Veríte v osud? 23. diel 1/2

22. srpna 2014 v 23:49 | Mešteková |  Veríte v osud?
Och, ďakujem, som z toho maximálne šťastná, za vaše slová. Holt, musím vás sklamať, tamten diel bol vsúvka, chcela som ukázať aké je Narutovo a Sasukeho priateľstvo, takže snáď vás to zo Sakurineho pohľadu neznechutí :D Milujem vaše komentáre a tentokrát sa pokúsim dať diel pred polnocou :P


Otvorila som oči do ďalšieho upršaného rána, ktoré ma vítalo s prísľubom rozhodujúcich momentov. Dnes sa musím porozprávať so Sasukem. Hocijako, aj keby som mala visieť z mosta za jednu nohu.
V izbe som sa dávala dokopy do jedenástej dopoludnia, musela som sa okúpať v horúcej vani, aby som sa ukľudnila a potom som sedela na posteli a rozmýšľala nad tým, čo mu povedať. Mám mu zavolať? Zdvihne mi? Bude ma chcieť vidieť? Nie, to nebude. V tom prípade by som ho musela donútiť, ale ako?
Frustrovane som udrela do vankúša a prešľapávala po izbe. Nakoniec som zišla dolu a povedala si, že s plným žalúdkom sa bude rozmýšľať lepšie a jednoduchšie.
Čím bližšie som bola ku kuchyni, tým viac som počula akýsi hlas. Narutov hlas, ktorý znel unavene. On s ním bol naposledy, takže bude vedieť... čo? Ako sa má? Alebo čo očakávam? Včera som rýchlo odchádzala aj s Hinatou domov po tom výstupe, ktorý som zažila a nespala som takmer celú noc, lebo som mala pred očami jeho obraz. Opité oči, zvesené plecia, čaptavú chôdzu, ostré slová. Vedela som, že pod tým všetkým s skrývala bolesť. A ja som do nej ešte viac prispela.
Na hlad som okamžite zabudla a zrazu som vchádzala do obývačky v momente, kedy sa Naruto hodil do sedačky a prešiel si rukou po strapatých vlasoch. Po očami mal tmavé kruhy a unavene si povzdychol, zatiaľ čo Hinata sa usadila na okraj gauču.
"Ahojte," ozvala som sa a tak som ich vyrušila z rozhovoru. Obaja sa na mňa obrátili a venovali mi milý úsmev.
"Ako je?" spýtala som sa a hrýzla si peru v pokušení. Nesmiem na neho hneď vyblafnúť. Sadla som si na koberec do tureckého sedu.
"No, vynikajúco," zazubil sa na mňa ale neznel presvedčene. Teda, možno áno. Ale nebyť jeho unavených očí, verila by som mu... asi.
"Uhm, vidím," ukázala som na jeho tvár a kruhy pod očami.
"Ťažká noc," pokrčil ramenami a pozrel sa na Hin, "práve som odišiel od Sasukeho a naši ma už doma očakávajú."
"Prečo máš potom na sebe iné oblečenie, ako včera? Myslela som, že si už doma bol." Hinata sa na neho pozrela s nadvihnutým obočím a premerala si ho. Mal na sebe sivé tričko a tepláky, myslím, že to bola súprava. A mám dojem, že ešte len prišiel.
"Ehm, to je Sasukeho," Naruto sa ošil a obe sme teraz na neho pozerali s otázkou v očiach. Prečo mal na sebe jeho oblečenie?
"Mal som dnes nehodu s kávou," pokrčil ramenami a zakýval hlavou.
"Ako sa cíti?" spýtala som sa skôr, ako stihol jeden z nich hocičo povedať.
"Nechceš sa ho na to ísť spýtať sama?" Naruto sa na mňa pozrel kútikom oka a neušiel mi jeho šibalský úsmev. Celá som sa zachvela pod jeho pohľadom, ktorý ma pobádal.
"Zober si moje auto," Hinata mi podávala kľúče od svojho audi A4 a ja som okamžite vyskočila na nohy.
"Neviem, nie je to asi veľmi dobrý nápad," po včerajšku a po tom čo som mu povedala a čo mi povedal neskôr on a... potrebujem odvahu, ktorá utekala končekami prstov z môjho tela.
"Neboj sa, Sasuke nie je schopný ani len pohnúť rukou, nie to rozprávať či kričať, bude ťa počúvať," Naruto si mierne odkašľal a ja som stále váhala, stále som sa bála jeho reakcie, keď ma uvidí.
"Ale, nemôžem tam ísť, jeho rodičia-"
"Nie sú doma," skočil mi do reči a prehodil si ruku cez operadlo gauča s pobaveným úsmevom.
"Ja si tým stále nie som veľmi istá," ale chcela som tam ísť, musela som sa s ním rozpravať a odkladanie toho, by bolo len horšie a horšie.
"Sakura, ak to nebude dnes, nemusíš dostať ďalšiu šancu sa s ním rozprávať, čas je vzácny a nikdy nevieš čo sa môže stať," Naruto mudroval, wow. Venoval mi vševediaci pohľad.
"Neváhaj," Hinatin hlas ma popohnal k rozhodnutiu. Ak nie teraz, tak kedy?!

O pol hodinu neskôr som vchádzala na jeho príjazdovú cestu, modliac sa, aby bol doma sám tak, ako vravel Naruto. Dom vyzeral kľudný, akoby tam nikto nebol. Žiadna pustená hudba, žiadne zvuky okrem lesa a zvierat.
Nakoniec som desať minút stála pred dverami a dodávala si odvahy, opakovala si čo mu poviem, váhavo zdvíhala ruku pripravená zazvoniť na zvonček, aby som ju následne dala zasa pozdĺž tela a vynadala si do slabochov. Nie... nemám na to.
Už som sa chystala otočiť sa a odísť, keď sa otvorili dvere. Ten zvuk ma primrazil na mieste. Sasuke. Pomaly som sa obrátila späť a nasucho som prehltla pripravená na to najhoršie typu: Vypadni z môjho domu!
Ale toto bolo ešte horšie. Predo mnou nestál Sasuke, ale jeho starší brat. Vedela som to, pretože sa na seba podobali, síce Itachi mal dlhšie vlasy a výraznejšie črty, ale ničím iným sa nezaprel. Som pripravená spoznať jeho rodinu?
"Ahoj," pozdravil ma s rukou na kľučke a čakal, až kým zo mňa nevyliezlo niečo, čo sa malo podobať pozdravu. Zakývala som mu, akoby sme boli od seba na diaľku niekoľkých metrov. Trapas. Naruto mi nepovedal, že jeho brat je doma! Mala som si to ale domyslieť, Sasuke mi minule vravel, že Itachi chodí domov každý víkend. Takmer.
"Ty si Sasukeho... kamarátka?" zvedavo si ma premeral od hlavy až po päty a potom sa s malým úsmevom na perách díval do mojich očí očakávajúc odpoveď.
Fajn, teraz mám šancu napraviť ten blbý dojem, ktorý som na neho určite pred chvíľou spravila.
"A ty si jeho starší brat, Itachi, že?" Wow, znela som dobre, ani jedno váhavé slovo či priškripnutý hlas.
"Ty poznáš moje meno, vážne si jeho kamoška," udivene nadvihol obočie a ja som to zopakovala, lebo som nepochopila jeho slová.
"Sasuke nemá kamarátky, alebo skôr... nikdy nemal," pokrčil ramenami za čo si vyslúžil zvedavý pohľad, no viac to nekomentoval.
"Je hore?"
"Ale áno, práve pred chvíľou som mu bol niesť slepačí vývar," uškrnul sa na mňa a pustil ma do domu. Vyzula som si topánky a nos mi naplnila známa vôňa, tak príjemná a typická pre tento dom.
"Necíti sa najlepšie," na perách mu pohrával škodoradostný úškrn.
"Takže mohli by sme sa aspoň oficiálne predstaviť, nie?" natiahol ku mne ruku a pozorne sa mi zadíval do očí.
"Som Itachi Uchiha, starší brat Sasukeho a jeho osobná slúžka pre dnešný deň," venoval mi úsmev cez zatvorené pery a v jeho očiach sa zablyslo pobavenie. Stisla som mu ju a cez telo mi prešlo príjemné elektrizovanie. Títo Uchihovia... majú v sebe niečo príjemné.
Takmer som sa skutočne rozosmiala nad jeho slovami, ktoré mi zneli v ušiach a odľahčil moje obavy zo stretnutia s jeho bratom. Vyzeral byť viac uvoľnený ako Sasuke, viac v pohode.
"Haruno Sakura, dievča, ktoré možno zapríčinilo, že dnes musíš slúžiť svojmu bratovi," radšej ísť s pravdou von. Itachimu sa rozšírili oči prekvapením, keď sa na mňa obzrel kráčajúc cez obývačku na schody. Pre istotou som kontrolovala vzduch a keď som videla, že nikde nie sú jeho rodičia, mierne som si vydýchla. Na moment som o tom zapochybovala.
"Totižto, včera sme sa trošku... pochytili," že trošku, čo to tu trepem, "a hm, asi dnes so mnou vyrazí dvere,"
"Och, ehm... no, dnes nemá najlepšiu náladu, ale keby si to s ním nevydržala, idem robiť horúcu čokoládu, tak keby chceš, kľudne sa môžeš pridať," viedol ma chodbou do jeho izby a ja som ho fascinovane sledovala. Boli si tak podobní a tak iní zároveň.
Potom bolo počuť len chrapľavý hlas z izby, ktorá bola Sasukeho: "Itachi, tvoj hlas je ako zbíjačka! Keď nezmĺkneš do dvoch sekúnd, prisahám Bohu, že ti nakopem riť! Au, do čerta..." Itachi stískal ústa do pevnej linky, aby sa nerozosmial a pozrel sa na môj vydesený pohľad. Nevedela som či sa mám smiať, alebo ho ľutovať. Očividne ho riadne bolela hlava.
"Si si tým istá?" vyzývavo pohýbal obočím, ale dobre vedel, že keď som už tu, necúvnem.
"No, asi by si mal ísť objednať nové dvere, pre istotu," zašepkala som a Itachi si pritisol päsť na ústa, aby zadržal výbuch smiechu. Potom otvoril dvere a nakukol dnu opierajúc sa o naleštené drevo. Starostlivo som sa držala zopár krokov pozadu.
"Sasuke, už si spapal svoju polievočku?" zacukroval a úplne som počula v Itachiho hlase radosť z toho, ako robí Sasukemu nervy a vtedy som si uvedomila tú bratskú lásku. Chcela by som mať súrodenca, ktorý by ma rozčuľoval s takou láskou a zlomyseľnosťou v očiach.
A zrazu uhol raketovou rýchlosťou keď na mieste, kde mal ešte pred sekundou hlavu, preletel budík a rozbil sa o dvere. Och...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Taurin Taurin | 23. srpna 2014 v 8:58 | Reagovat

Som rada, že Sakura nabrala odvahu a tá scéna pri dverách ako sa nemohla odhodlať bola super :D
Itachi bol úplne super :P ako si ho doberal, musela som sa skoro celý diel smiať 8-O vážne ako malá :D
viem, že som možno trošku otravná :-x ale ani si nevieš predstaviť ako mi zasvietia oči, keď si poviem, že dobre pozriem sa či nie je nový diel a ak nebude pôjdem už pomaly spať a nájdem tu ten diel :D 8-) :-D

2 davidjaho davidjaho | 23. srpna 2014 v 17:42 | Reagovat

Ach, to bratrské hašteření. :D

3 Sabaku no Tanaris Sabaku no Tanaris | 21. června 2017 v 6:40 | Reagovat

LOL, no ja sa z tých dvoch roztečiem na totálku! :D Vykreslenie ich vzťahu tu mi celkom pripomína Sasana a Itachicho zo ZO. :) Krásne Romči, idem na ďalší diel!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama