Veríte v osud? 32. diel

8. září 2014 v 16:48 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ďakujem vám veľmi pekne za komentáŕe a aj za vyjdrenie sústrasti. Holt, pohreb je už za nami, veľa ľudí mi prišlo povedať, že sa im môj príhovor páčil a musela som ho niektorým preposlať čo ma zahrialo u srdiečka. :) Teta odpočíva v pokoji a myslím, že by sa potešla, keby videla ako sme všetci držali pohromade. V sobotu som bola na svadbe a poviem vám, mám po krk akcii minimálne na rok :D
Tento diel - musím sa ospravedlniť za jeho ukončenie, ale nechcem to robiť ako dvojdiel, takže myslím, že zajtra najneskôr pozatra pribudne ďalší. Snáď ma za to nezabijete :)


Jún naplno ukázal, že začína leto a konečne prestalo pršať. Ja aj Hinata sme boli zdravé a Sasuke a Naruto odišli späť domov. Dom bol opäť plný ľudí, pretože sa vrátil Hinatin otec a aj sestra a pár ľudí, čo sa staralo o domácnosť.
Aká som bola šťastná, že mi bolo dobre! Okamžite som nastúpila do práce, kde ma privítala Ino aj s Ervym a začala som makať. Na moje prekvapenie a vlastne aj potešenie, Sasuke ani Naruto od nás nechytili virózu, ktorá sa tu šírila. Museli mať riadne silnú imunitu, ale to bolo len dobre. No, úprimne... asi by som sa o Sasukeho nebola schopná postarať tak, ako sa on staral o mňa, keď by mal doma rodinu. Až som sa chvela z tej predstavy.
Dni ubiehali nesmierne rýchlim tempom. Cez deň v práci, neskôr vonku. Po týždni si Ino začala zvykať na to, že Sasuke je dosť často v mojej práci. Zo začiatku bola v pomykove keď videla, že ma chytil za ruku keď som mu niečo podávala, alebo ma len jemne pohladil po prstoch, - neušlo to jej pohľadu - ale keď jej to docvaklo ( zo začiatku tomu nechcela veriť, len tak mimochodom ) usúdila, že je rada, že to je on a nie Kai.
V priebehu týždňa som sa dozvedela, že ona a Kaidan spolu pred tým boli, ale rozišli sa. Nepovedala mi prečo, ale vedela som, že to bolo presne to, čo mi chcela pred tým povedať.
Zostali kamaráti, ale sama priznala, že je ťažké sa na neho pozerať. Sakra, viete si predstaviť ako som si želala v tom momente, aby sa zem roztvorila a ja som zmizla niekde hlboko? Okamžite som si vtedy spomenula na to, ako som s ňou viedla prvý večer po práci rozhovor o Kaiovi.
Nebola si istá, či ho nechcem ale k môjmu prekvapeniu, nedala sa zmiasť žiarlivosťou ani hnevom a nevyužila to, aby mi urobila zle. Vedela, že ešte stále k nemu má puto, stále ho chce. Preto sa na neho nemohla dívať. Bála sa, že v jej očiach uvidí bolesť. Nemohla s nami byť pri bare, keď tam bol a rozprávali sme sa. Cítila som sa za to ako totálna hlupaňa. Keby som si bola všímala viac, mohla som s tým niečo spraviť. Ale bola dosť silná a vedela som, že toto nie je moja bitka. Ona musí vyhrať sama nad sebou.
Skupina chalanov do našej reštaurácie neprestala chodiť a Kaidan tam nechýbal tiež. No pokiaľ sme boli na verejnosti, Sasuke a Kaidan sa ignorovali, akoby ani jeden z nich neexistoval.
S Kaidanom som sa rozprávala len na základe vzťahu čašník - zákazník, ale nemohla som si odpustiť zopár kradmých pohľadov na neho, ak sa tam pri ich stole motala Ino. A vždy ma pichlo pri srdci, keď som videla, že v jeho očiach nie je nič viac, ako odstup a nezáujem. Myslela som, že by sa to medzi nimi mohlo dať aspoň trošku dokopy. Ale nevedela som čo rozbilo ich vzťah, tak som sa rozhodla venovať sa tomu môjmu. Do nich ma nič nebolo.
Naruto a Hinata tu trávili dosť veľa času keďže sa tu schádzala partia. Občas sa to premiešalo keď sa pridali Neji, Tenten či niekto ďalší, koho som nepoznala. Nebola šanca. Partia bola obrovská a Sasuke, ktorý vždy keď som mala voľnejšie prišiel za mnou a sedel za barom, aby sme boli spolu povedal, že ani on všetkých nepozná a ani ho to nejako netrápilo. Keď ho niekto z nich oslovil, odpovedal, ale tých, ktorých mená nevedel, nenazýval menom.
To, že Sasuke a ja sme spolu bola rarita, ktorú sme obaja veľmi ťažko prehrýzali, zvlášť keď som počula tie narážky od Karin, ktorá sa tam raz za čas ukázala, alebo otázky od dievčat, ktoré ním boli pobláznené.
Sasuke na druhej strane väčšinu ignoroval tvrdým spôsobom, až som sa divila, že sa s ním ešte niekto má záujem rozprávať.
Hiashi Hyuuga sa samozrejme dozvedel, že jeho dcérenka si našla priateľa. Najskôr sa mu to nepáčilo, mal reči ohľadom toho, že ju bude zdržovať od učenia a rozptyľovať a navádzať na hlúposti, ale keď zistil, čí syn chodí s jeho dcérou a spoznal Naruta osobne, celý deň mal kútiky úst až niekde za ušami, aký tým bol nadšený. Syn policajta, ktorého poznal v ňom vzbudilo dobrý dojem.
Samozrejme aj keď bol rád, že je to Naruto, vedel byť tvrdý a netoleroval nočné rande, ako to mal Naruto vo zvyku, hoci jeho dcéra bola dospelá. Nepáčilo sa mu totižto, že by sa mali pofľakovať po nočnej Konohe. Ale ja ho spracujem - dala som taký sľub Narutovi, ktorý mi vyznával nehynúcu lásku kľačiac na jednom kolene, ak to zvládnem. Nechápem, prečo ju chce brať na tieto nočné výlety, ale neskôr som sa so Sasukem zhodla, že to vlastne ani nechcem vedieť. A takto plynuli dni pomalým tempom, ktorý bol vlastne dosť rýchli ak ste mali okolo seba ľudí s ktorými ste ilovali tráviť čas. A ja som sa každé ráno tešila, až uvidím Sasukeho.
"Mama ma stále prosí, aby som ťa doviedol predstaviť rodine, takže si na sobotu nerob žiadne plány," len čo som nastúpila do auta, okamžite to na mňa vytiahol v jeden nesmierne teplý večer, len čo som skončila v práci.
"Ahoj," povedala som prekvapene s nadvihnutým obočím a trochu kyslím tónom. Bola som unavená a dnes so mnou Sasuke nebol v práci. Ani by som nemala čas sa s ním rozprávať, lebo sme mali akciu a mňa nesmierne boleli nohy. Ale počuť práve toto po celom dni namiesto: "ahoj" ma vyviedlo z mieri.
Sasuke sa natočil ku mne s trochu napätou tvárou.
"Vyhovuje ti to v sobotu?" čakala som kedy to príde, ale keď som si predstavila, že sobota je tak blízko, až sa mi zovrel žalúdok. Čo ak sa jeho rodičom nebudem páčiť? A bude tam vôbec jeho otec?
Prikývla som, čo iné som mohla spraviť? V piatok sme mali ísť na plážovú párty, tak tam sa odreagujem než sa vrhnem do tejto nebezpečnej akcie.
Videla som, aký je zachmúrený. Zvesil stuhnuté plecia a zdvihol ruku, aby ma mohol pohladiť po líci.
"Ahoj," zamumlal potichu, keď sa ku mne naklonil aby mi vtisol bozk. Ale skôr, ako sa stihol odtiahnuť, objala som ho rukami okolo krku a držala ho pri sebe, aby som si ho mohla ešte chvíľu vychutnať. Jeho ústa chutili po jablkách a to mi vyprovokovalo ešte väčší hlad, ako som mala pred tým.
"Nemôžeš ma nechať uspokojiť sa s rýchlim bozkom po tom, čo si mi oznámil takú vec, ktorej sa desím. Potrebujem motiváciu a pripomienku, prečo s tebou som a tým pádom dobrovoľne vchádzam do pazúrov tvojmu otcovi," hovorila som horúčkovito, keď sa odtiahol, ale moje ruky ho nepustili ďalej ako na pár milimetrov od mojich úst, takže sa naše pery o seba obtierali keď som rozprávala.
Z hrude sa mu vydral pobavený zvuk, ktorý som zaradila ako smiech. Aspoň, že sa uvoľnil.
"Máš pravdu," jeho hlas bol nízky, čo mi spôsobilo, že sa mi zimomriavky postupne rozprestierali po celom tele až na hlavu, kde mi stáli vlasy dupkom.
Vzal moju tvár do dlaní a pobozkal ma tak náruživo, tak vzrušujúco, že som snáď zabudla dýchať. S radosťou a nadšením som mu to oplácala, až som si odrazu uvedomila, že som sa akosi preškriabala z mojej sedačky na jeho a vtisla som sa medzi volant a jeho telo, keď som ho obkročila, aby som mu mohla ukázať, že mi dnes skutočne chýbal. Prsty som zaborila vzadu do jeho vlasov a zaťahala za ne, takže hlavu mierne zaklonil dozadu a ja som sa musela viac vyzdvihnúť. Ruky presunul z mojej tváre a obe umiestnil na môj zadok, čo ma celkom prekvapilo a potešilo zároveň. Pred tým keď sme takto boli spolu, vždy dával pozor na to kam dáva ruky, akoby sa obával, že urobí niečo, čo sa mi nebude páčiť.
Viac ma vytlačil hore a nežne ma uhryzol do spodnej pery, až som zalapala po dychu.
Mala som nutkanie vyhrnúť mu čiernu košeľu, ktorú mal na sebe, ale odolávala som. Nevedela som, čo to do mňa vošlo, ale veľmi som sa ho túžila dotknúť. Mala som pocit, že mu nie som dostatočne blízko.
Moje odhodlanie udržať sa bolo malé a v momente, kedy sa brušká mojich prstov dotkli jeho nahej kože na bruchu, premiestnil svoje ruky tak, aby ma od seba mohol odtisnúť. Nebola som schopná mu odolávať a tak som sa nechala oddeliť od jeho úst.
Odtrhli sme sa od seba, ťažkopádne sa nadychujúc v tme auta. Napätie medzi nami vypĺňalo celý priestor a obaja sme si to príliš dobre uvedomovali.
"Mali by sme ísť," Sasukeho zvučný hlas poznamenaný chraplákom ma vrátil späť do reality. Zastrčil mi pramene vlasov za ucho a potom mi pomohol späť na sedadlo spolujazdca.
"Kam vlastne ideme?" zapla som si pás, zatiaľ čo on už púšťal hudbu a štartoval.
"Na jedno miesto, ktoré ti chcem ukázať. Alebo si príliš unavená a mám ťa odviezť rovno domov?" ono to ani nebola poriadne otázka, dobre vedel, že po tom, čo sme sa celý deň nevideli, tak s ním chcem stráviť čas. Bolo síce desať hodín večer, ale vôbec ma netankovalo vracať sa do sídla. Chýbal mi.
"Tak poďme, načo čakáš?" myklo mu kútikmi, keď donútil auto k pohybu.
"Dnes si bol v tom Tokiu, ako to vyzerá? Stretol si sa s rektorom školy?" bola som nervózna za neho celý deň, hoci on bol úplne kľudný a mal s ním len posedenie. Nebolo to tak, že by ho už neprijali, bol oficiálne na škole, ale... no veď to chápete, je to rektor. Ktorý študent dostane pozvánku na návštevu samotnému rektorovi jednej z najlepších škôl v Japonsku? Je jasné, že z toho budem nervózna. Aj on by mal byť.
"Áno, stretli sme sa. Hovorili sme o škole a zoznamoval ma s profesormi, ktorí prednášajú. Všetci vedia kto som, lebo musia mať prehľad o záležitostiach súdu. Myslím, že sa chcel uistiť, že ma nebudú chcieť potopiť kvôli mojej minulosti. Človek by povedal, že mám protekciu, ale ja som mu povedal, že svoj rešpekt si musím získať sám."
"To je skvelé. Myslím, že nikto kto ťa spozná si nebude myslieť, že máš protekciu," každý kto pozná Sasukeho musí vedieť, že on si nepotrpí na takéto veci. Spolieha sa sám na seba a keď na sebe chce pracovať, tak bude pracovať tak tvrdo, ako len dokáže.
"To sa uvidí neskôr," ľahostajne pokrčil ramenami a ja som sa pozrela von oknom, rozhodnutá venovať trochu pozornosti aj okoliu a uvedomila som si, že sme opäť v lese. Srdce sa mi rozbúšilo stokrát rýchlejšie a spotili sa mi dlane.
"Ty ma berieš k vám? Ale nevravel si, že až v sobotu?" hlas som mala mierne piskľavý. To by mi snáď neurobil? Čo ma chcel upokojiť než ma tam zoberie? Chcel ma pripraviť, že ich uvidím a zároveň nechcel prísť o moment prekvapenia, alebo čo?
Stromy zredli a auto vyšlo na vyjazdenú cestu, ktorá viedla k piesočnej pláži a jazeru, kde som už toto leto raz bola. No dnes sme boli na inej pláži. Tu bolo mólo.
"Neblázni, sám sa desím tej večere, dobrovoľne by som ťa nevystavil môjmu otcovi bez upozornenia," myslím, že prevrátil očami, ale nebola som si tým vôbec istá.
Nečujne som si vydýchla a keď zastavil auto, skopla som si z nôh žabky a odopla si pás. Mali sme stiahnuté okienka a do auta nám prúdil jemný vetrík.
"Myslíš si, že sa mu nebudem páčiť?" zašepkala som po chvíľke, ktorú sme trávili mlčky. Začínala som nad tým premýšľať a myšlienka, že sa nebudem páčiť jeho rodičom mi sústavne tepala v hlave a nenechala ma na pokoji. Sasuke si povzdychol a vystúpil z auta.
Nasledovala som ho a zabuchla za sebou dvere aby som nasledne videla, ako si vyzliekol košeľu, hodil ju na kapotu auta a zostal len v šortkách. Dokonca bol už bosí.
"Čo to robíš?" spýtala som sa ho prekvapene a sledovala, ako mu mesiac ožaruje bledú pokožku a ešte bledšiu jazvu na chrbte. Stál na mieste a myslím, že čakal až k nemu prejdem a tak som tak spravila.
Chytil ma za ruku, potiahol ma a tak donútil moje telo, aby sa pohlo. Zosúladila som s ním krok, zhlboka nasala čerstvý vzduch. Nebolo tu jediného človeka a ja som získala dojem, že som s ním v našom vlastnom svete.
Viedol ma dolu cez chladný piesok a naše nohy sa doň zabárali, až kým sme neprešli na mokrú časť pláže poznačenú jazerom.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Nanashi Nanashi | 8. září 2014 v 20:24 | Reagovat

Och, takto to ukončiť v tom najlepšom, keď už mám pocit, že sa k čomusi rozhúpavajú :D Úžasný dielik, najviac sa mi páčila tá časť, kedy boli spolu v aute...tie pocity z toho boli nádherne cítiť, čo sa mi veľmi páčilo. U teba sú však tie diely zväčša pocitovo silne nabité, čo je jeden z dôvodov, prečo sa mi tvoje poviedky tak páčia :) Nechceš niekedy napísať nejaký vlastný román? :D

2 Taurin Taurin | 8. září 2014 v 20:33 | Reagovat

:-) som rada ak ma autor dopredu pripraví na useknutie diela v tom najhoršom :D avšak tento koniec mi vôbec nevadil :-) vlastne mi to tam tak nejak sedelo :-) celý čas som sa pripravovala na to najhoršie a ono to neprišlo :-) teším sa na ďalší diel :-) obrázok super ako vždy :-)veľmi si ma novým dielom potešila, hlavne po tom celodennom cestovaní mi to dobre padlo :-)

3 Florence Florence | 8. září 2014 v 20:54 | Reagovat

Ukončenie je úplne v pohode :) Som sa bála, že to bude niečo na typ ako, "zastali sme pred domom jeho rodiny..." a tak :D Fúha, takže ju fakt predstaví. Mám z toho blbý pocit :-? :D No, teším sa na ďalší diel :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama