Veríte v osud? 20. diel

19. srpna 2014 v 22:23 | Mešteková |  Veríte v osud?
Možno si už trošku prídem ako hlupák, keď k ďalšiemu dielu píšem, že vám ĎAKUJEM, ale proste to tak je a neviem ako sa vám inak odvďačiť, nechcem, aby ste si mysleli, že vás ignorujem alebo čo :) Veľmi ma tešia vaše slová, to ako nad tým uvažujete, ako mi to zhrniete do jednej kocky, ako mi to okomentujete a ako polemizujete, ste proste skutočne skvelí a tieto komentáre, práve tie vaše ma posúvajú dopredu v tom, čo robím a dávajú mi silu písať ďalej, keď viem, že to má skutočne niekto záujem čítať :) Takže ešte raz: Merci!


"Odkiaľ to vieš?" ozval sa Naruto po chvíli a pozorne si ma premeral. Asi som sa práve cítila blbo, že som si Sasukeho googlila po včerajšku, ale... to je už dávno jedno, záleží na tom čo urobil, nie na tom, že som si ho vyhľadávala.
"Našla som o tom článok," rozhodla som sa, že nebudem hovoriť, že som ho našla kvôli Kaidanovi. Že to bol práve on, kto mi to nepriamo prezradil.
"Mala by si nechať Sasukeho, aby ti to vysvetlil." Naruto si povzdychol a pozrel sa na mňa oceánovými očami, ktoré ma prebodávali. Ale čo vysvetlil? Že vzal život? Čo je na tom k vysvetľovaniu?
"Nemôžem uveriť, že obraňuješ jeho čin."
"To som nepovedal," vyhŕkol a postavil sa zo stoličky, ale ja som zacúvala ďalej.
"Zabil človeka, tým sa všetko mení a ja, ja... musím ísť." Odvrátila som sa od neho, zabúdajúc na to čo som chcela v kuchyni a vystrelila som do svojej izby. Chcela som odísť, ujsť z tejto planéty, už sa mu nikdy nepozrieť do očí.
Nemohla som sa s ním rozprávať. Bolo tu toľko myšlienok, ktoré mi nahlodávali myseľ a toľko predstáv, ktoré ma prenasledovali. Srdce sa mi trieštilo, mozog vynechával a celé telo ma bolelo. Príliš veľa vecí sa so mnou dialo a ja som to nezvládala, nemohla som. Najlepšie by bolo zaliezť do čiernej diery a prečkať tam... čo? Celý svoj život? Bože, čo mám robiť...
Hrudník mi stískalo kedykoľvek som si v hlave povedala jeho meno. Strácam samu seba kvôli nemu, takmer som sa stratila v ňom, ale už nie.
Zabuchla som za sebou dvere a spadla vedľa postele, opierajúc sa o ňu a kolená som si tisla k hrudníku, pevne ich objímajúc, pokúšajúc sa vyžmýkať zo seba aj posledné zvyšky bolesti a kyslíka. Nechcela som dýchať, nevedela som pre koho som doteraz dýchala. Pretože keď sa zamilujete, nedýchate len pre seba, ale aj pre toho druhého a ja som sa o svoj kyslík delila s ním. Moje srdce bilo pre vraha.
Vražda... Bol toho skutočne schopný? Nie je možnosť, že by som mala halucinácie, alebo príliš reálny sen?
V hlave sa mi vynorili chvíle, kedy ma jeho chovanie vyšokovalo. To, ako sa vedel biť, - účastnil sa nelegálnych bojov - tuho som zatvorila oči a kvapka mi stiekla po líci, spájajúc sa s druhým prúdom na špičke mojej brady.
To, ako menil nálady, tak prudko až som mu nestíhala - bol nevyrovnaný. Vety na mňa vyskakovali z článku a dokazovali, že tam je pravda. Bol nebezpečný a pripravil niekoho o život. Vnútornosti sa mi triasli a rozochveli moje prsty. Pritískala som si dlane na oči, ale za tmou mojich viečok sa objavil Sasuke, ako držal Kaia pod krkom.
Zložila som si hlavu na ruky položené na kolenách a len fňukala, to bolo jediné čo som dokázala, až kým moje slzy vyschli a nebolo už čo plakať. Ale moje oči strašne štípali a boleli od potreby preliať ďalšiu slanú vodu, ktorá sa už vo mne nenachádzala. Ts... a to som si myslela, že som ako bezodná studňa.
O polhodinu neskôr sa ozvalo zaklopanie na dvere, ale mlčala som. Nechcela som hovoriť s nikým, nech už to bol ktokoľvek. Určite Hinata aby mi ukázala podporu, alebo Naruto, aby... čo? Čo by on urobil? Pokúšal sa vyžehliť sračky vraha, ktorého pozná pár mesiacov? Bože, nemôžem uveriť, že o ňom takto premýšľam! Vrah?! Skutočne mu neviem prísť na meno?
Potom sa dobíjanie ozvalo znovu, ráznejšie. Návštevník bol vytrvalí.
"Nechcem sa s nikým rozprávať." Môj hlas chrapčal od toľkého plaču a pokožku som mala vysušenú od soli. Pretrela som si tvár a zadívala sa do zrkadla oproti sebe na skrini. Oči som nemala už opuchnuté, ani červené, len sa leskli akoby boli zo skla.
Dvere sa otvorili a ja som naštvane zazrela tým smerom, pripravená po hocikom hocičo hodiť a preraziť mu hlavu. Rázne som povedala, že sa s nikým nechcem rozprávať, bude to jeho chyba ak bude mať v hlave dieru veľkosti golfovej loptičky.
Prudko som vyskočila na nohy keď som zbadala Sasukeho ako stojí vo dverách, plecom opretý o zárubňu, ruky zložené na hrudi, akoby sa nič nedialo. Díval sa na mňa s kamennou tvárou, akoby nikdy neurobil takú monštróznu vec, ale vedela som, že to vie. Jeho postoj, jeho tvár boli prirodzene chladné, ale... vyžarovalo z neho uvedomenie si a to bolo to, čo vo mne vyprovokovalo nervózne chvenie sa.
"Nedovolila som ti vojsť do mojej izby." Zavrčala som, keď sa ani nepohol a ani neodpovedal, len sa na mňa pozeral.
"Čo tu robíš?" znela som vydesene? Áno, znela. Zreničky sa mi zúžili a mala som problém prehĺtať kvôli narastajúcej guči v hrdle. Nedokázala som sa s ním rozprávať normálne, proste nie, pokiaľ som ho videla stáť pred sebou.
"Naruto mi volal," nízky tón preťal ticho a znel doslovne nemiestne, keď som ho počula vo svojej izbe. Nemal takto znieť. Bol príliš kľudný, príliš bez emócii.
"Tak sa môžeš otočiť a odísť," namiesto toho, aby urobil to čo som mu povedala, spravil pár krokov do izby a zatvoril za sebou dvere.
"Prosím," zamumlala som.
"Nie," jeho úsečná odpoveď ma ani v najmenšom neprekvapila a zároveň ma vyšokovala. Nemá žiadnu hrdosť? Ako sa mi môže pozrieť po včerajšku do očí?
"Nechcem sa s tebou rozprávať," už som sa cítila ako idiot, keď som si to sama hovorila v duchu. Nechcem sa s ním zhovárať.
"Ale budeš sa," prezrela som si ho a žasla nad tým, že som si nikdy nevšimla, že je taký... manipulatívny a sebaistý. Mal nočné mory? Možno... aj ja by som mala, ak by som niekoho zabila.
Díval sa na mňa tak zvláštne. Čierne oči mu nevyspytateľne žiarili, keď ich mal olemované neposlušným chaosom, ktorý zvýrazňovalo čierne oblečenie. Spod čierneho svetra, ktorého rukávy mal vysúkané až po lakte mu trčalo biele tričko, splývajúce na čierne džíny. Hej, rozhodne vyzeral nebezpečne a zároveň ako on. Tajomne. Svalstvo sa mu naplo na rukách, keď si ich zastrčil do vrecka a oprel sa o dvere chrbtom, pozorne si ma premeriavajúc.
Neublíži mi. Tým by poprel snahu chrániť ma, nie? Prečo by to inak robil? Mal toľko možností pripraviť ma o život. Bola som s ním mesiac v kuse každý večer sama a potom včera... a minulý víkend v jeho dome... a možno je jeden z tých čo sa pohráva? Nevedela som, čo si mám myslieť. Tisla som k sebe pery. Nepoznám tohto človeka pred sebou, vôbec.
"Viem všetko," chcela som ešte pokračovať a niečo povedať, ale skočil mi do reči, keď vyprskol v arogantný výbuch smiechu. Civela som na neho. Nepoprel to a ešte sa na tom zasmial?
"Ty vieš všetko?" jeho smiech bol absolútne bez humoru a jeho oči ani na moment nestratili moju osobu z dohľadu. V skutočnosti sa díval cezo mňa a prepaľoval cez moju hlavu dieru.
"A odkiaľ vieš všetko, Sakura?" prestal sa smiať a znížil hlas, až do desivého šepotu.
"Našla som si to na internete," kde som nachádzala silu odpovedať? Netuším, ale Boh žehnaj mojej stupidite kopať svoj vlastný hrob.
"Takže ty si si ma googlila?" nadvihol obočie a odrazil sa od dreva, aby spravil zopár krokov ku mne. Cúvla som, nohy sa mi dotýkali postele, hľadajúc únikový východ. Jediný bol za Sasukem, alebo potom ostávalo okno vo výške troch metrov, paráda. Keby som si polámala nohy, aj to by bol druh úteku, nie? Alebo ak by som si udrela hlavu tak silno, že by som zostala v kóme. Naozaj som to zvažovala, sakra!
"A dôvod, prečo si si to googlila?" moje mlčanie bral ako súhlas, samozrejme, že áno a tak pokračoval.
"Nezahrávaj sa so mnou, Sasuke." Zasyčala som pomedzi zuby a nabrala odvahu spraviť zopár krokov k nemu. Stál na mieste a hrýzol si spodnú peru v sústredení.
"Nemôžem uveriť, čo si spravil," šepot vychádzajúci z môjho hrdla ma bolel, ale ignorovala som to. Moje pocity sa trieštili okolo mňa, ako rozbité sklo. Úlomok dôvery sem, črepina lásky tam, odlesk zúfalstva na polovicu.
"Neopovažuj sa ma súdiť," oči prižmúril a spravil zopár ďalších krokov ku mne, opäť som cúvla. Človek by povedal, že to bolo, akoby sme sa preťahovali neviditeľným lanom, ktoré predstavovalo v mojom prípade bolesť a hnev, pretože práve to som pociťovala viac ako čokoľvek iné. Aká hlúpa a naivná ešte môžem byť ohľadom tohto človeka?
"Nepribližuj sa ku mne." Nepohol sa ani o piaď, prisahala by som, že ani jeden z nás nedýchal. Teda, ja určite nie.
"Ako si mi to mohol nepovedať tak dlho? Čo si si myslel, že to nezistím?" chcela som, aby mi to vysvetlil, chcela som, ale... nedokázala som sa sústrediť na nič iné, iba na to čo spravil, pripravil niekoho o život, niekomu ten chlapec musí chýbať. Zdvíhala sa vo mne vlna nechuti a takmer som sa povracala od nevoľnosti.
"Sakura," vytiahol ruky z vreciek, "pozri sa na mňa a povedz... čo vidíš?" jeho slová ma prekvapili. Znel v pohode, akoby sme tu preberali, že vonku práve prší. Čo sa aj dialo, lialo ako z krhly. Takže, ak by som vyskočila z okna vo výške troch metrov, pravdepodobne sa šmyknem na mokrej tráve. A bezvedomie, vitaj!
"Neviem, niekoho... o kom neviem nič. V kom som sa mýlila, kto ma sklamal. Vidím niekoho, kto vyzerá akoby neľutoval svoje činy," tak mi prišiel keď sa na mňa díval, keď bol tak emocionálne vyprahnutý a ľahostajný a jeho oči ako oceľovo chladné dýky. Sasuke zaťal sánku, akoby sa premáhal, aby niečo neurobil.
"Čo teraz spravíš Sasuke? Viem to, to si asi nechcel však?" svaly na sánke sa mu pohybovali, ako ju stískal dohromady. Ovládal sa? Bol by skutočne schopný ublížiť mi?
"Pokúšaš sa ukľudniť svoju výbušnosť? Všimla som si, že si nejaký... nestabilný," neviem prečo som hovorila to čo som hovorila, ale potrebovala som zo seba dostať všetko. Keď nie teraz, tak už na to nebudem mať príležitosť. Nemal sa so mnou nikdy zapliesť, nemal ma zatiahnuť do celej tej záležitosti s ochraňovaním a záležaním jedného na druhom, nemal si ku mne raziť cestu. Prečo to robil? Chce moje srdce doslovne vytrhnúť a držať ho ešte vždy tlčúce? Pretože tak mi to v tejto chvíli prišlo.
"Práve to robíš, však? Pretože presne taký si. Agresívny a nevyrovnaný, alebo sa mýlim? Povedz, Sasuke, aké to je niekoho zabiť? Naozaj ma to zaujíma, nikdy som si nepredstavila ten pocit. Prečo si to spravil? Oponoval ti? Aký zasraný dôvod si mal k tomu, aby si niekomu vzal život? My ľudia o tom nerozhodujeme," Sasuke začal cúvať dozadu akoby bol zranený jedom, ktorý mi odkvapkával zo slov.
"Buď ticho," zašepkal a klopýtol dozadu, zachytávajúc sa steny, aby udržal rovnováhu. Ale ja som pokračovala. Cítila som slobodu a smiešny pocit zadosťučinenia. Nikdy som netušila, že zo mňa môžu vyliezť také slová, ale... ľudia sa menia, nie?
"Opäť ste sa bili v rámci zábavy a ty si nezvládol svoje sebaovládanie? Čo by si spravil Kaiovi včera v noci, keby som tam nebola? Zabil by si ho, tak ako si zabil Crossa?" mal v rukách ľudské srdce, ktoré nechal prestať biť jeho vinou, jeho chybou, jeho chtíčom? A ja som mu takmer dala to svoje na dlani a plazila sa k jeho nohám, šťastná, že mu na mne... záleží. Odvrkla som si. Taká je láska. Nie je to pád, ktorý bolí, ale dopad, ten býva najtvrdší. Pretože sme v príliš veľkej výške, padáme z takej diaľky, že nakoniec to tak bolí, ako blázon a my si želáme zmiznúť z povrchu zemského, dokonca zomrieť. Otupiť zmysli, práve to som teraz robila. Vybrusovala sa proti nemu a učila sa byť ľahostajná.
"Sklapni, Sakura," pritisol si na uši ruky, ale ja som vedela, že ma môže počuť. No aj tak som zvýšila hlas a verila, že cíti aspoň časť bolesti, ktorá drásala moju dušu. Nehľadela som na to, že mu ubližujem, vyzeral ako zranené zviera a ja som odmietala, aby mi pre neho pukalo srdce. Toto môže byť pretvárka ako to všetko pred tým. To, že je Cam, to, že ma má rád, to, že sa choval, akoby z neho nebol kriminálnik.
"Takže čo si vlastne plánoval robiť dnes? Ako ďaleko si sa ku mne chcel dostať? Máš vôbec výčitky, alebo niečo také? Svedomie, tak sa tomu hovorí, nie?" jeho sebaovládanie prasklo a ja som zatajila dych keď si zložil ruky pomaly z uší, chvejúc sa na celom tele, ale ja som vedela, že to príde. Mohla som počítať sekundy. Jeden, dva, tri...
"Výčitky," zhlboka nasal vzduch, namáhavo som prehltla.
"Každý skurvený deň, každú minútu. Nič nevieš," už sme prešli na vulgarizmy? Ešte som ho nepočula nadávať. Cez chrbticu sa mi driapal ľad a usadil sa na mojich ramenách.
"Presne, že nič o tebe NEVIEM! Nepustil si ma k sebe! A teraz keď to viem, čo očakávaš?! Že ti skočím do náruče?! Mal si vôbec niekedy v pláne mi to povedať, alebo si čakal až zošaliem z toho zistenia?!" kričala som, po lícach mi tiekli nové slzy a nevedela som ovládať vlastné slová, emócie ani hlas.
"Asi som dúfal, že nebudeš tá, ktorá bude okamžite odsudzovať, keď nevieš prečo som to spravil! Neospravedlňujem svoj čin! Ani v najmenšom! Spravil som to!" vykríkol hrubým hlasom, až mi telom prešiel kŕč strachu.
"Nechcem sa s tebou rozprávať. Odíď z mojej izby. Nie som pripravená," prestala som kričať, zúrivo som si utierala slzy a pokúšala sa upokojiť. Potrebujem čas, aby som sa ukľudnila... a nechcem dnes počuť o tom čo spravil, prečo to spravil... v prvom rade som sa potrebovala zmieriť s tým, že to vôbec urobil.
"Takže takto to bude? Takto to chceš?" na krku mu navreli žily, syčal pomedzi stisnuté zuby a vyzeral akoby bol v kŕčoch a mal bolesti.
"Nie som schopná sa na teba dívať, dnes nie," zašepkala som a sklonila hlavu.
Dvere sa rozrazili a tam sa objavil Naruto s Hinatou. Opäť som ju zdvihla a zbadala Hinatin vystrašený výraz a Naruta bledého prinajmenšom tak, ako Sasuke.
"Čo sa tu sakra deje?" zvýšil hlas a vydesene na nás civel. Asi počul náš krik pred tým.
Sasuke sa otočil s rozšírenými očami chrbtom ku mne, "Skončili sme," zavrčal a odstrčil Naruta surovou stranou, aby sa dostal z dosahu mojich očí.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Taurin Taurin | 19. srpna 2014 v 23:00 | Reagovat

Och Sakura je taká krava :D sry ale fakt ma to dievča rozčuľuje :-! najprv je do neho zaľúbená ako sprostá, potom zas ho nenávidí ešte viac 8-O samozrejme, že mi bolo jasné už od prvých riadkov, že sa to týmto dielom nevyrieši, ale aj tak som nemohla prestať dúfať :-D tak veľmi som chcela, aby ho vypočula, aby sa nesprávala tak svinsky.... :-x nevadí zatiaľ to ide tak ako som si myslela, tak som zvedavá, že ako mi to zas prekazíš a napíšeš to úplne inak :-D  :D :-P

2 Nanashi Nanashi | 20. srpna 2014 v 10:56 | Reagovat

Musím súhlasiť s Taurin, Sakura to trošku preháňa. Viem, že nie je zrovna príjemné zistiť, že toho koho milujete niekoho zabil, ale mohla si ho najprv vypočuť a až potom odcudzovať. Hlavne, keď bola do neho celá paf a myslím, že stále je, síce teraz sa bude hra, ako veľmi ho nenávidí :-? Tak, ale nebola by to dobrá dráma, kebyže sa to trošku nepomoce, však? :D Každopádne je to čoraz zaujímavejšie a pútavejšie :-D

3 molly molly | 20. srpna 2014 v 21:20 | Reagovat

Budu opakovat -_- Sakura trochu přebrala :-D i když si neumím představit, že člověk, kterýho bych milovala by byl vrah, tak bych se snažila udržet si chladnou hlavu a vyslechnout si ho, teď se mi to říká snadno, ale ve skutečnosti nevím jak by to dopadlo :-D přeci jenom :-D trochu drama musí být :3 na pokračování se strašně moc těším a hrozně chci vědět, jak to všechno bude probíhat :3 s Kaiem by si měla promluvit, se Sasukem si všechno vysvětlit , ještě k tomu musí pracovat, pak se třeba bude Hinatě svěřovat, no, má toho hodně na práci :-D len tak dialej :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama