Veríte v osud? 17. diel

15. srpna 2014 v 12:47 | Mešteková |  Veríte v osud?
ĎAKUJEM, ĎAKUJEM a ešte raz ĎAKUJEM za vaše komentáre, to je presne to, čo potrebujem k motivácii :3 Celkom som si nadbehla v dieloch, takže ak chcete, nový diel tu môže byť už zajtra alebp pozajtra ;)


"Naše plány sa trošku zmenia, ak ti to nebude vadiť," stisol pery a stiahol tmavé obočie, možno mi trošku odľahlo.
"Áno?" pobádala som ho, lebo som vlastne ani nevedela, aké plány sme mali. Vedela som len to, že sme mali spolu stráviť večer.
"Musím zájsť do Tokia pre brata, dostal sa do maléru... ale potom keď ho odveziem domov, môžeme pokračovať v plánoch," videla som, ako sa mu to ťažko hovorí, mrzelo ho, že mu to takto skazilo večer.
"Nevedela som, že máš brata," nadvihla som obočie v otázke.
"Áno, má devätnásť... a je v nejakom probléme ako vždy. Volal mi, aby som pre neho prišiel," do Tokia sú to dve hodiny cesty autom, ale to mi nevadilo, pokiaľ je niekto v problémoch, treba ísť pre neho a pomôcť mu.
"Tak dobre, poďme," zapla som si pás a oprela sa do sedadla.
"Naozaj ti to nevadí?" Kaidan sa na mňa pozeral so stisnutými perami v úzkej linke a oči sa mu ligotali.
"Samozrejme, že nie," zasmiala som sa hlasito aj keď mi nebolo veľmi do smiechu, no jeho výraz ma skutočne pobavil.
"Aspoň ho spoznám," žmurkla som na neho a on si úľavne oddychol.
"Och, si tak chápavá až žasnem. Ale ak chceš, nebudem ťa nútiť ísť so mnou, môžeme to presunúť," stískal volant a kĺby mu zbledli od stresu.
"Nie, chcem ísť s tebou, tak poďme. Braček ťa potrebuje," nečakal na nič viac a obrátil sa dopredu, aby mohol vyštartovať. Po ceste sme sa zhovárali uvoľneným spôsobom, hoci som videla, že sa strachuje o svojho mladšieho brata. Dve hodiny ubehli ako nič a ako sme šli mestom, uvedomila som si, že ideme do odľahlejšej časti, budovy boli čoraz viac ošarpané, postriekané grafitmi, stretali sme viac bezdomovcov a divných ľudí, pouličné lampy poblikávali a nakoniec sme zajeli na jedno malé parkovisko, kde bolo skutočne málo aut.
Sedela som v aute a dívala sa pred seba na klub, ktorý mi na prvý pohľad prišiel pochybný. Červený nápis blikal a jedno z posledných písmeniek bolo na krivo. Sem-tam niekto prešiel okolo, alebo vošiel dnu. Bola to odľahlá časť mesta a tento bar mi prišiel ako perfektná možnosť zašiť sa. Pre ľudí... iných, ako ja.
"Počkaj ma v aute, o chvíľu prídem," Kaidan vystúpil z auta skôr ako som stihla niečo povedať, bála som sa, aby tam nešiel. Zabuchol dvere a kráčal k vchodovým dverám s istotou, akoby to tu už poznal a o chvíľu som videla iba jeho siluetu ľahko načerveňalú od svetla. Potom otvoril dvere, počula som hukot a hlasitú hudbu, zatvoril ich a potom ticho.
Nervózne som poklipkávala nohou a dívala sa každú chvíľu po palubovke. Už toho brata musel nájsť, nie? Prešlo desať minút. Oprela som si hlavu o sklo na dverách a dala som hlasnejšie hudbu. Necítila som sa tu dobre, to vôbec. Zvlášť, keď som videla tlupy ľudí ako chodia okolo. Niektorí boli naliaty podľa toho, ako sa kymácali, ďalší zasa robili príliš veľký hukot a potom po chvíľke na ceste nebol nikto. Absolútne nikto a všetci sa zabávali dnu.
Po pätnástich minútach som začínala pociťovať strach. Čo ak sa mu tam niečo stalo? Mala by som ísť za ním? Blbé rozhodnutie, ale ak by som si mala vybrať medzi tým, že uviaznem na divnom mieste sama a tým pomôcť mu ak bude treba, vedela som čo si vyberiem.
Vytiahla som kľúč zo zapaľovania, vystúpila von a zamkla auto. Stiahla som plecia viac dozadu, aby som sa vyrovnala a zhlboka sa nadýchla dodávajúc si odvahu.
Kráčala som po ceste, počúvajúc svoje kroky, ktoré sa odrážali od vysokých budov, uši nastražené a očami som prehľadávala každý kút. Ako sem niekto môže chodiť? Prišlo mi to tu tak nebezpečné, až sa mi z toho krútili vnútornosti.
Spoza rohu vyšla skupina akýchsi vysokých postáv. Hneď z pohľadu mi bolo jasné, že to sú chalani, ich pevné a veľké postavy sa nedali pomýliť so ženou. Bolo ich asi päť a hlasno vykríkali. Potom som si uvedomila, že jeden z nich k nim nepatril. Sácali ho dopredu a potom ho zatiahli do postrannej malej uličky. Zastala som, keď som počula tupú ranu a smiech.
"Nabudúce si rozmyslíš, či ma budeš odrbávať!" chrapľavý hukot ma zamrazil na mieste, keď mi došlo, že toho chalana mlátia.
Prešľapovala som na ceste, rukami som si ovíjala hruď. Odrazu mi zostalo strašne chladno, nevedela som čo mám robiť. Nemala by som nájsť Kaidana aby mu pomohol? Alebo... nemala by som tam ísť a vyrušiť ich, možno by sa zľakli a nechali by ho na pokoji. Keby niečo, mala som vo vrecku mobil, zavolala by som políciu.
Bolestivé zaskučanie ma vytrhlo z mojich myšlienok a moje nohy sa pohli nezávislo od môjho strachu. Kráčala som rovno tam s adrenalínom pretekajúcim mojimi žilami. Vyšla som spoza ulice, kde bol bar a pridržala som sa steny, aby som nespadla, keď som zbadala ten výjav. Chalan ležal na zemi a jeden z tých štyroch kopal do jeho brucha.
"Ty. Skurvysyn. Za. To. Zaplatíš!" vrčal a každé slovo oddeľoval kopom. Otvorila som ústa v nemom výkriku, ruka mi skĺzla zo steny a klopýtla som dozadu, potkýnajúc sa o jednu z odhodených sklenených fliaš, ktorá s hlasitým cinkaním odletela. Strnula som a pricapila som si na ústa ruku.
To bola chyba, fľaša fungovala ako rozbuška, okamžite sa na mňa všetci otočili a chvíľu tam stáli, strnulí. Srdce sa mi rozbehlo ako o preteky a skoro si prerazilo cestu cez môj hrudný kôš.
"Ale, ale... čo to tu máme? Zvedavé očko?" ozval sa ten, ktorý ubližoval tomu chudákovi a spravil pár krokov ku mne, cúvla som ale vrazila som do niečoho. Obrátila som sa a zbadala som jedného z tých štyroch stáť za mnou. Ako sa do pekla dostal za mňa?!
"Nikto ti nepovedal, že nemáš chodiť po tmavých uličkách, zlatíčko?" spýtal sa ma tým prefajčeným hlasom a ostatní sa zasmiali. Chlap za mnou zatlačil a tým ma dostal do stredu tejto skupiny násilníkov.
"Vieš rozprávať?" opäť sa všetci zasmiali a ja som sa zmohla len na prerývané nadýchnutie, oči som zamerala na kôpku oblečenia potichu skučiacu bolesťou. Videla som, ako sa rozkašľal a vypľul krv, ktorá s nechutným čľapotaním dopadla na zem.
"Si tu sama?"
"Nie, čakám na kamaráta, každú chvíľu príde," to bola moja šanca, ktorej som sa pevne chytila ako topiaci sa slamky. Poriadne som sa na nich zadívala, nedovoľujúc si stratiť z pohľadu jediného z nich.
"A kto je tvoj kamarát?"
"To vieš, že ti to poviem," zavrčala som pomedzi zuby, neuvedomujúc si, že si možno kopem hrob, ale moja chvíľková odvaha ma opustila, keď sa ku mne všetci z nich pohli, ignorujúc toho na zemi. Natisla som sa na tehlovú budovu za sebou, ruky som pevne zvierala v päste a v očiach sa mi zrkadlil strach z ktorého sa oni očividne tešili.
Chalan sa pozviechal zo zeme, využívajúc to, že ho nevideli a tackavo sa vybral čo najďalej od nich. Chcela som na neho zakričať, urobiť hocičo, len aby ma od nich dostal, ale hlas mi zamrel v hrdle a ja som vydýchla len ustráchaný povzdych. Žilami mi pretekal strach a adrenalín a robil tak moje zmysli citlivejšie ako hocikedy pred tým, zaznamenala som, ako jeden z nich odhodil cigaretu a ďalší sa napil zo sklenenej fľašky, okolo prebehol potkan, ktorý sa nechcel dívať na túto scénu a z kontajnera vyskočila mačka, aby mohla potkana loviť tak, ako som bola lovená ja nimi.
Absolútne si nevšímali, že ten chalan zdúchol, teraz sa zameriavali na svoju novú korisť, ktorej sa chvel hrudník od strachu.
"Kočička vystrkuje drápky? Vie rozprávať a dokonca je aj odvážna," uškrnul sa ten najbližšie z nich a na jeho ostro rezanej tvári sa objavil tak odporný výraz, až som si myslela, že sa z toho povraciam.
"Čo chcete?" netriasol sa mi hlas a za to som bola skutočne vďačná, ale kolená sa mi klepali ako nikdy v živote.
"Pohrať sa, keď si nám tak vošla do rany, očividne dobrovoľne, inak by si nás pekne obišla," tento krát prehovoril druhý z nich a ten znel ešte horšie, ale bolo tu šero, slabé pouličné lampy mali za chrbtom a tak som ich videla len matne.
Priblížil sa až tak blízko, že som ucítila alkohol, cigarety a zatuchnutý pot, až som nakrčila nos. Potom ma natlačil na tú stenu ešte viac ako pred tým, zatiaľ čo ostatní hádzali na moju adresu pochválne a nechutné slová.
"Vypadni odo mňa," zatlačila som rukami do jeho širokej hrude, ale bolo to márne. Rovnako som mohla tlačiť do betónu a nepohol by sa ani o piaď.
"Dotkneš sa jej ešte raz a tie ruky ti odtrhnem, ty bastard," ten smrtiaci hlas, ktorý som nepočula niekoľko dní ma takmer zrazil na kolená, z očí mi vystrekli slzy úľavy a skotúľali sa po mojom líci. Dotyčný, ktorý sa na mňa lepil odstúpil a obrátil sa na jeho vyrušiteľa.
Ten stál s ľadovým kľudom, ktorý ma ešte aj teraz udivoval a nepohol jediným svalom na tele. Nevidela som mu poriadne do tváre, ale jeho silueta mi úplne stačila. Vedela som, že je to on. Vyžarovalo z neho nebezpečenstvo a vrážalo do môjho oslabeného tela, vyzeral, akoby nemal problém pobiť celú armádu vojakov.
"Ale, ale... rytier v lesklej zbroji," zamrnčal si skôr pre seba jasne si uvedomujúc, akú majú prevahu. Boli to štyria na jedného a mne z toho bolo až zle. Vedela som, že sa Sasuke vie biť viac, ako hocikto iný, ale na túto prevahu skalnatých tiel nemal, nemohol ich zvládnuť všetkých naraz. O tom som pochybovala a strach ma obaril ešte viac. Nielenže ublížia mne, ale aj nemu.
"Sa-su-ke," zašepkala som, vynechávalo mi dych, chcela som na neho skríknuť nech utečie preč.
"Dobre, tak najskôr vyriešime tamtoho a až po tom dostaneme odmenu," Nechuťák kývol na jeho gang a tí sa pohli smerom k Sasukemu.
Ale v tom sa za ním objavila ďalšia postava, týčila sa vedľa neho o pár centimetrov vyššia a so širšími ramenami a ja som stŕpla hrôzou. Je to ďalší z nich.
"Ale no tak chlapci, to dievča nie je pre vás," otvorila som ústa v nemom úžase, bol to Kaidan s rovnako chladným a ostražitým prístupom a postavil sa po boku Sasukeho.
"Dvaja, o to zábavnejšie to bude," povedal ich vodca, aspoň tak mi prišiel, pretože ten hovoril najviac zo všetkých.
"Vidím, že nie si taká nevinná, ako si mi prišla. Máš dvoch chlapčekov naraz?" pozrel sa na mňa, jazykom si prechádzajúc po perách.
Počula som rozčúlené zavrčanie z druhej strany, ale nevedela som či to bol Sasuke alebo Kai.
Násilníci sa pohli smerom k nim a oni dvaja len stáli a čakali na prvý útok. A v tom ich telá vrazili do Sasukeho a Kaidana. Stala sa z toho spleť čiernych šmúh zakvačených do seba, obaja ich od seba odhodili a mala som dojem, že si ich rozdelili, lebo obaja útočili na dvoch a neplietli sa tomu druhému do cesty.
Počula som striekať krv, tlmené dunenie ako narážali rany do každej časti tela, dokonca som mala pocit, že som počula prasknutie kosti.
Kaidan útočil v prvom rade na solar a hlavu, bil sa akoby to mal z ulice, zatiaľ čo Sasuke používal rôzne chmaty, ktoré som v živote nevidela. Ani v bare vtedy také nepoužil, boli to rôzne kopy a vyzeralo to, akoby miešal niekoľko štýlov bojov dokopy. Obaja sa elegantne zohli, keď bolo treba a ja som pochopila, že toto musia mať vytrénované, možno sa bíjavali.
A potom som videla ako jeden po druhom padali na zem, až na koniec uprostred toho masakru stáli Kaidan a Sasuke, chrbtami k sebe a pohľadom kontrolovali, či sa ešte jeden z nich odváži vstať a postaviť sa im. Ale všetci len niečo mrmlali a potkýnajúc sa utekali preč jeden po druhom, až sme tam zostali len my traja v ohlušujúcom tichu.
"Sakura," Sasuke ma oslovil a uvoľnil sa z jeho bojového postoja, otáčajúc sa na mňa. Nevedela som zo seba vydať jediného hláska. Očami som skenovala či je v poriadku, nemal na sebe jediné škrabnutie, čierne oblečenie nebolo poškodené. Okamžite som prebehla po jeho hánkach, ktoré ale boli neporušené, staré rany takmer zahojené, ale žiadna krv z nich nevytekala. Žasla som nad tým, ako to zvládol bez ujmy. Potom som sa pozrela na Kaidana a ten vyzeral, že je tiež v úplnom poriadku. Takmer som sa zrútila na zem od úľavy. Musela som sa oprieť poriadne o stenu a nohami sa vzoprieť ceste.
"Si v poriadku? Nie si zranená?" spýtal sa, ale nepribližoval sa, videla som aký je napnutý a prehľadával ma od hora až k pätám. Letný vietor si pohrával si jeho vlasmi a jeho tvár bola ostražitá a zamračená.
Prikývla som, pretože som si nebol istá, či mi hlas nevypovedá službu.
Chela som sa ho spýtať čo robí tu, v tejto uličke. Ako ma našiel, ako vedel kde som... a možno... možno sa tu poflakoval, na tomto desivom mieste - šepkal mi tichý hlások v hlave. Zakrútila som hlavou. Nie, veď ma od nich zachránil, nepatrí sem. Ale nemal byť u brata?
Než som stihla žmurknúť, Sasuke sa rozhýbal a rýchlosťou geparda sa zvrtol, jeho ruky sa vymrštil, schmatol Kaidana za tričko a mrskol ním o stenu až to zadunelo. Ruku mal umiestnenú pod jeho krkom a znehybneného ho držal u steny. Sasuke síce bol o trochu nižší od Kaidana, ale aj tak Kai stál na špičkách a pomedzi zuby sa mu vydralo zachrčanie.
"Zobral si ju na toto miesto? Vážne? Ty idiot!" hlavu mal blízko Kaidanovej a vrčal mu do tváre. Kai zdvihol ruky v obrannom geste a do tváre sa mu hrnula krv.
Tento pohľad na agresívneho Sasukeho mi vyrazil dych a bála som sa o Kaidana.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Taurin Taurin | 15. srpna 2014 v 15:37 | Reagovat

Môj sen sa mi plní :D áno, áno, áno :D chceme ďalšie časti :D
časť bola super, trošku miestami počeštená a sem tam sa chybička vloudila, ale pohodička :D nemám veľmi rada takéto scény, keď sa chlapi bijú kvôli ženským a tak, ale začína to naberať obrátky smerom, ktorý chcem už konečne spoznať  8-O :-D

2 molly molly | 15. srpna 2014 v 21:57 | Reagovat

Jojojo další díl co nejdřív to půjde :D Nechápem její odvahu :D já bych zdrhala co by mi nohy stačily :D Sasu, princ na bílém koni, se ukázal :D to sem zvědavá, čo tam robil :D a co je s bratrem Kaidana :D kde byl? je? proč jim nepomohl? :D

3 davidjaho davidjaho | 17. srpna 2014 v 17:54 | Reagovat

Hm. Že by ti dva byli sourozenci? Těžko říct. Každopádně Sasuke působí jako hodně nevyrovnaná osoba. Ty jeho změny nálad jsou více než znepokojivé.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama