Veríte v osud? 18. diel 2/2

16. srpna 2014 v 13:17 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ak sú tam nejaké chyby, ospravedlňujem sa, určite ma na ne upozornite a ja to opravím, moja slepota nie vždy všetko zachytí :D


A potom som ucítila tlak na hlave, ako si ju zatlačil k sebe a tvrdý náraz jeho pier na moje. Boli mäkké a teplé, pálili ma a nútili prosiť o to, aby neprestal, lebo ak by to urobil, zomrela by som.
V šoku som sa na neho dívala, nedokázala som zatvoriť oči, ktoré skenovali jeho tvár z takej blízky, ako nikdy pred tým. Zaznamenala som tmavší odtieň pod jeho očami, ktoré boli prikryté závejom jeho hustých čiernych rias.
V nose som cítila jeho vôňu, ktorú som nedokázala identifikovať, bola proste jeho, niečo medzi zemou a vzduchom, dažďom, slnkom, vetrom, bola mužná, žiadna priblblá kolínska. Tlak jeho prstov mi robil diery do hlavy.
Bol tak zdrvujúco krásny, až mi z toho vybehli oči z jamiek. Dobíjal moje pery zúrivo, mohla by som povedať, že až so zúfalou potrebou a ja som nedokázala reagovať, nedokázala som sa spamätať z toho, že opäť cítim jeho pery po ktorých som takú dlhú dobu túžila a že je to práve za takýchto okolností. Jeho ústa drtili moje a zubami mi prešiel po spodnej pere až mi to miesto brnelo.
Mala som ruky pritlačené pri tele, pretože mi jednu ruku pritisol k môjmu boku a zároveň mi ňou chytil druhú, zatiaľ čo moju hlavu nepúšťal ani o milimeter od seba. Bola som uväznená jeho objatím a nemohla som sa pohnúť. A on to takto chcel. Neplánoval ma pustiť, nedovolil mi vzdorovať. Pokúšala som sa premýšľať nad tým prečo to robí, potrebovala som vysvetlenie. Do pekla, prečo ma bozkáva?! Prečo po tom tak horlivo túžim?! Prečo ma jeho bozk zabíja? Trieštila som sa, roztápala som sa, bolelo to a ja som pri tom trpela a zároveň to bola taká slasť, že som skoro explodovala vnútri. Mala som z neho totálne zmiešané pocity, hmýrili sa vo mne a robili šarapatu v končekoch mojich prstov, celým telom mi lomcovali emócie, ktoré sa chceli dostať von. Hnev, chtíč, neha, túžba, nenávisť, láska a opäť hnev, že sa so mnou zahráva, pretože presne to so mnou robil... roztriasla som sa.
Odtiahol sa odo mňa keď som už nemala vzduch a ja som sa nadýchla prerývano, zatiaľ čo sa mi do očí tlačili slzy, ale ja som ich odmietala preliať. Nemôže ma bozkávať len tak, nemôžem mu dovoliť, aby ma ochutnal, nemohla som cítiť jeho úžasnú chuť na svojich perách... nebolo to dovolené, nie v tejto situácii, nie teraz, keď ho nenávidím a zbožňujem zároveň.
"Keby si mi teraz neväznil ruky, zbieral by si si zuby po zemi! Čo si o sebe myslíš? Že ma môžeš len tak bozkávať, ty kretén?!" hlas sa mi stupňoval až som nakoniec kričala, zradená mojim srdcom, ktoré skákalo radosťou.
"Skutočne si myslíš, že mi na tebe nezáleží?" vydýchol mi do tváre, ignorujúc moje slová a oči mal odrazu naplnené nevierou, strachom, údivom. Sálalo z nich také teplo, že som sa bála, že ma spáli. A ja som prestala kričať ako na povel. Niečo v modulácii jeho hlasu ma k tomu donútilo. Nekričal, nevrčal, nešepkal... hovoril svojim nízkym hlasom, ktorý tak často používal a ja som milovala jeho zvuk. Raz som niekde čítala, že niečo v tónoch hlasu muža núti ženu, aby sa pod ním zvíjala túžbou, že štýl akým rozpráva ju dokáže ovládať a funguje to práve vtedy, keď už je jeho, len jeho a nikoho iného a môže to byť proti jej vôli. Čo bol môj prípad. Ovládal ma a mne to vadilo a prekvapivo ma to uspokojovalo.
Hovoril a tým ma nevedomky tvaroval tak, aby som k nemu zapadala. Ak by mi povedal, aby som skočila, mala som strach, že by som to urobila. Nepáčil sa mi pocit, že som ovládaná, nie pod svojou kontrolou. Nemôžem sa mu takto zveriť, nesmiem! On môj nebol, ako by som mohla byť ja jeho?
"Divíš sa mi?" priškrtený hlas emóciami a uvedomením si v hlave ma zrádzal. Stisla som pery k sebe, skúmajúc ich po tom, čo ma pobozkal. Stále som cítila kde bol. Spievali blahom, pretože to boli jeho bozky, ktoré ma zvnútra rozdrtili. Ach bože, ako sa nenávidím za to, že ho chcem.
"Záleží mi na tebe viac, ako si myslíš," jeho hnev a všetky negatívne emócie ho úplne opustili a on zovretie povolil, až som si mohla uvoľniť ruky, ale obe ruky stisol na mojom páse, držal ma dosť blízko pri ňom aby som cítila jeho splašené srdce na svojom. A chcela som ho cítiť ešte bližšie, bez tej hlúpej látky, ktorá nás oddeľovala.
Dával mi voľnosť, nechcel ma ovládať, vedela som to a vydýchal som si. Ale potom som si uvedomila, ako strašne sa bojím, že ho stratím. Ak sa do neho zamilujem, nie... ak som do neho zamilovaná, čo ak ma nechce? Čo ak mi nedá šancu milovať ho? Čo ak ma on nemiluje? A keby aj, ako by som prežila stratu, keby som o neho prišla ako o mojich rodičov? Nie, nesmiem nad ním takto rozmýšľať... nesmiem si to pripúšťať.
Cítila som, ako mi zaryl prsty na páse a prudko som sa nadýchla, keď mi tým rozoslal vášeň do celého tela a teraz priam spievala v mojich žilách. Chcem ho, nepochybujem o tom. Už nie.
"Tak prečo sa takto správaš?" takmer som zafňukala, túžiac po jedinom - aby mi odpovedal. Alebo... aby zo mňa strhol oblečenie a zobral si ma, okamžite, inak zomriem na vyhladovanie.
"Lebo sa... mám strach," priznal po chvíli a sklonil hlavu tak, že sa oprel čelom o to moje. V jeho hlase bola bolesť, ktorá lámala jeho slová a moje srdce.
"Z čoho?" bála som sa ho chytiť, chcela som ho objať, ach Bože, ako som po tom túžila. Ale moje ruky ma nepočúvali.
"Dnes som o teba mohol prísť," pevne zatvoril oči, akoby sa snažil tie myšlienky vypudiť z mysle, striasol sa, akoby mu to vedomie spôsobovalo bolesť. Zachvela som sa spolu s ním z predstavy, že by ma už nikdy nemohol takto držať. A že ma chce takto držať, alebo nie?
"Už nikdy ma nesmieš takto vystrašiť, nikdy, dievčatko," takmer som si myslela, že sa mi zdalo, že ma takto oslovil. Ale páčilo sa mi to. Opäť si ma k sebe bližšie prisunul, takže sme sa dotýkali hrudníkmi, obtierali sa jeden o druhého s kyslíkom vylievajúcim sa do našich pľúc, ktorý nás nútil dýchať, hoci sme obaja lapali po dychu.
"Už nikdy sa mi nesmieš otočiť chrbtom, musíš so mnou komunikovať," všetok hnev sa zo mňa dávno vyparil. Prestala som so sebou bojovať, vnútorný boj bol už dávno stratený a prestala som sa starať o to čo bude, či ma miluje, či ho stratím. Bude ako má byť.
Záležalo len na tejto chvíli, naučila som sa žiť okamihom. Každý moment s ním bol ako najcennejší drahokam do zbierky spomienok.
Bola som stále vydesená, ale zamkla som to do svojho vnútra. Toto k láske patrí, nie? Nikdy som sa takto necítila pri nikom. Ani som nedúfala, že by to mohlo byť také silné, tie emócie. Skúmala som ich. Nikdy som neľúbila, nikdy nikoho a nakoniec som sa zaľúbila do absolútne zvláštneho, nevyspytateľného, náladového, tajomného, zlého chlapca. Keď by sa ma pred nejakou dobou hocikto spýtal, prečo sa ženám páčia zlí chlapci... nevedela by som na to odpovedať.
Ale teraz som vedela.
Pri ňom sa človek proste nudiť nebude, sú tu neočakávané veci, ktoré robí každý deň zaujímavejší a konfrontácia s ním je ako droga. Bolo to neznesiteľné a možno otravné, ale bavilo ma to a chcela som sa s ním hádať, pretože... udobrenie neskôr musí byť ešte lepšie.
A zlí chlapci sú bezpečne nebezpeční. Predstavujú nebezpečenstvo preto, lebo môžu hocikomu ublížiť, dokonca aj vám a vy nikdy neviete. Nemáte istotu, ale práve to je tá výzva. Sú smrtiaci, neomalení a to ich robí atraktívnymi... a bezpečie? Pretože vás budú chrániť, pretože viete, že sú tak nebezpeční, že sa vám s nimi nemôže nič stať. Budú vás chrániť vlastným telom, tak ako to urobil Sasuke.
"Nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Prosím, už žiadne výlety na takéto miesta a bezo mňa." Nemohla som odolať jeho prosbe, prikývla som a jeho kútiky úst sa vykrivili v mojom obľúbenom úsmeve.
"Máš voľné ruky," povedal odrazu a ja som sa zamračila, nechápajúc kam tým miery. Sklopila som pohľad k nim. Viseli mi po bokoch tela, úplne ochabnuté, vracal sa do nich cit.
"Keď ťa teraz pobozkám, udrieš ma?" spýtal sa s okúzľujúcim úsmevom, ktorý vás nútil padať na zadok a zadíval sa mi do očí, stále opretý o moju hlavu. Zasmiala som sa neveriacim smiechom plným úľavy.
"Nie," ledva som to slovo dostala cez môj široký úsmev.
Zdvihol jednu ruku a dlaň mi položil na teraz už rozpálené líce. Palcom mi prešiel po línii úst a ja som tvrdo odolávala pokušeniu sa na neho vrhnúť.
"Od kedy som ťa prvýkrát pobozkal, myslel som na to každú debilnú minútu. Pre tieto pery by som šiel aj do samotného pekla," zašepkal a priblížil sa ešte viac bližšie, obtrel tie svoje o moje, až som sa zachvela. Odrazu bol taký nežný, až sa mi z toho krútila hlava. Vášnivý Sasuke zmizol, ten, ktorý hltal moje pery zvieracím spôsobom.
"V podstate si si pre ne prišiel do toho pekla," odvážne som zopakovala ten istý pohyb, čo urobil on a ucítila som opäť tú jemnú štruktúru jeho vlhkých úst. Takmer som zastonala od radosti.
"Poznám aj horšie peklo, ale toto... mi za to stálo," presne som nechápala čo tým myslel, ale o to som sa prestala starať, keď vsal moju peru do svojich úst a prešiel po nej jazykom.
"Tri mesiace som bol bez toho, čo je moje. Už sa toho nevzdám, beriem si to späť," jeho chrapľavý šepot zavanul jeho dych ku mne a ja som sa ho nedočkavo nadýchla. Bolo to niečo úžasné, ako škorica a jablká. Podlomili sa mi kolená, ale on ma zachytil a oprel sa o auto, nohu vkliesnil medzi moje a pritiahol si ma bližšie. Práve ma nazval svojou!

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Taurin Taurin | 16. srpna 2014 v 14:08 | Reagovat

Hmm, musím povedať, že mám z tohoto dielu a celkového vývoja situácie, trošku zmiešané pocity.
Neviem sa rozhodnúť či sa mi to takto páči alebo nie :D sorry ale asi mi šibe, proste som čakala asi všetko len takéhoto Sasukeho nie. Nevadí som zvedavá na ďalšie diely 8-) a ďakujem za dvojdiel, strašne ma potešil :) chyby nevadia, ja len tak sem tam, keď ich je trošku viac, tak ti to v komentári spomeniem :)

2 emu emu | 16. srpna 2014 v 17:15 | Reagovat

Sasu se vyslovil, už mám klid na duši 8-) :-D ale lituju Kaie :-? nemohl za to, že vystoupila a ona pak odejde se Sasukem :-| ale aspoň už se dali tak jako do kupy :-D jinak dobrý hlášky (y) :-D

3 Michell Michell | 16. srpna 2014 v 21:53 | Reagovat

Konečne som prišla na to že sa tu dá aj komentovať och moa inteligencia :D Ja len že tato poviedka je uplne paradna každý den pozeram či si nepridala nový diel je to perfektne napisane a tešim sa na každý nový diel. Musim ešte povedať že tvoje aj Tanarisine poviedky čitam aj na Konohe ale nie som tam zaregistrovana takže to nemožem pochvaliť tak aspom tu ste uplne super...hlavne s tým písanim neprestante velmi ma zaujima ako všetky tie poviedky ukončite a je obdivuhodne že niečo take dokážete napisať takže ešte raz SUPERR..teším sa na dalši diel ako male dieta :D

4 davidjaho davidjaho | 17. srpna 2014 v 21:03 | Reagovat

Není možno, stalo sa několik zázraků během jednoho dílu. Sasuke konečně projevil své city. Sakura si ujasnila své pocity k němu. A já dočítám díl s úsměvem na tváři.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama