Veríte v osud? 25. diel

25. srpna 2014 v 0:19 | Mešteková |  Veríte v osud?
Mám pocit, že už to s tým pridávaním preháňam :D


Z bezsenného spánku ma zobudil pohyb, ktorý som ucítila na svojom páse. Otvorila som oči a videla Sasukeho ležať rovno oproti mne tak blízko, že keby som sa pohla iba päť centimetrov, mohla by som spojiť naše pery. Jeho dych stále cítiaci po ústnej vode mi ovieval tvár a jeho ťažká svalnatá ruka sa pohybovala. Držal prikrývku, ktorá sa zo mňa zošuchla, keď som spala a zakrýval ma, nechávajúc ruku na mojom páse, akoby sa chcel uistiť, že už sa neodkryjem. Oči mal po celý ten čas zatvorené a mňa napadlo, že ma zakrýval za spánku. Bolo to milé, že sa o mňa staral zatiaľ čo sníval. Moju pozornosť pritiahla bledá pokožka jeho tela, ktoré bolo odkryté až k pásu kde mu vyčnievali tmavé pyžamové nohavice. Videla som jazvy na jeho hrudi, ktoré som si už pred tým všimla. Pozorovala som ich, dívala sa na ich štruktúru. Nevedela som rozlúštiť od čoho to mohlo byť. Rany, ktoré sa nezahojili boli v presných rozostupoch od seba. Nevravel, že mali pravidlo bíjavať sa bez pomôcok?
Túžila som sa ich dotknúť, tak ako som sa túžila dotknúť tej najhoršej rany, ktorá vyčnievala nad jeho nohavicami a takmer spôsobila, že mohol zomrieť na vykrvácanie. Oči som mala prilepené na tej jazve a v hlave sa mi objavil obraz trčiaceho nožíka z jeho tela. Takmer ma striaslo, ale ovládla som sa. Nechcela som ho budiť keď vyzeral, že má pokojný spánok. Zvlášť po tom čo mi pred tým hovoril, že veľa nespí. A on sa potreboval vyspať, čierne kruhy po očami, ktoré sa mu teraz sťahovali, to dokazovali. Nohy sme mali zapletené do seba a tak som sa bála jediného pohybu, ale užívala som si to. Skúmala som ten pocit, aké to je zobúdzať sa pri niekom. Pri ňom. Nikdy som to nezažila. Nikdy som nezaspávala v objatí, dokonca ani dnes sa ma nepokúšal dotknúť, ani si ma k sebe nepriťahoval keď sme zaspávali. Doprial mi svoj osobný priestor, čo som si skutočne vážila. Jednu nohu som mala medzi jeho kolenami a druhú prehodenú cez tie jeho a až teraz som si uvedomila, že som na jeho polke postele. Presťahovala som sa k nemu, keď sme spali a on ma nevytlačil späť, ale zakryl ma... a držal ma.
"Ahoj," jeho hlas ma prebral z myšlienok a takmer som nadskočila. Okamžite som premiestnila pohľad na jeho tvár, ale oči mal stále zatvorené.
Vymyslela som si to snáď?
A potom sa jeho kútiky pohli do náznaku úsmevu.
"Zobudila som ťa?" nechcela som to urobiť, želala som si, aby sa vyspal.
"Už som nejakú dobu hore," chraplák, ktorý sa mu vkradol do hlasu mi spôsoboval, že sa mi stavali vlasy. Bolo to príjemné. Takže nejakú dobu? On ma úmyselne držal, nebolo to nevedomky. Usmiala som sa a prehľadávala jeho tvár, stále nechával zatvorené viečka.
"Nad čím si premýšľala než som ťa oslovil?" Takže vedel, že som bola dlhšie hore, aké galantné nechať ma, aby som si ho prezrela.
"Že som sa ti nasťahovala na tvoju polovičku postele," takmer som na koniec dala otáznik. Blbka.
"Mne to nevadí. Pokúšala si sa ma síce zhodiť z postele, ale ustál som to," opäť sa usmial a na moment otvoril oko, aby videl moju reakciu.
"Vážne?" červeň šíriaca sa po mojej tvári ma okamžite prezradila, že som bola v rozpakoch. Vedela som, že sa rozťahujem.
"Uhm," pritakal a opäť zatvoril to oko, akoby mal problém nechať ho otvorené. Asi bol ešte unavený.
"Ďakujem, že si ma zakryl," a staral sa o mňa aj napriek tomu, že som ťa skoro vykopala z postele. Opäť moje telo vyslalo vlnu horúčavy.
"Nenechal by som ťa spať v mojej posteli bez prikrývky, zvlášť, keď si sa striasala od zimy," až teraz som si uvedomila, že to bol ten prvý moment, ktorý ma vytrhol zo spánku. Cítila som chlad a hneď na to pohyb a príjemné teplo.
Ako na povel, opäť ma zachvátila triaška.
"To je od teba milé," povedala som s úškrnom.
Pretože som spala v jeho posteli? To bol určite ten pravý dôvod na zakrývanie ma.
"Nad čím ďalším si premýšľala? Pochybujem, že práve to, že si sa mi nasáčkovala na moju polku, ti vytvorilo vrásku na čele keď si sa zamračila." Ani som si neuvedomila, že som vráštila obočie.
"Dívala som sa na tvoje jazvy," pozorne som sa pozrela na jeho tvár, ktorá mierne strnula a sánka sa mu napla. Videla som, ako mu pracujú čeľustné svaly.
"A zatúžila som sa ich dotknúť, neviem prečo," byť úprimná teraz, alebo nikdy. Vyber si.
"Tak to sprav," tuhšie zatvoril oči a ja som na neho zostala ohromene pozerať. Čože?! On mi to dovolí?
"Myslela som, že nechceš, aby sa ich niekto dotýkal," spomenula som si na moju skúsenosť s ním a vyschlo mi v hrdle. To, aký desivý pohľad mi venoval, keď ma v zlomku sekundy pritlačil na linku. Ako mi vrčal do tváre rozrušený mojou odvážnosťou.
"Nie, neznesiem to, pretože..." zmĺkol a otvoril oči, aby sa na mňa mohol pozrieť. Bolo v nich odhodlanie.
"Istým spôsobom to stále bolí, ako staré zlomeniny. Ale chcem, aby si to urobila, možno... neviem, mám pocit, že mi to pomôže," pokrčil ramenami s miernym výdychom. Pocítila som nervozitu a nádej. Zveril sa mi, dôveroval mi. Vytiahla som ruku spod tej jeho a on tú svoju premiestnil nad hlavu, prehadzujúc si ju cez chaotické vlasy.
"Ak sa ťa dotknem, nezhodíš ma z postele?" jeho strnulý pohľad naznačoval, že si spomínal na jeho prchkú reakciu naposledy.
"Vtedy som to nečkal, nebol som pripravený. Prepáč," šepkal, sršalo z neho totálne napätie. Venovala som mu ukľudňujúci úsmev. To bolo všetko čo som mu mohla dať.
"To nevadí, budem jemná," zažartovala som a prisunula sa bližšie. Priblížila som ruku, dívala sa mu celý čas do očí, pozorovala ako sa v nich striedajú emócie.
"Pripravený?" spýtala som sa ho pre istotu a on len jemne prikývol.
Keď som prešla po tých ľahších jazvách, maličkých, zdobiacich jeho prsné svalstvo, koža na bruškách prstov mi brnela. Ešte som sa ho takto nedotýkala, polonahého. Bolo to zvláštne, hrýzla som si od sústredenia spodnú peru a zadržiavala dych.
"Od čoho sú tieto jazvy?"
"Občas som sa zaplietol do bitky ešte pred tým, ako som sa začal učiť bojové umenie.Videl som týpka, ako trýznil psa. Mal som strašené nervy, keď som to zbadal. V tom momente mi bolo úplne jedno, že tam je jeho skupina kamošov. Boxerom mi rozodrel kožu, vtedy som sa nevedel ani zahnať poriadne." Išiel zachrániť psa. Bože, oči sa mi zaliali slzami, ale zažmurkala som a zatlačila ich späť.
"Bolo to odvážne,"
"A hlúpe zároveň," zasmial sa suchým humorom a zhlboka sa nadýchol, pretože som stále pohládzala jeho prsné svaly. Boli to maličké priehlbinky v jeho koži, viditeľné len z tesnej blízkosti.
"Čo sa stalo s tým psíkom?"
"Utiekol, našťastie mal dosť sily sa postaviť a ísť," v očiach sa mu odrazila chvíľková radosť. Takmer som zalapala po vzduchu. Skutočne bol dobrý človek, ktorý sa zaplietol do zlých vecí.
Postupne som prechádzala prstami dolu cez jeho hrudník, chcela som, aby vedel kam mierim, aby bol pripravený na ten dotyk a tak som ani na moment neodlepila svoju kožu od tej jeho. Keby som nemala určitý smer, ktorým som sa vydala, keby som sa nešla dotknúť jazvy nad jeho nohavicami, prišlo by mi to, akoby som išla siahať na jeho intímne partie. Ale teraz som si to vôbec neuvedomovala, len som pokračovala ďalej, až kým bruško môjho ukazováku nenarazilo na hviezdicovitú ranu, mierne zvrásnenú a zároveň hladkú. Striaslo ho a namáhavo prehltol, ohryzok sa mu pohyboval a ja som to fascinovane sledovala. Mala som pocit, že je v skutočnej agónii a tak som odťahovala ruku preč.
"Nie," jeho hlas ma vyrušil a stuhla som, "pokračuj," dal mi pohľad, ktorý naznačoval, že je všetko v poriadku a tak som sa natiahla, aby som mohla prejsť po poslednej jazve, ktorá zdobila jeho chrbát. A hoci ho nemal hladký a bez poškodenia, tá jazva tam patrila. Nevedela som si ho predstaviť bez nej, bolo to niečo, čo robilo Sasukeho tým, kým bol. Musela som sa nakloniť k nemu, aby som tam lepšie dočiahla. Prisunula som sa tak, že to vyzeralo, akoby som ho objímala, zatiaľ čo som prechádzala po jej celej dĺžke a cítila náznaky stehov.
Nemohla som si ani predstaviť čím všetkým si musel prejsť. Až mi z toho bolo do plaču. Jeho dýchanie bolo plytké a srdce mu bilo ako na poplach, moja tvár bola tak blízko k nemu, že sme sa takmer dotýkali nosmi, oči uzamknuté do seba.
"Môžem.... môžem ťa objať?" mala som pocit, že ak to spravím, aspoň na chvíľu ho zlepím dokopy, aspoň tak ho udržím pohromade. Neodpovedal, namiesto toho si ma vtiahol do náruče a ja som zaborila hlavu do priestoru medzi jeho kľúčnou kosťou a bradou. Prijímala som horúčavu jeho tela, ktorá sa opierala o moje čelo, líce, prenikala cez tenkú látku môjho trička, zahrievala moje ruky obmotané okolo neho. Viac sme do seba zakvačili nohy, aby sme mohli byť čo najbližšie pri sebe a on zaboril ruku do mojich vlasov, jemne popoťahoval ich pramene a ukľudňujúcimi malými krúživými pohybmi hladil môj chrbát, zatiaľ čo ja som neustále prechádzala rukami po jeho jazve fascinovaná, zhrozená a hrdá na to, aký človek je.
Tiché zaklopanie nás vyrušilo z našej chvíľky ticha, kedy sme blúdili v myšlienkach. Ani jeden z nás nepotreboval povedať jediné slovo.
"Choď preč," Sasuke sa ani neotočil, aby čelil svojmu bratovi za dverami a ja som sa neubránila menšiemu zachichotaniu, ktoré mi vyšlo z hrdla.
"Dúfam, že neruším," Itachi úplne ignoroval jeho slová a otvoril dvere, aby sa vzápätí mohol oprieť o zárubňu so založenými rukami a blýskajúcim úsmevom.
"Čo myslíš, braček?" Sasuke sarkasticky odsekol a otočil sa na neho, keď som sa vymotala z jeho objatia a trochu zahanbene sa posadila na posteli, vyhýbajúc sa Itachiho očiam.
"Máme sa s našimi o dve hodiny stretnúť, tak som si povedal, že ti to pripomeniem," zažmurkala som a pozrela sa na Sasukeho. Musel vedieť, že som sa s nimi nechcela stretnúť.
Ten si povzdychol a sadol si na posteli, aby sa následne mohol postaviť, prehrabujúc si prstami vlasy, dívajúc sa na zem.
"Hm, večera," zamrnčal nespokojne a založil si ruky na hrudi presne tak, ako jeho brat. Lenže Sasuke bol len v nohaviciach, takže jeho svaly vynikli. Potom prešiel k Itachimu a zohol sa pre veci, ktoré porozbíjal. Z rozmlátených súčastiek mobilu vytiahol simkartu a všetko vyhodil do koša. Potom šiel k stolu, odkiaľ vytiahol ďalší mobil, aby ju tam mohol pichnúť a zapol ho. V momente mu začali dochádzať esemesky, tak dal tichý režim, aby nás to nevyrušovalo.
"Mala by som ísť," postavila som sa z postele, upravujúc si tričko a navliekajúc na seba mikinu, ktorá už bola suchá.
Pozrela som sa na hodiny na mojom mobile a takmer vypískla. Po piatej večer! Bože! Bola som tu príliš dlho! Prišla som len niečo okolo dvanástej a bola som tu viac ako päť hodín.
Sasuke na seba hodil tričko zatiaľ čo ja som sa lúčila s Itachim, ktorý na mňa vrhol milý šibalský úsmev a šiel ma vyprevadiť až k autu. Absolútne ho nesralo, že vonku pršalo a on mokol, zatiaľ čo stál pri mojom spustenom okienku.
"Uvidíme sa zajtra?" spýtal sa a opieral sa o strechu Hinatinho auta. V hrudi sa mi zdvihla vlna radosti, ale nedávala som to na sebe poznať, len som sa usmiala.
"V to dúfam," žmurkla som na neho a naštartovala. V tej chvíli sa na jeho perách objavil pokrivený úsmev. Keď sa rukami odrazil od auta, aby sa mohol vrátiť do domu a ja som vyrazila na cestu, šokovane som zažmurkala. Och, Bože. Ja som práve flirtovala? Ja?
Musela som vyzerať smiešne. Hlúpo.
Celú cestu som si nadávala a potom som sa rozosmiala, nad svojimi vlastnými rozpakmi. V bruchu mi nesmierne zaškvŕkalo a ucítila som tlak v hlave. Bola som hladná, nejedla som celý deň. Len čo som sa dostala k Hinate do sídla, zhltla som niečo na jedenie a potom sa vyrútila do jej izby, aby som sa s ňu mohla podeliť o novinky. Čítala si knihu v kresle, ale len čo ma zbadala, zaklapla ju a presťahovala sa do jej postele na ktorú som sa hodila a začala som jej všetko hovoriť, pretože... no proste som jej to potrebovala povedať. Nešla som do detailov a ona ich po mne nevyžadovala, lebo vedela, že to je Sasukeho vec, čo bolo v skutku úžasné.
"Kde je vlastne Hanabi? Dlho som ju nevidela," zamyslela som sa asi po dvoch hodinách, ktoré som s ňou prekecala. Hanabi po väčšine trávila čas v obývačke, alebo v kuchyni a večne so sebou vláčila notebook, ale teraz, akoby sa po nej zľahla zem.
"Išla dnes ráno zo školy na týždeň do hôr," venovala mi milý úsmev, milovala som ho, bol úprimný.
"A kedy sa vráti tvoj otec?" musela som si priznať, že mi jej otec chýbal. Bol síce vážny a dosť rešpektu hodný, ale rozumeli sme si. Bol inteligentný a takých ľudí som mala rada, pretože som od nich mohla čerpať informácie, obohacovali tak môj život.
"O týždeň," povzdychla si a vyhodila vankúš do vzduchu, aby ho mohla opäť zachytiť.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Taurin Taurin | 25. srpna 2014 v 7:43 | Reagovat

Uvažovala som nad tým, akurát včera, že ako dlho ešte bude trvať tento super scenár s novým dielom takmer každý deň :D človek by čakal, že pri takom tempe stratia tvoje diely na kvalite, ale vobec tomu tak nie je :-) diel bol úžasný :-D až mi je hlúpe písať stále len chválu, ale vážne neviem čo by som skritizovala :D nejaké chybičky tam boli a sem tam by som možno použila iný výraz, ale to sú len také blbiny :D možno to s tým psom mi prišlo už až príliš cukríkovské ale inak dejová línia, pocity, ktoré z toho sršia a všetko ostatné je úplne super :-) ja osobne teda dúfam, že budú ešte nejakú chvíľu pribúdať diely takýmto tempom 8-)
celý čas som čakala, kedy niekto príde (Itachi alebo jeho rodičia) a prekazí im to :-D ( nie že by som to chcela, len sa to dalo čakať )som rada, že to bol len Itachi :D totálne ma tie tvoje diely vťahujú do deja, takže máš môj obdiv :-):-D 8-)

2 sista sista | E-mail | 25. srpna 2014 v 11:50 | Reagovat

Úplne súhlasím z Taurin stačí veta a už som vtiahnutá do deja a tých pocitov. Som šťastná nwm či by som vydržala čakať dlhšie na ďalší diel :D lebo píšeš úžasné poviedky. Niekedy si musím jednu časť prečítať aj viac krát :D :D   máš môj plný obdiv :-D :-D

3 molly molly | 25. srpna 2014 v 13:09 | Reagovat

Je nevýhoda nepsát koment jako první. všechno už totiž bylo řečený -_- :-D
Takže si představ jako kdyby ta chvála byla napsaná :-D Jo a s tím přidáváním dílů. nám tím děláš určitě radost. ale jestli to nestíháš, tak chápu :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama