Září 2014

Veríte v osud? 43. diel

29. září 2014 v 17:00 | Mešteková |  Veríte v osud?
Teším sa z vašich komentárov a ďakujem za ne. Ďalší diel tu bude vo štvrtok! :)

Druhý deň som mala večne mobil v rukách, pretože Sasuke a ja sme sa dohadovali čo budeme dnešný deň robiť. Snažil sa vyvarovať tomu, aby Naruto pre neho pripravil nejakú oslavu a chcel, aby sme šli k nemu. Podľa neho bude dosť zlé už to, že bude mať v sobotu "oslavnú večeru" s rodinou. Ale piatok mal voľný a hovoril, že nikto nemal byť doma. Mama musela odcestovať do iného mesta s jeho otcom a Itachi nemohol prísť kvôli škole, čo bolo fajn. Mohli sme sa porozprávať a v kľude prežiť dnešný deň. Vyzeralo to, že sa naozaj pokúšal napraviť škodu, ktorú napáchal a ozýval sa často.
Ráno ma zobudil telefonátom a neskôr sme si písali. Naozaj sa snažil, ale ja som ho nechala dusiť sa a trápiť, takže som mu párkrát nezdvihla a odpisovala som slimačím tempom.
Okolo obeda som však zvoľnila tempo, pretože mal narodeniny a obávala som sa, že by to bolo v tento deň príliš kruté. Áno, ešte aj v tomto smere som na neho myslela a bola som celkom milá.
Do čerta!
Veď on má dnes narodeniny! A ja som úplne zabudla na tie lístky, ktoré som mala ísť vyzdvihnúť do Tokia! Čo budem robiť? Bože, čo budem robiť? O tretej pre mňa má prísť a dovtedy sa nestihnem vrátiť.
"Hinata!" kričala som na plné hrdlo a čakala len chvíľku, než vpadla do mojej izby s ustráchaným pohľadom a prehľadávala každý kút. Potom sa uvoľnila a trochu stiahla obočie s nepochopením, keď ma videla sedieť na posteli s vydeseným ksichtom.
"Čo sa pre Boha deje?" civela na mňa v otázke a jej jemný hlások sa triasol.
"Potrebujem sa nejako dostať do Tokia, ja... ja som tam zabudla vyzdvihnúť lístky na The Neighbourhood na koncert čo som objednala cez internet pre Sasukeho na narodeniny." Pricapila som si ruky na tvár a v hlave mi šiel prúd nadávok na moju osobu.
"Tak pre ne pôjdeme teraz," pokrčila ramenami, akoby na tom nezáležalo. Akoby všetko bolo úplne v pohode, akoby cesta tam aj späť netrvala okolo štyroch hodín.
"Nie, to nestihneme. Má pre mňa o tretej prísť a za dve hodiny to nestihneme ani keby sme sa rozsekali," zaúpela som a zvalila sa na chrbát, horúčkovito premýšľajúc čo urobím.
"Uff, tak to je problém... hm..." poklepala si prstom po perách v hlbokom premýšľaní a ja som mala chuť povedať jej, nech si pohne.
"Nakoniec, nemyslím si, že by sa nahneval, keby si mu ich dala behom týždňa keď by sme ich vyzdvihli," stískala pery, ale mne sa ten nápad nepáčil. Áno, mali sme problémy. Ale chcela som s ním stráviť narodeniny poriadne. S darčekom a všetkým, čo k tomu patrí. Vyriešiť to a mať pekný zvyšok večera, príjemnú náladu.
V rukách sa mi rozzvonil mobil, ktorý hlásil, že to je Sasuke. Vydesene som na to chvíľu pozerala, premýšľala prečo mi volá.
"Mám menší problém," zdalo sa mi, akoby na druhej strane linky pretrel svoju tvár dlaňami, znelo to tlmene. Čakala som, počúvala čo povie ďalej so zvierajúcim sa hrudníkom.
"Prídem pre teba o deviatej večer, niečo vážne mi do toho skočilo a musím to vyriešiť. Ale budeme spolu, tak buď pripravená," za normálnych okolností by som penila, ale teraz som bola rada, takže som bez reptania súhlasila. Ak musí opäť ísť niečo riešiť, fajn. Budem mať čas ísť do Tokia vyzdvihnúť lístky a vrátiť sa.
"Dobre, hlavne nezabudni," povzdychla som si, pokúšala som sa tváriť, že som si tak trochu nevydýchla. Ale bili sa vo mne dve protichodné emócie. Strach a radosť. Bála som sa, že opäť zabudne, že opäť spolu nebudeme a že sa to ešte viac pokašle. Na druhej strane bola radosť, ktorá z toho, že mám čas vyzdvihnúť mu darček a potešiť ho tým.
"Nezabudnem," sľúbil mi s vážnym hlasom a ja som mu verila. Zároveň sa zdalo, že ho trochu potešilo, že som mu neurobila scénu.
Len čo sme skončili s rozhovorom, popohnala som Hinatu aby sa obliekla a sama som sa dala do poriadku. Zobrala som tašku do ktorej som nahádzala veci a prehodila si ju krížom na bok. Behom pätnástich minúť sme už nasadali do auta.
"Takže budete dnes so Sasukem spolu?" spýtala sa ma, uisťujúc sa, keď šoférovala a pozorne sledovala cestu, oboma rukami pevne zvierala volant a ja som medzi tým stíšila hudbu do pozadia. Mali sme úplne stiahnuté okienka na oboch dverách, aby nám dnu prúdil čerstvý letný vzduch. Na oblohe nebolo jediného mráčika, iba slnko svietilo a pražilo na nás. Okolo mňa sa mihotala príroda, ktorá hrala farbami a ťahala moje oči.
"Áno, včera mi povedal, že mi to vysvetlí. Takže sa porozprávame a na tom, že má narodky podĺa neho nezáleží keďže to chce rozoberať. Okrem toho, povedal, že ma nechce stratiť, takže som zvedavá čo pre to spraví. Dnes som asi prvýkrát rada, že musel ísť niečo riešiť, pretože ak by som mu nedala tie lístky, cítila by som sa hlúpo," boli to posledné dva, ktoré sa dali kúpiť a držali mi ich. Len čo som dostala peniaze, tak som to platila. A že stáli viac ako dosť. No na túto skupinu sa oplatilo ísť a Sasuke ich mal rád, takže som v tom nevidela žiaden problém. Bolo to lepšie, ako kupovať mu nejakú mužskú kozmetiku či oblečenie. Ani som si nevedela predstaviť, že by som mu to kupovala alebo dávala. Nebol ten typ chalana. A toto bolo ideálne.
"A čo plánujete večer? Všimla som si, že dnes si nepustila mobil z ruky. Dokonca sa mi zdalo, že si s ním volala," bola zvedavá a ja som jej to nemienila zazlievať, sama som sa jej s tým chcela zveriť.
"Dnes ma zobudil jeho telefonátom. A potom sme sa dohadovali, upokojila som ho, že Naruto nič nespraví, takže ti chcem ešte raz poďakovať, že nebude žiadna oslava. Sasuke to nemá rád a momentálne sa to ani nehodí, keďže sa chceme porozprávať. No, dnes u neho nikto nie je doma, čo myslím pokladá sa super darček. Budeme tráviť čas tam a neviem kedy sa vrátim, keďže až večer sa budeme môcť stretnúť." Chvíľu som premýšľala, či tma nezostanem stať a ráno sa rýchlo zdekujem do sídla, ale moje plánovanie mi prerušil Hinatin hlások.
"No, Sasuke teraz oslavuje devätnáste narodeniny, že?" pozrela sa na mňa a jemne sa usmiala, keď som prikývla.
"Naruto mi včera nedal celý večer pokoj s tým, že by nemohol byť s dievčaťom, ktoré je od neho staršie," prevrátila očami a ja som sa rozosmiala nad jej slovami. Akoby na veku záležalo, boli to len čísla. Ja som sa pri Sasukem cítila akoby bol odo mňa starší najmenej o dva roky. Niekedy. To bolo tým jeho vystupovaním.
"Som od neho staršia len o nejaké štyri mesiace, ani jeden z nás sa nad tým nikdy nepozastavil," stále so dusila svoj smiech v ruke krútila hlavou.
Opäť som po dlhej dobe pocítila ten úžasný pocit slobody a pokoja, žiadneho strachu ani stresovania. Uvedomila som si, že práve toto som potrebovala pred tým, ako sa stretnem so Sasukem. Odpútať svoje myšlienky od všetkého zlého, mať pocit, že opäť môžem dýchať a nikto mi nezviera hrudník ako v nejakom korzete, ktorý je príliš zašnurovaný.
Len čo sme dorazili do Tokia, navigovala som ju na miesto, kde som si mala vyzdvihnúť lístky. Mala som šťastie, že to bolo dnes otvorené do šiestej večera, takže keď sme tam okolo tretej dorazili, vychádzali odtadiaľ ľudia spokojní s tým, čo si kúpili.
V rade som si počkala len chvíľku a keď som sa dostala k okienku, povedala svoje meno, predložila ID kartu aby videli, že som to ja, kto platil za posledné dva lístky, mohla som si ich zobrať.
S totálne spokojným výrazom som vyšla naspäť do auta a uložila som ich do samostatnej priehradky v taške, aby sa nepoškodili.
"Som celkom hladná, nestihla som sa ešte najesť," ozvala sa Hinata, ktorá na mňa ochotne čakala v aute a keď som nastúpila, jej slová sprevádzalo hlasité zaškvŕkanie v bruchu. Zasmiala som sa nad tým, potešená, že sa mám skutočne chuť smiať a nie je to nútené ani falošné a zvuk sa ozval aj z môjho žalúdka.
"Myslím, že naše žalúdky sa dohodli za nás," povedala som so širokým úsmevom a nechala ju, nech vyberie hocijaké miesto, kde by sme sa mohli najesť.
Nakoniec sme skončili v príjemnej reštaurácii, sedeli sme na terase a ochutnávali sme z jedál. Neviem prečo sme si zmysleli na tri chody, ale nakoniec sme sa dohodli, že ten tretí si rozdelíme na polku, lebo by sme určite nevládali. Obe sme ešte hodinu sedeli na terase, popíjali čaj, aby sme nejako strávili to kvantum jedla, ktoré sme do seba napratali a mali sme problém sa postaviť. Uff, myslím, že nebudem potrebovať jesť minimálne na ďalšie dva týždne.
Odgúľali sme sa na parkovisko do Hinatinho auta a než sme si sadli, prisahala by som, že som mala pocit, že sa vo mne pohlo dieťa od toho, aká som bola prejedená. Fuj...
"Myslím, že tu asi zaspím," mumlala som, keď som si zapínala pás cez svoje nafúknuté brucho a pokúšala som sa čo najmenej dýchať. Hinata len niečo zašomrala a pretrela si oči dlaňami.
"Budem potrebovať niečo, čo mi spôsobí, že rýchlo vytrávim," zívla som, pretože na mňa dopadala únava. Snáď mi nebude večer zle a budem schopná rozprávať sa so Sasukem.
"No poďme radšej," Hin strčila kľúče do zapaľovania a než som sa nazdala, vyštartovali sme z parkoviska. Pohodlne som sa oprela a dívala sa niekam na neurčité miesto, nevnímala nič.
Premýšľala som nad tým, čo všetko mi chce dnes večer vysvetliť. Je to niečo čo chcem počuť? Je to niečo, čo by som najradšej nepočula? Vydesí ma to? Poteší ma to? Zničí nás to?
"Nie je to Sasukeho auto?" Hinatin hlas ma vytrhol z mojich myšlienok točiacich sa okolo neho a to hlavne preto, lebo vyslovila jeho meno. Zmätene som zažmurkala a vzpriamila sa v sedadle, aby som lepšie pozrela kam jej oči mieria.
Trčali sme v rade semafórov a posúvali sa slimačím tempom.
"Pozri tam, práve prišlo," ukázala doľava po jej strane na jedno z úzkych parkovísk vedúcich ku komplexu obrovských budov. Vyzeralo to ako centrum, kde sa sústredilo všetko.
Stál tam čierny lesklí Range Rover Evoque, zadné svetlá mu svietili, takže ešte len prišiel.
"Hin, vieš koľko takých áut musí jazdiť po Tokiu?" prevrátila som očami nad jej domýšľavosťou.
"Áno, máš pravdu. Ja len, keď som zazrela to auto, tak... no veď vieš," pokrčila ramenami a odvrátila odtadiaľ zrak, aby sa zadívala, či sa kolóna aspoň o trošku pohla.
"Tá červená je snáď nekonečná." Zafrflala.
Moje oči stále zostali prilepené na aute z čírej zvedavosti a z nejakého pocitu, že môj pohľad je na správnom mieste.
A potom keď som zbadala, ako z auta vyšiel Sasuke v čiernobielom pruhovanom ľahkom svetri a čiernych nohaviciach, ako mu vánok čechral jeho havranie vlasy a cez slnečné okuliare ani nebolo vidieť do jeho uhľových očí, zasekol sa mi dych niekde v pľúcach. Vždy vyzeral dobre, kedykoľvek a kdekoľvek kde sa ukázal... prišiel mi akoby bol vystrihnutý z módneho časopisu.
Zaujímalo by ma, čo tu bol riešiť. Už som celkom chápala to, prečo naše stretnutie dal na tak neskoro. Predsa len, cesta do Tokia a späť je okolo štyroch hodín.
Prešiel na druhú stranu auta v momente, kedy sa otvorili dvere spolujazdca a zalapala som po dychu v tej sekunde, kedy som zbadala červené vlasy a čierne okuliare Karin Uzumaki, ktorá sa postavila vedľa Sasukeho a mierne sa usmievala keď sa o niečom bavili. Sasuke mi bol chrbtom, takže som nevidela jeho výraz, ale na nej bolo vidieť, že je šťastná, že s ním je.
"Och, pre Boha," šepkala Hinata v totálnom šoku, keď nasledovala môj pohľad po tom, čo počula môj úbohý pokus o vdýchnutie kyslíka.
Sasuke zamkol auto a letmým pohybom ruky dozadu v ktorej zvieral kľúče a potom spolu začali kráčať do centra, dosť tesne vedľa seba.
Do pekla... Ino mala pravdu. Karin mu nie je ľahostajná.
V záchvate hnevu som vytočila jeho číslo, aby som zistila čo spraví, keď zbadá, že mu volám. Čo povie, keď ma zdvihne.
Zvonilo to len chvíľu, než som zbadala ako si siahol do vrecka a vytiahol mobil. Stále kráčal a nechal ho vyzváňať. Potom ho vrátil naspäť, ale v mojich ušiach sa stále ozýval vyzváňací tón.
"Pôjdeme," zašepkala Hinata keď zbadala ako žmurkám, pokúšajúc sa zbaviť tej štipľavej bolesti, ktorá ma pálila v očiach a hnala mi tam slzy.
Než som sa nazdala, auto sa pohlo a Sasuke s Karin mi zmizli z dohľadu v momente, kedy som zbadala, že sa mu zakvačila do ruky.
O čo tu sakra ide? Podvádza ma s ňou? Čo to všetko má znamenať? Tie reči, jej správanie voči nemu, jeho správanie voči nej?
Odmietala som sa rozprávať s Hinatou, ktorá sa o to radšej ani nepokúšala. Skopla som si topánky a zdvihla nohy na sedadlo tak, aby som mala kolená pritisnuté na stiahnutom hrudníku. Omotala som okolo nôh ruky a škrtila ich dúfajúc, že mi to nejako pomôže. Zložila som si hlavu dolu a nechala dopadať slané slzy na moje oblečenie.
Zúfalstvo a totálna bolesť ma tak poltili, že som mala pocit, že sa zbláznim. Po chvíli som sa pristihla, ako si poťahujem vlasy prstami, ktoré som v nich mala zaborené a celé telo sa mi chvelo od vzlykov.
Hinata uprostred cesty zastavila, aby si ma pritiahla k sebe ignorujúc páku medzi nami a držala ma v pevnom objatí, zatiaľ čo som nahlas plakala. Znelo to horšie ako som doteraz zažila. Kvílila som tak veľmi, že bolo počuť ako ma bolí srdce, akoby to bola fyzická bolesť a to trhanie vnútri mňa ma ničilo. Nedokázala som tie zvuky korigovať a držať ich v hrdle, tak som to vzdala.
Vzdala som snahu o našu záchranu.

Veríte v osud? 42. diel

25. září 2014 v 19:32 | Mešteková |  Veríte v osud?
Rozplývam sa nad vašimi slovami :) Takže, môj harmonogram mi povoľuje pridávať diely v pondelky a potom buď vo štvrtky, alebo piatky :D Dúfam, že vám to tak bude vyhovovať. Takže, páči sa diel a ďalší očakávajte v pondelok večer okolo 22:00 - 23:00 - to prídem zo školy :D


Uprostred noci som sa zobudila na to, že som mala zlé sny. Nočné mory. Viditeľné predstavy, živý obraz môjho strachu, falošnú bolesť lámajúceho sa srdca v mojom hrudníku.
Nie, sny už pre mňa nie sú útek od reality. Nie, pokiaľ sa mi sníva o Sasukem, ktorý mi ubližuje a drtí moje srdce na kúsky, zabíja moju lásku k nemu. Nie, pokiaľ ho v nich vidím s inými ženami.
Až po čase, kedy sa moje zrýchlené dýchanie dalo do normálu a slzy nasiakol vankúš, uvedomila som si, že ma niekto hľadí po hlave. Okamžite som otvorila oči, pretože ma napadlo, že to je Sasuke. Do čerta, on si sem naklusal uprostred noci a odvážil sa tu byť?
Chvíľu mi trvalo, než som rozoznala postavu, ktorá bola oproti mne. Jej jemné krivky ležali na posteli vedľa mňa a dlhé čierne vlasy splývali na vankúš. Hľadela na mňa s doširoka otvorenými očami.
"Prepáč, nechcela som ťa zobudiť," zašepkala sotva počuteľne a stiahla ruku.
"Čo tu robíš, Hin?" premýšľala som či je námesačná a na moment ma napadlo, či majú námesačný ľudia otvorené oči, alebo zatvorené.
"V poslednej dobe vidím, že sa trápiš... a nechcem, aby to tak bolo. Počula som ťa plakať a prišla som ťa skontrolovať."
"Och," vyšlo zo mňa pred tým, než sa mi oči zaplnili novými slzami.
Ona to videla a dávala mi priestor, než sa dám dokopy a budem schopná zveriť sa jej. Má o mňa strach a prišla za mnou uprostred noci. Bolo to od nej milé. Kamarátske.
"J-ja," zajakla som sa v zúfalstve, ktoré pohlcovalo a požieralo každú bunku môjho bytia, ale žiaľ na viac som sa nezmohla. Mohla som otvárať ústa, nútiť hlasivky pracovať, ale nespolupracovali. Len sa zo mňa vydral ďalší vzlyk.
Než som sa nazdala, bola som v jej náručí a ukľudňovala ma, akoby som bola nejaké jej dieťa. Bolo to upokojujúce a také rodičovské. Veľmi mi chýbala moja mama a želala som si, aby tu teraz bola a ja som sa jej mohla spýtať, čo mám robiť.
"Vieš, každý vo vzťahu si prejde obdobím, kedy pochybuje o citoch toho druhého," zašepkala keď ma držala a nechala ma plakať a máčať jej spací úbor. Videla do mňa tak veľmi, až ma to posúvalo bližšie k zúfalému okraju. To som tak čitateľná?
Potiahla som nosom a utrela si slzy s tichým prísľubom, že už nebudem plakať. Nechcela som už prelievať slzy. Bolo to vyčerpávajúce.
"Snáď si si tým neprešla s Narutom," mumlala som jej do oblečenia a vedela som, že sa usmiala ani som ju nemusela vidieť.
"Zatiaľ nie, ale ja verím, že aj na to príde," povzdychla si a pohladila ma po chrbte. Potom ma nechala, aby som sa od nej odtrhla.
"Tak, čo sa deje?" spýtala sa ma, ale nenaliehala. Bola to len otázka a z jej tónu bolo počuť, že mi stále dávala na výber či sa jej zverím, alebo nie. Nechcela ma nútiť.
Aj tak som jej všetko vyrozprávala do detailov, nevynechala som nič.
"To ti naozaj Ino povedala?" na chvíľu sa zamyslela, ani nejako nečakala na moju odpoveď, ktorá tak či tak neprichádzala.
"Hmmm, Karin nie je hrozba si myslím. Sasuke jej len pomohol, to nie je nič hrozné." Pretočila sa na chrbát, hrala sa s prstami a pozerala sa na strop v hlbokom premýšľaní.
"Ja viem," ale aj tak ma jej slová neupokojili, pretože tam predsa len niečo bolo. Karin povedala, že Sasuke vie, prečo si ho zavolala. Netušila som čo to má znamenať.
"Ale niečo nie je v poriadku. Neviem, nepáči sa mi to. Možno má skutočne veľa práce, ale to čas ukáže. Ja si myslím, že by bolo najlepšie, keby si to nechala nateraz tak. Nenaháňaj ho, neozývaj sa mu a on pochopí, že niečo pekne pokašľal."

Na druhý deň som bola v práci fyzicky, zatiaľ čo myšlienky mi lietali kade tade a vstrebávali ten hrozný pocit bolesti, ktorá bodala do môjho tela. Nemohla som myslieť na nič iné, iba na to ako to bolí. Mala som dojem, že sa moje srdce láme, praská, trhá. Mučilo ma to v hrudi až tak, že miestami mi vynechalo dych. Únava na mňa dopadla tak, že som skoro odpadla v kuchyni, keď sme mali okolo deviatej večer prázdnu reštauráciu. Mala som šťastie, že som mala po ruke skriňu, ktorej som sa zachytila, inak som sa videla rozpleštenú na zemi. A nebola to lákavá vidina.
Po rozhovore s Hinatou som veľmi dlho premýšľala, až som si uvedomila, že je už ráno a ja som nespala ani chvíľku. Celú noc som prebdela a nevyspala som sa, to si žiadalo svoju daň v podobe vyčerpania.
A tak som nakoniec vstala s vedomím, že by som len ďalej preležala na posteli. Bola som v príliš blbom rozpoložení, aby som len tak nečinne ležala a tak som si pred tým upratovala v stole a šatníku.
Teraz som čupela a ukladala minerálky do jednej z ľadničiek. Pekne jednu po druhej, aby sa nerozbili. Perlivá, neperlivá, jemne perlivá. Červené, modré, zelené vrchnáky. Farby sa mi v hlave miešali, ale zapadali na správne miesto tak, aby som to nepoplietla.
Počula som, že niekto prišiel a stál pri pulte, ale musela som doukladať bedničku, inak by sa tu o ňu niekto zabil... možno ja, ak by som šla niečo urobiť.
"Moment, hneď som pri vás," zašomrala som zospodu a zrýchlila svoju prácu. Cinkanie skla sa mi dralo do uší a rezalo moje ušné bubienky.
"Čo si dáte?" konečne som tam dávala poslednú minerálku odhodlaná venovať sa novému zákazníkovi.
"Kávu," prišla jednoslovná odpoveď.
Až som od prekvapenia nadskočila a udrela som si hlavu o spodnú časť barového pultu. Prikrčila som sa, na moment sa mi zatmelo pred očami, ale rýchlo som sa vystrela zatvárajúc dvere od ľadničky a zachytila som sa prstami o hranu dosky.
Moje oči sa stretli s čiernotou. Pozerala som sa na Sasukeho, ktorý sedel na stoličke a díval sa na mňa. V jednej ruke stále pretáčal kľúče od auta a stiahol obočie, keď si všimol môjho bolestného výrazu. AJ z toho, že mi dunelo v ušiach, aj z toho, že som ho videla. Sedel si tu, akoby sa nič nedialo, vypýtal si kávu ako nejaký neznámy zákazník. Tváril sa, že ho trápilo to, že som sa udrela.
"Si v poriadku?" naklonil sa bližšie, ale ja som cúvla s rukou na hlave, akoby som sa bála, že sa ma môže dotknúť. Nechcela som, aby to robil. Bola som príliš vyšokovaná, že sa tu ukázal po včerajšku, akoby sme boli dohodnutí, že sa tu dnes stretneme. Nie, to bolo včera. Sekol sa o pár hodín - pomyslela som si ironicky.
"Áno," mumlala som a naťahovala sa po šálku. Hoci m treštilo v hlave, po fyzickej stránke som bola v poriadku. Za to tá emočná časť mňa sa rozpadala. Otočila som sa mu chrbtom a pripravila kávu do držiaka, pichla ju do stroja a pustila vodu.
"Čo tu robíš?" nedívala som sa na neho, keď som sa starala o to, aby bola lyžička príliš rovno na podšálke.
"Nebrala si mi mobil a tak som šiel za tebou do práce," prehodil a v momente keď som sa na neho pozrela, prešiel si prstami cez vlasy a vzadu mu z toho stáli ešte viac ako pred tým.
"Zabudla som ho doma," v skutočnosti som ho tam nechala schválne práve kvôli tomu, že som sa nechcela dívať na to, ako mi nevolá. Áno, mala som chvíľami pocit, že sa zbláznim bez toho, aby som mala mobil na blízku, ale nemyslím si, že by som vydržala ďalšie trápenie nad tým, že sa neozýva. A určite by som mu nevydržala nezdvihnúť ak by sa náhodou ozval. Takto to bolo lepšie a donútilo ho to prísť.
Podala som mu kávu a a starostlivo sa vyhla jeho dotyku keď mi dával peniaze a umiestnila ich do kasy. Potom som sa na neho pozrela a videla som, ako sa na mňa díva tými intenzívnymi očami a stíska pery, akoby mi chcel niečo povedať. Ale v skutočnosti som nechcela nič počuť a tak som sa na päte otočila, tváriac sa, že mám prácu a šla som do kuchyne, kde som začala umývať riad, ktorý mala pôvodne umyť kuchárova pomocníčka. Ale vzhľadom k tomu, že som s ním nechcela byť, tak som to urobila.
Ino dnes odišla skôr z práce a ja som tu zostala sama. Evry fajčil jednu cigaretu za druhou na terase a ja som si zatiaľ spravila všetko, čo bolo potrebné. V reštaurácii už nik nebol okrem Sasukeho a nás a keď som sa zadívala na hodiny, zistila som, že už je desať hodín. S povzdychom som odložila zásteru a v tom momente dnu vošiel Evry, aby mi oznámil, že už môžem ísť domov.
Vzala som si kľúče od šatne a prešla naspäť za bar. Sasuke tam sedel, káva bola vypitá a práve s niekým hovoril. Až z reproduktorov som počula, že to bol jeho otec. Ovládla som zamračenie, ktoré sa mi vkradlo na tvár a odložila šálku. Ešte aj o desiatej večer mu vyvoláva.
"Zoberiem ťa domov," oznámil Sasuke, keď rušil hovor a strkal si mobil späť do vrecka. Chcela som mu povedať nie, ale radšej som mlčala a šla som sa prezliecť. Preťahovala som to najviac ako sa len dalo a keď som tam bola už tak dlho, že by som za tú dobu stihla to oblečenie ešte aj vyžehliť, otrávene som zamkla a šla naspäť aby som vrátila kľúč naspäť na háčik.
Evry a Sasuke sa spolu rozprávali uvoľneným spôsobom, dokonca by som povedala, že si zavtipkovali, lebo Evry sa držal za brucho a mal na tvári smiech, zatiaľ čo Sasuke sa letmo usmieval. Veď neho ten smiech raz prejde.
"Dobrú noc, vidíme sa v pondelok." Zaželala som mu a ešte som ho poriadne vyobjímala, úmyselne odďaľovala chvíľu kedy budem so Sasukem sama.
Potom som sa otočila a vyrazila prednými dverami do tmavej letnej noci. Šla som príliš rýchlo, aby mi Sasuke stíhal a tak sa nedostal k autu skôr, aby mi otvoril dvere. Ak by sa teraz snažil byť gantlemanský, pricvikla by som mu prsty medzi ne.
Naskočila som do auta, zapásala sa a čakala, kým sa usadí. Sledovala som jeho postavu, ako kráča pred autom a v mojom vnútri sa miešali všetky emócie. Hnev. Zrada. Láska. Viera. Bolesť. Hnev. Hnev. Hnev.
Bože, ako som na neho bola naštvaná, do čerta!
Rýchlo som sa nadýchla, zadržala dych a vydýchla, aby som sa ukľudnila než nastúpi. Sadol si a chvíľu mlčal, nič nerobil. To ticho dopadalo na moje plecia ako závažie a nútilo ma cítiť sa ešte nepohodlnejšie ako len nepohodlne.
"Mohli by sme prosím už ísť? Som unavená a chcem si ísť ľahnúť do postele čo najskôr," snažila som sa znieť nenútene, pohodlne som si oprela hlavu o opierku a zatvorila oči. S potešením som zistila, že naštartoval a rozhýbal auto. Hudba, ktorá hrala potichu mi spôsobovalo obavy, že začne nejaký rozhovor a tak som pridala na hlase až tak, že to revalo.
Nechcem počuť ospravedlnenia. Sakra, mám právo byť naštvaná!
Ale moje nadšenie z toho, že mi šla vybuchnúť hlava pod nárazmi decibelov mi dlho nevydržalo, keď stíšil hudbu do pozadia.
"Viem, že si nahnevaná," ozval sa potichu, dívajúc sa na cestu. Wow, génius zistil kde je problém. A cenu mysliteľa získava, Sasuke Uchiha!
"Ja? Nie," uškrnula som sa a znelo to tak sarkasticky, až som samu seba v duchu potľapkala po pleci.
"Sakura, ospravedlňujem sa za ten včerajšok. Ja som úplne zabudol," znel previnilo a jeho hlas bol hlbší, keď to hovoril. Pozrel sa na mňa a potom opäť obrátil pohľad naspäť, akoby sa mi nemohol pozrieť do očí.
"Sasuke, nechcem počúvať ospravedlnenia." odvrkla som si a odvrátila sa od neho, sledujúc tmavú cestu presvetlenú pouličnými lampami.
"Nechápem čo sa to deje. V poslednej dobe spolu ani nie sme, chápem, každý máme prácu... starosti. Ale tvoje správanie,"
"Moje správanie čo?" takmer mi skočil do reči a pri tom to nemal vo zvyku. Premerala som si ho. Mračil sa a stískal pery do pevnej linky. Nepáčilo sa mu čo som hovorila.
"Si divný," rozhodila som rukami, aby som tomu dodala ten správny ráz a prekvapil ma jeho ponurý úškľabok.
"Viem, že som sa teraz nesprával ako priateľ a mrzí ma to, Sakura." Zastavil pri sídle a odparkoval auto pri obrubníku. Mlčala som. Nemala som v pláne hovoriť, že ho to nemá mrzieť a že je všetko v poriadku.
"Zajtra ti to vysvetlím," pozrel sa na mňa a v očiach mal naliehavosť, ktorá ma takmer zaskočila.
"Prečo zajtra? Nechcem riešiť naše problémy v deň tvojich narodenín," odopla som si pás, aby som sa na neho mohla otočiť a skrížiť si ruky na hrudníku. Bola to akási moja obrana, možno som mala dojem, že tak uchránim svoje potrhané srdce od jeho pohľadu.
"Nezáleží na tom či budem mať narodeniny," pretočil očami so znechutenou grimasou.
"Prečo sa o tom neporozprávame teraz?" nadvihla som obočie a jeho výdych mi napovedal, že to čo mi povie sa mi nebude páčiť.
"Musím odísť," nie, nepáčilo sa mi to. Nenávidela som keď odchádzal. Ešte aj teraz.
"Mohla som si myslieť," odfrkla som, otvorila dvere a vystrčila nohy von, napálená svojou naivitou.
"Je to na dlhšie a keby som nemusel odísť, tak sa skutočne porozprávame,"
"Fajn," pokrčila som ramenami a skutočne som sa zasmiala. Bola som na smiech samej sebe. Skutočne som očakávala, že to so mnou bude riešiť?
"Sakura," jeho porazený povzdych a tón akým vyslovil moje meno, ma donútilo otočiť sa k nemu.
"Neplánujem o teba prísť. Chcem s tebou byť." V očiach sa mu lesklo, ako hovoril a bol celý bledý. Stískal volant, až mu zbeleli kĺby a zatínal sánku, až mu pracovali čeľustné svaly.
"Pozri. Je milé to počuť, ale ja nie som typ človeka, ktorý žije pre slová, ale pre činy. Uvidíme sa teda zajtra, ak sa ukážeš." s týmito slovami som zabuchla dvere a šla do domu s pocitom zadosťučinenia a zároveň som sa cítila ako mrcha. Bola som príliš tvrdá?
Až keď som zatvorila dvere, oprela sa o ne a napočítala do sto, počula som ako naštartoval motor a odišiel.

Veríte v osud? 41. diel

22. září 2014 v 22:17 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ďakujem všetkým za úžasné komentáre, toto som s potrebovala prečítať po tak náročnom dni, aký som dnes mala. Ďakujem aj novej čitateľke za úžasý kompliment, ktorý mi pozdvihol náladu ešte viac. :) Dnes mi začal prvý deň zimného semestra a prišla som to školy o 21:00, takže som doslovne VYFLUSNUTÁ, tým pádom, obávam sa, že diely budú pribúať mnej často ako normálne. Ale určite aspoň 2x do týždňa.
AK sú v tomto diely chyby, určite si ich opravím neskôr, ale nemám silu si to po sebe čítať, takže keď bude voľnejšie, prejdem ho. Ale chcela som sa vám takto poďakovať, takže ho sem pridám.
Aj keď budem mať teraz dosť školy a prácu, tak nezabúdajte, ZBOŽŇUJEM VÁS! :* :D


Výrok k tomuto dielu:"Je to bláznivá vlastnosť mužov, že sa stávajú chladnými, keď ich ženy príliš milujú."


Ráno som sa zobudila s pocitom totálnej mátohy. Vyšplhala som sa z postele a prekvapene zistila, že mám bolesti. Každý krok, ktorý som urobila vysielal záchvevy do môjho podbruška a len chvíľu mi trvalo prísť na to, prečo to tak je.
Och, jasné. Nie som zvyknutá na také veci ako včera keď som bola so Sasukem, takže...
Náhle mi prešla mysľou myšlienka na to, ako včera odišiel a pocítila som tupú bolesť na srdci. Nie... musím veriť, že neutekal. Proste musel odísť, fakt musel.
Jasné, ešte chvíľu sa presviedčaj a nakoniec sa z toho zblázniš.
Pokúsila som sa umlčať mumlajúci hlas v mojej hlave, prezliekla som sa do práce a ani som nemala chuť na jedlo. Do tašky som si nahádzala veci a rovno som sa obula, aby som mohla ísť.
Hinate aj Hanabi som kývla, keď som prechádzala cez chodbu a videla som ich v obývačke, ale nezastavovala som sa keď na mňa Hin volala. Naozaj som nemala náladu sa s niekým zhovárať.
Mala som kopu času a tak som sa poflakovala po parku cez ktorý som prechádzala, čo bola skratka. Nakoniec som zostala sedieť na lavičke a civela som pred seba, premýšľala čo budem robiť. Mala by som sa porozprávať so Sasukem? Povedať mu, že mám pocit, že sa od seba odďalujeme?
Nevedela som čo mám robiť. Mala som strach, že sa deje niečo vážne a ja o tom neviem, potom som dostala strach, že ho prestávam baviť a on si už nie je istý tým, že by so mnou chcel byť. Veď na bozky som tu bola hlavný iniciátor takmer po väčšine ja. V poslednom čase sa málokedy sám natiahol aby ma pobozkal a sám povedal, že to je jeho spôsob vyjadrovania emócii.
Ďalšia panika zachvátila moje telo a spôsobila mi kŕče, čo mi nahnalo slzy do očí. Strácam ho?
Áno, rozprávali sme sa s Hinatou o tom, že by som mala byť k nemu nežná a dokazovať mu svoju lásku... ale už som si nebola istá, či to je dobrý nápad. Nezľakol sa? Netlačila som na neho?
V záchvate paniky som vyhrabala z tašky mobil a chvíľu ho stískala, rozhodovala sa či mu zavolám.
Odhodlane som odomkla mobil a zasvietila na mňa esemeska. Chvíľu som sa dívala na Sasukeho meno, ktoré mi svietilo na obrazovke a otvorila správu.
Bola poslaná o druhej v noci. Rozohnala som slzy z očí rýchlim žmurkaním a hryzúc si peru, som sa začítala do toho, čo mi mohol písať tak neskoro.

Dobrú noc, Sakura. S.

Čítala som si tú správu stále dokola, hľadala nejaké falošné pocity bezpečia v mojom vnútri a bola by som rada, keby tam boli. Vedomie, že mi v noci písal ma veľmi neukľudnil. Nečakala som ospravedlňujúce slová, ale aspoň niečo... nejakú vetu, ktorá by hovorila, že si uvedomil ako mi ublížil, že ma tam nechal samú.
Prsty sa mi triasli nad klávesnicou ako som uvažovala čo mu napíšem a či mu vôbec odpíšem, ale niečo mi nedalo pokoja a v hlave mi rástol tlak, ktorý búšil do môjho mozgu a nariaďoval mu, aby som odpísala.

Dobré ráno, Sasuke. S.

Nebol to môj štýl písania a možno mu to niečo napovie. Žiadne smajlíky, žiadne milé slová, žiadne správy z ktorých je poznať, že mi chýba.
Hodila som do tašky mobil a keď som prišla do práce, s nikým som sa nerozprávala o ničom okrem toho, čo bolo potrebné. Starala som sa o svoje veci a bola by som vďačná, keby si každý hľadel svojeho. Objednávky som prijímala a vykonávala automaticky, úsmev som mala nasadený len do momentu, kedy som sa odvrátila od zákazníka.
"Si v pohode?" Ino sa postavila vedľa mňa po obede, kedy ľudí ubudlo a mali sme čas na vydýchanie sa. Pulírovala som poháre na šampanské a presviedčala môj mobil, aby zasvietil. Sasuke mi neodpísal. Nikdy také niečo nerobil. Nikdy mu to netrvalo tak dlho.
Aj keď sme tie dva týždne spolu poriadne neboli, komunikovali sme cez esemesky. Teraz, po včerajšku prakticky utekal domov a neodpisoval mi.
"Jasné," chcela som to povedať milo, ale namiesto toho som si odfrkla smerom k telefónu a zbieral sa vo mne hnev voči môjmu... priateľovi.
"Problémy?" Ino sa nedala oklamať a ja som si nebola istá, či je ona tá správna osoba s ktorou by som to mala preberať.
S Hinatou som sa o tom ešte nerozprávala...
"Ale nie," mumlala som a zobrala blok s perom, aby som šla porátať zmrzliny v chladiacom boxe.
"Včera večer som bola s Karin," ozvala sa po chvíľke.
"Ako sa má?" spýtala som sa a zaškrtla políčko, ktoré sa zhodovalo s počtom.
"Naozaj ťa to tak zaujíma?"
"Prečo by ma to nezaujímalo?" len na chvíľu som na ňu zdvihla oči, než som sa vrátila k počítaniu.
"Na tvojom mieste by som Karin nenávidela,"
"Nik nepovedal, že ju mám rada. V skutočnosti sa nemáme rady, ale po tom čo sa jej stalo by som rada vedela, že sa má dobre. Neželám jej nič zlé."
"Ona ti za to určite želá najhoršiu smrť," Ino si hundrala a drhla bar s väčšou vervou, akú do toho bolo treba dať.
Zastavila som hrot pera nad papierom a pozrela sa na ňu s nadvihnutým obočím.
"Pozri," Ino si vzdychla a odhodila handru preč.
"Buďme k sebe úprimné. Karin je moja kamarátka, ale je to tá najväčšia mrcha pod slnkom. Ja to viem, ty to vieš, každý to vie a viem, že aj ona si to uvedomuje no nej to nevadí." Bola som celkom zvedavá kam tento rozhovor mieri a tak som odložila prácu bokom, oprela sa o chladiaci box a sledovala ju.
"Snaží sa Sasukeho dostať všetkými možnými spôsobmi. Nezaujíma ju, že by mala ísť cez mŕtvoly. Držala sa späť, pretože Sasuke jej nedovolí priblížiť sa k nej, ale nejakým hlúpym a divným spôsobom si ho nárokuje a myslí si, že na to má právo. Ale teraz, keď jej Sasuke pomohol, tak si myslím, že sú si bližšie. Pýtala som sa jej, prečo volala zo všetkých ľudí, ktorí tam boli s nami práve neho. Povedala, že na to mala právo a že on vie, prečo to bol on. Netuším čo tým chcela povedať, ale myslím si, že ak sa Karin dá dokopy a vráti sa na scénu, budeš si musieť dať väčší pozor. Sasuke k nej nie je tak ľahostajný ako to vyzerá... myslím."
"Prečo si to myslíš?" bola som vyšokovaná jej tvrdeniami a tým, že som niekde v srdci vedela, že sa odťahuje a možno sa približuje niekomu druhému.
"Neviem... šiel tam, keď si ho vyžiadala, nie? Odniesol ju do nemocnice na rukách. Bol tam s ňou celú noc ako podpora... Ak by mu bolo jedno čo s ňou je, tak by nešiel, nie? Preto si myslím, že keď sa odváži vystrčiť hlavu z domu a postaviť sa tomu čo sa jej stalo, tak sa o neho bude pokúšať viac ako doteraz."
"No... budem si dávať pozor." tvár som mala ako masku, úplne bez emócii. V istom zmysle by som bola radšej, keby sme s Ino tento rozhovor neviedli. Bola by som šťastnejšia, keby som nepočula to, čo mi hovorila. Ale jej informácie zapadali na svoje miesto v mojej hlave. Zapadali tam spôsobom, ktorému som nerozumela.
Z premýšľania ma vytrhol zvuk mobilu, ktorý hlásil, že mi prišla esemeska. Zvažovala som len zlomok sekundy, či si ju vôbec prečítam. Nakoniec som sa obrátila mobilu chrbtom a pokračovala vo svojej práci.
O tri hodiny neskôr som sa rozhodla pozrieť sa na mobil a mala som menší pocit zadosťučinenia, že som si tú správu neprečítala tak skoro.
Otvorila som ju a ani som sa nemusela pozerať, či je od Sasukeho alebo nie.

Keď skončím v klube, prídem za tebou.S.

OK.S.

Odložila som mobil naspäť a šla obslúžiť stôl, ktorý sa zaplnil.
Bolo desať hodín večer a od Sasukeho som nemala jedinú správu ani zmeškaný hovor. Ľahostajne som pokrčila ramenami aj keď vnútri ma to štvalo. No navonok som samu seba pokúšala presvedčiť, že je všetko v poriadku.
Prezliekla som sa a peši som šla naspäť do Hyuuga sídla.
Nie, vôbec ma netrápilo, že sa nezastavil. A nie, vôbec ma nesralo, že ma zabudol vyzdvihnúť a NIE, vôbec som sa nehnevala, že som musela šľapať sama po tme.
Prišla som domov, praskla vecami v izbe a šla do sprchy, kde som si poplakala. Neviem prečo, ale proste som zo seba musela vypustiť tie emócie, ktoré sa na mňa hrnuli. Odcudzujeme sa a ja viem, že to tak je. A môžem sa snažiť urobiť čokoľvek, nemôžem bojovať za nás za oboch ak on to nerobí.
Sedela som v sprchovom kúte a vzlykala do rúk, ktoré som mala pritisnuté na dlani. Nechala som na seba dopadať horúcu vodu, ktorá ma štípala na koži a odplavovala zo mňa slané slzy bolesti.
Žeby mal tak veľa práce? Som nechápavá priateľka? Robím niečo zle? Zľakol sa, pretože vidí, že ho ľúbim? Cíti ešte ku mne vôbec niečo?
Otázky sa mi miešali v hlave jedna cez druhú až mi v nej dunelo.
Navliekla som na seba dlhé tričko a zahrabala sa do postele, kde som si do uší pichla slúchadlá a pustila na plné pecky Brand New: Daisy a zatvorila tuho oči.
Musím spať, pokúsim sa o to... v snoch utekám realite. Momentálne je to moja jediná záchrana.
Cez zatvorené viečka som videla červeň a vedela som, že niekto otvoril dvere do mojej izby a z chodby mi na posteľ dopadal lúč svetla zo žiarovky, ale vôbec som sa neobťažovala otvoriť oči. Tvárila som sa, že spím až kým som skutočne nezaspala.

Veríte v osud? 40. diel

21. září 2014 v 15:28 | Mešteková |  Veríte v osud?
Tak, fu... je tu 40. A ja vlastne zisťujem, že sa do 50 asi nestanem :D Toto je moja prvá poviedka, ktorá je ta rozsiahla. Momentálne ste prečítali okolo 200 strán 11 písmom :D Ehm...
Čo sa týka komentárov, neplánujem vás nútiť do toho, aby ste komentovali. Ale určite viete, že pre autora je aj nejaký smajl potešenie ako nič :D
No a čo sa týka toho "TO" nemám presne predstavu čo to malo byť :D mám viac teórii :D
A ďakujem za ďakovania a aj extra ďakovania :D
"Jejky," nevinne som sa usmiala a pokúšala sa nevybuchnúť v smiech. Reakcia na môj zadok prišla okamžite, až som nadskočila prekvapením.
"Pred chvíľou sa mi podarilo upokojiť, teraz je to nenávratne preč," stískal pery dokopy a zaklonil hlavu dozadu, akoby prosil Boha o pomoc.
"Možno keby si zliezla," pokúšal sa navrhnúť trochu priškrtene, ale ja som odmietavo zakrútila hlavou. Páčilo sa mi aký výhľad na neho mám a úprimne, páčilo sa mi aj to, aký dopad na neho malo moje telo.
Naklonila som sa nad neho, stále som mu držala ruky a teraz som ich položila na vankúš po stranách jeho hlavy.
"Si zlá," zamumlal a prižmúril na mňa oči, čo mi vyčarilo ešte väčší úsmev.
"V takýchto situáciách som rada, keď som zlá," hlavu som znížila ešte viac až som svoje pery obtierala o tie jeho keď som hovorila.
"A povedzme si pravdu, miluješ to," trúfala som si tvrdiť, pretože som to vedela. Vždy sa v ňom niečo zdvíhalo, keď som nebola to dobré dievčatko. Vždy v jeho očiach začala blčať divokosť, keď som sa vymykala spod kontroly a on si dovolil upustiť od tej svojej. Nie že by sa vždy nespamätal skôr ako ja.
A už dlho sme spolu takto neboli.
"Momentálne ma mučíš," jeho vlhké pery vyslali mojim telom zachvenie, ktoré sa usídlilo v mojom podbrušku.
Dych sa mi zasekával ako som sa na neho pozerala z takej blízky a jeho oči ma hypnotizovali.
"Je to nepríjemné?" ak sa cíti skutočne tak, že by som ho mala mučiť, rozhodla som sa s tým prestať. Aj keď som ho chcela... chcela som ho presne tým spôsobom na ktorý som bola pripravená a bola som si tým istá.
A možno by sme tak... zaplnili tú neviditeľnú trhlinku medzi nami skôr, ako sa z nej stane priepasť. Ale pokiaľ sa pokúšal ovládať, nemohla som na neho tlačiť.
Navrátila som cit svojej spodnej časti tela, pustila jeho ruky a nadvihla sa, keď jeho dlane dopadli na moje boky a stiahli ma späť, až som narazila o jeho telo a miesto spojenia mi vyslalo kŕč celým telom. Prudko som vydýcha v šoku a znelo to trochu ako zastonanie.
"Je to príjemné mučenie," zatlačil ma viac k sebe a pohol bokmi, až som zasipela a zbadala som, ako sa uhryzol do pery v snahe kontrolovať sa.
Kašľať na celú kontrolu, život je príliš krátky. A chceli sme sa navzájom. Všetky narastajúce obavy som zažehnala preč.
A, ach bolo to pekelne vzrušujúce vidieť ako sa hryzie do pery. Mala som náhlu túžbu to spraviť tiež a tak som sa nahla a prevzala nad tým kontrolu.
Ruky som zahrabla do jeho vlasov a pritiahla si ho bližšie, zatiaľ čo som sa na ňom zavrtela a ucítila, ako mi zabodol prsty do pokožky keď mi automaticky odpovedal.
Oddelila som sa od neho len na zlomok sekundy, aby som následne zistila, že ležím chrbtom na posteli a jeho telo prikrýva moje. Omotala som okolo neho nohy a stisla ho k sebe bližšie.
Schmatla som okraj jeho trička a vyhrnula ho, aby som ho mohla pretiahnuť cez jeho hlavu, keď jeho ruka vystrelila a chytila moju. Oddelil sa od mojich pier a chvíľu mi pozeral do očí, dych sa nám zrážal uprostred. Už som sa šla zamračiť, keď mi pustil ruku a sám vykĺzol z trička, odhadzujúc ho niekam preč a tvrdo narazil na moje ústa.
Pohladila som ho po jazve, ktorá bola kostrbatá pod mojimi prstami. Takmer mi vytiekla slza keď som ucítila, ako na moment stuhol, než ma pobozkal na kútik a zišiel cez bradu dolu na krk. Vsal moju kožu keď sa dostal do ohybu, kde sa spájal môj krk a rameno a len jemne mi tam zaboril zuby, takže mi to vyvolalo mravčenie až do končekov prstov na nohách. Treli sme sa o seba a jeho pokožka naberala horúčavu ako sa zahrievala.
Ruky som premiestnila na jeho plecia a zatlačila proti nemu, aby som ho donútila ľahnúť si na chrbát, čo na moje potešenie spravil.
Prevalila som sa na neho a s prstami zaborenými v jeho vlasoch som ho pobádala posadiť sa. Ovíjala som okolo jeho krku svoje ruky a ticho zastonala, keď som ucítila jeho horúci dych v mojom výstrihu, ako mi kládol bozky na kožu a zhŕňal mi ho nižšie.
Bože, tak veľmi som si želala, aby mi to tričko stiahol. Začínalo mi byť príliš veľké teplo a chcela som, aby som cítila jeho pokožku na mojej, jeho srdce oproti môjmu.
Akoby čítal moje myšlienky, vyhrnul moje tričko a pretiahol mi ho cez hlavu, takže som oproti nemu bola vystavená po prvýkrát v živote. Dnes som nemala podprsenku a bola som len v pyžamových šortkách. Odolávala som pokušeniu zakryť si hrudník, ale on sa mi díval do očí čo ma ukľudnilo. Vedel čo urobiť, aby som sa cítila v pohode.
Obaja sme sedeli v tme na posteli, ja na ňom. Dýchali sme trhane a všetky pocity medzi nami boli tak intenzívne, že sa mohli nasiaknuť do stien tejto miestnosti. Pohladil ma po líci, skĺzol na moju sánku, bradu, krk. Prešiel cez môj pulz a zľahka prekĺzol cez priehlbinku pri mojich kľúčnych kostiach až dolu cez hruď, pomedzi moje prsia, kde sa zastavil.
Hlavu naklonil nabok a prvýkrát premiestnil svoje oči nižšie, ako na moju tvár. Počula som ako vydýchol, uvedomujúc si, že nikdy pred tým ma nevidel takto polonahú.
Jeho prsty pracovali na mojej pokožke veľmi jemne a v momente ma stočil pod seba, premiestňujúc svoje horúce ústa na miesto, kde nikdy pred tým neboli. Zavzdychala som hlasnejšie ako inokedy - ďakovala Bohovi, že Hinatin otec nie je doma - a vyklenula hruď viac k nemu. Bola to automatika, ako som sa snažila dostať bližšie k tomu skvelému pocitu, ktorý mi doprial zatiaľ čo jednou rukou pomaly putoval dolu cez moje brucho, podbruško až k šortkám a ešte nižšie.
Zalapala som po vzduchu, keď sa ma jeho dlaň dotkla cez látku a takmer som vyskočila z postele. Trel ju oproti mne a ja som sa poddávala tomu pocitu, ktorý som zažila už raz pred pár týždňami v stane. Bolo to vtedy nevinné? Áno.
A dnes?
Bola som si sakramentsky istá, že dnes nie, keď jeho ruka vkĺzla pod látku a ja som vypískla, takže prekryl moje pery svojimi a nechal ma stonať do jeho úst.
V snahe dostať sa bližšie a uvoľniť tú potrebu som pohla bokmi a vyšla mu naproti, načo zatlačil tvrdšie v odozve a ja som sa nezmohla na viac, ako že som mu zatlačila nechty do lopatiek lapajúc po dychu.
Pohybovali sme sa spolu a hrýzla som si peru tak silno, že som sa obávala, že si ju skutočne prehryznem, keď sa venoval môjmu krku.
Keď som ucítila tlak, tuho som zatvorila oči a zaklonila hlavu dozadu v snahe nekričať. Otvorila som ústa v nemom výkriku a nasala čo najviac vzduchu keď sa moje telo otriasalo v základoch.
A potom to náhle skončilo, on sa posadil a díval sa na mňa, kým som sa nedostala z výšin na zem. Viem, že to bolo divné a trápne, ale zrazu ma pohltila hanba a prekryla som si hruď rukami.
Sasuke sa potichu zasmial - bol to tichý hlboký zvuk cez zatvorené pery, niekde vzadu v jeho krku - a odtiahol mi ruky z tela, aby ma následne pobozkal na hánky.
Naklonila som sa k nemu, aby som ho stiahla ku mne, keď sa odrazu postavil a zobral zo zeme svoje tričko, ktoré si pretiahol cez hlavu. Bolo to, akoby mi dal facku. Zízala som na neho a pokúšala sa dočerta prísť na to o čo mu práve v tejto chvíli šlo.
"Čo to robíš?" zatriasla som hlavou, akoby som dúfala, že sa mi to v nej utriedi a pochopím to. Možno sa mi sníva?
Pritiahla som si kolená k hrudi, aby som sa zahalila.
On prešiel ku mne, zobral moje tričko a pretiahol mi ho cez hlavu. Nespolupracovala som, len som sa na neho mračila v otázke. Čo do pekla?
"Musím ísť," odolávala som tomu, aby mi nespadla sánka.
"Musíš ísť kam?"
"Domov, Sakura. Kam inam by som o takomto čase chodil?" zdvihol na mňa jedno obočie a pretlačil mi ruku cez otvor. Mala som ich ako z gumy, takže som si to ani neuvedomovala, len som na neho civela. To odo mňa uteká, alebo čo?
"Ale... teraz?" opätovala som mu jeho vlastný pohľad a tiež som nadvihla obočie. Možno si to ani neuvedomoval, ale cítila som ako totálna... hlupaňa.
Prešiel si po tvári a povzdychol si, akoby bol unavený mojimi otázkami.
"Zabudol som, ale mal som sa stretnúť s otcom kvôli zajtrajšku," hovoril do dlane, keď sa na mňa nedíval a opieral si ju o koleno. Jeho vysvetlenie aj tak nezahnalo tú hrču paniky, ktorá mi rástla v krku a naplňovala moju hruď.
"Fajn, tak by... si mal ísť," stiahla som si tričko až pod šortky a odsunula sa na posteli tak, aby som si mohla ľahnúť pod prikrývku.
Sasuke sa postavil a chvíľu na mňa hľadel, aspoň myslím. Videla som len jeho čiernu siluetu. Potom sa sklonil a priložil pery na moje čelo.
"Uvidíme sa zajtra, dobre?" šepkal mi do pokožky a nepohol sa ani o milimeter, kým som neprikývla. Bola som mierne naštvaná a nechcela som sa s ním rozprávať, pretože ešte vždy mohol odísť inak. Nie tak, že by to vyzeralo akoby utekal.
Sasuke sa vystrel a odišiel s tichým zacvaknutím dverí. Len čo som počula ako odchádza jeho auto z príjazdovej cesty, vykĺzla mi z oka slza a dopadla na vankúš. Bola to slza poníženia či bolesti? Alebo hnevu? Nevedela som.
Cítila som sa ako pokrytec, lebo som vedela aký je jeho otec. A nechcela som, aby s ním mal problémy. Ale zároveň som sa neubránila tým druhým pocitom, ktoré prúdili mojim systémom a nahovárali mi, že to použil ako útek.
Toľko k nášmu spoločne strávenému času po dlhej dobe.

Veríte v osud? 39. del

20. září 2014 v 17:30 | Meteková |  Veríte v osud?
"Iba konkrétne skutky ukazujú silu lásky." Goethe.
Menší výrok a poďakovanie za komentáre, bez nich by som asi nemala chuť pridávať. Teda, nie asi... určite :D


Počas nasledujúcich dní som ani nevedela kde mi hlava stojí. Práce sa nakopilo tak veľa, že som musela ťahať aj s Ino viac hodín a víkendy, pretože sa nám zrazu v práci začala hrnúť objednávka na akciu za akciou. Akoby ľuďom ani nezáležalo, že je prostriedok týždňa a oni si zmysleli spraviť si dovolenku a mať svadbu.
Cez deň tadiaľto prechádzalo toľko turistov, že ma nohy pálili z toho ako sme behali po rozľahlej reštaurácii.
Dni, ktoré som mala voľné som využila na spánok a odpočinok. Bola som úplne vyflusnutá a štvalo ma, že sme so Sasukem na seba nemali čas.
Keď sa za mnou zastavil v práci, nezdržal sa veľmi dlho lebo vedel, že nemám čas sa na neho ani pozrieť a okrem toho, mal vlastné veci na starosti. Každý večer bol tak láskavý, že ma vyzdvihol z práce a keď boli akcie, tak pre mňa prišiel aj uprostred hlbokej noci.
Pokúšala som si s ním užívať každú voľnú sekundu, ktorú sme spolu strávili, ale obaja sme mali povinnosti a keď som mu sadla do auta, dostala som sa do kómy z vyčerpania. Sasuke bol zahltený papierovačkami ohľadom jeho školy a tak stále behal po mestách a úradoch a vybavoval to. Či chcel, alebo nie, musel pomôcť otcovi s nejakými vecami a každým dňom bol kvôli tomu viac a viac namrzený. Skôr sme prežívali na krátkych telefonátoch a nočných esemeskách.
O Karin sme sa nebavili, pretože to nebola naša vec. Ani jeden z nás nepotreboval rozpitvávať nešťastie, ktoré sa jej prihodilo a ani sme nechodili von na nejaké klubové zábavy po tom čo sa to stalo.
Úprimne, nemali sme na to nikto čas.
Dva týždne prešli ako nič a konečne som sa začínala cítiť voľne a nie ako na nejakom bežeckom páse. Bola som v neustálom kolobehu, kedy som sa nevedela zastaviť.
Ale odrazu akcie utlmili a s Ino sme si mohli odpočinúť. Nevedela som ako to zvládajú ostatní ľudia na druhej smene, ale Evry vyzeral, že každú chvíľu skolabuje od vyčerpania.
"To budú tie tvoje prefajčené pľúca," zasmiala som sa jedného večera, keď sme v kľude sedeli pri bare a on sa utiahol do fajčiarskeho kútika, no aj tak sme na seba videli a mohli sme sa rozprávať.
"Nie, to bude tým, že už starnem. Tak či tak, raz na niečo zomrieť musím," zasmial sa a vyfúkol kúdol dymu zo svojich úst.
"Och, ty si proste taký starý deduško, už máš aj šedivé vlásky," Ino prevrátila očami nad jeho slovami a vysmiala sa mu. Boli sme si rovnocenní a on sa tak k nám tiež správal, takže žartíky vôbec nevadili.
Zdvihla som sa zo stoličky a s grimasou som brala kľúče od šatne, oznamujúc, že sa idem prezliecť do civilného oblečenia.
Len čo som zhodila zásteru, košeľu a čierne nohavice, natiahla si na seba šortky a voľné tričko, hneď som sa cítila lepšie. Ino ma vystriedala a nadšene poskakovala, keď sme sa stretali na polceste.
"Kiba je už tu, čo?" prikývla s rozžiarenými očami a vbehla do šatne, dobre, že si nestrhávala košeľu už po ceste ako sa ponáhľala.
S úsmevom som nakráčala k baru, kde mi Evry vyplatil dnešnú prácu rovno na ruku a rýchlo som mrkla medzi tým na mobil, aby som zbadala Sasukeho zmeškaný hovor, ktorý značil, že ma už čaká. Usmiala som sa keď som si zapĺňala peňaženku a rýchlo sa lúčila tešiac sa, že konečne so Sasukem strávim čas.
Čím bližšie som bola k naštartovanému čiernemu autu, tým viac som sa tešila a v mojich žilách mi krv prúdila až bolestivo rýchlo. Naskočila som do auta a hrýzla si peru pomedzi úsmev, keď som ho videla.
Naklonil hlavu do boku, ako zvedavé dieťa a premeral si ma.
"Ahoj," ústa sa mu pohli do úsmevu len minimálne, ale u neho to bol vždy úsmev, ktorý mi zastavoval srdce.
"Ahoj," potešene som zašepkala a natiahla sa, aby som mu mohla vtisnúť bozk na pery.
Len čo som sa dotkla jeho úst, zašepkal: "Mali by sme ísť," a tak som sa odklonila, zapásala sa a oprela si hlavu o opierku.
Celú cestu autom som mu referovala svoj deň a už som sa tešila až mi povie, aký mal deň on, ale až keď sme vošli do mojej izby na poschodí, prestala som hovoriť o tom, ako som dnes natrafila na chalana, ktorý sa ma snažil oklamať falošnou občiankou kvôli cigaretám.
Sasuke sa zvalil na moju posteľ, zatiaľ čo ja som si skopávala žabky z nôh a rozsvietila v kúpeľni. Rozpustila som si vlasy a hodila som si rýchlu sprchu. Zabalila som sa do osušky a prešla do izby, kde som si sadla do kresla, aby som si mohla nakrémovať nohy.
Sasuke sa prevalil na bok tvárou ku mne, podoprel si hlavu rukou a sledoval moje ruky, ktoré pracovali na tom, aby sa telové mlieko vsiaklo do pokožky.
"Aký si mal deň ty?" venovala som mu úsmev, keď sa mi pozrel do očí a vykrivil pery.
"Nijako zaujímavý," mykol plecom a ja som čakala, že povie niečo ďalšie. Ale nepokračoval.
"Čo si robil?" nadvihla som obočie v otázke a naliala si do dlane ďalšiu dávku telového mlieka.
"Bol som s otcom a sľúbil som mu, že sa do konca leta postarám o ten klub čo má v Konohe, takže zajtra tam musím ísť a začať riešiť veci. Je tam neporiadok s papierovačkami a zamestnancami," akoby sa zdráhal vôbec o tom hovoriť.
"Wow, budú mať mladého šéfka?" podpichla som ho so žmurknutím, aby som mu zlepšila náladu a šla som späť do kúpeľne, aby som sa mohla prezliecť do trička a pyžamových šortiek.
"Nebudem tam šéfovať, len dám dokopy papiere, porozprávam sa so zamestnancami a budeme všetci spolu hľadať nejaký kompromis," znel znudene a ja som sa mu celkom divila. Také niečo by ma asi celkom bavilo. Ale pokiaľ to bola vec ohľadom jeho otca, chápala som jeho postoj. Prevalil sa na chrbát a zhlboka sa nadýchol, chvíľu zadržal vzduch a potom vydýchol.
Ľahla som si do postele vedľa neho a pritúlila sa k jeho boku, aby som mu bola čo najbližšie.
"Viem, že to zvládneš," podporila som ho, načo si vzdychol ale mlčal.
"Nevidel si niekde Karin?" musela som sa ho to spýtať, pretože Ino mala strach aj keď sa to pokúšala zakryť. Bola kamoška a to bolo fajn. Aj keď šlo o Karin.
" Prečo sa ma na ňu pýtaš?" znel trochu prekvapene keď mi po chvíľke odpovedal.
"No, lebo je to akoby sa po nej zľahla zem. Ino vravela, že s ňou ešte nehovorila a má strach. Nezdvíha a vraj ani doma jej nik neotvára,"
"Karin si zažila počas tej noci toho dosť. Okrem toho, ani by som sa nedivil keby sa bála vyjsť von. Stále ho nenašli,"
"Och, to je hrozné," mumlala som pochmúrne do jeho trička a mračila sa už len pri tej predstave, že by som bola na tom ako ona. Striasla som sa, čo donútilo Sasukeho automaticky okolo mňa omotať ruku silnejšie.
Chvíľu ani jeden z nás nič nehovoril, len sme boli ponorení do ticha.
"Som rada, že sme po dlhej dobe spolu. Ak by som to mala zrátať, tak za dva týždne sme spolu boli dokopy asi dvadsať hodín," a to je sakramentsky málo a chýbal mi.
"Ty si to rátala?" znel pobavene keď sa ozval a ja som sa začervenala. Rátala... na začiatku.
"To je odhad. Ale myslím, že som to trafila,"
"Myslím, že áno," súhlasil po chvíľke a opäť zmĺkol. Znovu bol zabraný do svojich myšlienok a ja som nevedela kde blúdi. V poslednej dobe príliš premýšľal a to, že sme spolu boli tak málo spôsobilo, že som mala dojem, že sme sa od seba vzdialili. Nerozprávali sme sa spolu poriadne a dva týždne som pri ňom takto nebola. Mrzelo ma to, bolelo ma to. A hoci sme spolu boli tak často ako sme mohli, vznikla medzi nami trhlina.
Ale teraz sa to bude lepšiť, musí.
"Nad čím premýšľaš?" zašepkala som a nadvihla sa, aby som mu videla do tváre. Hľadala som v jeho očiach náznak toho, že nie je prítomný v miestnosti so mnou, ale žmurkol a pozrel sa na mňa.
"Že fakt pomáham ľuďom, ktorým nechcem," zaškeril sa, akoby bol znechutený už len tou myšlienkou. Viac som sa odklonila, aby som sa na neho mohla lepšie pozrieť. Ani zmena uhlu pohľadu mi nepomohla pochopiť jeho vetu.
"Čo tým myslíš?" ak si neprestanem hrýzť tú peru, o chvíľu si ju prehryznem. Ale keď som bola v jeho blízkosti, mala som to akosi zakódované, bolo to niečo, čo som nedokázala ovládnuť.
"Karin a teraz ešte aj otec. Nemal som v úmysle zapliesť sa do otcových obchodov a teraz pichám nos do klubu," prešiel mi palcom po spodnej pere, aby mi ju uvoľnil spomedzi zubov.
"Ocenil by som, keby si to prestala robiť," zašepkal tichšie, keď som neodpovedala, len som sa na neho dívala. Vedela som, že toho má dosť aj bez nich dvoch. A bolo mi ľúto, že to tak bral.
"Hej, mám pocit, že si ju prehryznem," zamumlala som a prešla si jazykom po boľavom mieste, ktoré ma zaštípalo. Ale necítila som žiadnu krv, čo bolo fajn.
"Buď v kľude, je to len na chvíľku. Potom už bude fajn." hovorila som stále s jeho prstom na mne.
"Hmmm," opäť mi prešiel po pere a pozorne ju sledoval. Nevenoval mojim slovám pozornosť, skôr hypnotizoval moje oči.
Už som nevydržala jeho pohľad a tak som sa naklonila k nemu a obtrela svoje ústa o jeho. Telom mi prešla triaška a než som sa nazdala, skĺzla som ústami na jeho krk a našla miesto, kde mu tepal pulz. Priložila som tam pery a vnímala ten pocit, ako mu bije srdce. Opäť zahmkal a vzápätí som už šplhala na neho a obkročila ho.
Tvrdá látka jeho džínsov mi zatlačila proti šortkám a rozhorúčilo to moju pokožku, keď som cítila, že okamžite reagoval. Priťahovala som ho.
Narovnala som sa a preplietla si s ním prsty, zdvíhajúc jeho ruky do vzduchu, keď som ich pevne držala.
"Čoskoro budeš mať narodeniny a Naruto vymýšľa, že by sme pripravili nejakú party. Ale ja som mu povedala, že si tým nie som istá, že to asi veľmi nebudeš chcieť," jeho veľkolepé plány som včera musela prerušiť keď mi to hovoril v práci, pretože to nebolo niečo, čo Sasuke preferoval. Vedela som to a aj Naruto, no on to ignoroval.
"Zatrhni mu to prosím ťa, neznášam okolo mojich narodenín nejaký rozruch," prevrátil očami a na moment sa zatváril zdesene, na čom som sa musela zasmiať.
"Dobre... a môžem ho udrieť ak ma nebude počúvať?" spýtala som sa a keď sa krátko zasmial a prikývol, nadšene som nadskočila. Občas ma blondiak vedel skutočne vytočiť.
Počula som ako cez zuby natiahol kyslík a potom zaťal sánku keď si prečistil krk.

Veríte v osud? 38.diel 2/2

19. září 2014 v 12:50 | Mešteková |  Veríte v osud?


"Ach, no niečo sa ho potrebujeme spýtať a nezdvíha mi mobil," odľahčene som sa usmiala a opäť sa pozrela smerom do domu.
"Dobre, choďte za ním," vyzeralo to tak, že má podozrenie, ale netlačil na nás. Miesto toho si upravil slúchadla, ktoré mal okolo krku.
"A tvoj otec?" netúžila som sa s ním stretnúť.
"Je v pracovni, takže je vzduch čistý," upokojil ma poklepkaním po pleci.
"Dobre, fajn," mumlala som skôr sama pre seba, ako pre neho, čo mu očividne prišlo vtipné, lebo sa pousmial.
"Okej, idem si zabehať, možno vás ešte zastihnem," mávol na nás rukou pred tým, než sa otočil a zbehol dolu schodmi.
Nečakala som na nič, proste som vrazila do domu, vyzula sa a počkala na Naruta a Hinatu.
Celú cestu cez dom bolo všetko kľudné a tiché. Každú chvíľu som očakávala, že sa zrazím s pánom Uchihom a skrúcalo mi vnútornosti už len z tej predstavy.
Pani Uchiha nebola tiež nikde v dohľade a tak sme vyšli po schodoch, všetci sme mlčali keď sme sa dostali do chodby a mierili sme si to k nášmu cieľu, ktorým boli zatvorené biele dvere. Na moment som sa pozastavila a premýšľala či mám zaklopať, ale nie.
Nakoniec som v sebe našla to odhodlanie a trpezlivosť ešte chvíľu počkať a zaklopala som.
Odpovedalo nám ticho. Pozrela som sa na Naruta a Hinatu s nepríjemným pocitom v hrudi.
Ešte raz som zaklopala a chvíľu čakala, než nám odpovedalo zabuchotanie, akoby sa niečo vysypalo na zem. Spoza dverí som započula Sasukeho, ako zasyčal akúsi nadávku.
"Moment," zvolal unaveným hlasom. Strach sa zo mňa uvoľnil a pomaly som vypustila vzduch z pľúc.
Trvalo len tri sekundy než nás vyzval dnu. Otvorila som dvere a zbadala Sasukeho, ako stojí pri jeho stole a ukladá na ňom papiere, ktoré mu popadali. Mal na sebe tepláky a z vlasov mu odkavpkávala voda, ktorá sa vsiakla do uteráku, ktorý mal okolo krku. Po hrudníku aj chrbte mu stekali kvapky a dokonca aj zo špičky brady mu jedna spadla na knihu.
Díval sa na nás, akoby sa snažil prísť na to, prečo sme tam všetci traja. Pod očami mal kruhy a vyzeral strašne vyčerpane.
"Ahoj," povedala som pomaly, pozorne ho sledujúc. Na moment mi prišiel ako vystrašené divé zviera keď stuhne a pozerá sa na predátora. A potom sa uvoľnil, vyčerpanie v jeho tvári bolo vidieť, dokonca aj v tom ako stál.
"Čo tu robíte?" uterákom si prešiel po mokrých vlasoch, sklonil sa a zobral ďalší papier zo zeme, aby ho položil na stôl.
"No, len tak nás napadlo prísť za tebou a spýtať sa, kde v zadku si mal mobil a či ho vôbec plánuješ ešte používať," Narutov nenútený tón prešiel miestnosťou a počula som, ako sa Hinata nervózne zasmiala.
Sasuke sa nám otočil chrbtom a šiel na postel. Vyzeral veľmi unavene keď si sadol a položil lakte na svoje kolená.
"Ospravedlňujem sa, nechal som ho v priehradke v aute a ani ma nenapadlo sa tam pozrieť od včera večera."
Takže nevedel koľko zmeškaných hovorov mal odo mňa a od Naruta. Neignoroval nás. Kameň mi spadol zo srdca a ja som stále doteraz nechápala, prečo som mala v sebe túto úzkosť.
Všetci sme si posadali. Naruto sa zvalil do kresla a stiahol si Hinatu na kolená, zatiaľ čo ja som sa schúlila na zem a oprela sa o posteľ. Nechcela som k nemu chodiť a ani som neplánovala vešať sa na neho. Neprišlo mi to vhodné a ani jeden z nás na také niečo nemal náladu, tým som si bola istá.
"Vyzeráš unavene," bolo to slabé slovo a jeho povzdych to dokazoval.
"Bola to trochu náročná noc, čo?" ozval sa Naruto keď nikto z nás nič nehovoril.
"Hej, len pred chvíľou som prišiel," Sasuke zamumlal a odhodil uterák do koša na oblečenie, ani ho netrápilo, že si neutrel telo a kvapky mu stále stekali po pokožke.
"Ako je na tom Karin?" Hinata mi vzala otázku rovno z úst a s veľkými bledými očami sa na neho dívala.
"Pár dní si ju nechajú v nemocnici na pozorovanie, je dosť... dobitá," zdalo sa, že hľadal správne slovo na to, čo jej bolo.
"A nevieš stále čo sa stalo? Nepovedala ti to?" Naruto sťahoval svoje blonďaté obočie nad oceánovými očami v usilovnom sústredení.
"Podľa všetkého sa zaplietla s nejakým chalanom, asi mal vypité alebo čo. V skutočnosti si zo včera veľa nepamätá," Sasuke sa zvalil na chrbát a žmolil si oči.
"No, Karin sa nemala problém zapliesť s viacerými v jednu noc," zamumlala som, "Takže kto vie, ktorý z nich by to mohol byť, keď ani nevieme s koľkými včera bola."
"Bola tam len tak dlho ako my, stihla byť len s jedným, tým som si istá," Hinata nesúhlasne pokrútila hlavou a tým vyvrátila moju teóriu. Tak fajn. Pokrčila som ramenami.
"Bol si tam s ňou celú noc až doteraz?" dúfala som, že v mojom hlase nebolo počuť, že mi to vadilo. Fajn, mohol ju tam odviesť a potom ísť domov, nie? Ale bol tam väčšinu aj dnešného dňa.
"Nie, bol som tam len v noci, rozprával som sa s ňou, doktormi, potom sa ma vypytovali jej rodičia a policajti. No a potom ráno keď som vyšiel z nemocnice, nezvládol som ani naštartovať a zaspal som v aute na parkovisku," rozhodil ruky do strán postele. Mumlal a ja som vedela, že ho opäť premáha únava.
Verila som mu? Áno. Neklamal by.
"Dobre, fajn... tak by sme ho mali nechať odpočinúť si," Hinata sa zdvihla a držiac Narutovu ruku ho ťahala von z kresla v ktorom sedel.

"Uvidíme sa neskôr? Teda, ozvi sa mi keď sa vyspíš, dobre?" vstala som zo zeme a zadívala sa na Sasukeho, ktorý mal pootvorené oči namierené na mne a pomaly prikývol. Nohy mal stále spustené z postele a nevyzeralo to, že by plánoval meniť polohu.
Venovala som mu úsmev a vyšla som z izby hneď za Narutom a Hinatou, než sme nastúpili do auta a vybrali sa niečo podniknúť.
Keď sa mi po zvyšok dňa neozýval, povedala som si, že mu nebudem volať ak má mobil v priehradke. Bolo by to zbytočné. A nakoniec, vyzerala by som ako stíhačka. A to určite nie som.
Po tom, čo sme s Hinatou v noci dopozerali film, zjedli tonu pukancov a vypili toľko ľadového čaju, že sme chodili na toaletu každých päť minút, rozhodli sme sa, že to zabalíme a pôjdeme spať.
Práve keď som sa prehadzovala na druhý bok, prišla mi správa na mobil. Pozrela som sa na čas, ktorý hovoril, že je jedna hodina po polnoci a na odosielateľa. Bol to Sasuke. Úľava a šťastie zaplnili moje vnútro. Ozval sa mi. Neskoro, ale ozval a to bolo podstatné.
Ešte len som sa zobudil, prepáč, že som sa neozval. Zajtra sa uvidíme, sľubujem. S.

Veríte v osud? 38.diel 1/2

19. září 2014 v 12:50 | Mešteková |  Veríte v osud?
Hah, vďaka za komentáre, potešili a pobavili a vždy si z nich niečo zoberiem :) Každý názor je super, každé polemizovanie tiež a všetky vaše slová mi niečo dali do tvorby :)


Prebrala som sa do príliš slnečného dňa a vzhľadom k tomu, že som mala pochmúrnu náladu, mala som dojem akoby sa počasie snažilo presvedčiť ma, nech som šťastná. Ale nebola som. So Sasukem som nebola v kontakte a včera večer mi ani nenapísal, či je všetko v poriadku. Vlastne sme spolu nekomunikovali od tej doby, čo odišiel z klubu s Karin v náručí.
Bola by som zvedavá čo sa jej stalo a prečo sa jej to vôbec stalo, ale momentálne som chcela vedieť či je vôbec v poriadku. Skutočne som jej nepriala nič zlé.
Natiahla som sa pre mobil a než som po ňom prešla prstom aby som ho odomkla, dúfala som, že mi tam bude svietiť aspoň správa.
Sklamanie zaplavilo moje vnútro a frustrovane som vydýchla. Ani zmeškaný hovor. Chvíľu som sa dívala na mobil a možno som sa snažila presvedčiť ho, aby zazvonil. Hlúposť.
Vyhrabala som sa z postele a išla si dať rýchlu sprchu, než som vkĺzla do džínsových šortiek a čierneho trička na ramienka. Nemala som náladu na nič.
Zišla som sa dolu najesť a dúfala som, že na nikoho nenatrafím, ale na moje "šťastie", Hinata, jej otec a aj Hanabi sedeli pri jedálenskom stole. Prišlo mi nevychované, že by som si zobrala raňajky do izby a tak som sa k nim pridala, aby som niečo zhltla.
"Aký večer ste mali včera, dievčatá?" pán Hyuuga sa na nás pozrel len kútikom oka ponad noviny, ktoré zvieral v rukách.
Pozrela som sa na Hinatu, ktorá sa piplala v jej jedle a tak som prebrala iniciatívu ja a prehovorila som.
"Dobrý... ako vždy," vlastne som nemala potrebu hovoriť, že sa niečo zlé stalo. Bola to vec Karin a vôbec, netreba strašiť Hinatinho otca.
Hanabi sa napila mlieka a prešla prstom po tablete, aby si posunula akúsi knihu, ktorú mala rozčítanú.
To dievča som nevidela snáď na ničom inom ako na notebooku, mobile alebo tablete.
Rozprávali sme pri stole málo, len čo sme sa bavili o práci a štúdiu a letných prázdninách. Nebolo to nič podstatné, aspoň v tejto chvíli.
O tridsať minút neskôr sme už ležali v Hinatinej izbe a listovali si knihami. Rozhodla som sa čítať a tým si rozšíriť slovnú zásobu. Potrebovala som akosi zamestnať svoju myseľ. Obe sme boli potichu ponorené vo svete, ktorý nebol reálny a ja som to prijala, ale občas mi myšlienky zablúdili jeho smerom.
"Sasuke sa ti ešte stále neozval?" Hinata čítala moje myšlienky, keď videla ako som pretočila ďalšiu stránku s trošku väčšou agresivitou ako normálne.
"Nie," ani som sa na ňu nepozrela, len som sa mračila na písmenká v príbehu, ktorý som vlastne ani nevnímala, len som premýšľala.
"Koľko je hodín?" ozvala sa po chvíľke a natiahla si nohy pred seba, upravujúc svoju polohu, aby sa jej lepšie čítalo.
"Neviem či to chcem vedieť," naozaj som mala dojem, že tu sedíme aspoň niekoľko hodín a vedomie, že môj mobil, ktorý mi potichu odpočíval vedľa nohy nevydal jediného hláska, iritovalo moje nervy.
"No, sú tri," ignorovala moju vetu a keď som na to nič nepovedala, zaklapla svoj román a posadila sa, aby na mňa lepšie videla.
"Mala by si mu zavolať,"
"Ach, a prečo by som mu mala volať? On sa mi má ozvať, včera som mu volala a nič." Hundrala som s očami prilepenými na knihe.
"Zavolaj mu," strkala mi do ruky môj mobil po tom, čo mi z nej vytrhla knihu.
Cítila som ako mi to nahlodávalo myseľ a vedela som, že takto nevydržím už ani o sekundu dlhšie. Chytila som mobil, našla ho v posledných volajúcich a stlačila volať. Priložila som si mobil k uchu a hryzúc si peru som počúvala vyzváňací tón.
A po nekonečne dlhej dobe som spadla do hlasovej schránky.
"Si spokojná?" zamračila som sa a vrazila jej môj mobil späť do dlane.
"Nie, nie som spokojná. Poďme, vstávaj," obočie mi vyletelo do výšin, keď som sa na ňu pozrela, ako si dáva ponožky.
"Čo chceš robiť?"
"Ideme k nemu,"
"Čo?" vyprskla som v šoku a dívala sa na to dievča, ktoré toto povedalo. Toto nie je Hinata, ktorú poznám.
"Pozri sa, nemôžem sa dívať na to ako sa strachuješ. Ideme k nemu," ani sa na mňa nepozrela keď vytočila číslo a na druhej strane linky sa ozval Naruto.
Dívala som sa na ňu ako omámená keď sa s ním dohadovala, že príde pre nás a pôjdeme k Sasukemu.
"Ja si vôbec nemyslím, že to je dobrý nápad," a aj napriek tomu sa mi srdce rozbilo rýchlejšie poháňané nádejou, že ho uvidím.
"Prestaň tárať a poď," odbila ma a už si vykračovala von z izby.
Či už som chcela, alebo nie, - a väčšia časť chcela - išla som si zviazať vlasy do copu a počkala som s Hinatou na Naruta.
Len čo sme sedeli v aute, mierne sa mi uľavilo, pretože sme zamierili k Sasukemu.
"Ozval sa ti?" moja otázka sa vzniesla do ticha, ktoré tu panovalo.
Zbadala som ako sa jeho modré oči pozreli do spätného zrkadla a prebodli ma.
"Nie,"
"A vieš niečo o Karin?" musela som potlačiť sklamanie. Ak sa neozval ani Narutovi, bolo to divné.
"Podľa toho čo som vyzistil, včera v noci sa zaplietla s akýmsi týpkom... a ten ju asi zmlátil, zrejme sa nepohodli. Inak o nej nič neviem, mama síce volala s jej matkou, ale nepovedali nič bližšie ako to, že je hospitalizovaná."
Oprela som si tvár o dlaň a dívala som sa von oknom, v hlave si utvárajúc toľko teórii toho čo sa stalo, že jedna bola nepravdepodobnejšia ako druhá.
Keď sme dorazili k ich domu, upokojilo ma, keď som zbadala Sasukeho Range Rover zaparkovaný vedľa Itachiho červeného SUV.
A zároveň sa vo mne zdvihol hnev kvôli tomu, že bol doma a aj napriek všetkému sa nikomu z nás neozval.
Všetci traja sme vystúpili a než sme došli k vchodovým dverám, vyšiel nám naproti Itachi. Mal na sebe široké tepláky a tričko. Vyzeralo to tak, že sa chystal ísť behať.
"Čaute," pozdravil nás s malým úsmevom a potriasol si s Narutom rukou.
"Ahoj Itachi," pozdravila som a Hinata mu nesmelo zakývala.
Kým Naruto predstavoval Hinatu, snažila som sa nevbehnúť do domu.
"Je Sasuke doma?" už som to nevydržala a vybafla som na Itachiho, ktorý udržoval ľahkú konverzáciu s Narutom a Hinatou.
"Áno, pred chvíľou prišiel. Myslel som, že bol u teba," prekvapene sa na mňa otočil a mne neušlo zamračenie, ktoré mu vytvorilo vrásky na čele. Takže nebol doma celú noc.

Veríte v osud? 37.diel 2/2

17. září 2014 v 19:31 | Mešteková |  Veríte v osud?
Užite si diel a ďakujem za komentáre, vždy sa na ne teším a kludne nech sa aj opakujú. Práveže vaše slová ma motivujú pridávať :).

"Dobre, tak poďme," chytila som ho za ruku a preplietla si s ním prsty keď som sa pohla smerom ku klubu v ktorom som ešte pred tým nebola a myslím, že to je niečo nové, čo sme chceli skúsiť hneď vo vedľajšom meste.
Ale v pohybe mi zabránila Sasukeho ruka, ktorá ma potiahla späť. Druhú umiestnil na môj pás a pritiahol si ma k sebe, takže som ucítila jeho opojnú vôňu.
"Dnes sme spolu presne mesiac," oči sa mi rozšírili prekvapením keď to povedal. Samozrejme, že som to vedela, ale vždy som bola v tom, že chalani si takéto veci nikdy nezapamätajú a nie ešte to, že by mi to mal prvý oznámiť.
"Ďakujem za všetko, čo mi zo seba dávaš," jeho ústa boli hneď vedľa môjho ucha keď sa sklonil aby mi to mohol pošepkať. Omotal aj druhú ruku okolo môjho tela a objal ma. Spokojne som si zložila hlavu na jeho plece a usmiala som sa, pretože vedel... rátal dni koľko sme spolu.
"Ja ďakujem," oplatila som mu šepot a ešte chvíľu sme tak zotrvali, než sme sa pustili a ruka v ruke sme vkročili do neznámeho klubu s názvom Ips... divný názov pre klub. Modré svetlá priam iskrili na nápise veľkých tučných písmen I.P.S. a hluk bolo počuť až na ulicu.
Len čo sme sa dostali do miestnosti preplnenej ľuďmi, porozhliadli sme sa po známych. Bolo to tu obrovské a plánik pri vchode hovoril, že tu bolo šesť barov a štyri tanečné parkety. Jedna miestnosť bola zrkadlová a stačilo mi, keď sme cez ňu len prechádzali a už som chcela vypadnúť. Necítila som sa tam pohodlne a v odrazoch tu bolo viac ľudí ako v skutočnosti. Pevne som sa držala Sasukeho ruky a kráčala za ním, zatiaľ čo on nám robil cestu.
Boli tu tanečnice, ktoré tancovali v klietkach a zatiaľ čo Sasuke sa sústredil na to dostať nás do cieľa, ja som na nich pozerala a obdivovala ich ladné pohyby. Netancovali vulgárne, takže som ani nemala dojem, že by sme boli v bodreli, čo bolo fajn.
Keď sme prešli ďalšiu miestnosť s témou Kuby a dostali sa do miestnosti, ktorá zo všetkých bola úplne obyčajná a myslím, že bola spravená tak, aby si každý prišiel na svoje, vyšli sme po schodoch na druhé poschodie k boxom, kde sme videli našich priateľov.
Hinata sedela na kolenách Narutovi a rozprávala sa s Ino, okolo ktorej mal ruky Kiba. Dojem, že sa nám tu vytvára nový pár ma len potešil vzhľadom k tomu, že Kaidan nejavil záujem a radšej sedel s nejakými babami vo vedľajšom boxe zatiaľ čo usrkával zo svojho alkoholu a vtipkoval so Siemom, Danym aj Riou.
Naklonili sme sa cez zábradlie, aby sme dozreli na najbližší bar, kde ku podivu nebolo tak veľa ľudí v tejto chvíli.
"Donesiem ti niečo na pitie," povedal Sasuke a chopil sa príležitosti, keď zbehol schody dolu a pretláčal sa cez dav mačkajúcich sa tiel pohybujúcich sa v rytme hudby. Skĺzla som do boxu vedľa Hinaty a Naruta a pustila sa do úplne nezáväznej konverzácie. Po tom, čo si Sasuke spomenul na náš deň, bola som uvoľnená a mala som na tvári úsmev. Dokonca by som povedala, že som sa dnes skutočne bavila.
Tenten sa ku mne naklonila a mykla hlavou k parketu.
"Karin sa zasa pokúša," prevrátila očami a ja som sa pozrela tým smerom.
Sasuke stál pri bare, otočený ku mne a rozprával sa s Karin, ktorá na sebe mala červené šaty a ihličkové opätky. Pozorovala som, ako sa spolu bavili a na Sasukeho tvári bol vidieť ľahostajný prístup. Potom sa k nemu naklonila a obalila ruky okolo jeho krku, keď ho objala. Okamžite mi v tele stuhli všetky svaly a krv mi zamrzla, ako som sa dívala na jej drzosť. Niečo mu hovorila do ucha a on v rukách držal dva poháre. Niečo jej odpovedal a ona z neho dala ruky dolu, odchádzajúc a drzo vrtiac zadkom.
Len čo vyšiel hore, hodil sa do boxu vedľa nás a zastrčili sme sa tak, že na nás ani nebolo poriadne vidieť cez tú masu ľudí, ktorá sedela pri stole.
"Čo chcela?" pohrávala som sa s pohárom, ktorý som držala v rukách a posúvala ho hore-dolu po stole, oči prilepené na ňom.
"Tancovať," otrávene si povzdychol a to trochu uvoľnilo to napätie v mojom vnútri, ktoré mi skrúcalo žalúdok.
"A čo si jej povedal?" divila som sa, že si nedovolila urobiť nejakú trápnu scénu, alebo niečo podobného a pokorne odišla. Ale čo sa týkalo Sasukeho, tak na to nemala odvahu, aby mu mohla odporovať.
"Že ak zo mňa nedá tie ruky dolu, tak jej ich zlomím," sánka mi klesla, keď som si preberala jeho slová, jej reakciu a aj to ako kľudne jej to povedal. Horšie, ako keby ju odstrčil.
Sasuke sa napil a pozrel sa na mňa, mykajúc hlavou, aby sa zbavil vlasov, ktoré mu spadli do očí.
"Wow, to si jej vážne povedal?"
"Na Karin musíš ísť tvrdo, inak sa nedá odradiť," nezainteresovane pokrčil ramenami, akoby ho téma Karin nudila. Pocítila som voči nemu hrdosť a spokojne som sa usmiala, usrkávajúc si zo svojho nealkoholického pitia.
"Dnešný večer je fajn," preniesla som asi po dvadsiatich minútach, keď som sa o neho opierala, zatiaľ čo mal obtočenú ruku okolo mojich ramien a rozprávali sme sa s ľuďmi, ktorí sa striedali a zaplňovali prázdne miesta.
"Je náš," zašepkal mi pri uchu keď sa sklonil a tým ovial moju kožu jeho horúci dych. Obrátila som tvár k nemu a stále sa o neho opierala. Dívala som sa do jeho očí, na jeho pokrútený úsmev a keď jeho dlaň spočinula na mojom líci, slastne som privrela oči. Áno, je náš.
Stretli sme sa na polceste, keď sme sa obaja pobozkali a hoci si myslím, že to mal byť rýchli nevinný bozk, premenil sa v dlhý a plný nehy, pomalého tempa. Držal moje rozpálené líce a ja som sa napravila, neoddeľujúc ústa od jeho keď mi po nich prešiel jazykom, uhryzol ma do spodnej pery a donútil ma roztvoriť ich, aby ma mohol opäť ochutnať. Nevnímali sme šialenú a rýchlu hudbu, ktorá okolo nás dunela ani ľudí, ktorí sa smiali a behali, prekrikovali sa a pili.
Len sme sa sústredili jeden na druhého a na tempo, akým naše jazyky tancovali. Pevne som ho zvierala za tričko a držala čo najtesnejšie pri sebe stratená v jeho chuti.
"Sasuke Uchiha," počuli sme, že niekto prehovára naším smerom, ale ignorovali sme to. Sasuke si ma pritiahol bližšie k sebe a chytil moje nohy, aby si ich prehodil cez svoje a tak ma donútil sadnúť si na neho bokom. Pobozkal ma na kútik a pohladil mi koleno, jemne zatláčajúc na určité body, ktoré spôsobovali, že som mala zimomriavky.
"Je tu niekde medzi vami Sasuke Uchiha? Je to naliehavé," vysoký, roztrasený hlas nás donútil precitnúť a odtrhli sme sa od seba, aby sme mohli zistiť, kto ruší našu chvíľku. Na konci stola stálo neznáme dievča, oči mala vytreštené a dívala sa našim smerom keď zopár ľudí ukázalo na Sasukeho.
"Čo sa deje?" zamračil sa Sasuke a premeral si ju, bola som si istá, že ani jeden z nich nepozná toho druhého a vidia sa prvýkrát.
"Poslalo ma sem jedno dievča, že ťa mám zavolať. Stalo sa niečo strašné a ja neviem čo presne, ale je v hroznom stave, volala len jediného človeka a to teba... vlastne chcela, aby som ťa priviedla, plakala a... ach Bože... musíš niečo spraviť," Sasuke stuhol a ja s ním, keď som mu zliezla z kolena s narastajúcou hrôzou. Komu sa čo stalo?
"Kto to je?" Sasuke sa narovnal a prebehol pohľadom po prítomných akoby sa uisťoval, či sú všetci pri stole a vyzeralo to tak, že z dievčat nikto nechýba.
"Povedala, že sa volá Karin. Prosím, choď za ňou, odmietala pomoc, ale ja neviem... vyzerá otrasne," hlas sa jej triasol a dlane si pritískala na hrudník. Zalapala som po dychu, keď som si predstavila, že sa tu niečo zlé stalo. Áno, nemala som Karin rada, ale neželala som jej bolesť ani nič rovnako zlé.
"Sakura, zostaň tu."
Sasuke sa postavil a pretlačil sa cez našich spolusediacich, než zmizol s tým dievčaťom ako šiel dolu po schodoch na parket. Postavila som sa rozpoltená medzi tým nasledovať ho a zostať tu, pretože som nevedela čo sa stalo a mala som strach, ale nakoniec som sa rozhodla, že tu na neho počkám, pretože mi to povedal. A nechcela som ho naštvať ak sa stalo niečo zlé.
Videla som ako sa prepletal davom rýchlo a ladne, nikoho sa nedotkol keď sa im vyhýbal a popri tom sa vypytoval tej dievčiny, ktorá pri ňom klusala na opätkoch. Potom som zbadala, ako sa zastavil a pozrel sa na ňu, než vošiel do chodby, ktorá viedla na dievčenské toalety.
Prečesala som okolie, ale vyzeralo to tak, že nikto nepanikári a všetci sú v kľude. Vôbec som nechápala o čo ide a to ma stále viac znervózňovalo. Čo sa jej mohlo stať? A prečo si volala práve Sasukeho?
Hinata sa na mňa pozrela so strachom v očiach. Zostala tu s nami, zatiaľ čo Naruto šiel zaviesť zopár ľudí, ktorí už mali dosť a Ino sa niekde poflakovala s Kibom.
"Bude to v poriadku," pokúšala som sa ju ukľudniť, ale sama som nevedela na čom staviam. Nemuselo to byť vôbec v poriadku.
Keď ani po desiatich minútach nevyšiel, vykašľala som sa na celé Sasukeho slová a predrala som sa cez protestujúcich priateľov, ktorí hovorili, že by bolo lepšie ak by som tam zostala sedieť.
Odstrkávala som ľudí, náhlila sa cez horúci vzduch plný spotených tiel a pary, kľučkovala som cez páry, ktoré si nevšímali nikoho a nič, než som sa konečne prebojovala na druhú stranu parketu a zamierila do chodbičky, kde boli len jedny dvere a tie viedli na ženské toalety v ktorých Sasuke určite zmizol.
Spravila som len zopár krokov, než sa otvorili a Sasuke z nich pomaly vyšiel, držal Karin na rukách a opatrne s ňou manévroval, aby sa neudrela o zárubňu. Mala okolo neho ruky, pevne spojené za jeho krkom a neovládateľne sa triasla, keď mu plakala do hrude a máčala mu košeľu nielen slzami ale aj niečím červeným. Lepšie som sa prizrela a zbadala, že je to krv. Karin krvácala z obočia, nosa a aj z úst, akoby ju niekto zmlátil. Jedno oko mala napuchnuté a peru rozrazenú. Očividne nevládala ani chodiť.
Zdesene som tam stála a dívala sa, ako ju držal v náručí. Zastal keď ma zbadal a pevne stisol pery, očividne frustrovaný, že som nezostala na svojom mieste a musela som to vidieť.
To dievča, ktoré ho prišlo prosiť o pomoc stálo za ním a upokojovala Karin tým, že ju hladila po ruke.
"Čo sa stalo?" hlas som mala hrubý od toho šoku z pohľadu na zlomenú červenovlásku.
"Netuším čo sa jej stalo, našla som ju takto na toaletách. Bola tam sama a potom som prišla pre neho, keď ma o to požiadala," dievča si utrelo slzu, ktorá jej stiekla z oka a popotiahla nosom.
"Musím ju odviesť do nemocnice, mohol by ťa Naruto zobrať aj s Hinatou domov? Nechcem aby si v tomto neznámom prostredí chodila bezo mňa." Pozrel sa na mňa ponad Karininu červenú hrivu vlasov s vážnym a nekompromisným výrazom. Zmohla som sa len na prikývnutie keď som sledovala, ako si ju napravil v náručí a ona bolestivo zafňukala skrývajúc svoju dobitú tvár do jeho hrude.
"Uvidíme sa zajtra," sľúbil mi a rýchlo vykročil z chodby, kde som zostala stáť s tým dievčaťom, ktorá vyzerala, že každú chvíľu odpadne.
"Nemáš ani poňatia čo sa jej mohlo stať?" spýtala som sa jej, hľadala som akúkoľvek stopu, príčinu toho, prečo sa tento večer tak pokašľal, prečo bola zbitá, prečo volala Sasukeho a prečo s ňou šiel do nemocnice. Zaplietla sa do bitky?
Dievča mi venovalo ľútostivý pohľad a pokrútila hlavou, než ma nechala samú stáť v chodbe. Musela som si dopriať čas, než som sa dala dokopy a vydala sa nájsť Hinatu, aby sme počkali na Naruta.

Veríte v osud? 37. diel 1/2

17. září 2014 v 19:23 | Mešteková |  Veríte v osud?
Včera večer som premýšľala nad zmyslom písania a viete čo je super? Že sem autor vkladá vlastné myšlienky, pocity, žije postavami, tvorí vlastný svet, ukazuje čo má v hlave a stráca sa vo fantázii keď uniká z reality. Som závislá na písmenkách, ktoré formujú slová a tie tvoria príbeh. Mám svoju oficiálnu drogu, pretože človek môže byť závislí na hocičom :)


Večer sme presedeli a prerozprávali s jeho mamou a bratom, trápnosť a nepohodlie z celého nášho stretnutia sa vyparila a bavili sme sa skutočne uvoľnene o všetkom, čo nespôsobovalo nepríjemné pocity. Okolo jedenástej si Sasuke požičal Itachiho červené SUV a odviezol ma do sídla.
"Keď budem riešiť vlastný dom, nebudú tam žiadne dvere," zavrčal, keď som ho pobozkala na rozlúčku náruživejšie ako som mala v pláne a z nášho lúčenia sa stala polhodinová záležitosť.
"Fajn," dychčala som, akoby som prebehla maratón a užívala si pocit jeho horúcich dlaní pod mojim tričkom. Pritiahol si ma k sebe, aby ma objal a ja som si spokojne zložila hlavu na jeho rameno. Pery som mala opuchnuté a ružové a cítila som únavu, keď mi prechádzal po chrbte prstami. Uspávalo ma to.
"Mala by som ísť," mumlala som na jeho pleci a snažila sa nechať otvorené oči, ale jeho blízkosť a teplo sálajúce z jeho tela vysielalo jemné vibrácie pokoja do môjho systému a nedokázala som sa od neho odlepiť. Chytil ma za boky a odtlačil od seba za čo som mu bola vďačná. Potom mi položil dlane na tvár a pritisol svoje horúce, mäkké pery na moje čelo.
"Máš pravdu. Uvidíme sa zajtra," zašepkal mi do pokožky a zosadil ma zo seba. Nemotorne som si upravila šaty a vystúpila z auta, aby som sa dopotácala do postele a odpočinula si.

Nasledujúci deň mi Hinata referovala ako bolo na pláži čo zahŕňalo, že všetci boli spití - Naruto to nakoniec vzdal - a odpadnutí na piesku, či v stanoch. Menšia potýčka medzi chalanmi a večerné kúpanie bolo niečo, čo ma nelákalo a bola som celkom rada, že sme tam so Sasukem nezostali.
Ja som jej povedala všetko, čo sa stalo na večeri zatiaľ čo sme boli v kuchyni a chystali sme sa ísť von na ich dvor, vyvaliť sa do zelenej trávy a sledovať mraky.
Bola zdesená zo Sasukeho otca a prikrývala si rukou ústa, keď zistila čo o mne povedal.
"Ochraňuje ťa," naliala mi ľadový čaj do pohára a pridala trochu ľadu keď sa trochu spamätala. Vonku bolo cez tridsať stupňov a všetky okná boli pootvárané, ako sme sa pokúšali nahnať trochu vánku do kuchyne a vlastne celého domu.
"Áno, mňa áno, ale kto bude ochraňovať neho? Aj keď sa snaží, nedarí sa mu vždy zakryť utrpenie. Neznáša to čo sa odohralo v jeho živote a neznáša samého seba. Nenávidí svojho otca a to, ako sa voči mne zachoval. Veľmi si želám, aby som mu mohla pomôcť... ale nevidím cestu, nejaký smer, bojím sa, že spravím zlé rozhodnutie." pozerala som sa na zarosené sklo a prešla po ňom prstom. Kvapka mi stiekla po palci na predlaktie a pošteklila moju jemnú kožu.
Vedela som, že je vnútri zničený. Rozbitý a poškodený. Niekedy sa dostával do svojho vlastného sveta, kedy v jeho tvári bolo prázdno a ja som vedela, že stále myslí na to čo sa stalo. Mal jazvy, niečo čo mu to pripomínalo. Mal spomienky, ktoré ho mučili v spánku a ja som mala možnosť to vidieť na vlastné oči keď sa prehadzoval a potil, dusiac sa vo vlastnej nočnej more na konci týždňa, kedy sa o mňa tak láskavo staral. Chcela som mu pomôcť, vytiahnuť ho z toho, ale nevedela som ako. Zabíjal ma pohľad na neho keď si neuvedomoval, že sa dostal do temnoty jeho duše. A potom, akoby zázrakom keď sa preberie, opäť je to ten Sasuke na ktorého som zvyknutá.
Ale viem, že keď je sám, vníma len tupé prázdno okolo seba. Nemyslí len blúdi, zaplieta sa do pavučiny vlastnej viny a bolesti.
"No, si tu na to, aby si mu ukázala dostatok nehy, nie? Tým začni a nič nepokazíš," Hinata sa nepatrne zavrtela na stoličke, keď mi to hovorila. Nečakala som, že by práve ona začala hovoriť niečo také. Vždy bola hanblivá, ale vidím, že Naruto ju dostáva zo svojej ulity.
"Áno, tým nič nepokazím. To sa nedá, nie?" bola to skôr rečnícka otázka a neočakávala som odpoveď. Hinata sa o to ani nepokúšala, len ma zobrala za ruku a vyšli sme do ich záhrady, kde sme sa ponorili do príjemného ticha a obe sme premýšľali.

Týždeň ubiehal nesmierne pomalým tempom. Práca, Sasuke, Hinata, Naruto a zase práca. Niektoré večere som strávila so Sasukem u nich doma a stále viac a viac som sa zbližovala s jeho mamou. Sasukeho otec bol našťastie stále odcestovaný a tak mi nebolo nepríjemné u neho zostať, hoci ako mi hovoril aj keď je otec doma, je stále len v pracovni a nevyjde z nej celý deň. Akoby tam ani nebol.
Pani Uchiha, ja a Sasuke sme sedeli vo štvrtok večer a konverzovali o veciach, ktoré ma nútili zamilovávať sa do Sasukeho viac, ako pred tým. Ukazovala som mu svoju lásku a nehu tak ako som si sľúbila a hoci som mu to nepovedala, mohol to cítiť z každého bozku či dotyku, ktorý som mu darovala.
Keď mi povedala, že Sasuke vie hrať na bicie, nechcela som tomu veriť, ale stačil mi jediný pohľad na čiernovláska po mojej ľavici, ako na ňu nesúhlasne zazerá a pochybnosti zmizli.
"Prečo si mi to nepovedal?" užasnuto som otvorila ústa a pokúšala som si predstaviť si ho za týmto hudobným nástrojom s paličkami v rukách, ako do neho mláti.
"Nehral som na bicie roky," pokrčil ramenami a poškriabal sa na brade, keď sa pozrel na jeho mamu so stiahnutým obočím. Nepáčilo sa mu, že to vytiahla.
"Ani na klavír si dlho nehral," jeho matka trochu posmutnela, keď sa pozrela na biely obrus v kuchyni, kde sme sedeli a rozprávali sa.
"To je Itachiho parketa," Sasuke to elegantne obišiel, odstrkujúc sa od stola a klesol na stoličke nižšie, zakladajúc si ruky na hrudi.
Takže chalani vedeli hrať na hudobné nástroje? Predstava toho bola prekvapujúca, ale nie nemožná.
"Obom vám to vždy šlo," oponovala a jej smutný úsmev ma pichol u srdca, no potom, akoby niekto šľahol bičom, jej kútiky sa zvrtli do radostného úsmevu, keď sa na mňa otočila.
"No, neviem ako vy, ale ja idem do postele. Skoro ráno vstávam, takže vám prajem krásnu noc," vstala od stola a obom nám dala bozk na líce, než vyšľapala schody do spálne. Chytila som sa za miesto, kde boli jej pery a pomyslela som na svoju matku, ktorá tu nebola. Ona ma vždy uspávala a pobozkala ma na čelo než som zaspala.
Sasukeho ruka prekryla tú moju a ja som precitla zo zamyslenia.
"Mám rada tvoju mamku," pripomínala mi moju a bolo to, akoby bola späť - čiastočne.
"Aj ja ju mám rád," na tvári mu pohrával jemný úsmev, keď ma poťahal a tým ma donútil vstať zo stoličky. Obaja sme sa pozreli na hodiny, ktoré odbíjali desať večer a vedela som, že by som mala ísť. Zajtra som pracovala a po práci sme mali ísť do klubu, takže som sa potrebovala vyspať.
Nasadli sme do Sasukeho auta a pustili potichu hudbu.
"Takže obaja viete hrať na hudobné nástroje?" spýtala som sa, keď sme sa kymácali tmavým lesom a môj hlas narušil hladký priebeh pesničky. Sasuke si povzdychol, akoby vedel, že na túto tému príde.
"Keď sme boli malí, otec zastával názor, že by sme mali byť vzdelaní umelecky aj športovo. Prekvapenie bolo, že nás nechal vybrať si samých. Vtedy asi ešte nebol tak zakomplexovaný. Tým, že sme mali bojové umenia v rodine, Itachi začal chodiť na ne a vybral si klavír. Je to jeho vášeň a myslím, že neprestal hrať. Má jeden doma." Zamumlal a pozorne sa díval pred seba, oči sústredene prilepené na ceste.
"Museli sme byť vzdelaní po každej stránke, takže sme to robili. Patrilo to do našej rodiny, k nášmu menu a k jeho vychvaľovaniu. Takže som hral na klavír, neskôr som si pripojil bicie, pretože to bolo skvelé vyjadriť svoj hnev búšením do bubnov. Hral som futbal a potom, keď som sa vzoprel otcovi, so všetkým som prestal a začal som sa učiť bojové umenie od Itachiho."
"Neláka ťa niekedy si zahrať? Mal si to rád?" dívala som sa na slabo osvetlený profil jeho tváre a pokúšala som sa ho predstaviť, ako naháňa loptu po ihrisku, alebo ako sedí za klavírom.
"Mal som to rád, ale ani neviem, či by som teraz prečítal nejaké noty, alebo... neviem či by som vôbec bol schopný si za to sadnúť. Cítim sa zvláštne každý krát keď vojdem dolu do miestnosti a vidím tam klavír a bicie. A čo sa týka futbalu, ten som nemal rád. To bolo niečo, čoho som sa rád vzdal," otočil na mňa hlavu a uškrnul sa.
"No, úprimne. Futbal si ťa neviem predstaviť hrať," oplatila som mu rovnakú grimasu a počula som, ako sa tlmene zasmial.
"Bol som v tom hrozný," priznal s vykrivenými perami a natiahol sa po mojom stehne, kde položil svoju ruku a jemne mi ho stlačil, že ma rozptýlil od otázok. Jeho zámer bol jasný a ja som ho vítala. Kedykoľvek som mala možnosť sa ho dotýkať.

Piatok večer som až nadšením skákala, keď sme s Ino vyšli zo šatne prezlečené a odovzdali sme kľúče Evrymu. Do práce sme si priniesli veci na prezlečenie do klubu a ja som sa uspokojila s džínsami a bielym tričkom pod zadok, ktoré malo vzadu kapucňu.
Sasuke nás už čakal v aute pred vchodom s hudbou pustenou na plné obrátky a stiahnutými okienkami. Blížili sme sa k čiernemu lesklému Range Roveru a zatiaľ čo Ino šla dozadu, ja som sa už načahovala a otvárala dvere, keď som si všimla, ako sa díval smerom od nás, niekam do tmavého parku. Opäť blúdil myšlienkami?
Obe sme naskočili, až sa auto zatriaslo a Sasukeho to donútilo prebrať sa späť do reality.
"Myslel som, že končíte až o desať minút," ozval sa keď sa k nám obrátil a ja som mu vtisla rýchli bozk na privítanie na ústa. Ucítila som z jeho dychu mentol, ktorý mi zavial do tváre.
"Skončili sme skôr," Ino za nami si sadla do prostriedku, aby videla na cestu a vzrušene sa naklonila dopredu.
Ja som sa ale dívala na Sasukeho tvár, bola som k nemu naklonená a on obrátený ku mne, ale bol medzi nami dosť veľký priestor, aby som si ho mohla pozrieť. Vyzeral dobre ako každý iný deň, dokonca dnes nemal kruhy pod očami, ale tie oči... vedela som, že cestoval do minulosti, lebo v nich bol smútok a bolesť. A vedela som, že presne toto robil keď som s ním nebola, keď bol sám. A on si myslel, že má ešte desať minút, než sme ho prekvapili.
"Ideme?" spýtala sa, čím ma donútila vrátiť sa úplne na svoju sedačku. Sasuke sklopil pohľad k rádiu a stíšil ho, než naštartoval a vydali sme sa na cestu. Povzdychla som si, zapla si pás a položila som ruku na tú jeho, ktorú mal na radiacej páke. Končekmi prstov som mu prešla po hánkach a videla som, ako sa na mňa úkosom pozrel a zdvihol jeden kútik do náznaku úsmevu. Vždy to bolo lepšie ako nič.
Keď sme dorazili, Ino vyskočila von a ja som si prehodila tašku s vecami do kufra.
"Môžeš ísť popredu Ino, prídeme dnu," povedala som keď som zatvorila kufor, ale ona ma nevnímala. Momentálne bola taká nadšená, že už sa tam hrnula, upravujúc si dlhé vlasy a sťahujúc si krátke šortky nižšie, aby jej nebol vidieť zadok.
S povzdychom som obišla auto a zastala pred dverami vodiča vo chvíli, kedy Sasuke vystúpil po tom čo dotelefonoval očividne so svojim bratom.
"Pozdravuje ťa Itachi," oznámil mi a zamkol auto. Potom sa mi lepšie prizrel a obočie sa mu stiahlo nad onyxovými očami.
"Aj ja neho," hlas som mala slabý a hrýzla som si zvnútra do líca.
"Si v poriadku?" pýtal sa ustarostene, keď zahákol prst pod moju bradu a zakláňal mi hlavu, aby sa na mňa mohol lepšie pozrieť so starostami vpísanými v tvári.
"To mi povedz ty. Si ty v poriadku?" stisol pery do úzkej linky a zamračenie sa prehĺbilo sekundu pred tým, než sa mu tvár vyjasnila a vrásky zmizli.
"Samozrejme, že som,"
"Nie som si tým veľmi istá," sklopila som pohľad, ale stále ma držal a nútil ma tak na neho pozerať.
"Nerob si o mňa starosti," vtisol mi bozk do vlasov, "len som bol zamyslený,"
Mám mu oponovať? Mám sa s ním hádať, alebo čo vlastne mám spraviť? Vedela som, že sa utápal v myšlienkach a musela som potlačiť frustráciu, že som nevedela ako ho z toho dostať von. Ale nakoniec, nedostanem ho z toho von... sú to spomienky, tie sa len tak nevymažú. To však neznamená, že ho nemôžem rozptyľovať od toho zlého.

Veríte v osud? 36.diel 2/2

15. září 2014 v 16:52 | Mešteková |  Veríte v osud?
"Je to tvoj otec, tvoja krv," naklonila som sa nad neho tak blízko, že sa nám zrážal dych. Dívala som sa na neho dolu hlavou a krížili sa mi mierne oči.
"On mi je menej ako ty, nikdy nebol otcom, Sakura," zažmurkal a v jeho očiach bola úprimnosť, ktorá ma prepaľovala.
"Priala by som si, aby to bolo inak,"
"Aj ja som si to kedysi prial, no potom som pochopil tú skutočnosť a dostal som sa do bodu ľahostajnosti, ktorá mi vyhovuje," prešla som mu rukou po hrudi a ucítila jeho srdce, ktoré pravidelne bilo. Naklonila som sa bližšie a vtisla mu bozk na ústa. Odhrnul moje vlasy, ktoré ho šteklili na tvári a nechal ma, aby som ho bozkávala. Jemne som mu hrýzla do spodnej pery, prechádzala po ich líniách vlhkým jazykom a stískala mu hornú peru medzi mojimi. Chcela som, aby cítil ako ho mám rada. Odtiahla som sa, aby som ho mohla pobozkať na čelo a potom sa narovnala.
Otvoril oči a pozrel sa na mňa tak, že to nútilo prevracať mi žalúdok. Jeho pohľad bol príliš intenzívny.
"Moja mama ťa zbožňuje," pozoroval moju tvár tak dôkladne, akoby sa ju pokúšal uložiť do svojej pamäte. Cítila som, ako sa mi na perách objavil prihlúpli úsmev.
"Je veľmi milá," posadil sa a odrazu bol oproti mne, ruky držal na mojich pleciach a ťahal ma k sebe. Spojil naše čelá a díval sa mi do očí, zatiaľ čo mi palcom pohládzal líce.
"Bola si dnes úžasná," jeho neha ma zaskočila. Hrýzla som si spodnú peru a zahrabla prsty do toho čierneho chaosu. Čo to so mnou je, že netúžim po ničom inom, ako sa na neho vrhnúť a začať ho bozkávať? Potrebovala som sa ho dotýkať, cítiť jeho pokožku, počuť jeho srdce.
Akoby mi čítal myšlienky, jeho pery narazili moje a oslobodili moju spodnú zo zajatia mojich zubov, aby ju mohol následne vsať.
Vyštverala som sa na kolená a zvalila ho dozadu, ďakujúc, že má takú obrovskú posteľ. Cítila som jeho ruky na mojom chrbte, jeho prsty ako zachádzali pod moje tričko a hladili každý jeden stavec na mojej chrbtici. Vysielal mi telom vášeň, ktorá sa hrnula do jediného bodu v mojom podbruší a nútila ma chvieť sa chtíčom.
Sedela som na ňom obkročmo a nakláňala sa nad neho. Jemne som okusovala jeho pery a vnímala, ako mi pokladal malé bozky do kútikov úst.
Milovala som, ako ma nežne bozkával a hladil a zbožňovala som, keď sa jeho povaha dokázala zmeniť zo sekundy na sekundu a prevahu prebrala neskrotná vášeň, ktorá ovládala všetko v jeho vnútri.
Vypustil zo seba zastonanie, tak hlboké z jeho hrude, že znelo skôr ako zavrčanie a prevalil ma pod seba.
Ruky mi prišpendlil nad mojou hlavou, zápästie obalil jeho ľavačkou, zatiaľ čo pravou rukou ma hladil po boku a nahom bruchu, keď sa mi vyhrnulo tričko.
Uvelebil sa medzi mojimi nohami a ja som cítila jeho tvrdosť, ako sa tlačila proti mojej mäkkostí. Zalapala som po dychu, keď som sa pohla a obtreli sme sa o seba. Bolo to skutočne dobré, bolo to úžasné.
Sasuke zavrčal a posunul sa, keď som bojovala s rukami, aby som ho mohla objať. Rozčuľovalo a zároveň ma vzrušovalo, akou mocou disponoval a aký bol voči mne dominantný. Ale, sakra, proste som sa ho chcela dotýkať a cítiť ho. A on mi to nedovolil.
V zúfalej snahe dostať sa k nemu bližšie, som nadvihla panvu a pohla bokmi, až mi zaskučal do úst, keď to ucítil.
"Toto mi nesmieš robiť, dievčatko," silnejšie ma zaťahal za peru a premiestnil svoje ústa na môj krk. S jeho vlhkými bozkami a teplým dychom mi vytváral zimomriavky po celom tele.
"Pusti mi ruky," dychčala som, ako som sa pokúšala hovoriť, ale prstom mi prešiel po podbrušku, než vytiahol ruku a zaboril mi ju do vlasov, pokladajúc tak na mňa celú svoju váhu.
"E-e," počula som potmehúdsky smiech a keď sa na mňa pozrel, mal presne ten úsmev, ktorý ma vždy pokladal na kolená.
Silou mocou som sa mu vzoprela a on na mňa prekvapene zažmurkal, než sa mu kútiky opäť skrútili do úškrnu. Zatlačil mi na ne, až som zasyčala.
"Hmmm, dnes tu mám zlé dievča, čo?" podpichol ma a jazykom si prešiel po perách. Chcela som ich opäť bozkávať a tak som nadvihla hlavu, ale on sa oddialil.
S prižmúrenými očami som zavrčala a opäť sa k nemu naklonila. Tento krát pustil moje ruky a ja som to okamžite využila. Obalila som ich okolo jeho krku a pritiahla si ho čo najtesnejšie k sebe. Jazykom som mu vtrhla do úst a ochutnávala ho. Vždy som zbožňovala ako chutil. Chytil moje koleno a ohol si ho okolo pásu, ako sme sa divoko bozkávali. Potom obe ruky premiestnil pod tričko a jemným pohládzaním mojej kože sa dostal až na môj hrudník. Natešene som vydýchla, keď jeho prsty prekryli moje prsia.
"Wow, sorry," strhla som sa a Sasuke mi okamžite stiahol tričko dobre že nie až pod členky. Vedela som, že mi ho nevyhrnul dosť vysoko, aby Itachi niečo videl, ale prichytil nás v takej intímnej chvíli, že moja tvár horela tou najintenzívnejšou červeňou akou ešte nikdy a želala som si tresknúť svoju hlavu o roh jeho postele, aby som na tento trápny moment zabudla.
Sasuke sedel s rukou podopretou o posteľ a druhou o pokrčené koleno, keď zazeral na svojho brata, ako stál medzi zárubňou.
"Neviem načo tu tie dvere vôbec mám, mal by som ich rovno nechať vyvesené z pántov, nie?" zaškrípal zubami keď na neho zazeral a on mal výraz nevinnosti.
"Prepáčte, nechcel som vyrušiť proces vyrábania mi synovcov alebo neterí," venoval mi úškľabok a cítila som, ako sa Sasuke celý napol, "ale všimli sme si, že je Sakura tu, keďže boli dolu jej topánky a tak nás napadlo, či sa k nám nepridáte," mierne som sa zamrvila nad jeho pozvánkou a trochu vydesene sa pozrela na Sasukeho.
"No, ale môžem povedať mame, že ste zaneprázdnení," na tvári sa mu objavil zlomyseľný úsmev, "vždy som chcel byť strýko," Sasuke chytil akúsi sošku, ktorú mal na nočnom stolíku a šmaril ju po Itachim, ktorý sa tento raz nestihol vyhnúť a zasiahla ho do ramena.
"To beriem ako prijatie nášho pozvania," masíroval si miesto na ramene a so smiechom vycúval z izby.
"Máš často potrebu hádzať po ľuďoch veci?" spýtala som sa potichu, keď som vstala z postele a nezabránila som úsmevu. Áno, bolo to trápne, ale pohľad na nich dvoch ma vedel vždy rozosmiať.
"On o to priam prosí," zvalil sa na posteľ a prekryl si rukou oči. Využila som, že sa nedíva a rýchlo som zo seba zhodila veci a natiahla si šaty.
Sasuke tušil, že sa obliekam a preto bol tak milý, že ma neznervózňoval a nechal si zakryté oči, než som ho nepoprosila aby mi opäť zapol šaty.
Videl ma v plavkách, ale stále som mala zábrany pred nahotou, no chcela som byť s ním a objavovať neznáme.
"Radšej by som tu s tebou zostala," zašepkala som, keď mi ťahal zips hore. Zaúpel a omotal svoje ruky okolo môjho pásu, keď si ma pritisol k sebe.
"Prestaň mi hovoriť také veci, Sakura. Mučíš ma, doslovne." vydal zo seba utrápený ston a odtiahol sa pretierajúc si tvár dlaňou. Viem si predstaviť že by som chcela robiť lepšie veci ako ísť dolu a čeliť Itachimu a jeho mame, ale určite na nás čakali. A chcel ma... o tom nebolo pochýb. Upokojila som svoju túžbu po ňom hlbokým nádychom, chytila som ho za ruku a donútila ho ku kroku smerom z jeho izby.