Veríte v osud? 23. diel 2/2

22. srpna 2014 v 23:50 | Mešteková |  Veríte v osud?
K obrázku, nechcelo sa mi ho upravovať :D Keby bolo po mojom, žiadne hviezdičky, žiadny nápis, ale na toto som fakt lenivá :D

Blog.cz má očividne inú kapacitu znakov, ako môj počítač, takže musím robiť dvojdiel za dvojdielom -,-" Tie obrázky sa tiež ľahko nehladajú, ale bez nich to už proste nejde :D


Itachi sa na mňa pozrel a pokrútil hlavou, pretáčajúc oči. Potom sa otočil späť do Sasukeho izby.
"Mám pre teba prekvapenie," znovu sa vyhol ďalšej veci, ktorá preletela vzduchom a tento krát to bol jeho mobil, ktorý sa roztrieštil na miniaturné kúsky. Hm, takže sa mu v najbližšej dobe asi nedovolám ani nedopíšem ak ma vyrazí z izby. Takže buď teraz, alebo nikdy.
"Strč si ho do zadku, idiot," teraz som sa fakt zasmiala, potichu ale naozaj som bola pobavená ich vzájomnou náklonnosťou jedného k druhému.
"No dobre, choď," Itachi so spokojným výrazom prešiel okolo mňa, "keby niečo, stále mám horúcu čokoládu v obývačke," pripomenul mi a zmizol na točitých schodoch.
Zhlboka som sa nadýchla. Dobre, Sakura. Toto zvládneš, musíš.
Prekročila som rozbité veci a vošla do tmavej izby, zatvárajúc za sebou dvere. Sasuke ležal na bruchu, objímajúc vankúš a keď počul, že je niekto u neho v izbe, zdvihol hlavu len toľko, aby ju mohol natočiť ku dverám. Chvíľu sa na mňa pozeral, kým si moje oči zvykali na šero vytvorené modrými závesmi. Potom som videla, ako so zastonaním spadol naspäť na vankúš.
"Ah, nie... dnes nie," mumlal potichu a tuho zatváral oči.
"Och," vyšlo zo mňa prekvapene, lebo som asi čakala horšiu reakciu, aj keď táto ma práve nenadchla. Nechcel ma vidieť o čom som nepochybovala. Nehybne som tam stála a čakala čo z neho ďalšie vypadne. Okno mal otvorené a záclona sa vlnila pod prúdom vánku. V izbe mal príjemne a jediný zvuk tu vydával dážď dopadajúci na stromy a machy. Zhlboka som sa nadýchla, cítila som jeho polievku, ktorá ležala na zemi, zrejme sa jej veľmi nedotkol.
O pár sekúnd neskôr rozlepil jedno oko, aby sa na mňa znovu pozrel, akoby dúfal, že keď teraz otvorí oči, tak tu nebudem. Prešľapávala som na mieste a pozorovala jeho postoj, ktorý voči mne zaujme.
Povzdychol si a zahrabal svoje chaotické vlasy pod vankúš. Nadvihla som obočie. Ako malý chlapec, prisahám Bohu. Teraz som videla len jeho nahý chrbát poznačený jazvou, bol zakrytý po kríže prikrývkou a potom som zbadala pevné plecia. Tam kde mala byť hlava bol jeho tmavý vankúš.
"Sasuke," povedala som, ale neozval sa, len rukami rozhodil a hodil si ich na vankúš na hlave. Neubránila som sa úsmevu, sadla som si do kresla, ktoré bolo pri jeho manželskej posteli, vyzliekajúc svoju premočenú mikinu.
"Dobre, nemusíš hovoriť, budeš počúvať-"
"Čo tu robíš, Sakura? Po včerajšku-" jeho hlas bol tlmený.
"Včerajšok pre teraz odsuňme na druhú koľaj, vrátime sa k tomu neskôr. Nechcem utekať po tom, čo si povedal ty mne a ja tebe," gratulovala som si, že som znela tak rozhodne, hoci vnútornosti sa mi chveli. Povedali sme si síce tak málo, ale už sme sa prerušovali a nenechali jeden druhého dohovoriť. Toto bude asi náročné.
Mlčal a tak som pokračovala, absolútne som nevedela čo mu mám povedať. Všetko sa mi vyparilo z hlavy.
"Ospravedlňujem sa ti," zašepkala som, pretože... to bolo to najpodstatnejšie. Videla som, ako prestal dýchať, počúval ma.
"Včera som sa správala nesmierne hlúpo, bola som vydesená a frustrovaná, že si mi to nepovedal. A pri tom si mi noc pred tým sľúbil, že mi všetko povieš. Mala som si ťa vypočuť, nemala som ťa odsudzovať. Ak si niekoho zabil," prehltla som, vyschlo mi v ústach. Bolo to horšie ako nejaká púšť.
"Tak čo?" Teraz vytiahol hlavu spod vankúša a pozrel sa na mňa, podopretý na lakťoch, napínajúc všetky svaly na jeho tele. Hrýzla som si do pery. Hm... naozaj, tak čo?
"Asi by bolo najlepšie, aby si mi to vysvetlil ak o to teda ešte stojíš po mojom včerajšom výstupe. Naozaj ma to mrzí, neprišla som ťa súdiť, len vypočuť." vydýcha som a zatvorila oči, očakávajúc... neviem čo. Asi, že ma schmatne za krk a vyrazí von z izby so slovami, že som si už svoj obraz utvorila? Asi hej.
"Myslím," odkašľal si a prehodil sa na chrbát, ruky si zakladajúc za hlavu, díval sa do stropu. Čakala som na jeho slová so zatajeným dychom.
"že ti to dlžím. Po tom všetkom čím si si so mnou prešla... a po včerajšku, naozaj ma mrzí čo som ti povedal, nebol som to ja," zatvoril oči a jeho sánka stuhla. Čakal čo poviem.
"Ja ťa chápem, viem, že opitý ľudia-"
"Hovoria čo si myslia." prerušil ma a pozrel sa na mňa kútikom oka. Takže...
"Skutočne som ťa v ten večer nechcel vidieť," asi by som sa mala zdvihnúť a vypadnúť odtiaľto. Jeho slová mi vypaľovali do tela dieru veľkosti basketbalovej lopty.
"Aha," môj hlas znel duto, presne tak, ako som sa cítila vnútri. Prázdna.
"Mrzí ma to." Zašepkal a riasy mu zakryli vrch líc, keď zatvoril viečka.
"To je v poriadku," ja som ho predsa tiež nechcela v ten deň vidieť do momentu, kedy odišiel z mojej izby. Nemalo by ma to bolieť, ale v skutočnosti som sa cítila, akoby do mňa niekto pichal špendlík za špendlíkom.
"Bol som opitý, naštvaný, zúfalý a nepamätám si presne našu potýčku no viem, že som nepovedal nič milé ani pekné. Ale to s tým... zabitím to som fakt nemyslel vážne," obočie mi vyletelo do výšky. Nevravel, že si väčšinu nepamätá?
"Naruto mi to dnes ráno objasnil," vysvetlil, akoby mi presne čítal myšlienky.
"Ale to, že som ťa nechcel vidieť bola pravda. Myslel som si, že si ma prišla úplne..." hlas sa mu vytratil a ja som túžila po tom natiahnuť sa a dotknúť sa ho v chlácholivom geste.
"Som tu, Sasuke. A nie preto, lebo by som ťa chcela obviňovať, alebo ti nejako nakladať za včerajšok a tvoju minulosť." Pokrčila som ramenami, "V skutočnosti o nej neviem nič, prišla som pre vysvetlenie a nech už bude hocijaké," zhlboka som sa nadýchla a on sa na mňa díval, očakávajúc ďalšie moje slová "som pripravená si ho vypočuť," a pripravená čeliť svojmu rozhodnutiu.
"Hmmm..." zo Sasukeho hrude vyšiel akýsi zvuk, ktorý som nevedela zaradiť.
"Daj mi šancu napraviť to," šepkala som, prosila som.
"Kde mám začať?" povzdychol si v otázke, ktorá skôr mierila pre neho, než pre mňa.
"Začni od začiatku prosím, od úplného začiatku," zachvela som sa, ale nevedela som či to je len od chladu, ktorý mi zostal po mokrej mikine, ktorú som si dala dolu a teraz som sedela v jeho izbe v ktorej bolo chladno kvôli vetraniu len v ramienkovom tričku, alebo mi bolo zima preto, lebo som očakávala príbeh, ktorý ovplyvnil jeho život.
"Je ti chladno?" pozrel sa na mňa a prevalil sa na bok.
"To je v poriadku,"
"Môj príbeh je dlhý, ak chceš, kľudne si ľahni," pozrela som sa na jeho obrovskú posteľ ako letisko. Ležal v prostriedku, ale v momente sa posunul viac na stranu.
"Ehm, budem dodržovať pravidlo desiatich centimetrov," zamrmlal a vytiahol si prikrývku vyššie.
Zdráhala som sa, ľahnúť si do jeho postele bolo, akoby som už všetko prijala, ale naozaj mi bolo chladno a mokrú mikinu som si na seba nechcela navliekať. A jeho posteľ bola obrovská, ak by som si ľahla na jednu polku, stále medzi nami bude viac ako desať centimetrov. Odvážne som pokrčila ramenami, vstala z kresla a ľahla si na nadýchaný vankúš.
Chytila som prikrývku, ktorú mal Sasuke na sebe a chcela sa zakryť. Bola obrovská a zamotali by sa do nej štyria ľudia.
"Keďže budeme zdieľať jednu prikrývku, nie si nahý, však?" zarazila som sa nad mojimi slovami. Pane Bože, ja som to vážne povedala! Nemôžem tomu uveriť. Som idiot.
Sasuke zamrzol.
"Ehm," nadvihol prikrývku, aby sa pozrel pod ňu, akoby naozaj nevedel či je oblečený alebo nie.
Potom to vyzeralo, akoby vo vnútri viedol vojnu medzi úľavou a napätím a zamumlal si niečo, čo mi znelo ako nadávka a niečo s tým, že ho fakt obliekol.
"Čo?" nerozumela som jeho slovám a nadvihla obočie v otázke. Sasuke ju spustil a kútiky sa mu nadvihli do napätého úsmevu.
"Som oblečený," uistil ma s vážnym výrazom - skutočne seriózne, ha - a podal mi väčšiu časť, aby som sa mohla zakryť. Okamžite ma obalilo teplo, ktoré patrilo jemu a teraz mi ho ponúkal. Ešte raz som sa striasla, než sa moje svalstvo uvoľnilo.
"Dobre, môžeš začať," podoprela som si hlavu vankúšom, otočená na jednom boku a on sa díval na mňa s rukou sa podopierajúc, prsty zaborené vo vlasoch. Bolo medzi nami toľko priestoru, že by sa sem zmestili aj ďalší dvaja ľudia. Nemôžem si dovoliť byť rozptyľovaná jeho blízkosťou. Nie teraz.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Taurin Taurin | 23. srpna 2014 v 9:07 | Reagovat

Ja sa z toho Sasukeho asi pocikám :D nadvihol hlavu a hned ju schoval pod vankúš :D tá predstava (jak nejaký emu abo čo) a potom to rozlepené oko :D pozrie sa na ňu a zas tá hlava pod vankúše :D
som rada, že ani jeden z nich nevrieskal ani nič podobné :D
normlne som si to dnes musela prečítať znovu :) super diel :P a tá posteľ a váhanie či je vôbec oblečený :D
asi som pri tomto diely omládla o 5 rokov minimálne :D teším sa na vysvetľovanie a som rada, že dávaš neustále nové diely ( dvojdiely :D )a to, že už nebude Sasukeho pohľad nevadí :) len by to bolo sem tam príjemné spestrenie :) 8-)

2 Michel Michel | 23. srpna 2014 v 13:10 | Reagovat

Budem sa opakovať..ale je to dokonale posledne diely boli tak vážne ale pri tomto som sa nasmiala aj za všetky ostatne  moja predstavivosť pracovala na plne obratky a vybuchy smiechu v mojej izbe radšej nebudem komentovať hlavne časť o nehode s kavou :D tešim sa na další diel :)

3 Nanashi Nanashi | 23. srpna 2014 v 15:40 | Reagovat

Nemám výtku, obidva diely boli super,  to Sasueho správanie nemalo chybu, hlavne to reagovanie na Itachiho a prvotná reakcia na Sakuru :D Ani Itachi nemá chybu, ten ich podpichovačný bratský vzťach :D Som zvedavá  na ten jeho príbeh a je dobre, že to nebude len zo Sasukeho pohľadu, keďže ho potpm môžeš používať ako to spestrenie :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama