoznala som obálku. Bola to nejaká romantika.
"Veď dobre, dobre," od kedy mi to Sasuke oznámil, prebrala som to s ňou snáď tucet krát. Po tom, čo spravil výnimku a nasadli sme do auta úplne mokrí, len čo som sa doma osprchovala, musela som to Hinate povedať. Zo začiatku bola vzrušená, ale potom so mnou zdieľala môj strach. Neskôr zaujala stanovisko, ktoré aj mňa samotnú prekvapilo. Každý je nervózny, keď sa musí prvýkrát stretnúť s rodinou niekoho s kým je. Či už sa im bude páčiť, alebo nie, nemalo by to záležať od nich. Podstatné je, že ja a Sasuke spolu chceme byť. Na ničom inom nezáleží a okrem toho, Itachi vyzerá, že so mnou nebude mať problém. V skutočnosti, povedala by som, že som si s ním celkom rozumela.
"Ale nemal by si domov pozvať a predstaviť ženu s ktorou plánuje prežiť celý svoj život? Ak by po mne mal ďalšie tri priateľky, tiež by ich všetky chodil predstavovať?"
"Sakura, myslím, že dobre vieš, že Sasuke nie je ten typ, ktorý by mal dvadsať dievčat a pýšil sa nimi pred rodinou. Ak ťa ide predstaviť rodine, tak je to aj z jeho vlastnej iniciatívy. Ak by nechcel, mohol mame povedať nie. To, že tam bude jeho otec je len nepríjemný bonus, ale stačí ak sa s ním stretneš len raz, aby si si utvorila obraz a hotovo." Vždy som žasla nad výberom jej slov. Ale ona nie je na mojom mieste, takže sa jej to ľahšie hovorí.
"Ja si myslím, že Sasuke to s tebou myslí vážnejšie ako len vážne. Proste, on nie je ten typ, čo by to striedal a vodil si ženy do domu na večerné posedenie s rodinou. Ani nie je jeden z tých, čo by sa dal len tak s hocikým dokopy," to už som vedela, "On sám sa musel rozhodnúť. Buď, alebo." Áno, dochádzali mi slová. Asi mala pravdu. So Sasukem sme na tom neboli tak, že by sme plánovali svadbu, ale boli sme spolu a mali sme sa radi dosť na to, aby ma mohol predstaviť rodine.
Tak fajn, to pôjde. Proste nahodím svoje najlepšie správanie, úsmev a budem sa modliť, aby som nevyzerala ako idiot. To zvládnem.
"Fajn... máš pravdu." Musela som súhlasiť, nedala mi na výber. To, ako používala slová bolo správne. Bolo to dosť na to, aby ma presvedčila, nech sa nebojím.
"Idem do sprchy," vyskočila na nohy a knihu si pritisla na hrudník. Venovala mi úsmev a vybehla po schodoch do izby.
Chvíľu som ešte rozjímala a vnímala, akú ťažkú som mala hlavu, keď sa mi tam hrnula krv, než som sa odhodlala zhodiť nohy z pohovky a postaviť sa. Okamžite sa mi zatmelo pred očami a vrátilo ma na sedačku. Sedela som tam dostatočne dlho, než mi čierne škvrny prestali behať po sietnici a závrat ma prešla. S hlbokým nádychom som sa postavila a tiež som zapadla do kúpeľne, ktorá na mňa čakala s prísľubom horúcej sprchy.
O siedmej večer, keď som zbiehala schody dolu do predsienky, ozývalo sa ulicou trúbenie Narutovho auta.
S Hin sme stihli akurát tak zakričať na pozdrav a vybehli sme rovno k jeho seatu, ktoré na nás čakalo. Naskočili sme dnu a Naruto nás privítal s úsmevom.
"Čaute kočky," nemalo zmysel mu hovoriť, nech ma nezahrňuje do jeho pozdravov ohľadom mačiek. Prišlo mi to... divné.
"Všetko sa to tam rozbieha, tak je na čase užiť si zábavu," zazubil sa na mňa v spätnom zrkadle a nahol sa k Hinate, aby jej mohol vtisnúť bozk na líce.

Keď sme prišli na pláž, kde sa očividne zvyčajne konali tieto zábavy, horúčava v aute bola neznesiteľná a piesok ma pálil aj cez žabky keď som schádzala k obrovskému hlúčiku ľudí. Opäť to vola víkendová záležitosť, ale ani ja a ani Sasuke sme nemali záujem tu byť dlhšie, ako jeden deň.
Jeho auto bolo pristavené blízko stanov a ohniska. Z otvoreného kufra sa ozývala hudba, ktorá bola dosť hlasitá, aby prehlušila dokonca aj moje vlastné myšlienky. Slnko bolo ešte dostatočne vysoko a zohrievalo vodu v ktorej sa zopár ľudí kúpalo. Zišla som dolu a ďakovala Bohu, že sa už nebudem cítiť ako piate koleso u voza, keď som bola s Narutom a Hinatou.
So Sasukem sme sa dohodli, že sa stretneme až na mieste a teraz bol tam.
Sedel na malom fliačiku zelenej trávy dolu pri vode a díval sa na ľudí, ktorí sa kúpali. Alebo skôr by som povedala, že sa túlal vo vlastných myšlienkach. Lakte mal položené na pokrčených nohách a v jednej ruke držal plechovku nealkoholického piva. Bol do pol pása vyzlečený a mal na sebe len čierne šortky na plávanie. Jazva mu vystupovala dosť zreteľne a pri pohľade na ňu, som mala chuť kričať už len z tej predstavy ako mu ublížili.
Kľakla som si dozadu a ovinula ruky okolo jeho krku, skladajúc ich krížom cez jeho hrudník. Naklonila som sa ponad jeho rameno a cítila som, ako na moment stuhol, než zistil pootočením hlavy, že som to ja. Viditeľne sa uvoľnil a obrátil sa s takou rýchlosťou, že som sa ani nenazdala a už som bola v jeho náručí.
"Čau," uškrnul sa na mňa a venoval mi pokrivený úsmev.
"Zdravím," vycerila som zuby v obrovskom úsmeve a cvrnkla som mu prstom do nosa. Myklo mu kútikmi a posunul sa viac dozadu.
"Vyzerá to tak, že sa náramne bavíš," ozvala som sa, keď si ma napravil v náručí a vtesnal si ma medzi jeho nohy tak, aby som bola opretá o jeho hruď a dívali sme sa na jazero.
"Ani netušíš ako veľmi," povzdychol si "ale keď si tu, je to lepšie,"
"Nebudeš ma dnes zasa hádzať do vody, však?" uisťovala som sa a cítila som, ako som sa napla. Sasuke mi zatlačil na ramená, aby ma ukľudnil a jeho hruď zavibrovala potlačovaným smiechom.
"Iba ak by si bola zlá,"
"Čo pre teba znamená: byť zlý?"
"No, to sa ešte uvidí. Spoznám to v tej správnej chvíli a ty to pocítiš,"
"Hej! Mne to príde ako zámienka na to, aby si ma hodil do vody," zaprela som sa do neho, aby som ho poštuchla - so smiechom.
"Nebudem ťa hádzať do vody, neboj sa," sklonil sa dolu a jeho horúci dych mi prešiel po krku, až som sa zachvela a skrútili sa mi prsty na nohách. Do čerta, celé ruky mi pokryla husia koža.
"To som veľmi rada," zašomrala som potichu.
"Idem ti pre niečo na pitie," ponúkol sa Sasuke, ale ja som zavrtela hlavou.
"Nie, ty len seď, ja si pre to zájdem," už aj som stála na nohách a mašírovala som cez horúci piesok k obrovskému stolu, ktorý chalani zmontovali dokopy. Bola tam pípa, narazené sudy a dokonca prenosná mraznička. Vždy na všetko mysleli. Vytiahla som si vychladené pitie a otočila sa, aby som sa následne skoro zrazila so Shikamarom, ktorý si čapoval pivo.
Prehodili sme zopár slov, ale s ním sa ťažko zhováralo. Vyzeral ako večne unudený človek. Šla som teda k Sasukemu, ale po ceste som zavadila o Naruta, ktorý stál pri jednom stane s Hinatou a hádzal dnu nejaké veci.
"Hej, Sakura, ak hľadáš váš stan kam si odložiť veci, tak je to tento," ukázal na dvojmiestny stan postavený hneď vedľa Narutovho. Prekvapene som nadvihla obočie v otázke.
"Náš stan?"
"Tvoj a Sasukeho, zobrali sme tento krát dva, aby sme sa mohli vyspať ak by prišlo na únavu. Tento je náš," hodil zmuchlanú mikinu do toho ich a vyrovnal sa. Ach, samozrejme. Mali sme tu zostať do zajtra, určite si niekde budem chcieť ísť ľahnúť. A Sasuke a Naruto predvídali. Milé.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama