Veríte v osud? 19. diel 1/2

17. srpna 2014 v 21:37 | Mešteková |  Veríte v osud?
MILUJEM VAŠE KOMENTÁRE! STE ÚŽASNÍ! :3


Jemne prešiel po mojom kútiku a potom ma skutočne poriadne pobozkal, ale s takou nehou, že som neverila, že pred chvíľou ma tak tvrdo bozkával ten istý Sasuke.
Jazykom sa pohrával s mojim, skúmal moje ústa zvnútra, spájal naše pocity, vdychoval do mňa kúsok seba. Ruky som mu položila na krk zozadu, aby som získala stabilitu a konečne, Bože, konečne som sa mohla prstami pohrávať s tými chaotickými čiernymi prameňmi, ktoré som zbožňovala. Jeho srdce sa predieralo do mojej hrude, túžila som mu zaliezť pod kožu, až do neho, krútila som sa a stavala na špičky, jeho ruky ma pevne držali v tuhom objatí a skláňal sa ku mne ešte viac, aby mi to uľahčil, vtiskával do mňa svoju chuť a vôňu, točila sa mi z neho hlava.
Neviem ako dlho sme sa takto oddávali jeden druhému, kľudne to mohlo byť storočia a bolo by mi to absolútne jedno. Dochádzal nám dych, ale ani jeden z nás sa nepokúšal prerušiť ten bozk prvý, možno sa obával, že zmiznem tak ako som sa ja obávala, že keď otvorím oči, zistím, že to všetko bol len sen.
Cítila som ako sa rozhoduje odtiahnuť sa, keď sme takto stáli ešte dvakrát dlhšie, ale ja som zovrela svoje ruky pevnejšie a ťahala ho k sebe v panickom záchvate, že to je skutočne len sen.
"Ešte nie," zakňučala som mu do úst a moje slová zanikli vnútri. Vzal moju spodnú peru medzi zuby a smiech sa vydral zozadu jeho hrdla, keď mi ju natiahol a pustil mi ju, odstupujúc odo mňa, ale stále dosť blízko na to, aby ma objímal a ja neho.
Otvorila som oči s mihotavým pohybom obávajúc sa, čo uvidím, ale keď predo mnou stál Sasuke a díval sa na mňa s uhľovo čiernymi očami, vydýchla som úľavou a tvár zaborila do jeho hrude, nadychujúc sa jeho opojnej vône.
"Poď, vrátime sa do Konohy," zašepkal keď sa skláňal, aby ma pobozkal do vlasov.
Prikývla som a nasadla do auta, aj keď v hlave mi šli myšlienky jedna za druhou a všetky mali na konci otázniky. Ešte stále som sa nedočkala odpovedí, stále o ňom viem príliš málo. Nepovedal mi čo tam robil. Ani neviem prečo má tie jazvy.
Sasuke sedel vedľa mňa, riadil auto už s normálnym kľudom, pustil potichu hudbu tak, aby hrala v pozadí. Rozoznala som pesničku Staying up od Neighbourhood, (https://www.youtube.com/watch?v=uco1JQRVqrA ) počúvala som ju v tichosti a niečo v jej texte mi prišlo tak... podobné Sasukemu. Nevedela som prečo, vôbec nie, ale myslím, že on má dôvod prečo má rád túto kapelu.
"Sasuke?" zamumlala som, opierajúc sa o okno ramenom, vytočená k nemu, aby som ho videla.
"Hm?" vyzeral uvoľnene. Konečne po dlhej dobe. Moje oči znovu zablúdili na čierne kruhy pod očami.
"Keď počúvaš hudbu, sústredíš sa na jej text alebo na to, ako znie?" asi som znela divno a ako blázon, ale skutočne som bola zvedavá.
"Čo to je za otázku?" na sekundu sa na mňa pozrel s nadvihnutým obočím.
"Prosím, odpovedz mi, sústredíš sa viac na texty piesní, alebo na hudbu?" rozhodla som sa začať s ľahkými otázkami, aby som ho nevydesila. Bolo jasné, že niečo predo mnou skrýva.
"V prvom rade na texty piesní, ak to, o čom spievajú je nezmyselné, alebo ma to nezaujíma, netrápi ma to. Vypnem sluch." Zádumčivo hľadel pred seba a potom sa na mňa opäť pozrel.
"Spokojná s odpoveďou?"
"Takmer," zdvihla som jeden prst, aby som sa tvárila, že premýšľam a on si neveriaco zasmial cez stisnuté pery.
"Samozrejme," zašepkal si sám pre seba, čo som ignorovala.
"Takže túto kapelu počúvaš hlavne kvôli textom, hej?" overovala som si. Nie že by som ich nemala rada, milovala som túto kapelu, ale Sasuke mal vždy dôvod k tomu čo robil, dokonca aj niečo také jednoduché ako počúvanie hudby malo svoje miesto v jeho hlave.
"Táto kapela na moje milé prekvapenie hrá podľa mojich uší," úškrn na jeho tvári ožiarilo auto v protismere.
"Tak to je skvelé... pre TVOJE uši," zachechtala som sa, "takže, čo presne v tomto texte ťa tak zaujíma?"
"Je tam niečo z môjho života," premýšľala som ktorá pasáž. Bude to ten refrén?

Ako môžem spať, keď nemám sny?
Stále mám len nočné mory, ako je to možné?
Stále verím, že tam vonku niečo je.

Práve toto ma zaujalo a mala som dojem, že som tomu prišliapla pätu.
"Kde si vlastne spal v tú noc, keď som u teba zostala?" vyzeralo to ako úžasná zmena témy, ale on presne vedel kam tým mierim a zakrútil hlavou, dávajúc mi pohľad, že presne vie o čo mi ide. Išla som okľukou, chcela som vedieť, či má nočné mory. Ale bola som trochu aj zvedavá, skutočne zvedavá.
"Nespal som, Sakura," takmer zašepkal, oči fixované na cestu pred nami. Vedel, že sa mi odhalil a ja som na neho nemusela ukazovať prstom a dokazovať mu, že mi práve prezradil niečo zo seba. Bolelo ma pre jeho slová srdce, nebolo to jediný raz, čo nespal.
"Takže?" pobádala som ho potichu. Prečo nemôže spať?
"Bol som tam, len som sa díval ako spíš," na moment boli jeho oči neprítomné a potom sa na mňa usmial, ukazujúc jeho silnú stránku, ale ja som naštrbila jeho ochranu a on to vedel. Keď mi však povedal tie slová, srdce mi vyletelo do krku a dlane mi zvlhli. Takže bol celú noc so mnou, aj keď som si myslela, že nebol...
"Dúfal som, že zaspím, ale nejako... som nemohol ani keď sa mi chcelo. Mal som možnosť sa konečne po nekonečnej dobe vyspať, cítil som to, lebo som mal teba vedľa seba." Kútikom oka skontroloval moju reakciu, ale držala som si vyrovnanú tvár.
"Ale nemohol som zatvoriť oči. Keď si tak pokojne spala, fascinovalo ma to," pokračoval a ja som sa pousmiala, hoci moja duša trpela pre neho, pre jeho skrývanú bolesť.
"Prečo mávaš nočné mory?" tlačila som príliš na pílu, videla som, ako zovrel volant až koža pod jeho dlaňami zaškrípala.
"Zajtra ti to poviem, dnes toho na nás bolo dosť." Vzdychol unavene. Zvažovala som hádku, bála som sa, že zajtra zdúchne. Nepríde, neuvidíme sa, zasa ma k nemu bude musieť doviesť osud.
"Zajtrajšok príde a ja tam budem, pokiaľ ma budeš chcieť," ozval sa znovu, keď som neodpovedala, očividne vycítil na čo som myslela. Chcela som v ňom čítať tak ľahko, ako on čítal vo mne. Frustrovalo ma to.
"Samozrejme, že ťa budem chcieť, len sa mi musíš ozvať a budem ťa očakávať," neusmial sa, ani neodpovedal, len vyzeral ešte viac stuhnuto. Prečo? Prečo je tak nedotknuteľný?
"Nevravel si, že miluješ spánok, vtedy na začiatku?" natiahla som sa pre jeho mobil, ktorý mal v priehradke medzi našimi sedadlami a on nevybľafol, očividne sa nestaral, že mu idem do mobilu a jeho súkromia. Mal aj nemal čo skrývať. Rýchlo som ho odomkla, naťukala mu tam svoje číslo a uložila ho. V priebehu pár sekúnd zasa ležal medzi nami a on vedel, že by som nemala tú drzosť sa mu hrabať vo veciach, takže sa ani nesnažil mi za to niečo povedať. Myslím, že si domyslel o čo mi šlo.
"Áno, milujem... to však neznamená, že toho veľa naspím,"
"Ale nemáš kruhy pod očami, len dnes... možno trochu,"
"Spávam pár hodín každú noc, musím, inak by som bol vyčerpaný na smrť. Ale to neznamená, že som si za ten čas nezvykol a moje telo prijalo dávku spánku, ktorú mu poskytujem. Len teraz som nespal dve noci, preto tie kruhy," rozprával viac, ako som očakávala a skutočne som pociťovala šťastie, keď som si uvedomila, že sa mi naozaj otvára. Postupne, pomaly, ale podstatné je, že to robí. A preto som sa rozhodla, že na neho nebudem tlačiť. Povedal, že mi zajtra všetko povie a ja mu verím.
"Keď si bol Camom, všetko bolo jednoduchšie, nemyslíš?" oprela som si hlavu do opierky a zadívala sa pred nás.
"Áno, mali sme svoju súkromnú bublinu, všetko bolo jednoduchšie, keď som bol Camom," jeho nízky tón hlasu mi nahováral, že za jeho slovami je toho viac.
"Mala by si si pospať, ešte nás čaká dlhá cesta do Konohy a na zajtra potrebuješ byť svieža, potrebujem tvoju plnú pozornosť," venoval mi úsmev cez zatvorené ústa, ale v očiach sa mu neodrážal a ja som sa ho už nič viac nepýtala.
"Tak zajtra," zamumlala som, keď som zatvorila oči a ponorila sa do textu ďalšej pesničky, ktorá si získala moju pozornosť, počúvala som len ňu a jeho dych.

Dotkni sa ma, yeah.
Chcem, aby si sa ma tu dotýkala, zariaď nech cítim že dýcham, nech sa cítim ako človek.


Little Die (https://www.youtube.com/watch?v=bRfMwoIizTQ ) sa mi zarývala hlboko do mozgu a stále sa mi tieto slová opakovali v myšlienkach, než som zaspala na prednom sedadle Sasukeho Uchihy.
Pretočila som sa na bok a roztiahla sa po celej šírke postele. Neustále krákanie žiab cez otvorené okno ma vyrušovalo. Počkať... žaby? Posteľ?
Otvorila som oči a videla, že vonku je ešte tma. Dívala som sa na strop mojej izby. Bože, to bol len sen? Prisahám Bohu, že to bol tak živý sen! Prudko som sa posadila a skontrolovala čo mám na sebe. Tričko a nohavičky... tak, ako chodievam spať. Roztrasene som si vydýchla a prešla si rukami po tvári. Som smädná.
Vyšla som na chodbu, ktorá zívala tichom a zišla do kuchyne. Kaidan, Sasuke, násilníci, zranený chalan, bozky... jeho ústa na mojich. Všetko sa mi miešalo v hlave a plietlo ju ešte viac. Sen... len idiotský sen!

Prehĺtala som tekutinu a zistila, že som úplne dehydratovaná. V ušiach mi hučalo a v hlave som mala popletené myšlienky. Môže mať niekto taký reálny sen? Chcela som aby bol pravdivý tak veľmi, že to bolelo. Dokonca by som aj ten gang násilníkov zažila rada, ak by tam prišli Kaidan a Sasuke...
Zúfalo som si povzdychla, opierajúc si ruky o dres. Potrebujem ešte vodu.
"Sakura," otočila som sa s pohárom v ruke, opäť naplneným a zbadala rozospatú Hinatu ako vkráčala do kuchyne.
"Nemôžeš spať?" zamumlala som potichu a pozdravila ju kývnutím brady.
"Tak nejako, ale čo ty? Myslela som si, že budeš spať tuhým spánkom," usmiala sa na mňa a sadla si za barový pult.
"Chceš vodu?" keď mi kývla, napustila som aj jej plný pohár a postavila ho pred ňu. Stála som oproti nej, opretá lakťami o pult a dívala sa na hodiny. Štyri ráno, ideálny čas na pokec, jasné...

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama